ESĽP: Rozsudok v prípade N.B. proti Slovenskej republike NEPREČÍTANÉ 

Pani N.B. namietala pred ESĽP, že v dôsledku jej sterilizácie bez jej úplného a informovaného súhlasu bola podrobená neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, a že vyšetrovacie orgány neuskutočnili dôkladné, spravodlivé a efektívne vyšetrovanie okolností jej sterilizácie v rozpore s článkom 3 Dohovoru, že v dôsledku sterilizácie bolo porušené jej právo na súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru a právo na založenie rodiny podľa článku 12 Dohovoru. Podľa článku 13 Dohovoru namietala, že nemala k dispozícii účinný prostriedok nápravy ohľadne svojich sťažností na porušenie jej práv zaručených v článkoch 3, 8 a 12 Dohovoru. Napokon sťažovateľka namietala porušenie článku 14 Dohovoru v dôsledku diskriminácie na základe jej rasového/etnického pôvodu a pohlavia pri užívaní jej práv zaručených v článkoch 3, 8 a 12 Dohovoru.

Sťažovateľka v decembri 2004 podala žalobu o náhradu škody proti nemocnici Gelnica na Okresnom súde Spišská Nová Ves. V žalobe tvrdila, že bola sterilizovaná v rozpore s relevantnými ustanoveniami slovenského práva, keďže jej matka nedala súhlas na zákrok. Odvolávala sa aj na medzinárodné štandardy ľudských práv. Požadovala 521 000 Sk ako náhradu škody na zdraví. Vo februári 2006 okresný súd zamietol sťažovateľkinu žalobu. S poukazom na dostupné dôkazy konštatoval, že zákrok bol potrebný v záujme záchrany života sťažovateľky, ktorý ako taký mohol byť vykonaný bez jej predchádzajúceho súhlasu. Na základe sťažovateľkinho odvolania Krajský súd v Košiciach zrušil prvostupňové rozhodnutie, pričom vyjadril názor, že sterilizačný zákrok vykonaný na sťažovateľke sa nemohol považovať za život zachraňujúci a prvostupňovému súdu nariadil opätovné preskúmanie veci vo svetle tohto právneho názoru. V máji 2008 okresný súd vydal nový rozsudok, ktorým prikázal odporcovi zaplatiť sťažovateľke 48 000 Sk. Svoj výrok odôvodnil tým, že sťažovateľka nedala informovaný súhlas so svojou sterilizáciou pred zákrokom, pretože v relevantnom čase bola maloletá a jej zákonný zástupca nepodpísal žiadosť. Výšku náhrady určil s odkazom na vyhlášku č. 32/1965 Zb., v znení neskorších predpisov.

V auguste 2008 sťažovateľka podala trestné oznámenie na Okresnej prokuratúre v Spišskej Novej Vsi. Namietala, že sterilizačný zákrok bol nezákonný a spôsobil jej vážnu telesnú ujmu. V júli 2009 polícia ukončila vyšetrovanie so záverom, že nebol spáchaný trestný čin. Sťažovateľka podala proti uzneseniu sťažnosť, ktorú v septembri 2009 Okresná prokuratúra v Spišskej Novej Vsi zamietla. S odkazom na znalecký posudok dospela k záveru, že zákrok bol potrebný. Prípadom sa zaoberali aj Krajská prokuratúra v Košiciach a Generálna prokuratúra SR a potvrdili závery polície a okresnej prokuratúry. V januári 2010 sťažovateľka podala sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 Ústavy, ktorý v máji 2010 sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

ESĽP nepovažoval náhradu, ktorú sťažovateľka získala na vnútroštátnej úrovni za dostatočnú. Skonštatoval, že aj keď občianskoprávne súdy uznali, že jej sterilizácia nebola vykonaná v súlade so zákonom, neakceptovali jej tvrdenia o obzvlášť závažnom porušení jej práv. Nevyzerá, že by posudzovali okolnosti prípadu v intenciách medzinárodných štandardov, na ktoré sa odvolávala. Ústavný súd sa nezaoberal podstatou sťažovateľkinej ústavnej sťažnosti, iba procesnými aspektmi prípadu. ESĽP sťažnosť preto vyhlásil za prijateľnú.

