SIS
|
K čl. I
novelizačný bod 6.
Navrhovaným ustanovením
novelizačného bodu 6. v záujme jednotného uplatňovania zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov prechádza kompetencia vydávať záväzné
stanoviská pre všetkých prokurátorov z pôsobnosti Generálnej prokuratúry na
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Zastávame názor, že
navrhované ustanovenie môže byť v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Na základe
ustanovení zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a
organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov je
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ústredným orgánom štátnej
správy so striktne vymedzenými kompetenciami, ktoré nemá žiadnu právomoc vo
vzťahu k prokuratúre. Nezávislé postavenie prokuratúry vyplýva priamo z
Ústavy Slovenskej republiky a preto zastávame názor, že navrhovaným
ustanovením by došlo k neoprávnenému zásahu Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky do pôsobnosti nezávislej moci, ktorú vykonáva
prokuratúra.
|
Z
|
SIS
|
K čl. I
novelizačný bod 32.
V § 55m sa navrhuje vložiť
nový odsek 6, ktorý znie:
„(6) Ustanoveniami odsekov 1 a 2 nie sú dotknuté ustanovenia podľa osobitného
predpisu. x)“.
Poznámka pod čiarou k odkazu x) znie:
„Zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“.
Odôvodnenie: Podľa navrhovaného ustanovenia § 55m vzniká povinnosť
prokuratúre zverejniť na svojom webovom sídle rozhodnutia prokurátora
identifikované v odseku 1 a 2. Dovoľujeme si poukázať na skutočnosť, že
zákonná povinnosť zverejniť určité rozhodnutia prokurátora identifikované v
odseku 1 a 2 navrhovaného ustanovenia § 55m, nemôže byť absolútna, nakoľko by
jeho zverejním takéto rozhodnutie mohlo byť v rozpore s ustanoveniami zákona
č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností. V tejto súvislosti
navrhujeme explicitne zapracovať výnimku z takéhoto zverejnenia pre prípady,
ak súčasťou rozhodnutia budú utajované skutočnosti, ktoré musia byť chránené
spôsobom ustanoveným zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných
skutočností. Cieľom nášho návrhu je zabezpečenie ochrany utajovaných
skutočností, aby nemohlo dôjsť k ujme na dôležitých záujmoch štátu, a to k
ujme na ochrane utajovaných skutočností.
|
Z
|
SIS
|
K čl. V
novelizačný bod 70.
Podľa nášho názoru navrhované
ustanovenie § 265e je v rozpore s uznesením vlády SR č. 805 zo dňa 17. 11.
2010, v ktorom sa uvádza režim zlúčenia vojenskej a civilnej prokuratúry.
Zároveň poukazujeme aj na zásadu právnej istoty a právneho štátu vyjadrenú v
čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko dotknutým ustanovením
dochádza de iure a de facto k zrušeniu služobných pomerov vojenských
prokurátorov a právnych čakateľov vojenskej prokuratúry. Navrhované
ustanovenie § 265e zakladá neprípustnú retroaktivitu, nakoľko vojenskí
prokurátori boli menovaní do svojich funkcií bez časového obmedzenia.
Navrhované ustanovenie je tak v rozpore s podmienkami právneho predpisu
platného v čase, keď boli do funkcie prokurátora menovaní a rovnako aj v
rozpore s podmienkami súčasnej právnej úpravy. Taktiež poukazujeme aj na
prípadnú diskrimináciu predmetného ustanovenia, nakoľko sa zrušujú služobné
pomery len prokurátorom určitej organizačnej zložky prokuratúry. Na základe
uvedeného dávame na zváženie zlúčenie vojenskej a civilnej prokuratúry
vrátane prechodu služobných pomerov prokurátorov a právnych čakateľov na
civilnú prokuratúru.
V súvislosti s navrhovanými ust. § 265f a 265g poukazujeme taktiež na možný
rozpor s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zánik všetkých funkcií
krajských prokurátorov, okresných prokurátorov, námestníkov krajských prokurátorov
a námestníkov okresných prokurátorov priamo zo zákona je v rozpore s
podmienkami právneho predpisu platného v čase, keď boli do uvedených funkcií
prokurátora menovaní. V tejto súvislosti poukazujeme na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 30/99, v ktorom sa uvádza, že základným
princípom právnej istoty je aj ochrana legálne nadobudnutých práv. Taktiež
Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze PL. ÚS 36/95 uvádza, že v ústavnom
poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto postupoval
na základe dôvery v platný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu
sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho
ustanovenia. Zároveň týmto návrhom môže ísť o nedovolený zásah do zákonného
oprávnenia generálneho prokurátora rozhodovať o odvolaní z funkcie
prokurátora. Zároveň poukazujeme na skutočnosť, že osoby, ktoré boli
vymenované do funkcie právneho čakateľa prokuratúry podľa doterajších
predpisov nebudú môcť zastávať inštitút asistenta prokurátora, nakoľko túto
funkciu budú môcť zastávať iba osoby, ktoré začnú vykonávať túto funkciu až
po nadobudnutí účinnosti navrhovaného zákona.
|
Z
|
NS
SR
|
K čl. I bodu 3 Namiesto absolútneho zákazu
negatívnych pokynov (aby bola navrhovaná právna úprava v súlade s citovanými
závermi Správy Benátskej komisie), bolo by vhodné posilniť vnútornú kontrolu
v rámci prokuratúry o inštitút preskúmania zákonnosti negatívneho pokynu.
Pripomíname, že nadriadený prokurátor nemôže vydať pokyn, aby podriadený
prokurátor nepodal riadny opravný prostriedok v neprospech obvineného. Z
novej koncepcie nie je zrejmé, či nadriadený prokurátor môže podaný opravný
prostriedok vziať späť. Navrhovaný zákaz pre nadriadeného prokurátora, aby
podriadený prokurátor nepodal mimoriadny opravný prostriedok je nelogický;
môže sa týkať len návrhu na obnovu konania, lebo dovolanie môže podať len
generálny prokurátor. tejto úprave ide o zjavný rozpor s Trestným poriadkom.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
|
Z
|
NS
SR
|
K čl. I bodu 4 S prihliadnutím k voľbám a
vymenúvaniu ostatných ústavných činiteľov a k rozdielnej dĺžke ich funkčných
období nevidíme dôvod, prečo by mala byť funkcia generálneho prokurátora
obmedzená len na jedno funkčné obdobie. Preto navrhujeme ponechať doterajšiu
právnu úpravu, podľa ktorej tá istá osoba môže byť vymenovaná za generálneho
prokurátora opakovane, najviac na dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia
alebo predĺžiť funkčné obdobie generálneho prokurátora tak, aby zohľadňovalo
nemožnosť opakovaného vymenovania tej istej osoby do funkcie generálneho
prokurátora.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
|
Z
|
NS
SR
|
K čl. I bodu 6
Vyslovujeme
vážnu pochybnosť o súlade ustanovení, ktoré zavádzajú ingerenciu Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky do činnosti prokuratúry (napr. vydávanie
stanovísk podľa § 10 ods. 2) s článkami 149 až 151 Ústavy Slovenskej
republiky upravujúcimi postavenie prokuratúry.
Ministerstvo spravodlivosti SR ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy a
väzenstvo nie je orgánom nadriadeným prokuratúre. Prokuratúra je samostatná
hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s
generálnym prokurátorom, nie ministrom spravodlivosti; a toho času nie je
podriadená ani ministerstvu spravodlivosti, ani vláde.
Z tohto dôvodu je neprípustné, aby v záujme jednotného uplatňovania zákonov
ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov vydávalo ministerstvo
spravodlivosti, po vyjadrení generálneho prokurátora (t.j. bez ohľadu na jeho
názor), stanoviská, ktoré budú záväzné pre prokurátorov. Tento záver nemôže
zmeniť ani ďalšia časť návrhu, kde sa uvádza, že ministerstvo vydá svoj pokyn
po vyjadrení generálneho prokurátora. Podľa doterajšej právnej úpravy boli
pokyny generálneho prokurátora všeobecne rešpektované, vzhľadom na účinné
monokratické usporiadanie prokuratúry.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
|
Z
|
NS
SR
|
K čl. I bodu 32
Nesúhlasíme
s navrhovanou právnou úpravou § 55m zákona, ktorá predstavuje nielen nadmernú
záťaž, týkajúcu sa personálneho a materiálno-technického zabezpečenia pri
vyhotovovaní, anonymizácii, zverejňovaní a sprístupňovaní tisícok rozhodnutí
prokuratúry ročne, ale v niektorých prípadoch i ohrozenie účelu trestného
konania. Vysporiadanie sa s touto záťažou a ani vplyv, ktorý bude mať
navrhovaná úprava na rozpočet verejnej správy nie je v dôvodovej správe
kvantifikovaný.
Navyše, už v súčasnosti je podľa zákona č. 211/2000 Z. z. prokuratúra povinná
na žiadosť sprístupniť informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak
ich sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.
Vzhľadom na uvedené žiadame bod 32 vypustiť a ponechať pôvodnú úpravu.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
|
Z
|
NS
SR
|
K čl. V bodom 9 a
11 Návrh nového § 7a predstavuje
zásadnú zmenu týkajúcu sa vzniku služobného pomeru prokurátora a vymenovania
do funkcie vedúceho prokurátora, ktorou sa oslabuje právomoc prokuratúry ako
samostatnej hierarchicky usporiadanej jednotnej sústavy štátnych orgánov, a
posilňuje sa vplyv moci výkonnej reprezentovanej „ústredným orgánom štátnej
správy pre súdy a väzenstvo“, s čím nie je možné súhlasiť.
Vzhľadom na uvedené navrhujeme body 9 a 11 vypustiť a ponechať pôvodnú
úpravu.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
|
Z
|
NS
SR
|
K čl. V bodom 50
a 58
Návrh
nového § 192 ods. 2 a § 212 ods. 1 predstavuje zásadnú zmenu týkajúcu sa
zloženia disciplinárnych komisií. Podľa súčasnej právnej úpravy môže byť
členom disciplinárnej komisie alebo odvolacej disciplinárnej komisie iba
prokurátor. Takýmto návrhom sa oslabuje právomoc prokuratúry, ktorá je i v
otázkach disciplinárneho konania, podriaďovaná Ministerstvu spravodlivosti SR
a jeho prostredníctvom vláde, s čím nie je možné súhlasiť.
Vzhľadom na uvedené navrhujeme body 50 a 58 vypustiť a ponechať pôvodnú
úpravu.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
|
Z
|
NS
SR
|
K čl. V bodu 54
Návrh
§ 197 ods. 1 rozširuje okruh osôb oprávnených podať návrh na začatie
disciplinárneho konania. Nesúhlasíme s návrhom, aby mal minister spravodlivosti
a verejný ochranca práv oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho
skonania proti prokurátorovi. Prokuratúra je samostatná hierarchicky
usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym
prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a
nadriadenosti. Prokurátori nie sú podriadení ani ministerstvu spravodlivosti,
ani žiadnemu inému ministerstvu, ktorémukoľvek inému ústrednému orgánu
štátnej správy, ani verejnému ochrancovi práv. Pôsobnosť verejného ochrancu
práv sa navyše na prokuratúru podľa § 3 ods. 2 zákona č. 564/2001 Z.z.
nevzťahuje, nevidíme preto žiadny racionálny argument, prečo by mali minister
spravodlivosti a verejný ochranca práv mať právo podať proti prokurátorovi
návrh na začatie disciplinárneho konania. Vzhľadom na uvedené navrhujeme z
navrhovaného § 197 ods. 1 vypustiť písm. b) a c).
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadnú.
|
Z
|
GP
SR
|
16. K doložke
vybraných vplyvov
Ak
bude prijatý návrh zákona v predloženom znení, bude mať vplyv aj na rozpočet
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (1. vybavovanie agendy, ktorá
prejde z vojenských prokuratúr na nevojenské prokuratúry, 2. zverejňovanie
rozhodnutí na internetovej stránke).
O dosah navrhovanej právnej úpravy na rozpočet Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky je nevyhnutné doplniť túto doložku a zabezpečiť finančné
prostriedky. V opačnom prípade bude paralyzovaná činnosť prokuratúry. Na
realizáciu opatrení súvisiacich s preukazovaním pôvodu majetku prokuratúra nedostala
žiadne finančné prostriedky; nezvýšil sa ani počet prokurátorov a ostatných
zamestnancov. Ak by naviac v súvislosti s touto právnou úpravou jej neboli
pridelené finančné prostriedky a presystemizované počty prokurátorov a
ostatných zamestnancov vojenských prokuratúr, malo by to reálny negatívny
dopad na jej činnosť.
Ad 1.: Vyčíslenie potrebných finančných prostriedkov v súvislosti s prechodom
agendy ustanovenej v § 16 ods. 2 a 3 Trestného poriadku na nevojenské
prokuratúry po zrušení vojenských prokuratúr, ktorých činnosť doteraz
materiálne a finančne zabezpečovalo Ministerstvo obrany SR zo svojej
rozpočtovej kapitoly:
Záväzné ukazovatele rozpočtu na rok 2011 – vojenské prokuratúry:
Limit: Skutočnosť k 1.2.2011:
- prokurátori: 58 52 (z toho 7 práv. čak.)
- štátni zamestnanci: 48 46
- zamestnanci
pri výkone práce vo verejnom záujme: 14 14 Spolu: 120 112
Pre uvedený plánovaný počet zamestnancov boli pre vojenské prokuratúry v
rozpočte kapitoly Ministerstva obrany SR na rok 2011 určené limity rozpočtových
prostriedkov v týchto finančných objemoch (v eurách):
I. Bežné výdavky celkom 3 664 253
z toho:
- Mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania 2 514 107
- Poistné a príspevok do poisťovní 769 894
- Tovary a služby 191 598
- Bežné transfery 188 654
II. Kapitálové výdavky 0
Výdavky spolu: 3 664 253
Generálna prokuratúra SR požiada Ministerstvo financií SR o delimitáciu
plánovaného počtu zamestnancov a zostatku rozpočtových prostriedkov ku dňu
zrušenia vojenských prokuratúr z rozpočtu kapitoly Ministerstva obrany SR do
kapitoly Generálnej prokuratúry SR.
K vybaveniu kancelárií nábytkom, výpočtovou technikou, kancelárskou a
telekomunikačnou technikou pre prokurátorov a štátnych zamestnancov z
vojenských prokuratúr je potrebný nasledovný objem finančných prostriedkov (v
eurách):
-
prvotné vybavenie kancelárskym nábytkom (jednorazové výdavky)
(58 prokurátorov x 2 000 eur) 116 000
(48 štátnych zamestnancov x 1 500 eur) 72 000
(4 zamestnanci pri výkone práce vo verejnom
záujme – informatici x 1 500 eur) 6 000
(2 miestnosti pre 10 vodičov x 1 500 eur) 3 000
- kancelárska a telekomunikačná technika (jednorazové výdavky)
(110 osôb x 500 eur) 55 000
- výpočtová technika (jednorazové výdavky)
(110 osôb x 1 200 eur) 132 000
_________________________
spolu: 384 000
Vzhľadom na to, že uvedené technické zariadenia a kancelársky nábytok nebudú
predmetom delimitácie pre ich nevyhovujúci technický stav, Generálna
prokuratúra SR požiada Ministerstvo financií SR o vykonanie rozpočtového
opatrenia, t.j. o navýšenie limitu bežných výdavkov v kategórii „Tovary a
služby“ na rok 2011 o sumu 384 000 eur.
Od Ministerstva obrany SR požadujeme delimitáciu budovy Hlavnej vojenskej
prokuratúry na Špitálskej ulici č. 22 v Bratislave a delimitáciu 9 osobných
motorových vozidiel Hlavnej vojenskej prokuratúry okrem vozidla námestníka
generálneho prokurátora – hlavného vojenského prokurátora (BMV 530xd).
Ad. 2.: Vyčíslenie potrebných finančných prostriedkov v súvislosti so
zverejňovaním rozhodnutí prokurátorov podľa čl. I bod 32 navrhovanej právnej
úpravy:
Zvýšenie počtu štátnozamestnaneckých miest o 19 v rezorte prokuratúry
Slovenskej republiky zakladá zvýšené nároky na štátny rozpočet na rok 2011
(od 1.5.2011) v sume 534 622 eur v nasledovnom členení:
A. Bežné výdavky
1)
Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV
a) Tarifné platy
KP 8 osôb x 411 eur (4.PT) x 8 mesiacov 26 304 eur
8 osôb x 631,50 eur (8.PT) x 8 mesiacov 40 416 eur
GP SR 2 osoby x 631,50 eur (8.PT) x 8 mesiacov 10 104 eur
1 osoba x 411 eur (4.PT) x 8 mesiacov 3 288 eur
b) Osobné príplatky
KP 16 osôb 70 % z tarifného platu 46 704 eur
GP SR 3 osoby 80 % z tarifného platu 10 714 eur
Mzdy, platy, služobné príjmy a OOV spolu 137 530 eur
2) Poistné a príspevky do poistných fondov 46 966 eur
(34,15 % z miezd, platov, služobných príjmov a OOV)
3) Tovary a služby
a) Prvotné vybavenie kanc. nábytkom (jednorázové výdavky) 28 500 eur
(19 osôb x 1 500 eur)
b) Kancelárska a telekom. technika (jednorázové výdavky) 9 500 eur
(19 osôb x 500 eur)
c) Režijné výdavky 38 000 eur
(19 osôb x 250 eur na mesiac x 8 mesiacov)
Tovary a služby spolu 76 000 eur
4) Bežné transfery (3% z objemu mzdových prostriedkov) 4 126 eur
Bežné výdavky celkom 264 622 eur
B. Kapitálové výdavky
Výpočtová technika - hardvér a softvér (jednorázové výdavky) 270 000 eur
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Výdavky c e l k o m 534 622 eur
Roky 2012 – 2014
Na roky 2012 – 2014 ročná potreba prostriedkov, bez jednorázových výdavkov
činí 320 932 eur v cenovej úrovni roka 2011, bez valorizácie platov štátnych
zamestnancov.
Pripomienky k doložke vplyvov uplatňujeme ako pripomienky zásadného
charakteru.
Predložený návrh zákona vykazuje vážne nedostatky aj legislatívno-technického
charakteru. Za všetky uvedieme len dva príklady: 1. V čl. I v bode 29
predkladateľ navrhuje nevykonateľnú právnu úpravu – v § 92 ods. 2 sa totiž
slová „Slovenskej republiky“ vôbec nenachádzajú. 2. V čl. V v bode 17
navrhované znenie § 19 ods. 1 o funkčnom období niektorých vedúcich
prokurátorov nekoreluje s ustanovením § 22 písm. a), podľa ktorého možno
vedúceho prokurátora odvolať kedykoľvek rozhodnutím generálneho prokurátora
po predchádzajúcom vyjadrení rady prokurátorov.
Sme presvedčení o tom, že ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky a
minister vnútra Slovenskej republiky sú si vedomí nereálnosti zmeny ústavného
postavenia prokuratúry Slovenskej republiky a generálneho prokurátora
Slovenskej republiky, a preto sa pokúšajú realizovať svoj zámer mať politický
dosah na činnosť prokurátorov cestou čiastkových zmien presadzovaných
prostredníctvom osobitných zákonov. Svoj zámer sa ani len nepokúšajú
konfrontovať komparáciou systémov prokuratúry v štátoch Európskej únie. V
záujme dosiahnutia sledovaného cieľa je jednoduchšie stupňovať negatívnu
mediálnu kampaň proti prokuratúre a návrh zákona pripraviť bez akejkoľvek
predchádzajúcej analýzy, komparatívnych prác a bez spolupráce s Generálnou
prokuratúrou Slovenskej republiky.
So zreteľom na uvedené pripomienky veríme, že predkladateľ stiahne tento
návrh zákona z legislatívneho procesu, a ak tak neurobí, že takéto znenie
vláda nepredloží do Národnej rady Slovenskej republiky.
|
Z
|
SAK
|
§ 6 ods. 8 az
10
Navrhujeme
vypustiť § 6 o odseky obsahujúce tzv. zákaz negatívnych pokynov.
Návrh popiera základné princípy fungovania riadených a riadiacich orgánov,
popiera kontrolnú a riadiacu funkciu nadradeného prokurátora. Paradoxne tak
stavia nadriadeného prokurátora do polohy úplne nezodpovedného, za prípadné
protizákonné postupy a rozhodnutia podriadených prokurátorov. Napr.: Ak sa
bude občan sťažovať, že okresný prokurátor voči nemu postupuje nezákonne a
bezdôvodne ho po dlhú dobu trestne stíha a nadriadený prokurátor to po
preskúmaní spisu aj skonštatuje, že občan je nedôvodne stíhaný, trestné
stíhanie by sa malo ihneď zastaviť, ale nadriadený prokurátornapriek tomu, to
podriadenému prokurátorovi nariadiť nemôže.Z návrhu nevyplýva, čo navrhovateľ
takouto zmenou sleduje. Z normálneho karierneho postupu vyplýva, že na
nadriadených prokuratúrach pôsobia skúsenejší a kvalifikovanejší prokurátori,
úlohou ktorých je okrem iného aj usmerňovať postupy a rozhodnutia
podriadených prokurátorov. Uvedená zmena môže spôsobiť svojvôľu menej
skúsených prokurátorov a vytvára prietor na korupciu.
|
Z
|
SAK
|
k bodom 9 až
21
Navrhujeme
zmeniť navrhovaný model výberových komisií. Kreovanie výberových a
disciplinárnych komisií, tak ako to uvádza legislatívny návrh, je popretím stavovských
a demokratických princípov. O tom či funkciu prokurátora bude zastávať
skutočný odborník alebo nie, budú rozhodovať aj politicky nominovaní laici,
ktorí o fungovaní prokuratúry nemusia mať zodpovedajúce informácie. Takýto
kvázidemokratický prvok nie je pre funkčnosť systému prokuratúry nevyhnutný.
SAK je za transparentné výberové konania pod kontrolou verejnosti pri
zachovaní odborných kritérií výberu do funkcie prokurátora. Navrhujeme splniť
požiadavky aj odbornosti, aj demokratického rozhodovania aj transparentnosti
väčšou ingerenciou parlamentu a odstránením ingerencie výkonnej moci.
|
Z
|
SAK
|
čl. V bod 70 (§
265e až § 265i)
SAK
nesúhlasí s prechodným ustanovením § 265e a nasl., ktoré stanovuje zánik
služobného pomeru prokurátorov a právnych čakateľov vojenských prokuratúr a
skončenie pracovnoprávnych vzťahov všetkých zamestnancov vojenských
prokuratúr. Z hľadiska zachovania trejdelenia moci nie je podľa názoru SAK
vhodné zasahovať bez možnosti ďalšieho využitia dlhoročných odborných
skúseností do existujúcich služobných a pracovných vzťahov.
|
Z
|
SAK
|
§ 10 ods. 2
SAK
navrhuje vypustenie bodu 6 (§10 ods. 2).
Navrhované ustanovenie je podľa názoru SAK v rozpore s trojdelením moci
vyjadreným v Ústave SR. Prokuratúra je oprávnená vykonávať dozor nad
dodržiavaním zákonov štátnymi orgánmi konajúcich napr. prostredníctvom
normatívnych alebo individuálnych právnych aktov. Navrhované ustanovenie by
znamenalo vznik oprávnenia štátneho orgánu, ktorého činnosť môže podliehať
kontrolnej právomoci prokuratúry, vydávať záväzné stanoviská prokuratúre aj
pri vykonávaní kontroly či štátny orgán dodržiava zákonnosť. Kontrolovaný by
teda mohol riadiť kontrolujúceho.
|
Z
|
MF
SR
|
Všeobecne
Výdavky
súvisiace s realizáciou návrhu je potrebné zabezpečiť v rámci schválených
limitov výdavkov dotknutých kapitol bez dodatočných požiadaviek na štátny
rozpočet, čo žiadam uviesť v doložke vplyvov.
|
Z
|
MO
SR
|
K čl. I k bodu 9
(§ 20 ods. 4)
V §
20 odsek 4 žiadame za slovo „Prokurátor“ vložiť slová „prokuratúry s
pôsobnosťou v trestnom konaní vo veciach podľa osobitného predpisu30a)“.
Túto pripomienku považujeme za zásadnú.
Odôvodnenie:
V nadväznosti na zrušenie vojenských prokuratúr a navrhovaný prechod
vojenských prokurátorov na civilné prokuratúry považujeme za potrebné určiť
prokurátorov, ktorí budú vykonávať dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v ozbrojených silách a budú vystupovať
ako vojenský orgán oprávnený uplatňovať právo vysielajúceho štátu voči
príslušníkom jeho ozbrojených síl podľa Zmluvy medzi štátmi, ktoré sú
zmluvnými stranami Severoatlantickej zmluvy, vzťahujúcej sa na status ich
ozbrojených síl (oznámenie č. 566/2004 Z. z.). Zároveň je potrebné, aby títo
prokurátori aj po zrušení vojenských prokuratúr vybavovali agendu súvisiacu s
trestnými činmi vojakov podľa § 128 ods. 3 písm. a), b) a d) Trestného zákona
(okrem pokusu trestného činu) a trestné činy vojnovej zrady, služby v cudzom
vojsku a nenastúpenia služby v ozbrojených silách.
|
Z
|
MO
SR
|
Nad rámec novely
k čl. II
Za
bod 1 žiadame vložiť nový bod 2, ktorý znie:
„ 2. V § 10 ods. 8 sa za písmeno b) vkladá nové písmeno c), ktoré znie:
„c) vyšetrovateľ Vojenskej polície v konaní o trestných činoch príslušníkov
ozbrojených síl podľa jedenástej hlavy osobitnej časti Trestného zákona.“.
Doterajšie písmená c) až h) sa označujú ako písmená d) až i).“.
Túto pripomienku považujeme za zásadnú.
Odôvodnenie:
Navrhovanou zmenou zákona o prokuratúre má agenda zo zrušovaných vojenských
prokuratúr prejsť na zákonom ustanovené prokuratúry tak, že agenda týkajúca
sa vojenských trestných činov prejde na špecializované okresné prokuratúry,
krajskú prokuratúru a generálnu prokuratúru. V ostatných prípadoch prejde
agenda zrušovaných vojenských prokuratúr na vecne a miestne príslušné civilné
prokuratúry.
Podľa platnej právnej úpravy vykonávajú poverení príslušníci Vojenskej
polície zo zákona v rámci prípravného konania vyšetrovanie podľa druhej hlavy
druhej časti Trestného zákona. Ak ide o trestný čin, ktorého trestná sadzba
je viac ako tri roky, v trestnom konaní ďalej nepokračujú a celý spisový
materiál odovzdajú príslušnému útvaru Policajného zboru.
Špecifiká vojenských trestných činov, napr. vyhýbanie sa služobnému úkonu a
výkonu vojenskej služby, neuposlúchnutie rozkazu, porušovanie povinností
dozornej alebo strážnej služby a pod., kladú zvýšené nároky na znalosť
vojenského prostredia a znalosť vojenských predpisov orgánmi prípravného
konania. Pri vyšetrovaní trestných činov vo vojenských útvaroch je tiež
potrebné poznať vzťahy nadriadenosti a podriadenosti a celý rad ďalších
špecifík typických pre vojenské prostredie. Všetky tieto faktory spolu so
zaťaženosťou Úradov justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru
negatívne ovplyvňujú najmä dĺžku trestného konania.
Trestná činnosť v útvaroch rýchleho nasadenia alebo v jednotkách vysielaných
do zahraničia pod velením NATO, OSN, OBSE a EÚ vyžaduje okamžitú
dosiahnuteľnosť a operatívne nasadenie vyšetrovateľov na dokumentovanie
trestnej činnosti.
Projekt OSN „Národní vyšetrovatelia OSN“ má umožňovať, aby vyšetrovanie
podozrení zo spáchania trestných činov v súvislosti so sexuálnym násilím,
vyšetrovali vyšetrovatelia krajiny, z ktorej pochádza kontingent alebo
jednotka, ktorá pôsobí v zahraničí. Vzhľadom na to, že tento projekt vyžaduje
od krajiny vyšetrovateľov, ktorí ovládajú všetky úkony dokumentácie miesta
trestného činu a vyšetrovania, je žiaduce ustanoviť vyšetrovateľov Vojenskej
polície.
Ustanovením vyšetrovateľov Vojenskej polície by sa dosiahlo zvýšenie rýchlosti
a kvality vyšetrovania na zverenom úseku, pretože vyšetrovanie by kontinuálne
vykonával ten istý orgán – vyšetrovateľ Vojenskej polície, a to od začatia
trestného stíhania až po návrh na podanie obžaloby.
|
Z
|
MO
SR
|
K čl. III nad
rámec novely zákona
Žiadame
vložiť nový novelizačný bod, ktorý znie:
„ 2. § 35a vrátane nadpisu znie: § 35a
Vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie
(1) Vojenský policajt vo vyšetrovaní a v skrátenom vyšetrovaní vo veciach,
ktoré vyšetruje, vykonáva všetky úkony samostatne v súlade s Trestným
poriadkom a zodpovedá za ich včasné vykonanie.
(2) Vojenský policajt vo vyšetrovaní a v skrátenom vyšetrovaní je vo veciach,
ktoré vyšetruje, oprávnený vyžadovať od vedúceho služobného úradu alebo
veliteľa, oddelení Vojenskej polície a služieb Policajného zboru v súlade so
všeobecne záväznými predpismi vykonanie úkonov a opatrení nevyhnutných pre
vyšetrovanie, ktoré vzhľadom na ich povahu nemôže vykonať sám.
(3) Vojenského policajta za vyšetrovateľa určuje minister.
(4) Za vyšetrovateľa možno určiť len vojenského policajta, ktorý má
vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo alebo
bezpečnostné služby a ktorý ako vyšetrovateľ čakateľ úspešne vykonal záverečnú
vyšetrovateľskú skúšku.
(5) Minister môže výnimočne určiť za vyšetrovateľa aj vojenského policajta,
ktorý má iné vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa než ako je uvedené v
odseku 4 a ktorý ako vyšetrovateľ čakateľ úspešne vykonal záverečnú vyšetrovateľskú
skúšku.
(6) Dĺžka čakateľskej praxe vyšetrovateľa čakateľa je jeden rok. Minister
môže uznať za čakateľskú prax aj čakateľskú prax vykonanú na prokuratúre, na
súde, v Policajnom zbore alebo v advokácii. Minister môže uznať za záverečnú
vyšetrovateľskú skúšku úspešne vykonanú záverečnú skúšku na prokuratúre, na súde,
v Policajnom zbore alebo v advokácii.“.
V nadväznosti na túto úpravu je potrebné v uvádzacej vete za slovo „mení“
doplniť slová „a dopĺňa“ a doterajší text v čl. III označiť ako bod 1.
Túto pripomienku považujeme za zásadnú.
Odôvodnenie:
Požadovaná zmena § 35a zákona o Vojenskej polícii nadväzuje na navrhovaný §
10 ods. 8 písm. c) v Trestnom poriadku.
Ustanovenie vyšetrovateľov Vojenskej polície je žiaduce vzhľadom na špecifiká
vojenských trestných činov, ktoré kladú zvýšené nároky na znalosť vojenského
prostredia a znalosť vojenských predpisov orgánmi prípravného konania. Pri
vyšetrovaní trestných činov vo vojenských útvaroch je tiež potrebné poznať
vzťahy nadriadenosti a podriadenosti a celý rad ďalších špecifík typických
pre vojenské prostredie.
Projekt OSN „Národní vyšetrovatelia OSN“ má umožňovať, aby vyšetrovanie
podozrení zo spáchania trestných činov v súvislosti so sexuálnym násilím,
vyšetrovali vyšetrovatelia krajiny, z ktorej pochádza kontingent alebo
jednotka, ktorá pôsobí v zahraničí. Vzhľadom na to, že tento projekt vyžaduje
od krajiny vyšetrovateľov, ktorí ovládajú všetky úkony dokumentácie miesta
trestného činu a vyšetrovania, je žiaduce ustanoviť vyšetrovateľov Vojenskej
polície.
Ustanovením vyšetrovateľov Vojenskej polície by sa dosiahlo zvýšenie
rýchlosti a kvality vyšetrovania na zverenom úseku, pretože vyšetrovanie by
kontinuálne vykonával ten istý orgán – vyšetrovateľ Vojenskej polície, a to
od začatia trestného stíhania až po návrh na podanie obžaloby.
|
Z
|
MO
SR
|
K čl. V k bodu 70
1.
Navrhované zrušenie vojenských prokuratúr je v súlade s uznesením vlády
Slovenskej republiky č. 805 zo 17. novembra 2010. Avšak zásadne nesúhlasíme,
aby súčasne so zrušením vojenských prokuratúr došlo k zániku služobného
pomeru prokurátora vojenskej prokuratúry a právneho čakateľa vojenskej
prokuratúry. Z tohto dôvodu žiadame vypustiť ustanovenia o zániku služobného
pomeru prokurátora a právneho čakateľa vojenskej prokuratúry ako neodôvodnené
a dopracovať návrh zákona takto:
„(1) Generálny prokurátor s účinnosťou od 1. mája 2011 preloží
a) prokurátora generálnej prokuratúry – vojenskej súčasti na generálnu
prokuratúru,
b) prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave na Okresnú
prokuratúru Bratislava I,
c) prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici na Okresnú
prokuratúru Banská Bystrica,
d) prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove na Okresnú
prokuratúru Prešov,
e) právneho čakateľa Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave na Krajskú
prokuratúru v Bratislave,
f) právneho čakateľa Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici na
Krajskú prokuratúru v Banskej Bystrici,
g) právneho čakateľa Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove na Krajskú
prokuratúru v Prešove.
(2) Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak sa generálny prokurátor s
prokurátorom alebo právnym čakateľom prokuratúry dohodnú o preložení na inú
prokuratúru.“.
2. Práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov
vykonávajúcich štátnu službu na vojenských prokuratúrach žiadame upraviť tak,
aby tieto prešli :
a) z Hlavnej vojenskej prokuratúry na generálnu prokuratúru ,
b) z Vyššej vojenskej prokuratúry na Krajskú prokuratúru v Trenčíne,
c) z Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave na Krajskú prokuratúru v Bratislave,
d) z Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici na Krajskú prokuratúru
v Banskej Bystrici,
e) z Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove na Krajskú prokuratúru v
Prešove.
3. V tomto ustanovení ďalej žiadame upraviť prechod práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov a iných právnych vzťahov
zamestnancov zrušovaných vojenských prokuratúr v súvislosti s navrhovaným
prechodom pôsobnosti vojenských prokuratúr na určené prokuratúry tak, aby
bolo zákonom ustanovené, ktoré prokuratúry budú povinné uplatňovať nároky
zrušených vojenských prokuratúr a uspokojiť práva zamestnancov zrušovaných
vojenských prokuratúr.
