Ladislav Križan

Srbská republika hostila 15. marca 2012 v Belehrade XII. konferenciu ministrov Rady Európy zodpovedných za oblasť športu, ktorá sa konala v kooperácií s tzv. EPAS (Enlarged Partial Agreement on Sport). EPAS je jedna z rozšírených čiastkových zmlúv Rady Európy, konkrétne v oblasti športu, ktorá umožňuje niektorým štátom RE plus ďalším signatárom zmluvy angažovať sa v osobitných aktivitách spoločného záujmu so súhlasom ostatných členov RE. Autori sa predkladanom príspevku pokúšajú priblížiť priebeh konferencie a 3 schválené rezolúcie č. 1, 2.1 a 2.2 vo všeobecnosti, ako i z pohľadu Slovenskej republiky v podobe odporúčaní pre budúcnosť.

Jean-Marc Bosman je asi najznámejším belgickým futbalistom. Hoci málokto vie, za ktoré kluby hral a či získal nejaké trofeje, zainteresovaní vedia, že rozhodnutia súdov v sporoch známych pod jeho menom vyvrcholili na konci 20. storočia. Ich výsledkom boli najmä zmeny v prestupovom systéme športovcov.

Zdá sa, že dialóg si bude vyžadovať i rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SDEU“), ktorý vo veci Bernard zo 16. marca 2010 zaujal stanovisko k vzťahu: právo Európskej únie verzus šport, konkrétne futbal.

Autor analyzuje zákon NR SR č. 300/2008 o organizácii a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov vzhľadom na jeho obsah a priebeh legislatívneho procesu, ktorý jeho prijatiu predchádzal a pridáva poznámky o jeho vzťahoch k ostatnej slovenskej športovej legislatíve.

Zákon pozostáva z 5 článkov, pričom úvodný článok, rozsahovo najväčší z nich, je zložený z 6 častí v podobe až 34 paragrafov. Z tohto dôvodu, no najmä z dôvodu maximálneho rozsahu tohto príspevku nie je možné sa vyjadriť ku všetkým ustanoveniam zákona. Potrebu vydať komentované znenie Zákona pre potreby športového hnutia považuje preto autor tejto práce za viac ako aktuálnu.

Futbal je jednou z najpozoruhodnejších kolektívnych športových hier 20. storočia, ktorá prešla najmä po 2. Svetovej vojne búrlivým vývojom. Prirodzenými dôsledkami boli zvyšujúca sa miera ekonomického rozmeru futbalu a jeho postupná profesionalizácia, čím sa stal pre mnohých ľudí zdrojom nielen stáleho príjmu, ale pre niektorých dokonca hlavnou zárobkovou činnosťou. Toto konštatovanie platí i pre Slovenskú republiku, na území ktorej sa vrcholoví futbalisti stali takisto profesionálnymi športovcami, ktorých s ich slovenskými futbalovými klubmi – právnickými osobami viažu často rôznorodé zmluvné vzťahy, ktoré sú nezriedka vyjadrené v písomnej podobe.

Vlastné počiatky európskeho záujmu o šport sú spojené s právne nezáväznými dokumentmi: Adoninovou správou komisie pre Európu občanov z roku 1985, ktorá prvá upozornila na význam športu v EÚ, a ďalšími dvoma správami – Larivovou (1994) a Packovej (1997). Z nich prvá trvala prísne na dodržiavaní práva aj v oblasti športu. Druhá správa už bola formulovaná inak, a dokonca volala po uznaní špecifického charakteru športu a autonómie športového hnutia.

V zmluve z Amsterdamu (1997) sa pritom šport už dostal do príloh, resp. nezáväzných záverečných protokolov: Deklarácia č. 29 výslovne uznala sociálnu hodnotu športu. V roku 1997 (13. júna) zároveň Európsky parlament prijal rezolúciu o úlohe EÚ v oblasti športu.

„Definitivní vítězství dělnické třídy nad reakcií v únoru 1948 znamenalo také konečný úspěch myšlenek sjednocení tělesné výchovy. Od té doby je organizačně jednotná, obsahem socialistická tělesná výchova plně v službách pracujícího lidu. Československý svaz tělesné výchovy zaujal pevné místo v Národní frontě, důsledným naplňovaním úkolů stanovených Komunistickou stranou Československa si vydobil autoritu v celé společnosti.“

Slová Antonína IMLA, predsedu Československého svazu tělesné výchovy a Československého olympijského výboru z roku 1983 vyvolávajú pri ich čítaní v dnešnom, najmä mladom čitateľovi pôsobiacom v slovenskom športovom hnutí najmä po roku 1989 veľmi rozporuplné pocity.