Pokiaľ ide o namietané porušenie článku 3 Dohovoru v jeho hmotnej časti, ESĽP poznamenal, že dostupné informácie nenaznačujú, že lekársky personál konal s úmyslom zle zaobchádzať so sťažovateľkou. Napriek tomu však konal s veľkou neúctou k jej právu slobodne sa rozhodovať v postavení pacienta spolu s jej zákonným zástupcom a po prediskutovaní s jej partnerom. V čase vykonania zákroku mala sťažovateľka sedemnásť rokov a bola v skorej fáze svojho reprodukčného života. ESĽP považoval preto za nepochybné, že neschopnosť mať deti vážne znížila jej postavenie ako ženy v rómskej komunite a spôsobila jej psychické utrpenie. Preto bola podľa ESĽP sterilizácia sťažovateľky v rozpore s článkom 3.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky na porušenie procesnej časti článku 3, týkajúcej sa neúčinnosti vyšetrovania, ESĽP uviedol, že trestné oznámenie sťažovateľky bolo preskúmané na troch stupňoch konania a Generálna prokuratúra SR uznala, že sťažovateľka bola sterilizovaná v rozpore s relevantným právom, nakoľko jej zákonný zástupca nedal súhlas so zákrokom. Akokoľvek, toto konanie nepredstavovalo za skutkových okolností tohto prípadu trestný čin. Sťažovateľka mala tiež možnosť namietať postup lekárskeho personálu prostredníctvom občianskoprávneho konania a konania pred ústavným súdom. Napriek tomu, že občianskoprávne konanie trvalo štyri roky a deväť mesiacov a trestné konanie trvalo 18 mesiacov, boli vedené s osobitnou rýchlosťou. Článok 3 v tomto ohľade preto podľa ESĽP nebol porušený.

Čo sa týka namietaného porušenia práva na súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru, ESĽP konštatoval, že Slovensko nesplnilo svoj pozitívny záväzok podľa článku 8 Dohovoru tým, že svojím právnym systémom nezabezpečilo práva garantované týmto článkom takým spôsobom, aby prijalo účinné právne záruky chrániace reprodukčné zdravie, a to osobitne žien rómskeho pôvodu. ESĽP ďalej poukázal na nerešpektovanie príslušných zákonných ustanovení.

Pokiaľ ide o článok 13 zaručujúci právo na účinný prostriedok nápravy, ESĽP poznamenal, že sťažovateľka mala možnosť za účelom preskúmania svojho prípadu obrátiť sa na občianskoprávne súdy, ktoré uznali, že sťažovateľka bola sterilizovaná v rozpore s vyhláškou č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov. Trestnoprávnymi aspektmi prípadu sa zaoberali vnútroštátne orgány na troch stupňoch. Aj v tomto ohľade boli uznané nedostatky pri sterilizácii. Sťažovateľka preto mala účinné prostriedky nápravy v zmysle článku 13 Dohovoru. Z toho dôvodu nedošlo k porušeniu tohto článku.

Pokiaľ ide o článok 12 zaručujúci právo na založenie rodiny, ESĽP berúc do úvahy svoj záver, že sťažovateľkina sterilizácia mala vážny dopad na jej súkromný a rodinný život, konštatoval, že nebolo potrebné, aby preskúmal, či skutkové okolnosti prípadu viedli aj k porušeniu jej práva vydať sa a založiť si rodinu. Z toho dôvodu jednomyseľne konštatoval, že nebolo potrebné samostatne preskúmať námietku sťažovateľky podľa článku 12 Dohovoru.

Pokiaľ ide o článok 14 Dohovoru zakazujúci diskrimináciu ESĽP konštatoval, že nebolo potrebné samostatne skúmať námietku sťažovateľky podľa článku 14. ESĽP uviedol, že dostupná informácia dostatočne nepreukazovala, že lekári postupovali pri výkone sťažovateľkinej sterilizácie so zlým úmyslom, že ich správanie bolo úmyselne rasovo motivované alebo že sterilizácia v skutočnosti bola súčasťou všeobecnejšej organizovanej politiky. ESĽP ďalej poznamenal, že medzinárodné orgány a vnútroštátni znalci poukázali na vážne nedostatky v právnej úprave a pri výkone sterilizácií, ktoré mali osobitný vplyv na príslušníkov rómskeho etnika, a že v tejto súvislosti konštatoval, že Slovensko nesplnilo svoj pozitívny záväzok podľa článku 8 dostatočne ochrániť sťažovateľku.

Sťažovateľka požadovala 50 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 10 436 € z titulu trov konania. ESĽP priznal sťažovateľke 25 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 5 000 € z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.

---

Zdroj: justice.gov.sk