Trestný poriadok a medzinárodné dohovory NEPREČÍTANÉ 

549/1992 Zb Európsky dohovor o extradícii č. 24 z 13.12.1957,

10/1997 Z. z. Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru EX č. 86 z 15.10.1975,

11/1997 Z. z. II. dodatkový protokol k Európskemu dohovoru EX č. 98 zo 17.3.1978,

K § 2 ods. 4

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikované vo forme oznámenia FMZV č. 209/1992 Zb. v čl. 6 ods. 2 (ďalej len „EDĽS“) a Listina základných práv a slobôd (čl. 40 ods. 2)

K § 2 ods. 7, ods. 17

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikované vo forme oznámenia FMZV č. 209/1992 Zb. v čl. 6 ods. 1 (ďalej len „EDĽS“) a Listina základných práv a slobôd (čl. ???)

K § 2 ods. 8

Protokol č. 7 (čl. 4) k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikované vo forme oznámenia FMZV č. 209/1992 Zb.  a Listina základných práv a slobôd (čl. ???)

K § 2 ods. 9

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikované vo forme oznámenia FMZV č. 209/1992 Zb. v čl. 6 ods. 3 písm. c/ (ďalej len „EDĽS“) a Listina základných práv a slobôd (čl. ???)

K § 8

Viedenský dohovor o diplomatických stykoch, výsadách a imunitách z 18. 4. 1961 (vyhláška č. 157/1964 Zb.), Všeobecný dohovor o výsadách a imunitách Rady Európy a Protokol k Všeobecnej dohode o výsadách a imunitách Rady Európy (oznámenie MZV SR č. 43/2000 Z. z.), Druhý protokol k Všeobecnej dohode o výsadách a imunitách Rady Európy (oznámenie MZV SR č. 44/2000 Z. z.), Štvrtý protokol k Všeobecnej dohode o výsadách a imunitách Rady Európy (oznámenie MZV SR č. 45/2000 Z. z.), Piaty protokol k Všeobecnej dohode o výsadách a imunitách Rady Európy (oznámenie MZV SR č. 46/2000 Z. z.), Šiesty protokol k Všeobecnej dohode o výsadách a imunitách Rady Európy (oznámenie MZV SR č. 47/2000 Z. z.

K § 9 písm. f/

Európskeho dohovoru o vydávaní (oznámenie č. 549/1992 Zb)

K § 9 písm. g/

Dohovor o vydávaní osôb odsúdených k trestu odňatia slobody k vydávaniu k výkonu trestu do štátu, ktorého sú štátnymi občanmi (pozri vyhlášku č. 123/1980 Zb.), Dohovor o vydávaní odsúdených osôb (oznámenie č. 553/1992 Zb.) a Európsky dohovor o prevzatí trestného stíhania (oznámenie č. 551/1992 Zb.

K § 35 ods. 2

Dohovoru o právach dieťaťa

K § 37 ods. 3, § 38

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

K § 65 ods. 4, § 74

Osoba požívajúca výsady a imunity podľa medzinárodného práva (§ 8 ods. 1) – napr. Viedenský dohovor o diplomatických stykoch (oznámenie MZV č. 157/1964 Zb.), Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch (oznámenie MZV č. 32/1969 Zb.

K § 90

Dohovor RE o počítačovej kriminalite

K § 112, § 114, § 115, § 118

pozri napríklad článok 22 Dohovoru o psychotropných látkach, dojednaného 21. februára 1971 vo Viedni – vyhláška ministerstva zahraničných vecí č. 62/1989 Zb.; články 34, 35 a 37 Dohovoru o právach dieťaťa, prijatého 20. novembra 1989 v New Yorku – oznámenie ministerstva zahraničných vecí č. 104/1991 Zb.; článok 11 Dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu, prijatého 15. novembra 2000 v New Yorku – oznámenie ministerstva zahraničných vecí č. 621/2003 Z. z.)

K § 196

Trestné oznámenie postupuje v súlade s čl. 21 ods. 1 Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach (oznámenia FMZV č. 550/1992 Zb.) príslušný prokurátor prostredníctvom generálnej prokuratúry (ako ústredného justičného orgánu) inému príslušnému orgánu EÚ

K § 477

Viazanosť štátu medzinárodnou zmluvou rieši Viedenský dohovor o zmluvnom práve (vyhláška č. 15/1988), ktorý rozoznáva štyri spôsoby prejavu súhlasu štátu, byť zmluvou viazaný: ratifikácia, prijatie, schválenie, prístup [čl. 2, ods. 1 písm. b)].

K § 478

Rada Európy:

– Európsky dohovor o vydávaní (Paríž 13. decembra 1957, oznámenie č. 549/1992 Zb. v znení oznámenia č. 312/2000 Z. z.);

– Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní z 13. 12. 1957 (Štrasburg 15. októbra 1975, oznámenie č. 10/1997 Z. z.);

– Druhý Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vydávaní z 13. 12. 1957 (Štrasburg 17. marca 1978, oznámenie č. 11/1997 Z. z.);

– Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (Štrasburg 20. apríla 1959, oznámenie č. 550/1992 Zb. v znení oznámenia č. 313/2000 Z. z.);

– Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru k o vzájomnej pomoci v trestných veciach z 20. 4. 1959 (Štrasburg 17. marca 1978, oznámenie č. 12/1997 Z. z.);

– Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru k o vzájomnej pomoci v trestných veciach z 20. 4. 1959 (Štrasburg, 8. novembra 2001, oznámenie č. 165/2005 Z. z.);

– Dohovor o odovzdávaní odsúdených osôb (Štrasburg 21. marca 1983, oznámenie č. 553/1992 Zb. v znení oznámenia č. 113/1996 Z. z.);

– Dohovor o odovzdávaní osôb odsúdených na trest odňatia slobody na výkon trestu v štáte, ktorého sú štátnymi občanmi (Berlín 19. 5. 1978, vyhláška č. 123/1980 Zb.);

– Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi (Štrasburg 30. novembra 1964, oznámenie č. 412/2003 Z. z.);

– Európsky dohovor odovzdávaní trestného konania (Štrasburg 15. mája 1972, oznámenie č. 551/1992 Zb. v znení oznámenie č. 314/2000Z. z.);

– Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zhabaní a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti (Štrasburg 8. novembra 1991, oznámenie č. 109/2002 Z. z.);

– Európsky dohovor o potlačovaní terorizmu (Štrasburg 27. januára 1977, oznámenie č. 552/1992 Zb.);

– Dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o informáciách o cudzom práve (Štrasburg 15. marca 1978, oznámenie č. 83/1997 Z. z.), rozširuje použitie Európskeho dohovoru o informáciách o cudzom práve (Londýn 7. júna 1968, oznámenie č. 82/1997 Z. z.) aj na oblasť trestnoprávnu;

– Trestnoprávny dohovor o korupcii (Štrasburg 27. januára 1999, oznámenie č. 375/2002 Z. z.); (hlava IV);

• Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 209/1992 Zb.) (EDĽP) má všeobecnú prednosť.

Európska Únia:

• Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 o postupnom odstraňovaní kontrol na spoločných hraniciach, podpísaný v Schengene 19. júna 1990 (ďalej len „Schengenský vykonávací dohovor“; Ú. v. ES L 239 z 22. 9. 2000 s. 19; slovenské znenie Mimoriadne vydanie Úradného vestníka Európskej únie 2004, 19/zv. 2, str. 9), články 48 až 59, 61 až 63 a 65 až 69, ktoré sú záväzné v Slovenskej republiky v dôsledku článku 3 Aktu o pristúpení (Príloha 1 aktu) [Akt o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Úradný vestník L 236 z 23. septembra 2003), ktorý je neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy medzi Belgickým kráľovstvom, Dánskym kráľovstvom, Spolkovou republikou Nemecko, Helénskou republikou, Španielskym kráľovstvom, Francúzskou republikou, Írskom, Talianskou republikou, Luxemburským veľkovojvodstvom, Holandským kráľovstvom, Rakúskou republikou, Portugalskou republikou, Fínskou republikou, Švédskym kráľovstvom, Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska (členskými štátmi Európskej únie) a Českou republikou, Estónskou republikou, Cyperskou republikou, Lotyšskou republikou, Litovskou republikou, Maďarskou republikou, Maltskou republikou, Poľskou republikou, Slovinskou republikou, Slovenskou republikou o pristúpení Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky k Európskej únii (Úradný vestník L 236 z 23. septembra 2003)].

Dvojstranné medzinárodné zmluvy, ktoré priamo upravujú problematiku piatej časti, a ktoré v dôsledku toho majú prednosť pred jej ustanoveniami sú tieto:

– Zmluva medzi ČSSR a Afgánskou demokratickou republikou o právnej pomoci vo veciach občianskych a trestných (Praha 24. 6. 1981, vyhláška č. 44/1983 Zb.);

– Zmluva medzi Československou republikou s Albánskou ľudovou republikou o právnej pomoci vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Praha, 16. 1. 1959, vyhláška č. 97/1960 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Alžírskou demokratickou a ľudovou republikou o právnej pomoci vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Alžír 4. 2. 1981, vyhláška č. 17/1984 Zb.);

– Dohovor o vydávaní zločincov a právnej pomoci vo veciach trestných uzatvorený medzi Republikou československou a Kráľovstvom belgickým (Brusel 19. 7. 1927, vyhláška č. 79/1928 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Bulharskou ľudovou republikou o právnej pomoci a úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Sofia 25. 11. 1976, vyhláška č. 3/1978 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Cyperskou republikou o právnej pomoci vo veciach občianskych a trestných (Nikózia, 23. 4. l982, vyhláška č. 96/1983 Zb.);

– Zmluva medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanom justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach (Praha 29. októbra 1992, oznámenie č. 193/1993 Z. z.);

– Zmluva medzi ČSSR a Gréckou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach (Atény 22. 10. 1980, vyhláška č. 102/1983 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Jemenskou ľudovou demokratickou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach (Praha, 19. 1. 1989, oznámenie č. 76/1990 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Belehrad 20. 1. 1964, vyhláška č. 207/1964 Zb.); vo vzťahu ku všetkým nástupníckym štátom SFRJ boli v rozsahu týkajúcom sa vydávania ustanovenia tohto dokumentu nahradené Európskym dohovorom o vydávaní z 13. 12. 1957. V rozsahu týkajúcom sa právnej pomoci v trestných veciach boli ustanovenia tohto dokumentu nahradeného Európskym dohovorom o vzájomnej pomoci v trestných veciach s výnimkou ustanovení o styku orgánov (čl. 15 ods. 7 dohovoru) a jazyku(čl. 16 ods. 3 dohovoru). Vo vzťahu k Slovinsku okrem toho aj Rámcovým rozhodnutím Rady z 13. 6. 2002 o európskom zatýkacom rozkaze a vydávacom konaní medzi členskými štátmi (2002/584/SVVa zákon č. 406/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze);

– Zmluva medzi ČSSR a SFR Juhosláviou o vzájomnom odovzdávaní odsúdených na výkon trestu odňatia slobody (Praha 23. 5. 1989, oznámenie č. 473/1990 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Kórejskou ľudovo-demokratickou republikou o vzájomnej právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach (Pchjongjang, 11. 9. 1988, vyhláška č. 93/1989 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Kubánskou republikou o vzájomnej právnej pomoci v občianskych, rodinných a trestných veciach (Praha 18. 4. 1980, vyhláška č. 80/1981 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Maďarskou ľudovou republikou o právnej pomoci a úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach (Bratislava 28. 3. 1989, oznámenie č. 63/1990 Zb.);

– Zmluva medzi Československom a Kniežatstvom monackým o vydávaní zločincov a právnej pomoci vo veciach trestných (Paríž 22. 12. 1934, vyhláška č. 222/1936 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Mongolskou ľudovo-demokratickou republikou ľudovo-demokratickou republikou o poskytovaní právnej pomoci a o právnych vzťahoch v občianskych, rodinných a trestných veciach (Ulánbátar 15. 10. 1976, vyhláška č. 106/1978 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Poľskou ľudovou republikou o právnej pomoci o úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných, pracovných a trestných (Varšava, 21. 12. 1987, vyhláška č. 42/1989 Zb.); v rozsahu týkajúcom sa vydávania boli ustanovenia tohto dokumentu nahradené zmluvou č. 290/1997 Z. z., v rozsahu týkajúcom sa právnej pomoci v trestných veciach boli ustanovenia tohto dokumentu nahradené zmluvou 28/1998 Z. z.;

– Zmluva medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou o doplnení a uľahčení vykonávania Európskeho dohovoru o vydávaní z 13. decembra 1957 (Tatranská Javorina, 23. 8. 1996, oznámenie č. 270/1997 Z. z. v znení oznámenie č. 559/2004 Z. z. o vzájomnosti na použitie článku XIII zmluvy aj na postup na základe európskeho zatýkacieho rozkazu);

– Zmluva medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou o doplnení a uľahčení vykonávania Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z 20. apríla 1959 (Varšava, 25. 3. 1997, oznámenie č. 28/1998 Z. z.);

– Zmluva medzi Republikou československou a Republikou portugalskou o vydávaní zločincov a právnej pomoci vo veciach trestných (Lisabon 23. 11. 1927, vyhláška č. 24/1931 Zb.);

– Zmluva medzi ČSFR a Rakúskou republikou o vzájomnom výkone súdnych rozhodnutí v trestných veciach (Viedeň 20. mája 1990, oznámenie č. 113/1992 Zb.);

– Zmluva medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o doplnení Európskeho dohovoru o vydávaní z 13. 12. 1957 a uľahčení jeho vykonávania (Viedeň, 20. 6. 1994, vyhláška č. 50/1996 Z. z. v znení oznámenia č. 558/2004 Z. z. o vyhlásení vzájomnosti na použitie článku XV zmluvy aj na postup na základe európskeho zatýkacieho rozkazu); zmluva sa použije len v rozsahu, v ktorom jej ustanovenia neboli nahradené Rámcovým rozhodnutím Rady z 13. 6. 2002 o európskom zatýkacom rozkaze a vydávacom konaní medzi členskými štátmi (2002/584/SVVa zákon č. 406/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze) a v prípadoch, na ktoré sa rámcové rozhodnutie nevzťahuje;

– Zmluva medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o doplnení Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z 20. apríla 1959 a uľahčení jeho vykonávania (Viedeň, 20. júna 1994, vyhláška č. 51/1996 Z. z.);

– Zmluva medzi ČSR a Rumunskou ľudovou republikou o právnej pomoci vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Praha 25. 10. 1958, vyhláška č. 31/1959 Zb.);

– Zmluva medzi Republikou československou a Spojenými štátmi americkými o vzájomnom vydávaní zločincov (Praha, 2. 7. 1925,vyhláška č. 48/1926 Zb.);

– Dodatková zmluva medzi Republikou československou a Spojenými štátmi americkými o vzájomnom vydávaní zločincov (Washington, 29. 4. 1935, vyhláška č. 185/1935 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Sýrskou arabskou republikou o právnej pomoci vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Damašek, 18. 4. 1984, vyhláška č. 8/1986 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Talianskou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach (Praha, 6. 12. 1985, oznámenie č. 508/1990 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Tuniskou republikou o právnej pomoci vo veciach občianskych a trestných, o uznaní a výkone justičných rozhodnutí a o vydávaní s Dodatkovým protokolom(Tunis, 12. 4. 1979, vyhláška č. 40/1981 Zb.);

– Zmluva medzi ČSSR a Vietnamskou socialistickou republikou o právnej pomoci vo veciach občianskych a trestných (Praha, 12. 10. 1982, vyhláška č. 98/1984 Zb.);

– Zmluva medzi Republikou československou a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Írska o vzájomnom vydávaní zločincov (Londýn 11. 11. 1924, vyhláška č. 211/1926 Zb.); zmluva neplatí vo vzťahu k Veľkej Británii, ale platí naďalej vo vzťahu k niektorým iným štátom (napr. JAR, Kanada, Nový Zéland);

– Protokol k Zmluve medzi Republikou československou a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Írska o vzájomnom vydávaní zločincov uzavretej dňa 11. 11. 1924 (Londýn 4. 6. 1926, vyhláška č. 211/1926 Zb.); zmluva neplatí vo vzťahu k Veľkej Británii, ale platí naďalej vo vzťahu k niektorým iným štátom (napr. JAR, Kanada, Nový Zéland);

– Zmluva medzi ČSSR a ZSSR o právnej pomoci a právnych vzťahoch vo veciach občianskych, rodinných a trestných (Moskva 12. 8. 1982, vyhláška č. 95/1983 Zb.);

Vo vzťahu k štátom, ktoré sú viazané Európskym dohovorom o vydávaní z 13. 12. 1957, boli v rozsahu týkajúcom sa vydávania, ustanovenia týchto dvojstranných zmlúv nahradené ustanoveniami dohovoru.