Prokuratúry, na ktoré prejdú práva a povinnosti vyplývajúce z
pracovnoprávnych vzťahov a iných právnych vzťahov zamestnancov zrušovaných
vojenských prokuratúr žiadame určiť tak, aby tieto k 1. máju 2011 prešli:
a) z Hlavnej vojenskej prokuratúry na generálnu prokuratúru,
b) z Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne na Krajskú prokuratúru v
Trenčíne,
c) z Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave na Krajskú prokuratúru v
Bratislave,
d) z Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici na Krajskú prokuratúru
v Banskej Bystrici,
e) z Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove na Krajskú prokuratúru v
Prešove.
4. V § 265f ods. 1 a 2 žiadame vypustiť slová „s výnimkou právneho čakateľa
vojenskej prokuratúry (§265e ods. 1)“. Táto požiadavka nadväzuje na
pripomienku č. 1 k tomuto bodu.
Túto pripomienku považujeme za zásadnú.
|
Z
|
MO
SR
|
K čl. XII
Žiadame
upraviť účinnosť zákona takto: „Tento zákon nadobúda účinnosť 1. mája
2011 okrem čl. II 2. bodu a čl. III 2. bodu, ktoré nadobúdajú účinnosť 1.
júla 2012, čl. VII 1. bodu, 12. až 14. bodu, ktoré nadobúdajú účinnosť 2.
mája 2011 a čl. VIII 44. bodu, ktorý nadobúda účinnosť 30. apríla 2011.“.
Túto pripomienku považujeme za zásadnú.
Odôvodnenie:
Našu požiadavku na znenie textu účinnosti návrhu zákona bude potrebné upraviť
v závislosti na počte článkov a ich poradí.
Návrh zákona upravený po pripomienkovom konaní musí ustanoviť účinnosť tak,
aby body 1, 12 až 14 novelizovaného zákona č. 328/2002 Z. z. nadobudli
účinnosť až po dni všeobecnej účinnosti zákona a bod 44 novelizovaného zákona
č. 346/2005 Z. z. nadobudol účinnosť deň pred všeobecnou účinnosťou zákona.
Odloženú účinnosť bodu 2 v Trestnom poriadku a bodu 2 v zákone č. 124/1992
Zb. navrhujeme s ohľadom na dĺžku čakateľskej praxe vyšetrovateľa Vojenskej
polície, ktorá je jeden rok.
|
Z
|
MO
SR
|
Nad rámec
predloženého návrhu
Za
článok VI žiadame vložiť nový článok VII, ktorý znie:
„Čl. VII
Zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 447/2002 Z. z., zákona
č. 534/2002 Z. z., zákona č. 463/2003 Z. z., zákona č. 365/2004 Z. z., zákona
č. 732/2004 Z. z., zákona č. 592/2006 Z. z., zákona č. 274/2007 Z. z., zákona
č. 519/2007 Z. z., zákona č. 643/2007 Z. z., zákona č. 61/2008 Z. z., zákona
č. 445/2008 Z. z., zákona č. 449/2008 Z. z., zákona č. 58/2009 Z. z., zákona
č. 59/2009 Z. z., zákona č. 70/2009 Z. z., zákona č. 82/2009 Z. z., zákona č.
285/2009 Z. z. a zákona č. 543/2010 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:
1. V § 6 ods. 3 sa vypúšťajú písmená b) a c) vrátane poznámok pod čiarou k
odkazom 3d a 3e.
Doterajšie písmená d) a e) sa označujú ako písmená b) a c).
2. V § 6 odsek 4 znie: „(4) Profesionálny vojak, ktorý je
zaradený do zálohy pre prechodne nezaradených profesionálnych vojakov alebo
je dočasne pozbavený výkonu štátnej služby a ktorý sa stane dočasne neschopný
okrem prípadov uvedených v § 7, má prvých desať dní dočasnej neschopnosti
nárok na služobný plat podľa osobitného predpisu.3ed)“.
3. Poznámka pod čiarou k odkazu 3ee sa vypúšťa.
4. V § 12 ods. 4 sa vypúšťajú písmená b) a c) vrátane poznámok pod čiarou k
odkazom 14 až 18.
Doterajšie písmená d) a e) sa označujú ako písmená b) a c).
5. V § 12 ods. 4 písm. b) sa slová „§ 6 ods. 3 písm. d)“ nahrádzajú slovami
„§ 6 ods. 3 písm. b)“.
6. V § 12 ods. 4 písm. c) sa slová „§ 6 ods. 3 písm. e)“ nahrádzajú slovami
„§ 6 ods. 3 písm. c)“.
7. V § 12 ods. 8 písmeno b) znie:
„b) dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby.“.
8. V § 12 ods. 8 sa vypúšťa písmeno c).
9. V § 12 ods. 13 sa za slovom „služby“ vypúšťa čiarka a slová „alebo
dočasnom pozbavení výkonu funkcie prokurátora“.
10. V poznámke pod čiarou k odkazu 23a sa vypúšťa citácia „§ 104 zákona č.
154/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov.“.
11. Poznámka pod čiarou k odkazu 31b znie: „§ 196, 215e a 215k zákona č.
346/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov.".
12. V § 60 ods. 5 sa vypúšťajú písmená b) a c).
Doterajšie písmená d) a e) sa označujú ako písmená b) a c).
13. V § 60 ods. 5 písm. b) sa slová „§ 6 ods. 3 písm. d)“ nahrádzajú slovami
„§ 6 ods. 3 písm. b)“.
14. V § 60 ods. 5 písm. c) sa slová „§ 6 ods. 3 písm. e)“ nahrádzajú slovami
„§ 6 ods. 3 písm. c)“.
15. V § 98 odsek 4 znie: „(4) Vymeriavací základ na určenie
poistného na nemocenské zabezpečenie, úrazové zabezpečenie a výsluhové
zabezpečenie profesionálneho vojaka, ktorý vykonáva mimoriadnu službu a je
odmeňovaný podľa osobitného predpisu,19) tvoria príjmy, ktoré mu patria v
rozhodujúcom období a ktoré sú predmetom dane z príjmov fyzických osôb okrem
príjmov oslobodených od tejto dane, a to
a) hodnostný plat,3eb)
b) príplatok za výkon mimoriadnej služby.3ec)“.
Túto pripomienku považujeme za zásadnú.
Odôvodnenie:
V súvislosti s navrhovaným zrušením vojenských prokuratúr je potrebné vykonať
legislatívnotechnické úpravy tak, že sa vypúšťajú ustanovenia, ktoré sa
týkajú vojenských prokuratúr, prokurátorov vojenskej prokuratúry a právnych
čakateľov vojenskej prokuratúry.
|
Z
|
MO
SR
|
K doložke
vybraných vplyvov
V
súvislosti s požadovaným prechodom prokurátorov vojenských prokuratúr,
právnych čakateľov vojenských prokuratúr a zamestnancov týchto prokuratúr na
civilné prokuratúry žiadame upraviť doložku vybraných vplyvov v časti A.3.
Poznámky takto:
„A.3. Poznámky
Predložený návrh zákonov bude mať dopad na verejné financie, a to pre
kapitolu Ministerstva obrany SR v roku 2011 vo výške cca 582,0 tis. eur.
Jednorazové výdavky budú predstavovať výšku cca 402,0 tis. eur na odchodné
profesionálnym vojakom (37 prípadov).
Okrem toho budú vyplácané profesionálnym vojakov mesačne výsluhové dôchodky
(9 poberateľov), resp. výsluhové príspevky (28 poberateľov), ktoré budú v
roku 2011 predstavovať výšku celkom cca 180,0 tis. eur.
Predmetné navŕšenie rozpočtových prostriedkov v roku 2011 bude kapitola
Ministerstva obrany SR riešiť z rozpočtovaných prostriedkov vyčlenených na
činnosť Generálnej prokuratúry – Hlavnej vojenskej prokuratúry danom roku.
Pre rok 2012 a ďalšie roky bude to mať tiež dopad na rozpočet kapitoly
Ministerstva obrany SR, a to vyplácaním výsluhových príspevkov a výsluhových
dôchodkov:
- v roku 2012 to bude činiť cca 239,3 tis. eur,
- v roku 2013 to bude činiť cca 180,3 tis. eur.
Tieto výdavky si bude rezort uplatňovať v rámci plánovacieho cyklu na dané
obdobie.
Ministerstvu spravodlivosti SR budú delimitované rozpočtové prostriedky vo
výške cca 1.521,4 tis. eur, v tom
- kategória 610 – 1.155,6 tis. eur,
- kategória 620 – 353,9 tis. eur,
- kategória 630 – 11,9 tis. eur.“.
Túto pripomienku považujeme za zásadnú.
|
Z
|
MO
SR
|
K čl. VIII k bodu
44
§
215k žiadame upraviť takto: „§ 215k
Prechodné ustanovenia
k úpravám účinným od 30. apríla 2011
(1) Služobný pomer profesionálneho vojaka, ktorý k 30. aprílu 2011 vykonával
funkciu prokurátora vojenskej prokuratúry, sa skončí 30. apríla 2011.
(2) Služobný pomer profesionálneho vojaka,
ktorý k 30. aprílu 2011 vykonával funkciu právneho čakateľa vojenskej
prokuratúry, sa skončí 30. apríla 2011.“.
Túto pripomienku považujeme za zásadnú.
Odôvodnenie:
Ustanovenie osobitným spôsobom končí výkon štátnej služby profesionálnym
vojakom, ktorí boli vyčlenení z ozbrojených síl na plnenie úloh vojenskej
prokuratúry a vykonávali funkciu prokurátora vojenskej prokuratúry alebo
právneho čakateľa vojenskej prokuratúry. Zároveň umožní, aby títo
profesionálni vojaci mohli zostať v služobnom pomere prokurátora.
|
Z
|
GP
SR
|
1.
Všeobecne
V
právnom štáte musí byť vytvorený účinný systém právnych a politických záruk
legality. Činnosť štátu musí mať právny základ a musí byť realizovaná v rámci
platného práva. Imanentným princípom právneho štátu je zvrchovanosť ústavy a
zákona, ktorý zabraňuje svojvôli a vedie k právnej istote. Už CH. L.
Montesquieu povedal, že „každý človek, ktorý vlastní moc, má sklon ju
zneužívať. Pokračuje, kým nenarazí na určité hranice.“. Jediným riešením je
vytvorenie účinného systému záruk proti zneužívaniu moci a zneužívaniu práva.
Navrhovaná právna úprava nielenže neposkytuje takéto záruky, ale naopak,
vytvára priestor pre zneužívanie moci a zneužívanie práva.
Európska komisia na presadzovanie demokracie pomocou práva (Benátska komisia)
vo svojej Správe o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justičného
systému v časti II – Prokuratúra, ktorú schválila na svojom 85. plenárnom
zasadnutí v Benátkach len nedávno - v dňoch 17. až 18. decembra 2010 - (ďalej
len „správa Benátskej komisie“), v bode 20 uvádza, že „Politické zasahovanie
do činnosti prokuratúry je pravdepodobne také staré ako spoločnosť sama. V
raných spoločnostiach by prokuratúra určite bola obvykle v rukách panovníkov,
ktorí by ju využívali na trestanie nepriateľov a odmeňovanie priateľov.
História poskytuje množstvo príkladov využívania prokuratúry na nenáležité
alebo politické účely. Netreba hľadať ďaleko, existovalo tudorovské Anglicko
alebo Francúzsko, a to pred aj počas revolúcie, sovietsky systém vo východnej
Európe. Moderná západná Európa sa vari dokázala v nedávnej minulosti v
širokom rozsahu vyhnúť problému zneužívania prokuratúry, ale ak je to tak,
tak hlavne preto, lebo boli vytvorené mechanizmy zabezpečujúce, že nie je
možné vyvíjať nenáležitý politický nátlak vo veciach týkajúcich sa trestného
stíhania. V totalitných štátoch alebo súčasných diktatúrach prokuratúra bola
a naďalej je využívaná ako nástroj represie a korupcie. Existencia systémov
demokratickej kontroly nie je dostatočnou odpoveďou na problém politicky
motivovaného stíhania. Tyrania väčšiny môže siahať až k využívaniu
prokuratúry ako nástroja útlaku. Väčšina sa môže stať predmetom manipulácie a
demokratickí politici sa môžu dostávať pod populistický nátlak, ktorému sa
boja čeliť, najmä ak je tento tlak podporovaný kampaňou v médiách.“.
Prokuratúra Slovenskej republiky je súčasťou ústavného zriadenia Slovenskej
republiky. Generálny prokurátor je ústavným činiteľom, ktorý nesie
zodpovednosť za činnosť všetkých štátnych orgánov tvoriacich sústavu
prokuratúry Slovenskej republiky (okresných prokuratúr, krajských prokuratúr,
vojenských obvodných prokuratúr, vyššej vojenskej prokuratúry a Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky, ktorej osobitnou súčasťou s pôsobnosťou pre
celé územie Slovenskej republiky je Úrad špeciálnej prokuratúry). Ústava Slovenskej
republiky konštituuje prokuratúru ako organický článok sústavy právnych záruk
zákonnosti v demokratickom právnom štáte. Do jej pôsobnosti patrí ochrana
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu.
To znamená, že Ústava Slovenskej republiky neobmedzuje pôsobnosť prokuratúry
v Slovenskej republike len na ochranu zákonom chránených záujmov štátu -
prokuratúra Slovenskej republiky nie je štátnym zastupiteľstvom.
Ústava Slovenskej republiky nezaraďuje prokuratúru medzi orgány výkonnej
moci. Jej postavenie a pôsobnosť vymedzuje oddelene od výkonnej moci v
samostatnej hlave nasledujúcej za hlavou upravujúcou súdnu moc (piata hlava:
Zákonodarná moc, šiesta hlava: Výkonná moc, siedma hlava: Súdna moc, ôsma
hlava: Prokuratúra Slovenskej republiky; s účinnosťou od 1. júla 2001 ôsma
hlava: Prokuratúra Slovenskej republiky a verejný ochranca práv).
Ustanovenia o prokuratúre sú zámerne vyčlenené do samostatnej hlavy oddelene
od ustanovení vzťahujúcich sa na výkonnú moc. Túto skutočnosť jednoznačne
potvrdzuje dôvodová správa k Ústave Slovenskej republiky, v ktorej je
uvedené, že: „Prokuratúra, vychádzajúc z princípov ústavnosti a zvrchovanosti
zákona i priority súdnej ochrany ústavných práv a slobôd občanov, je
organickým článkom sústavy právnych záruk zákonnosti v demokratickom právnom
štáte. Na ochrane záujmov štátu, ako aj práv a právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb sa podieľa pôsobením pri uplatňovaní právnej
zodpovednosti a zabezpečovaní nápravy nezákonnosti. Nenahrádza orgány
výkonnej ani súdnej moci. V záujme toho, aby sa presne vymedzilo postavenie a
pôsobnosť prokuratúry, je žiaduce, aby ich vymedzila priamo ústava.“...
„Vzhľadom na svoju pôsobnosť prokuratúra nemôže byť súčasťou súdov ani
niektorého z orgánov štátnej správy. Preto návrh ústavy predpokladá
zachovanie sústavy orgánov prokuratúry na čele s generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky, ktorého bude vymenúvať hlava štátu na návrh Slovenskej
národnej rady.“, koniec citácie. S účinnosťou od 1. júla 2001 na základe
novely Ústavy Slovenskej republiky ústavným zákonom č. 90/2001 Z.z. je
začlenený do ôsmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky hneď za ustanovenia o
prokuratúre Slovenskej republiky aj verejný ochranca práv ako nezávislý orgán
Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni
základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred
orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie,
rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom.
Treba mať na zreteli, že pri tvorbe právnej normy nižšej právnej sily nemožno
opomenúť výklad systematický, ktorý pri interpretácii významu použitých
pojmov sa opiera o umiestnenie právnej normy v príslušnom právnom predpise
(tzv. argumentum a rubrica), čo je nevyhnutné v prípade, keď právny predpis
je rozdelený na časti, hlavy, diely a oddiely označené záhlavím, ktoré sa
nazýva rubrikou. Právna norma zaradená pod túto rubriku sa týka len
problematiky obsiahnutej v tejto rubrike. Z uvedeného je zrejmé, že
systematické umiestnenie prokuratúry v samostatnej hlave Ústavy Slovenskej
republiky má svoj význam a pri tvorbe zákona tento význam nemožno negovať
podriadením prokuratúry výkonnej moci, ak podriadenie prokuratúry výkonnej
moci nevyplýva priamo z ústavy.
Zo systematického začlenenia prokuratúry v Ústave Slovenskej republiky, ako
aj zo znenia Ústavy Slovenskej republiky a jej dôvodovej správy jednoznačne
vyplýva, že medzi výkonnou mocou a prokuratúrou neexistujú žiadne ústavné
väzby (rovnako neexistujú žiadne ústavné väzby ani medzi výkonnou mocou a
verejným ochrancom práv). Takéto väzby vylučuje už samotná pôsobnosť
prokuratúry v Slovenskej republike – ochrana práv a zákonom chránených
záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu uplatňovaním právnej
zodpovednosti a zabezpečovaním nápravy nezákonnosti.
Navrhovaná právna úprava tento ústavný rámec ignoruje, popiera samostatnosť
prokuratúry a funkčnú autonómiu generálneho prokurátora, a tým neguje
základné princípy usporiadania prokuratúry v Slovenskej republike ako
samostatnej hierarchicky usporiadanej jednotnej sústavy štátnych orgánov na
čele s generálnym prokurátorom. Popiera medzinárodne všeobecne uznávanú
neprípustnosť závislosti trestného stíhania od politických koncepcií vlády. Neberie
do úvahy, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je ústredným
orgánom štátnej správy a ako také podlieha dozorovým oprávneniam prokuratúry
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy a v jej medziach. Ústavný súd Slovenskej republiky už
potvrdil, že tento záväzok sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na Národnú radu
Slovenskej republiky a na proces prijímania zákonov (napr. PL. ÚS 12/98). Z
doterajšej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky tiež
vyplýva, že pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z
kontextu ústavy a interpretovať samy o sebe. Pri interpretácii a aplikácii
ústavy sa nesmie porušiť či ignorovať príčinná súvislosť medzi týmito
ustanoveniami, ktoré na seba významovo nadväzujú. Obsah zákona musí byť v
súlade so všetkými tými ustanoveniami ústavy, ktoré majú súvislosť so
spoločenským vzťahom tvoriacim predmet zákonnej úpravy. Z predloženého návrhu
zákona vyplýva, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tento
ústavný článok ani judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky
nerešpektuje. Do legislatívneho procesu predložilo návrh zákona, prijatie
ktorého môže destabilizovať prokuratúru v Slovenskej republike a ohroziť jej
funkčnosť.
Prokuratúra Slovenskej republiky je dobre fungujúca sústava štátnych orgánov,
ktorá v rozsahu vymedzenom Ústavou Slovenskej republiky reálne chráni práva a
oprávnené záujmy fyzických osôb, právnických osôb i štátu. So zreteľom na
úlohy, ktoré patria do jej pôsobnosti, je dôležité pre každého obyvateľa
tohto štátu, aby nedošlo k destabilizácii pomerov na prokuratúre a k jej
zneužitiu na politické ciele. Zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre a zákon č.
154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry „sú v súlade
s tým, čo možno očakávať od legislatívy demokratického štátu. Nenachádza sa v
nich nič, čo by odporovalo ľudským právam a možno povedať, že práva a
povinnosti prokurátorov sú stanovené so zvláštnym rešpektom voči právam
jednotlivcov, spolu s ustanoveniami zabezpečujúcimi riadne fungovanie
prokuratúry.“. Tieto slová sú uvedené v posudku, ktorý bol zameraný na
preskúmanie návrhov týchto zákonov z hľadiska ich súladu s európskymi
pravidlami vo veci ochrany ľudských práv, zásad právneho štátu a
demokratického usporiadania spoločnosti s prihliadnutím na Odporúčanie Rady
Európy Rec(2000)19. Tento posudok vypracoval generálny prokurátor Neuchatelu
(Švajčiarsko) p. Pierre Cornu na základe poverenia Rady Európy. Zákonodarca
nemá legitímny dôvod tento posudok ignorovať a schváliť novelu týchto zákonov
spôsobom navrhnutým Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky –
spôsobom, ktorý prostredníctvom jednotlivých inštitútov podriaďuje
prokuratúru Slovenskej republiky výkonnej moci. Dokonca, aj Magna charta
sudcov (základné princípy), ktorá bola prijatá tiež len nedávno - v
Štrasburgu v dňoch 17. až 19. novembra 2010 a ktorá sumarizuje a kodifikuje
závery stanovísk Poradnej rady európskych sudcov (CCJE), v bode 11 uvádza, že
„Nezávislé postavenie prokurátorov je základnou požiadavkou pre právny
štát.“.
Predložený návrh zákona nerešpektuje medzinárodné dokumenty týkajúce sa
postavenia, úloh, organizácie a pôsobnosti prokuratúry a práv a povinností
prokurátorov v demokratickej spoločnosti, napríklad Pravidlá o úlohe
prokurátorov schválené na 8. kongrese OSN o prevencii zločinnosti a
zaobchádzaní s páchateľmi prijaté v Havane 27. augusta až 7. septembra 1990,
Štandardy profesionálnej zodpovednosti, práv a povinností prokurátorov prijaté
Medzinárodnou asociáciou prokurátorov 23. apríla 1999, Odporúčanie
Rec(2000)19 Výboru ministrov členským štátom o postavení prokuratúry v
systéme trestného súdnictva prijaté Výborom ministrov Rady Európy 6. októbra
2000, Správu o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justičného
systému, časť II – prokuratúra vypracovanú Benátskou komisiou a ďalšie
medzinárodné dokumenty, ako aj trendy v tejto oblasti v súčasnej Európe.
Predložený návrh zákona nemá oporu ani len v Programovom vyhlásení vlády Slovenskej
republiky na obdobie rokov 2010 – 2014, a v niektorých častiach je s ním
dokonca v rozpore. Napríklad, vláda sa zaviazala navrhnúť zrušenie inštitútu
justičných čakateľov, nie však inštitút právnych čakateľov prokuratúry, vláda
sa zaviazala presadiť zákonnú povinnosť súdov zverejňovať na internete všetky
súdne rozhodnutia, nie však rozhodnutia prokurátorov - zrejme si predkladateľ
pletie prokuratúru so súdnictvom. V záujme posilnenia dôvery v justičný stav
sa vláda zaviazala presadzovať právnu úpravu, aby výberové konania na sudcov,
vedúcich prokurátorov, prokurátorov a čakateľov prokuratúry boli
transparentné a otvorené pre všetkých uchádzačov, ktorí spĺňajú zákonom
stanovené kritériá. Nemáme žiadne námietky proti transparentnosti výberových
konaní; nenamietali by sme takú právnu úpravu, ktorá by zaviedla
anonymizované výberové konania na prokuratúre. Touto cestou sa však
predkladateľ neuberá. Podľa predkladateľa je transparentné také výberové
konanie, ktorého výsledok môže on ovplyvniť. Problematiku transparentnosti
výberových konaní zúžil totiž len na jeden cieľ – získať zákonné oprávnenie
na nominovanie zástupcov politickej moci do každej komisie na prokuratúre. O
zákaze vydávania tzv. negatívnych pokynov sa v programovom vyhlásení vlády
vôbec nič nenachádza. Naviac, navrhovaná právna úprava v tomto smere je
absolútnym nepochopením spôsobu organizácie, riadenia a kontroly práce na
prokuratúre, ktorý je v záujme ochrany zákonnosti.
Demokratický právny štát nemožno riadiť príkazmi jednotlivcov či politických
zoskupení. Demokratický právny štát musí byť riadený prostredníctvom zákonov
schválených zákonodarným orgánom, teda zástupcami občanov zvolených vo
všeobecných, rovných a priamych voľbách s tajným hlasovaním. Zákony v
demokratickom právnom štáte musia zohľadňovať predovšetkým odborné hľadiská,
nie osobné záujmy a predstavy ich predkladateľov. Na prípravu zákona treba
vytvoriť dostatočný časový priestor; jeho posudzovanie a pripomienkové
konanie v jednotlivých štádiách legislatívneho procesu musí byť odborné a
politicky nestranné.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky na základe dlhoročných poznatkov z
aplikačnej praxe má ucelenú predstavu o objektívne potrebných zmenách v
oblasti legislatívy. Ministerstvo spravodlivosti však neprejavilo žiaden
seriózny záujem o tieto poznatky a jej názory.
Ministerstvo spravodlivosti pristúpilo k tvorbe tohto zákona bez účasti
zástupcov prokuratúry. Pritom, predložené znenie návrhu zákona jednoznačne
potvrdzuje, že jeho tvorcovia nepoznajú postavenie a pôsobnosť prokuratúry
Slovenskej republiky, zákonný princíp jej hierarchického usporiadania dokonca
stotožňujú s princípom monokratického riadenia prokuratúry príznačného pre
leninský typ prokuratúry, nemajú odbornú spôsobilosť na posúdenie
rozhodovacej činnosti prokurátorov a plnenia ich úloh ustanovených zákonom,
ani na posúdenie kvality organizácie, riadenia a kontroly práce na
prokuratúre. Napriek tomu pristúpilo k tvorbe zákona bez akejkoľvek analýzy –
s jediným cieľom – získať vplyv na činnosť prokurátorov. Takýto cieľ nie je
legitímny.
Návrh zákona bol vypracovaný a predložený do legislatívneho procesu spôsobom,
ktorý nemá miesto v demokratickom právnom štáte. Najprv v súvislosti s
neúspešnou voľbou kandidáta na funkciu generálneho prokurátora Slovenskej
republiky na nové funkčné obdobie sa v médiách systematicky vytváral
negatívny obraz o prokuratúre, a to napriek dosiahnutým výsledkom. Správu o
činnosti prokuratúry za rok 2009 Národná rada Slovenskej republiky schválila
8. septembra 2010 bez výhrad väčšinou hlasov (zo 142 prítomných poslancov za
jej schválenie hlasovalo 138 poslancov, proti hlasoval 1 poslanec a 3
poslanci sa zdržali hlasovania). Následne ministerstvo spravodlivosti zvolilo
skutočne neštandardný spôsob prípravy návrhu tohto zákona. V spolupráci s
ministerstvom vnútra vypracovalo paragrafované znenie návrhu zákona v zmysle
zásady „o nás – bez nás“, či presnejšie „o nich – bez nich“, a to bez
akejkoľvek analýzy - len na základe politickej objednávky a vlastných
predstáv. Jeho znenie bolo predložené zástupcom prokuratúry prvýkrát 26.
januára 2011 priamo na prvom pracovnom stretnutí s tým, že do jedného týždňa,
t.j. do 2. februára 2011 ministerstvo spravodlivosti očakáva písomné
stanovisko. Návrh zákona vyvolal veľkú odozvu v radoch prokurátorov – výrazne
negatívnu odozvu - potvrdzujú, že ide o hrubú neznalosť problematiky, snahu
podriadiť prokuratúru výkonnej moci a získať politický vplyv na pomery v
prokuratúre. Aj napriek krátkemu ultimatívne určenému termínu na zaujatie
stanoviska, stanovisko bolo v určenom termíne odoslané - generálny prokurátor
odmietol tento návrh zákona ako celok z dôvodov, ktoré uviedol v liste sp.
zn. Leg/1 14/11 z 2. februára 2011 adresovanom ministerke spravodlivosti.
Ústne prerokovanie dôvodov odmietnutia návrhu zákona ako celku sa uskutočnilo
4. februára 2011 – aj za prítomnosti štátneho tajomníka ministerstva vnútra.
Tieto pracovné stretnutia aj písomné stanovisko generálneho prokurátora boli
úplne zbytočné, čo bolo zrejmé od začiatku. Zrejme ich jediným cieľom bolo
vytvorenie zdania, že ide o návrh zákona vypracovaný v spolupráci s
Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti
neakceptovalo žiadne argumenty, nebralo do úvahy žiadne vysvetlenia a do
medzirezortného pripomienkového konania predložilo návrh zákona v znení, v
ktorom nie je zapracovaná ani jedna pripomienka uplatnená zástupcami
prokuratúry. So zreteľom na uvedené zásadne odmietame medializované tvrdenia,
že tento návrh zákona bol vypracovaný v spolupráci s Generálnou prokuratúrou
Slovenskej republiky. Generálna prokuratúra nebola požiadaná o účasť v
pracovnej skupine a žiaden prokurátor nebol poverený podieľať sa na tvorbe
tohto návrhu zákona. V návrhu zákona sa nenachádza žiadne ustanovenie, ktoré
by bolo uplatnené Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky.
Pritom, ide o zákonnú normu, ktorá má výrazný vplyv nielen na postavenie a
činnosť prokuratúry, práva a povinnosti prokurátorov, ale na celú spoločnosť.
V prípade prijatia tohto návrhu zákona hrozí reálne nebezpečenstvo, že
politickí činitelia prostredníctvom ministerstva spravodlivosti budú
rozhodovať o tom, kto bude prokurátorom. Prokurátori nebudú môcť nestranne
plniť svoje úlohy ustanovené zákonom, t.j. nebudú smieť vo verejnom záujme
vykonať opatrenia na predchádzanie porušenia zákonnosti, na zistenie a
odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie
zodpovednosti za ich porušenie, ak si to nebude želať ministerstvo
spravodlivosti. Predkladateľ si zrejme dostatočne neuvedomuje alebo nechce uvedomiť,
že právna úprava postavenia a pôsobnosti prokuratúry Slovenskej republiky,
postavenia, práv a povinností prokurátorov nesmie byť predmetom experimentov
ani výsledkom právneho voluntarizmu toho či iného vládneho zoskupenia,
pretože následne nemožno vylúčiť jej zneužitie, a tým ohroziť práva a zákonom
chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.
Návrh zákona v predloženom znení nepochybne popiera autonómiu prokuratúry i
generálneho prokurátora vo vzťahu k politickej moci a v podstate smeruje len
k jedinému cieľu – k spolitizovaniu prokuratúry. Nebude žiadnym prínosom pre
činnosť prokuratúry ani pre právny poriadok Slovenskej republiky. Ide o
účelový návrh zákona, ktorý nerešpektuje čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12
ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 119, čl. 149 a čl. 150 Ústavy Slovenskej
republiky. Veríme, že rovnaký právny názor vysloví aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v prípade, ak takýto návrh zákona bude schválený poslancami
Národnej rady Slovenskej republiky.
So zreteľom na uvedené Generálna prokuratúra Slovenskej republiky odmieta
predložený návrh zákona ako celok. Z tohto dôvodu sa nebudeme vyjadrovať ku
všetkým ustanoveniam navrhovanej právnej úpravy. Svoje stanovisko uvedieme
iba k tým ustanoveniam, právna úprava ktorých je neprijateľná do takej miery,
že namietať legislatívno-technické nedostatky či ďalšie nedostatky vecného
charakteru už nemá zmysel. Ak ministerka spravodlivosti stiahne tento návrh
zákona z legislatívneho procesu, sme pripravení podieľať sa na normotvornej
činnosti, ktorá bude v súlade so základnými princípmi demokratického právneho
štátu.
Keďže Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nemala reálnu možnosť
podieľať sa na tvorbe predloženej právnej úpravy, pre porovnanie uvedieme v
tomto stanovisku aj poznatky získané o právnych úpravách v iných krajinách,
ako aj relevantné závery vyplývajúce z medzinárodných dokumentov.
S týmto stanoviskom a uvedenými námietkami proti navrhovanej právnej úprave
bola oboznámená ministerka spravodlivosti pred začatím medzirezortného
pripomienkového konania listom sp. zn. Leg/1 14/11 z 2. februára 2011 (jeho
text je uverejnený na internetovej stránke Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky).
|
Z
|
GP
SR
|
K
jednotlivým ustanoveniam
2. K čl. I – bod 1 (§ 4 ods. 3)
Nesúhlasíme
s navrhovanou právnou úpravou. V súčasnosti právny poriadok nepozná funkciu
asistenta prokurátora. Nemáme námietky proti zriadeniu takejto funkcie, ak
tomu nebránia finančné možnosti štátu. Zásadne však odmietame, aby asistenti
prokurátorov nahradili doterajších právnych čakateľov prokuratúry. Navrhovaná
právna úprava v čl. V v bodoch 65 a 66 (§ 228 až § 251) o asistentovi
prokurátora nahrádza doterajšiu tretiu časť zákona č. 154/2001 Z.z. o
prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry (§ 228 až § 251), ktorá
upravuje postavenie právnych čakateľov prokuratúry, ich práva a povinnosti,
vznik a zánik služobného pomeru a ich disciplinárnu zodpovednosť. Naviac,
prechodné ustanovenie čl. V v bode 70 (§ 265f) priamo zo zákona mení funkciu
právneho čakateľa prokuratúry na funkciu asistenta prokurátora v prípade, ak
právny čakateľ prokuratúry nepožiada o skončenie služobného pomeru. Takýmto
postupom už samotný názov zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych
čakateľoch prokuratúry bude nielenže zavádzajúci, ale bude odporovať aj
zásadám predvídateľnosti zákona, jeho zrozumiteľnosti a vnútornej
bezrozpornosti a zásadám primeranosti, proporcionality a dôvodnosti zásahu
zákonodarnej moci, ktoré sú príznačné pre právny štát. Podľa názvu zákon sa
vzťahuje na právnych čakateľov prokuratúry, po novelizácii jeho ustanovenia
sa budú týkať asistentov prokurátorov.
Platné znenie zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch
prokuratúry ustanovuje, že právneho čakateľa prokuratúry vymenúva do funkcie
na základe výberového konania generálny prokurátor (§ 233 ods. 1). Členov
výberovej komisie vymenúva a odvoláva generálny prokurátor na návrh Rady
prokurátorov Slovenskej republiky (§ 234 ods. 2). Právny čakateľ prokuratúry
vykonáva prípravnú prax v služobnom pomere (§ 228). Prípravná prax je
trojročná – o jej skrátení môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť generálny
prokurátor; prípravná prax však nesmie byť kratšia ako 24 mesiacov (§ 244
ods. 1). Účelom prípravnej praxe je odborne pripraviť právneho čakateľa
prokuratúry na výkon funkcie prokurátora (§ 243 ods. 1). Počas prípravnej
praxe právny čakateľ prokuratúry vykonáva odbornú prax podľa určeného rozvrhu
(§ 243 ods. 2). Počas prípravnej praxe sa oboznámi aj s podmienkami výkonu
väzby, trestu odňatia slobody, ochrannej a ústavnej výchovy a je povinný
zúčastňovať sa na špecializovanom kvalifikačnom vzdelávaní (§ 243 ods. 3).
