Z histórie dopingu NEPREČÍTANÉ 

1. Čo je doping

Šport je fenomenálnou aktivitou človeka. Prináša mu pocit uspokojenia i sebarealizácie a prispieva k upevňovaniu jeho zdravia. V snahe dosiahnuť čo najlepší športový výkon sa však používajú aj farmakologické látky a metódy, ktoré protirečia etike športu a princípom ochrany zdravia a klasifikujú sa ako doping.

Smernica pre kontrolu a postih dopingu v športe definuje doping ako:

1. používanie látok patriacich do zakázaných farmakologických skupín ( stimulanciá, narkotické analgetiká, anaboliká, diuretiká, peptidické a glykoproteínové hormóny a ich analógy a/alebo,
2. používanie rozličných dopingových metód (krvný doping, farmakologická, chemická a fyzikálna manipulácia).

 1.1     Dopingová kontrola a jej realizácia

Používanie zakázaných látok alebo metód sa zisťuje dopingovou kontrolou. Výhradné právo na zabezpečovanie a vykonávanie dopingovej kontroly na území Slovenskej republiky má Antidopingová agentúra Slovenskej republiky ( ďalej len „ADA SR“). Ide o mimovládnu organizáciu so špecifickým zameraním činnosti ( založenie organizácie na báze občianskeho združenia – dňa 29. septembra 1992). Základným poslaním ADA SR je zabezpečovanie antidopingového programu v pôsobnosti Slovenskej republiky na báze Dohovoru proti dopingu Rady Európy ( SR pristúpila k dohovoru dňa 6. mája 1993) a medzinárodnej Charty proti dopingu v oblasti športu.

Nezávislý výkon dopingovej kontroly na území Slovenskej republiky uskutočňuje Exekutíva Antidopingovej agentúry SR ( ďalej len „Exekutíva), ktorá je jeho integrálnou súčasťou. Uskutočňovať dopingovú kontrolu a odber vzoriek pre dopingovú analýzu je oprávnený dopingový komisár ADA SR po získaní platnej licencie udelenej Exekutívou.

Analýzu odobratých vzoriek dopingovej kontroly uskutočňuje určené antidopingové laboratórium podľa výberu ADA SR.

Športový zväz môže určiť k spolupráci s Exekutívou povereného pracovníka, ktorý zabezpečuje predmetnú oblasť v príslušnom zväze.

1.2     Organizácia dopingovej kontroly

ADA SR organizuje a realizuje dopingové kontroly počas vrcholových športových podujatí a majstrovských súťaží organizovaných na území SR, ako aj súťaží v kategórii Majstrovstiev Európy a Majstrovstiev sveta, v zmysle dodržania športovo-technických pravidiel jednotlivých medzinárodných aj domácich športových federácií. Organizuje aj testovanie vo forme mimosúťažnej dopingovej kontroly u športových reprezentantov SR, najmä so zameraním na rizikové športy z hľadiska možnosti používania zakázaných látok z hľadiska dopingového účinku.

ADA SR zabezpečuje v koordinácii so Slovenským olympijským výborom dopingovú kontrolu u nominovaných pretekárov na letné a zimné olympijské hry (LOH a ZOH), najmä v predolympijskom období, predovšetkým vo forme realizácie testov mimosúťažnej dopingovej kontroly.

1.2.1    Spolupráca s antidopingovými laboratóriami

Vzhľadom na to, že na území SR neexistuje akreditované dopingové laboratórium podľa kritérií Medzinárodného olympijského výboru, sú odobraté vzorky zasielané do laboratórií v zahraničí:

• Institut für Biochemie, DSH Köln, Nemecko,
• Institu für Dopinganalytik und Sportbiochemie Kreischa, Nemecko,
• ARC Seibersdorf research GmbH, Dopingkontroll – Labor Seibersdorsf, Rakúsko.

Spolupráca s akreditovanými antidopingovými laboratóriami v zahraničí je orientovaná predovšetkým na zabezpečenie analýzy vzoriek dopingovej kontroly a zisťovanie prítomnosti zakázaných látok u športových reprezentantov SR a kontinuálneho sledovania výskumu v predmetnej oblasti negatívneho vplyvu dopingových látok na organizmus športovca.

1.2.2    Koordinácia aktivít s ústrednými orgánmi štátnej správy

ADA SR koordinuje svoje aktivity v súlade s ústrednými orgánmi štátnej správy – predovšetkým Ministerstvom školstva SR a jeho Sekciou telesnej kultúry a mládeže (dominantne zabezpečuje financovanie antidopingového programu z rozpočtovej kapitoly športu), Ministerstvom zdravotníctva SR a Ministerstvom zahraničných vecí SR na báze iniciatív ADA SR pri plnení Dohovoru proti dopingu Rady Európy.