V rozsahu týkajúcom sa právnej pomoci v trestných veciach boli ustanovenia týchto dvojstranných zmlúv nahradené Európskym dohovorom o vzájomnej pomoci v trestných veciach s výnimkou ustanovení o styku orgánov (čl. 15 ods. 7dohovoru) a jazyku (čl. 16 ods. 3 dohovoru).

Vo vzťahu k členským štátom EÚ boli ustanovenia, týkajúce sa vydávania nahradené, Rámcovým rozhodnutím Rady z 13. 6. 2002 o európskom zatýkacom rozkaze a vydávacom konaní medzi členskými štátmi (2002/584/SVVa zákon č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze).

Mnohostranné medzinárodné zmluvy OSN, ktorých predmetom úpravy je predovšetkým harmonizácia hmotného trestného práva v určitej špecifickej oblasti, ktoré ale obsahujú aj všeobecné ustanovenia týkajúce sa problematiky piatej časti (najmä o extradícii či právnej pomoci). Uvedené zmluvy vytvárajú podmienky pre uplatňovanie zmluvnej vzájomnosti:

– Dohovor OSN o potláčaní bombového terorizmu (New York 15. decembra 1997, oznámenie č. 382/2001 Z. z.); (články 8 – 13);

– Medzinárodný dohovor o potláčaní financovania terorizmu (New York 9. decembra 1999, oznámenie č. 593/2002 Z. z.); (články 8 – 16);

– Dohovor OSN proti nedovolenému obchodovaniu s omamnými a psychotropnými látkami (Viedeň 20. decembra 1988, oznámenie č. 462/1991 Zb.); (články 5 – 7)

– Dohoda o nedovolenom obchodovaní po mori, ktorou sa vykonáva článok 17 Dohovoru OSN proti nedovolenému obchodovaniu s omamnými a psychotropnými látkami (Štrasburg 31. januára 1995, oznámenie č. 163/2004 Z. z.);

– Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu (New York 15. novembra 2000, oznámenie č. 621/2003 Z. z.); (články 13 – 21)

– Protokol proti pašovaniu migrantov po súši, po mori a letecky, doplňujúceho Dohovor Organizácie Spojených národov proti nadnárodnému organizovanému zločinu (New York 15. novembra 2000, oznámenie č. 33/2005 Z. z.);

– Protokol o prevencii, potláčaní a trestaní obchodovania s ľuďmi, osobitne so ženami a deťmi, doplňujúci Dohovor Organizácie Spojených národov proti nadnárodnému organizovanému zločinu (New York 15. novembra 2000, oznámenie č. 34/2005 Z. z.);

– Dohovor o boji s podplácaním zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách (Paríž 17. decembra 1997, oznámenie č. 318/1999 Z. z.); (články 9 a 10);

– Dohovor o zabránení a trestaní činov proti osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu, včítane diplomatických zástupcov (New York 14. decembra 1973, vyhláška č. 131/1978 Zb.), (články 6 – 10);

– Dohovor o bezpečnosti personálu Organizácie Spojených národov a pridruženého personálu (New York 9. decembra 1994, oznámenie č. 214/2001 Z. z.), (články 13 – 16);

– Rímsky štatút (oznámenie č. 333/2002 Z. z.), ktorým Slovenská republika odovzdala časť svojej trestnoprávnej jurisdikcie, má vo vzťahu k piatej časti relevanciu najmä pokiaľ ide o otázky uvedené v § 480.

– Dohoda o výsadách a imunitách Medzinárodného trestného súdu (New York 9. septembra 2002, oznámenie č. 418/2004 Z. z.) nemá bezprostredný dopad na piatu časť.

Horeuvedené multilaterálne zmluvy majú prednosť pred zákonom podľa § 478, za predpokladu, že sú platné vo vzťahu medzi Slovenskou republikou a dožadujúcim alebo dožiadaným štátom (zmluvná vzájomnosť).

Konzulárne zmluvy:

– Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch (Viedeň 24. apríla 1963, vyhláška č. 32/1969 Zb.), má relevanciu najmä v oblasti poskytovania vzájomnej právnej pomoci pre účely trestného konania, pretože poskytuje možnú alternatívu najmä v prípadoch, kedy medzi Slovenskou republikou a dotknutým štátom neexistujú iné použiteľné právne nástroje.

– Dohovor o zrušení požiadavky vyššieho overenia zahraničných verejných listín (Haag 6. októbra 1961, oznámenie č. 213/2002 Z. z. v znení oznámenia č. 313/2002 Z. z., oznámenia č. 74/2003 Z. z., č. 148/2003 Z. z., č. 405/2003 Z. z. č. 437/2003 Z. z., č. 32/2004 Z. z., č. 295/2004 Z. z., č. 560/2004 Z. z., č. 683/2004 Z. z., č. 138/2005 Z. z. a č. 238/2005 Z. z.), ktorý zjednodušuje obeh verejných listín, aj v oblasti právneho styku s cudzinou.

K § 479

Princíp reciprocity je najstarší spôsob uplatňovania spolupráce vo všetkých oblastiach medzinárodného práva.

Ods. 1: Vzájomnosť

– zmluvná – podmienky realizácie vzájomnosti sú upravené medzinárodnou zmluvou,

– faktická – pri absencii medzinárodnej zmluvy – podmienky realizácie vzájomnosti si štáty deklarujú vo vzťahu ku konkrétnemu konaniu.

Podmienky aplikácie faktickej vzájomnosti:

– nesmie byť v rozpore s vnútroštátnou úpravou (konanie vyžadujúce zmluvnú vzájomnosť),

– dožadujúci orgán sa musí zaručiť, že v prípade potreby vyhovie porovnateľnej žiadosti (stačí keď ubezpečenie uvedie v žiadosti).

Zaručenie vzájomnosti sa nevyžaduje a neskúma v súvislosti s doručovaním písomnosti osobe na území Slovenskej republiky, bez ohľadu na to, či je táto občan, alebo cudzinec.

Ods. 2: Na poskytnutie záruky je oprávnené ministerstvo spravodlivosti, ktoré posudzuje, či je vykonanie porovnateľnej žiadosti reálne možné, resp. či nie je zo zákona vylúčené.

K § 497

US č. 6/1996:

1. Súčasťou ústavného garantovania ochrany ľudských práv a základných slobôd Slovenskou republikou je ich ochrana na území Slovenskej republiky, ako aj vo všetkých ďalších vzťahoch podliehajúcich jurisdikcii štátnych orgánov Slovenskej republiky.

2. Z rozsahu, v ktorom z medzinárodných dohovorov spĺňajúcich podmienky čl. 11 Ústavy Slovenskej republiky platí pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia na zabezpečenie ľudských práv a základných slobôd, vyplýva pozitívny záväzok aj pre Slovenskú republiku.

3. Pozitívnym záväzkom sa chránia aj práva a slobody ustanovené v Ústave Slovenskej republiky.

Vo vzťahu k pasívnej extradícii je dôležitá skutočnosť, že vydávaná osoba nemá vo vydávacom konaní postavenie obvineného, čo potvrdil i Európsky súd pre ľudské práva. Článok 6 ods. 3 Európskeho dohovoru pre ľudské práva sa na vydávanú osobu nevzťahuje.

K § 501

Medzinárodnou zmluvou a zmluvou, na ktorú odkazuje toto ustanovenie je Dohovor o právnom postavení utečencov (oznámenie č. 319/1996 Z. z.)

K §506

US 322/2003: Osoba v konaní o vydávacej väzbe a o prípustnosti vydania do cudziny nemá postavenie obvineného. Účelom konania o vydanie do cudziny nie sú preto otázky jej viny alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na vzatie osoby do vydávacej väzby a či bolo prípustné jej vydanie ako vyžiadanej osoby. V takom konaní sa neskúma otázka prezumpcie neviny, trestnosť činu a ani právo na obhajobu v rozsahu, ktorý je v konaní pred trestným súdom Slovenskej republiky obvinenej osobe ústavne zaručený.

Zabrániť splneniu povinnosti Slovenskej republiky podľa Európskeho dohovoru o vydávaní a rozhodnutiu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky o vydaní vyžiadanej osoby možno len na základe konkrétnych a presvedčivých poznatkov o skutočnostiach predpokladaných v § 403 ods. 2 TP (teraz § 510). Postup ministra spravodlivosti Slovenskej republiky pri rozhodovaní o vydaní vyžiadanej osoby je administratívny proces, v ktorom nemožno uplatniť kritériá práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (Upravené znenie).

K § 514

R 22/2000: Rozsudkom cudzozemského súdu v zmysle § 384a TP (teraz § 515 – § 519) a čl. 1 písm. b) Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb, dojednaného 21. marca 1983 v Štrasburgu (uverejneného v Zbierke zákonov SR pod č. 553/1992 Zb.) sa rozumejú aj také rozhodnutia súdu, ktoré na rozsudok, ktorým bol uložený trest odňatia slobody nadväzujú, ak ukladajú odsúdenému povinnosť uložený trest odňatia slobody alebo jeho časť vykonať, napr. rozhodnutie podľa § 64 ods. 1 veta za bodkočiarkou TZ (teraz § 72), že podmienečne prepustený odsúdený zvyšok trestu vykoná. (Upravené znenie).

K § 527 ods. 3

Priame účinky priznané meritórnym rozhodnutiam medzinárodnou zmluvou sú predovšetkým z oblasti „ne bis in idem“. (Upravuje ich napr. Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania, Schengenský vykonávací dohovor).

Ustanovenie je reflexiou na článok 2 ods. 1 písm. a) Európskeho dohovoru o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi (Štrasburg 30. novembra 1964, oznámenie č. 412/2003 Z. z.).

K § 516

K písm. d): Relevantným spôsobom explicitne upravuje záväzok vyplývajúci z Európskeho dohovoru pre ľudské práva.

SR je viazaná i takými zmluvami, ktoré nevyžadujú súhlas odsúdeného:

– Schengenský vykonávací dohovor (čl. 69),

– Rímsky štatút,

– Dohovor o odovzdávaní osôb odsúdených na trest odňatia slobody na výkon trestu v štáte, ktorého sú štátnymi občanmi.

[Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu (New York 15. novembra 2000, oznámenie č. 621/2003 Z. z.); Rímsky štatút MTS (oznámenie č. 333/2002 Z. z.), Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zhabaní a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti (Štrasburg 8. novembra 1991, oznámenie č. 109/2002 Z. z.].

K § 520

Vo vzťahu k členským štátom EÚ možno aplikovať porovnateľné ustanovenie, so širším časovým limitom a procesnými možnosťami, ktoré však možno použiť výlučne na žiadosť: článok 68 ods. 2 Schengenského vykonávacieho dohovoru: „Dožiadaná zmluvná strana môže na žiadosť dožadujúcej zmluvnej strany v dobe, kým obdrží písomnosti dokladajúce žiadosť o prevzatie výkonu trestu, ochranného opatrenia alebo zbytku trestu, kým o tejto žiadosti rozhodne, vziať odsúdenú osobu do väzby alebo prijať iné opatrenia na zaistenie jej prítomnosti na území dožiadanej zmluvnej strany. “

Iná medzinárodná zmluva, obsahujúca podobnú úpravu nie je v súčasnosti pre Slovensko relevantná.

(Dohovor medzi členskými štátmi ES o výkone cudzích trestných rozsudkov z r. 1991, Dodatkový protokol k Dohovoru odovzdávaní odsúdených, obsahujú porovnateľné ustanovenia, Slovenská republika však nimi doposiaľ nie je viazaná).

Súd pri rozhodovaní podľa tohto ustanovenia posudzuje predovšetkým zabezpečenie splnenia účelu podľa tejto hlavy. Dôvodmi väzby podľa § 71 nie je viazaný, pretože ide o špecifické konanie (porovnateľné s predbežnou väzbou podľa § 505).

K § 522

Ods. 3: Ustanovenie upravuje situáciu, kedy odsúdená osoba sa v čase podania žiadosti fyzicky nachádza v štáte, do ktorého má byť odovzdaná.

Slovenská republika je v súčasnosti viazaná dvomi medzinárodnými zmluvami, ktoré upravujú takúto situáciu [Zmluva medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach (oznámenie č. 193/1993 Z. z.) článok 31 odsek 2, Schengenský vykonávací dohovor, článok 68 odsek 1].

Ustanovenia § 520, § 521, § 522, § 523 sa použijú primerane.

K § 523

Ods. 4: Ustanovenie obsahuje enumeratívny výpočet právnych dôsledkov odovzdania, ktoré sú upravené v medzinárodných zmluvách a priamo na ich základe aplikovateľné.

Odovzdaním odsúdeného slovenské orgány strácajú možnosť pokračovať vo výkone trestu.

Trest uložený slovenským súdom je de iure aj de facto vykonaný momentom vykonania trestu v cudzine (bez ohľadu na to, či a ako bol modifikovaný).