Právny čakateľ prokuratúry môže vykonávať jednoduché úkony prokurátora v
rozsahu, ktorý ustanoví úprava generálneho prokurátora; táto úprava sa
uverejní v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (§ 243 ods. 4). Počas
prípravnej praxe je priebežne dvakrát v kalendárnom roku hodnotený vedúcim
služobného úradu - na základe podkladov prokurátora-školiteľa, vlastných
poznatkov o činnosti právneho čakateľa prokuratúry a na základe priebežných
pohovorov s právnym čakateľom prokuratúry (§ 245 ods. 1). Hodnotenie obsahuje
posúdenie plnenia účelu prípravnej praxe z hľadiska osvojovania si právnych
predpisov uplatňovaných prokuratúrou a potrebných praktických návykov,
dodržiavania etiky a disciplíny pri plnení zverených úloh a dodržiavania
rozvrhu prípravnej praxe (§ 245 ods. 2). Pred vykonaním odbornej justičnej
skúšky vypracuje vedúci služobného úradu záverečné hodnotenie právneho
čakateľa prokuratúry, ku ktorému sa písomne vyjadruje aj právny čakateľ a
príslušná prokurátorská rada (§ 245 ods. 3 a 5). Prípravná prax sa skončí
úspešným vykonaním odbornej justičnej skúšky, na vykonanie ktorej má právny
čakateľ prokuratúry po skončení prípravnej praxe právny nárok (§ 244 ods. 6).
Odbornú justičnú skúšku vykoná pred skúšobnou komisiou Justičnej akadémie (§
245a ods. 1). Ak opakovane nezloží odbornú justičnú skúšku, generálny
prokurátor ho z funkcie právneho čakateľa prokuratúry musí odvolať (§ 236 ods.
2); odvolaním z funkcie právneho čakateľa prokuratúry zaniká aj jeho služobný
pomer (§ 235 ods. 2).
Medzi základné práva právneho čakateľa prokuratúry ustanovené zákonom patrí
aj právo na vykonávanie funkcie bez zastrašovania, nátlaku, prekážok,
nevhodného zasahovania alebo neoprávneného vystavovania zásahom do jeho
právomoci a osobnej zodpovednosti, právo na zabezpečenie podmienok na riadny
výkon prípravnej praxe, právo odmietnuť pokyn, ktorý je v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, a úlohu, ktorú nemožno právnemu
čakateľovi prokuratúry zveriť, ako aj právo podávať sťažnosti vo veciach
týkajúcich sa jeho prípravnej praxe (§ 240). Medzi základné povinnosti
právneho čakateľa prokuratúry patrí aj povinnosť dodržiavať zložený sľub,
dodržiavať plán prípravnej praxe, vykonávať svoju funkciu nestranne a
politicky neutrálne, zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu
služobného záujmu s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v
súvislosti s výkonom svojej funkcie, zdržať sa konania, ktoré by mohlo
narušiť vážnosť prokuratúry, povinnosť zachovávať mlčanlivosť (§ 241 ods. 1 a
4), povinnosť deklarovať v majetkovom priznaní svoje majetkové pomery a
majetkové pomery svojho manžela, ktorý s ním žije v spoločnej domácnosti,
povinnosť preukazovať spôsob nadobudnutia finančných prostriedkov potrebných
na obstaranie majetku uvedeného v majetkovom priznaní (§ 242), zákaz
vykonávať inú platenú funkciu, podnikať či vykonávať inú zárobkovú činnosť,
výkon ktorej je nezlučiteľný s výkonom funkcie právneho čakateľa prokuratúry
(§ 241 ods. 2), ako aj zákaz vykonávať politickú činnosť (§ 241 ods. 3). Za
porušenie týchto povinností je právny čakateľ prokuratúry disciplinárne
zodpovedný (§ 250).
Uvedená právna úprava sa v praxi osvedčila. Doterajšie skúsenosti jednoznačne
potvrdzujú, že právni čakatelia prokuratúry sú v rámci prípravnej praxe
riadne pripravení na výkon funkcie prokurátora. Takúto záruku navrhovaná
právna úprava nedáva. Naopak, vytvára priestor na to, aby do funkcie
prokurátora boli vymenované osoby, ktoré nie sú riadne pripravené na výkon
takejto funkcie.
Podľa navrhovanej právnej úpravy asistent prokurátora bude štátnym
zamestnancom vykonávajúcim štátnu službu (Čl. V bod 65 § 228). Prokurátor
môže poveriť asistenta výkonom jednoduchých úkonov, ktoré sú vymedzené v
zákone (čl. I body 7 a 8 § 17 ods. 4 a § 19 ods. 4). Asistent prokurátora,
ktorý má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na
právnickej fakulte a ktorý nepretržite vykonával funkciu asistenta prokurátora
najmenej tri roky, bude mať nárok vykonať odbornú justičnú skúšku (čl. V bod
65 § 231 ods. 2).
Z navrhovanej právnej úpravy vyplýva, že právne postavenie asistenta
prokurátora a jeho pracovná náplň neumožní riadnu prípravu asistenta
prokurátora na výkon funkcie prokurátora. Túto prípravu nenahradí ani úspešné
zvládnutie odbornej justičnej skúšky. Nejde predsa len o teoretické
vedomosti. Uchádzač o funkciu prokurátora musí byť pripravený na samostatný
výkon funkcie prokurátora, hneď po zložení sľubu prokurátora musí byť
pripravený na zvládnutie špecifických úloh patriacich do pôsobnosti
prokuratúry po odbornej i organizačnej stránke. Prokurátor nebude jeho
školiteľom v tom zmysle, aby ho pripravoval na výkon funkcie prokurátora.
Práve naopak, ak bude kvalitne a zodpovedne plniť svoje úlohy, bude v záujme
prokurátora, aby zostal jeho asistentom. Právny čakateľ prokuratúry v rámci
prípravy na výkon funkcie prokurátora vykonáva odbornú prax podľa vopred
určeného rozvrhu zameranú na zvládnutie špecifických úloh, ktorých nositeľmi
sú výlučne prokurátori, a samozrejme, aj na zvládnutie organizácie, riadenia
a kontroly práce na prokuratúre. A nielen to. Počas prípravnej praxe
zameranej na výkon funkcie prokurátora sa prejaví aj jeho osobnostná stránka
a charakter – jeho morálne vlastnosti musia dávať záruku, že funkciu
prokurátora bude riadne vykonávať [§ 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 154/2001
Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry]. Na rozdiel od
právneho čakateľa prokuratúry asistent prokurátora bude musieť počas celej
pracovnej doby vybavovať svoju agendu, agendu asistenta prokurátora, t.j.
plniť pomocné úlohy pre prokurátora. Výkon funkcie asistenta prokurátora nie
je prípravou na výkon funkcie prokurátora. Asistent prokurátora môže v takejto
funkcii pracovať až do dôchodku, nemusí sa uchádzať o vykonanie odbornej
justičnej skúšky, a ak ju aj získa, nemá zaručené, že niekedy bude úspešný vo
výberovom konaní na voľné miesto prokurátora, prípadne, o funkciu prokurátora
počas celej svojej kariéry nemusí vôbec prejaviť záujem.
So zreteľom na uvedené nesúhlasíme s tým, aby asistenti prokurátorov
nahradili právnych čakateľov prokuratúry. Chceme sa tým vyvarovať zbytočných
problémov, napríklad takých, ktoré nastali v súdnictve po jeho reforme a zavedení
inštitútu vyššieho súdneho úradníka. Systém prípravy právnych čakateľov
prokuratúry na výkon funkcie prokurátora je v praxi osvedčený; neexistuje
rozumný dôvod ho meniť a takýto dôvod neuvádza ani predkladateľ.
Takýto krok v svojej podstate znamená zrušenie prípravnej praxe na výkon
funkcie prokurátora vo forme systematickej prípravy na výkon tohto povolania.
V Európe neexistuje žiaden štát, ktorý by nemal prepracovaný systém prípravy
na výkon povolania prokurátora v plnom rozsahu jeho práv a povinností pred
ustanovením alebo bezprostredne po ustanovení do funkcie prokurátora.
Keďže Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nebola prizvaná k tvorbe
predloženého návrhu zákona, poukážeme v tomto stanovisku (žiaden iný priestor
na to nemáme) na právnu úpravu v iných štátoch.
K problematike právnych čakateľov prokuratúry sme získali odpovede zo 16
štátov, a to Bulharska, Belgicka, Českej republiky, Estónska, Francúzska,
Chorvátska, Lotyšska, Luxemburska, Maďarska, Nemecka, Nórska, Portugalska,
Rakúska, Slovinska, Švédska a Talianska.
Národný člen Slovenskej republiky v Eurojuste na základe vyhodnotenia
zadovážených odpovedí rozdelil právne úpravy do 3 základných skupín:
A. V Belgicku, Českej republike, Francúzsku, Chorvátsku, Nemecku,
Portugalsku, Rakúsku a Taliansku existujú právni čakatelia prokuratúry. Ich
existencia je odôvodnená najmä tým, že profesia prokurátora je mimoriadne
dôležitá a okrem náležitých teoretických znalostí si tieto funkcie vyžadujú
aj osvojenie si praktických skúseností pod systematickým vedením staršieho a
skúsenejšieho školiteľa.
B. Druhú skupinu tvoria štáty, kde vôbec neexistujú právni čakatelia a osoby,
ktoré spĺňajú zákonom ustanovené podmienky, sú menované priamo do funkcie
prokurátora. V tejto súvislosti je však potrebné dodať, že vo väčšine krajín
uplatňujúcich tento model nemajú títo prokurátori všetky oprávnenia
prokurátora, prípadne môžu vybavovať len menej závažné trestné veci. Do tejto
skupiny patrí Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Nórsko a Švédsko.
C. Do tretej skupiny možno zaradiť štáty s osobitnými modelmi spôsobu výberu
a výchovy adeptov na miesto prokurátora. Do tejto skupiny patrí Luxembursko,
Maďarsko a Slovinsko.
Teraz podrobnejšie uvedieme právnu úpravu v jednotlivých štátoch.
A. Krajiny, ktoré poznajú právnych čakateľov:
1. Právna úprava Belgicka v § 259 a nasl. belgického justičného zákona
upravuje postavenie právneho čakateľa súdu a prokuratúry. Na funkciu právneho
čakateľa sa vždy vypisuje výberové konanie, ktoré je organizované Vyššou
súdnou radou. Záujemcovia o miesto čakateľa musia mať ukončené úplné
vysokoškolské právnické vzdelanie, v lehote troch rokov pred podaním
prihlášky do výberového konania na miesto čakateľa musia mať absolvovanú
aspoň ročnú prax v oblasti práva. Vstupný pohovor pozostáva z písomnej a
ústnej časti. Uchádzači, ktorí získali najmenej 60 percent v písomnej časti,
sú prizývaní k ústnym pohovorom. Voľné pozície sú prideľované podľa
umiestnenia vo výberovom konaní. Čakateľ prokuratúry musí absolvovať
čakateľskú prax v trvaní 18 mesiacov; dĺžka čakateľskej praxe pre súdneho
čakateľa je dvojnásobná. Právni čakatelia vykonávajú úkony trestného či
civilného konania pod dohľadom školiteľov, ktorí zostavujú hodnotiacu správu.
Táto správa sa potom zasiela predsedovi súdu či prokuratúry, hodnotiacej
komisii a taktiež ministerstvu spravodlivosti. Po výkone čakateľskej praxe je
čakateľ vymenovaný za prokurátora či sudcu. Vyššia súdna rada Belgicka sa od
roku 2004 snaží zrušiť rozdiel medzi dĺžkou trvania čakateľskej praxe
čakateľa prokuratúry a súdu, avšak doposiaľ neúspešne.
2. Česká právna úprava pozná inštitút čakateľa prokuratúry; čakateľská prax
trvá 36 mesiacov. Do pracovného pomeru právneho čakateľa môže byť prijatý
ten, kto spĺňa predpoklady pre vymenovanie za štátneho zástupcu s výnimkou
veku, záverečnej skúšky a súhlasu s pridelením. Po dobu svojej prípravnej
praxe je právny čakateľ oprávnený vykonávať jednoduché úkony štátneho
zástupcu alebo jednoduchú administratívnu činnosť. Právna úprava Českej
republiky je do značnej miery totožná s platnou právnou úpravou v Slovenskej
republike, preto nepovažujeme za potrebné ju uvádzať podrobnejšie.
3. Vo Francúzsku existujú „auditeurs of justice“, čo je súhrnné pomenovanie
pre právnych čakateľov prokuratúry a súdu. Ich výber sa realizuje
prostredníctvom verejného výberového konania, do ktorého sa môže prihlásiť
osoba s ukončeným vysokoškolským právnickým vzdelaním, a to najskôr 4 roky po
ukončení štúdia a dosiahnutí veku 31 rokov. Záujemca o pozíciu čakateľa musí
mať francúzske občianstvo a musí byť bezúhonným. Ich vzdelávanie zabezpečuje
Národná škola justície. Vzdelávanie čakateľov celkovo trvá 31 mesiacov a je
rozdelené do dvoch častí. Prvá časť vzdelávania sa nazýva všeobecná a trvá 27
mesiacov. Na ňu nadväzuje takzvaný špecializovaný tréning, ktorý trvá 4
mesiace. Všeobecná výučba pozostáva z domáceho štúdia v trvaní dvoch týždňov.
Na úvodné zoznámenie sa s prácou súdu majú čakatelia vyčlenený jeden týždeň.
Čakatelia vykonávajú aj prax v právnickej firme v dĺžke 21 týždňov. Po uplynutí
tejto doby majú študijné obdobie v rozsahu 28 týždňov, počas ktorého
získavajú teoretické vedomosti z jednotlivých právnych odborov a zároveň sa
učia pripravovať a náležite odôvodňovať rozhodnutia v civilnom a trestnom
konaní. Na toto štádium nadväzuje prax na súde a prokuratúre v celkovej dĺžke
38 týždňov. Je nutné poznamenať, že čakatelia z tejto lehoty vykonávajú prax
na prokuratúre iba v rozsahu 6 týždňov. Počas tejto praxe (bez ohľadu na to,
či vykonávajú prax na súde alebo prokuratúre) môžu čakatelia, ktorí zložili
sľub, vykonávať všetky úkony pod dohľadom staršieho prokurátora či sudcu.
Čakatelia ďalej vykonávajú stáž na úradoch vyšetrovania a v ústavoch pre
výkon trestu odňatia slobody v rozsahu 4 týždňov. Napokon musia absolvovať
študijný pobyt v zahraničí v trvaní 8 týždňov. Po absolvovaní tejto
všeobecnej časti je ich vzdelávanie zamerané na výkon ich budúcej funkcie.
Počas 6 týždňov sa najprv teoreticky pripravujú na výkon tejto funkcie a
následne 10 týždňov pôsobia v ich budúcej funkcii. Počas tohto obdobia pod
dohľadom staršieho a skúsenejšieho kolegu vykonávajú všetky úkony v trestnom
či civilnom konaní. Po absolvovaní čakateľskej praxe vykonávajú čakatelia
testy spôsobilosti a podľa získaného hodnotenia sú im prideľované funkcie
podľa zoznamu voľných miest. Osobám, ktoré získali najlepšie hodnotenie, sú
ponúknuté funkcie na orgánoch prokuratúry a súdu vyššieho stupňa.
4. Chorvátska právna úprava pozná inštitút právneho čakateľa prokuratúry.
Výberové konanie na čakateľa prokuratúry pozostáva z písomnej a ústnej časti.
Úspešní uchádzači vykonávajú najprv prax v trvaní jeden a pol roka na
príslušnom úrade prokuratúry, kde pod dohľadom prokurátora vykonávajú
jednoduché úkony prokurátora. Po uplynutí tejto doby sa môžu zúčastniť
justičných skúšok organizovaných ministerstvom spravodlivosti. Po ich
úspešnom zložení naďalej pracujú na úrade prokuratúry po dobu ďalších dvoch
rokov, a to stále pod dohľadom služobne staršieho prokurátora. Po uplynutí
tejto doby môžu byť vymenovaní za prokurátora.
5. Portugalský systém vzdelávania prokurátorov je založený na kombinácii
povinného vzdelávania v rámci Centra justičného vzdelávania (spoločná
vzdelávacia inštitúcia pre sudcov a prokurátorov) a povinnej praxe. Prípravná
prax trvá tri roky. Prvý rok je zameraný na teoretickú prípravu a uchádzači
sa zúčastňujú povinného vzdelávania v Centre justičného vzdelávania. Zvyšok
praxe pracujú čakatelia na konkrétnych úradoch prokuratúry pod dohľadom
školiteľa. V záverečnej fáze prípravnej praxe sú im už prideľované vlastné
trestné veci a za svoje rozhodnutia zodpovedajú. Výberové konanie na miesto
čakateľa pozostáva z písomnej a ústnej časti a je organizované Centrom pre
justičné vzdelávanie.
6. Rakúska právna úprava pozná inštitút právnych čakateľov prokuratúry, pričom
systém vzdelávania čakateľa prokuratúry a justičných čakateľov je totožný.
Čakateľom sa môže stať osoba, ktorá absolvovala šesťmesačnú prax organizovanú
súdmi a prešla výberovým konaním. Prípravná prax čakateľa prokuratúry trvá
tri roky, v rámci ktorých pracuje pod dohľadom školiteľa. Po troch rokoch
prípravnej praxe je čakateľ oprávnený zúčastniť sa záverečných skúšok, ktoré
sú organizované ministerstvom spravodlivosti. Po ich absolvovaní je uchádzač
vymenovaný za sudcu alebo prokurátora.
7. Nemecká právna úprava vzdelávania a výberu čakateľov nie je jednotná
vzhľadom na federatívne usporiadanie krajiny. Vo všeobecnosti však platí, že
absolvent právnickej fakulty v prvých dvoch rokoch po absolvovaní štúdia
pracuje v rôznych právnických povolaniach v pozícii čakateľa, respektíve
koncipienta. Po uplynutí týchto dvoch rokov sa môže zúčastniť skúšok, ktoré
sú organizované ministerstvom spravodlivosti v rámci jednotlivých spolkových
republík. Po ich úspešnom absolvovaní je vymenovaný za prokurátora, respektíve
sudcu. Len faktickou praxou jednotlivých republík však ostáva neformálny
dohľad nad začínajúcim prokurátorom po dobu cca jedného roka.
8. Ústava Talianskej republiky v čl. 6 ods. 1 ustanovuje, že prístup k
profesii sudcu či prokurátora je možný iba na základe verejného výberového
konania. Bližšie upravuje okolnosti výberového konania právnych čakateľov
súdu a prokuratúry, ich postavenie a právomoci zákon č. 48/2001. Podľa tohto
zákona môže byť za právneho čakateľa prijatý občan Talianskej republiky,
ktorý má ukončené vysokoškolské právnické vzdelanie a taktiež postgraduálne
štúdium v tom istom odbore. Uvedený zákon tiež ustanovuje možnosť vyhlásiť
výberové konanie na súd či prokuratúru prvého stupňa pre osoby, ktoré majú
právnické vzdelanie, dosiahli vek 45 rokov a ktoré vykonávali právnickú prax
najmenej po dobu 5 rokov, alebo ktoré vykonávali honorárnu justičnú funkciu
najmenej po dobu 5 rokov. Tieto osoby sú teda prijímané do rezortu
prokuratúry či súdu bez toho, aby museli absolvovať povinnú čakateľskú prax.
Odhaduje sa, že do rezortu prokuratúry a súdu sa týmto spôsobom dostáva
približne 10 percent žiadateľov.
Na funkciu čakateľa sa vyhlasuje verejné výberové konanie, ktoré pozostáva z
troch písomných testov - z občianskeho, trestného a správneho práva. Na
písomnú časť nadväzuje ústna skúška, v ktorej sa overuje znalosť hlavných
právnych predpisov žiadateľov. Výberové konanie na pozíciu čakateľa vyhlasuje
ministerstvo spravodlivosti na základe návrhu Vyššej súdnej rady - Consiglio
Superiore Della Magistratura (ďalej len „CSM“). CSM predstavuje najvyšší
samosprávny orgán súdnictva, do pôsobnosti ktorého spadajú otázky
zamestnanecké, kariérneho postupu, prestupov, preložení, či disciplinárnych
opatrení voči sudcom a prokurátorom.
Výberová komisia je menovaná CSM. Jej predsedom a podpredsedom je vždy sudca
alebo prokurátor pôsobiaci pri kasačnom súde. Komisia ďalej pozostáva z 22
sudcov či prokurátorov s hodnosťou nie nižšou ako prokurátor či sudca pri
odvolacom súde a z ôsmich univerzitných profesorov v oblasti práva. Každý
člen komisie hodnotí uchádzača o miesto čakateľa samostatne a dosiahnuté
hodnotenia sa spočítavajú. Záverečné výsledky schvaľuje CSM. Úspešní
kandidáti sú menovaní za právnych čakateľov súdu alebo prokuratúry a pôsobia
na súde či prokuratúre prvého stupňa pri odvolacom súde.
Dĺžka čakateľskej praxe je stanovená CSM a zvyčajne netrvá menej ako 12
mesiacov. Čakateľská prax pozostáva z bežnej agendy na súde či prokuratúre, a
to pod dohľadom školiteľa. Čakateľská prax je koordinovaná a kontrolovaná
CSM. Jej cieľom je zabezpečiť pre čakateľov osvojenie si nevyhnutných
teoretických vedomostí a praktických skúseností potrebných pri výkone
sudcovskej či prokurátorskej funkcie.
B. Krajiny, ktoré nemajú zavedený inštitút právnych čakateľov:
1. Bulharsko patrí do skupiny krajín, ktoré nemajú právnych čakateľov. O
funkciu prokurátora sa môžu uchádzať uchádzači s vysokoškolským právnickým
vzdelaním, ktorí absolvovali justičné skúšky spoločné pre všetky právnické
profesie organizované ministerstvom spravodlivosti. Pred ich absolvovaním
musí uchádzač vykonať šesťmesačnú prax v jednotlivých právnických
povolaniach. Uchádzač, ktorý spĺňa tieto kritériá, sa môže prihlásiť do
výberového konania na miesto prokurátora, ktoré sa označuje ako „mladší prokurátor“.
V tejto pozícii pôsobí po dobu troch rokov a jeho práca je posudzovaná
hodnotiacou komisiou. V rámci tejto doby musí absolvovať vzdelávanie v
špecializovanej inštitúcii pre vzdelávanie prokurátorov po dobu šiestich
mesiacov. Až po uplynutí tohto obdobia môže byť vymenovaný do funkcie
prokurátora.
2. V Estónsku sa prokurátorom môže stať osoba s ukončeným právnickým
vzdelaním druhého stupňa. Na miesto prokurátora sa vždy vyhlasuje výberové
konanie, ktoré sa zverejňuje v médiách a na internetovej stránke prokuratúry
Estónska. Predpoklady pre výkon funkcie prokurátora overuje výberová komisia,
ktorej predsedá generálny prokurátor. Ďalšími členmi komisie sú starší
prokurátor generálnej prokuratúry, prokurátor nižšieho stupňa, zástupca
ministerstva spravodlivosti, sudca a napokon reprezentant právnickej fakulty.
Výberové konanie pozostáva z písomnej a ústnej skúšky. V rámci písomnej časti
musia uchádzači vyriešiť 3 konkrétne prípady, pričom cieľom ústnej skúšky je
overiť teoretické znalosti uchádzačov najmä z oblasti trestného práva.
Úspešný uchádzač sa po vymenovaní stáva prokurátorom. Prokurátorovi pri
výkone funkcie pomáha asistent. Asistentom prokurátora sa môže stať osoba s
ukončeným vysokoškolským vzdelaním prvého stupňa, ktorá úspešne zvládla verejné
výberové konanie. Asistent môže vykonávať jednoduché úkony a pripravovať
podklady pre rozhodnutia prokurátora.
3. Prokuratúra Lotyšskej republiky vôbec nepozná inštitút právnych čakateľov
prokuratúry. V Lotyšsku sú prokurátori kategorizovaní podľa hodností, pričom
osoba, ktorá úspešne prešla výberovým konaním a spĺňa všetky zákonom
stanovené náležitosti, je vymenovaná za prokurátora. Prokurátor s najnižšou
hodnosťou má všetky oprávnenia a kompetencie, ktoré zákon priznáva
prokurátorovi, tieto však môže uplatňovať iba v taxatívne vymedzenom počte
trestných vecí menej závažného charakteru. Uchádzač o miesto prokurátora musí
mať ukončené vysokoškolské vzdelanie právnického smeru druhého stupňa. Jeho
odborné, ako aj morálne kvality posudzuje výberová komisia pozostávajúca z
prokurátorov.
4. Na prokuratúrach Nórskeho kráľovstva rovnako nepôsobia právni čakatelia.
Záujemcovia, ktorí úspešne zvládli vstupné pohovory, sú menovaní za
prokurátorov. Uchádzači o toto miesto musia mať ukončené právnické vzdelanie.
Zákon pritom nepredpisuje žiadne ďalšie formálne požiadavky. Špecifikum
Nórska spočíva v tom, že základný stupeň prokuratúry pôsobí priamo na
polícii. Na tejto súčasti sa riešia menej závažné trestné veci. Vzhľadom na
túto skutočnosť azda nie je prekvapujúce, že členmi výberovej komisie na
miesto prokurátora tejto súčasti sú aj vyšší policajní dôstojníci. Táto
skutočnosť však už neplatí v tých prípadoch, keď je výberové konanie vypísané
na miesto prokurátora okresnej prokuratúry či generálnej prokuratúry. Na
týchto súčastiach pohovor s uchádzačom realizuje vedúci prokurátor.
5. Ani ďalšia zo škandinávskych krajín - Švédske kráľovstvo - nepozná
inštitút právneho čakateľa prokuratúry. Po úspešnom absolvovaní výberového
konania sa prokurátorom môže stať osoba s právnickým vzdelaním druhého stupňa
a dvojročnou praxou práce súdneho úradníka. Po vymenovaní však musí
absolvovať deväťmesačnú prax, v rámci ktorej nemá všetky oprávnenia
prokurátora. Po deviatich mesiacoch môže byť formálne vymenovaný za prokurátora.
V nasledujúcich dvoch rokoch má všetky práva a povinnosti prokurátora s
výnimkou práce v rámci nariadenej služobnej pohotovosti. V období týchto
dvoch rokov musí absolvovať vzdelávanie organizované pre prokurátorov v
rozsahu 15 týždňov.
C. Krajiny s osobitým modelom:
1. Osobitý systém výchovy právnych čakateľov prokuratúry a súdu je zavedený v
Luxembursku. Osoba uchádzajúca sa o miesto právneho čakateľa musí mať vždy
ukončené právnické vzdelanie druhého stupňa. Luxembursko však nemá vlastnú
právnickú fakultu a študenti z tejto krajiny najčastejšie študujú na
univerzitách v Belgicku a Francúzsku. Z uvedeného dôvodu musia absolventi
práva uchádzajúci sa o miesto v štátnej správe Luxemburska absolvovať
5-mesačný kurz luxemburského práva. Toto štúdium je vedené dennou formou a po
jeho skončení absolvent skladá skúšku. Záujemcovia o miesto prokurátora,
sudcu, či notára musia mať najmenej trojročnú prax v oblasti práva a musia
absolvovať kurzy, ktoré sú organizované zvyčajne dvakrát do týždňa po
pracovnej dobe. Po absolvovaní všetkých predpísaných školení, záujemca o
miesto prokurátora alebo sudcu skladá skúšku, ktorej výsledok a získané
hodnotenie má obrovský význam. Na získané hodnotenie sa totiž prihliada pri
výberových konaniach. Na miesto prokurátora, či sudcu bude vybraný ten, ktorý
úspešne prešiel výberovým konaním a ktorý má najlepšie hodnotenie.
Luxembursko nemá vlastnú justičnú akadémiu, či iné vzdelávacie zariadenie pre
právnych čakateľov, a preto sú títo vysielaní do Francúzska.
2. V Maďarsku právnymi čakateľmi prokuratúry sa môžu stať absolventi
právnickej fakulty, ktorí dosiahli vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa.
Ich prípravná prax trvá tri roky. Po jej skončení majú právo vykonať
prokurátorskú skúšku. Po úspešnom vykonaní prokurátorskej skúšky jeden rok
vykonávajú funkciu tajomníka. Následne je možné ich vymenovanie za
prokurátora. V Maďarsku existuje aj funkcia asistenta. Ide o absolventov,
ktorí dosiahli vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa (tri roky štúdia;
porovnateľné sú naše fakulty verejnej správy). Tajomníci i asistenti môžu
vykonávať zákonom určené úkony prokurátora.
3. Slovinská ústava pozná inštitút systematickej prípravy uchádzačov na
funkciu prokurátora, ktorá obdobne ako v Maďarsku, pozostáva z niekoľkých
častí. Prvú časť absolvuje uchádzač po úspešnom výberovom konaní v trvaní
jedného roka a šiestich mesiacov, v rámci ktorých pracuje na úrade
prokuratúry a na súde. Po absolvovaní tejto časti môže ísť na skúšky, ktoré
sú organizované ministerstvom spravodlivosti pre všetky právnické povolania.
Po ich úspešnom absolvovaní môže žiadať o pozíciu vyššieho súdneho radcu na
príslušnom úrade prokuratúry. Po uplynutí troch rokov sa môže uchádzať o
miesto asistenta prokurátora. Po uplynutí ďalších troch rokov praxe na
pozícii asistenta prokurátora je oprávnený prihlásiť sa na uvoľnené miesto
prokurátora. Ako vyšší súdny radca pripravuje rozhodnutia pre prokurátora,
avšak sám nie je oprávnený vo veci rozhodnúť. Asistent prokurátora je v
zákonom ustanovených veciach oprávnený riešiť konkrétne trestné veci, za
svoje rozhodnutia zodpovedá a môže zastupovať obžalobu v konaní pred súdom.
O podmienkach v Nemecku sme získali ďalšie informácie. Tu sú:
Právny referendariát:
Ako právny referendariát sa v Nemecku označuje zhruba dva roky trvajúca
prípravná služba po 1. štátnici, ktorá končí 2. štátnicou a ktorou čakatelia
získavajú spôsobilosť k sudcovskému úradu a k vyššej službe. Spôsobilosť k
sudcovskému úradu ich kvalifikuje aj pre činnosť vo vyššej netechnickej
správnej službe, prokurátora, advokáta a notára. Tým je právny referendariát
časťou vzdelávania úplného právnika. Predpokladom je ukončenie štúdia práva
na univerzite 1. štátnicou a oprávnenie na získanie doktorského titulu -
zásadne len s nadpriemernou známkou.
Priebeh referendariátu:
Referendariát sa člení na 5 až 6 staníc, v ktorých sa právny referendár
prakticky vzdeláva v rôznych oblastiach práva. Pre tento účel býva referendár
pridelený na niektorý z Vrchných krajinských súdov, v ktorého obvode je
väčšinou určený Krajinský súd ako kmeňové služobné miesto, ktoré ho prideľuje
jednotlivým vzdelávateľom. Prvou stanicou býva civilná stanica. Tá sa v
zásade absolvuje na Úradnom súde alebo Krajinskom súde a začína sa
4-týždenným úvodným blokom. Nasleduje trestná stanica, ktorá sa absolvuje na
prokuratúre alebo na trestnom súde. Potom nasleduje správna stanica. Túto
možno absolvovať - ako býva zvykom v jednotlivých spolkových krajinách - buď
na správnom súde, v úrade, alebo ako doplňujúce štúdium na Nemeckej vysokej
škole pre správne vedy v meste Speyer. Nasleduje advokátska stanica a na
záver voliteľná stanica. Tu sa naskytá najširšia škála predmetov na štúdium a
sem možno začleniť aj študijný pobyt v zahraničí. Popritom existujú pracovné
spoločenstvá v oblastiach civilného, trestného a správneho práva, v ktorých
sa sprostredkujú teoretické poznatky z jednotlivých procesných poriadkov a
zároveň sa prehlbujú vedomosti zo štúdií. Pre potreby skúšok sa tu nacvičuje
písanie písomiek a referovanie spisov. Referendariát končí 2. právnickou štátnicou.
Táto pozostáva z 8. až 9. 5-hodinových písomiek, ktoré sa píšu po absolvovaní
advokátskej stanice. Po absolvovaní voliteľnej stanice nasleduje záverečná
ústna skúška, v ktorej sa skúša civilné, trestné a správne právo a niekde aj
voliteľný predmet.
Rechtspfleger (nemožno priamo preložiť; našou paralelou je vyšší súdny
úradník):
Rechtspflegermi sú v Nemecku a Rakúsku úradníci pozdvihnutej služby, ktorí
uskutočňujú - podľa toho-ktorého právneho poriadku - rozličné úlohy na súdoch
a v Nemecku aj na prokuratúrach. V oboch krajinách je ich príslušnosť
upravená hlavne cestou prenosu rozhodnutí pôvodne prislúchajúcich sudcovi,
ako aj iných záležitostí. Rozhodujú väčšinou formou uznesení. Oblasti úloh,
právne postavenie a vzdelanie sa v oboch štátoch podstatne od seba odlišujú.
V nadväznosti na uvedené považujeme za potrebné zdôrazniť, že navrhovanej
právnej úprave nepredchádzala žiadna analýza, ani komparatívne práce. Túto
skutočnosť potvrdili zástupcovia ministerstva spravodlivosti na ústnom
oboznámení zástupcov prokuratúry s vypracovaným návrhom zákona, ktoré sa
konalo 26. januára 2011 – legitímne získanie moci považujú za dostatočný
dôvod na realizáciu svojich predstáv. Takáto argumentácia svedčí o právnom
voluntarizme a potvrdzuje nesystémový a nekoncepčný prístup k právnej úprave
týkajúcej sa prokuratúry, o neznalosti postavenia, pôsobnosti, organizácie a
riadenia prokuratúry a o výsledkoch, ktoré dosiahla a dosahuje. Dôvodová
správa sa obmedzila iba na ničím nepodložené tvrdenie, že doterajší systém
obsadzovania funkčných miest prokurátorov, ktorý preferuje právnych čakateľov
prokuratúry, neobstál. Na základe našich poznatkov neobstálo obsadzovanie
voľných miest sudcov vyššími súdnymi úradníkmi. Potvrdzujú to už samotné
výsledky pri skladaní odbornej justičnej skúšky vyššími súdnymi úradníkmi a
právnymi čakateľmi prokuratúry (jednoznačne potvrdzujú vysokú odbornú
pripravenosť právnych čakateľov prokuratúry), ako aj problémy v súdnictve.