2. Pohľad do histórie dopingu

Človek sa odjakživa snažil nielen prirodzene, ale aj umelo zvyšovať svoje výkony. Najprv pre boj s nepriateľom, neskôr aj v športe. Po celú dobu dejinného vývoja je tak možné sledovať stopy používania rôznych podporných látok podobajúcich sa súčasnému dopingu, aj snahu o ich vykorenenie. Na pôvod samotného slova doping existuje niekoľko teórií. Podľa jednej z nich pochádza z vlámskeho „doop“, čo predstavuje tuk na mazanie podošiev proti premoknutiu. Dochované správy zo 17. storočia hovoria o tom, že vtedajší kolonizátori v Novom Amsterdame s obľubou pili silný povzbudzujúci odvar z rôznych bylín a korienkov, označovaný tiež ako doop. Iné zdroje uvádzajú, že pôvod tohto slova nepochádza z angličtiny, ale z nárečia, ktorým sa hovorí v juhovýchodnej časti Afriky a v ktorom „dop“ znamená druh pálenky používanej ako povzbudzujúci prostriedok pri náboženských obradoch. V roku 1889 sa slovo „doping“ po prvýkrát objavuje v anglickom slovníku, kde je definované ako zmes ópia a narkotík určenej pre kone. V Amerike približne v rovnakej dobe slúžil výraz dop či doping pre označenie silného výluhu z tabaku využívaného konskými handliarmi k tomu, aby lepšie predali unaveného a starého koňa. Skoro sa však začalo dopovať aj v príprave a pri závodoch koní a psov, najčastejšie používanými látkami boli kokaín, atropín, strychnín, kofeín, heroín, morfín a ďalšie drogy. Do Európy sa tento spôsob dopingu dostal s americkými trénermi a jazdcami závodných koní na začiatku 20. storočia a s ním prišli aj prvé aféry. Prvý veľký odhalený prípad dopovania koní sa udial v roku 1913 v Petrohrade kde boli zrušené štyri víťazstvá zo stajne Lazarova, trénované Američanom Keenom. S vedeckým skúmaním dopingu sa začalo už v roku 1910 v Rakúsku. Rakúsky Jockey-Club, znepokojený niekoľkými nečakanými výsledkami dostihov povolal ruského chemika Bukovského, ktorý objavil účinnú metódu umožňujúcu odhaliť stopu alkaloidov v konských slinách. Pretože, ale Bukovský nechcel svoju metódu prezradiť, vypracoval doktor Frankel z Viedenskej univerzity svoj vlastný postup, ktorým bolo v rokoch 1910 – 1911 vyšetrených 218 vzoriek slín a proti ošetrovateľom postihnutých koní boli vyvodené sankcie. Týmito a ďalšími vedeckými objavmi sa podarilo počet dopingových škandálov v jazdeckom športe radikálne znížiť. Zatiaľ čo podľa správ z obdobia pred prvou svetovou vojnou bývalo nadopovaných okolo 30 – 50 % dostihových koní, jedná sa v posledných rokoch podľa „Association of Official Racing Chemists“ približne o 1 percento všetkých štartujúcich.

2.1 Korene dopingu v dejinách

Drogy sprevádzajú človeka od najstarších dôb. Na čínskej rytine z 3. tisícročia pr. n. l. je zachytená postava cisára prežúvajúca kúsok rastliny Ephedra, ktorá obsahuje dodnes často používanú stimulačnú látku efedrín ( Hnízdil, 2000). Rytina mala zdôrazniť, že cisár musí byť vždy bdelý a pripravený riadiť svoju ríšu. V prehistorických dobách musel byť človek v neustálej pohotovosti, pripravený bojovať o svoj život. Napriek tomu, že neexistujú doklady o tom, že už vtedy využíval k zvýšeniu svojej kondície rôzne rastliny, dá sa to však s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, lebo už praveký lovec konzumoval srdce súpera a pil jeho krv, aby tak získal jeho silu a posilnil vlastný pocit sebadôvery. O tom píše grécky historik Herodotos vo svojich Dejinách ( o Skýtoch), veľa podobných správ pochádza z cestopisov a diel etnografov skúmajúcich život primitívnych národov (Kössl, 1995).