Právna domienka vykonaného trestu platí i v prípade, že odsúdený, ktorý bol v cudzom štáte podmienečne prepustený, sa vráti na Slovensko. V takom prípade je relevantný i postoj štátu výkonu. Ak vykonávajúci štát považuje trest za vykonaný, odovzdávajúci štát to musí akceptovať (čl. 8 ED o odovzdávaní odsúdených a čl. 20, 25 ED o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi).

Výnimku z tohto pravidla tvorí situácia, keď sa osoba v skúšobnej dobe neosvedčila a cudzí orgán rozhodol, že sa zvyšok trestu vykoná. Je splnená podmienka nevykonania trestu v celom rozsahu.

Táto nevykonaná časť trestu je relevantná pri rozhodovaní slovenského súdu o trestnom čine spáchanom odsúdeným v rámci skúšobnej doby stanovenej príslušným orgánom vo vykonávajúcom štáte.

Ak sa na území SR pokračuje vo výkone trestu súdom, príslušným na rozhodnutie je súd podľa § 406. (Nepoužije sa ustanovenie § 416, pretože o podmienečnom prepustení nerozhodoval slovenský súd).

O zahladení odsúdenia, rozsudku, ktorý vydal slovenský súd a bol vykonaný v cudzine, rozhoduje súd podľa § 470 ods. 1. Na účely zahladenia odsúdenia (§ 92, § 121 TZ) platí, že trest bol ukončený okamihom jeho vykonania v cudzine, podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu.

V súčasnosti je jedinou aplikovateľnou zmluvou relevantnou pre tento diel ED o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi (oznámenie č. 412/2003 Z. z.).

Citovaná medzinárodná zmluva upravuje podmienky pre aplikáciu inštitútu.

Tento diel obsahuje ustanovenia upravujúce jeho výkon. Stanovuje tiež postupy slovenských orgánov, príslušnosť a právomoc na rozhodovanie.

Dohovor v článku 5 upravuje eventuality aplikácie.

Odsudzujúci štát môže požiadať štát, v ktorom odsúdený býva, aby:

– vykonal iba dohľad v súlade s II. časťou dohovoru,

– vykonal dohľad podľa II. časti dohovoru a ak to bude potrebné, aby vykonal trest podľa III. časti dohovoru, alebo,

– prevzal zodpovednosť za úplný výkon trestu podľa ustanovení IV. časti dohovoru.

Vykonávacie ustanovenia uvedené v tomto dieli sa neaplikujú na postup podľa III. časti dohovoru, pretože relevantný postup je už upravený v § 522 ods. 3, § 523 ods. 5.

Žiadosť v týchto prípadoch smeruje k výkonu trestu, nie k sledovaniu správania upravenému v tomto diele.

K § 525

Ods. 3: Ustanovenie upravuje postup súdu v prípade § 524 ods. 1 písm. a).

Explicitne upravuje obmedzenia, ktoré z aplikácie tohto ustanovenia vyplývajú.

Konanie súdu sa obmedzuje výlučne na informačnú povinnosť vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti, nemá právomoc rozhodovať o ďalšom postupe pri nesplnení podmienok.

Účelom tejto informačnej povinnosti, je zabezpečenie aktuálnej informovanosti ministerstva spravodlivosti tak, aby mohlo bezodkladne oznámiť zistené skutočnosti dožadujúcemu štátu.

V prípade rozhodnutia príslušného orgánu odsudzujúceho štátu o vykonaní trestu, môže tento požiadať o výkon rozhodnutia podľa časti III citovaného dohovoru.

K § 526

Relevantnou medzinárodnou zmluvou, aplikovateľnou v súvislosti s uvedeným ustanovením je Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi (oznámenie č. 412/2003 Z. z.).

Ustanovenie upravuje vecnú aj miestnu príslušnosť súdu na postup podľa tejto zákonnej úpravy.

Návrhové oprávnenie na iniciovanie postupu podľa tohto ustanovenia je delegované súdu, ktorý uložil podmienečný trest odňatia slobody v prvom stupni alebo ktorý odsúdeného podmienečne prepustil z výkonu trestu odňatia slobody. Návrh musí mať formálne a obsahové náležitosti stanovené aplikovanou medzinárodnou zmluvou (čl. 26, 29 ED o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi (oznámenie č. 412/2003 Z. z., ďalej len Dohovor).

Aplikácia Dohovoru je podmienená bydliskom odsúdeného, štátne občianstvo je z tohto pohľadu irelevantné.

Ministerstvo spravodlivosti nemá povinnosť návrh akceptovať podaním žiadosti do cudziny. Ak sú však splnené podmienky stanovené medzinárodnou zmluvou, spravidla rozhodne kladne.

Vzhľadom na to, že s aplikáciou citovaného dohovoru nemá SR praktické skúsenosti, pričom i na medzinárodnej scéne sa pociťuje určité vákuum informovanosti či už odbornou literatúrou alebo prezentáciou praktických skúseností zmluvných štátov RE, poskytuje ministerstvo spravodlivosti určitý konzultačný a poradenský servis pri rozhodovaní súdov o aplikácii tejto zmluvy. Ministerstvo spravodlivosti však nemá oprávnenie korigovať rozhodnutie súdu.

V zmysle výhrad a vyhlásení zmluvných štátov je postup

– podľa písmena a) ustanovenia relevantný vo vzťahu k: Albánsku, Belgicku, Bosne a Hercegovine, Českej republike, Estónsku, Francúzsku, Holandsku, Chorvátsku, Luxembursku, Macedónsku, Portugalsku, Rakúsku, Slovinsku, Srbsku, Čiernej Hore, Švédsku, Taliansku a Ukrajine,

– podľa písmena b) ustanovenia je postup relevantný vo vzťahu k: Albánsku, Belgicku, Bosne a Hercegovine, Holandsku, Chorvátsku, Luxembursku, Macedónsku, Portugalsku, Slovinsku, Srbsku a Čiernej Hore, Švédsku, Taliansku a Ukrajine.

Vo vzťahu k Českej republike, Estónsku a Francúzsku možno žiadať výlučne len o sledovanie správania a dodržiavania uložených podmienok.

Vo vzťahu ku krajinám, ktoré aplikujú obe možnosti je potrebné v žiadosti jednoznačne špecifikovať, o aký spôsob aplikácie zmluvy sa žiada.

K § 527

Ods. 1: Ustanovenie obsahuje úpravu právnych a praktických dôsledkov postupu súdu, ktorý požiadal výlučne o sledovanie správania odsúdeného v cudzine počas uloženej skúšobnej doby.

Slovenským orgánom (súdu) zostáva kompletná rozhodovacia právomoc vo vzťahu ku všetkým relevantným skutočnostiam v súvislosti s výkonom trestu, vrátane konečného rozhodnutia o osvedčení alebo neosvedčení odsúdeného. Rozhodujúce je štádium vykonávacieho konania, ktoré bude determinovať použitie príslušného ustanovenia (§ 408, § 417).

Dožiadaný štát podľa článku 13 Dohovoru informuje ministerstvo spravodlivosti o plnení podmienok dohľadu ako aj ostatných skutočnostiach dôležitých pre posúdenie, či sa odsúdený osvedčil (trestné stíhanie alebo odsúdenie v dožiadanom štáte).

Súd hodnotí obdržané informácie v zmysle § 52 TZ.

Ak súd v priebehu pôvodnej skúšobnej doby rozhodnutím zmenil pôvodne stanovené podmienky (určenie nových obmedzení) informuje ministerstvo spravodlivosti. Rovnako má povinnosť informovať o rozhodnutí, nariadení nepodmienečného trestu odňatia slobody už v priebehu skúšobnej doby.

Ak súd rozhodne, že trest sa vykoná a probačný dohľad je realizovaný štátom, ktorý pripúšťa – akceptuje postup podľa článku III Dohovoru, predloží súd právoplatné rozhodnutie s náležitosťami podľa čl. 26 ods. 3 a 29 Dohovoru.

Ods. 2: Ustanovenie upravuje právne dôsledky prevzatia zodpovednosti za výkon trestu v celom rozsahu dožiadaným štátom na základe Dohovoru.

Ods. 3: Ustanovenie obsahuje úpravu právnej relevancie rozhodnutí vydaných v dožiadanom štáte. Stanovuje priamy účinok rozhodnutí bez potreby ich uznania.

Ak cudzí orgán v konaní podľa tohto dielu na základe Dohovoru rozhodne, že odsúdený sa osvedčil, má toto rozhodnutie všetky právne dôsledky, akoby ho vydal slovenský súd. Podľa § 52 ods. 4 sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.

Prevzatie a odovzdanie trestnej veci je v právnej teórii označované ako inštitút právnej pomoci v širšom zmysle slova. Pojem trestná vec je medzinárodne zaužívaný, pričom ide o najvšeobecnejšie označenie pre postup upravený v tejto hlave. Inštitúty prevzatia a odovzdania trestného stíhania, resp. trestného konania majú presné právne, procesné ohraničenie a nedisponujú potrebnou mierou nevyhnutnej všeobecnosti.

Inštitút je procesným prostriedkom riešenia konfliktu jurisdikcií. Základným predpokladom aplikácie postupu podľa nasledujúcich ustanovení je existencia právomoci na stíhanie u oboch dotknutých štátov, ktoré sa snažia riešiť tento konflikt preferujúc záujem na postihnutí páchateľa trestného činu.

Prevzatie a odovzdanie trestnej veci sa realizuje na základe:

• medzinárodnej zmluvy:

– ktorá obsahuje rámcovú úpravu aplikácie inštitútu,

– ktorá obsahuje špecifikáciu podmienok aplikácie inštitútu,

• vzájomnosti.

Obvykle sa inštitút uplatňuje v štádiu konania do rozhodnutia súdu. Z tohto pravidla existujú výnimky, kedy možno požiadať o prevzatie trestnej veci i v štádiu po právoplatnom odsúdení [čl. 8 odsek 2 ED o odovzdávaní trestného konania a ustanovenie § 529 ods. 3 písm. d)], obligatórnou podmienkou aplikácie je objektívna nemožnosť zabezpečiť výkon trestu formou extradície alebo odovzdaním osoby na výkon trestu.

Vo vzťahu ku krajinám, ktorých základom právneho systému je právna obyčaj (common law), je použitie tohto inštitútu problematické a značne obmedzené (terorizmus, nadnárodný organizovaný zločin, vražda). Multilaterálne zmluvy týkajúce sa výlučne odovzdávania konania tieto štáty nepodpísali a k zmluvám, ktoré riešia odovzdanie konania, okrajovo uplatnili výhradu v tejto otázke. Podstatou odmietnutia aplikácie inštitútu týmito štátmi je striktné uplatňovanie princípu teritoriality.

Podmienkou určujúcou postup podľa tejto hlavy je, že sa v dožadujúcom štáte vedie trestné konanie, v rámci ktorého sú vykonávané úkony a zabezpečované dôkazy spôsobom zaručujúcim ich procesnú spôsobilosť (relevanciu) v dokazovaní rámci predsúdneho i súdneho konania.

Vo vzťahu k aplikácii tejto hlavy je irelevantné slovné označenie použité v žiadosti (trestné oznámenie, trestné stíhanie, trestné konanie). Rozhodujúci je vecný obsah. Vzhľadom na uplatňovanie princípu personality (§ 4 TZ) a princípu legality (§ 2 ods. 5 TP) tieto rozdiely miznú.

Základným, z hľadiska dokazovania mimoriadne významným rozdielom medzi prijatím trestného oznámenia a prevzatím trestného konania podľa tohto ustanovenia je relevancia dôkazov získaných v cudzom štáte v súlade s právnou úpravou tohto (dožadujúceho) štátu tak, aby im v SR nebola priznaná väčšia dôkazná hodnota, než akú mal v dožadujúcom štáte.

Túto tendenciu (terminologického nerozlišovania) možno pozorovať i v medzinárodných zmluvách, ktoré sú aplikovateľné pre účely tejto hlavy .

Väzobné odovzdanie a väzobné prevzatie konania štvrtá hlava ani iná hlava piatej časti zákona neupravuje. Ide o špecifický postup, ktorý sa aplikuje v prípade, kedy je obvinený vo väzbe, a oba dotknuté štáty majú záujem na odovzdaní trestného konania a zároveň na tom, aby obvinený nebol prepustený na slobodu. V takom prípade dožiadaný štát rozhodne o prevzatí trestného konania pred fyzickým odovzdaním osoby a zabezpečí rozhodnutie súdu o väzbe, ktorá začne plynúť okamihom faktického prevzatia osoby dožiadaným štátom.

Uvedený postup je najmä z hľadiska účelu inštitútu výnimočný, preto minimálne využívaný, lebo dožadujúci štát disponuje v čase podania žiadosti jurisdikciou i stíhanou osobou, napriek tomu pokladá za efektívnejšie aby sa konanie vykonalo v inom štáte. (Tento postup pripúšťa Zmluva medzi Českou republikou a Slovenskou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach oznámenie č. 193/1993 Z. z. čl. 29 ods. 5).

K § 528

R 42/2000-I: Ak Slovenská republika prevezme trestné stíhanie svojho občana z cudziny podľa § 383a TP (teraz § 528) na základe medzinárodného dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach [porovnaj Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 550/1992 Zb.)], alebo na základe bilaterálnej zmluvy, resp. len na základe návrhu príslušného orgánu cudzieho štátu, postupujú orgány činné v trestnom konaní podľa slovenských právnych predpisov (§ 18 TZ) (teraz § 41).

Ak ale zavinenie obvineného spočíva v porušení pravidiel cestnej premávky, nie je možné na vec aplikovať pravidlá cestnej premávky platné na území Slovenskej republiky, ale treba aplikovať pravidlá cestnej premávky platné na území toho štátu, kde bol trestný čin spáchaný.

Ods. 4: Ustanovenie upravuje postup slovenských orgánov v prípade, že dožadujúci štát svoju žiadosť o prevzatie trestného konania v priebehu konania realizovaného v Slovenskej republike odvolá.

Aplikácia ustanovenia je relevantná najmä vo vzťahu ku konaniu, ktoré bolo prevzaté na základe vzájomnosti.

V prípade postupu podľa takej zmluvy, ktorá neupravuje podmienky, možnosť odvolania žiadosti je limitovaná, resp. podmienená predchádzajúcou komunikáciou štátov (napr. čl. 21 Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach).

V prípade, že trestné konanie bolo prevzaté na základe medzinárodnej zmluvy, ktorá presne určuje podmienky odvolania i dôsledky odvolania, má zmluvná úprava prednosť pred ustanoveniami tohto zákona (Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania článok 21).

K § 529

Toto ustanovenie sa v prípade existencie aplikovateľnej medzinárodnej zmluvy použije subsidiárne. Najmä Európsky dohovor o odovzdávaní trestného konania obsahuje rozsiahlejšiu úpravu uvedeného inštitútu.