Toto tvrdenie možno ľahko overiť - stačí urobiť krátku anonymnú anketu medzi
členmi skúšobných komisií v Justičnej akadémii.
Ak má predkladateľ pochybnosti o transparentnosti výberového konania na
miesto právneho čakateľa prokuratúry alebo justičného čakateľa, nemáme
námietky voči tomu, aby výberové konania boli anonymné, t.j. aby údaje o
uchádzačoch boli pre členov výberových komisií anonymizované a aby výberové
komisie boli kreované na základe reprezentatívneho odborného zastúpenia, t.j.
z členov navrhnutých generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, Radou prokurátorov
Slovenskej republiky, Súdnou radou Slovenskej republiky a Najvyšším súdom
Slovenskej republiky.
Pokiaľ ide o asistentov prokurátora, podľa nášho názoru na výkon takejto
funkcie stačí dosiahnutie vysokoškolského vzdelania prvého stupňa v odbore právo.
Asistenti prokurátora, ako aj súdni úradníci by mali mať vlastný systém
vzdelávania, vlastný kariérny postup v horizontálnej i vertikálnej rovine a
samozrejme, tomu zodpovedajúce platové pomery. Právna úprava, ktorá umožňuje,
aby asistenti prokurátora bez adekvátnej prípravy na výkon funkcie
prokurátora a súdni úradníci bez akejkoľvek prípravy na výkon funkcie sudcu
mohli vykonať odbornú justičnú skúšku, je pre nás neprijateľná.
Asistent prokurátora nepotrebuje na výkon svojej funkcie odbornú justičnú
skúšku. O tom svedčí tiež predložené znenie, ktoré umožňuje, aby asistent
prokurátora naďalej vykonával takúto funkciu aj vtedy, ak opakovane nezloží
odbornú justičnú skúšku. Na porovnanie - služobný pomer právneho čakateľa
prokuratúry v takomto prípade zanikne odvolaním z funkcie a priestor dostane
iný čakateľ. Ten po absolvovaní prípravnej praxe musí preukázať vykonaním
odbornej justičnej skúšky, že je pripravený na výkon funkcie prokurátora.
Inými slovami, so zreteľom na špecifiká výkonu funkcie sudcu a prokurátora
vykonanie odbornej justičnej skúšky by malo byť spravidla umožnené iba tomu,
kto absolvoval v rozsahu ustanovenom zákonom prípravnú prax na výkon funkcie
sudcu alebo prokurátora.
Pripomíname predkladateľovi, že možnosť ustanoviť do funkcie sudcu
kohokoľvek, kto spĺňa zákonom ustanovené podmienky, a to bez predchádzajúcej
prípravy na výkon takého povolania, bola výslovne odmietnutá ako reakcia na
niektoré príspevky slovenských účastníkov aj na medzinárodnom seminári
zorganizovanom Transparency International Slovensko s názvom „Výzvy
slovenského súdnictva a možnosti zlepšenia existujúceho stavu“, ktorý sa
uskutočnil 10. decembra 2009. Predseda súdu v Siegene (Nemecko) Paul Springer
vo svojom príspevku zdôraznil, že povinnosť štátu zaistiť funkčnú justíciu
vyžaduje optimálne personálne predpoklady pre riadny chod justície a že výber
do funkcií a inštancií sa musí orientovať podľa schopností a odbornej
spôsobilosti. Napokon, aj dnešná poslankyňa Národnej rady Slovenskej
republiky Jana Dubovcová na tomto seminári poukázala na to, že: „...obsah
dnešného sudcovského stavu je výsledkom doterajšej činnosti výkonnej moci a
politikov, ktorí si sudcovský stav napĺňali a formovali i podľa vlastných
predstáv a potrieb nástrojmi, ktoré mali v rukách výlučne oni a nie sudcovia.
A teda terajší stav súdnictva je ich výsledok. A práve preto treba naše
predpisy a kompetencie, ktoré stanovujú, dať do súladu s európskymi
štandardami.“. Uvedomujeme si, že tieto slová povedala v inom kontexte.
Avšak, predložený návrh zákona v nás vyvoláva oprávnené obavy, že v prípade
jeho schválenia, prokuratúra bude čeliť rovnakým problémom, ako súdnictvo.
Tieto pripomienky uplatňujeme ako pripomienky zásadného charakteru, a to vo
vzťahu k všetkým ustanoveniam predloženého návrhu zákona, ktoré nahrádzajú
doterajší inštitút právneho čakateľa prokuratúry inštitútom asistenta
prokurátora.
|
Z
|
GP
SR
|
3.
K čl. I - body 2 a 3 (§ 6 ods. 1, 8 až 10)
Nesúhlasíme
s navrhovanou právnou úpravou zákazu vydávania tzv. negatívnych pokynov a trváme
na jej vypustení.
Takýto pojem náš právny poriadok ani právna teória nepozná - je to vágny
pojem, je účelovo vytvorený a svedčí o absolútnej neznalosti organizácie a
riadenia práce na prokuratúre, ako aj základných práv a povinností
prokurátorov. A nielen to. Zrejme len z neznalosti tu dochádza k vzájomnému
zamieňaniu pojmov „vedúci prokurátor“, „nadriadený prokurátor“ a
„bezprostredne nadriadený prokurátor“, čo v konečnom dôsledku vyúsťuje v
absurdné závery pre aplikačnú prax.
Z hľadiska výkonu prokurátorských oprávnení pokyn môže byť len zákonný alebo
nezákonný.
Prokurátori nesú osobnú zodpovednosť za výkon funkcie prokurátora – aj za
vydanie alebo splnenie nezákonného pokynu. Podľa platného znenia zákona č.
153/2001 Z.z. o prokuratúre a zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a
právnych čakateľoch prokuratúry každý prokurátor je povinný odmietnuť
splnenie pokynu nadriadeného prokurátora, ak by jeho splnením spáchal trestný
čin, priestupok, iný správny delikt alebo disciplinárne previnenie. Ak pokyn
nadriadeného prokurátora považuje za rozporný s právnym predpisom alebo
svojím právnym názorom, môže písomne požiadať nadriadeného prokurátora, aby
mu vec odňal. Nadriadený prokurátor musí jeho žiadosti vyhovieť a vybavením
veci poveriť iného prokurátora alebo ju vybaviť sám. Každý prokurátor má
právo vykonávať funkciu prokurátora bez zastrašovania, nátlaku, prekážok,
nevhodného zasahovania alebo neoprávneného vystavovania zásahom do jeho
právomoci a osobnej zodpovednosti. Každý prokurátor je povinný vykonávať
svoje služobné povinnosti nestranne, nesmie sa dať ovplyvniť individuálnymi
alebo čiastkovými záujmami, záujmami politických strán alebo politických
hnutí, nesmie podľahnúť tlaku verejnej mienky alebo oznamovacích prostriedkov
a musí odmietnuť akýkoľvek zásah, nátlak, vplyv alebo žiadosť, ktoré by mohli
viesť k ohrozeniu jeho nestrannosti. To sú zákonné základné práva a
povinnosti prokurátorov – za porušenie zákonných povinností je prokurátor
disciplinárne zodpovedný a podľa závažnosti svojho disciplinárneho previnenia
môže byť aj zbavený výkonu funkcie prokurátora a následne odvolaný z funkcie
prokurátora.
Pokyny nadriadených prokurátorov sú založené v spisoch, preto nie je problém
zistiť, či sú alebo nie sú zákonné.
Tvrdenie, obsiahnuté v dôvodovej správe, že vydávanie tzv. negatívnych
pokynov sa neosvedčilo, je nepodložené a nepravdivé. Spracovateľ návrhu si
nevyžiadal štatistické informácie, z ktorých by zistil, že pokyny, ktoré
označuje ako negatívne pokyny, sú vydávané celkom výnimočne a nie je známy
žiaden prípad, že by sa tak stalo nezákonne a nedôvodne. Keby taký prípad
existoval, mal by sa riešiť v disciplinárnom konaní alebo trestným stíhaním,
a nie zakázaním pokynov. Predkladateľ nerozumie práci prokurátorov. Inak by
vedel, že aj tzv. „negatívny“ pokyn vo význame „nekonať“, napríklad pokyn
zastaviť trestné stíhanie, je v svojej podstate „pozitívnym“ pokynom v
prípade, ak je trestné stíhanie podľa zákona neprípustné (porovnaj napríklad
§ 9 Trestného poriadku, ktorý expressis verbis ustanovuje dôvody, pre ktoré
trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať
a musí byť zastavené). A opačne, aj tzv. „pozitívny“ pokyn vo význame
„konať“, napríklad pokyn podať obžalobu, by bol vo svojej podstate
„negatívnym“ pokynom, ak by v konkrétnom prípade neboli splnené zákonné
podmienky na podanie obžaloby (porovnaj napríklad § 234 Trestného poriadku).
Podľa § 6 ods. 2 platného zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre pokyn vydaný
podriadenému prokurátorovi musí mať písomnú formu. Zákonnosť pokynov je preto
ľahko kontrolovateľná. Ak má spracovateľ návrhu podozrenie, že sú vydávané
nezákonné negatívne pokyny, potom by museli byť vydávané inou, ako písomnou
formou, čo by bolo tiež v rozpore so zákonom. Z toho vyplýva, že zákaz negatívnych
pokynov nič nerieši a len sťaží organizáciu, riadenie a kontrolu práce na
prokuratúre. Platná právna úprava inštitútu hierarchického odovzdávania
pokynov je plne dostačujúca na legislatívne zabezpečenie potrebného stupňa
nezávislosti podriadených prokurátorov.
Snaha o legislatívnu zmenu nie je podložená ničím iným, len všeobecným
postojom policajtov, vychádzajúcim z ich nedostatočnej odbornosti a
nekritického prístupu k vlastnej práci, ktorý vedie k presvedčeniu, že
prokuratúra nežaluje činy, ktoré boli podľa predstáv policajtov dostatočne
preukázané. Namiesto zvýšenia odbornej úrovne policajtov volí predkladateľ
legislatívneho návrhu útok na prokuratúru.
Uzákonenie zákazu negatívnych pokynov nebude mať na praktickú rozhodovaciu
činnosť prokuratúry absolútne žiadny vplyv. Jediným jeho výsledkom bude
negatívne ovplyvnenie verejnej mienky o prokuratúre a zvýšenie sebavedomia
polície, že trestné činy odhaľuje a dokazuje dostatočne a odsúdeniu
páchateľov bráni v rozpore so zákonom prokuratúra. To v konečnom dôsledku
povedie k ďalšiemu zníženiu kvality práce polície, zvýšeniu napätia medzi
políciou a prokuratúrou a zníženiu podielu právoplatne odsúdených osôb z
počtu osôb stíhaných políciou.
Na základe uvedeného nevidíme žiaden rozumný dôvod na prijatie takej právnej
úpravy, ktorá sťaží organizáciu, riadenie a kontrolu práce na prokuratúre a
ktorá výslovne marí zákonné záruky ustanovené v záujme ochrany zákonnosti. V
tomto smere treba mať na zreteli aj zodpovednosť štátu za nezákonné
rozhodnutia alebo nesprávny úradný postup. Oslabenie ochrany princípu
legality vytvára väčší priestor pre uplatnenie takejto zodpovednosti.
Túto argumentáciu sme uviedli aj v liste sp. zn. Leg/1 14/11 z 2. februára
2011 adresovanom pani ministerke spravodlivosti. Zbytočne - do
medzirezortného pripomienkového konania bola predložená právna úprava bez
akéhokoľvek vysvetlenia v nezmenenom znení.
Hierarchický systém usporiadania prokuratúry a inštitút hierarchického
odovzdávania pokynov nie je ojedinelým ani vo vyspelých európskych krajinách.
Hierarchické usporiadanie prokuratúry považuje za predpoklad pre riadne
fungovanie prokuratúry aj Európsky výbor pre trestné otázky (CDPC), pod
vedením ktorého bol poverený Výbor expertov pre otázky o postavení
prokuratúry v systéme trestného súdnictva (PC-PR) preskúmať postavenie
prokuratúry a jej úlohu v systéme trestného súdnictva v jednotlivých
členských štátoch Rady Európy (pozri Odporúčanie Rec(2000)19 Výboru ministrov
členským štátom Rady Európy o postavení prokuratúry v systéme trestného
súdnictva, ktoré bolo prijaté Výborom ministrov Rady Európy dňa 6. októbra
2000, ako aj dôvodovú správu k tomuto odporúčaniu).
Hierarchickú kontrolu rozhodnutí a činnosti jednotlivých radových
prokurátorov pripúšťa správa Benátskej komisie aj vtedy, ak je prokuratúra
ako inštitúcia nezávislá (pozri bod 28). Osobitnú pozornosť venuje
problematike vnútornej a vonkajšej nezávislosti. V bodoch 29 až 32 uvádza:
„Treba jasne odlíšiť prípadnú nezávislosť prokuratúry alebo generálneho
prokurátora od postavenia radových prokurátorov, lebo tí sú skôr „autonómni“
ako „nezávislí“. O prokuratúrach sa často hovorí, že sú „autonómne“ a o
prokurátoroch, že sú „nezávislí“.“ (bod 29). „Nezávislosť prokuratúry je už
svojou podstatou odlišná od rozsahu, v akom sú nezávislí sudcovia. Hlavný
prvok takejto „vonkajšej“ nezávislosti prokuratúry alebo generálneho
prokurátora spočíva v „nepriepustnosti“ pokynov, ktoré by exekutíva mohla
dávať generálnemu prokurátorovi ku konkrétnym prípadom (a pochopiteľne priamo
ktorémukoľvek z prokurátorov). Všeobecné pokyny, napríklad stíhať istý typ
zločinov rýchlejšie alebo prísnejšie, sa ukazujú ako menej problematické.
Tento druh pokynov možno vnímať ako aspekt trestnej politiky, o ktorej
patrične rozhodol parlament alebo vláda.“ (bod 30). „Nezávislosť prokuratúry
ako celku treba odlišovať od „vnútornej nezávislosti“ radových prokurátorov.
V systéme hierarchickej podriadenosti sú prokurátori viazaní smernicami,
nariadeniami a pokynmi, ktoré vydávajú nadriadení prokurátori. Nezávislosť v
užšom zmysle môže byť chápaná ako systém, kde radoví prokurátori vykonávajú
činnosti uložené zákonom a nepotrebujú vopred udelený súhlas od nadriadených
alebo potvrdenie, ako majú konať. Radoví prokurátori často skôr majú záruky
nezasahovania zo strany nadriadeného.“ (bod 31). „Aby sa predišlo nenáležitým
pokynom, je podstatné, aby bol vypracovaný/zostavený zoznam záruk
nezasahovania do činností prokurátora. Nezasahovať značí zabezpečiť, že
prokurátorova činnosť v rámci súdneho konania nebude predmetom vonkajšieho
nátlaku ani nenáležitého alebo nezákonného nátlaku z prostredia prokuratúry.
Takéto záruky by sa mali vzťahovať na vymenúvanie, disciplínu, odvolávanie,
ale aj na konkrétne predpisy/pravidlá riešenia prípadov a rozhodovania.“ (bod
32).
Správa Benátskej komisie expressis verbis uvádza aj záruky nezasahovania do
práce prokurátorov. V bode 53 uvádza: ...„Je legitímne mať k dispozícii taký
systém prokuratúry, ktorý je organizovaný hierarchicky a kde rozhodnutie
prokurátora môže zrušiť jeho nadriadený prokurátor, ak je v rozpore so
všeobecnými pokynmi.“. V bode 54 je uvedené: „Podstatnou zložkou pri
určovaní, či pokyny radovým prokurátorom pri konkrétnych prípadoch sú
prípustné, je otázka, či prokurátori majú možnosť rozhodovať podľa vlastného
uváženia, či stíhať alebo nie, ak stíhanie nie je vo verejnom záujme, a to
súvisí s faktom, že v niektorých štátoch sa uplatňuje zásada oportunity
stíhania a v iných zásada legality, podľa ktorej prokurátori musia stíhať
všetky prípady vo svojej právomoci. Zatiaľ čo štáty angloamerického práva
nemeniteľne uplatňujú princíp oportunity, štáty s kontinentálnym právom
využívajú aj zásadu legality, aj zásadu oportunity.“. Bod 55 uvádza: „V
systémoch so zásadou legality sa môže pokyn nestíhať ľahko považovať za nezákonný,
ak nie sú splnené podmienky na ukončenie prípadu. Toto je aj prípad systémov,
kde sa uplatňuje zásada oportunity, ak je pokyn založený na nesprávnych
dôvodoch. Naopak, vo všetkých systémoch platí, že pokyn stíhať v situácii,
kde nie sú splnené potrebné podmienky (podozrenie, dôkaz a pod.) by bol
nezákonný.“. V bode 57 uvádza: „V hierarchickom systéme prokuratúry sa môžu
dávať pokyny ku konkrétnym prípadom, pokiaľ sú splnené isté záruky. Bod 10 v
Odporúčaní 2000 (19) znie: „Prokurátori majú právo žiadať, aby pokyny, ktoré
im sú určené, boli vydané písomne. Ak si prokurátor myslí, že pokyn je buď
nezákonný alebo je v rozpore s jeho svedomím, musí mať k dispozícii vhodný
interný postup, ktorý umožní jeho nahradenie iným prokurátorom .“.“.
Platné znenie § 6 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre je v súlade s týmito
požiadavkami.
K tejto problematike sme získali aj tieto aktuálne poznatky z iných štátov:
V Belgicku nadriadený prokurátor nemôže ukladať podriadenému prokurátorovi
pokyny na spôsob vybavenia veci. Podľa belgického systému však môže minister
spravodlivosti v rámci výkonu dohľadu ukladať pokyny verejnej žalobe na
začatie trestného stíhania v konkrétnej trestnej veci. Takéto oprávnenie je
však zo strany ministra spravodlivosti veľmi zriedka využívané. Minister
spravodlivosti nie je oprávnený nariadiť prokurátorovi ako má vystupovať v
konaní pred súdom a taktiež mu nemôže uložiť, aby zastavil či prerušil
trestné stíhanie.
V Bulharsku priznáva právna úprava oprávnenie nadriadenému prokurátorovi ukladať
pokyny všetkým podriadeným prokurátorom. Nadriadený prokurátor vykonáva
dohľad na dodržiavaním práva zo strany podriadeného prokurátora, kontroluje
jeho postup a metodicky ho usmerňuje. Nadriadený prokurátor môže zrušiť
rozhodnutia podriadeného prokurátora v prípadoch ustanovených zákonom.
V Českej republike v zákone č. 283/1993 Zb. o štátnom zastupiteľstve (§ 12c
až § 12e) je vymedzený dohľad ako výkon oprávnení ustanovených týmto zákonom
k zabezpečeniu riadiacich a kontrolných vzťahov medzi rôznymi stupňami
štátnych zastupiteľstiev a vo vnútri jednotlivých štátnych zastupiteľstiev
pri výkone pôsobnosti štátneho zastupiteľstva (§ 12c). Najbližšie vyššie
štátne zastupiteľstvo je oprávnené vykonávať dohľad nad postupom najbližšie
nižších štátnych zastupiteľstiev vo svojom obvode pri vybavovaní vecí v ich
príslušnosti a dávať im k ich postupu záväzné pokyny. Postup najbližšie
nižších štátnych zastupiteľstiev môže zjednocovať aj pokynmi vzťahujúcimi sa
na viac vecí určitého druhu (§ 12d ods. 1). Najbližšie nižšie štátne
zastupiteľstvo je povinné riadiť sa písomnými pokynmi podľa odseku 1 s
výnimkou pokynu, ktorý je v konkrétnej veci v rozpore so zákonom. Ak odmietne
z tohto dôvodu najbližšie nižšie štátne zastupiteľstvo pokyn splniť, dôvody
odmietnutia bezodkladne písomne oznámi najbližšiemu vyššiemu štátnemu
zastupiteľstvu; ak najbližšie vyššie štátne zastupiteľstvo na svojom pokyne
trvá a neuplatní iný postup, vec nižšiemu štátnemu zastupiteľstvu odníme a
vybaví ju samé (§ 12d ods. 2). Najbližšie vyššie štátne zastupiteľstvo môže
odňať vec najbližšie nižšiemu štátnemu zastupiteľstvu a vybaviť ju samé tiež
vtedy, ak najbližšie nižšie štátne zastupiteľstvo je nečinné alebo sa v jeho
postupe vyskytujú nedôvodné prieťahy (§ 12d ods. 3). Vedúci štátny zástupca
je oprávnený vykonávať dohľad nad postupom štátnych zástupcov a vyšších
úradníkov pôsobiacich na štátnych zastupiteľstvách, v ktorých čele stojí a
dávať im pokyny k postupu pri vybavovaní vecí v príslušnosti tohto štátneho
zastupiteľstva. Postup štátnych zástupcov môže zjednocovať aj pokynmi
vzťahujúcimi sa na viac vecí určitého druhu. Výkonom týchto oprávnení či
niektorých z nich môže poveriť iného štátneho zástupcu (§ 12e ods. 1). Štátni
zástupcovia sú povinní riadiť sa pokynmi vedúceho štátneho zástupcu alebo ním
povereného štátneho zástupcu, s výnimkou pokynu, ktorý je v konkrétnej veci v
rozpore so zákonom. Ak bol pokyn vydaný ústne, štátny zástupca, ktorý pokyn
vydal, ho na žiadosť štátneho zástupcu, ktorému je pokyn adresovaný, potvrdí
písomne (§ 12e ods. 2). Ak odmietne štátny zástupca z dôvodu podľa odseku 2
pokyn splniť, dôvody odmietnutia bezodkladne písomne oznámi štátnemu
zástupcovi, ktorý pokyn vydal. Ak ten na pokyne trvá, predloží vec
bezodkladne so svojím stanoviskom vedúcemu štátnemu zástupcovi. Vedúci štátny
zástupca je oprávnený pokyn zrušiť, a ak tak neurobí, vybaví vec štátny
zástupca, ktorý pokyn vydal. Ak vydá pokyn vedúci štátny zástupca, vybaví vec
sám (§ 12e ods. 3). V konaní pred súdom nie je štátny zástupca viazaný
pokynom vedúceho štátneho zástupcu alebo ním povereného štátneho zástupcu v
prípade, ak v priebehu konania dôjde k zmene dôkaznej situácie (§ 12e ods.
4).
V Dánsku je nadriadený prokurátor rovnako oprávnený ukladať pokyny
podriadenému prokurátorovi. Tieto pokyny sa môžu týkať nielen procesných
otázok, ale aj napríklad výšky navrhovaného trestu, či dôvodnosti vedeného
trestného stíhania. Podľa dánskej právnej úpravy je najvyšším predstaviteľom
prokuratúry generálny prokurátor. Minister spravodlivosti má však vo vzťahu k
prokuratúre rozsiahle právomoci. Minister je politicky zodpovedný za chod
prokuratúry a z uvedeného dôvodu dohliada na jej riadny výkon. Minister
vymenúva prokurátorov, vydáva všeobecné obežníky a je odvolacím orgánom voči
rozhodnutiam vydaným generálnym prokurátorom. Podľa § 98 zákona o správe
súdnictva je minister spravodlivosti oprávnený intervenovať v akejkoľvek
trestnej veci, iniciovať trestné stíhanie, či dať pokyn na jeho zastavenie, a
to aj napriek námietkam prokurátora. Je však potrebné dodať, že takéto
oprávnenie je kritizované najmä pre jeho možné politické dôsledky.
V Estónsku je prokuratúra hierarchicky organizovaná a na jej čele stojí
generálny prokurátor. Podľa § 2 ods. 2 zákona o prokuratúre sú prokurátori
pri výkone svojej funkcie nezávislí a musia postupovať výhradne podľa zákona
a podľa svojho svedomia. Podľa § 10 zákona o prokuratúre generálny prokurátor
a vedúci prokurátori majú právo v odôvodnených prípadoch odňať vec
prokurátorovi a prideliť ju inému prokurátorovi toho istého stupňa. Taktiež
sú oprávnení vydať pokyn, aby bola vec postúpená z nižšieho stupňa
prokuratúry na vyšší. Tieto pokyny musia byť písomné a vždy musia byť
odôvodnené. Substitučné oprávnenie sa využíva veľmi zriedka a bolo použité v
prípade trestného stíhania bývalého ministra financií, keď priamo generálny
prokurátor prevzal dozor nad zachovávaním zákonnosti v tejto veci od
prokurátora generálnej prokuratúry a trestné stíhanie zastavil z dôvodu
neopodstatnenosti. Na druhej strane sa devolúcia využíva pomerne často najmä
v prípadoch, keď sú trestné veci z miestnych prokuratúr postúpené na
generálnu prokuratúru v dôsledku vyššieho verejného záujmu. Minister
spravodlivosti vykonáva dohľad nad činnosťou prokuratúry. Nie je však
oprávnený zasahovať do konkrétnych trestných vecí. Poslanci parlamentu ho
môžu interpelovať nielen vo vzťahu k trestnej politike štátu, ale aj vo
vzťahu ku konkrétnym trestným veciam. Z tohto dôvodu si môže vyžiadať od
prokuratúry príslušný spis, môže doň nahliadať, neprislúcha mu však vydávať žiadne
pokyny na vydanie meritórneho rozhodnutia či usmerňovať vyšetrovateľa v
ďalšom vyšetrovaní.
Vo Fínsku právna úprava nepriznáva nadriadenému prokurátorovi možnosť vydávať
pokyny pre podriadeného prokurátora. Generálny prokurátor je však oprávnený
prevziať akúkoľvek trestnú vec z podriadenej prokuratúry podľa svojho
uváženia a v tejto veci vydať rozhodnutie.
Francúzska právna úprava priznáva nadriadenému prokurátorovi možnosť uložiť
podriadenému prokurátorovi pokyn na začatie trestného konania. Nadriadený
prokurátor však nesmie nikdy nariadiť zastavenie trestného stíhania.
Podriadený prokurátor je takýmto pokynom viazaný. Naviac môže vykonať aj
nevyhnutné ústne opatrenia, ak je presvedčený, že je to v záujme
spravodlivosti. V prípade odmietnutia splnenia pokynu je generálny prokurátor
alebo minister spravodlivosti oprávnený nariadiť jeho splnenie. Pokyn
ministra či generálneho prokurátora musí byť vždy písomný a vždy sa zakladá
do spisu, v ktorom zostáva založený až do začatia konania pred súdom.
V Grécku je systém prokuratúry založený na princípe hierarchickej
subordinácie, kde prokurátori nižších stupňov sú povinní riadiť sa pokynmi
nadriadených prokurátorov.
V Chorvátsku je prokuratúra založená na princípe hierarchickej subordinácie.
V Litve a v Lotyšsku sú prokurátori týchto krajín pri výkone svojej funkcie
nezávislí a nadriadení prokurátori nemôžu vydávať pokyny podriadeným.
V Nemecku sú prokurátori oprávnení vydávať pokyny podriadeným prokurátorom, a
to vrátane pokynov na začatie trestného konania alebo jeho zastavenie.
Podriadený prokurátor je oprávnený odmietnuť splnenie pokynu, ak je
presvedčený, že tento nie je v súlade s právnymi predpismi. V takom prípade
má nadriadený prokurátor dve možnosti: buď sám vo veci rozhodne alebo vec
pridelí inému prokurátorovi.
V Portugalsku zákon priznáva oprávnenie nadriadenému prokurátorovi usmerňovať
činnosť podriadených prokurátorov pokynmi. Nadriadený prokurátor môže
nariadiť podanie obžaloby v určitej trestnej veci. Neprislúcha mu však
vydávať tzv. negatívne pokyny, pod ktorými portugalská právna úprava rozumie
nariadenie zastavenia trestného stíhania.
V Rumunsku je prokuratúra založená na princípe legality, nezávislosti,
nestrannosti a hierarchickej subordinácie. Nadriadený prokurátor smie uložiť
podriadenému prokurátorovi záväzné pokyny, ktoré sú v súlade s právom. Nemôže
mu však nariadiť, akým spôsobom má vystupovať v konaní pred súdom, kde
prokurátor musí prihliadať na výsledky vykonaného dokazovania.
V Slovinsku nadriadení prokurátori môžu od podriadených prokurátorov prevziať
trestné stíhanie ktorejkoľvek trestnej veci. Pokyn na postúpenie veci
nadriadenej prokuratúre musí byť vydaný písomne, musí byť odôvodnený a jeho
kópia sa vždy zasiela generálnemu prokurátorovi.
Vo Švédsku právna úprava neumožňuje nadriadeným prokurátorom ukladať pokyny
prokurátorom na nižších zložkách prokuratúry.
V Taliansku generálni prokurátori nie sú oprávnení vydávať žiadne usmernenia
či pokyny na začatie alebo zastavenie trestného stíhania v konkrétnej
trestnej veci. Rozhodnutie prokurátora o zastavení trestného stíhania
podlieha preskúmaniu sudcu pre prípravné konanie.
V súvislosti s navrhovanou právnou úpravou nám aktuálne jednotlivo odpovedali
naši nemeckí kolegovia na tieto položené otázky:
Existuje na prokuratúre viazanosť pokynmi? Sú záväzné pokyny udelené vo
vertikálnej rovine? Môže nadriadená inštancia podriadenej aj niečo zakázať,
napríklad nariadiť zastavenie konania, nevzniesť obžalobu, vziať späť
obžalobu a pod.?
Tu sú ich odpovede:
1. Na všetky otázky odpoveď „áno“.
2. Viazanosť prokurátorov pokynmi: Podľa § 146 zákona o sústave súdov je
povinnosťou úradníkov prokuratúry riadiť sa služobnými pokynmi svojich
nadriadených. Pokynové oprávnenie majú teda nadriadení prokurátori a minister
spravodlivosti (t.č. v Bavorsku ministerka spravodlivosti). Keďže minister
spravodlivosti nie je prokurátorom, označuje sa jeho právo udeľovať pokyny
ako externé. Externý pokyn ministra spravodlivosti premení generálny
prokurátor - ak ho akceptuje - na interný pokyn. Pokyny môžu byť všeobecného
charakteru alebo sa môžu týkať konkrétneho prípadu. Predmetom pokynov oboch
druhov môže byť tak právne, ako aj skutkové vybavenie veci. Hranice práva
udeľovať pokyny vyplývajú z princípu legality (§ 152 ods. 2 nemeckého Trestného
poriadku), z väzby na platné právo, ako aj zo zákazu prenasledovania
nevinných a marenia potrestania vinných. Tieto hranice platia aj pre ministra
spravodlivosti, pretože služobný dohľad je kontrolou správnosti výkonu
služby. Okrem oblasti voľnej úvahy je pre pokyny priestor len vtedy, ak je
posúdenie pochybné. Služobný dohľad prislúcha: Spolkovému ministrovi
spravodlivosti (t.č. spolkovej ministerke spravodlivosti) vo vzťahu ku
Generálnemu spolkovému zástupcovi a spolkovým zástupcom, Krajinskej justičnej
správe vo vzťahu ku všetkým prokurátorským úradníkom dotknutej (spolkovej)
krajiny, prvému úradníkovi prokuratúry pri Vrchných krajinských súdoch a
Krajinským súdom vo vzťahu ku všetkým úradníkom prokuratúry v ich okrese.
3. Prokuratúry sú viazané pokynmi. Tieto sa však vo všeobecnosti neuplatňujú.
4. Minister spravodlivosti môže dávať generálnemu prokurátorovi (ale len
jemu!) pokyny, napr. v určitom prípade podať obžalobu. Toto oprávnenie sa
však využíva extrémne zriedkavo. Podľa poznatkov autora tejto odpovede došlo
k tomu od r. 2001 len raz, a keď sa o tom dozvedela tlač, musel minister
spravodlivosti z politických dôvodov odstúpiť. Naproti tomu generálny
prokurátor má veľa možností na vyvíjanie vplyvu. Môže vydávať pokyny, ale
tiež (čo býva najčastejší prípad) prokuratúram odnímať prípady a spracovať
ich sám alebo ich prikázať inej prokuratúre.
Vo vzťahu k uvedenému oprávneniu ministra spravodlivosti dávať pokyny
generálnemu prokurátorovi len pripomíname, že v Slovenskej republike
postavenie prokuratúry a generálneho prokurátora ustanovuje priamo Ústava
Slovenskej republiky a že v Slovenskej republike medzi výkonnou mocou a
prokuratúrou neexistujú ústavné väzby.
Z uvedeného je zrejmé, že inštitút hierarchického odovzdávania pokynov nie je
upravený jednotne – má však spoločné znaky, cieľom ktorých je zabezpečiť
ochranu zákonnosti a ktoré bránia jeho zneužitiu na politické ciele. Takéto
záruky navrhovaná právna úprava nedáva, a to najmä v spojení s navrhovaným
znením § 10 ods. 2.
Pripomienky uplatnené k § 6 uplatňujeme ako pripomienky zásadného charakteru.
|
Z
|
GP
SR
|
4.
K čl. I bod 4 (§ 7 ods. 2)
Nesúhlasíme
s navrhovanou právnou úpravou. Ak predkladateľovi nevyhovuje platné znenie
druhej a tretej vety v § 7 ods. 2 v zákone č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre,
odporúčame nahradiť ho týmto znením:
„Funkčné obdobie generálneho prokurátora je deväť rokov; začína plynúť dňom
vymenovania do funkcie generálneho prokurátora. Tá istá osoba nemôže byť
vymenovaná za generálneho prokurátora v nasledujúcom funkčnom období.“.
Takouto právnou úpravou je možné eliminovať politické vplyvy na voľbu
kandidáta na funkciu generálneho prokurátora a následne na jeho činnosť.
Dôležitosť eliminácie politických vplyvov na funkciu generálneho prokurátora
vyplýva aj zo správy Benátskej komisie. Táto správa v bode 34 zdôrazňuje, že
„Spôsob, akým je generálny prokurátor vymenovaný a odvolaný, zohráva dôležitú
úlohu v systéme, ktorý zaručuje riadne fungovanie prokuratúry. Benátska
komisia v stanovisku k dokumentu Regulatory Concept k Ústave Maďarskej
republiky uviedla: „Je dôležité, aby spôsob výberu generálneho prokurátora
vzbudzoval dôveru verejnosti, jej rešpekt k súdnictvu a k právnym profesiám.
