Individuálny tréning profesionálneho športovca - trest alebo impulz k výkonnostnému napredovaniu? NEPREČÍTANÉ 

O tom, že športovec združený v ktoromkoľvek športovom klube sveta pôsobiaci na poli kolektívneho športu trénuje a pripravuje sa na súťažné meranie síl s inými klubmi či družstvami v rámci kolektívnej prípravy, kolektívnych tréningov, tréningových či zápasových jednotiek, kondičných a herných sústredení a to všetko v rámci tímu nie je a nemôže byť pochýb. Tréningové jednotky plánuje klub, konkrétny tréner ako osoba zodpovedná za kvalitatívnu prípravu daného športového družstva, kondičný tréner, či fyzioterapeut. V druhom a treťom prípade ide o špecializované tréningové cykly majúce za cieľ zlepšovať formu a kondíciu športovca v úzko špecializovaných oblastiach vymedzených práve odbornou špecifikáciou spomenutých osôb. Ako bolo povedané, môže sa tak diať v rámci kolektívnych tréningov celého športového tímu, čo je najčastejšia možná cesta a ako sa ukáže na konci tohto príspevku aj najžiadanejšia forma trénovania ako takého, alebo naopak, individuálne. Individuálny tréningový cyklus, tréningová jednotka či dokonca individuálna príprava ako celok je bežnou praxou dá sa povedať všetkých športových tímov sveta. Je však táto možnosť neobmedzená?

Pomsta, trest či blaho hráča?

V podmienkach Slovenskej republiky sa permanentne stretávame so skutočnosťou, ktorá spojenie individuálna tréningová jednotka – zvyšovanie kvality, kondície a formy športovca nemá nič spoločné. Deje sa tak hlavne v období pred, alebo počas prestupového obdobia, v ktorom sa konkrétnemu profesionálnemu hráčovi končí platnosť „zmluvy o výkone profesionálnej športovej činnosti“^[1]. Športový klub osloví tohto hráča s ponukou buď predĺžiť platnosť aktuálnej zmluvy, v lepšom prípade uzavrieť novú. Avšak, na svetlo sveta sa logicky dostávajú aj prípady opačné, kedy klub v spolupráci s predmetným hráčom nemieni ďalej pokračovať, prípadne tak nechce urobiť samotný profesionálny hráč. Dôvody klubu môžu spočívať v nespokojnosti klubu s výkonmi hráča, jeho aktuálnej forme, alebo jednoducho v bližšie nešpecifikovaných skutočnostiach. Naopak, na strane hráča to môže byť snaha nájsť si nové, kvalitnejšie (no ani stav, v ktorom si hráč chce nájsť nového zmluvného partnera – nový klub, ktorý je „slabší“ ako jeho aktuálny nemôžeme vylúčiť^[2]) pôsobisko, zmeniť klub z dôvodu styku s rodinou, ale aj z mnoho ďalších z dôvodov, ktoré môžu odzrkadľovať tie najindividuálnejšie potreby či želania hráča^[3].  

Po momentne, v ktorom jedna zo spomenutých strán prejaví takúto vôľu (negatívnu v zmysle zotrvania na doterajšom, prípadne novom zmluvnom podklade), môže prísť faktický problém prejavujúci sa práve v odsune predmetného profesionálneho hráča na „vedľajšie ihrisko“ s názvom individuálna príprava, či individuálna tréningová jednotka. Pripomeňme, že pôvodcom a iniciátorom tohto stavu málokedy býva profesionálny hráč, nakoľko pre neho samotného je devízou byť aj naďalej (do času, kým si nájde nové pôsobisko ale zároveň iba v čase platnosti aktuálnej zmluvy) organizovaný v tíme ako celku vo všetkých jeho tréningových a mimotréningových aktivitách. Na druhej strane, chápeme aj samotný športový klub a ekonomickú stránku „odsunu“ takéhoto hráča do procesu individuálnej prípravy, častokrát ponechanej na samotnom hráčovi a mimo tréningových jednotiek klubu, no o tom neskôr.