Ods. 1: Ustanovenie upravuje základné podmienky, nevyhnutné pre aplikáciu inštitútu podľa tohto ustanovenia:

– v trestnom konaní musí byť začaté trestné stíhanie (a vznesené obvinenie),

– obvinený je štátny občan iného štátu (cudzinec) alebo má aspoň trvalé bydlisko v cudzine.

Z pohľadu procesného štádia konania ide pri aplikácii tohto inštitútu vždy o odovzdanie trestného stíhania.

Slovenským orgánom sa pre účely aplikácie tohoto ustanovenia rozumie:

– prokurátor v predsúdnom konaní,

– sudca v konaní súdnom.

Predpokladom úspešného odovzdania trestného konania je obojstranná trestnosť skutku, pre ktorý sa konanie vedie. V prípade nejednoznačnosti sa prokurátor obráti na generálnu prokuratúru a súd na ministerstvo spravodlivosti so žiadosťou o informáciu ohľadne trestnosti skutku, pre ktorý je stíhaný obvinený na území SR a ktorý mieni odovzdať.

K písm. d): Ustanovenie upravuje alternatívu postupu príslušného slovenského orgánu (súdu) v prípade, ak vo vzťahu k osobe odsúdenej v SR nemožno zabezpečiť výkon trestu ani formou extradície (vykonávala by trest v SR) ani formou odovzdania odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody (vykonávala by trest v cudzine), pretože štát, v ktorom sa odsúdená osoba zdržuje, nevykonáva rozsudky iných štátov. Zostáva využiť alternatívu odovzdania konania, kedy dožiadaný štát po prevzatí osoby vykoná trestné konanie a odsúdi osobu podľa vlastného právneho poriadku.

Ustanovenie bolo inšpirované článkom 8 odsek 2 Dohovoru o odovzdávaní trestného konania.

K § 533

Ustanovenie predstavuje úpravu lex specialis k ustanoveniu § 57, ktoré upravuje obsah a formu dožiadaní zasielaných vnútroštátne medzi príslušnými orgánmi.

Ods. 1: Ustanovenie upravuje obsahové náležitosti dožiadania ďalšie údaje potrebné na riadne poskytovanie právnej pomoci môžu vyplývať z požiadaviek (o ktorých má dožadujúci orgán vedomosť) dožiadanej strany. Napríklad vo vzťahu k štátom uplatňujúcim anglosaský model právnej úpravy je vo vzťahu k úkonu, nevyhnutnosť vykonania ktorého nevyplýva priamo zo skutku, potrebné podrobne vysvetliť vzťah napr. požadovanej svedeckej výpovede ku skutku. resp. trestnému činu. V prípade žiadosti o bankové informácie je prospešné pripojiť príslušnú právnu úpravu, ktorá oprávňuje žiadajúci orgán takéto informácie požadovať.

Môžu tiež vyplývať z požiadaviek dožadujúcej strany. Ak slovenský orgán napríklad žiada poučiť svedka i podľa práva SR, musí priložiť relevantnú právnu úpravu.

Ods. 2: Ustanovenie upravuje formálne náležitosti dožiadania.

Je vhodné, aby dožiadanie okrem uvedených náležitostí obsahovalo i kontakt (telefón, fax, e–mail), ktorý obvykle determinuje výrazne rýchlejšie vybavenie žiadosti dokonca i vo veciach, kde si príslušné orgány zasielajú žiadosti diplomatickou cestou.

Ods. 3: Ustanovenie upravuje ďalšiu, špecifickú formálnu náležitosť vo vzťahu k cudzine, preklad do cudzieho jazyka.

V ustanovení zámerne nie je použitá formulácia preklad do jazyka dožiadaného štátu, pretože povinnosť zabezpečiť preklad i konkrétny jazyk je obvykle upravený priamo v aplikovanej medzinárodnej zmluve, na základe ktorej môže byť použitý iný jazyk, ako jazyk dožiadaného štátu. (Napr. pri aplikácii dohovorov RE angličtina a francúzština)

V prípade dožiadania o právnu pomoc pri absencii medzinárodnej zmluvy, je nevyhnutné zabezpečiť preklad do štátneho jazyka dožiadaného štátu.

K § 534

Ustanovenie jednoznačne upravuje obligatórnu podmienku pre použitie doručovania poštou vo vzťahu k písomnostiam doručovaným do cudziny.

Doručovaním v zmysle uvedenej právnej úpravy je medzinárodný poštový styk podľa platných predpisov vrátane doručovania zásielok prostredníctvom subjektov oprávnených vykonávať poštové služby.

Vzhľadom na to, že doručovanie dokumentov v trestnom konaní má vážnu procesnú relevanciu a pri doručovaní priamo poštou v cudzine nemožno zaručiť rovnaké právne i vecné podmienky doručovania, aké sú stanovené procesnou úpravou dožadujúceho štátu, mohlo by dôjsť k vážnemu porušeniu práv osoby, ktorej sa doručuje, naviac sa týmto spôsobom do určitej miery zasahuje do suverenity štátu.

Ak sa doručuje poštou pri absencii medzinárodnej zmluvy, nemožno aplikovať princíp prezumpcie zákonnosti vykonania doručenia (§ 535).

Multilaterálne zmluvy, pripúšťajúce priame zasielanie poštou zároveň upravujú možnosť alebo povinnosť pre štáty, ktoré sú zmluvou viazané deklarovať vyhlásením písomnosti, ktoré je možné týmto spôsobom doručovať.

Napríklad článok 52 Schengenského vykonávacieho dohovoru upravuje možnosť doručovať písomnosti na území zmluvných strán poštou, zároveň určuje zmluvným stranám povinnosť oznámiť, ktoré písomnosti je možné takto doručovať. Slovenská republika doposiaľ nedeklarovala druh písomností, vo vzťahu ku ktorým možno použiť tento spôsob doručovania. Kým tak neurobí, má sa za to, že na území SR nemožno tento spôsob použiť.

Úpravu jazykového režimu zasielaných písomností obvykle obsahuje medzinárodná zmluva. Pri absencii takejto úpravy alebo pri doručovaní bez zmluvného základu je nevyhnutné rešpektovať základnú zásadu uvedenú v § 2 odsek 20.

Najpoužívanejšie zmluvy, upravujúce priame doručovanie poštou:

– Zmluva medzi Slovenskou republiku a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach so Záverečným protokolom (Praha 29. októbra 1992, oznámenie č. 193/1993 Z. z.), (článok 28);

– Zmluva medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o doplnení Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z 20. apríla 1959 a uľahčení jeho vykonávania (Viedeň, 20. júna 1994, vyhláška č. 51/1996 Z. z.), (čl. XII ods. 3);

– Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach z 20. 4. 1959 (Štrasburg, 8. novembra 2001, oznámenie č. 165/2005 Z. z.), (článok 16);

• Schengenský vykonávací dohovor (Ú. v. ES L 239 22. 9. 2000 s. 19; slovenské znenie Mimoriadne vydanie Úradného vestníka Európskej únie 2004, 19/zv. 2, str. 9), (čl. 52).

K § 535

Ustanovenie vyjadruje základný historicky akceptovaný princíp vykonávania právnej pomoci vyplývajúci z teritoriálnej suverenity štátu lex fori. Štáty vykonávajú úkony právnej pomoci v zásade podľa vlastného právneho poriadku. Poskytovanie právnej pomoci podľa práva dožadujúceho štátu je výnimočný spôsob vyžadujúci konsenzus štátu dožiadaného.

Výnimku z tohto pravidla tvorí právna úprava špecifických inštitútov za použitia technických zariadení na prenos zvuku a obrazu (videokonferencia a telefonická konferencia), kde medzinárodná zmluva vyslovene určuje použitie práva dožadujúceho štátu. (Druhý dodatkový protokol k ED o vzájomnej pomoci v trestných veciach).

Ak medzinárodná zmluva neobsahuje pozitívny záväzok poskytnúť právnu pomoc aj podľa právneho poriadku dožadujúcej strany, predpokladá sa vykonanie úkonu na báze princípu lex fori.

Ustanovenie upravuje prezumpciu zákonnosti a právnej aplikovateľnosti v cudzine vykonaných úkonov právnej pomoci.

Cieľom ustanovenia je dosiahnuť rovnovážny stav medzi potrebou vykonania úkonu, ktorý má byť v konaní použitý ako dôkaz a akceptáciou suverénneho výkonu trestnej jurisdikcie, resp. trestného práva dožiadaného štátu.

Úkon právnej pomoci je vykonaný zákonne ak:

– bol vykonaný v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky,

– bol vykonaný v súlade s predpismi dožiadaného štátu.

Uvedené ustanovenie má charakter vyvrátiteľnej domnienky, čo znamená, že ak úkon bol vykonaný v dožiadanom štáte nezákonne alebo procesným spôsobom nezodpovedajúcim účelu, na ktorý má byť dôkaz použitý. Napríklad, ak bol vykonaný orgánom, ktorý v dožiadanom štáte nemá právomoc vykonávať úkony, ktoré slúžia ako dôkazy pred súdom (úkonu by bola priznaná väčšia dôkazná hodnota, ako mal v štáte, kde bol zabezpečený) prelamuje sa prezumpcia zákonnosti.

Prezumpcia zákonnosti neplatí taktiež pri doručovaní poštou a pri doručovaní konzulárnym orgánom. V tomto prípade je dôvodom spôsob vykonania úkonu, pretože nebol vykonaný na žiadosť príslušného slovenského orgánu príslušným cudzím orgánom.

V prípade, že úkon je vykonaný spôsobom upraveným v medzinárodnej zmluve, má sa za to, že je vykonaný podľa práva Slovenskej republiky (§ 478).

K § 536

Ustanovenie má charakter všeobecnej normy pre zabezpečenie účasti osoby na úkone trestného konania. Procesné postavenie osoby vo vzťahu k tejto právnej úprave je irelevantné.

Slovenský orgán predvolávajúci osobu zdržiavajúcu sa v cudzine, na úkon trestného konania v SR, doručenie predvolania musí byť vykonané formou dožiadania o právnu pomoc (§ 533) pričom sa prítomnosť osoby nesmie vynucovať použitím donucovacích opatrení.

V praxi to znamená, že i v prípade, že v predvolaní je opomenutím dožadujúceho orgánu takáto hrozba uvedená (formulárové predtlače), nesmie byť reálne použitá. Ak napríklad dôjde k tomu, že by svedkovi, ktorý sa nedostavil z cudziny bola uložená pokuta (§ 70), išlo by o nezákonné rozhodnutie.

R 42/2000-III: Ak to vyplýva z medzinárodných dohovorov o vzájomnej pomoci v trestných veciach alebo z konkrétnej bilaterálnej zmluvy alebo z návrhu príslušného orgánu cudzieho štátu, sú orgány činné v trestnom konaní i súd oprávnené predvolať na výsluch na územie Slovenskej republiky svedkov alebo znalcov z cudziny, ak sa dobrovoľne ustanovia. (Upravené znenie).

Ods. 2: Ustanovenie upravuje princíp procesnej imunity osoby, ktorá sa dostaví z cudziny na vykonanie procesného úkonu, vo vzťahu ku skutkom spáchaným, je príchodom. Obdobne sa postupuje i pri realizácii dočasného prevzatia osoby na vykonanie úkonov (§ 497). Toto obmedzenie možno uplatňovať výlučne v prípade, že boli naplnené všetky predpoklady stanovené zákonom:

– osoba bola predvolaná zodpovedajúcim úkonom právnej pomoci,

– medzinárodná zmluva neupravuje niečo iné (§ 478).

Ods. 3: Ustanovenie upravuje situácie predstavujúce výnimku zo všeobecného princípu procesnej imunity osoby vyjadreného v odseku 2.

K písm. a): Vo vzťahu k obvinenému je v ustanovení upravený princíp špeciality na tom základe, že obvinený, ktorý sa dostavil dobrovoľne na úkony bude znášať právne dôsledky len v súvislosti s konaním, o ktorom bol upovedomený a vo vzťahu ku ktorému je s následkami uzrozumený.

K písm. b): Ustanovenie rieši situáciu, kedy osoba zotrvá na území Slovenskej republiky.

Pre plynutie 15 dňovej lehoty stanovenej ako reálny časový úsek na opustenie územia je relevantná dobrovoľnosť zotrvania. V prípade, že obvinenému bola obmedzená osobná sloboda, lehota neplynie.

K písm. c): Ustanovenie rieši situáciu, kedy sa osoba dobrovoľne vráti na územie SR. V tomto prípade sú relevantné nasledujúce skutočnosti:

– opustenie územia osobou,

– dobrovoľný návrat.

Zákonným spôsobom dopravenia z cudziny je vyhostenie a vydanie.

Právna úprava tohto dielu neupravuje obsahové a formálne náležitosti dožiadania. V zásade musí byť z dožiadania zrejmé, aký cudzí orgán o vykonanie úkonu žiada. V prípade, že ide o orgán iný, než súd a prokurátor (štátny zástupca) malo by byť súčasťou dožiadania i potvrdenie príslušnosti na jeho zaslanie.

Dožiadanie má obsahovať tiež podrobný popis skutku a právnu kvalifikáciu trestného činu, podrobné vymedzenie úkonov, o vykonanie ktorých sa žiada.

Ak je dožiadanie vykonávané na zmluvnom základe, náležitosti dožiadania i jazykový režim stanoví zmluva.

V prípade dožiadaní na bezzmluvnom základe sa vyžaduje preklad dožiadania a priložených dokumentov do štátneho jazyka dožiadaného štátu. Absencia prekladu do slovenského jazyka v prípade postupu na základe reciprocity dôvodom pre odmietnutie vykonania dožiadania (§ 3 zákona č. 270/1995 Z. z.)

K § 537

Ods. 1: Ustanovenie explicitne vyjadruje základný princíp vykonávania právnej pomoci podľa práva dožiadaného štátu (lex fori).

Upravuje rozsah poskytovanej právnej pomoci tak, že ho limituje právnou úpravou tohto zákona, alebo medzinárodnej zmluvy. Príslušné orgány SR môžu na základe žiadosti cudzích orgánov vykonať v zásade všetky úkony, ktoré sú oprávnené vykonať v rámci trestného konania vedeného v Slovenskej republike, alebo ich realizáciu upravuje medzinárodná zmluva. Takto stanovený rozsah právnej pomoci je ďalej limitovaný:

– pri absencii medzinárodnej zmluvy je predpokladom realizácie právnej pomoci faktická vzájomnosť, čo znamená, že príslušné orgány žiadajúceho štátu by v obdobnom prípade poskytli taký druh právnej pomoci, aký požadujú,

– vykonanie niektorých špecifických úkonov právnej pomoci je podmienené zmluvnou vzájomnosťou (§ 544, § 551), pri absencii zmluvnej úpravy je ich realizácia vylúčená,

– vykonaním žiadaných úkonov nebude poškodený významný chránený záujem SR (§ 481).

Ak je dožadujúcim orgánom žiadané vykonanie úkonu podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom požadovaný postup nie je upravený v tomto zákone, príslušný prokurátor (§ 538 ods. 2) rozhodne o spôsobe vykonania úkonu.