Preto by vo výberovom konaní mala byť zohľadnená jeho profesionálna, nie politická
skúsenosť a odbornosť. Ale je odôvodnené, že štátna moc/vláda si chce
zachovať nad vymenúvaním istú kontrolu, keďže stíhanie zločinov je pre riadne
a účinné fungovanie štátu dôležité, a teda že štát/vláda nie je ochotný
prenechať inému orgánu (aj keď význačnému) úplnú voľnosť pri výberovom
konaní. Preto sa navrhuje, aby sa zvážilo vytvorenie menovacej komisie
pozostávajúcej z osôb, ktoré by verejnosť rešpektovala a ktorá by mala dôveru
vlády.“. V bode 36 uvádza, že „V štátoch, kde generálneho prokurátora volí
parlament, by sa malo zjavné riziko spolitizovania výberového konania
znižovať tak, že by prípravu voľby mal na starosti parlamentný výbor, ktorý
by zohľadňoval odporúčania od odborníkov. Využitie kvalifikovanej väčšiny pri
voľbe generálneho prokurátora by sa malo vnímať ako mechanizmus na
dosiahnutie konsenzu pri vymenovaní. Ale bolo by potrebné mať v zálohe aj
alternatívny mechanizmus pre prípad, že by sa nedosiahla požadovaná
kvalifikovaná väčšina – tým by sa predišlo nebezpečenstvu zablokovania.“. V
bode 37 uvádza, že „Je dôležité, aby generálny prokurátor nemohol byť
opätovne vymenovaný, prinajmenej zo strany legislatívy alebo exekutívy.
Existuje isté riziko, že prokurátor, ktorý sa usiluje o opätovné vymenovanie
politickým orgánom, sa bude správať tak, aby získal jeho priazeň alebo aspoň
aby bol takto vnímaný. Generálny prokurátor by mal byť vymenovaný natrvalo
alebo na relatívne dlhé obdobie, bez možnosti opätovného zvolenia po ukončení
funkčného obdobia. Jeho funkčné obdobie by sa nemalo kryť s funkčným obdobím
parlamentu. Tým by sa dosiahla vyššia stabilita prokurátora a jeho väčšia
nezávislosť od aktuálnych politických zmien.“.
Podľa nášho názoru nami navrhované znenie je súlade s týmito požiadavkami.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadného charakteru.
|
Z
|
GP
SR
|
5.
K čl. I – bod 6 (§ 10 ods. 2)
Nesúhlasíme
s navrhovanou právnou úpravou a trváme na jej vypustení.
Správa Benátskej komisie v bode 26 uvádza, že: „Existuje len niekoľko štátov
Rady Európy, kde je prokuratúra súčasťou exekutívy a je podriadená
ministerstvu spravodlivosti (napr. Rakúsko, Dánsko, Nemecko, Holandsko). Komisia
konštatuje, že tendencia smerujúca k väčšej nezávislosti prokuratúry je oveľa
rozšírenejšia ako trend k prokuratúre, ktorá by bola podriadená exekutíve
alebo s ňou bola spojená. Napríklad v Poľsku najnovšie novelizácie zákona o
prokuratúre viedli k oddeleniu úlohy ministerstva spravodlivosti od úlohy
generálneho prokurátora. Tiež je dôležité všimnúť si, že v niektorých štátoch
je podriadenosť prokuratúry exekutívnej moci skôr otázkou princípu ako
reality v tom zmysle, že exekutíva je mimoriadne opatrná a nezasahuje do
konkrétnych prípadov. No aj v takýchto systémoch pretrváva základný problém,
lebo formálne záruky proti takémuto zasahovaniu neexistujú. Možnosť
zasahovania môže byť takisto škodlivá ako skutočné zasahovanie, ako to môžeme
vidieť v aktuálne prebiehajúcej diskusii v Rakúsku na tému právomoci
exekutívy vydávať pokyny prokurátorom.“. V bode 27 uvádza, že „Vyššie
popísaný trend môžeme sledovať nielen v tých štátoch Rady Európy, kde je
kontinentálne právo, ale aj v oblastiach s angloamerickým právom. Federálna
prokuratúra v Kanade nedávno prešla zmenou od modelu, kde prokuratúra bola
integrálnou súčasťou ministerstva spravodlivosti, k modelu nezávislého
riaditeľa prokuratúr („DPP, Director of Public Prosecutions“). Severné Írsko
tiež teraz vytvorilo/založilo úrad prokuratúry ako nezávislý orgán. Anglicko,
Wales a Írsko postupne eliminujú právomoc polície stíhať, a to v prospech
prokurátorov, hoci pôvodne bola táto policajná právomoc súčasťou tradičných
systémov angloamerického práva.“.
V Slovenskej republike prokuratúra je súčasťou ústavného zriadenia, nie je
súčasťou exekutívy a nie je podriadená ministerstvu spravodlivosti. Medzi
výkonnou mocou a prokuratúrou neexistujú žiadne ústavné väzby. Prokuratúra
Slovenskej republiky je sústavou štátnych orgánov sui generis. Za ich činnosť
nesie zodpovednosť generálny prokurátor, ktorý je ústavným činiteľom
Slovenskej republiky.
Navrhovaná právna úprava tento ústavný rámec ignoruje, popiera samostatnosť
prokuratúry a funkčnú autonómiu generálneho prokurátora - neguje základné
princípy usporiadania prokuratúry v Slovenskej republike ako samostatnej
hierarchicky usporiadanej jednotnej sústavy štátnych orgánov na čele s
generálnym prokurátorom.
Nestrannosť prokuratúry musí byť funkčná, nielen formálna. Funkčnú
samostatnosť prokuratúry nie je možné presadiť, ak zákonodarca prizná
výkonnej moci vo vzťahu k prokuratúre oprávnenia personálneho a organizačného
charakteru, vrátane oprávnenia riadiť či usmerňovať činnosť prokurátorov.
Predložený návrh zákona ignoruje medzinárodne všeobecne uznávanú
neprípustnosť závislosti trestného stíhania od politických koncepcií vlády.
Abstrahuje od skutočnosti, že ministerstvo spravodlivosti je ústredným
orgánom štátnej správy a ako také podlieha dozorovým oprávneniam prokuratúry
v netrestnej oblasti. Prokuratúra je totiž oprávnená v rozsahu ustanovenom
zákonom vykonávať dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, t.j. aj ministerstvom
spravodlivosti, a to preskúmavaním zákonnosti ním vydaných všeobecne
záväzných právnych predpisov, normatívnych právnych aktov a rozhodnutí v
jednotlivých veciach v oblasti verejnej správy, ako aj vykonávaním previerok
zachovávania zákonnosti. To znamená, že ministerstvo spravodlivosti, ktorého
činnosť podlieha kontrolnej právomoci prokuratúry, je predkladateľom takej
právnej úpravy, ktorá mu umožní dávať záväzné stanoviská prokurátorom, ako
majú uplatňovať zákony a ostatné všeobecne záväzné predpisy - aj pri
vykonávaní dozoru, či ministerstvo spravodlivosti dodržiava zákonnosť. V
právnom štáte – absurdum.
Z dôvodovej správy k zákonu č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre a medzinárodných
dokumentov týkajúcich sa postavenia, pôsobnosti, organizácie a riadenia práce
na prokuratúre vyplýva, že hierarchické usporiadanie prokuratúry je
nevyhnutným predpokladom pre jej riadne fungovanie. Takéto usporiadanie
prokuratúry totiž umožňuje jednotné uplatňovanie zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj jednotné uplatňovanie trestnej
politiky. Nezávislosť sudcov a súdov nevyhnutne vedie k ich nejednotnému
rozhodovaniu. Preto musí existovať odborný orgán, ktorý síce nemôže zmeniť
rozhodnutie súdu, ale môže dosiahnuť, aby rozhodnutie súdu preskúmal súd
vyššieho stupňa, a to aj v takých prípadoch, keď obžalovaný v trestnom konaní
alebo účastník konania (napríklad v tzv. nesporovom konaní a v správnom
konaní) nemá na tom záujem (nezákonné rozhodnutie mu vyhovuje). V podmienkach
Slovenskej republiky týmto odborným orgánom je prokuratúra Slovenskej
republiky, ktorá je samostatnou hierarchicky usporiadanou jednotnou sústavou
štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom. Z uvedeného je zrejmé, že
výlučné oprávnenie generálneho prokurátora vydávať výkladové stanoviská v
záujme jednotného uplatňovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, vyplýva zo
samotnej podstaty právneho postavenia a pôsobnosti prokuratúry v Slovenskej
republiky. A len pre úplnosť poznamenávame, že tieto stanoviská nemajú
všeobecnú záväznosť a nezaväzujú súdy.
So zreteľom na uvedené považujeme za neprípustnú takú právnu úpravu, ktorá by
umožnila, aby minister spravodlivosti a úradníci ministerstva spravodlivosti
boli oprávnení riadiť činnosť prokurátorov prostredníctvom stanovísk, v
ktorých by prokurátorom záväzne pod sankciou disciplinárnej zodpovednosti
určovali, ako majú uplatňovať zákony a ostatné všeobecne záväzné právne
predpisy. Prokurátori musia uplatňovať zákony a ostatné všeobecne záväzné
predpisy v súlade so zákonom a sľubom, ktorí zložili. Za porušenie svojich
povinností sú disciplinárne zodpovední. Postavenie štátnych úradníkov na
ministerstve spravodlivosti je založené na vzťahoch vertikálnej subordinácie,
nemusia mať ani len právnické vzdelanie, nepoznajú prácu prokurátorov a
nenesú žiadnu zodpovednosť za činnosť prokuratúry a žiadnu zodpovednosť
nebudú niesť ani za nezákonné či nesprávne výkladové stanoviská. Takúto
zodpovednosť nemá ani minister spravodlivosti. Preto zákonodarca nesmie
priznať ministrovi spravodlivosti ani ministerstvu spravodlivosti oprávnenie
vydávať stanoviská, ktoré by boli záväzné pre prokurátorov a ich asistentov.
Túto argumentáciu sme uviedli aj v liste sp. zn. Leg/1 14/11 z 2. februára
2011 adresovanom pani ministerke spravodlivosti. Zbytočne - do
medzirezortného pripomienkového konania bola predložená právna úprava bez
akéhokoľvek vysvetlenia v nezmenenom znení.
K uvedenej problematike dávame do pozornosti naše stanovisko a komparáciu
uvedenú k bodom 2 a 3 navrhovanej právnej úpravy (§ 6 ods. 8 až 10) k
inštitútu hierarchického odovzdávania pokynov, z ktorej vyplýva, že inštitút
hierarchického odovzdávania pokynov nie je upravený v jednotlivých štátoch
Európy jednotne – má však spoločné znaky, cieľom ktorých je zabezpečiť
ochranu zákonnosti a ktoré bránia jeho zneužitiu na politické ciele. Takéto
záruky navrhovaná právna úprava nedáva a vyvoláva dôvodné obavy, že tento
inštitút bude postupne nahrádzaný výkladovými stanoviskami ministerstva
spravodlivosti či jeho ministra v zmysle navrhovanej právnej úpravy § 10 ods.
2.
Uvedený návrh je v protiklade aj s vývojom v demokratickej Európe, kde len v
siedmich z 27 štátov, ktoré v rokoch 1996 až 2000 zmapoval Európsky výbor pre
trestné otázky, môže minister podľa platnej právnej úpravy ingerovať
písomnými stanoviskami do činnosti prokuratúry. Ani v týchto štátoch si to
však už roky žiaden z ministrov nedovolil a pokiaľ sa tak stalo, vyvolalo to
veľmi negatívny ohlas odbornej verejnosti. Existencia tejto možnosti sa
považuje za historicky prekonanú.
Navrhovaná právna úprava je v priamom rozpore aj s ustanovením § 13 zákona č.
575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy. Ministerstvo spravodlivosti nie je ústredným orgánom štátnej správy
pre rezort prokuratúry, nevykonáva nad ňou štátny dohľad, ani kontrolu a
takéto kompetencie ani mať nemôže so zreteľom na ústavné postavenie a
pôsobnosť prokuratúry.
Tieto pripomienky uplatňujeme ako pripomienky zásadného charakteru.
|
Z
|
GP
SR
|
6.
K čl. I – bod 30 (§ 55d ods. 1)
Pôvodne
mal postavenie námestníka generálneho prokurátora zakotvené priamo v zákone
aj hlavný vojenský prokurátor. Od toho sa neskôr upustilo. V zákone má byť
uvedená len funkcia prvého námestníka generálneho prokurátora, pretože ak
nastanú právne skutočnosti ustanovené v zákone, vykonáva funkciu generálneho
prokurátora Slovenskej republiky v plnom rozsahu jeho práv a povinností. V
ostatných prípadoch je vecou štatutárneho orgánu a organizačnej štruktúry, či
generálny prokurátor bude mať aj ďalších námestníkov. Zákon však musí
ustanovovať podmienky ustanovenia do takej funkcie – a tie platná právna
úprava obsahuje. Námestník generálneho prokurátora nie je honorárny titul,
ale funkčné postavenie.
Z uvedených dôvodov nesúhlasíme s navrhovanou právnou úpravou.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadného charakteru.
|
Z
|
GP
SR
|
9.
K čl. II – bod 11 (§ 190 ods. 2)
V
navrhovanej právnej úprave je chybne použitá zastaralá formulácia, že
prokurátor vykonáva dozor nad prípravným konaním. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) a
§ 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre prokurátor
vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadného charakteru.
|
Z
|
GP
SR
|
10.
K čl. V – body 9 až 21 a 50 až 59
O
právnom voluntarizme svedčí aj právna úprava výberového konania (body 9 až
21) a disciplinárneho konania (body 50 až 59).
Uchádzač o funkciu prokurátora sa má brániť pred výberovou komisiou (§ 7 ods.
6) proti výhradám uplatneným na internete neznámymi zlomyseľnými ľuďmi?
Anonymne, a teda beztrestne a bez akejkoľvek zodpovednosti sú schopní na
internetových stránkach len tak kohokoľvek kritizovať, spochybňovať,
osočovať. Takáto právna úprava hraničí s pranierovaním uchádzačov o funkciu
prokurátora – nemôžeme s ňou súhlasiť. Nechápeme, aký význam má písomné
vyhlásenie uchádzačov o funkciu prokurátora, v ktorom bude uvedený zoznam
jemu blízkych osôb na prokuratúre, súde, ministerstve spravodlivosti vrátane
rozpočtových alebo príspevkových organizácií v ich pôsobnosti a vo vzťahu k
členom výberovej komisie (§ 7 ods. 7). Čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky nedovoľuje nikoho poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať len
preto, že ich príbuzný pracuje na prokuratúre, súde alebo ministerstve.
Nechápeme ani dôvody právnej úpravy čl. V § 7 ods. 1 – prokurátorovi by mala
byť garantovaná možnosť preloženia na vlastnú žiadosť nielen na prokuratúru
nižšieho stupňa, ale aj na inú prokuratúru toho istého stupňa. Takýmto
prechodom sa postavenie prokurátora predsa nemení. Navrhovaná dikcia bráni
presunu prokurátora na inú prokuratúru toho istého stupňa z rodinných dôvodov
a tiež bude mať negatívny vplyv na mobilitu pracovnej sily. Neexistuje
rozumný dôvod, prečo by mal prokurátor v takomto prípade opätovne absolvovať
výberové konanie. Výhrady máme aj voči právnej úprave § 7 ods. 5, podľa
ktorej by malo byť výberové konanie verejné. Podľa navrhovaného znenia
výberovým konaním na funkciu prokurátora sa overujú schopnosti, odborné
znalosti, zdravotný stav, psychická vyrovnanosť uchádzača a ďalšie
skutočnosti, ktoré je potrebné alebo vhodné overiť vzhľadom na povahu
povinností prokurátora. Verejné overovanie zdravotného stavu a psychickej
vyrovnanosti uchádzača je v zjavnom rozpore s ústavnými právami.
Právnu úpravu, ktorá priznáva ministrovi spravodlivosti právo navrhovať
členov výberovej komisie na obsadenie voľného miesta prokurátora alebo
vedúceho prokurátora, členov disciplinárnej komisie a členov odvolacej disciplinárnej
komisie, považujeme za neprípustný zásah do samostatnosti prokuratúry. Za
takýto zásah považujeme aj navrhované oprávnenie verejného ochrancu práv a
najmä oprávnenie ministra spravodlivosti podať návrh na začatie
disciplinárneho konania proti ktorémukoľvek prokurátorovi so všetkými
právnymi následkami z toho vyplývajúcim. Minister spravodlivosti nemôže
objektívne posudzovať výkon funkcie prokurátora. V súvislosti s takýmito
oprávneniami vzniká otázka, prečo práve minister spravodlivosti by mal mať
takéto oprávnenie, prečo nie napríklad minister obrany alebo minister
dopravy? Vo vzťahu k prokuratúre ako samostatnej sústave štátnych orgánov je
to legitímna otázka. Okrem toho, prokurátori nie sú a ani nesmú byť politicky
činní, nie sú to verejne známe osoby. Ako sa dostanú do databázy, kto ju bude
vytvárať a na základe akých kritérií? A akým postupom bude navrhovať
kandidátov Národná rada Slovenskej republiky? Voľba generálneho prokurátora
je ustanovená v zákone NR SR č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej
rady Slovenskej republiky. Vo vzťahu k členom komisií na prokuratúre takáto
právna úprava absentuje. Naviac, poslanci Národnej rady Slovenskej republiky
nedokázali zatiaľ zvoliť ani len kandidáta na funkciu generálneho
prokurátora. Ak by sa situácia zopakovala pri disciplinárnych komisiách na
prokuratúre, mohlo by dôjsť k prekludovaniu disciplinárneho konania. Podobná
situácia už nastala v súdnictve, keď ministerstvo spravodlivosti po začlenení
Súdnej rady Slovenskej republiky medzi ústavné orgány oneskorene prijalo
zákonnú úpravu o kreovaní disciplinárnych súdov.
V nadväznosti na uvedené si dovolíme poznamenať, že prokurátori sa
nepodieľajú na výberových konaniach ani na posudzovaní disciplinárnej
zodpovednosti zamestnancov ministerstva spravodlivosti, ani nikto z
prokuratúry nemá právo navrhovať členov takýchto orgánov. Priznanie takýchto
oprávnení vo vzťahu k prokuratúre by dostalo prokuratúru do podriadeného
postavenia voči ministerstvu spravodlivosti, ktoré je orgánom verejnej správy
a ako taký nemá ústavný základ. Ešte raz zdôrazňujeme, že v Slovenskej
republike neexistujú medzi ministerstvom spravodlivosti a prokuratúrou žiadne
väzby. Ministerstvo spravodlivosti nie je ústredným orgánom štátnej správy
pre prokuratúru a za súčasného ústavného stavu ani takýmto orgánom nesmie
byť.
Národná rada Slovenskej republiky je ústavodarným a zákonodarným orgánom
Slovenskej republiky. Môže ingerovať len v tých personálnych otázkach, ktoré
sú výslovne uvedené v Ústave Slovenskej republiky. Z konštantnej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ani zákonodarný orgán nemôže
narušovať v ústave zakotvenú deľbu moci.
Predložené znenie je v rozpore s viacerými medzinárodnými dokumentmi, podľa
ktorých by sudcovia a prokurátori sa mali podieľať na voľbe a kontrole
vlastných profesijných orgánov a do ich výberu a hodnotenia by nemala
zasahovať výkonná ani žiadna iná moc.
Správa Benátskej komisie v bode 48 uvádza „Vzhľadom na osobitné vlastnosti,
ktoré sa od prokurátora požadujú, nemožno odporúčať, aby bol postup ich
vymenovania úplne ponechaný len na hierarchiu prokuratúry. Existujú rozličné
spôsoby, ako odstrániť nebezpečenstvo, že v rámci monolitického systému
prokuratúry budú pokyny zhora mať väčšiu váhu ako zákon. Pri príprave vymenovania
kvalifikovaných prokurátorov bude užitočný názor odborníkov. Toto sa dá
ideálne dosiahnuť v rámci existencie nezávislého orgánu ako demokraticky
legitimizovanej Rady prokurátorov alebo Rady starších prokurátorov, ktorých
skúsenosti umožnia navrhovanie vhodných kandidátov na vymenovanie. Takýto
orgán by mohol konať na základe odporúčaní od generálneho prokurátora s tým,
že daný orgán má právo zamietnuť vymenovanie konkrétnej osoby, ale len s
riadnym odôvodnením.“.
Správa Benátskej komisie sa venuje aj disciplinárnej zodpovednosti
prokurátorov. V bode 51 uvádza: „Disciplinárny systém tesne súvisí s
hierarchickou organizáciou prokuratúry. V tomto systéme sa disciplinárne
opatrenia začínajú obvykle na podnet nadriadeného.“. Ministra spravodlivosti
Slovenskej republiky ani verejného ochrancu práv v žiadnom prípade nemožno
považovať za nadriadeného prokurátorom Slovenskej republiky.
Vplyv orgánov verejnej moci a zákonodarnej moci, ktoré sú kreované na
politickom základe, na výber prokurátorov, vedúcich prokurátorov, členov
disciplinárnych komisií, ako aj vplyv výkonnej moci na postup prokurátorov
prostredníctvom stanovísk záväzných pre všetkých prokurátorov a ich
asistentov znamená politizáciu prokuratúry. Prokurátor nesmie byť členom
politickej strany alebo politického hnutia (pod sankciou odvolania z funkcie
prokurátora). Uvedená právna úprava predstavuje riziko, že prokurátor bude
považovaný za prívrženca politickej strany alebo hnutia, ktoré stáli za jeho
nomináciou, že bude spochybňovaná jeho nestrannosť a objektívnosť pri
rozhodovaní. Predstavuje aj ďalšie riziko – že disciplinárne konania budú
zneužívané na odstrašenie, ovplyvnenie, či odstránenie prokurátorov, ktorí
nerozhodujú spôsobom, aký si predstavuje výkonná moc. Svedčí o tom aj právna
úprava, ktorá priznáva prokurátorovi právo vzdať sa členstva v disciplinárnej
komisii len pod podmienkou, že sa súčasne vzdá aj funkcie prokurátora (čl. V
bod 51 § 192 ods. 5 druhá veta) – má všetky znaky nútenej práce, na výkon
ktorej sa vzťahuje ústavný zákaz. Takáto právna úprava nepatrí do právneho
poriadku žiadneho demokratického štátu! Porušuje aj princíp rovnosti – žiadnu
sankciu neukladá politicky nominovaným členom disciplinárnych komisií -
neprokurátorom, ktorí sa rozhodnú vzdať členstva v disciplinárnej komisii
pred uplynutím funkčného obdobia.
Z navrhovanej právnej úpravy jednoznačne vyplýva, že za slová o
transparentnosti výberu prokurátorov sa skrýva zámer politicky ovplyvniť
personálne zloženie prokuratúry prostredníctvom výberových komisií zložených
prevažne z politicky nominovaných členov. Rovnaký zámer vyplýva aj z
novelizácie ustanovení o disciplinárnom konaní proti prokurátorom. Navrhovaná
právna úprava nie je ničím iným, než snahou získať oprávnenie rozhodovať o
tom, kto konkrétne bude nositeľom prokurátorských oprávnení, kto bude
prokurátorom. V konečnom dôsledku tak získa politická moc vplyv na činnosť
prokuratúry Slovenskej republiky.
Trváme na tom, aby členmi výberových a disciplinárnych komisií boli výlučne
alebo aspoň prevažne prokurátori. Výkon funkcie prokurátora je natoľko
špecifický, že otázka posúdenia, či niekto má alebo nemá predpoklady na to,
aby bol prokurátorom a či prokurátor porušil alebo neporušil svoje zákonné
povinnosti, vyžaduje rozsiahle a predovšetkým komplexné skúsenosti s výkonom
takejto funkcie. Nebránime sa ani proti tomu, aby o odvolaniach voči
rozhodnutiam disciplinárnej komisie vydaným v prvom stupni rozhodoval súd –
umožňuje to tretia hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Námietky voči právnej úprave, ktorá novelizuje výberové konania a
disciplinárne konania na prokuratúre, uplatňujeme ako pripomienky zásadného
charakteru.
V súvislosti s navrhovanou právnou úpravou nám aktuálne jednotlivo odpovedali
naši nemeckí kolegovia na tieto položené otázky:
Ako sa realizuje povýšenie sudcu/prokurátora na vyššiu inštanciu? Kto to
navrhuje, kto o tom rozhoduje? Existuje na voľné miesta verejná súťaž? Ak
áno, kto je oprávnený vyhodnocovať uchádzačov? Sú zriadené nejaké komisie? Sú
členmi komisií aj ne-sudcovia a ne-prokurátori (t.j. osoby mimo prostredia
justície)? Kto sa smie o voľné miesta uchádzať? Špeciálne: smú to byť aj takí
právnici, ktorí predtým nepracovali v justícii (t.j. takí, ktorí v čase
prihlásenia sa do súťaže pracujú ako advokáti, notári, hospodárski právnici,
politici a pod.)?
Tu sú ich odpovede:
1. Miesta na povýšenie v Bavorskej súdnej službe sa uverejňujú vo Vestníku
ministerstva spravodlivosti spolu s lehotou, v rámci ktorej je možné sa o ne
uchádzať. Spolkoví sudcovia sú navrhovaní členmi Výboru na voľbu sudcov,
ktorý pozostáva z 1/2 zo spolkových poslancov, z 1/2 z krajinských ministrov
spravodlivosti a sú volení podľa odporúčania výborom, pozostávajúcim z
prezidenta Spolkového úradného dvoru a ďalších sudcov. Ak sa politika neriadi
odporúčaniami, dochádza v každom prípade k negatívnym reakciám v tlači. Pri
povýšeniach v Krajinskej službe zostavuje návrh na povýšenie Prezident
Vyššieho krajinského súdu v spolupráci s personálnym oddelením ministerstva.
S týmto návrhom môže Hlavná sudcovská rada súhlasiť, alebo nie. Rozhodujúce
sú posudky sudcov, ktoré každé 4 roky spracúva prezident súdu. Tento systém
je spochybňovaný, stále znova sa požaduje, aby o povýšeniach rozhodovali
sudcovské grémiá bez vplyvu politiky. Posledné rozhodnutie prislúcha Štátnej
ministerke spravodlivosti, pre vyššie miesta vládnemu kabinetu. Miesta vo
verejnej službe musia byť podľa Základného zákona (nemecká ústava) vypísané a
obsadzované podľa výkonov. V štátnej službe toto zariaďujú personálne
oddelenia vrchných krajinských úradov, v zásade teda ministerstvo.
Kvalifikácia pre „normálny“ úrad sa získava absolvovaním predchádzajúceho
úradu (t.j. najprv treba byť sudcom Krajinského súdu, aby sa človek mohol
stať predsedom senátu tohto súdu). Z vonka bývajú príslušníci iných povolaní
ako profesori a pod. braní zriedka. Inak je to pri 12 ústavných sudcoch
Spolkového ústavného súdu, ktorí skôr zriedka majú za sebou kariéru sudcu.
2. Povyšovanie sudcov a prokurátorov: Miesta na povýšenie na prokuratúre a
súde sa uverejňujú (v Bavorsku) vo Vestníku ministerstva spravodlivosti,
ktorý je prístupný každému sudcovi/prokurátorovi. Vhodní kandidáti sa môžu o
miesto uchádzať služobným postupom (teda prokurátori prostredníctvom
generálnej prokuratúry). Na povýšeniach sa zúčastňuje aj príslušné personálne
zastúpenie - pri povyšovacích úradoch prokuratúry Hlavná prokurátorská rada
(čl. 46-55 bavorského sudcovského zákona), pri povyšovacích úradoch súdov
Prezidiálna rada (čl. 35-45 citovaného zákona). Účasť sa deje tak, že
personálne zastúpenia majú možnosť sa vyjadriť. Povýšenie sa deje podľa
výkonnostného princípu. Posúdenie rozhodujúce pre povýšenie sa prejavuje v
bodoch; pri rovnakom počte bodov sa zohľadňuje služobný vek atď. V Bavorsku
rozhoduje o povýšení Bavorské štátne ministerstvo spravodlivosti a pre
ochranu spotrebiteľa, teda bavorská ministerka spravodlivosti. Toto platí pre
sudcovskú službu (civilné a trestné súdnictvo, dobrovoľné súdnictvo) i pre
prokurátorskú službu. Pri odbornom súdnictve (napr. sociálnom, finančnom
atď.) prislúcha rozhodnutie tomu-ktorému odbornému ministerstvu. V Bavorsku
je pravidlom zmena medzi sudcovským a prokurátorským úradom.
3. Povyšovacie úrady (úrad=miesto, pozn.prekl.) sa zverejňujú v Úradnom
vestníku, aby sa každý kolega mohol o ne uchádzať. V praxi ale často
prichádza k tomu, že človeka vyzvú, aby sa uchádzal. Toto je často niečím ako
predbežným rozhodnutím. O povýšení rozhoduje Ministerstvo spravodlivosti,
avšak v súlade so sudcami volenou Prezidiálnou radou (pri sudcoch), či v
súlade s Hlavnou prokurátorskou radou (pri prokurátoroch). Vyhodnotenie
uchádzačov vykonáva ministerstvo, ktoré potom zasiela návrh na obsadenie
(povyšovacieho miesta/úradu). Návrh sa zasiela k udeleniu súhlasu
(príslušnému) personálnemu zastúpeniu.
4. Každé sudcovské a prokurátorské (neobsadené) miesto, a teda aj povyšovacie
miesta sa zverejňujú. Každý sudca a prokurátor, ako aj každý, kto v služobnom
obvode Ministerstva spravodlivosti Slobodného štátu Sasko disponuje
zodpovedajúcou kvalifikáciou pre sudcovský/prokurátorský úrad (najmä
pracovníci ministerstva), sa môže o uverejnené miesto uchádzať. Personálne
oddelenie ministerstva spravodlivosti vyberá z okruhu uchádzačov osobu, ktorá
má byť povýšená. Potom je táto osoba navrhnutá orgánom oprávneným
spolurozhodovať (Hlavná prokurátorská rada - prokurátor, Prezidiálna rada -
sudca). Ak príslušná rada súhlasí s návrhom, potom minister spravodlivosti
uchádzača vymenuje. Ak návrh odmietne, nasleduje rozhovor medzi radou a
ministrom. V konečnom dôsledku môže minister uchádzača vymenovať aj napriek
odporu rady. Kontrola tohto vymenovania sa deje tak, že kandidát (uchádzač),
ktorý nebol vybraný, môže v lehote 2 týždňov od oznámenia vybranej osoby,
podať žalobu na správny súd. II. inštanciou je Vrchný správny súd. V prípade
podania žaloby nemôže byť miesto obsadené až do rozhodnutia súdu. Ak správny
súd rozhodne, že ministerstvo sa dopustilo chýb pri výbere najlepšieho
vhodného uchádzača, spravidla sa miesto opäť zverejní a všetci uchádzači sa
môžu uchádzať znova. Právnici (advokáti atď.), ktorí nepracujú v obvode
pôsobnosti ministerstva, sa nemôžu uchádzať o miesto a ani spolupracovať na
výberovom konaní.
Títo nemeckí kolegovia nám jednotlivo odpovedali aj na túto otázku položenú v
súvislosti s navrhovanou právnou úpravou týkajúcou sa disciplinárnych konaní:
Môžu spolurozhodovať v disciplinárnych konaniach proti sudcom aj ne-sudcovia
(proti prokurátorom aj ne-prokurátori) (t.j. vo všeobecnosti aj osoby stojace
mimo justície)?
Tu sú ich odpovede:
1. Rozhoduje v I. inštancii Sudcovský služobný súd, tvorený sudcami rôznych
sudcovských smerov.
2. Disciplinárne konania proti sudcom a prokurátorom: Pri podaní
disciplinárnej žaloby sa opäť zúčastňujú personálne zastúpenia (Hlavná
prokurátorská rada, resp. Prezidiálna rada), ale len vtedy, ak
prokurátor/sudca o ich účasť požiada. Rozhoduje služobný súd (čl. 57
bavorského sudcovského zákona). Čl. 59 tohto zákona upravuje problematiku
členov služobných úradov. V odseku 1 ustanovuje, že členovia služobných súdov
a Služobného súdneho dvora musia, pokiaľ nie sú prokurátormi, byť doživotne
menovanými sudcami a dovŕšiť 35. rok života. Musia mať svoj sudcovský úrad v
oblasti príslušnosti služobného súdu. Pri sudcoch finančného súdnictva sa len
požaduje, aby prislúchali bavorskému finančnému súdu. Prezident súdu a sudca
menovaný jeho stálym zástupcom nemôžu byť členmi. V odseku 2 ustanovuje, že
členovia sú menovaní na 5 rokov prezídiom súdu, pri ktorom je zriadený
služobný súd. Po uplynutí úradnej doby môžu byť menovaní opäť. Ak vypadne člen
pred uplynutím jeho úradnej doby, menuje sa pre zvyšok úradnej doby
nasledovník, ak je daná takáto potreba. Čl. 62 bavorského sudcovského zákona
ustanovuje zloženie služobných súdov. Podľa odseku 1 služobné súdy rozhodujú
v zložení: 1. predseda a prísediaci ako stáli členovia, 2. nestáli prísediaci
z úseku súdnictva, ku ktorému patrí dotknutá osoba v čase začatia konania. Ak
je dotknutá osoba v čase začatia konania prokurátorom, spoluúčinkuje
prokurátor ako nestály prísediaci. Ak je dotknutá osoba k tomuto času
krajinský zástupca, spoluúčinkuje ako nestály prísediaci sudca správneho
súdnictva. Odsek 2 tohto článku ustanovuje, že ak na strane všetkých
nestálych prísediacich z jednej oblasti súdnictva alebo prokuratúry je daná
prekážka účasti, priberie sa člen z inej oblasti súdnictva. Stáli členovia
služobného súdu určia pred začiatkom konacieho roku na dobu jeho trvania,
akým spôsobom sa toto udeje.
3. V disciplinárnych konaniach účinkujú len príslušníci justície. Osoby
stojace mimo justície v týchto konaniach neúčinkujú.
Aj takto môžu vyzerať pravidlá kariérneho postupu a vyvodzovania
disciplinárnej zodpovednosti. Právnu úpravu v každom štáte však musíme
posudzovať podľa postavenia a pôsobnosti, ktoré prokuratúre či štátnemu
zastupiteľstvu priznáva právny poriadok daného štátu.
|
Z
|
GP
SR
|
11.
