Národná rada Slovenskej republiky schválila novelu zákona o priestupkoch, na základe ktorej sa s účinnosťou od 1.marca 2012 ruší priestupková imunita poslancov a iných subjektov.
Cieľom tohto príspevku je opätovné podnietenie diskusie o inštitúte trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, nakoľko jeho súčasná právna úprava je veľkou časťou právnej obce vnímaná ako nevyhovujúca. Pritom súčasný stav v spoločnosti svedčí o tom, že precízna úprava tohto inštitútu je viac ako potrebná.
V prípade Salduz vs. Turecko Európsky súd pre ľudské práva posudzoval porušenie:
Podstatou projektu je aktívna podpora budovania znalostnej spoločnosti vytvorením verejného bezplatne prístupného internetového portálu "e-Publikacie.gov.sk" (portál typu web 2.0), kde budú môcť jeho používatelia (občania SR) bezplatne zdieľať a rozvíjať:
Sponzoring rovnako ako reklama nemá v slovenskom právnom poriadku vyhradený osobitný zmluvný typ, „sponzorskú zmluvu“. Rovnako ako v prípade reklamy sa preto využívajú nepomenované zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka alebo § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Možno aj kvôli nedostatočnej právnej úprave, ktorá nedosahuje ani len úroveň stručnej úpravy reklamy zákonom č. 147/2001 Z.z. o reklame, v praxi často splýva sponzoring s darovaním.
Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 zaručuje rovnaké zaobchádzanie vo svojom čl. 2. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach v čl. 2 ods. 2 a v čl. 3. Princíp rovnakého odmeňovania ako súčasť zásady rovnakého zaobchádzania je zakotvený v Dohovoroch Medzinárodnej organizácie práce (MOP) č. 100/1951 a č. 111/1958. Podľa MOP do kategórie štandardov rovnakého zaobchádzania spadá aj Dohovor o pracovníkoch s rodinnými povinnosťami (č. 156/1981), ktorí by nemali podliehať diskriminácii z toho dôvodu, že medzi ich rodinnými povinnosťami a pracovnými povinnosťami vznikol konflikt. Podľa Dohovoru MOP č. 183/2000 by ani materstvo, resp. tehotenstvo nemali predstavovať dôvod na diskrimináciu. Charta základných práv EÚ tiež zaručuje v čl. 20 a 21 rovnaké zaobchádzanie a zákaz diskriminácie.
Ochrana a komerčné využívanie osobnostných práv športovcov, obdobných práv právnických osôb a osobnomajetkových práv je otázkou nanajvýš aktuálnou, a pozornosť sa jej venuje na celom svete. V Slovenskej republike napriek tomu táto problematika zatiaľ nebola v právnej vede osobitne skúmaná.
Všeobecná deklarácia ľudských práv v čl. 20 umožňuje slobodu združovania, vrátane slobody odborového združovania, ktorá je výslovne zaručená v čl. 23 ods. 4: „Každý má právo na ochranu svojich záujmov zakladať s inými odborové organizácie a pristupovať k nim.“ Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach tieto otázky upravuje v čl. 8.
Kniha Medicínske právo a ochrana osobnosti, ktorej autorom je JUDr. Ivan Humeník, PhD., predstavuje významnú a zaujímavú publikáciu v oblasti medicínskeho práva. Prinášaná recenzia ponúka prierez publikáciou a má za cieľ informovať o základných otázkach, ktoré stoja v predmete jej záujmu.
Približne od 60.-70. rokov 20. storočia sa v západnej Európe hráči kolektívnych športov pokladajú za zamestnancov. Tento prístup k športovcom prevzal aj Súdny dvor Európskej únie (SD EÚ) v rade prípadov, spomedzi ktorých možno uviesť prípady Walrave a Koch, Donà vs. Mantero, Bosman, Lehtonen, či najnovšie Olivier Bernard vs. Olympic Lyonnaise.
Spoplatnenie akýchkoľvek internetových služieb sa v podmienakch súčasnosti zvlášť pod vplyvom dogmatizovania spotrebiteľského práva stáva nemožným. Je tento trend dobrý, a aké su presahy z tohto konceptu plynúce?