Ak dožadujúci orgán žiada vykonanie úkonu na základe medzinárodnej zmluvy, obsahujúcej úpravu špecifického postupu podrobnejšiu, alebo odlišnú od úpravy vo vnútroštátnom právnom poriadku, vykoná sa úkon podľa medzinárodnej zmluvy s tým, že príslušný prokurátor rozhodne o modalitách spôsobu vykonania úkonu. (Druhý dodatkový protokol k ED o vzájomnej pomoci v trestných veciach).

Ods. 2: Ustanovenie pripúšťa vykonanie úkonu právnej pomoci podľa právneho poriadku cudzieho štátu, ak tento postup nie je v rozpore s významnými chránenými záujmami SR (§ 481), čím je prelomený základný princíp lex fori.

Príslušný prokurátor má v takom prípade obligatórnu povinnosť predložiť dožiadanie súdu na rozhodnutie podľa § 539 odsek 2. Súd rozhodne o existencii, absencii rozporu so záujmami chránenými § 481 a určí spôsob vykonania úkonu.

V prípade, že úkon je vykonaný podľa právnych predpisov cudzieho štátu bez rozhodnutia súdu podľa § 539 ods. 2, je vykonaný v rozpore s právnou úpravou SR.

Ods. 3: Existencia obojstrannej trestnosti vo všeobecnosti nie je podmienkou realizácie právnej pomoci vykonania dožiadania.

Ustanovenie upravuje výnimku z tohto pravidla v prípadoch, kedy sa na vykonanie dôkazu vyžaduje príkaz súdu.

Skúmanie obojstrannej trestnosti je podmienené skutočnosťou, že ide o úkony predstavujúce zásah do ľudských práv a základných slobôd a ich realizácia je limitovaná rozhodnutím súdu v trestnom konaní o trestnom čine. Nie je dovolené zasiahnuť do týchto práv na území SR v konaní o skutku, ktorý by podľa práva SR nebol trestným činom.

Obojstranná trestnosť sa pre účely tohto ustanovenia posudzuje in abstracto (pozri vysvetlivky § 501).

K § 538

Ods. 1: Ustanovenie sa použije subsidiárne pri absencii medzinárodnej zmluvnej úpravy. Ustanovenie upravuje príslušnosť na prijatie dožiadania z cudziny novým spôsobom.

Všetky dožiadania zasielané podľa tretieho oddielu piatej hlavy sa sústreďujú na ministerstve spravodlivosti. Ministerstvo spravodlivosti v prípade, že je príslušné na vybavenie dožiadania (§ 543, § 546) zabezpečí jeho realizáciu.

V ostatných prípadoch dožiadanie odstúpi príslušnému orgánu podľa odseku 2, 3 tohto ustanovenia.

Ods. 2: Ustanovenie upravuje všeobecnú vecnú príslušnosť na zabezpečenie vybavenia dožiadania okresných prokuratúr. Zabezpečenie vybavenia znamená vykonanie úkonov alebo opatrení smerujúcich k získaniu žiadaných dôkazov a informácií. V praxi môže niektoré úkony vykonať súd, alebo z poverenia prokuratúry policajné orgány.

Kritériom zákonnosti v takom prípade je, aby boli úkony vykonané takým spôsobom a takým orgánom, aby boli relevantné ako dôkazy v konaní pred súdom, keby sa trestné konanie viedlo v SR.

Miestna príslušnosť je určená miestom vykonania úkonu.

V prípade, že vo vzťahu k jednému dožiadaniu je príslušných viac prokuratúr, ministerstvo spravodlivosti zašle dožiadanie generálnej prokuratúre na rozhodnutie, ktorá z nich bude zodpovedná za zabezpečenie vybavenia dožiadania. Každá z príslušných prokuratúr zabezpečí vykonanie dožiadania vo svojej kompetencii a poverená prokuratúra zhromaždí výsledky právnej pomoci od všetkých kompetentných prokuratúr a predloží generálnej prokuratúre na ďalší postup.

Ods. 3: Ustanovenie upravuje výnimku z pravidla všeobecnej vecnej príslušnosti okresnej prokuratúry na vykonanie úkonu.

Na žiadosť (ktorá musí byť jasne formulovaná) cudzieho orgánu o vykonanie úkonu súdom, predloží prokuratúra dožiadanie (alebo jeho časť) na vykonanie úkonu okresnému súdu vo svojom služobnom obvode.

Ak je predmetom dožiadania výlučne úkon, ktorý má vykonať súd, môže mu ministerstvo zaslať dožiadanie priamo.

V prípade, ak z dožiadania nie je úplne nepochybné, či má úkon vykonať súd, vyžiada ministerstvo spravodlivosti doplňujúce informácie.

Po vykonaní úkonu predloží súd výsledky právnej pomoci príslušnej prokuratúre na ďalší postup. Ak bolo dožiadanie zaslané súdu priamo ministerstvom spravodlivosti, výsledky zašle priamo ministerstvu.

Ustanovenie nerieši formu ani spôsob zaslania získaných výsledkov právnej pomoci.

V zásade sa výsledky právnej pomoci zasielajú rovnakým spôsobom, akým bolo prijaté (ak medzinárodná zmluva neustanovuje inak). Čiastočnú výnimku z tohto pravidla tvoria prípady súrneho vykonania dožiadania za účasti príslušných orgánov dožadujúcej strany, kedy je výsledky právnej pomoci možné zápisnične odovzdať týmto orgánom, pričom kópie alebo súpis vykonaných úkonov sú zaslané oficiálnou cestou.

K § 539

Ods. 1: Ustanovenie upravuje situáciu, kedy je orgán príslušný na zabezpečenie vykonania dožiadania žiadaný o vykonanie takého úkonu, na ktorého vykonanie je potrebný podľa právneho poriadku SR príkaz súdu.

V zásade ide o úkony predstavujúce taký vážny zásah do ľudských práv a základných slobôd, že o nich musí rozhodnúť súd.

Ustanovenie upravuje postup pri zachovaní princípu vykonania úkonu podľa práva dožiadaného štátu (lex fori).

Ak by bolo potrebné vydať príkaz súdu pri postupe podľa cudzieho práva, súd by aplikoval druhý odsek tohto ustanovenia i pre vydanie príkazu.

Príkaz súdu pre účely aplikácie tejto hlavy je potrebný vo vzťahu k úkonom v štvrtom a šiestom dieli štvrtej hlavy a v piatej a šiestej hlave.

Príkaz súdu je nevyhnutný tiež pri aplikácii postupu podľa § 549 ods. 2.

Ods. 2: Vzhľadom na to, že postup podľa cudzieho predpisu predstavuje vážny zásah do trestnoprávnej suverenity štátu, musí o prípustnosti takejto alternatívy konania rozhodnúť súd.

Súd v rámci rozhodovania skúma:

– či konanie nie je v rozpore s chránenými záujmami SR (§ 481),

– rozhodne o spôsobe vykonania úkonu.

Ak súd nezistí rozpor povolí vykonanie úkonu, resp. vydá príkaz na jeho vykonanie, ak je potrebný.

Súd rozhoduje uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok. Sťažnosť môže podať výlučne prokurátor.

Rozhodovanie súdu o rozpore so záujmami chránenými § 481 nie je potrebné v týchto prípadoch:

– ak cudzí orgán žiada o doručenie osobitným spôsobom podľa právneho poriadku dožadujúceho štátu,

– ak cudzí orgán žiada o poučenie osoby, ktorá má byť vypočutá ako obvinený, svedok alebo iný účastník konania podľa právneho poriadku dožadujúceho štátu.

Ods. 3: Ustanovenie upravuje príslušnosť súdu pri rozhodovaní podľa predchádzajúcich odsekov. Na určovanie miestnej príslušnosti súdu použil zákonodarca rovnaký princíp, ako na určovanie miestnej príslušnosti prokuratúry (§ 538 ods. 2).

K § 540

Ods. 1: Ustanovenie upravuje všeobecný zákaz vykonávania úkonov právnej pomoci cudzím orgánom pri absencii medzinárodnej zmluvy.

Ustanovenie vyjadruje princíp suverenity SR prejavujúci sa vo výlučnom výkone trestnej jurisdikcie. Táto zásada vyplýva z verejnoprávneho charakteru trestného práva.

Medzinárodná zmluva, ktorá upravuje účasť orgánov dožadujúceho na úkonoch vykonávaných dožiadaným štátom, neupravuje však aktívne vykonávanie úkonov, neprelamuje tento všeobecný zákaz. Typickým príkladom je článok 4 ED o vzájomnej pomoci v trestných veciach. Orgány, ktorým bola povolená účasť podľa čl. 4 ED o právnej pomoci, sa pasívne zúčastňujú úkonu, nie sú oprávnené priamo klásť otázky ani inak aktívne zasahovať. V prípade potreby môžu iniciovať otázku alebo doplnkový úkon prostredníctvom príslušného orgánu dožiadaného štátu.

Medzinárodné zmluvy upravujúce aktívne samostatné vykonávanie úkonov orgánmi dožadujúceho štátu bez gescie príslušných orgánov dožiadaného štátu prelamujú túto zásadu. V súčasnosti je to predovšetkým Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach čl. 17, 19.

Slovenská republika túto zmluvu v častiach týkajúcich sa vykonávania trestnoprávnych úkonov priamo cudzími orgánmi neaplikuje. Vo vzťahu k čl. 17 a 19 Druhého dodatkového protokolu k ED o vzájomnej pomoci v trestných veciach uplatnila výhradu.

Ods. 2: Ustanovenie upravuje postavenie a pôsobnosť cudzích konzulárnych úradov v oblasti právnej pomoc v trestných veciach.

Konzulárne úrady majú osobité oprávnenia na vykonávanie úkonov pre orgány vysielajúceho štátu, vyplývajúce z Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch, vyhláška č. 32/1969 Zb., konkrétne oprávnenie doručovať dokumenty z poverenia príslušných orgánov vysielajúceho štátu vyplýva z článku 5 k písm. j) citovaného dohovoru.

Úkony vykonávané konzulárnym úradom nemožno zaradiť medzi úkony právnej pomoci v pravom slova zmysle, pretože nie sú vykonávané orgánmi príslušnými na takýto postup, na základe zákonnej a zmluvnej úpravy však nahrádzajú vykonanie právnej pomoci právne akceptovanou formou. Najbežnejšou a všeobecne akceptovanou formou je doručovanie zásielok občanom vysielajúceho štátu, o ktorého konzulárny úrad ide.

V ustanovení je formulácia „konzulárny orgán s pôsobnosťou pre územie Slovenskej republiky“ použitá zámerne, vzhľadom na to, že niektoré konzulárne úrady majú danú pôsobnosť pre niekoľko susedných štátov súčasne, v dôsledku čoho môžu uplatňovať tieto delegované oprávnenia z územia iného štátu.

Ustanovenie zároveň upravuje zákonnú podmienku, že konzulárny úrad môže z poverenia príslušných orgánov vysielajúceho štátu vykonať úkony na účely trestného konania len po predchádzajúcom súhlase ministerstva spravodlivosti.

Konzulárny úrad vykonáva úkon sám, alebo ho v jeho priestoroch vykonávajú orgány vysielajúceho štátu podľa jeho právnej úpravy. Uvedené konanie nemá charakter právnej pomoci.

V prípade, že by konzulárny úrad požadoval súčinnosť slovenských orgánov, musel by cudzí štát požiadať o právnu pomoc.

Ustanovenie upravuje výnimku z požiadavky predchádzajúceho súhlasu ministerstva spravodlivosti na vykonanie úkonu:

– doručovanie občanovi vysielajúceho štátu bez ohľadu na spôsob doručenia (poštou, osobne, kuriérom),

– výsluch osoby, ak sa táto dostaví dobrovoľne, bez ohľadu na štátne občianstvo a bez ohľadu na procesné postavenie.

Tento spôsob môže byť využitý v zásade aj na výsluch slovenského obvineného občana, ak sa dobrovoľne dostaví na konzulárny úrad.

Ods. 3: Povolenie účasti cudzích orgánov a iných zúčastnených osôb na vykonaní úkonu je prejavom trestnoprávnej suverenity štátu, pretože úkon právnej pomoci je vykonávaný podľa práva dožiadaného štátu a jeho orgánmi.

Vyplýva najmä z charakteru konania v súvislosti s vykonávaním právnej pomoci. Uvedené konanie zo zákona nie je prístupné verejnosti a jednotlivých úkonov sa zúčastňujú osoby podľa vnútroštátnych právnych predpisov. Účasť na úkonoch je obvykle žiadaná za účelom okamžitého oboznámenia sa s produkovaným dôkazom, napríklad obsahom výpovede svedka, a možnosťou reagovať ihneď na nové skutočnosti dovtedy vo vyšetrovaní neznáme, prostredníctvom príslušného orgánu dožiadaného štátu, ktorý vykonáva výsluch.

Súhlas s prítomnosťou udeľuje prokurátor príslušný na vykonanie úkonu. Sudca udeľuje súhlas ak vykonáva žiadaný úkon.

V žiadosti o udelenie súhlasu musí dožadujúci orgán presne uviesť osoby, ktoré sa majú na základe súhlasu zúčastniť úkonu, s identifikačnými údajmi, tak aby vykonávajúci orgán mohol pred úkonom overiť, či udelený súhlas korešponduje s osobami, ktoré sa dostavili. Dožadujúci orgán v žiadosti obvykle uvedie i funkciu osoby v trestnom konaní vedenom v dožadujúcom štáte.

R 78/2002–I: Pokiaľ medzinárodná zmluva umožňuje prítomnosť obhajcu obvineného pri výsluchu svedka za predpokladu, že s tým dožiadaná strana súhlasí, v prípade, ak obhajca obvineného oznámi vyšetrovateľovi, že sa úkonu chce zúčastniť, je policajt v zmysle § 165 ods. 2 TP (teraz § 213 ods. 3) povinný oznámiť obhajcovi čas a miesto konania úkonu (okrem prípadu, keď vykonanie úkonu nemožno odložiť a vyrozumenie obhajcu nemožno zabezpečiť), ak úkon vykonáva sám alebo urobiť opatrenia na možnosť uplatnenia tohto práva, ak o vykonanie úkonu požiadal dožiadaný orgán.

R 78/2002–I: Zápisnica o výsluchu svedka, ktorý bol vykonaný v prípravnom konaní bez toho, aby bol o tomto úkone upovedomený obhajca obvineného, ktorý včas oznámil policajtovi, že sa chce tohto výsluchu zúčastniť, je na hlavnom pojednávaní procesne nepoužiteľná, lebo takým postupom boli porušené práva obvineného na obhajobu v zmysle § 165 ods. 2 TP (teraz § 213 ods. 3), a preto nemôže byť na hlavnom pojednávaní ani prečítaná na základe § 211 ods. 2 písm. a) TP [teraz § 263 ods. 3, písm. a)]. (Upravené znenie).