K čl. V – bod 65 až 69 (§ 228 až 252)
Nesúhlasíme
s navrhovanou právnou úpravou, pretože nahrádza právnych čakateľov
prokuratúry asistentmi prokurátorov a zrušuje prípravnú prax potrebnú na
výkon funkcie prokurátora. Dôvody sú uvedené v pripomienkach k čl. I bod 1.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadného charakteru.
|
Z
|
GP
SR
|
12.
K čl. V – bod 26 (§ 28 ods. 9)
Ak
majú byť osvedčenia podľa § 27 ods. 1 a 2 a majetkové priznania prokurátorov
voľne prístupné na webovej stránke Generálnej prokuratúry SR, musí byť
zákonom ustanovený rozsah sprístupňovania údajov a spôsob ich verifikácie
prokurátorom.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadného charakteru.
|
Z
|
GP
SR
|
13.
K čl. V – bod 70 (§ 265e až § 265i)
Nesúhlasíme
s prechodným ustanovením § 265e, ktoré z nepochopiteľných dôvodov ustanovuje
priamo zo zákona zánik služobného pomeru prokurátorov a právnych čakateľov
vojenských prokuratúr a skončenie pracovnoprávnych vzťahov všetkých zamestnancov
vojenských prokuratúr. Agenda vojenských prokuratúr predsa zostáva nezmenená,
prechádza len na iné prokuratúry. Ide o konanie o trestných činoch uvedených
v § 16 ods. 2 a 3 Trestného poriadku!
Zrušením služobného pomeru prokurátorov a právnych čakateľov vojenských
prokuratúr priamo zo zákona by došlo aj k zníženiu určeného počtu
prokurátorov. Vojenské prokuratúry síce patria do sústavy štátnych orgánov
tvoriacich prokuratúru Slovenskej republiky (§ 38 ods. 1 zákona č. 153/2001
Z.z. o prokuratúre), ale ich činnosť už tradične hmotne zabezpečuje
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky (§ 38 ods. 4 zákona č. 153/2001 Z.z.
o prokuratúre), pretože vojenské prokuratúry sa podieľajú aj na plnení úloh
ozbrojených síl Slovenskej republiky (§ 4 ods. 11 zákona č. 321/2002 Z.z. o
ozbrojených silách Slovenskej republiky). Z vlastnej rozpočtovej kapitoly
uhrádza ministerstvo obrany aj platy a ostatné peňažné nároky prokurátorov,
právnych čakateľov a ostatných zamestnancov vojenských prokuratúr. Samozrejme,
po zlúčení vojenských prokuratúr s nevojenskými prokuratúrami by táto
povinnosť prešla na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. To však
nebude možné, ak by bola prijatá navrhovaná právna úprava. Ak by bola prijatá
v predloženom znení, počet miest profesionálnych vojakov v systemizácii
Ministerstva obrany Slovenskej republiky by sa nedôvodne zvýšil, pretože mu
nepribudla žiadna agenda, a to na úkor počtu miest v systemizácii
prokuratúry, pretože agenda doterajších vojenských prokuratúr zostáva v plnom
rozsahu na tých prokuratúrach, ktoré sa stanú právnymi nástupcami vojenských
prokuratúr (Krajská prokuratúra v Trenčíne, Okresná prokuratúra Bratislava I,
Okresná prokuratúra Banská Bystrica, Okresná prokuratúra Prešov – pozri čl. I
§ 56b).
Naviac, navrhovaná právna úprava § 265e porušuje jeden zo základných
princípov právneho štátu – princíp deľby moci a ústavné právo na súdnu alebo
inú právnu ochranu. Zákonodarca nemôže účelovo vylúčiť uplatnenie
rozhodovacej právomoci všeobecných súdov v občianskoprávnych veciach
týkajúcich sa zmluvných vzťahov v jednotlivých prípadoch, resp. obmedziť
alebo vylúčiť prístup k súdu prijatím zákonodarnej úpravy, ktorá smeruje k
presadeniu zániku zmlúv priamo na základe zákona (ani využitím normatívnosti
na vymedzený okruh zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu) (PL. ÚS 25/00).
Služobný pomer vo svojej podstate je pracovnoprávnym vzťahom zmluvného
charakteru. Zákon č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch
prokuratúry neumožňuje takýto zánik služobného pomeru prokurátora a právneho
čakateľa prokuratúry.
Do pozornosti dávame aj ďalšiu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej
republiky. V náleze sp. zn. PL. ÚS 16/95 Ústavný súd Slovenskej republiky v
súvislosti s princípom deľby moci uviedol, že v právnom štáte kompetencie,
práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu, ako aj
právnických a fyzických osôb vytvárajú nevyhnutný predpoklad pre ústavnú
rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a
súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené
len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy
vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať s jednotlivými zložkami
moci v štáte. V náleze sp. zn. PL. ÚS 29/95 Ústavný súd Slovenskej republiky
uviedol, že ústava vymedzuje proporcie a hranice deľby moci medzi
jednotlivými štátnymi orgánmi. Ak Národná rada Slovenskej republiky chce
upraviť určité spoločenské vzťahy ako vzťahy právne, môže tak urobiť len v
rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou. Národná rada Slovenskej
republiky rozšírením svojej pôsobnosti nad rámec ústavy nemôže obmedziť
pôsobnosť iných štátnych orgánov alebo prevziať ich kompetencie spôsobom,
ktorý nie je v súlade s ústavou, so všeobecným princípom právneho štátu, s
princípom deľby moci a so systémom bŕzd a protiváh vo vymedzovaní pôsobnosti
štátnych orgánov (PL. ÚS 29/95). V náleze sp. zn. PL. ÚS 38/95 Ústavný súd
Slovenskej republiky uviedol, že príkazy ústavných noriem obsiahnuté v
jednotlivých článkoch ústavy (t.j. aj všeobecný princíp právneho štátu a
princíp deľby moci) je potrebné rešpektovať aj pri prijímaní každého zákona
Národnej rady Slovenskej republiky, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon,
ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú po prvýkrát, alebo o zákon,
ktorým sa mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca zákonná úprava určitých
spoločenských vzťahov.
V súvislosti s namietanou právnou úpravou je zarážajúce, že Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky sa v dôvodovej správe k tomuto vážnemu
zásahu do právnych vzťahov pracovnoprávneho charakteru vyjadruje iba okrajovo
a v podstate vôbec nevysvetľuje tento nelogický a z odborného i ľudského
pohľadu neopodstatnený a nepochopiteľný krok.
V dôvodovej správe predkladateľ uvádza, že: „Na základe analýzy možností
zlúčenia vojenskej a civilnej prokuratúry dospel k záveru, že optimálnym
riešením pre postavenia prokurátorov vojenskej prokuratúry je ukončenie ich
služobného pomeru prokurátora priamo zo zákona, a to ku dňu účinnosti
navrhovanej právnej úpravy. Rovnaký postup sa uplatní aj v prípade právnych
čakateľov prokuratúry, ako aj v prípade ďalších zamestnancov vojenskej
prokuratúry. V tomto prípade ide o organizačnú zmenu v rámci systému a
sústavy prokuratúry, ktorá odôvodňuje navrhované riešenie.“.
Predkladateľ opomenul uviesť, na základe čoho, akej analýzy, kto a kedy ju
vykonal, dospel k tomuto absurdnému záveru, opomenul uviesť, v čom vidí
optimálnosť tohto riešenia a pre koho bude toto riešenie optimálne. Osobám s
vysokoškolským vzdelaním, vykonanou odbornou justičnou skúškou a dlhoročnou
odbornou praxou získanou pri výkone funkcie prokurátora, ktorá im umožňuje
plynulé plnenie tých istých povinností v prípade prechodu na nevojenskú časť
prokuratúry, by mal zaniknúť ich služobný pomer priamo zo zákona, dokonca bez
nároku na akékoľvek odchodné alebo odstupné! Predkladateľ zrejme nepozná ani
len obsah inštitútu zlúčenia právnických osôb. Inak by nemohol navrhnúť
právnu úpravu, pri ktorej jednotlivé veci v plnom rozsahu prechádzajú na
nevojenskú časť prokuratúry, avšak bez prokurátorov a ostatných zamestnancov,
ktorí ich doteraz zodpovedne vybavovali na vysokej odbornej úrovni.
Prokurátori pri vybavovaní vecí, ktoré patria do vecnej právomoci vojenských
prokuratúr, postupujú podľa Trestného poriadku, teda aplikujú rovnaké
ustanovenia ako prokurátori, ktorí vybavujú trestné veci na nevojenských
prokuratúrach. Uvedené sa týka vecnej pôsobnosti vojenských prokuratúr v
plnom rozsahu. Aj so zreteľom na uvedené navrhovaná právna úprava vyvoláva
dojem, že ide o účelovú právnu úpravu a budúcnosť ukáže, akému účelu by mala
slúžiť.
Uznesenie vlády č. 805 zo 17. novembra 2010 v časti B.27 uložilo ministerke
spravodlivosti v spolupráci s ministrom obrany a generálnym prokurátorom
predložiť na rokovanie vlády analýzu možnosti zlúčenia vojenskej a civilnej
prokuratúry do 31. marca 2011. Predkladateľ nerešpektoval ani len toto
uznesenie vlády. Generálny prokurátor ani generálna prokuratúra neboli
oslovené na spoluprácu. Za spoluprácu nemožno označiť predloženie
paragrafovaného znenia návrhu zákona zástupcom prokuratúry pred začatím
medzirezortného pripomienkového znenia bez akejkoľvek možnosti ovplyvniť toto
znenie (viď všeobecnú časť tohto stanoviska). Z predloženého znenia návrhu
zákona, dôvodovej správy, predkladacej správy, ani z obalu materiálu
nevyplýva, že by o takúto spoluprácu bol požiadaný minister obrany. To
znamená, že tento návrh zákona vznikol bez spolupráce s generálnym
prokurátorom, otázne je, či v spolupráci s ministrom obrany, avšak,
nepochybné je, že vznikol v spolupráci s ministerstvom vnútra – štátny
tajomník ministerstva vnútra sa zúčastnil 4. februára 2011 pracovného
rokovania na ministerstve spravodlivosti so zástupcami prokuratúry. Okrem
toho, podľa uznesenia vlády ministerka spravodlivosti má predložiť analýzu
možnosti zlúčenia vojenskej a civilnej prokuratúry. Návrh zákona nie je
analýzou a žiaden materiál analytickej povahy neobsahuje ani dôvodová správa.
Pojem „zlúčenie vojenskej a civilnej prokuratúry“ neznamená a nemôže znamenať
len „prechod agendy“. Ak by predkladateľ postupoval v zmysle úlohy, ktorú mu
uložila vláda Slovenskej republiky, mohli sme sa vyhnúť zbytočným problémom a
siahodlhým argumentáciám.
Súhlasiť nemôžeme ani s dikciou § 265f, ktorá priamo zákonom mení funkciu
právneho čakateľa prokuratúry na funkciu asistenta prokurátora. Nejde len o
zmenu názvu funkcie; doterajšie právne postavenie, práva a povinnosti
právneho čakateľa prokuratúry garantované zákonom č. 154/2001 Z.z. o
prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry sú neporovnateľné s
navrhovaným postavením, právami a povinnosťami asistentov prokurátorov.
Takáto právna úprava je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Vykazuje aj
značné právne vady. Podmienku výkonu štátnej služby k 30. aprílu 2011 nebude
spĺňať žiaden právny čakateľ prokuratúry. Štátna služba sa vykonáva v
štátnozamestnaneckom pomere k štátu (§ 1 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z.z. o
štátnej službe). Právny čakateľ prokuratúry vykonáva svoju funkciu v
služobnom pomere, ktorý vzniká jeho vymenovaním do funkcie právneho čakateľa
prokuratúry (§ 231 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych
čakateľoch prokuratúry)! A nielen to. Ak podľa predkladateľa právny čakateľ
prokuratúry, ktorý vykonáva k 30. aprílu 2011 „štátnu službu“, sa od 1. mája
2011 stane priamo zo zákona asistentom prokurátora, ako potom môže ako
asistent prokurátora požiadať o skončenie služobného pomeru právneho čakateľa
prokuratúry? Ako môže zaniknúť to, čo už neexistuje? Služobný pomer právneho
čakateľa prokuratúry zanikne predsa podľa navrhovanej právnej úpravy § 265f
všetkým právnym čakateľom prokuratúry k 30. aprílu 2011. A to je ďalší
problém. Ustanovenie § 265f nadobúda účinnosť až 1. mája 2011 (pozri čl. XII
navrhovanej právnej úpravy). To znamená, že služobný pomer právnych čakateľov
prokuratúry by mal zaniknúť nielenže priamo zo zákona, ale dokonca v čase,
keď tento zákon ešte ani len nenadobudol účinnosť! Takáto legislatívna
činnosť si nezaslúži ďalší komentár.
Nesúhlasíme ani s právnou úpravou § 265g. Existujú ústavné prostriedky na
zavedenie zákonnej lehoty funkčného obdobia vedúcich prokurátorov, preto
nevidíme žiaden legitímny dôvod na ustanovenie zániku funkcie vedúceho
prokurátora priamo zo zákona.
Namietame aj právnu úpravu § 265h. Takáto právna úprava nie je v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky. Okrem toho, je spôsobilá zmariť disciplinárne
konania na prokuratúre uplynutím prekluzívnej lehoty. Národná rada Slovenskej
republiky nebola schopná zvoliť kandidáta na funkciu generálneho prokurátora
Slovenskej republiky na nové funkčné obdobie. Preto vyslovujeme vážne
pochybnosti o tom, že do 30 dní od doručenia žiadosti generálneho prokurátora
bude schopná zvoliť kandidátov na členov disciplinárnych komisií na
prokuratúre.
Právna úprava § 265i - rovnako ako všetky navrhované prechodné ustanovenia -
porušuje ústavný zákaz retroaktivity, ústavný princíp právnej istoty, ochrany
legálne nadobudnutých práv, princípu legitímneho očakávania a zásady pacta
sunt servanda.
Pripomienky uplatnené k § 265e až § 265i uplatňujeme ako pripomienky
zásadného charakteru.
|
Z
|
GP
SR
|
14.
K čl. VIII
Navrhovaná
právna úprava je účelová; nie je v súlade so základnými princípmi
demokratického právneho štátu – zákazom retroaktivity, princípom legality,
princípom právnej istoty a princípom rovnosti. Trváme na tom, aby
profesionálnym vojakom dočasne vyčleneným na plnenie úloh vojenských
prokuratúr boli priznané rovnaké nároky ako profesionálnym vojakom dočasne
vyčleneným na plnenie úloh vojenských súdov, ktoré im boli priznané po
zrušení vojenských súdov.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadného charakteru.
|
Z
|
GP
SR
|
15.
K doložke zlučiteľnosti
V
zmysle Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky dávame do
pozornosti judikát Súdneho dvora EÚ (C-92/09 a C-93/09 Volker und Markus
Schecke), podľa ktorého „sú inštitúcie povinné pred zverejnením informácií
týkajúcich sa fyzických osôb dosiahnuť rovnováhu medzi záujmami Únie na
zabezpečení transparentnosti jej opatrení a zásahom do práv uznaných v
článkoch 7 a 8 Charty základných práv EÚ. Cieľom transparentnosti však
nemožno priznať automaticky prednosť pred právom na ochranu osobných
údajov.“.
Túto pripomienku uplatňujeme ako pripomienku zásadného charakteru.
|
Z
|
GP
SR
|
7.
K čl. I – bod 32 (§ 55m)
Nesúhlasíme
s navrhovanou právnou úpravou zverejňovania a sprístupňovania rozhodnutí
prokurátora a trváme na jej vypustení.
Dávame do pozornosti judikát Súdneho dvora EÚ (C-92/09 a C-93/09 Volker und
Markus Schecke), podľa ktorého „sú inštitúcie povinné pred zverejnením
informácií týkajúcich sa fyzických osôb dosiahnuť rovnováhu medzi záujmami
Únie na zabezpečení transparentnosti jej opatrení a zásahom do práv uznaných
v článkoch 7 a 8 Charty základných práv EÚ. Cieľom transparentnosti však nemožno
priznať automaticky prednosť pred právom na ochranu osobných údajov“.
Navrhovaná právna úprava nielenže nechráni, ale ani neumožňuje chrániť
ústavné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti
a na ochranu mena, ústavné právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života, ústavné právo na ochranu pred inak
neoprávneným zverejňovaním údajov, nechráni maloletých, poškodených.
Anonymizácia údajov pred zverejnením rozhodnutia na webovom sídle Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky nepostačuje. Často na základe samotného
skutku možno zistiť (najmä v malých obciach), koho sa rozhodnutie týka. V
nadväznosti na uvedené dávame do pozornosti predkladateľa aj Stanovisko
4/2007 k pojmu osobné údaje, ktoré bolo prijaté pracovnou skupinou zriadenou
podľa čl. 29 smernice 95/46/ES ako nezávislým európskym poradným orgánom pre
ochranu údajov a súkromia. Naviac, z navrhovaného znenia nie je zrejmé, po
akú dobu majú byť rozhodnutia prokurátorov uverejnené na internetovej stránke
generálnej prokuratúry. Poznamenávame, že ročne ide o desiatky tisíc
rozhodnutí.
Upozorňujeme, že v súčasnosti informačný systém na prokuratúre nie je v stave
pojať takúto záťaž (k dosahu na rozpočet Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
pozri pripomienky k doložke vplyvov), a už vôbec nie bez primeranej
legisvakančnej lehoty (táto právna úprava by mala nadobudnúť účinnosť 1. mája
2011)! Ak by bola prijatá navrhovaná právna úprava v predloženom znení,
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sa dostane do pozície v rozpore so
zákonom; objektívne nebude spôsobilá technicky, personálne a finančne
zabezpečiť realizáciu právnej úpravy ustanovenej v § 55m.
Súhlasiť nemôžeme ani so sprístupňovaním neprávoplatných rozhodnutí verejnosti.
Kto má právo nazerať do spisu, robiť si z neho odpisy a výpisy, ustanovujú
osobitné zákony upravujúce procesné práva a povinnosti. Navrhované znenie je
neprijateľné, môže viesť k mareniu trestného konania a nemožno vylúčiť, že k
informáciám o prebiehajúcom trestnom konaní sa dostanú aj osoby, ktoré by
mohli byť potencionálne podozrivé a k uvedeným informáciám by nemali prístup
z dôvodov operatívno-taktických.
V Slovenskej republike platí zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k
informáciám (zákon o slobode informácií), ktorý ustanovuje podmienky, postup
a rozsah slobodného prístupu k informáciám. Tento zákon platí aj pre
prokuratúru Slovenskej republiky. Preto nevidíme dôvod prijímať osobitné
ustanovenia vzťahujúce sa na rozhodnutia prokurátorov v jednotlivých
oblastiach ich činnosti.
Aj túto argumentáciu sme uviedli v liste sp. zn. Leg/1 14/11 z 2. februára
2011 adresovanom pani ministerke spravodlivosti – zostala bez odozvy a bez
vysvetlenia.
Ak by mala byť prijatá navrhovaná právna úprava § 55m napriek našim
námietkam, trváme na tom, aby na internete boli uverejňované všetky
rozhodnutia aj ďalších orgánov činných v trestnom konaní, t.j. vyšetrovateľov
Policajného zboru, vyšetrovateľov colnej správy, poverených príslušníkov
Policajného zboru, poverených príslušníkov vojenskej polície, poverených
príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, poverených colných orgánov,
veliteľov námorných lodí (§ 10 ods. 1 a 8 Trestného poriadku). V opačnom
prípade navrhovaná právna úprava nemá žiadnu logiku a nesplní svoj cieľ –
potom ju nemožno považovať za nič iné, než za snahu spochybňovať zákonnosť
rozhodovacej činnosti prokurátorov pred laickou verejnosťou.
Okrem toho, navrhované znenie nie je jednoznačné a pripúšťa rôzne výklady. Ak
by mala byť prijatá takáto osobitná právna úprava vo vzťahu k prokuratúre,
bude potrebné presne vymedziť, ktoré rozhodnutia prokurátora majú byť
zverejnené.
Problematike zodpovednosti prokuratúry pred verejnosťou sa venuje aj správa
Benátskej komisie. V bode 44 uvádza, že: „Ak je prokuratúra nezávislá, je
potrebné uplatniť niektoré konkrétne nástroje jej zodpovednosti. Jedným z
nich môže byť povinnosť generálneho prokurátora predkladať verejné správy. Či
tieto správy treba predkladať parlamentu alebo orgánu výkonnej moci, to môže
závisieť od súčasne platného modelu, ako aj od tradícií jednotlivých štátov.
Generálny prokurátor by v takejto správe mal poskytnúť transparentné
informácie o tom, ako boli implementované všeobecné pokyny od výkonnej moci.
Pri stanovovaní noriem v tejto oblasti majú dôležitú úlohu smernice
vzťahujúce sa na výkon funkcií prokurátora, ako aj etické kódexy. Tieto
dokumenty si môžu schváliť orgány prokuratúry samy alebo ich môže prijať
parlament alebo vláda.“.
V Odporúčaní Rec(2000)19 Výboru ministrov členským štátom o postavení
prokuratúry v systéme trestného súdnictva, ktoré bolo prijaté Výborom
ministrov Rady Európy 6. októbra 2000, v bode 11 je uvedené: „Štáty by mali
zabezpečiť, aby prokurátori mohli vykonávať svoju funkciu bez neoprávneného
zasahovania a bez vystavenia sa riziku, že im hrozí občianske, trestné alebo
iné stíhanie. Predsa však, prokuratúra musí pravidelne a verejne podávať
správy o svojej činnosti, zvlášť o uplatňovaní svojich priorít. Riadne
fungovanie každej prokuratúry vyžaduje splnenie dvoch podmienok:
- na jednej strane, prokurátori musia mať možnosť konať bez ohľadu na
akékoľvek záujmy, „bez neoprávneného zasahovania“ (čiže v iných prípadoch,
než stanovených zákonom) inej moci, exekutívnej či legislatívnej - a to sa
týka hlavne systémov, ktoré majú subordinačný režim - ale aj hospodárskej či
politickej moci. Táto ochrana je obyčajne zabezpečená samotným zákonom, za
neoprávnené zasahovanie sa niekedy stanovuje trest. Ale zasahovanie sa môže
diať v zákernejších podobách a spôsobiť, napríklad nedostatočným financovaním
prokuratúry, väčšiu závislosť prokuratúry od neštátnych zdrojov financovania.
- na druhej strane, ak prokurátori, s ohľadom na dôležité právomoci, ktoré sú
im zverené a na dôsledky, ktoré výkon právomocí môže mať na osobnú slobodu,
musia vedieť, že nesú zodpovednosť v prípade osobnej chyby, v disciplinárnej,
administratívnej, občianskej či trestnej oblasti, táto možnosť má zostať v
rozumných hraniciach, aby sa nenarušilo riadne fungovanie systému. Využitie
hierarchie alebo komisií ad-hoc a disciplinárne konanie by malo byť vyhradené
prokurátorom rovnako ako ostatným občanom za spáchané činy. Je však zrejmé,
že zodpovednosť je tým väčšia, ak je prokurátor v nezávislom postavení. Tieto
podmienky idú ruka v ruke s požiadavkou transparentnosti. Okrem
individuálnych rozhodnutí, ktoré sú predmetom zvláštnych odporúčaní, každá
prokuratúra, keďže koná v mene spoločnosti, musí informovať o svojej činnosti
na úrovni miestnej, krajskej či národnej, ak je štruktúrovaná na tejto úrovni.
Tieto pravidelné správy majú byť určené verejnosti ako celku - buď priamo
prostredníctvom médií alebo publikáciou, alebo pred volenými poslancami. Môže
mať podobu správy, štatistiky vysvetľujúcej vykonanú činnosť, dosiahnuté
výsledky, prípadne spôsob, akým sa uplatňovala trestná politika, využitie
verejných finančných prostriedkov a mala by naznačiť budúce priority. V
systémoch, kde je prokuratúra nezávislá, sa už táto povinnosť podávať správy
uplatňuje, ale má svoje výhody aj v iných systémoch, pretože umožňuje lepšiu
čitateľnosť práce prokuratúry.“.
Týmto požiadavkám v plnom rozsahu vyhovuje právna úprava § 11 ods. 1 zákona
č. 153/2001 Z.z. o prokuratúra, ktorá ukladá povinnosť generálnemu
prokurátorovi podávať Národnej rade Slovenskej republiky raz za rok správu o
činnosti prokuratúry, z ktorej vyplývajú jej poznatky o stave zákonnosti a
ustanovenia ďalších zákonov, ktoré sa týkajú poskytovania informácií
verejnosti, napríklad zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k
informáciám (zákon o slobode informácií), § 6 Trestného poriadku. Zo správy
Benátskej komisie, Odporúčania Rec(2000)19, ani z iného medzinárodného
dokumentu nevyplýva povinnosť prokuratúry zverejňovať rozhodnutia
prokurátorov na internete.
Pri komparácii právnych úprav sme prostredníctvom národného člena Slovenskej
republiky v Eurojuste zistili, že možnosť týkajúcu sa zverejňovania
právoplatných rozhodnutí prokurátora na webových stránkach prokuratúry
nepozná žiadna z krajín pôsobiacich v Eurojuste.
V súvislosti s navrhovanou právnou úpravou nám aktuálne jednotlivo odpovedali
aj naši nemeckí kolegovia na túto položenú otázku:
Uverejňujú sa v Nemecku rozhodnutia sudcov/prokurátorov na internete? Ak áno,
všetky? Iba právoplatné? Žiadne?
Tu sú ich odpovede:
1. Zverejňovanie súdnych rozhodnutí nie je súkromnou vecou sudcov. Vo
všeobecnosti je daný nárok na informovanie verejnosti, preto dostávajú
odborné vydavateľstvá a advokáti, ktorí sa o to zaujímajú, anonymizované
rozhodnutia. Spolkový súdny dvor má internetovú stránku, na ktorej sú od r.
2000 dosažiteľné takmer všetky rozhodnutia.
2. Uverejňovanie rozhodnutí na internete: Rozhodnutia jednotlivých
prokurátorov sa na internete neuverejňujú. Pri konaniach vzbudivších záujem
verejnosti (napr. vražda, podpaľačstvo, atď.) vydáva vedúci úradu alebo
špeciálne určený tlačový hovorca (obvykle vrchný prokurátor) médiám tlačové
prehlásenie, napr. že na návrh prokuratúry bol vydaný zatykač alebo že bola
podaná obžaloba. Akonáhle sa vec dostane na súd, prechádza príslušnosť na
tlačové vyhlásenia na súd (jeho hovorcu). Jednotlivý prokurátor nie je
oprávnený vydávať tlačové vyhlásenia, a teda ani čokoľvek na internete
zverejňovať. Civilný sudca môže zaslať rozhodnutie, ktoré napr. nahodilo
zvláštny právny problém, právnickému vydavateľstvu. Inak ale tvorí fórum pre
sudcovské rozhodnutia pojednávacia sieň. Zverejnenie na internete sa teda
nekoná.
3. Súdy uverejňujú rozhodnutia, ktoré považujú za významné, prokuratúry nie.
Pripomienky uplatnené k § 55m uplatňujeme ako pripomienky zásadného charakteru.
|
Z
|
GP
SR
|
8.
K čl. I – bod 33 (§ 56b)
Nemáme
námietky proti zrušeniu vojenských prokuratúr, keďže došlo k zrušeniu
vojenských súdov. Prokuratúra vždy reagovala na vecnú, miestnu a funkčnú
príslušnosť súdov a ich územnú pôsobnosť. Legislatívny návrh na zrušenie
vojenských prokuratúr máme pripravený.
Nesúhlasíme však s prechodným ustanovením § 56b. V súvislosti so zánikom
vojenských prokuratúr je nevyhnutné jednoznačne ustanoviť ich právnych
nástupcov nielen vo vzťahu k agende vojenských prokuratúr, ale aj vo vzťahu k
právnym vzťahom finančne zapojených podľa doterajších predpisov na rozpočet
Ministerstva obrany Slovenskej republiky, ktoré vznikli pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona a vo vzťahu k právnym vzťahom finančne zapojených na Generálnu
prokuratúru Slovenskej republiky od nadobudnutia účinnosti tohto zákona
(vrátane odvolacích orgánov), osobitne vo veciach patriacich do pôsobnosti
Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia, odovzdanie spisov Vojenskému
archívu v Trnave (ak neuplynula lehota ich uloženia), Vojenskému historickému
archívu v Bratislave (ak uplynula lehota ich uloženia), treba ustanoviť
orgán, ktorý bude spravovať spisy týkajúce sa služobného pomeru,
štátnozamestnaneckého pomeru a pracovného pomeru na vojenskej prokuratúre,
ktoré zanikli alebo zaniknú pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy,
ako aj orgán, ktorý bude spravovať spisy týkajúce sa služobného pomeru
profesionálneho vojaka (vojenské prokuratúry sú služobným úradom nielen podľa
zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry,
ale aj podľa zákona č. 346/2004 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov
ozbrojených síl Slovenskej republiky, ak zaniknú – zaniknú aj ako služobné
úrady pre profesionálnych vojakov) a ďalšie prechodné ustanovenia súvisiace
so zánikom vojenských prokuratúr.
Okrem toho, nevidíme žiaden rozumný dôvod na to, aby hnuteľný a nehnuteľný
majetok, ako aj ostatné majetkové hodnoty, ktoré celé desaťročia využívali
vojenské prokuratúry na plnenie úloh prokuratúry, zostali v správe
Ministerstva obrany Slovenskej republiky. Opakovane zdôrazňujeme, že zrušením
vojenských prokuratúr nedochádza k zrušeniu ich agendy – ich agenda v plnom
rozsahu prechádza na iné prokuratúry (3 okresné, 1 krajskú a na generálnu
prokuratúru). To znamená, že od nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy,
na základe ktorej dôjde k zrušeniu vojenských prokuratúr, konanie o trestných
činoch uvedených v § 16 ods. 2 a 3 Trestného poriadku bude patriť do
právomoci nevojenských prokuratúr a že tieto nevojenské prokuratúry musia byť
personálne a materiálne posilnené minimálne v takom rozsahu, aký bol
nevyhnutný na vybavovanie týchto vecí vojenskými prokuratúrami. Inými
slovami, musí sa zvýšiť počet prokurátorov a zamestnancov o taký počet, aký bol
na vojenských prokuratúrach, tí musia mať k dispozícii kanceláriu, nábytok,
počítače atď. V opačnom prípade dôjde k výraznému sťaženiu plnenia úloh
prokuratúry, zbytočným prieťahom v konaniach, a tým aj k ohrozeniu základných
práv a slobôd. Z týchto dôvodov trváme na doplnení prechodných ustanovení o
prechode správy majetku štátu, ktorý doteraz užívali vojenské prokuratúry, na
tie prokuratúry, na ktoré prejde agenda zrušených vojenských prokuratúr.
Neexistuje žiaden dôvod na to, aby tento majetok Slovenskej republiky zostal
v správe Ministerstva obrany Slovenskej republiky.
Tieto pripomienky uplatňujeme ako pripomienky zásadného charakteru.
|
Z
|
NBÚ
|
1.
K čl. I, novelizačný bod 6 – zásadná pripomienka
Žiadame
vypustiť ustanovenie navrhované v novelizačnom bode 6.
Odôvodnenie: Ustanovením novelizačného bodu 6 o zmenu § 10 ods. 2 sa
navrhuje, aby v záujme jednotného uplatňovania zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov vydávalo stanoviská, ktoré sú záväzné pre
všetkých prokurátorov (a de lege ferenda aj pre asistentov prokurátorov)
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Domnievame sa, že
navrhovaná právna úprava môže byť v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Podľa uvedeného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky „štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Zákonom, ktorý ustanovuje rozsah kompetencií
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, je zákon č. 575/2001 Z. z.
o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení
neskorších predpisov. § 13 zákona č. 575/2001 Z. z. definuje Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre
súdy a väzenstvo, a zároveň v ďalších normatívnych ustanoveniach § 13
predmetného zákona zakotvuje pôsobnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, avšak ani jedno z uvedených ustanovení nepriznáva Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky kompetencie vo vzťahu k prokuratúre.
Prokuratúra Slovenskej republiky je samostatnou, hierarchicky usporiadanou
jednotnou sústavou štátnych orgánov, na čele ktorej je generálny prokurátor.
Samostatnosť prokuratúry Slovenskej republiky je vyjadrená aj prostredníctvom
normatívneho usporiadania v rámci Ústavy Slovenskej republiky, kde je jej
postavenie upravené samostatne, oddelene od ústavnej úpravy zákonodarnej
moci, výkonnej moci či moci súdnej.
Z uvedených dôvodov sa domnievame, že nie je možné upraviť právomoc
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (a tým nielen ministra
spravodlivosti, ale aj jednotlivých pracovníkov ministerstva) vo vzťahu k
prokuratúre a prokurátorom spôsobom, aký sa navrhuje.
|
Z
|
NBÚ
|
2.
K čl. I – nad rámec predloženého materiálu – zásadná pripomienka
Žiadame
vložiť nový novelizačný bod č. 10, ktorý znie:
„10. V § 30 sa vkladá nový odsek 7, ktorý znie:
(7) Ustanoveniami odsekov 2 až 6 nie je dotknutá ochrana utajovaných
skutočností podľa osobitného predpisu. x)
Poznámka pod čiarou k odkazu x) znie: Zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane
utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.“.
Odôvodnenie: Podľa § 31 ods. 1 písm. f) zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane
utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol
prokurátor oprávnenou osobou s osobitným postavením, na ktorú sa nevykonávala
bezpečnostná previerka a nevyžadovalo sa vyjadrenie Národného bezpečnostného
úradu, t. j. oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami
vzniklo prokurátorovi zo zákona. Zákonom č. 215/2004 Z. z. bol zákon č.
241/2001 Z. z. zrušený a prokurátor už nie je, podľa § 34 zákona č. 215/2004
Z. z., oprávnenou osobou s osobitným postavením. V prípade potreby
oboznamovania sa s utajovanými skutočnosťami prokurátorom, je potrebné
vykonať bezpečnostnú previerku a následné určenie podľa § 31 zákona č.
215/2004 Z. z., čím sa stáva oprávnenou osobou na príslušný stupeň utajenia.
Oprávnenia prokurátora podľa § 30 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v
znení neskorších predpisov pri vykonávaní previerok zachovávania zákonnosti
zahŕňajú jednak vstupy do objektov orgánov verejnej správy, ako aj
predloženie spisov, dokladov a vysvetlení. Pri všeobecnom koncipovaní
oprávnení prokurátora tak, ako sú uvedené najmä v § 30 ods. 2 zákona č.
