Stály súd/tribunál pre šport ako návrh moderného riešenia sporov v športe NEPREČÍTANÉ 

Namiesto úvodu:

Téma rozhodovania sporov v športe má viacero rovín, nad ktorými je potrebné zamyslieť sa. Každá z rovín si vyžaduje odôvodnenie svojej existencie a obsahu, a formuláciu záverov pre konštruovanie súhrnného poznatku, o ktorom sa bude snažiť pojednávať tento krátky príspevok. Predkladaný príspevok nemá byť obhajobou ani jednej cesty, má byť komplexnou úvahou o tom, ktoré riešenie je pre šport a všetky subjekty v ňom najlepšie. Akousi červenou niťou, ktorá sa musí niesť celým jeho obsahom je otázka, či platí, že štát vie všetky otázky (nielen) v športe vyriešiť kvalitnejším spôsobom, ako súkromnoprávna entita v podobe od štátu nezávislej štruktúry orgánov rozhodovania sporov. Ďalším nevyhnutným predporozumením tejto problematiky je, že rozlišujeme medzi rozhodovaním sporov (i) počas hry, a (ii) mimo hry.

1.Predporozumenie - rovina organizácie športovej obce:

Organizácia športu ako takého je založená na základe združovacieho princípu. To znamená, že športové zväzy sú vo väčšine prípadov očianske združenia, ktoré združujú svojich členov – športové kluby, športovcov, trénerov, rozhodcov a pod. Z hľadiska skutočnosti, že tieto športové zväzy – bez ohľadu na to, či ide o združenia lokálne alebo národné – majú možnosť v rámci „správy a riadenia športu“ vydávať a generovať vlastné pravidlá súťaží, podmienky účasti v nich, rôzne licenčné predpisy, predpisy discilplinárneho charakteru at’d je vhodné poznamenať, že mnohé z nich si už dnes zriadili orgány rozhodovania sporov, či iné orgány zabezpečenia spravodlivosti.

Ak sa zamyslíme nad hierarchiou subjektov v týchto členských vzťahoch, môžeme ju vymedziť nasledovne:

• Športovec
• Športový klub
• Lokálny športový zväz
• Národný športový zväz
• Nadnárodný športový zväz.

Uvedené je dôležité predovšetkým z hľadiska vymedzenia „príslušnosti“ týchto subjektov. Optiku nám v tomto prípade poskytuje charakter využitého združovacieho práva spolu s touto systematikou. Ak je vrcholom tejto pyramídy národný športový zväz, jeho členmi sa účasťou v ním organizovaných súťažiach stávajú tak športové kluby, ako aj samotní športovci. Dôležité je uviesť, že aj keď sa hráč či športový klub o žiadnej takejto príslušnosti v zmluvnej dohode nezmienil, je nutné ju vnímať ako základ organizácie športového odvetvia. Ak sa bavíme o vzťahu medzi športovcom a športovým klubom, môžeme hovoriť o tzv. „klubovej príslušnosti“. Športovec je príslušník športového klubu. Na základe existencie tejto príslušnosti môžeme stúpať v hierarchii vyššie a pomenovať tzv. „zväzovú príslušnosť“ – teda príslušnost športového klubu a jeho členov k samotnému zväzu. Priamy vzťah medzi športovcom a zväzom vzniká samotnou registráciou športovca, tzn. Žiadosťou o vydanie registračného dokladu športovca (tzv. registračka). Nezabúdajme ani na nevyhnutnú medzinárodnú nadstavbu, keďže národné športové zväzy sú členmi nadnárodných subjektov organizácie športu (UEFA, FIFA, IIHF, EHA a pod.). Je známe že nevyhnutne platí, že subjkety klubovej a zväzovej príslušnosti musia rešpektovať aj predpisy týchto nadnárodných subjektov.

