prof. JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš PhD., LLM, MA

Cieľom príspevku je poukázať na to, že sociálny dialóg, minimálne v jeho širšom zmysle – zahŕňajúcom dohody medzi klubmi a hráčmi, účasť športovcov v orgánoch zväzov a klubov, činnosť športových hovorcov, športových rád, či jednostranné dobrovoľné akceptovanie smerníc, kódexov správania, a etických kódexov – je možný a realizovateľný bez ohľadu na status športovcov ako zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činných osôb, a tiež bez ohľadu na rozdiely medzi kolektívnymi a individuálnymi športmi.

Príspevok venuje pozornosť možnostiam zmluvného obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti za škodu spôsobenú športovým úrazom, a tiež sa venuje príbuzným otázkam informovaného súhlasu. Dospieva k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Aj trestné právo však rešpektuje, že niektoré fyzické kontakty, ktoré by mohli napĺňať znaky skutkových podstát trestných činov, napĺňajú spoločenský záujem na športovaní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 165 ZFEÚ. Športové pravidlá, hoci samotné sú zmluvného základu, tak upravujú limity trestnoprávnej zodpovednosti tým, že pomáhajú vymedziť hranice „výkonu práv a povinností“ ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania. Rovnaký princíp pritom platí aj v súkromnoprávnych zodpovednostných vzťahoch – fyzický kontakt v športe (pri dodržaní rešpektovaných a právom nereprobovaných športových pravidiel) nenapĺňa znak porušenia právnej povinnosti ako základnú podmienku vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu (na zdraví). Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ – súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).

Príspevok poukazuje na základné problémy právomoci a príslušnosti pri rozhodovaní športových sporov. Dochádza tu ku kompetenčnému konfliktu medzi všeobecným súdom, rozhodcovským súdom na národnej úrovni (najmä Rozhodcovský súd SFZ), rozhodcovským súdom na medzinárodnej úrovni (CAS), prípadnou športovou rozhodcovskou komisiou bez povahy rozhodcovského súdu na národnej úrovni (najmä v rámci športového zväzu) a športovou rozhodcovskou komisiou medzinárodnej športovej federácie (napr. Rozhodcovská komora FIFA).

Sponzoring rovnako ako reklama nemá v slovenskom právnom poriadku vyhradený osobitný zmluvný typ, „sponzorskú zmluvu“. Rovnako ako v prípade reklamy sa preto využívajú nepomenované zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka alebo § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Možno aj kvôli nedostatočnej právnej úprave, ktorá nedosahuje ani len úroveň stručnej úpravy reklamy zákonom č. 147/2001 Z.z. o reklame, v praxi často splýva sponzoring s darovaním.

Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 zaručuje rovnaké zaobchádzanie vo svojom čl. 2. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach v čl. 2 ods. 2 a v čl. 3. Princíp rovnakého odmeňovania ako súčasť zásady rovnakého zaobchádzania je zakotvený v Dohovoroch Medzinárodnej organizácie práce (MOP) č. 100/1951 a č. 111/1958. Podľa MOP do kategórie štandardov rovnakého zaobchádzania spadá aj Dohovor o pracovníkoch s rodinnými povinnosťami (č. 156/1981), ktorí by nemali podliehať diskriminácii z toho dôvodu, že medzi ich rodinnými povinnosťami a pracovnými povinnosťami vznikol konflikt. Podľa Dohovoru MOP č. 183/2000 by ani materstvo, resp. tehotenstvo nemali predstavovať dôvod na diskrimináciu. Charta základných práv EÚ tiež zaručuje v čl. 20 a 21 rovnaké zaobchádzanie a zákaz diskriminácie.

Ochrana a komerčné využívanie osobnostných práv športovcov, obdobných práv právnických osôb a osobnomajetkových práv je otázkou nanajvýš aktuálnou, a pozornosť sa jej venuje na celom svete. V Slovenskej republike napriek tomu táto problematika zatiaľ nebola v právnej vede osobitne skúmaná.

Všeobecná deklarácia ľudských práv v čl. 20 umožňuje slobodu združovania, vrátane slobody odborového združovania, ktorá je výslovne zaručená v čl. 23 ods. 4: „Každý má právo na ochranu svojich záujmov zakladať s inými odborové organizácie a pristupovať k nim.“ Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach tieto otázky upravuje v čl. 8.