K § 541

Ustanovenie sa použije primárne pri absencii zmluvnej úpravy subsidiárne, ak sa doručuje na základe ustanovení medzinárodnej zmluvy, nepoužije sa v rozsahu, v ktorom je nezlučiteľné so zmluvnou úpravou.

Ustanovenie komplexným spôsobom upravuje rôzne formy doručenia v závislosti od dožiadania cudzieho orgánu, existencie zmluvnej úpravy a od existencie prekladu do jazyka zrozumiteľného osobe, ktorej sa doručuje.

Úprava doručovania je zjednodušená oproti historicky zaužívanému princípu doručovania prostredníctvom príslušného orgánu dožiadaného štátu.

Za dodržania stanovených podmienok možno doručovať aj poštou.

Ak z medzinárodnej zmluvy vyplýva povinnosť dožadujúceho orgánu vyhotoviť preklad, a tento nie je pripojený, dožiadaný orgán žiadosť vráti na doplnenie bez aplikácie postupu podľa tohto ustanovenia.

Ods. 1: Ustanovenie zjednodušuje spôsob doručovania tým, že umožňuje použiť obdobný postup, ako pri doručovaní do vlastných rúk, podľa tohto zákona.

Ak dožadujúci orgán žiada vyslovene o doručenie prostredníctvom príslušného orgánu dožiadaného štátu s poučením a vyjadrením osoby, ktorej sa doručuje, alebo ak takýto postup upravuje aplikovateľná medzinárodná zmluva, ustanovenie nemožno použiť.

Ďalšie podmienky aplikácie postupu podľa tohto ustanovenia:

– písomnosť je v slovenskom jazyku alebo jazyku, ktorému osoba, ktorej sa doručuje, rozumie,

– písomnosť je v jazyku dožadujúceho štátu a takúto možnosť pripúšťa aj medzinárodná zmluva.

Ak to vyplýva z povahy veci, písomnosť je zároveň v jazyku dožadujúceho štátu.

Za jazyk, ktorému osoba rozumie sa považuje napríklad úradný jazyk štátu, ktorého je občanom.

V prípade, že účinky doručenia nastali po opakovanom doručovaní uložením alebo adresát odmietol zásielku prevziať, je potrebné túto skutočnosť uviesť v sprievodnom liste dožadujúcemu orgánu.

Ods. 2: Ustanovenie upravuje postup dožiadaného orgánu v prípade, že medzinárodná zmluva pripúšťa doručovanie písomností v jazyku dožadujúceho orgánu bez prekladu. V prvej vete upravuje možnosť aplikácie postupu doručovania poštou v zmysle úpravy ods. 1, za predpokladu, že dožiadaný orgán na vlastné náklady zabezpečí preklad písomností do slovenského jazyka.

Vzhľadom na nákladnosť zabezpečovania prekladu (musí byť zabezpečený oficiálny preklad), a jeho spornej efektívnosti, pretože adresát môže lepšie rozumieť jazyku, v ktorom je písomnosť vyhotovená než v slovenčine, sa javí efektívnejší a hospodárnejší postup podľa druhej vety, kedy dožiadaný orgán zabezpečí osobné doručenie adresátovi s tým, že ho poučí o možnosti odoprieť prevzatie zásielky, ak nerozumie jazyku, v ktorom je vyhotovená.

Ods. 3: Ustanovenie upravuje doručenie zásielky formou osobného doručenia, ktoré sa použije, ak dožadujúci orgán o takúto formu doručenia žiada, alebo ho medzinárodná zmluva výslovne vyžaduje.

Na aplikáciu postupu podľa tohto ustanovenia stačí, ak dožadujúci orgán, alebo medzinárodná zmluva vyžadujú poučenie adresáta o možnosti odmietnuť prevzatie písomnosti.

Doručenie podľa tohto ustanovenia adresát obvykle potvrdí v zápisnici o doručení vyhotovenej príslušným dožiadaným orgánom. V zápisnici doručujúci orgán zaznamená i prípadné odmietnutie prevzatia zásielky, uvedie aj dôvody.

V prípade, že je adresát ochotný sa po oboznámení s písomnosťou, ak ide o doručovanie rozhodnutia, vyjadriť k opravnému prostriedku, zaznamená sa táto skutočnosť v zápisnici.

Ak sa adresát ani po opakovanom predvolaní nedostaví pred príslušný orgán na vykonanie doručenia, dožiadanie sa bez vybavenia vráti dožadujúcemu orgánu. K sprievodnému listu sa priložia neúspešné výzvy na osobné prevzatie písomnosti.

K § 542

Ods. 1: Ustanovenie upravuje postup slovenských orgánov, ak dožadujúci orgán žiada výsluch pod prísahou a súčasne nežiada aplikáciu vlastného právneho poriadku. Pre účely vykonania dožiadania cudzieho orgánu a výsluch pod prísahou realizuje vo vzťahu k akémukoľvek procesnému postaveniu vypočúvaného (obvinený, svedok, znalec).

Vypočúvaný musí byť poučený o následkoch krivej výpovede a krivého obvinenia podľa právnej úpravy SR (pozri § 346 TZ).

Podľa právneho poriadku dožadujúceho štátu sa osoba poučí v prípade, ak je to v žiadosti uvedené a text príslušnej právnej úpravy je pripojený.

Možno konštatovať, že v súčasnosti sa stalo ustanovenie čiastočne redundantným (§ 265). Toto ustanovenie má však širší rozsah použitia.

Ods. 2: Ustanovenie upravuje text prísahy a zároveň určuje subjekty, vo vzťahu ku ktorým sa použije. Pojmom účastník konania zákonodarca myslí ostatné druhy procesného postavenia napríklad obvineného a poškodeného.

V prípade, že cudzí orgán žiada o výsluch pod prísahou podľa vlastného právneho poriadku, je nevyhnutné text prísahy preskúmať z hľadiska § 481, zlučiteľnosť s právnym poriadkom a chránenými záujmami SR. Prísaha na Bibliu by bola v zjavnom rozpore s § 481 vzhľadom na čl. 1 ods. 1 a čl. 24 ods. 1 Ústavy .

Ods. 3: Ustanovenie upravuje špeciálne znenie prísahy pre prípad výsluchu znalca.

V tomto dieli sú upravené špecifické inštitúty právnej pomoci, ktoré nie sú typickými úkonmi v trestnom konaní a neslúžia dožadujúcemu štátu ako dôkaz, ale predstavujú špecifickú formu alebo spôsob zabezpečenia dôkazu, v širšom zmysle slova.

Na základe žiadosti o právnu pomoc cudzieho orgánu za predpokladu potvrdenia faktickej vzájomnosti môžu slovenské orgány vykonať i ďalšie špecifické úkony, ktoré sú upravené v iných častiach zákona (napr. § 111 kontrolovaná dodávka, § 134 ods. 2 výsluchy svedka pomocou technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu).

Spoločný vyšetrovací tím možno zriadiť podľa § 10 odsek 9.

K § 543

Ods. 1: Ustanovenie upravuje formálne podmienky na povolenie prevozu územím SR, kedy na žiadosť príslušných orgánov jedného štátu SR zabezpečí prevoz osoby svojím územím do iného štátu, pre účely vykonania inštitútov právneho styku s cudzinou.

Proces povoľovania prevozu je maximálnym spôsobom zjednodušený z dôvodu operatívnosti v prípade potreby rýchlej reakcie na žiadosť iného štátu.

V ustanovení je upravený aj spôsob prevozu, ktorý zabezpečujú policajné orgány, § 485 ods. 3), pričom osoba počas prevozu nie je vzatá do väzby a jej osobná sloboda je obmedzená donucovacími prostriedkami podľa zákona č. 171/1993 ZPZ.

Žiadosť o povolenie prevozu môže podať ktorýkoľvek z dotknutých štátov.

O povolení prevozu rozhodne minister spravodlivosti.

Ods. 2: Ustanovenie formálne upravuje zákonnú prezumpciu povolenia spätného prevozu rozhodnutím ministra spravodlivosti o povolení prevozu, bez ohľadu na to, či to v pôvodnom rozhodnutí bolo uvedené.

Zákonodarca reagoval na skutočnosť, že väčšina inštitútov, ktoré vyžadujú povolenie prevozu, predpokladá i spätný prevoz územím Slovenskej republiky, z dôvodu účelnosti.

K § 544

Ods. 1: Ustanovenie upravuje obligatórnu podmienku použitia tohto inštitútu, zmluvnú vzájomnosť so štátom, ktorého hranice sa majú prekročiť.

Ustanovenie má pôsobiť ako vykonávací predpis k medzinárodným zmluvám, ktoré takúto úpravu obsahujú.

Ustanovenie upravuje dva inštitúty oba inštitúty vníma právna odborná verejnosť ako hraničné medzi policajnou a justičnou spoluprácou-cezhraničné prenasledovanie je medzinárodne vnímané i zmluvne upravené skôr ako forma policajnej spolupráce (Schengenský vykonávací dohovor, článok 41, Zmluva medzi SR a Rakúskou republikou o policajnej spolupráci, oznámenie č. 252/2005 Z. z. – čl. 8, Zmluva medzi SR a Českou republikou o spolupráci v boji proti trestnej činnosti pri ochrane verejného poriadku a pri ochrane štátnej hranice, oznámenie č. 35/2005 Z. z. – čl. 8).

Ako forma medzinárodnej právnej pomoci justičných orgánov je upravené a široko diskutované cezhraničné sledovanie v Druhom dodatkovom protokole k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v čl. 17. Ako forma policajnej spolupráce je upravený v Schengenskom vykonávacom dohovore v čl. 40 a Zmluve medzi SR a Rakúskou republikou o policajnej spolupráci oznámenie č. 252/2005 Z. z. v čl. 7.

V súčasnosti nie je SR viazaná takou zmluvou, ktorá by upravovala medzinárodnú právnu pomoc justičných orgánov a zároveň uvedený inštitút. Jedinou zmluvou, ktorou je SR aktuálne viazaná a obsahuje uvedené inštitúty, je Zmluva medzi SR a Rakúskou republikou o policajnej spolupráci, oznámenie č. 252/2005 Z. z., čl. 7, 8).

Zákonodarca upravil uvedený inštitút ako pokračovanie úkonu uvedeného v § 113 v medzinárodnom meradle.

Úprava sa v tomto ustanovení obmedzuje na určenie oprávneného subjektu na vykonanie úkonu a spôsob jeho vykonania.

Ods. 2: Podmienkou realizácie ustanovenia, resp. inštitútu, je rozhodnutie sudcu v prípravnom konaní prokurátora. Uvedené orgány sú oprávnené podať žiadosť o právnu pomoc štátu, ktorého hranica sa má prekročiť.

Ods. 3: Ustanovenie reflektuje existujúcu zmluvnú úpravu a stanovuje kritériá, za ktorých možno realizovať inštitút i bez rozhodnutia justičného orgánu za týchto podmienok:

– vec nestrpí odklad,

– orgán oprávnený vydať príkaz bude o veci bezodkladne informovaný.

Ods. 4: Ustanovenie upravuje postup v prípade realizácie inštitútu z cudziny cez hranicu Slovenskej republiky na jej územie.

Ustanovenie určuje orgán, oprávnený udeliť súhlas s vykonaním sledovania v prípade, že v medzinárodnej zmluve takáto úprava chýba. Ak medzinárodná zmluva udelenie súhlasu upravuje, aplikuje sa zmluvná úprava („policajné bilaterálne zmluvy“).

K § 545

Ods. 1: Ustanovenie upravuje osobitnú formu právnej pomoci, ktorá sa realizuje v prípade, že sa osoba, ktorej účasť na úkone v cudzine je potrebná, nachádza na území SR vo väzbe alebo vo výkone trestu.

Ustanovenie možno aplikovať v zásade na všetky inštitúty právnej pomoci, kde je potrebná účasť osoby.

Podmienkou aplikácie inštitútu je aby väzba i výkon trestu boli realizované v rámci trestného stíhania resp. trestného konania vedeného v SR. Inštitút nemožno aplikovať napr. pri extradičnej väzbe.

Štátna príslušnosť osoby je pre účely realizácie tohoto inštitútu irelevantná.

Ods. 2:

K písm. a): Ustanovenie nie je možné aplikovať, ak má osoba v konaní v cudzine postavenie obvineného. V takom prípade je potrebné aplikovať inštitút extradície, prípadne v rámci tohoto inštitútu dočasné odovzdanie obvineného (§ 511).

Obligatórnou podmienkou realizácie inštitútu je súhlas osoby s dočasným odovzdaním. Táto podmienka má svoje opodstatnenie v účele dočasného odovzdania, ktorým je vykonanie úkonov právnej pomoci, ak osoba odmieta dočasné odovzdanie, realizácia tohoto nákladného inštitútu by bola neefektívna.

K písm. b): Jedným z prípadov, ktoré zákonodarca mal na mysli je skutočnosť, že osoba by mohla v zahraničí alebo zo zahraničia pôsobiť na svedkov a znalcov.

Ak osoba vykonáva v SR trest odňatia slobody s obmedzením, resp. ochranným liečením, pričom dožadujúci štát nie je schopný zabezpečiť ďalšiu realizáciu liečenia, je to dôvod na aplikáciu tohto ustanovenia.

K písm. c): Ustanovenie upravuje ako dôvod odmietnutia aplikácie inštitútu neprimerané predĺženie väzby.

V prípade, že by hrozilo, že dožadujúci štát nebude schopný vrátiť osobu, ktorá vykonáva v SR trest odňatia slobody, v termíne ukončenia výkonu trestu odňatia slobody, aplikovanie inštitútu minister spravodlivosti nepovolí.

Dožiadanie o právnu pomoc realizáciou uvedeného inštitútu doručené príslušnej prokuratúre (ako orgánu všeobecne príslušnému na vykonanie dožiadania o právnu pomoc) vykoná šetrenie preskúmaním podmienok uvedených v § 545 ods. 1. V prípade, ak má byť dočasne odovzdaná osoba, ktorá je vo väzbe v predsúdnom konaní, predloží žiadosť prostredníctvom generálnej prokuratúry ministrovi spravodlivosti na rozhodnutie o povolení dočasného odovzdania. V predkladacom liste uvedie dôvody v prospech, resp. v neprospech realizácie inštitútu.

V prípade, že osoba je vo väzbe v súdnom konaní, alebo vo výkone trestu odňatia slobody, vyžiada vyjadrenie súdu, resp. ústavu na výkon trestu a predloží žiadosť ministrovi spravodlivosti, ku ktorej vyjadrenia priloží.

K § 546

Ods. 1: Ustanovenie upravuje právomoc ministra spravodlivosti rozhodnúť o povolení dočasného odovzdania osoby.

Dôvody podmieňujúce nepovolenie dočasného odovzdania sú uvedené v § 545 ods. 2. Ide o rámcovú úpravu, minister spravodlivosti nie je limitovaný len týmito dôvodmi. Má právo nepovoliť dočasné odovzdanie aj z iných dôvodov.