Vo vzťahu k téme predkladaného príspevku uveďme, že niektoré národné športové zväzy si v rámci zákonnej možnosti (z.č. 224/2002 Zb. o rozhodcovskom konaní v z.n.p.) zriaďujú orgány rozhodovania sporov, ktorých právomoc a príslušnosť je vymedzená rozlične, no základ vecného vymedzenia je vo väčšine prípadov stanovený na „právomoc rozhodovať spory vyplývajúce zo vzťhov medzi členmi“. Navyše, zväzy zvyknú vo svojich zakladajúcich dokumentoch normovať povinnosť subjektov zahrnúť do zmluvných dojednaní (týka sa to predošetkým športových klubov, športovcov, trénerov a iných osôb v rozsahu ich vzájomných vzťahov). Je správne, ak taktéto orgány existujú, nakoľko vzniknuté spory rozhodujú s detailnou znalosťou dotknutých športovým predpisov, spory rozhodujú efektívne a rýchlo, čím nedochádza k narušeniu športovej súťaže a všetkých dotknutých vzťahov v nej. Ustanovenia o povinnosti založenia právomoci týchto orgánov rozhodovať ich vzájomné spory sú vo väčšine prípadov vymedzené v spomínanom zakladajúcom dokumente zväzov – stanovách. S týmito stanovami a súvisiacimi predpismy súhlasí každý člen pri vstupe / pri vzniku členstva v združení. Hovoríme tu teda o povinnosti pre členov športových zväzov dojednať si v zmluvných dojednaniach rozhodcovskú doložku v prípade, ak má zväz zriadený rozhodcovský súd, prípadne iný orgán zabezpečenia spravodlivosti. Uvedené v konečnom dôsledku znamená, že ak dotknuté subjekty nezaložia právomoc a príslušnosť týchto orgánov rozhodovať ich vzájomné spory, dopúšťajú sa vo väčšine prípadov disciplinárneho previnenia a môžu byť za tento stav disciplinárne potrestané (napr. pozastavenie športovej činnosti, prerušenie činnosti a pod.). Tento stav však produkuje ďalší neželaný stav, a to odklon rozhodovania športových sporov do civilnej sústavy súdnictva.

Práve o pozitívach a negatívach tohto stavu sa bude snažiť v krátkosti pojednávať tento príspevok.

Ak sme doposiaľ hovorili o rozhodovaní sporov medzi subjektmi športu mimo hry, musíme spomenúť aj rozhodovanie sporov počas hry. Na margo osôb poverených rozhodovaním sporov počas hry – rozhodcov uveďme, že ich pozícia je ustanovená taktiež stanovami, či ďalšími športovými predpismy. Touto problematikou sa nie je potrebné potrobnejšie zaoberať, nakoľko aj v prípade rozhodnutia rozhodocov s ktorým nie sú dotknuté subjekty zápasu / súťaže spokojné, ich sťažnosti sú prejednávané v rámci hnutia – spravidla odvolacími komisiami.

2. Rovina vzťahu súkromnoprávneho riešenia sporov a civilného súdnictva.

Prečo sa potrebujeme rozprávať o možnostiach vývoja moderného riešenia sporov v športe? Prečo potrebujeme pomenovať negatívna a pozitíva jeho existencie? Prečo potrebujeme jeho existenciu konfrontovať s možnosťou riešenie športových sporov pred súdmi civilnej sústavy súdnictva?

Ak by sme mali pojednaváť o negatívach odklonu riešenia športových sporov do sústavy civilného súdnictva, rozsah použiteľnej argumentácie sa nám výrazne zužuje. Naopak, o pozitívach odklonu riešenia športových sporov od sústavy civilného súdnictva ku športovým orgánom – rozhodcovským súdom či iným oprgánom môžeme pomenovať len hlavné z nich. Efektívnosť, znalosť príslušných športových predpisov (čo v prípade civilného súdnictva nemusí platiť aj napriek existencii zásady iura novit curia /súd pozná právo/), znalosť ustálenej rozhodovacej praxe orgánov športového odvetvia, možnosť disciplinárneho postihnutia zodpovedných subjektov za porušenia zmluvných dojednaní súčasne s výrokom vo veci samej, krátke lehoty rozhodovania sporov a pod.