Dopady:

Ako sme už vyššie spomenuli, v podmienkach Slovenskej republiky sa mnohokrát stretávame so situáciou, kedy takýto hráč nemôže pokračovať v príprave s tímom, v ktorom bol aktívny a činný doteraz. Športový klub ho „vzhľadom na to, že si chce hľadať nový angažmán“, ale najčastejšie bez odôvodnenia preradí do „B tímu“ (paradoxne v lepšom prípade), ak tento klub B tímom disponuje. V horšom prípade, ak klub „B tím“ nemá, odkáže športovca na individuálny športovú tréning, individuálnu športovú prípravu, mnohokrát nezávislú od samotného športového klubu – laicky povedané, necháva prípravu hráča na ďalšiu sezónu na samotnom hráčovi.^[4] To by bolo aj celkom v poriadku, ak by sa v reálnej praxi za týmto účelom so spomenutými hráčmi nepodpisovali („nútene“) dodatky k zmluvám, ktoré bližšie špecifikujú rozsah „povolenia tejto individuálnej športovej prípravy“. Tieto dodatky majú najčastejšie platnosť „do momentu uzatvorenia novej hráčskej zmluvy medzi hráčom a jeho novým zmluvným partnerom – iným klubom“.^[5]

V praxi slovenskej športovej ekipy sa už vyskytli prípady, kedy sa v týchto dohodách zo strany klubu ustanovuje nasledovné:

• hráč sa nesmie zúčastňovať individuálnej prípravy v inom organizovanom, športovom družstve či tíme bez súhlasu materského klubu (ktorý via facti nikdy nedostane), 
• v žiadnom profesionálnom, ani poloprofesionálnom družstve 
• hráč sa nesmie zúčastňovať individuálnej prípravy s plateným odborníkom (fyzioterapeut, kondičný tréner, atletický tréner) – smie využívať iba služby klubových odborníkov, a to po predchádzajúcej dohode s klubom (via facti sa opäť nikdy o tejto skutočnosti s klubom nedohodne)  
• prestup hráča do nového klubu iba so súhlasom materského klubu.^[6]

Pre korektnosť a objektivitu príspevku nebudeme menovite uvádzať športové kluby či už hokejové, hádzanárske alebo futbalové, v ktorých sa takéto dodatky stávajú bežnou praxou. Isté však je, že hráči sa s takýmito dodatkami denno-denne stretávajú, a otázka s obsahom je to v poriadku je viac ako na mieste. Takáto prax slovenskej športovej oblasti vo svete nie je bežnou, no potreba upozorniť na jej problematickosť. V ďalšom texte si pod prizmou, podľa nášho názoru dogmatického rozhodnutia CAS-u (Court of Arbitration for Sport, Ďalej „CAS“) síce iného, no veľmi podobného typu sporu medzi hráčom a klubom ukážeme, že aj individuálny tréning či individuálna tréningová jednotka má isté, kvalitatívne vymedzené hranice a situácie, za ktorých je v procese športovej prípravy športovca prípustná, uskutočniteľná a akceptovateľná.

CAS zasiahol: prípad Strelkov ako novodobá dogma individuálnej športovej prípravy (?):^[7]

CAS v nedávnom prípade hráča ruského futbalového klubu CJSC FC Krylia Sovietov Igora Sergejeviča Strelkova ktorý rozhodoval, do tejto športovej oblasti zasiahol viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Autoritu CAS-u – športového tribunálu pre šport - rozhodovať športové spory medzi hráčmi a klubmi, medzi klubmi navzájom, klubmi a (nad)národnými zväzmi či federáciami, ako aj medzi hráčmi a národnými či nadnárodnými zväzmi dokazovať nebudeme, vo svete športu je to dogmatická pozícia nezávislého a odborne kreovaného orgánu.  

V spomenutom prípade profesionálny futbalový hráč Igor Sergejevič Strelkova uzavrel zmluvu s ruským klubom CJSC FC Krylia Sovietov. Učinil tak na obdobie od 1. marca 2010 do 15. decembra 2012. Dňa 31. júla 2010 odišiel na hosťovanie do iného ruského klubu Anji Machačkala, z ktorého sa spät do klubu vrátil 30. novembra 2010. Po návratu sa síce hráč zúčastnil tréningového kempu na Cypre, avšak predčasne a so súhlasom klubu tento kemp opustil, aby sa vrátil naspäť do Ruska za účelom hľadania nového angažmánu, ako bolo skôr obojstranne dohodnuté. 

Problém nastal v okamžiku, keď Strelkov nebol v hľadaní nového klubu úspešný, čo malo dopad v tom, že požiadal o znovuzaradenie do športového týmu CJSC FC Krylia Sovietov, z ktorého pred časom odišiel na hosťovanie do Anji Machačkala . 