153/2001 Z. z., uvedené oprávenia môžu zahŕňať aj vstupy do priestorov orgánu
verejnej správy, ktoré sú chránenými priestormi podľa § 2 písm. s) zákona č.
215/2004 Z. z., podmienky vstupu do ktorých sú upravené v § 3 vyhlášky
Národného bezpečnostného úradu č. 336/2004 Z. z. o fyzickej bezpečnosti a
objektovej bezpečnosti, resp. oboznamovanie sa so spismi, dokladmi či ústnymi
vyjadreniami, ktoré sú utajovanou skutočnosťou, a o ktorých je zákonná
povinnosť zachovávania mlčanlivosti.
Vzhľadom na skutočnosť, že prokurátor nie je oprávnenou osobou s osobitným
postavením, v prípade potreby vstupu do priestoru orgánu verejnej správy pri
vykonávaní previerok zachovávania zákonnosti, ktorý je chráneným priestorom,
resp. v prípade potreby oboznámením sa so spismi, či inými dokladmi, ktoré sú
utajovanou skutočnosťou, musí byť prokurátor oprávnenou osobou podľa § 2
písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z.
|
Z
|
NBÚ
|
3.
K čl. I – nad rámec predloženého materiálu – zásadná pripomienka
Žiadame
vložiť nový novelizačný bod č. 32, ktorý znie:
„32. V § 55g odsek 1 znie:
(1) Vymenovať do funkcie v Úrade špeciálnej prokuratúry alebo prideliť na
výkon funkcie v tomto úrade možno len osobu, ktorá je držiteľom osvedčenia na
oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami40) stupňa utajenia Prísne tajné
alebo Tajné, a ak ide o prokurátora, stupňa utajenia Prísne tajné.
Poznámka pod čiarou k odkazu 40 znie: § 26 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o
ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov.“.
Odôvodnenie: Zosúladenie s platnou právnou úpravou zákona č. 215/2004 Z. z.,
ktorá už neupravuje „vyjadrenie Národného bezpečnostného úradu“ (zákon č.
241/2001 Z. z.), ale osvedčenie na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami (§ 26 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z.).
|
Z
|
NBÚ
|
4.
K čl. I, novelizačný bod 32 – zásadná pripomienka
V
navrhovanom § 55m žiadame vložiť nový odsek 6, ktorý znie:
„(6) Ustanoveniami odsekov 1 a 2 nie je dotknutá ochrana utajovaných
skutočností podľa osobitného predpisu. x)“
Poznámka pod čiarou k odkazu x) je uvedená v pripomienke č. 2.
Odôvodnenie: Ustanovením § 55m sa navrhuje zverejňovanie a sprístupňovanie
rozhodnutí prokurátora na webovom sídle generálnej prokuratúry. V tejto
súvislosti považujeme za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v prípade
rozhodnutí, ktoré obsahujú utajovanú skutočnosť a teda sú utajovanou
skutočnosťou ako takou podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných
skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tieto nemôžu byť
zverejnené a musia byť chránené spôsobom ustanoveným zákonom č. 215/2004 Z.
z. a príslušnými vykonávacími predpismi pred neoprávnenou manipuláciou.
Predkladateľ síce v ustanovení § 55m ods. 5 ukladá povinnosť vykonať
opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov, ale len v prípade
sprístupnenia rozhodnutia prokurátora na základe žiadosti podľa zákona č.
211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov.
|
Z
|
NBÚ
|
5.
K čl. V, novelizačný bod 9 a 18 – zásadná pripomienka
Z
dôvodu rešpektovania princípu právnej istoty vyplývajúcej z článku 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a to najmä požiadavky zrozumiteľnosti právnych
noriem, určitosti pojmov a predvídateľnosti konania orgánov verejnej správy,
žiadame v navrhovanom § 7 ods. 4 taxatívne vymenovať skutočnosti, ktoré sa
budú overovať u uchádzačov pri výberovom konaní na funkciu prokurátora, a
tieto skutočnosti formulovať jasne. Zároveň žiadame vypustiť slová „zdravotný
stav, psychická vyrovnanosť uchádzača“.
Uvedené sa analogicky vzťahuje na navrhované ustanovenia § 20 a 21.
Odôvodnenie: Navrhovaná úprava skutočností, ktoré sa majú overovať pri
výberovom konaní na funkciu prokurátora je formulovaná vágne. Sme si vedomí
skutočnosti, že uvedená problematika je rovnako upravená v existujúcej
právnej úprave vo vzťahu k výberovým konaniam vedúcich prokurátorov, máme
však za to, že ak sa má problematika upraviť vo vzťahu k všetkým prokurátorom
a najmä s ohľadom na navrhovanú verejnosť výberových konaní, je ju potrebné
upraviť presne.
Nie je jasné, čo sa myslí slovom „schopnosti“ a ako sa budú tieto schopnosti
overovať a akú schopnosť má uchádzač preukázať. Zároveň máme za to, že
„odborné znalosti“ preukáže uchádzač tým, že úspešne absolvoval justičnú
skúšku, preto overovanie „odborných znalostí“ je v tomto kontexte duplicitné.
V prípade overovania „zdravotného stavu“ máme za to, že vzhľadom na
navrhovanú verejnosť výberových konaní, zdravotný stav nemôže byť predmetom
verejného overovania výberovou komisiou, a to ani len formou ústnej
informácie o prípadnom lekárskom potvrdení o zdravotnom stave uchádzača.
Taktiež nie je jasné, čo sa myslí „psychickou vyrovnanosťou“ a akým spôsobom
bude výberová komisia uvedené hodnotiť, skúmať a overovať. Upozorňujeme, že
psychickú vyrovnanosť uchádzača o určitú funkciu či povolanie môže posúdiť
len psychológ so špecializáciou na pracovno-organizačnú psychológiu, príp.
klinickú psychológiu, a to prostredníctvom batérie osobnostných dotazníkov a
projektívnych metód. Domnievame sa, že overovanie či už zdravotného stavu,
alebo psychickej vyrovnanosti uchádzačov za účasti verejnosti môže byť v
rozpore s článkom 19 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.
|
Z
|
NBÚ
|
6.
K čl. V, novelizačný bod 11 – zásadná pripomienka
V
navrhovanom § 7a žiadame v celom texte vypustiť slová „ústavnoprávnym výborom
Národnej rady Slovenskej republiky“ a slová „ministrom spravodlivosti“ v
príslušných gramatických tvaroch. Zároveň žiadame v odseku 3 vypustiť slová
„a ktorá pôsobí najmä v sektore vysokých škôl, neziskovom sektore alebo
vykonáva právnické povolanie“.
Odôvodnenie: Analogicky ako pri zásadnej pripomienke č. 1.
|
Z
|
NBÚ
|
7.
K čl. V, novelizačný bod 12 – zásadná pripomienka
Odporúčame
na koniec navrhovanej vety vložiť čiarku a slová „ak tento zákon neustanovuje
inak.“
Odôvodnenie: Zákon č. 154/2001 Z. z. umožňuje vymenovanie osoby do funkcie
prokurátora aj bez splnenia podmienky výberového konania (aj po prípadnom
prijatí navrhovanej právnej úpravy). Zároveň ide o nadväznú pripomienku k
zásadnej pripomienke č. 11 (k čl. V, novelizačný bod 70).
|
Z
|
NBÚ
|
8.
K čl. V, nad rámec predloženého materiálu – zásadná pripomienka
Žiadame
vložiť nový novelizačný bod č. 13, ktorý znie:
„13. § 9 ods. 1 druhá veta znie:
Na výkon funkcie v Úrade špeciálnej prokuratúry možno dočasne prideliť iba
prokurátora, ktorý je držiteľom osvedčenia na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami stupňa utajenia Prísne tajné. x)
Poznámka pod čiarou k odkazu x) znie: § 26 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o
ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov.“.
Súčasne žiadame o úpravu všetkých ustanovení zákona č. 154/2001 Z. z. v tejto
súvislosti, aj navrhovaného ustanovenia v novelizačnom bode 51, § 192 ods. 4
písm. f).
Odôvodnenie: Zosúladenie s platnou právnou úpravou zákona č. 215/2004 Z. z.,
ktorá už neupravuje „vyjadrenie Národného bezpečnostného úradu“ (zákon č.
241/2001 Z. z.), ale osvedčenie na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami (§ 26 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z.).
|
Z
|
NBÚ
|
9.
K čl. V, novelizačné body 50 a 51 – zásadná pripomienka
Žiadame
prepracovať navrhované ustanovenia § 192 ods. 2 až 8.
Odôvodnenie: Navrhované ustanovenia § 192 ods. 2 až 8 sú vzájomne
nekonzistentné. V ustanovení odsekov 2, 7 a 8 sa uvádzajú „iné osoby“ ako
osoby, ktoré môžu byť členom disciplinárnej komisie, pričom odsek 4 upravuje,
že členom disciplinárnej komisie môže byť iba prokurátor. Podľa navrhovaného
odseku 4 písm. f) musí byť prokurátor oprávnený na oboznamovanie sa s
utajovanými skutočnosťami, ak ide o člena disciplinárnej komisie pre Úrad
špeciálnej prokuratúry. Nie je zrejmé, či za člena disciplinárnej komisie pre
Úrad špeciálnej prokuratúry môže byť vymenovaná aj iná osoba ako prokurátor,
a ak áno, či táto musí byť oprávnená na oboznamovanie sa s utajovanými
skutočnosťami. V tejto súvislosti, vychádzajúc z platnej právnej úpravy
zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nie je jasné, ako
takejto osobe oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami
vznikne, na základe akej žiadosti bude Národný bezpečnostný úrad postupovať a
konať v prípade osôb, ktoré nie sú v pracovnom pomere, resp.
štátnozamestnaneckom pomere a teda nemajú, v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z.
tzv. „vedúceho“, kto takýmto osobám vykoná určenie podľa § 31 zákona č.
215/2004 Z. z. a pod.
Zároveň upozorňujeme na bezprecedentné ustanovenie navrhovaného odseku 5,
druhá veta. Vzhľadom na skutočnosť, že podľa § 25 ods. 1 písm. a) prokurátor
má právo „vykonávať funkciu prokurátora bez zastrašovania, nátlaku, prekážok,
nevhodného zasahovania alebo neoprávneného vystavovania zásahom do jeho právomoci
a osobnej zodpovednosti“, sa domnievame, že donútenie prokurátora byť členom
disciplinárnej komisie bez možnosti vzdať sa tejto funkcie, resp. iba v
prípade, súčasného vzdania sa aj funkcie prokurátora, predstavuje porušenie
základného práva prokurátora na vykonávanie funkcie prokurátora bez uvedených
nežiaducich vplyvov.
V odseku 8 je zároveň potrebné doplniť, že funkcia v disciplinárnej komisii
zaniká aj v prípade, ak musí byť člen disciplinárnej komisie oprávnený na
oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami podľa ods. 2 písm. f), a ak mu
toto oprávnenie zaniklo.
|
Z
|
NBÚ
|
10.
K čl. V, novelizačný bod 50, 51, 54 a 58 – zásadná pripomienka
V
ustanoveniach navrhovaných v novelizačných bodoch 50, 51 a 58 žiadame
vypustiť slová „Národnou radou Slovenskej republiky“ a „ministrom
spravodlivosti“ v príslušných gramatických tvaroch.
V novelizačnom bode 54 žiadame vypustiť navrhované písm. b) a c).
Odôvodnenie: Analogicky ako pri zásadnej pripomienke č. 1.
|
Z
|
NBÚ
|
11.
K čl. V, novelizačný bod 70 a k čl. VII – zásadná pripomienka
Žiadame
upraviť prechodné ustanovenie navrhované v novelizačnom bode 70, § 265f tak,
aby navrhované ustanovenie nemohlo byť v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, teda aby sa na právne vzťahy právneho čakateľa
prokuratúry, ktorý vykonáva štátnu službu k nadobudnutiu účinnosti zákona,
použili doterajšie predpisy (napr. uvedením normatívneho ustanovenia v
takomto znení alebo posunutím účinnosti navrhovaných § 228 až 234 na dobu,
kedy už budú môcť byť prijímaní iba asistenti prokurátora).
Uvedené je už analogicky a súladne upravené v čl. I, novelizačný bod 33,
navrhovaný § 56c vo vzťahu k osobe, „ktorá bola vymenovaná do funkcie
generálneho prokurátora pred 1. májom 2011“.
Zároveň žiadame uvedenú pripomienku reflektovať v čl. VII, v ktorom sa
novelizuje zákon č. 548/2003 Z. z. o Justičnej akadémii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Odôvodenie: Domnievame sa, že navrhované prechodné ustanovenie by mohlo byť v
rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré zakotvuje (o. i.)
že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Ústavný súd
Slovenskej republiky v doterajšej judikatúre niekoľkokrát zdôraznil, že
príkazy obsiahnuté v jednotlivých článkoch ústavy je potrebné rešpektovať pri
prijímaní každého zákona Národnej rady Slovenskej republiky, a to bez ohľadu
na to, či ide o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú prvýkrát,
alebo o zákon, ktorým sa mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca zákonná
úprava určitých spoločenských vzťahov (napr. PL. ÚS 38/95, PL ÚS 25/00).
Upozorňujeme, že neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu zaručeného
článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj princíp právnej istoty.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 15/98 uviedol, že s
uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka
všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého
obsahu právnych noriem. Vo veci PL. ÚS 52/99 uviedol, že medzi ústavné
princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zásada primeranosti
(proporcionality). Rovnako, napr. v I. ÚS 30/99, Ústavný súd Slovenskej
republiky zdôraznil, že k princípu právnej istoty neodmysliteľne patrí aj
ochrana legálne nadobudnutých práv. Užšou súčasťou princípu právnej istoty je
aj ochrana tzv. legitímnych očakávaní. Ide o jeden z množstva konkrétnych
výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom všetci nositelia
verejnej moci, vrátane parlamentu, sú podriadení ústave a jej princípom.
Ťažiskom ústavného systému je jednotlivec a jeho sloboda, do ktorej nemožno
arbitrárne zasahovať. Zákonodarca nevykonáva voči občanom neobmedzenú moc a
občan nie je len pasívnym adresátom vrchnostenských predpisov.
Zároveň sa domnievame, že prijatím prechodného ustanovenia tak, ako je
navrhované, môže dôjsť k porušeniu ďalšieho z princípov právneho štátu, a to
je zákaz retroaktivity. Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. vo veci PL.
ÚS 16/95, 29/05) uviedol, že k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj
zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou
ochrany práv občanov a právnej istoty. K imanentným znakom právneho štátu
neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery
občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho)
pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. V podmienkach
demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí a z
požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp.
jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti a nie do minulosti. V prípade ich
spätného pôsobenia by sa vážne narušila požiadavka na ich bezrozpornosť,
ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k
situácii, že ten, kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu možnosť zoznámiť
sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa
platného práva v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne
neúčinné. To by teda znamenalo, že jednotlivé subjekty práva by nemali
istotu, či ich konanie podľa platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k
nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového právneho predpisu) a ex tunc
posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné, s vylúčením ochrany nimi
riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou a účinnou právnou
úpravou). Ústavný súd pri posudzovaní a hodnotení spätnej pôsobnosti právnych
predpisov (ich ustanovení) jednoznačne vychádza zo zásady, že ten, kto konal,
resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho
ustanovenie), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (PL. ÚS 36/95).
Hlavným účelom zákazu retroaktivity je, aby sa nemenili práva, ktoré subjekt
práva nadobudol v minulosti, teda v období, v ktorom už svoje právne
postavenie nemôže ovplyvniť (PL. ÚS 10/04). Zákaz retroaktivity je konštantne
pripomínaný v judikatúre Ústavného súdu (napr. PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03,
PL. ÚS 6/04).
Z uvedených dôvodov upozorňujeme, že navrhovaná právna úprava inštitútu
asistenta prokurátora sa môže vzťahovať iba a výlučne na osoby, ktoré začnú
vykonávať funkciu asistenta prokuratúry až po nadobudnutí účinnosti
navrhovaného zákona, a nie na osoby, ktoré boli vymenované do funkcie
právneho čakateľa prokuratúry, vrátane zákonným spôsobom nadobudnutých a
prináležiacich práv a oprávnení, ako aj vyplývajúcich povinností, podľa
doterajších predpisov. V tejto súvislosti taktiež upozorňujeme, že v prípade
právnych čakateľov prokuratúry ide, v zmysle judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o tzv. statusovú vec (statusovú úpravu), čo aj sám
predkladateľ deklaruje v dôvodovej správe .
|
Z
|
MV
SR
|
K
čl. I bodu 32
V navrhovanom § 55m odporúčam nasledovné znenie odseku 5:
„(5) Prokuratúry sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného
zákona47) všetky právoplatné uznesenia prokurátora vrátane uznesení, ktoré
nie sú rozhodnutiami vo veci samej a obžalobný návrh; prokuratúry pritom
robia opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov.48)“.
Zároveň v § 55m navrhujem doplniť nový odsek 6, ktorý znie:
„(6) Prokuratúra môže zo závažných dôvodov odmietnuť sprístupnenie informácie
podľa odseku 5, najmä ak by sprístupnenie informácie mohlo zmariť alebo
podstatne sťažiť dosiahnutie účelu trestného stíhania. Odmietnutie sprístupnenia
musí byť odôvodnené a možno proti nemu podať opravný prostriedok podľa
osobitného zákona.47)“.
Odôvodnenie:
Prokurátor v trestnom konaní okrem uznesení vydáva aj iné rozhodnutia, napr.
príkazy – na vydanie veci, zaistenie majetku, zaistenie peňazí na účte, a
pod. – alebo súhlasy. Ich sprístupnenie osobám, ktorým sa nedoručujú zo
zákona, by vážnym spôsobom mohlo ohroziť priebeh a výsledok trestného
konania, osobitne v prípadoch, kedy trestné konanie/stíhanie naďalej
prebieha. Sprístupnenie rozhodnutí by preto malo byť limitované výhradne na
právoplatné uznesenia vydané prokurátorom.
Trestný poriadok v osobitných prípadoch umožňuje, aby orgány činné v trestnom
konaní odmietli obvinenému/obhajcovi prístup do vyšetrovacieho spisu - § 69
ods. 2 Trestného poriadku. Nie je preto vylúčená situácia, kedy obvinenému
bude odmietnuté nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu, ale súčasne sa k časti
požadovaných informácií dostane prostredníctvom zákona o slobodnom prístupe k
informáciám. S cieľom vylúčiť uvedenú situáciu sa orgánom prokuratúry
umožňuje, v prípade nevyhnutnosti odmietnuť zo závažných dôvodov prístup k
požadovaných informáciám. Takýto postup však musí byť riadne odôvodnený a je
tiež preskúmateľný nadriadeným orgánom, resp. súdom podľa osobitného zákona.
V súvislosti s navrhovaným bodom 32 ďalej uvádzam, že navrhované znenie § 55m
ods. 5 nie je podľa nášho názoru konformné s § 11 ods. 1 písm. d) zákona o
slobodnom prístupe k informáciám. Navrhujem preto v zákone o slobodnom
prístupe k informáciám nanovo upraviť sprístupňovanie informácií v trestnom
konaní, tak aby táto úprava nadväzovala na navrhovanú úpravu v zákone o
prokuratúre a platnú úpravu v zákone o súdoch. Takáto úprava by na jednej
strane mala zjednoznačniť platnú právnu úpravu v tejto oblasti (§ 11 ods. 1
písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.), ktorá vyvoláva rozdielnu prax v
rozhodovaní súdov a vytvoriť podmienky na primerané sprístupňovanie
informácií z trestného konania verejnosti vrátane poskytovania
najdôležitejších rozhodnutí. Na druhej strane by úprava nemala sprístupnením
informácií umožniť zmarenie alebo sťaženie trestného konania, teda musí byť
aj v súlade s § 6 Trestného poriadku.
Vzhľadom na uvedené navrhujem návrh zákona doplniť o nový článok, ktorý by
obsahoval novelu zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V tejto úprave sa
okrem vyššie uvedeného navrhuje, aby podliehali sprístupňovaniu rozhodnutia
policajta v prípravnom konaní o postúpení veci, zastavení trestného stíhania
a prerušení trestného stíhania, ako aj informácia o vznesení obvinenia
vrátane opisu skutku.
Čl. ....
Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení zákona č.
747/2004 Z.z., zákona č. 628/2005 Z.z., zákona č. 207/2008 Z.z., zákona č.
477/2008 Z.z, zákona č. 145/2010 Z.z., zákona č. 546/2010 Z.z. sa mení takto:
V § 11 ods.1 písmeno d) znie:
„d) sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych
orgánov, alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa
sprístupňuje na základe osobitného predpisu24), rozhodnutia policajta v
prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného
poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich
sprístupnenie nezakazuje zákon.24aa)“.
Poznámky pod čiarou k odkazom 24 a 24aa znejú:
„24) § 82 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. .../2011 Z.z.
§ 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení zákona č. .../2011
Z.z.
24aa) Napríklad Trestný poriadok.“.
Pripomienku k bodu 32 považujem za zásadnú.
|
Z
|
KOZ
SR
|
Návrh
zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony
A : Zásadné pripomienky
Bod 3 - § 6 sa dopĺňa odsekmi 8 a 10, ktoré znejú
Navrhujeme vypustiť celé znenie odsekov 8 až 10
Zdôvodnenie :
Navrhované znenie je v rozpore s § 5 ods.1 písm.d ) zák.č. 153/2001 a § 25
ods. 1 písm.a) zák. č. 154/2001; tzv. negatívnym pokynom sa popiera základný
vzťah určený v § 2 zák.č. 153/2001 Z.z. nakoľko prokuratúra je budovaná na
princípe nadriadenosti a podriadenosti; súčasná úprava § 6 ods. 7 umožňuje
podriadenému prokurátorovi odmietnúť pokyn nadriadeného prokurátora ak pokyn
považuje za rozporný s právnym predpisom, alebo so svojím právnym názorom;
negatívny pokyn by umožnil, že by sa začali trestné stíhania a iné konania ,
ktoré nemajú oporu v príslušných právnych predpisoch;
Bod 6 –v §10 ods.2 sa slová “generálny prokurátor” nahrádzajú slovami
:Ministerstvo spravodlivost SR po vyhadrení generálneho prokurátora”
Navrhujeme vypustiť celé znenie a ponechať pôvodné znenie
Zdôvodnenie :
Ministerstvo spravodlivosti SR v zmysle zákona č. 575/2001 Z.z. nie je
nadriadeným orgánom prokúratúry ktorá má postavenie samostatného ústredného
orgánu štátnej správy a podľa § 13 ods. 1 ministerstvo spravodlivosti je
ústredným orgánom štátnej správy len pre súdy a väzenstvo; generálna
prokuratúra má osobitné postavenie podľa článku 149 Ústavy SR, ktorá chráni
práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnickych osôb a štátu a GP je
oprávnený preskúmavať v zmysle § 31 ods.1 zákona č. 153/2001 Z.z. i zákonnosť
postupu a rozhodnutí i súdov pričom MS SR toto oprávnenie nemá; navrhovaným
znením sú prekročené kompetencie MS SR a upozorňujeme na uznesenie Ústavného
súdu SR uverejnené pod č. 49/1998 Z.z. zo dňa 24.2.1998;
Bod 32 : za § 55l sa vkladá § 55m, ktorý vrátane nadpisu znie : zverejňovanie
a sprístupňovanie rozhodnutí prokurátora
Navrhujeme vypustiť celé znenie § 55m
Zdôvodnenie :
Trestné stíhanie a trestné konanie je osobitným druhom konania, v ktorom sa
dokazuje spáchanie trestného činu svedeckými výpoveďami, znaleckými
dokazovania ekonomického, psychiatrického, lekárskeho charakteru fyzických a
právnickych osôb resp, ďaľšími spôsobmi; sprístupnenie všetkých rozhodnutí
prokurátora a poskytovaním inormácii podľa info zákona vytvára predpoklady a
môže spôsobiť , že osoba podozrivá zo spáchania trestného činu sa dostane k
informáciam, ktoré jej umožnia zahladiť resp. zničiť dôkazné prostriedky, a v
prípade fyzických ôsob sa porušuje právo na ochranu osobnosti a pri
právnických osobách môže dôjsť k úniku dôverných informácii pričom v obidvoch
prípadoch môže dôjsť k poškodeniu dobrého mena a povesti;
Článok V
Bod 9 - §7 ods.6,7
Navrhujeme vypustiť v ods.6 druhú vetu a vypustiť celé znenie ods.7
Zdôvodnenie :
Inštitút vznesenia odôvodnenej výhrady voči uchádzačovi vytvára v reále veľký
predpoklad na jeho zneužitie “vybavovanie si osobných účtov “, ktoré môžu mať
za následok poškodenie dobrého mena a povesti , a toto ustanovenie je v
rozpore s článkom 12 ods. 2 Ústavy SR a antidiskriminačného zákona; v tejto
súvislosti poukazujeme na príslušné ustanovenia zákona č. 400/2001 Z.z. o
štátnej službe a Zákonníka práce, ktoré riešia otázku blízkych osoôb, ktorí
nemôžu byť priamo na jednom pracovisku zaradení vo vzťahu nadriadenosti a
podriadenosti pričom rozsah inštitúcií uvedený v ods. 7 je výslovne hrubým
porušením antidiskriminačného zákona;
Bod 11 – za § 7 sa vkladá § 7a, ktorý vrátane nadpisu znie : 7a – výberová
komisia
V ods.1 § 7a navrhujeme vypustiť slová........a dvaja členovia z kandidátov
vymenovaných ministrom spravodlivosti SR” a nahradičť slovom “jedného člena “
Zdôvodnenie :
Zvýhodnenie miniesterstva spravodlivosti v počte členov výberovej komisie je
v rozpore s ustanovením § 13 ods.1 zák.č. 575/2001 Z.z. a § 2 zák.č. 153/2001
Z.z.;
Bod 51 – v § 192 sa za odsek 2 vkladajú nové odseky 3 až 8, ktoré znejú
Navrhujeme v ods.5 vypustiť druhú vetu
Zdôvodnenie:
Vzdanie sa člena v disciplinárnej komisii, ktoré je podmienené súčasne
vzdaním sa funkcie prokurátora je v rozpore s § 14 zák.č. 154/2001, a nemá
racionálny dôvod nakoľko popiera slobodnú voľu prokurátora;
Bod 54 – § 197
Navrhujeme vypustiť v § 197 ods.1 pís.b),c)
Zdôovodnenie :
Navrhované ustanovenia sú v rozpore s § 3 ods.1 zák.č.153/2001 a § 13 ods.1 a
4 zák.č.575/2001 Z.z.;
Bod 58 - § 212 ods.1
Navrhujeme vypustiť druhú vetu a nahradiť ju týmto znením : dvaja členovia
disciplinárnej komisie sú vymenovaní z kandidátov navrhnutých Národnou radou
SR, jeden člen z kandidátov navrhnutých ministrom spravodlivosti , jeden člen
z kandidátov navrhnutých generálnym prokurátorom a jeden člen z kandidátov navrhunutých
Radou prokurátorov;
Bod 70 - §265e – prechodné ustanovenia k úpravam účinným od 30.apríla 2011
Navrhujeme vypustiť uvedené znenie
Zdôvodnenie :
Ustanovenia sú v rozpore s § 17 zákona č. 154/2001 Z.z. a § 52 zák.č.
400/2009 Z.z. o štátnej službe; ďalej poukazujeme na tú skutočnosť, že agenda
vojenských prokuratúr sa neruší ale prechádza len na iný subjekt v rámci
sústavy prokuratúry; v prípade zániku služobného pomeru vojenských
prokurátorov nastane situácia, že “civilní” prokurátori budú musieť prevziať
agendu, ktorá je špecifická a pri jej naštudovaní a oboznámení sa so spisom
môže dôjsť k zániku určitých lehôt;
Bod 285 g
Navrhujeme vypustiť celé znenie
Zdôvodnenie :
Okresní prokurátori, námestníci okresného prokurátora, krajskí prokurátori a
námestníci krajského prokurátora boli ustanocvení do funkcie v súlade s
platným zákonom; spôsob zániku vymenovania upravuje súčasné znenie § 15
zák.č.154/2001 Z.z. a ustanovenie je v rozpore so zásadou, že právny predpis
nemôže pôsobiť na právne vzťahy retroaktivne; doporučujeme ponechať súčasné
znenie, kde sa upravia dátumy;
|
Z
|
KS
KE
|
Návrh
zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zák. čís. 153/2001 Z. z. o prokurátoroch v
znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony
KRAJSKÝ
SÚD V KOŠICIACH
Štúrova ul. č. 29, Tel.: 055/72 69 111, Fax : 055/ 72 69 221
1SprV/143/2011 V Košiciach dňa 24. 2. 2011
Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky
Župné námestie 13 813 11 Bratislava
K číslu: 15218/2011/100
Vec
Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zák. čís. 153/2001 Z. z. o
prokurátoroch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony - pripomienky
Všeobecná časť stanoviska
Ústava SR zriaďuje prokuratúru ústavoprávne, pričom ju nezaraďuje medzi
orgány moci výkonnej, súdnej, ani zákonodarnej, keďže je uvedená v
samostatnej ôsmej hlave Ústavy SR.
Ústava SR teda konštituuje prokuratúru ako univerzálny orgán ochrany práva,
ktorý koná vo verejnom záujme, takže neobmedzuje pôsobnosť prokuratúry len na
presadzovanie záujmov štátu, či na pôsobnosť v trestnej oblasti.
Ústavný súd SR v rámci rozhodovacej činnosti definoval ústavné postavenie
prokuratúry nasledovne: „Ústava definuje prokuratúru SR, ako orgán ochrany
práv a zákonom chránených záujmov fyzických, právnických osôb a štátu (článok
149 ústavy), pričom je definované ústavné postavenie prokurátora v zmysle
článku 150 Ústavy „na čele prokuratúry“. (PL.ÚS 17/08)
Pri výklade článku 151 Ústavy SR ústavný súd uviedol: „Otázku organizácie,
štruktúry a činnosti prokuratúry ústava neupravuje a na úpravu týchto otázok
zmocnil článok 151 ods. 1 Ústavy SR zákonodarcu. Princípy determinujúce
organizačnú štruktúru prokuratúry a funkčné vzťahy pri výkonnej pôsobnosti sú
princípmi zákonnými, nie princípmi ústavnými. Z tejto skutočnosti vyplýva
oveľa širšia mier regulatívnej voľnosti zákonodarcu, týmto aj postavenia,
činnosti a organizácie prokuratúry, než je to v prípadoch týkajúcich sa
postavenia, činnosti a postavenia súdu. Zákonodarca, ktorý princípy organizácie
a funkčných vzťahov pri výkone pôsobnosti prokuratúry konštituuje, môže
taktiež tieto princípy modifikovať a meniť, prirodzene s ohľadom na
rešpektovanie iných ustanovení Ústavy SR vrátane jej článkov 149 a 150“.
Zároveň bola ústavným súdom riešená otázka právomoci generálneho prokurátora
vo vzťahu k špeciálnemu prokurátorovi, kde bolo konštatované: „Právomoc
generálneho prokurátora môže byť obmedzená len čiastočne tak, aby
nepredstavovala popretie riadiacej a kontrolnej právomoci generálneho prokurátora,
ktorý je nadriadeným prokurátorom aj špeciálnemu prokurátorovi aj ostatným
prokurátorom, pričom generálny prokurátor má zásadný vplyv pri stanovení
počtu a vymenúvaní prokurátorov úradu špeciálnej prokuratúry a pri úlohe
špeciálneho prokurátora“.
Postavenie generálneho prokurátora bolo riešené aj v náleze PL.ÚS 10/05, kde
bolo konštatované: „Z hľadiska ústavného rámca je však podstatné, že tieto
právomoci (právomoci ministra spravodlivosti vo vzťahu k prokurátorovi
pôsobiacemu v niektorej pozícii zástupcu SR v Eurojuste) sa týkajú výlučne
pôsobenia prokurátora v rámci štruktúry Eurojustu a nie jeho pôsobenia v
štruktúre orgánov prokuratúry. Vzhľadom na rozsah svojich právomocí
priznaných ministrovi spravodlivosti tento nemôže zasahovať do výkonu funkcie
prokurátora, ani u osoby poverenej plnením úloh v Eurojuste, t.j. nemôže
zasahovať do činnosti prokuratúry, ako takej. Tá je plne v kompetencii
generálneho prokurátora“.
Zároveň bolo konštatované, že oprávnenie ministra spravodlivosti vymenovať
prokurátora do uvedenej pozície v Eurojuste je obmedzené povinnosťou
predchádzajúceho prerokovania navrhovaného kandidáta s generálnym
prokurátorom.
Z uvedených právnych záverov ústavného súdu, pri výklade článkov 149 až 151
Ústavy SR (upravujúceho prokuratúru) je nepochybné, že predstaviteľ výkonnej
moci by prekročil ústavný rámec, ak by zasahoval do činnosti prokuratúry a to
zásahom do výkonu funkcie prokurátora, keďže táto je plne v kompetencii
generálneho prokurátora. Zároveň je zrejmé, že zákonodarca môže modifikovať
otázky týkajúce sa vymenúvania, odvolávania, práv a povinností prokurátorov a
organizácie prokuratúry, ale len takým spôsobom, aby sa to nedostalo do
rozporu s ústavne definovaným poslaním prokuratúry, ako orgánu ochrany práv a
zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu v zmysle
článku 149 Ústavy, ani do rozporu s ústavne definovaným postavením
generálneho prokurátora, ktorý je v zmysle článku 150 Ústavy SR „na čele
prokuratúry“, ani do rozporu s inými ustanoveniami ústavy, ktoré sú vo
významovej a príčinnej súvislosti so vzťahmi, ktoré prijatý zákon upravuje.
Nerešpektovanie článkov 149, 150 Ústavy a ďalších ustanovení ústavy, ktoré sú
vo významovej a príčinnej súvislosti by znamenalo, že ide pri tvorbe zákona o
rozpor s článkom 1 v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý ustanovuje
zákonné princípy pôsobenia všetkých štátnych orgánov vrátane Národnej rady SR
pri tvorbe práva, t.j. pri prijímaní zákonov, keďže sa zákonodarcovi ukladá
povinnosť chrániť princípy materiálne právneho štátu, takže pri aplikácii
Ústavy SR sa žiadny z jej ustanovení nemôže vyčleňovať z kontextu a
interpretovať izolovane (viď PL.ÚS 29/95, PL.ÚS 22/06, PL.ÚS 17/08, PL.ÚS
32/95).