V rozhodnutí o povolení minister spravodlivosti stanoví primeranú lehotu, v ktorej má byť osoba vrátená na územie Slovenskej republiky. Určenie lehoty je obligatórnou súčasťou rozhodnutia o povolení.

Ods. 2: Ustanovenie upravuje príslušnosť súdu na vydanie príkazu na premiestnenie osoby. Realizáciu odovzdania upravuje § 485.

K § 547

Ods. 1: Ustanovenie upravuje nezapočítanie časového úseku, v rámci ktorého bol realizovaný inštitút dočasného odovzdania osoby do celkovej dĺžky väzby, čo je podmienené charakterom väzby, ako zaisťovacieho úkonu z dôvodu riadneho objasnenia trestnej veci v konaní v Slovenskej republike. Zohľadňuje všeobecné pravidlo nezapočítania doby, po ktorú orgány činné v trestnom konaní a súd nemôžu vykonávať úkony trestného konania z dôvodu prekážky na strane osoby (§ 77) alebo verejného záujmu (§ 545).

Ustanovenie upravuje príslušnosť súdu na rozhodnutie podľa štádia trestného konania a návrhové oprávnenie prokurátora.

Ods. 2: Ustanovenie upravuje rozsah započítania doby strávenej v zahraničí do výkonu trestu v SR. I osobe, ktorá je vo väzbe, sa doba strávená v cudzine započíta sa do dĺžky výkonu trestu, nie do lehôt podľa § 76 .

Ods. 3: Súd rozhoduje uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

K § 548

Ustanovenie upravuje inštitút umožňujúci osobu, ktorá je vo väzbe v SR dočasne odovzdať zo štátu, ktorý žiada o právnu pomoc do štátu, ktorý požadovaný úkon má vykonať, z dôvodu nevyhnutnosti jej účasti na úkone. Typickým príkladom takého úkonu je konfrontácia (§ 125).

Orgán príslušný na podanie dožiadania o právnu pomoc (§ 532 ods. 1), ktorý zistil potrebu aplikácie uvedeného inštitútu, prešetrí podmienky uvedené v § 545 ods. 2, ak nezistí prekážku aplikácie tohoto postupu, v žiadosti o právnu pomoc okrem všeobecných náležitostí (§ 533) uvedie taktiež žiadosť o dočasné prevzatie osoby s odôvodnením nevyhnutnosti prítomnosti osoby na úkone vykonávanom v cudzom štáte a dokladom o súhlase osoby s dočasným odovzdaním (vyjadrenie do zápisnice).

Žiadosť o dočasné odovzdanie osoby predloží ministrovi spravodlivosti na rozhodnutie podľa § 546 ods. 1.

V žiadosti uvedie príslušný orgán, dátum, ku ktorému má byť osoba vrátená na územie SR.

Príkaz na premiestnenie osoby podľa § 546 ods. 2 okresný súd, v obvode ktorého je osoba vo väzbe.

Ustanovenie upravuje relatívne nový inštitút právnej pomoci, ktorý zatiaľ nie je frekventovane využívaný, ale pre prax mimoriadne užitočný. Upravený je v dvojstranných zmluvách s Rakúskom (čl. IX vyhláška č. 51/1996 Z. z.), Poľskom (čl. VIII, oznámenie č. 28/1998 Z. z.)

Druhý dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach čl. 13 (oznámenie č. 165/2005 Z. z.).

K § 549

Ods. 1: Ustanovenie upravuje postup príslušných orgánov (§ 532 ods. 1) v prípade, keď je pre účely dokazovania v trestnom konaní na území SR potrebná účasť osoby nachádzajúcej sa vo väzbe alebo výkone trestu v inom štáte, osoba, o ktorú ide, nesmie byť v procesnom postavení obvineného v konaní v SR. Príslušný orgán v žiadosti o právnu pomoc okrem všeobecných náležitostí (§ 433) presne špecifikuje dôvody nevyhnutnosti zabezpečenia účasti osoby, ktorej je obmedzená osobná sloboda v cudzom štáte na úkonoch v SR. Úkony, na ktorých sa má zúčastniť, musia byť v žiadosti presne uvedené i s dátumom a hodinou ich predpokladanej realizácie.

Žiadosť predloží ministerstvu spravodlivosti, ktoré po súhlasnom stanovisku dožiadaného štátu, zabezpečí realizáciu inštitútu.

Ods. 2: Po doručení súhlasného stanoviska dožiadaného štátu, súd obligatórne rozhodne o vzatí osoby do väzby počas vykonávania úkonov na území SR.

Ustanovenie upravuje príslušnosť na rozhodnutie o väzbe, podľa štádia a konania, v ktorom sa o realizácii inštitútu žiada. V predsúdnom konaní súd rozhoduje vždy na návrh prokurátora.

V uznesení o vzatí do väzby súd začatie plynutia väzby špecifikuje dňom fyzickej realizácie prevzatia osoby (§ 485 ods. 1).

Proti uzneseniu o väzbe je prípustná sťažnosť, ktorá nemá odkladný účinok (§ 83 ods. 1 – per analogiam).

Po vykonaní úkonov trestného konania, ktoré boli dôvodom prevzatia osoby do Slovenskej republiky, informuje príslušný slovenský orgán (prokurátor, sudca, ministerstvo spravodlivosti, že prítomnosť osoby na území Slovenskej republiky už nie je potrebná. Ministerstvo spravodlivosti informuje o tejto skutočnosti príslušný orgán cudzieho štátu, dohodne termín a miesto realizácie vrátenia dočasne odovzdanej osoby.

Ministerstvo spravodlivosti o dohodnutom termíne a spôsobe vrátenia osoby informuje príslušný slovenský orgán.

Ods. 3: Ustanovenie upravuje primerané použitie § 549 ods. 1, ods. 2 i na žiadosť cudzieho orgánu o vykonanie úkonov právnej pomoci na území SR za účasti osoby, ktorá je vo väzbe na území dožadujúceho štátu. Ide o zrkadlovú situáciu k ustanoveniu § 548.

Príslušnosť súdu na rozhodnutie o väzbe sa určí podľa § 539 ods. 3.

K § 550

Ods. 1: Ustanovenie upravuje inštitút odovzdania veci. Táto úprava sa použije subsidiárne v prípade absencie medzinárodnej zmluvy. Použije sa tiež pre potreby extradičného konania vo vzťahu k veciam, ktoré boli zaistené v súvislosti so zadržaním osoby, o extradíciu ktorej ide. Konanie podľa tohto ustanovenia možno realizovať výlučne na žiadosť cudzieho orgánu.

Zo žiadosti musí byť jednoznačne zrejmý účel, pre ktorý má byť vec zaistená a odovzdaná a súvislosť s trestnou vecou, či ide o dôkaz, alebo „výnos z trestnej činnosti“.

V prípade, že sa má zaistiť majetok pre účely budúcej konfiškácie, nie je možné postupovať podľa tohto ustanovenia, ale podľa § 551, vo vzťahu ku ktorému je nevyhnutná zmluvná vzájomnosť.

Toto ustanovenie je najfrekventovanejšie využívané vo vzťahu k zaisteniu a odovzdaniu dôkazov v trestnom konaní (§ 89 – § 94).

Veci, ktoré boli zaistené pre potreby trestného konania v Slovenskej republike, môžu byť na žiadosť cudzieho orgánu odovzdané, s obmedzením uvedeným v odseku 2.

Fyzické odovzdanie veci príslušné orgány zabezpečia podľa § 485 ods. 4.

Ods. 2: Ustanovenie upravuje situáciu, za ktorej možno realizáciu žiadanej formy právnej pomoci odložiť.

Toto ustanovenie v podstate rieši postupnosť použitia dôkazu tak, že pre potrebu vykonania dôkazu v cudzine sa vec odovzdá až keď odpadne dôvod, pre ktorý je potrebná v trestnom konaní v SR.

Ods. 3: Ustanovenie upravuje postup primárne uplatňovaný pri realizácii odovzdania, že dožiadaný orgán požiada o vrátenie odovzdávanej veci, akonáhle odpadne dôvod, pre ktorý je žiadaná.

Ustanovenie upravuje výnimky z uvedeného pravidla, ktoré možno uplatniť za týchto podmienok:

Dožiadaný orgán sa môže vzdať vrátenia veci do Slovenskej republiky, ak:

– vec nie je potrebná pre trestné konanie vedené v Slovenskej republike,

– na vec si nenárokuje vlastnícke ani iné obdobné právo, fyzická ani právnická osoba v Slovenskej republike,

– vec nemá v Slovenskej republike osobitný právny status a bola zaistená výlučne pre potreby cudzieho štátu.

Dožiadaný orgán môže stanoviť, že vec sa vráti priamo vlastníkovi, ak už nie je potrebná pre trestné konanie vedené v Slovenskej republike.

Ods. 4: Ustanovenie upravuje použitie odseku 1 až 3 tohto ustanovenia i na odovzdanie veci, ktorá bola zaistená v rámci extradičného konania.

Pre tento prípad je príslušným orgánom krajský súd, rozhodujúci o prípustnosti vydania.

K § 551

Ods. 1: Ustanovenie upravuje obligatórnu podmienku aplikácie uvedeného postupu zmluvnú vzájomnosť.

Existencia aplikovateľnej medzinárodnej zmluvy je predpokladom použitia ustanovenia z dôvodu účelu, pre ktorý sa zaistenie má vykonať.

Účelom zaistenia majetku podľa tohto ustanovenia je budúca realizácia uznania (§ 518) a vykonania (§ 521) cudzieho majetkového rozhodnutia.

Obvykle je žiadané zaistenie majetku získaného trestným činom, použitého na trestný čin, peňažného ekvivalentu zisku z trestnej činnosti.

Podmienkou aplikácie ustanovenia je skutočnosť, že majetok, o ktorý ide, je vlastníctvom obvineného, proti ktorému sa vedie v cudzine trestné stíhanie.

Ustanovenie nie je možné použiť vo vzťahu k žiadosti cudzieho orgánu na zabezpečenie nároku poškodeného.

Ustanovenie určuje osobitnú príslušnosť na rozhodnutie o zaistení, oproti vnútroštátnemu konaniu, z dôvodu účelu realizácie tohoto inštitútu.

Súd rozhoduje na návrh prokurátora, príslušného podľa § 538 ods. 2.

Ods. 2: Ustanovenie upravuje miestnu príslušnosť súdu (lex specialis § 539 ods. 2).

Ods. 3: Ustanovenie upravuje zrušenie predbežného zaistenia súdom.

Súd zruší zaistenie veci okamžite po relevantnom oznámení dožadujúceho orgánu, že ďalej na zaistení majetku netrvá.

Súd môže zrušiť zaistenie i v prípade, že dožadujúci štát v primeranom čase nepožiada o výkon rozhodnutia podľa § 515 ods. 2 písm. e).

Túto podmienku zákonodarca zapracoval do zákonnej úpravy najmä z toho dôvodu, že zaistenie majetku, ako vážny zásah do práv, v mnohých prípadoch i ďalších osôb okrem obvineného, by malo byť časovo limitované podobne, ako vo vnútroštátnej právnej úprave minimálne z dôvodu rovnosti pred zákonom.

Primeraný čas uvedený pre účely tohoto ustanovenia určí podľa účelu i charakteru zaisteného majetku príslušný súd, nemal by byť kratší ako 6 mesiacov.

K § 552

Ustanovenie určuje osobitnú príslušnosť vo vzťahu § 538 v prípade, že cudzí štát žiada výlučne o informáciu z registra trestov. Ak informácia z registra trestov je len jedným z viacerých úkonov, zostáva príslušnosť podľa § 538 ods. 2 zachovaná.

Pozri aj ZRT.

K § 553

Ods. 1: Trovy konania zásadne znáša štát a to aj trovy povinnej obhajoby, ktoré vznikli obvinenému v súvislosti s podaním dovolania generálnym prokurátorom alebo ministrom spravodlivosti. Ostatné taxatívne vymenované trovy znáša osoba, ktorej sa dotýkajú, t. j. napr. obvinený, poškodený a pod.

Trovami nevyhnutnými na vykonanie trestného konania je potrebné rozumieť všetky finančné náklady súvisiace s konkrétnou trestnou vecou, napr. náklady spojené so zabezpečovaním dôkazov, svedočné atď.

Dovolanie – pozri vysvetlivky k § 368 a nasl.

Ods. 2: Podrobnosti o odmene a náhrade výdavkov obhajcovi upravuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Ods. 3 a 4: Podľa § 47 ods. 6 súd a v prípravnom konaní prokurátor ustanoví poškodenému zástupcu, ak uplatňuje nárok na náhradu škodu a nemá dostatočné prostriedky, aby uhradil náklady s tým spojené. Takto ustanovený advokát vykonáva len úkony smerujúce k uplatneniu nároku na náhradu škody, preto sa jeho odmena vypočíta podľa tarify určenej pre konanie o občianskoprávnych veciach – pozri § 10 vyššie citovanej vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

O priznaní odmeny rozhoduje orgán, ktorého rozhodnutím bolo trestné stíhanie právoplatne skončené, t. j. v prípravnom konaní o odmene rozhoduje prokurátor a v konaní pre súdom predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený vyšší súdny úradník. O výške odmeny a náhrady sa rozhoduje formou uznesenia.

Vyšší súdny úradník – pozri zákon č. 425/2002 Z. z. o vyšších súdnych úradníkov v znení neskorších predpisov.

Ods. 5: Sťažnosť a konanie o sťažnosti – pozri 185 a nasl. Sťažnosť proti uzneseniu môže podať osoba, ktorej sa uznesenie priamo týka, teda najmä poškodený, ustanovený zástupca a obvinený; proti rozhodnutiu súdu má právo podať sťažnosť aj prokurátor – pozri vysvetlivky k § 186 ods. 1.

R 31/1991: Obvinenému, ktorý bol právoplatne uznaný vinným, je potrebné oznámiť uznesenie o priznaní odmeny a náhrady hotových výdajov ustanovenému obhajcovi a takýto obvinený je tiež osobou, ktorá má právo podať proti uzneseniu sťažnosť, pretože sa ho priamo dotýka.

R 42/1991: Pri rozhodovaní o nároku obhajcu na odmenu a náhradu hotových výdajov súd preskúma správnosť účtovania úkonov právnej pomoci poskytnutých ustanoveným obhajcom, ale nie však kvalitu úkonov.

K § 554

Ods. 1: Zákon ustanovuje povinnosť náhrady nákladov, ktoré vznikli bezdôvodnou neúčasťou na úkone trestného konania. Podmienkou je, aby nariadený úkon nebolo možné bez prítomnosti dotknutej osoby uskutočniť a o povinnosti uhradiť takto vzniknuté náklady bola vopred riadne poučená. Je nerozhodné, či takouto osobou bol obvinený, obhajca alebo iná z osôb v trestnom konaní. Povinná osoba uhradí len náklady spojené s opakovaním úkonu alebo hlavného pojednávania, nie náklady úkonu, ktorý sa nemohol vykonať.