V tomto okamžiku sa hráč naviac ocitol v situácii, keď nevedel, k akému týmu sa má pripojiť. či k "A" – týmu, alebo k mládežníckemu týmu. Obrátil sa teda písomne na klub, aby mu tuto informáciu oznámil. Klub však namiesto toho 2. februára zaslal hráčovi individuálny tréningový program s odkazom na údajnú predchádzajúcu ústnu dohodu. Dňa 4. februára bol naviac hráč vyzvaný, aby doložil dôvody svojej absencie v klube v období od 1. do 3. februára a aby sa zároveň dostavil do tréningového centra v Samare k individuálnemu tréningu.

Hráč Strelkov však trval na svojom a tvrdil, že tu neexistuje žiadna dohoda ohľadne individuálneho tréningového programu a že tento program nie je primeraný. Dňa 11. februára tak predložil hráč spor na rozhodnutie ruskej komisii pre rozhodovanie sporov (Russian Dispute Resolution Chamber – ruská DRC). Tento orgán však v samotnom rozhodnutí dal za pravdu klubu a v podstate potvrdil, že hráč je povinný sa podrobiť požiadavkám klubu. Podstata tohto rozhodnutia bola samozrejmá aj na základe skutočnosti, že v tejto komisii bola viac ako polovica jej členov zástupcami športových klubov ako takých. Požiadavka FIFA aby tieto orgány boli zložené rovnomerne zo zástupcov klubov, a na druhej strane zo zástupcov hráčov v Ruskej federácii nie je dodržaná. Aj touto otázkou sa CAS zaoberal, no táto nie je podstatnou pre účely tohto príspevku.

Hráč Strelkov sa po tomto neúspechu obrátil na Medzinárodný súdny tribunál pre šport – CAS, ktorý sa v tomto prípade zaoberal najmä otázkou, do akej miery je všeobecne futbalový hráč oprávnený, aby trénoval s tímom, a teda aby nebol izolovaný k samostatnému, často rýdzo kondičnému tréningu mimo tím.

Základné práva športovcov?

Podstatnou skutočnosťou ktorá sa prejednávanom spore vyskytla je skutočnosť, že hráč Strelkov v tomto prípade okrem iného namietal, že právo trénovať s ostatnými členmi týmu je základným právom každého futbalového hráča.

Zaujímavou by pre prípadné akademické, na tak potrebné dišputy športovoprávnej praxe bola polemika, či hráč bez ohľadu na šport, ktorý vykonáva disponuje základnými právami športovca, alebo nie. Existujú takéto práva? Kde by ich bolo možné nájsť a uchopiť? Je možné tieto práva uzákoniť v podobe znenia jedného z prameňov práva upravujúcich športovú oblasť na Slovensku, európsky, či celosvetovo? K tejto otázke sa určite dostaneme v blízkom čase v jednom z ďalších príspevkov.

Prípad Strelkov Vs. CJSC FC Krylia Sovietov:  

CAS sa otázkou uvedenou v skoršom texte, a to do akej miery je všeobecne futbalový hráč oprávnený, aby trénoval s tímom, a teda nebol izolovaný k samostatnému, často rýdzo kondičnému tréningu mimo tím dôkladne zaoberal. Po preskúmaní všetkých podstatných skutočností nakoniec judikoval, že za určitých podmienok je prípustné, aby bol hráčovi stanovený individuálny tréningový program, a teda aby bol predmetný hráč de facto izolovaný od ostatných členov tímu.

Prípustnosť individuálnej tréningovej jednotky či individuálneho tréningového plánu CAS v samotnom rozhodnutí však úzko previazal s viacerými skutočnosťami. Tento program či jednotka je prípustná napríklad v situácii, pokiaľ hráčova kondícia skutočne klesla pod úroveň ostatných hráčov tímu, pokiaľ hráčov body mass index – BMI je príliš vysoký, alebo pokiaľ sa jedná o zotavenie po zranení a pod (prirodzene, výpočet týchto skutočností nie je taxatívny a vyčerpávajúci).

Cas judikoval, že tento individuálny tréningový plán môže byť realizovaný práve a iba po tú dobu, pokiaľ nie je splnený cieľ tohto individuálneho programu (spomenuté zvýšenie kondície, zníženie BMI). Každý takýto tréningový program či individuálna príprava športovca musí byť odôvodnená. CAS k tomuto všeobecne uvádza, že všeobecne nie je možné hráčovi za každých okolností priznať ničím neohraničené právo trénovať s ostatnými členmi týmu. Je treba dodať, že CAS zároveň zdôraznil, že každý prípad musí byť posudzovaný individuálne s prihliadnutím k všetkým špecifickým okolnostiam prípadu.