Predstavme si domnienku (hraničiaciu s verným opisom dnešnej situácie), že by sa športový spor (povedzme spor športových klubov o oprávnenosti prestupu športovca z klubu A do klubu B zatiaľ čo športová súťaž prebieha) dostal pred - na to miestne a vecne príslušný súd sústavy civilného súdnictva. Okresný súd ako prvostupňový orgán by sa v rámci dokazovania začal oboznamovať s príslušnými športovými predpismy (k tomuto logicky pri zväzovom /špeciálnom riešení sporu nedochádza). V prípade včasného úsudku súdu a vytvorenia si právneho názoru na základe ktorého by výrokom rozhodol by spor trval krátky čas. To by sa však podľa nášho názoru neudialo skôr ako po uplynutí 6 mesiacoch od začiatku konania, pričom ak to porovnáme s procesnými lehotami stanovovanými pre zväzové orgány zabezpečenia spravodlivosti (spravidla do 10/30/60 dní) – dochádza k výraznému predlžovaniu doby rozhodovania vo veci samej. Následne – po judikovaní rozhodnutia vo veci samej prvostupňovou súdnou inštanciou - by došlo jednou zo strán k podaniu odvolania. Spor by sa dostal pred druhostupňový súd. Čo to znamená pre náš príklad – športovec čaká na rozhodnutie súdu o tom, či oprávnene prestúpil z klubu do klubu, prípadne nečaká ale jednoducho za nový klub nastupuje. Po rokoch nie nevyhnutného sporového konania na civilných súdoch dôjde ku konečnému rozhodnutiu (spravidla Najvyšší súd Slovenskej republiky) – v najhoršom prípade s rozhodnutím: športovec prestúpil do klubu B neoprávnene. Od začatia konania na okresnom súde, do rozhodnutia ubehlo – povedzme optimisticky – 24 mesiacov. V nich sa odohrali už 2 ročníky ligovej súťaže. Je teda výsledkom takéhoto rozhodnutia súdu aj to, že tieto súťaže sa odohrali neregulérne, nakoľko za športový klub B nastupoval neoprávnený hráč? Bude sa civilný súd zaoberať aj prípadnou disciplinárnou zodpovednosťou subjektov sporu? Znamená toto rozhodnutie a obsahuje toto rozhodnutie aj disciplinárne postihnutie klubu B, či samotného hráča? Ak je väčšina položených otázok zodpovedaná negatívne a ak je aktuálne, že riešenie sporu špeciálnym orgánom by tieto výroky judikovať mohlo a aj tak judikovalo, prichdázame k záveru, že civilné súdnictvo nedokáže reflektovať a rozhodovať športové spory so všetkými na to potrebnými rozhodovacími účinkami a vlastnosťami.

Okrem uvedeného, nezabúdajme na prebiehajúcu rekodifikáciu procesného práva na Slovensku, ktorá pod gesciou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a pod odborným vedením rekodifikačnej komisie pod vedením doc. Števčeka v rozsahu pripravovaného Civilného sporového poriadku plánuje od 1.1.2016 ustanoviť povinnosť súdu zastaviť konanie ak účastník pri prvom úkone namietne príslušnosť civilných súdov na základe existencie príslušnosti iného orgánu (chápme rozhodcovského alebo iného obdobného orgánu). Platí to už aj dnes v zmysle platného a účinného z.č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ustanovenia § 106. Takáto úprava teda predpokladá – prepotreby nášho príspevku - preferneciu rozhodcovského/ alebo iného rozhodovania sporov pre civilným v prípade, ak sa na takomto riešení sporu súkromnoprávne subjekty ustálili. Z tohto pohľadu - od roku 2016 by nemalo byť možné v súlade so športovými predpismy prejednávať športové spory pred civilnými súdmi ak to niektorá zo strán sporu (spravidla odporca) namietne. Považujeme to za legitímny procesnoprávny základ pre moderný vývoj rozhodovania súkromnoprávnych športových sporov mimo sústavy civilného súdnictva.

3. Presahy:

Pozitíva rozhodovania športových sporov plynúcich zo vzťahov subjektov v športe mimo sústavy cicivlného súdnictva sú nesporné. Okrem iného, dôjde tak k odbremeneniu nápadu civilných súdov, čím sa môže zefektívniť ich činnosť v iných úsekoch rozhodovacej činnosti. Nezabúdajme však na procesnoprávne a hmotnoprávne spojitosti rozhodcovského konania, a zákona č. 83/1990Zb. o združovaní občanov. Ten v § 15 ustanovuje nasledujúce:

• "Ak člen združenia považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať okresný súd o jeho preskúmanie.
• Návrh na preskúmanie nemá odkladný účinok. Súd však môže v odôvodnených prípadoch výkon napadnutého rozhodnutia pozastaviť."

Využitím tohto ustanovenia dôjde v prípade naplnenia jeho hmotnoprávnych požiadaviek opäť k presunu sporu na civilné súdnictvo. Ideálne by preto bolo, ak by existoval nezávislý orgán, ktorý by rozhodoval športové spory s konečnou platnosťou. Takáto úprava by si teda logicky vyžadovala nepriamu novelizáciu uvedeného § 15, s nevyhnutným dodatkom „... ak osobitný zákon neustanovuje inak“.

4. Legislatívny proces prípravy návrhu Nového zákona o športe:

Na základe týchto úvah pristupuje pracovná skupina pracujúca na návrhu „nového Zákona o športe“ k úvahe nad zriadeným „Stáleho súdu/tribunálu pre šport“.

