Krátko a vecne k možnosti postihu bitkárov alebo – (aj) „playoff“ pokračuje: NEPREČÍTANÉ 

• Krátko a vecne k možnosti postihu bitkárov alebo – (aj) „playoff“ pokračuje:
• ÚVAHA DE LEGE FERENDA: SKUTKOVÁ PODSTATA TRESTNÉHO ČINU UBLÍŽENIA NA ZDRAVÍ PRI VÝKONE ŠPORTOVEJ ČINNOSTI – FORMOVANIE ZNENIA

V nasledujúcich riadkoch sa autor v krátkosti pokúsi prezentovať svoj vlastný subjektívny názor na problematiku možnosti trestnoprávneho stíhania a potrestania hokejových hráčov pri častokrát likvidačných zákrokoch či bitkách na zápasoch ľadového hokeja, ktorých sme aj na Slovensku mnohokrát svedkami. Predkladaný stručný článok sa nesie v znamení snahy o odpovedanie na otázku, či je možné trestné stíhať hokejistu, ktorý pri fyzickom ataku - napadnutí (najmä v bitke) ublíži na zdraví inému športovcovi. Paradoxne, reč nebude o zákrokoch počas hry, teda o (autorom chcených) športových trestných činoch, ale o zákrokoch, útokoch a fyzických napadnutiach v čase prerušenia hry, teda (a čo je dôležité) - nie pri výkone športu.

Poznatok prvý:

V súvislosti s predmetnou problematikou si v prvom rade potrebujeme vyjasniť skutočnosť, že v platnom právnom poriadku špeciálny trestný čin ublíženia a na zdraví pri výkone športovej činnosti nemáme (športový trestný čin, tj. čin spáchaný v hre, pozn.aut). V trestnom zákone č.300/2005 Z.z v znení neskorších predpisov (ďalej len„TZ“) máme ustanovený v tomto prípade (problematicky) aplikovateľný trestný čin ublíženia na zdraví, ktorý je ustanovený v § 155 TZ, zaradený medzi trestné činy proti zdraviu.

Poznatok druhý:

V rade druhom a nemenej podstatnom si musíme uvedomiť, že fyzické zranenia sa pri výkone športovej činnosti, pri športe stávajú. Na uvedený poznatok praxe reaguje aj súdna prax (slovenská v minimálnej miere, zahraničná častejšie – najmä Rakúsko, Nemecko, Holandsko, Anglicko a Spojené štáty americké), ktorá sa ustálila na závere, že športovec, ktorý vstupuje na zápas, v ktorom vzhľadom na charakter daného športu dochádza k fyzickým kontaktom – týmto vstupom (dobrovoľnou účasťou) vyjadruje konkludentný súhlas s tým, že sa takéto zranenie môže prihodiť aj jemu (právne vety a obsah rozhodnutí znie inak, pre potreby vysvetlenia ich v podstatnej miere zjednodušujeme).

Poznatok tretí:

Po tretie si musíme uvedomiť rozdiel, resp. dôležitosť plynutia času športového zápasu. Ak k fyzickému zraneniu hráča došlo útokom protihráča (atakujúceho hráča, pripadne páchateľa) v čase zápasu, kedy sa hralo (tj. kedy bežal hrací čas), museli by sme dokazovaním dokazovať úmysel hráča zasiahnuť telo súpera ako hmotný predmet útoku s cieľom zasiahnuť objekt chránený trestným zákonom – teda jeho zdravie. To je faktický problém pri súčasnom znení skutkovej podstaty ublíženia na zdraví.

Preto sme vo svojich viacerých odborných článkoch navrhovali a apelovali na zavedenie osobitnej skutkovej podstaty „ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti^[1], v ktorej by sa uzákonilo a legálne uchopilo, že zákrok, ktorý nesleduje športový cieľ, vyskytol sa mimo ťažiska hry, spôsobil ublíženie na zdraví atď., bude trestným činom (prípady úmyselných útokov na hlavu hokejistu, napadnutia krku mimo záujmu dosiahnuť športový cieľ – teda vyhrať súboj alebo získať lepšiu pozíciu na hracej ploche, tzv. likvidačné zákroky).

Znenie navrhovaného trestného činu:

Doposiaľ uvedené je však len legislatívny návrh, ktorý platné právo Slovenskej republiky zatiaľ nepozná. Preto, v prípadoch, kedy sa zranenie udeje v hre, pri výkone športovej činnosti v pravom slova zmysle (keď beží čas), je podľa nášho názoru dnes problematické. Prirodzene netvrdíme, že to je nemožné, ale dokazovanie úmyslu zraniť súpera by bolo náročné (dokázať, že nešlo o štandardný súboj pri hre). Tieto zákroky by sa mali volať „športové trestné činy“, čo taktiež dôvodíme v už uvedených príspevkoch.