Tréningový program hráča Strelkova bol však nastavený ako čisto kondičný, pričom hráč bol nútený trénovať pri veľmi nízkych vonkajších teplotách, individuálny tréningový program nebol zameraný na hru s loptou a zvyšovanie tejto „zručnosti“, nebol dohodnutý žiadny dozor kondičného či iného odborného trénera. Hráč bol teda v podstate nútený k tréningovému plánu, ktorý nereflektoval hráčove potreby a hlavne neplnil žiadny konkrétny cieľ tak, ako to bližšie vyšpecifikoval v svojom rozhodnutí samotný CAS a tento program nebol ani hráčovi nijak individuálne prispôsobený. Okrem toho v čase hráčovej povinnosti plniť tento individuálny tréningový program bola reálna možnosť, aby bol hráč zaradený k mládežníckemu týmu, alebo aby plnil individuálny tréningový program v Turecku. Tam totiž prebiehal ďalší tréningový kemp, pričom v danom kempe panovali ďaleko priaznivejšie poveternostné podmienky. Hráčovi však nebolo umožnené, aby sa tohto kempu zúčastnil. Z pozície nestranného a objektívneho „diváka“ tejto kauzy nám musí byť jasné, že impulz, ktorý viedol predmetný klub k stanoveniu povinnosti hráčovi zúčastňovať sa takéhoto individuálneho tréningového procesu či prípravy nebolo za účelom jeho kvalitatívneho posunu výkonnosti nahor.

Z uvedeného rozhodnutia a najmä z uvedenej skutkovej situácie na základe ktorej bolo dané rozhodnutie vydané nám vyplýva, že absencia špecifického športového cieľa tak ponúka úvahu nad nešportovým dôvodom, pre ktorý klub uložil hráčovi tento tréningový program.

CAS nakoniec v tomto konkrétnom prípade rozhodol, že hráč po práve odmietol plniť tento program, a preto aj jeho absencia v klubu bola oprávnená.

Presahy rozhodnutia v znamení úsmevu cez zuby:

Presahy tohto prípadu nadobúdajú pre športovo právnu verejnosť, športové kluby, a najmä profesionálnych športových hráčov významné rozmery.

Skutočnosť a názor judikovaný samotným športovým tribunálom CAS, že individuálna tréningová jednotka, individuálna tréningová príprava má byť koncipovaná v hráčov prospech a to v prípadoch, kedy jeho kondícia, BMI index alebo iné, individualizované potreby hráča nespĺňajú požadované hodnoty je viac ako pozitívna. Ak však k tomu pripojíme skutočnosť, že hráč nemá zaručené a ničím neobmedzené právo trénovania s tímom, ktorého je hráčom, robí z tohto vzťahu vzťah závislý od vzťahu hráča a klubu. Prečo je to tak? Pretože športový klub si pri snahe o „vyradenie“ športovca z kolektívnej prípravy spolu s tímom vždy vie odôvodniť jeho výkonnostný, herný či kondičný pokles a takýmto spôsobom ho „legálne“ premiestniť do poľa individuálnej prípravy.

Je však viac ako ocenenia hodné, že športový tribunál CAS sa v predmetnom prípade postavil na stranu profesionálneho športovca. Športové kluby by si od tohto momentu mali byť vedomé skutočnosti, že individuálna tréningová príprava, či individuálny tréningový proces nie je prostriedkom trestania profesionálneho hráča, ale prostriedkom jeho kvalitatívneho napredovania. Ak sa stane reálnou situácia, že konkrétny profesionálny športovec už v tesnom časovom predstihu pred vypršaním platnej zmluvy prejaví snahu nájsť si nový angažmán po jej vypršaní, kluby by si mali byť vedomé, že obmedzovať individuálnu prípravu hráča spôsobom, ako sme uviedli v skoršom texte je neprípustné, nefér, a športu škodiace^[8].

Kiežby sme si tento presah a túto podstatu osvojili aj v podmienkach Slovenskej republiky. Ak by sa tak stalo, možno by sme už niekoľko rokov neboli len tou športovo – európskou krajinou, ktorá sa toho ešte má toľko čo učiť a musí vzhliadať k iným, športovo (morálne?) vyspelým krajinám.