Súd (prípadne orgán s iným názvom - tribunál / komora a pod.) by mal vzniknúť zo zákona (NZOŠ), mal by byť budovaný na základe rozpočtovej neutrality (náklady na jeho činnosť hradia strany súdnymi poplatkami), mal by byť zložený z 15 sudcov, ktorí budú do funkcie navrhovaní zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou a taktiež orgánom, ktorý by bol považovaný za predstaviteľa športovej obce. Právny základ jeho existencie by tvoril čl. 46 Ústavy („Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky”). Takto formulovaný orgán by plnil funckiu prejednávania a rozhodovania sporov, ktoré môžu vzniknúť medzi zúčastnenými osobami pri výkone športovej činnosti. Mohlo by ísť napr. o porušenia športových pravidiel a predpisov, alebo aj spory vzniknuté zo záväzkových vzťahov v športe. V prípade definovania právomoci a príslušnosti prejednávať spory vzniknuté zo záväzkových vzťahov v športe - existuje úvaha o potrebnosti jasného, (pravdepodobne taxatívneho) výpočtu záväzkov, z ktorých môžu vzikať spory patriace do právomoci rozhodovania tohto súdu vznikať. Je pravdepodobne správne uvažovať nad tým, aby tento súd mal právomoc prejednávať spory ako odvolací súd/orgán proti rozhodnutiam športových organizácií. Uvedené by však platilo len v prípade, ak tak ustanovia predpisy danej športovej organizácie (daného športového zväzu). Založenie právomoci súdu konať ako odvolací orgán voči vlastným rozhodnutiam by teda bolo plne na zvážení a vôli členov konkrétnej športovej obce / organizácie, ktorí by si takúto právomoc tohto orgánu umiestnili do svojich zakldajúcich dokumentov. V prípade, ak by sa člen športovej organizácie alebo akéhokoľvek iného združenia (najčastejšie občianskeho v súlade s platnou a účinnou legislatívou) cítil poškodený na svojich právach a niektoré z rozhodnutí združenia by považoval za nezákonné alebo odporujúce stanovám, mal by tento člen združenia aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia práve na tento súd / tribunál. Iste, § 15 Zákona o združovaní občanov garantuje v týchto veciach súdny prieskum. Ak je však známe, že odklon športovej agendy na civilné súdnictvo neprodukuje efektívne riešenie sporov, mohol by návrh NZOŠ ako lex specialis ustanovovať odlišný postup práve v týchto prípadoch a obsahovať špeciálnu úpravu (nadviazanie) k spomínanému § 15.

Ak by sa mal stať takýto orgán zárukou a garanciou efektívneho riešenia sporov v športe, mohol by byť oprávnený taktiež preskúmavať súlad športových predpisov so všeobecne záväznými právnymi aktami, či poskytovať výklad športových predpisov v prípadoch, ak si to vyžaduje osobitný záujem. Konanie pred týmto orgánom by upravoval štatút, prípadne rokovací a spravovací poriadok súdu, ktorý by prirodzene nadväzoval (hľadal inšpiračné zdroje) v pripravovanej rekodifikácii sporového konania na Slovensku.

Rozhodnutia takéhoto orgánu by mali byť konečné, iný koncept a možnosť preskúmavania rozhodnutia tohto orgánu civilnými súdmi nedáva logiku. Fakticky môžeme hovoriť, že by išlo o „Ústavný súd v športe“. Obsadzovaný by mal byť osobami s právnickým vzdelaním.

5. Namiesto záveru

Predkladaný príspevok mal snahu predstaviť koncept vnímania potrebnosti mimosúdneho (v zmysle sústavy civilného súdnictva) riešenia sporov v športe. Prirodzene, že nosná idea – vytvorenie športového súdu/tribunálu pre šport – musí byť optimalizovaná aktuálnym podmienkam na Slovensku. Koncept odklonu riešenia športových sporov z civilného súdnictva na iný orgán si vyžaduje pochopenie nutnosti jeho zavedenia, pričom by mal spĺňať všetky moderné štandardy a vlastnosti riešenia sporov. Koniec koncov, je v záujme členov športovej obce aby sa v prípade, ak sa im rozhodnutie ktoréhokoľvek zväzového orgánu zabezpečenia spravodlivosti nezdá v súlade s právom či v prípade vzniku sporu zo športových vzťahov mohli obrátiť na kompetentný orgán, ktorý rozhodne daný spor v krátkom čase, efektívne a predovšetkým – zo znalosťou špecifických vlastností športovo – právnych vzťahov.