Pri navrhovaných novelách uvedených zákonov je preto potrebné zisťovať, či
návrhy jednotlivých ustanovení zákonov rešpektujú dôsledne článok 149 a 150
Ústavy SR, ako aj iné ustanovenia ústavy, ktoré sú vo významovej a príčinnej
súvislosti so vzťahmi, ktoré navrhovaný zákon upravuje.
Z
tohto pohľadu sa naznačujú nasledovné sporné úpravy:
1. Oprávnenie ministra spravodlivosti vydávať všeobecne záväzným právnym predpisom
pokyny pre prokurátorov.
2. Kreácia výberových komisií na výber prokurátorov a vedúcich prokurátorov
(v dôsledku prevahy členov výkonnej a zákonodarnej moci).
3. Zrušenie inštitútu právneho čakateľa a zánik funkcie právneho čakateľa vojenskej
prokuratúry zo zákona.
4. Zánik funkcie vojenského prokurátora zo zákona (ex lege).
Osobitná časť
Článok I (zákon č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v platnom znení) – bod 3
(Zásadná pripomienka).
Navrhuje sa zaviesť systém zákazu negatívnych pokynov spojených s trestným
konaním, ako aj s konaním netrestnej povahy, v ktorých je činná prokuratúra.
Má sa tým zabezpečiť posilnenie procesnej nezávislosti prokurátora.
Uvedený zámer je z hľadiska ústavného diskutabilný.
Prokuratúra je orgán, ktorý je jednoznačne monokratický a vyplýva to aj z
výslovného znenia článku 150 Ústavy SR upravujúceho postavenie generálneho
prokurátora „na čele prokuratúry“.
Nález ústavného súdu jednoznačne konštatoval, že je plne v kompetencii
generálneho prokurátora zasahovať do činnosti prokuratúry ako takej. Uvedenú
ústavnú kompetenciu zákonodarca predpisom nižšej právnej sily nie je
oprávnený obmedziť. Navrhovaná zmena obsahovo teda popiera výlučnú ústavnú
kompetenciu generálneho prokurátora.
Zároveň nerešpektuje skutočnosť, že pri rozhodovaní v systéme orgánu
prokuratúry prokurátor nižšieho stupňa nie je procesne nezávislý, ako je to
pri rozhodovaní súdu, ktorý má definovanú nezávislosť priamo v ústave
(nezávislosť prokuratúry v ústave nie je definovaná).
Doterajšia právna úprava preto je postačujúca a dôsledne rešpektuje ústavnú
úpravu pôsobnosti prokuratúry a postavenie generálneho prokurátora, ako aj
princíp monokratického organizovania prokuratúry.
Nerešpektuje sa ani zámer ústavodarcu vyplývajúceho z dôvodovej správy, kde
je uvedené: „Vzhľadom na svoju pôsobnosť nemôže byť prokuratúra súčasťou
súdov ani niektorého z orgánov štátnej správy“.
Prokuratúra je totiž nezávislým samostatným štátnym orgánom, ktorý má danú
pôsobnosť ústavou a je organizovaná tak, aby mohla pôsobiť na jednotné
uplatňovanie zákonov a ostatných právnych predpisov súdmi a orgánmi verejnej
správy (viď Komentár ústavy autorov Čič a kolektív).
Doterajšia právna úprava je postačujúca aj z dôvodu, že rešpektuje bod 10
Odporúčania o Postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva REC 2000
(19) Výboru ministrov, kde je uvedené: „Každý prokurátor by mal mať právo
požiadať, aby mu boli príkazy podávané v písomnej forme. Prokuratúr je tiež
oprávnený začať proces, ktorým sa umožní jeho nahradenie iným prokurátorom,
pokiaľ je presvedčený, že pokyn nie je zákonný alebo je v rozpore s jeho
svedomím. Necháva sa teda otvorená možnosť začať takýto postup aj nadriadenému,
ktorý by mohol mať záujem nahradiť prokurátora, ktorý sa odvoláva, že je
spochybnená zákonnosť daného pokynu. Každý pokyn by mal byť odôvodnený, a v
prípade tvrdenia, že pokyn je nezákonné rozhodnutie, o jeho zákonnosti by mal
byť príslušný rozhodnúť súd alebo rada prokurátorov.
Uvedená skutočnosť je konštatovaná aj v správe Benátskej komisie zo dňa
17.-18.12.2010 „Európske štandardy vzťahujúce sa k nezávislosti súdneho
systému časť II – Prokuratúra“. Benátska komisia konštatovala aj skutočnosť,
že v hierarchickej štruktúre sú prokurátori viazaní smernicami a pokynmi
vydanými ich nadriadenými. Nezávislosť prokurátora v úzkom slova zmysle je
chápaná tak, že na žiadne rozhodnutie nemusí získať predchádzajúci súhlas
nadriadeného, alebo aby nadriadený jeho rozhodnutia potvrdil.
Bod 6 (novela v § 10 ods. 2 zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre)
(Zásadná pripomienka)
Dôvodová správa konštatuje, že stanoviská vydávané podľa § 10 ods. 2 zákona
slúžia na jednotné uplatňovanie zákonov a podzákonných právnych predpisov,
takže sa výslovne dopĺňa ingerencia ministra spravodlivosti v tejto oblasti.
Navrhuje sa zmena v znení: „Ministerstvo spravodlivosti SR po vyjadrení
generálneho prokurátora...“.
Uvedená novela zavádza zásadné (rozhodujúce) postavenie ministra
spravodlivosti, ako predstaviteľa výkonnej moci, vydávaním záväzných pokynov
na jednotné uplatňovanie zákonov a podzákonných právnych predpisov
prokurátormi, t.j. osobami, ktoré sú jedine oprávnené (v zmysle ústavy)
realizovať ústavou danú pôsobnosť pre prokuratúru, ako celok.
Vzhľadom na hierarchické postavenie orgánov prokuratúry, ich výlučnú
pôsobnosť stanovenú ústavou, ktorá nie je daná ústavou výkonnej, zákonodarnej
ani súdnej moci, ústavné oprávnenie generálneho prokurátora, mať zásadnú riadiacu
a kontrolnú pôsobnosť i výlučné oprávnenie zasahovať do činnosti prokuratúry
(do ktorej nie je oprávnený zasahovať predstaviteľ výkonnej moci) sa zasahuje
do ústavnej pôsobnosti prokuratúry i generálneho prokurátora.
Pôsobnosť prokuratúry je daná ústavou (článok 149), takže aj v zmysle nálezov
ústavného súdu nie je oprávnený iný orgán prevziať pôsobnosť prokuratúry a
ich kompetencie (viď PL.ÚS 22/95).
Z formulácie článku 149 vyplýva, že prokuratúra (t.j. nie je iný orgán)
chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.
Pokyny výkonnej moci, ako má prokuratúra chrániť práva a zákonom chránené
záujmy fyzických a právnických osôb a štátu, je neprimeranou ingerenciou
(preberá kompetencie prokuratúry), keďže ustanovuje právnym predpisom vydaným
ministrom spravodlivosti (výkonnou mocou) ako má prokuratúra realizovať svoju
ústavnú pôsobnosť. Takáto úprava neznamená ústavou povolenú ingerenciu
výkonnej a zákonodarnej moci na chode prokuratúry pri výkone jej pôsobnosti,
ale nahradzovanie pôsobnosti prokuratúry pokynmi výkonnej moci.
Ide obsahovo o odňatie ústavnej kompetencie generálneho prokurátora, ktorého
stavia do pozície orgánu, ktorý má len konzultatívny charakter, pretože bez
jeho súhlasu (aj proti jeho vôli) môže minister spravodlivosti vydávať
záväzné pokyny.
Článok V. (zák. č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch -
výberové konanie na funkcie prokurátora a výberová komisia a výberové konanie
na funkciu vedúceho prokurátora - body 9 – 20 navrhovanej novely)
Navrhuje sa oprávnenie kohokoľvek vzniesť odôvodnené výhrady voči uchádzačom,
ktorí sa zúčastnia výberového konania, pričom výberová komisia môže požadovať
vyjadrenie od týchto osôb.
Navrhovaná úprava nezabezpečuje rovnosť týchto dvoch kategórií osôb (osoba,
ktorá má výhrady a dotknuté osoby). Ak dôjde k výhradám, musí byť zabezpečená
rovnosť v tom, že má právo dotknutá osoba (nielen možnosť) na vyjadrenie sa k
výhradám voči jeho osobe.
Zavádza sa povinnosť hlásenia zoznamu blízkych osôb, ktorí sú prokurátormi,
sudcami alebo zamestnancami ministerstva spravodlivosti.
Uvedenú úpravu považujeme za nesúladnú s článkom 19 ods. 3 Ústavy SR. Z
uvedeného článku vyplýva, že každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Je potrebné si uvedomiť, že uchádzači nie sú ešte verejnými činiteľmi
(prokurátormi), takže v čase účasti vo výberovom konaní majú postavenie, ako
každý iný občan, ktorý nemá takúto povinnosť zverejňovať rozsiahle údaje o
svojej osobe, t.j. o príbuzenstve. Naznačuje to zároveň, že môže ísť aj o
porušenie článku 12 Ústavy SR, t.j. o diskrimináciu pre pôvod (rodinný stav).
Výberová komisia totiž bude musieť zohľadňovať tieto rodinné pomery, takže
musí konštatovať buď skutočnosť, že existencia príbuzenského pomeru je
pozitívna alebo negatívna pri rozhodovaní o výbere, a pritom ústava vylučuje
pozitívnu aj negatívnu diskrimináciu (I.ÚS 34/96).
Môže sa vytvoriť situácia, keď dôjde k ujme na právach, ktoré je potrebné chápať
ako akékoľvek iné obmedzenie pri nadobúdaní práva, pokiaľ sa prejaví v
ústavnom porušovaní zásady rovnosti v právach podľa článku 12 ods. 1 Ústavy
SR (PL.ÚS 18/97).
Navrhuje sa zásadná zmena zavedením výberového konania aj v kreovaní a v
rozhodovaní výberovej komisie. V päťčlennej výberovej komisii majú totiž
prevahu nominanti (spoločne) vybratí ministerstvom spravodlivosti a
ústavoprávnym výborom národnej rady, t.j. výkonnou a zákonodarnou mocou
(traja nominanti). Len dvaja zástupcovia sú z radov prokurátorov.
Generálny prokurátor je pritom viazaný výsledkom výberového konania, ktorý mu
predloží predseda výberovej komisie.
Uvedená úprava o záväznosti rozhodnutia výberovej komisie pre generálneho
prokurátora, kde má prevahu nominanti výkonnej a zákonodarnej moci, nie je
ústavne konformná s riešením participácie výkonnej i zákonodarnej moci na
realizácii ústavou zverenej kompetencie generálnemu prokurátorovi „na čele
prokuratúry“.
Ide o zabezpečenie nadradenosti týchto orgánov, keďže ich nominanti i proti
vôli zástupcov prokuratúry, sú oprávnení rozhodnúť o legitimite vzniku
funkcie prokurátora, t.j. činiteľa, ktorý realizuje ústavné kompetencie
orgánu, ktorý nie je súčasťou výkonnej, zákonodarnej, ani súdnej moci.
Nejde o prípustnú ingerenciu, ale o nahradenie rozhodujúceho postavenia
generálneho prokurátora (daného ústavou v oblasti personálnej) tým, že bude
rozhodovať spoločne výkonná a zákonodarná moc o výbere osoby prokurátora. Tým
sa zavádza nežiaduci prvok možnej politizácie výberu prokurátorov, ktorí
realizujú pôsobnosť, ktorá nepatrí do kompetencie výkonnej, ani zákonodarnej
moci.
Vzhľadom na skutočnosť, že generálny prokurátor má výsadné postavenie
vedúceho orgánu (ktorého kompetencie sú dané ústavou) oprávnenie zabezpečiť
chod prokuratúry i zodpovednosť za chod prokuratúry, je možné primerane
aplikovať na zabezpečenie jeho ústavného postavenia judikatúru ústavného súdu
týkajúcu sa postavenia Súdnej rady SR, ktorá má zabezpečiť (vzhľadom na svoje
ústavné kompetencie) nezávislosť súdnictva k ostatným orgánom verejnej moci.
V tomto zmysle generálny prokuratúr analogicky má oprávnenie zabezpečiť
funkčnosť pôsobnosti ústavou zverenej prokuratúre. Je preto aplikovateľná
judikatúra, týkajúca sa úpravy kompetencií súdnej rady vo vzťahu aj k výberovým
konaniam (PL.ÚS 10/05).
Z tejto judikatúry totiž vyplýva, že nejde o neprimeranú ingerenciu vo
výberovom konaní (na sudcov), ak v päťčlennej komisii má ministerstvo
spravodlivosti jediného zástupcu, pretože sa rozhoduje trojpätinovou väčšinou
a v tom prípade je vylúčené, že by rozhodovalo o výsledku výberového konania
ministerstvo spravodlivosti (nominant ministerstva spravodlivosti). Bolo
uvedené, že ústavne splnomocneným na rozhodovanie o zásadnej otázke, t.j. o
otázke legitimity vzniku funkcie sudcu je Súdna rada SR, ktorej vplyv musí
byť zásadný (rozhodujúci) pri riešení personálnych otázok a nie len
konzultatívny, poradný (PL.ÚS 17/08, PL.ÚS 10/05).
Navrhované riešenie o záväznosti generálneho prokurátora, rozhodnutím
výberovej komisie, kde je menšia časť členov z radov vybratých prokuratúrou,
je obsahovo popretím riadiacej a kontrolnej právomoci generálneho
prokurátora.
Uvedené riešenie nerešpektuje ani odporúčanie Benátskej komisie z decembra
2010, ktorá v oblasti menovania prokurátorov, t.j. iných ako generálnych
uviedla: „S ohľadom na špecifické vlastnosti potrebné pre prokurátorov,
neodporúča ponechať procesy vymenovania výhradne na hierarchiu prokuratúry. K
odstráneniu nebezpečenstva vyplývajúceho z monolitického systému prokuratúry
by viac ako zákon mohli prispieť metódy postupu. S takýmto cieľom sa spomína
vstup expertov, pričom za ideálne riešenie je označené pôsobenie nezávislého
orgánu v podobe demokraticky legitimovanej rady prokurátorov, alebo správnej
rady starších, skúsenejších (senior) prokurátorov, ktorých skúsenosti im
umožnia navrhnúť vhodných kandidátov na vymenovanie“.
Z uvedeného je teda zrejmé, že ak by mala rozhodovať výberová komisia v
zložení podľa odporúčania Benátskej komisie, musí byť zabezpečená prevaha
členov výberovej komisie, ktorá je nominovaná orgánmi prokurátorskej
samosprávy (t.j. Rady prokurátorov a zároveň aj Prokurátorských rád). Pokiaľ
tam nebude následná prevaha, nie je možné mať za to, že sa zabezpečí náležitý
výber vhodných osôb bez rozhodujúceho vplyvu výkonnej a zákonodarnej moci.
Zástupcovia prokurátorskej samosprávy a generálneho prokurátora nemôžu ostať
vo výberovej komisii v postavení orgánu, ktorý má len poradný (konzultatívny)
charakter. Musia mať postavenie, ktoré zabezpečí ich rozhodujúci vplyv na
výber osoby prokurátorov, ktorí sú jedine ústavne splnomocnení na výkon
pôsobnosti prokuratúry v zmysle článku 149 Ústavy SR (nejde o ústavnú
kompetenciu zverenú výkonnej a zákonodarnej moci).
Pri výberovom konaní na funkciu vedúceho prokurátora zloženie výberovej
komisie nerešpektuje skutočnosť, že podľa ústavy na čele prokuratúry je
generálny prokurátor, z čoho vyplýva, že musí mať rozhodujúci vplyv i pri
rozhodovaní o výsledkoch tohto výberového.
Formulácia „vymenúva jedného z prvých troch uchádzačov, ktorí boli úspešní vo
výberovom konaní“ nasvedčuje výkladu, že ide o jeho povinnosť vymenovať
jedného z prvých troch uchádzačov tak, že je viazaný rozhodnutím výberovej
komisie. Ak má byť rešpektovaná ústavná kompetencia generálneho prokurátora,
nemôže byť prípustné, že by mal byť viazaný rozhodnutím o výbere osoby
vedúceho prokurátora rozhodnutím komisie, kde má väčšinové zastúpenie výkonná
a zákonodarná moc.
Týmto spôsobom sa obsahovo popiera riadiaca a kontrolná právomoc generálneho
prokurátora, čo nie je v súlade s ústavou (PL.ÚS 10/05, PL.ÚS 17/08).
Táto úprava nerešpektuje ani odporúčanie Benátskej komisie z decembra 2010,
ktorá uvádza: „Správa tiež poukazuje na skúsenosti štátov, kde je kariéra
prokurátorov regulovaná zákonom, ktorý stanovuje postup pri vymenovaní a
povyšovaní prokurátorov. V takomto prípade by mala byť zaručená účinná súdna
ochrana pred rozhodnutiami, ktoré nie sú v súlade so zákonom“.
Je teda zrejmé, že ak má byť zabezpečená ochrana prokurátora v rámci
kariérneho postupu, musí mu byť zaručená účinná súdna ochrana (má byť daná
kompetencia súdu preskúmavať takéto rozhodnutie). Z novely zákona takáto
možnosť nevyplýva. Riešením je preto zabezpečenie výrazného pôsobenia
nezávislého orgánu v podobe demokratickej legitimity rady prokurátorov a
prokurátorských rád.
Body 65 - 67, 70 (úprava postavenia asistentov prokurátorov, zánik právnych
čakateľov prokuratúry a zánik služobného pomeru vojenského prokurátora priamo
zo zákona pri zlúčení vojenskej a civilnej prokuratúry).
(Zásadná pripomienka).
Pôsobnosť, ktorá je zverená ústavou prokuratúre v zmysle článku 149 Ústavy SR
sa realizuje len prostredníctvom prokurátorov, t.j. osôb na to ústavou
poverených. Prokurátor je teda individuálny nositeľ tejto štátnej moci
zverenej ústavou prokuratúre. Táto zásadná skutočnosť musí byť preto
zohľadňovaná pri úprave statusu individuálneho nositeľa štátnej moci.
Článok 151 Ústavy SR je v tomto znení: „Podrobnosti o vymenúvaní a
odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a o organizácii prokuratúry
ustanovuje zákon“.
Pri použití pojmu „podrobnosti ... ustanovuje zákon ...“ je zrejmé, že
zákonodarca je oprávnený určiť, upraviť (t.j. ustanoviť), ktoré skutočnosti
(predpoklady, kritériá) musia byť splnené pre vymenúvanie a odvolávanie
prokurátorov. Kritériá musia byť pritom uvedené len v zákone (nie v právnom
predpise nižšej právnej sily) a zároveň viazané k statusu (osobe)
prokurátora.
Uvedené kritériá pre vymenovanie alebo odvolávanie z tejto funkcie sa musia
preto týkať len osoby verejného činiteľa, ktorý je nositeľom verejnej moci a
nie skutočností týkajúcich sa organizácie prokuratúry. Zmeny v organizačnej
štruktúre môžu mať jediný vplyv na status, a to v zmene mieste výkonu
pôsobnosti v rámci organizačnej štruktúry prokuratúry, keďže aj pri menovaní
je rozhodnuté o pridelení miesta výkonu prokurátorskej funkcie. Zánik miesta
výkonu funkcie môže mať za právny následok len zmenu tejto právnej
skutočnosti, t.j. miesto zaradenia, keďže je zachovaná pôsobnosť prokuratúry
ako celku, ktorá vyplýva z platnej ústavnej úpravy.
Z uvedeného teda vyplýva, že ustanovenie ústavy (článok 151) neoprávňuje
zákonodarcu priamo zákonom určiť zánik funkcie prokurátora. Upravuje len
oprávnenie zákonodarcu upresniť okolnosti, pri splnení ktorých dochádza k
vzniku (vymenúvaniu) alebo k zániku (odvolaniu) prokurátora, ako aj iných
okolností, ktoré sa ovšem musia pri statuse prokurátora viazať k osobe
prokurátora.
Zákonodarca nemá teda ústavné oprávnenie priamo zákonom vymenúvať alebo
odvolávať prokurátorov (t.j. v zákone určiť, kto je vymenúvaný a kto je
konkrétne odvolávaný z funkcie prokurátora).
V tejto súvislosti je totiž nevyhnutné poukázať aj na analogický nález
ústavného súd PL.ÚS 38/95, ktorý upravoval otázku článku 20 ods. 4 Ústavy SR,
kde bolo uvedené „Ústava SR neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému
obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom“.
Na postup pri zániku funkcie prokurátora je aplikovateľný i nález ústavného
súdu PL.ÚS 10/05, ktorý rieši aj otázku zániku funkcie sudcu.
Ústavný súd konštatoval, že z predpokladov na vymenúvanie sudcu (upravené
zákonom) vyplýva, že jeho účelom je dosiahnuť stav, keď je na takúto ústavnú
pozíciu vymenovaná osoba, ktorá spĺňa všetky predpoklady na riadny,
nezávislý, nestranný výkon. V tejto spojitosti je potom potrebné preskúmať aj
účel a právnu povahu tých dôvodov zániku funkcie sudcu, ktoré nie sú výslovne
uvedené v článku 147 ods. 1 Ústavy SR. Účelom dôvodu zániku funkcie sudcu je
zabrániť tomu, aby bol výkon tejto funkcie zverený osobe, ktorá nespĺňa
predpoklady na vymenovanie za sudcu. Z účelu dôvodu zániku funkcie sudcu,
ktoré sú uvedené len v zákone, jasne vyplýva, že tieto dôvody predstavujú
protipól niektorých dôvodov na to, aby určitá osoba bola vymenovaná za sudcu.
Analýza ukazuje, že ak sú ústavne akceptovateľné podmienky a obmedzenia
výkonu povolania sudcu, ktoré sú upravené len zákonom a vzťahujú sa len na
jeho vymenovanie, potom zánik alebo zmena týchto podmienok alebo obmedzení,
musí viesť k formulovaniu takých dôvodov zániku funkcie sudcu, ktoré reagujú
na tento zánik alebo zmenu, pričom postačujúce, ak sú také dôvody ustanovené
v zákone.
V ďalšom náleze ústavného súdu PL.ÚS 17/08, ktoré sa týka zákazu
diskriminácie je uvedené: „Právne postavenie sudcov, práva a povinnosti
týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie, nemožno zaradiť do systému základných
práv a slobôd. Základné práv a slobody sa zaručujú každému, teda aj sudcom.
Aj právne postavenie sudcu podlieha v zásade zákazu diskriminácie, a to
preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavný zásah do rovnakého
zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a
slobody“.
V tomto náleze je citované aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva,
kde je uvedené: „Rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo
relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozhodné
odôvodnenie, t.j. ak nespĺňa legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah
rozhodnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa
má uskutočniť“.
Z uvedeného vyplýva, že právne postavenie prokurátora musí podliehať zákazu
diskriminácie, keďže štát je povinný rešpektovať ústavný zásah do rovnakého
zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a slobody.
U prokurátora ide o verejnú funkciu v zmysle článku 30 ods. 4 Ústavy SR,
ktorý upravuje, že sa zaručuje sprístupnenie konaním aj iným verejným
funkciám, t.j. funkciám, kde sú osoby menované, dosadzované konkurznom a
podobne.
Nerešpektuje sa teda skutočnosť, že ak má dôjsť k zániku funkcie prokurátora,
musí dôjsť k zmene predpokladov, ktoré sa týkajú vymenovania za prokurátora
(ide o dôvody, ktoré predstavujú protipól dôvodov na to, aby určitá osoba
bola vymenovaná za prokurátora).
Nerešpektuje sa ani skutočnosť, že kompetencie v oblasti personálnej, musí
mať zásadne zabezpečené generálny prokurátor, z čoho vyplýva, že ak dôjde k
organizačným zmenám, mala by mať výlučné oprávnenie generálny prokurátor
rozhodnúť, ako sa bude situácia so statusom vojenských prokurátorov riešiť.
Pri otázke zániku funkcie právneho čakateľa prokuratúry sa nerešpektuje
dôsledne princíp právnej istoty.
Pri porušení článku 1 Ústavy ide aj o nerešpektovanie nálezov ústavného súdu,
ktoré riešia otázku neprípustnosti (zákazu) retroaktivity a porušenia princípu
právnej istoty, ktorý je imanentnou súčasťou materiálneho právneho štátu
(napríklad PL.ÚS 16/95, PL.ÚS 38/99 a pod.).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva skutočnosť, že s inštitútom právnej
istoty v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne
nadobudnutých práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno
odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného
právneho predpisu. Zo širšieho hľadiska túto požiadavku treba chápať tak, že
je neprípustné odňať nadobudnuté práva, resp. ich obmedziť ex tunc (do
minulosti) pred účinnosťou nového zákona. Podstatnou je teda otázka ochrany
nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť,
prípadne zhoršovať, ale (a pro futuro) len zlepšovať.
Ústavný súd vychádzal zo zásady, že ten, kto konal, resp. postupoval na
základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere
k nemu sklamaný (PL.ÚS 16/95, PL.ÚS 36/95).
Právni čakatelia obsahovo uzatvárajú zmluvu so štátom, za akých podmienok (po
splnení ktorých) sa stanú vojenskými prokurátormi. Dochádza k zmene
spočívajúcej v tom, že sa zavádza namiesto oprávnenia byť vymenovaný za
prokurátora po úspešnom zložení justičnej skúšky, povinnosť zúčastniť sa
ďalšieho výberového konania (prvé výberové konanie bolo na funkciu čakateľa).
Nerešpektuje sa ani odporúčanie Benátskej komisie z decembra 2010, kde je
uvedené, že ostatní prokurátori (nie generálny prokurátor) by mali byť
menovaní na obdobie do odchodu do dôchodku a pri kariére prokurátorov
(vymenovanie, povýšenie prokurátorov) má byť zaručená ich účinná súdna
ochrana pred rozhodnutiami, ktoré nie sú v súlade so zákonom. Je teda zrejmé,
že trendom EÚ je jednoznačné zabezpečenie právnej istoty pri statuse
prokurátora spočívajúceho aj v zavedení súdnej ochrany, ako je to aj v
súčasnej právnej úprave v zmysle § 18 zákona o prokurátoroch a právnych
čakateľoch prokuratúry.
JUDr. Imrich V o l k a i
predseda krajského súdu
|
Z
|
Verejnosť
|
Pripomienka
združenia VIA IURIS - Centrum pre práva občana
Pripomienka k čl. 1 bodu 32. novely:
1. V navrhovanom ustanovení § 55m ods. 3 sa za slová „odseku 1“ vkladajú
slová „a 2“.
Odôvodnenie:
Je potrebné zabezpečiť aj anonymizáciu rozhodnutí zverejňovaných podľa § 55m
ods. 2. Navrhujeme, aby ods. 3 znel: „Pred zverejnením rozhodnutí podľa
odseku 1 a 2 sa v nich anonymizujú údaje, ktorých anonymizovaním bude pri
zverejňovaní zabezpečená ochrana práv a právom chránených záujmov.“
2. V navrhovanom ustanovení § 55m ods. 5 sa na konci prvej vety vkladá
bodkočiarka a za ňou slová „povinnosť prokuratúry sprístupňovať na základe
žiadosti podľa osobitného zákona47) aj ďalšie informácie týmto nie je
dotknutá.“
Odôvodnenie:
Je veľmi dôležité zabezpečiť, aby nemohol byť ods. 5 vykladaný tým spôsobom,
že toto ustanovenie konkretizuje a vyčerpáva povinnosť prokuratúry
sprístupňovať informácie podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobodnom
prístupe k informáciám, podľa ktorého má prokuratúra povinnosť sprístupniť
„informáciu o rozhodnutí“ v trestnom konaní. Doplnením formulácie, že nie je
dotknutá povinnosť prokuratúry sprístupňovať podľa zákona o slobode
informácií aj ďalšie informácie, bude zabezpečené, že prokuratúra nebude môcť
nové ustanovenie reštriktívne vykladať ako „význam“ ustanovenia § 11 ods. 1
písm. d) zákona o slobode informácií a bude sprístupňovať aj iné výsledky
činnosti prokuratúry – napr. protesty alebo upozornenia prokurátora.
Navrhujeme, aby ods. 5 znel: „Prokuratúry sprístupňujú verejnosti na základe
žiadosti podľa osobitného zákona47) všetky rozhodnutia prokurátora, vrátane
neprávoplatných rozhodnutí a rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci
samej; povinnosť prokuratúry sprístupňovať na základe žiadosti podľa
osobitného zákona47) aj ďalšie informácie týmto nie je dotknutá.“
Navyše podotýkame, že navrhované ustanovenie § 55m nerieši prístup verejnosti
k rozhodnutiam policajných vyšetrovateľov (napr. uznesenia o odmietnutí
trestného oznámenia), ktorými končí veľká väčšina trestných stíhaní.
24.2.2011
Via Iuris - Centrum pre práva občana
Radničné nám. č. 9
902 01 Pezinok
|
O
|
Verejnosť
|
navrhovanému
zneniu § 265e zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch
prokuratúry, § 215k zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych
vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov
K
navrhovanému zneniu § 265e zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a
právnych čakateľoch prokuratúry, je potrebné uviesť nasledovné:
Týmto ustanovením sa navrhuje, aby služobný pomer prokurátora vojenskej a
právneho čakateľa vojenskej prokuratúry zanikol 30. apríla 2011 a rovnako
aby, pracovnoprávne vzťahy, štátnozamestnanecké vzťahy a iné obdobné právne
vzťahy osôb zamestnaných alebo vykonávajúcich štátnu službu na vojenskej
prokuratúre skončili 1. mája 2010; tieto osoby majú nárok na odstupné ako
štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecký pomer skončil dohodou z
dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta.
V rozpore s uznesením vlády SR č. 805 zo 17.11.2010 bod B27, kde sa hovorí o
možnosti zlúčenia vojenskej a civilnej prokuratúry, týmto ustanovením § 265e
dochádza fakticky k zrušeniu vojenskej prokuratúry, pretože zlúčením
vojenskej prokuratúry s civilnou prokuratúrou nemožno rozumieť iba prechod
agendy vojenskej prokuratúry na civilnú prokuratúru, ale aj súčasný prechod
prokurátorov resp. ostatných zamestnancov vojenských prokuratúr na civilné
prokuratúry.
Jedná sa súčasne aj o v právnom štáte bezprecedentný návrh, aby spolu so
zrušením vojenských prokuratúr, došlo aj k zániku služobného pomeru
prokurátorov vojenských prokuratúr priamo zo zákona. Pokiaľ ide o služobný
pomer vojenských prokurátorov, títo boli generálnym prokurátorom menovaní za
rovnakých zákonných podmienok ako civilní prokurátori a to bez časového
obmedzenia, pričom museli ešte naviac spĺňať aj podmienky na vznik služobného
pomeru vojaka. Navrhovaný zánik ich služobného pomeru priamo zo zákona je v
rozpore so zákonnými podmienkami zániku služobného pomeru prokurátora v čase,
kedy boli do funkcie prokurátora menovaní a rovnako tak aj podľa platnej
právnej úpravy, čo zakladá neprípustnú retroaktivitu navrhovaného zákona.
Takýto zánik služobného pomeru prokurátora priamo zo zákona je pritom aj
podľa navrhovanej právnej úpravy pre ostatných prokurátorov do budúcnosti vylúčený,
čoho dôkazom je aj to, že v navrhovanom znení sa jedná len o prechodné
ustanovenie ad hoc , čo zakladá nerovnosť v právnom postavení prokurátorov, a
teda porušenie Ústavy a ďalších medzinárodných zmlúv o ľudských právach a
slobodách, ktorými je SR viazaná. Zánik služobného pomeru prokurátora nemôžu
riešiť prechodné ustanovenia zákona.Ide o závažný zásah zákonodarnej moci do
ústavného postavenia generálneho prokurátora v zmysle Ústavy SR a platnej
právnej úpravy, podľa ktorej jedine generálny prokurátor je oprávnený
rozhodnúť o vzniku služobného pomeru prokurátora resp. zániku služobného
pomeru prokurátora jeho odvolaním.
Navrhovaným znením sa vytvára aj precedens do budúcna o možnosti zrušiť
niektorý zo stupňov prokuratúry (napr. pri zmene územného usporiadania štátu)
a súčasne zákonom zrušiť aj služobný pomer prokurátorov tam pridelených.
V súvislosti s navrhovanou právnou úpravou je potrebné poukázať aj na to, že
v minulosti, pri tzv. optimalizácii súdnej sústavy, nedošlo k zániku
služobného pomeru prokurátorov, ktorých prokuratúry boli zrušené, ale títo
boli preložení na iné prokuratúry. Týmto opäť vzniká nerovnosť v ich právnom
postavení v porovnaní s prokurátormi vojenských prokuratúr.
Porušenie hore uvedených ústavných princípov vytvára právny základ k
uplatneniu týchto práv pred príslušnými súdmi vrátane Ústavného súdu SR a
príslušných medzinárodných súdov.
Vzhľadom na uvedené je jediným ústavne konformným právnym riešením zlúčenia
vojenskej a civilnej prokuratúry prechod aj jednotlivých prokurátorov,
právnych čakateľov a zamestnancov na civilné prokuratúry a teda príslušné
ustanovenia novelizovaných právnych predpisov by mali znieť nasledovne:
zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry §
265e
Prechodné ustanovenia
k úpravám účinným od 1. mája 2011
(1) Práva a povinnosti vyplývajúce zo služobného pomeru prokurátorov a
právnych čakateľov vojenskej prokuratúry, práva a povinnosti z
pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov
osôb zamestnaných alebo vykonávajúcich štátnu službu na vojenskej prokuratúre
prechádzajú k 01. máju 2011 na jednotlivé stupne prokuratúry na základe
dohody s generálnym prokurátorom.
zákon č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených
síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 215k
Prechodné ustanovenie
k úpravám účinným od 30. apríla 2011
(1) Služobný pomer profesionálneho vojaka, ktorý k 30. aprílu 2011 vykonával
funkciu prokurátora vojenskej prokuratúry, skončí 30. apríla 2011.
(2) Služobný pomer profesionálneho vojaka, ktorý k 30. aprílu 2011 vykonával
funkciu právneho čakateľa vojenskej prokuratúry, skončí 30. apríla 2011
Čl. XII
Tento zákon nadobúda účinnosť 1. mája 2011, okrem čl. VIII bodu 44, ktorý
nadobúda účinnosť 30. apríla 2011. (v návrhu zákona je nesprávne uvedený čl.
IX bod 44)
|
O
|