Ods. 2 a 3: O výške náhrady rozhoduje orgán, ktorý vo veci konal alebo mal konať.

Ods. 4: Sťažnosť – pozri § 185 a nasl. TP.

K § 555

Ods. 1: Ak bol odsúdený právoplatne uznaný vinným, je povinný uhradiť štátu všetky taxatívne vymenované náklady spojené s trestným konaním. Odsúdenému vzniká povinnosť na náhradu bez ohľadu na trest, ktorý mu bol uložený príp. aj vtedy, ak bolo upustené od potrestania.

Ods. 2: Trovy spojené s výkonom väzby – pozri § 12 ZVV.

Trovy spojené s výkonom trestu odňatia slobody – pozri § 90 až 93 ZVTOS.

Ods. 3: Paušálne trovy konania – pozri vyhlášku Ministerstva spravodlivosti SR č. 482/2002 Z. z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov trestného konania

Ods. 4: Poškodený je povinný uhradiť trovy spojené s ustanovením jeho zástupcu najmä ak sa preukáže, že trestným činom nebola poškodenému spôsobená škoda alebo ak sa dodatočne preukáže, že mal dostatočné prostriedky na to, aby svoj nárok na náhradu škody uplatnil sám.

R 61/1973: Vo veciach, v ktorých sa pribral znalec, je povinný nahradiť štátu zvýšenú paušálnu sumu trov trestného konania len ten odsúdený, ktorého sa znalecký posudok týkal.

R 47/1991: V prípade, ak rozhoduje súd I. stupňa po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku o povinnosti odsúdeného k úhrade odmeny a hotových výdavkov uhradených ustanovenému obhajcovi štátom, je povinný zistiť, či odsúdený má dostatočné prostriedky k tomu, aby tieto náklady uhradil; to najmä znamená, že je povinný zistiť majetkové pomery a možnosti odsúdeného. Pokiaľ zistí, že odsúdený nemá dostatok prostriedkov k tomu, aby uhradil náklady nutné obhajoby, a má preto nárok na bezplatnú obhajobu (§ 40 ods. 2), vydá rozhodnutie, že z tohto dôvodu nie je povinný uhradiť odmenu a hotové výdavky uhradené štátom ustanovenému obhajcovi.

K § 556

Ods. 1: Zákon zabraňuje neodôvodnenému podávaniu návrhov na mimoriadne opravné prostriedky tým, že stanovuje povinnosť uhradiť trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s prejednaním zjavne neopodstatneného návrhu. Je tiež povinný uhradiť štátu odmenu a náhradu obhajcovi, ak bol odsúdenému ustanovený. O povinnosti rozhoduje uznesením súd, ktorý na základe podaného dovolania alebo návrhu na povolenie obnovy konania vo veci konal.

Dovolanie a obnova konania – pozri § 363 a nasl. TP.

Ods. 2: Prokurátor aj štátny orgán starostlivosti o mládež v trestnom konaní reprezentujú záujem štátu, a preto z povahy veci vyplýva, že nemajú povinnosť na náhradu trov spojených s podaním mimoriadneho opravného prostriedku.

Porovnaj R 41/1991.

K § 557

Ods. 1: Súd o náhrade trov poškodenému rozhoduje z úradnej povinnosti, poškodený však musí preukázať výšku trov. Pre rozhodnutie o povinnosti náhrady je potrebné, aby súd aspoň sčasti priznal poškodenému nárok na náhradu škody; ak súd náhradu škody neprizná, spravidla poškodenému neprizná ani náhradu trov (výnimka podľa ods. 2). Odsúdený nie je povinný nahradiť všetky náklady ale len tie, ktoré boli potrebné na účelné uplatnenie nároku na náhradu škody. O účelnosti vynaložených nákladov rozhoduje príslušný orgán s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu.

Ods. 2: Zákon implementujúc Rámcové rozhodnutie Rady č. 2001/220/JHA o postavení obetí v trestnom konaní umožňuje súdu v mimoriadnych prípadoch priznať náhradu trov konania aj v prípade, ak v trestnom konaní nebol poškodenému priznaný nárok na náhradu škody. Takouto mimoriadnou okolnosťou bude napr. skutočnosť, že súd mal za preukázané spôsobenie škody, ale rozhodnutie o jej náhrade presahovalo rámec trestného konania a súčasne poškodený by bol v takej sociálnej situácii, že ďalšieho konania o náhrade škody v občianskoprávnych veciach, bez náhrady doposiaľ vynaložených nákladov, by nebol schopný.

R 30/1986: Náklady potrebné k vykonaniu mimoriadnej inventúry k zisteniu výšky škody spôsobenej vlámaním sa do predajne sú nákladmi potrebné na účelnému uplatnenie nároku poškodenej osoby v trestnom konaní a odsúdený je povinný ich nahradiť.

K § 558

O povinnosti na náhradu trov konania rozhoduje vždy predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený vyšší súdny úradník. Pri rozhodovaní je potrebné objasniť najmä majetkové pomery odsúdeného.

K § 559

Trovy konania určené paušálnou sumou možno uhradiť aj vopred kolkovými známkami. Ak neboli zaplatené, rozhodne o nich predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený vyšší súdny úradník uznesením, proti ktorému sťažnosť nie je prípustná.

Pozri tiež vyhlášku Ministerstva spravodlivosti SR č. 482/2002 Z. z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov trestného konania.

K § 560

Týmto ustanovením sa deklaruje prevzatie právnych aktov ES a EÚ uvedený v prílohe TP.

Ide o Rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV o postavení obetí v trestnom konaní (Ú. v. ES – L 82, 22. 9. 2001) a o Rámcové rozhodnutie Rady 2002/465/SVV o spoločných vyšetrovacích tímoch (Ú. v. ES – L 162, 20. 6. 2002), ktorých obsah z hľadiska sledovaného cieľa bol premietnutý do príslušných ustanovení TP.

K § 561

Ods. 1: Týmto ustanovením sa splnomocňuje ministerstvo spravodlivosti na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu na ustanovenie podrobností o organizácii práce a postupe pri vybavovaní trestných vecí okresnými súdmi a krajskými súdmi.

Ods. 2: Týmto ustanovením sa splnomocňuje ministerstvo spravodlivosti na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu na ustanovenie podrobností o podmienkach a postupe prokurátora pri konaní o dohode o vine a treste.

Ods. 3: Týmto ustanovením sa splnomocňuje ministerstvo spravodlivosti na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu na ustanovenie podrobností o tvorbe spisu vrátane číslovania listov a vyhotovovania jeho obsahu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi.

K § 562

Ods. 1: Stanovuje sa, že okresným súdom v sídle Krajského súdu v Košiciach, ktorý bude príslušným na konanie na základe § 16 ods. 1 (o obzvlášť závažných zločinoch a o skutkoch spáchaných organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou) je Okresný súd Košice 1.

Rovnako sa stanovuje, že okresným súdom v sídle Krajského súdu Bratislava príslušným na konanie podľa § 16 je Okresný súd Bratislava I.

Obzvlášť závažný zločin – pozri § 10 ods. 3 TZ.

Organizovaná skupina, zločinecká skupina, teroristická skupina – pozri § 129 TZ.

Ods. 2: Stanovuje sa, že okresný súd v sídle krajského súdu je príslušný na konanie v prvom stupni aj o trestných činoch podľa skôr účinných predpisov, ktoré svojou závažnosťou a povahou zodpovedajú trestným činom uvedeným v § 16 ods. 1 (obzvlášť závažné zločiny, resp. skutky spáchane organizovanou skupinou, zločineckou skupinou alebo teroristickou skupinou).

Ods. 3: Stanovuje sa, že rozhodnutia a opatrenia týkajúce sa výkonu rozsudkov najvyššieho súdu ako súdu prvého stupňa vykonáva Okresný súd Bratislava I a Vojenský obvodový súd Bratislava.

K § 563

Vzhľadom na obsahovú zmenu významu pojmu orgán činný v trestnom konaní oproti doterajším predpisom sa stanovuje, že ak sa v predpisoch vyhlásených pred účinnosťou tohto zákona používa pojem orgán činný v trestnom konaní, rozumie sa tým policajt, prokurátor a súd podľa tohto zákona.

Podľa tohto zákona je orgánom činným v trestnom konaní iba prokurátor a policajt (pozri § 10 ods. 1).

K § 564

Ods. 1: Týmto ustanovením sa deklaruje, že trestné stíhanie a procesné úkony vykonávané pred účinnosťou tohto zákona majú rovnaké účinky, ako keby boli vykonané podľa tohto zákona.

Ods. 2: Stanovuje sa, že lehoty na vyšetrovanie podľa tohto zákona začínajú plynúť od 1. 1. 2006, kedy nadobudne účinnosť tento zákon (§ 569).

Lehoty vyšetrovania – pozri § 203 ods. 2 (skrátené vyšetrovanie), resp. § 209 ods. 2 (vyšetrovanie).

Ods. 3: Stanovuje sa, že vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (§ 569), vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov, t. j. podľa Trestného poriadku č. 141/1963 Zb. v znení neskorších predpisov.

Konanie o riadnom opravnom prostriedku v týchto veciach vykoná krajský súd taktiež podľa doterajších predpisov.

Ak vec postúpi nepríslušný súd príslušnému okresnému súdu, je rovnako rozhodujúce, kedy bola podaná obžaloba na súd.

Ods. 4: Stanovuje sa, že vo veciach, v ktorých bola pred účinnosťou tohto zákona podaná obžaloba na krajský súd ako súd prvého stupňa, vykoná konanie v prvom stupni krajský súd podľa doterajších predpisov.

Konanie o riadnom opravnom prostriedku v týchto veciach vykoná najvyšší súd taktiež podľa doterajších predpisov.

Ods. 5: Stanovuje sa, že konanie v zmysle ods. 3 a 4 zahŕňa aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby, vrátane konania o predĺžení lehoty väzby najvyšším súdom (pozri § 71 ods. 2 Trestného poriadku č. 141/1963 Zb. v znení neskorších predpisov).

Ak vec postúpi nepríslušný súd príslušnému krajskému súdu, je rovnako rozhodujúce, kedy bola podaná obžaloba na súd.

Ods. 6: Ak dôjde k právoplatnému vráteniu veci, v ktorej bola obžaloba podaná na súd pred účinnosťou tohto zákona, prokurátorovi do prípravného konania, v ďalšom trestnom konaní sa postupuje už podľa tohto zákona.

Ods. 7: Stanovuje sa, že lehoty, v ktorých treba rozhodnúť o väzbe v prípravnom konaní podľa tohto zákona začínajú plynúť dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, a to aj vo vzťahu k väzbám, ktoré začali pred týmto dňom podľa doterajších predpisov.

Stanovené lehoty trvania väzby tým nie sú dotknuté.

Výnimkou z dodržania stanovených lehôt väzby podľa tohto zákona môžu byť iba prípady, keď bolo pred účinnosťou tohto zákona rozhodnuté o predĺžení väzby na lehotu presahujúcu prípustnú hranicu trvania väzby podľa tohto zákona. V týchto prípadoch sa väzba ex lege končí najneskôr uplynutím 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (§ 569), t. j. najneskôr 31. 3. 2006.

K lehotám väzby – pozri § 76 ods. 2, 3, 6 a 7.

Stanovuje sa, že pre určenie lehôt rozhodných pre dĺžku väzby na základe § 76 ods. 6 a 7 sú relevantné trestné sadzby ustanovené za stíhaný skutok Trestným zákonom účinným v čase rozhodovania o väzbe, t. j. nie trestné sadzby na základe právneho posúdenia skutku v súlade s § 2 ods. 1 TZ.

Rovnakým spôsobom sa určia lehoty rozhodné pre dĺžku väzby v prípadoch, keď je páchateľovi vznesené obvinenie po nadobudnutí účinnosti tohto zákona za skutok spáchaný pred jeho účinnosťou.

K § 565

Stanovuje sa, že oznamovacia povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyplývajúca z ust. § 114 ods. 8 a § 115 ods. 8, sa vzťahuje na prípady, v ktorých boli príslušné príkazy podľa § 114 ods. 2 a § 115 ods. 3 vydané po účinnosti tohto zákona.

K § 566

Ods. 1: V konaní o sťažnosti pre porušenie zákona podanej pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa postupuje podľa doterajších predpisov.

Ods. 2: Stanovuje sa, že vo veciach, v ktorých by bol podľa doterajších predpisov príslušný na konanie o sťažnosti pre porušenie zákona Najvyšší súd ČSFR, je na prípadné konanie o dovolaní príslušný Najvyšší súd SR v tých prípadoch, v ktorých ako orgán prvého stupňa rozhodoval orgán so sídlom na území SR.

Ods. 3: Stanovuje sa, že vo veciach, v ktorých rozhodol bývalý Štátny súd alebo Najvyšší súd ako súd prvého stupňa, je na prípadné konanie o dovolaní príslušný Najvyšší súd SR v tých prípadoch, v ktorých by podľa doteraz platných predpisov príslušný na konanie v prvom stupni súd so sídlom na území SR.

K § 567

Ods. 1: Stanovuje sa, že v prípadoch právoplatného povolenia obnovy konania pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa na ďalší postup v trestnom konaní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona (§ 569) použijú (obligatórne) ustanovenia tohto zákona za podmienky, ak je to pre obvineného priaznivejšie.

O povolení konania rozhoduje príslušný súd uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť.

Právoplatné povolenie obnovy konania nastáva ku dňu nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania.

Obnova konania – pozri § 393 až § 405.

Obvinený – pozri § 10 ods. 11.

Ods. 2: Stanovuje sa, že v prípadoch, v ktorých sa o podanom návrhu na povolenie obnovy konania podanom pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (§ 569) ešte nekonalo alebo ak o návrhu na povolenie obnovy konania nebolo k tomuto dňu právoplatne rozhodnuté, koná sa (obligatórne) podľa tohto zákona za podmienky, ak je to pre obvineného priaznivejšie.

Ods. 3: Stanovuje sa, že vo veciach, v ktorých návrh na povolenie obnovy konania smeruje proti rozhodnutiam vydaným v prvom stupni súdmi, ktoré už neexistujú, o návrhu na povolenie obnovy je príslušný rozhodovať ten súd, ktorý by bol vecne a miestne príslušný na konanie podľa tohto zákona.

K vecnej a miestnej príslušnosti – pozri § 12 až § 17.

Ak rozhodoval ako súd prvého stupňa bývalý Štátny súd alebo Najvyšší súd, je na prípadné konanie o návrhu na povolenie obnovy konania príslušný okresný súd v sídle krajského súdu, alebo vojenský obvodový súd, ktorý by bol miestne príslušný podľa tohto zákona (pozri § 17).