Poznatok štvrtý:

V nadväznosti na uvedené treba rozlišovať zákroky, ktoré sa udejú v čase prerušenia hry. Tak tomu býva aj v konkrétnom zápase, kedy sa hráči v čase prerušenia hry pobijú. Z hľadiska sa väčšinou ozýva povestné „daj mu“, no to na právnej stránke danej skutočnosti nič nemení podobne, ako tvrdenie, že ľudia práve tieto bitky chcú vidieť.

Podľa nášho názoru, ak v týchto bitkách, fyzických atakoch dôjde ku ublíženiu na zdraví, je to skutkový základ tvoriaci jednoznačnú možnosť podať trestné oznámenie na osobu, ktorá spôsobila druhej osobe zranenie – ublíženie na zdraví. To dokumentujú a podčiarkujú aj mnohé rozhodnutia súdov v zahraničí.

Na v úvode položenú otázku teda odpovedáme jednoznačnou odpoveďou – áno, podľa nášho názoru je takýto zákrok žalovateľný z titulu §155 – 156 TZ, teda z titulu „ublíženie na zdraví“. To, že sa to stalo na hracej ploche, na klzisku a mimo hry (lebo čas nebežal), je právne irelevantné. Uvedená situácia zakladá premisu hovoriacu o tom, že je to to isté, ako keby sa hráči pobili na ulici, na diskotéke – teda v civilnom živote. Na tomto mieste by sme o možnosti nevyvodenia trestnej zodpovednosti ani neuvažovali.

Poznatok piaty:

Otázka rozsahu zranení hovorí len o kvalifikácii útoku a následku ako takého.

Trestný čin v § 155 a 156 TZ predpokladá ublíženie na zdraví (uvádzam súvisiace ustanovenia TZ bez ich číselných označení)

Kto inému úmyselne spôsobí ťažkú ujmu na zdraví, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.

Ak teda predmetný zákrok, alebo hocktorý z uvedených zákrokov pri predmetnom fyzickom ataku či v danej bitke spôsobil dobu liečenia rozsahovo prevyšujúcu zákonné kritériá, je to podľa môjho názoru ujma na zdraví, ublíženie na zdraví alebo ťažká ujma na zdraví spôsobená spáchaním trestného činu ublíženia na zdraví, ktoré zakladá trestnú zodpovednosť.

Poznatok šiesty:

Dokázanie úmyslu atakujúceho hráča (a teda útočiaceho páchateľa) nie je v tomto prípade podľa nášho názoru problém, nakoľko je jeho konanie zaznamenané na videu, čo môže slúžiť ako zákonný a riadny dôkaz v trestnom konaní.

Poznatok siedmy:

Dôležitým momentom je zistenie, že podanie podnetu na začatie trestného stíhania orgánu činnému v trestnom konaní je plne v rukách poškodeného hráča – môže tak urobiť, a nemusí. Uvedené je prejavom dispozičnej zásady platnej aj v trestnom práve. Uvažovať o možnosti súhlasu poškodeného ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu nie je možné, nakoľko sa jedná o čin nasmerovaný proti zdraviu (alebo životu) poškodeného. Súhlas poškodeného v zmysle § 211 TP ako nevyhnutnosť začatia a možnosti trestného stíhania páchateľa, v našom prípade športovca taktiež nepripadá do úvahy, nakoľko sa nejedná o osobu vo vzťahu ku poškodenému voči ktorej môže poškodený ako svedok odoprieť výpoveď (manžel, druh, družka a pod.).^[3]

Hráč, ktorý zákrokom úmyselne ublíži na zdraví inému hráčovi by sa však nemal spoliehať na pasivitu poškodeného, nakoľko z obsahu z.č. 301/2005 Z.z. Trestného poriadku vyplýva povinnosť pre prokurátora ako orgánu činného v trestnom konaní stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel (zásada legality, § 2 ods.5).

Trestnoprávna teória hovorí o tom, že forma dozvedenia sa nie je dôležitá – môže to byť priamy a osobný poznatok zo sledovania na štadióne, televízne - rozhlasové alebo internetová či novinové spravodajstvo, zhliadnutie opakovaného záznamu (reprízy) daného zápasu, či iné formy spoznávania objektívne existujúcej reality.

Preto v danej veci môže byť atakujúci hráč trestne stíhaný, aj keď podnet na začatie trestného stíhania nepodal poškodený hráč.