Pivo, víno a iné alkoholické nápoje s povzbudzujúcimi účinkami pozná ľudstvo od praveku. Keď Španieli dobili Peru, narazili na drogu „koka“, ktorú však tamojší obyvatelia bežne nepoužívali a prístup k nej mali len príslušníci najvyššej spoločenskej elity. Podávala sa aj ťažko pracujúcim, vojakom, poslom a všetkým tým, od ktorých bol požadovaný náročný fyzický výkon, „Kokada“ sa preto stal aj výrazom pre označenie diaľky trasy, ktorú posol obvykle absolvoval na dávku koky. Dobyvateľ Mexika Fernando Cortez zistil, že jeho domorodí spolubojovníci žuvali pri bojových pochodoch rastlinu zvanú Peyote. Z tohto obdobia pochádzajú aj správy o používaní výťažku z kaktusu Lophophora Wiliamsi, ktorý má silné halucinogénne účinky. Španielsky kronikár Sahagun (1499 – 1590) o účinkoch tejto látky píše, že tí ktorí ju používajú, zabúdajú na hlad a majú príjemné vidiny (Kössl, 1995). Pod ich vplyvom dokázali indiáni celú noc tancovať a spievať, aby potom ráno upadali do zúfalstva, nariekali a horko plakali. Obyvatelia Ekvádoru poznali odrodu horca Cashpa china – yugo, t.j. rastliny, „ ktorá dovoľuje behať“ a používali ju k povzbudeniu pri dlhých pochodoch. Podobné drogy boli známe a používané aj africkými domorodcami. Z oblasti Afriky pochádza aj používanie „khatu“, rastliny Catha edulis. Tá slúžila nielen k odstráneniu únavy, ale bola pre domorodcov predovšetkým zdrojom zábavy. Po jej užití sa totiž dostavuje pocit ukľudnenia prechádzajúci hneď do eufórie a stupňujúci sa často až do agresivity. Po odznení účinku sa obvykle dostavuje depresia, smäd, ospalosť a únava. Za účinky khatu je zodpovedný alkaloid D-nor-izoefedrin, ktorému príbuzné látky sú dodnes v športe bežne užívaným dopingom. Z Afriky pochádza aj zvyk užívania orieškov koly, a to predovšetkým pri náboženských rituáloch. Ich účinnú látku prestavuje kofeín, ktorý tiež našiel široké uplatnenie v oblasti športu (Hnízdil, 2000).

Povzbudzujúce drogy boli v minulosti ale používané predovšetkým vo vojnách, pre zvýšenie odvahy a agresivity k odstráneniu strachu a pudu sebazáchovy. Všetky armády, a to pri prvej a druhej svetovej vojne využívali pred útokom alkohol. Francúzi tzv. la gnole (zmes alkoholu a éteru) alebo koňak a víno, Rusi vodku, rakúsko-uhorskí vojaci pili obvykle rum. Existujú aj správy o tom, že počas vojny Švédov s Nórmi v roku 1718 zvyšoval jeden so švédskych oddielov svoju bojaschopnosť pojedaním muchotrávok z rodu Amanita, ktoré majú silné halucinogénne účinky. Tieto primitívne spôsoby dopovania vojakov potom v priebehu druhej svetovej vojny začali nahradzovať moderné, umelo vyrobené drogy, predovšetkým amfetamín, benzedrin a pervitín. Prvé správy o použití amfetaminu v priebehu občianskej vojny v Španielsku zverejnil španielsky psychiater Emilio Mira. Počas 2. svetovej vojny bolo len v britskej armáde použitých viac než 72 miliónov tzv. Energy-Tablets s benzedrinom, približne rovnaké množstvo skonzumovali aj vojaci americkej armády (Kozlowski, 1976). V tej dobe bolo publikovaných veľa článkov o tom, že Enegy-Tablets sú úplne bezpečným a nenahraditeľným prostriedkom na prežitie v extrémnych podmienkach. Benzedrin ľuďom skutočne pomáhal prekonať únavu, strach aj smäd, vďaka nemu boli schopní prekonať vojnové útrapy. Grant o benzedrine v roku 1944 napísal: „Je oficiálne potvrdené, že liek je nebývalým pomocníkom, udržuje armádu v pohotovosti a činnosti. Energy-Tablets znižujú pocit vyčerpania, upokojujú, zvyšujú jasnosť zmyslov, predlžujú vytrvalosť a zabraňujú ospalosti.“ V britskom letectve RAF boli Energy-Tablets dlho pokladané za úplne bezpečné a akékoľvek varovania pred ich dlhodobým užívaním boli tvrdo odmietané. Jeden z elitných spojeneckých letcov Closterman, vo svojich spomienkach uvádza, že behom pätnástich dní vojnových letov schudol o 8 kg a stal sa silne podráždeným, oproti tomu celkom stratil pocit nebezpečia a pod vplyvom benzedrinu pilotoval lietadlo úplne mechanicky, v akomsi stave blaženosti ( Kozlowski, 1976). V nemeckej armáde bol masovo používaný prostriedok s podobnými účinkami ako benzedrin, a to pervitín. O jeho objavenie sa zaslúžil predovšetkým Nemec Hauschild a pervitín bol v rokoch 1939 – 1945 podobne ako britský methedrin používaný pri nočných náletoch, dlhých pochodoch a vyčerpávajúcich akciách všetkých druhov. Prvé varovné správy o zneužívaní týchto látok sa objavili v Japonsku, kde sa po skončení 2. svetovej vojny rozpredávali veľké zásoby amfetamínu, pôvodne vyrobené pre vojakov a voľne dostupné ako liek. Rozsiahlu správu o zneužívaní amfetamínu japonskou mládežou publikoval v roku 1957 Marimoto, podobné informácie sa však ako lavína začali valiť z celého sveta. Vtedy sa tiež objavili prvé pokusy s amfetamínom v športe.

2.2 Prvé správy o dopingu v športe

Správy o tom, že už starí Gréci dopovali, pochádzajú od Galéna a Philostrata aj od mnohých ďalších autorov. Francúz R. Jeudon našiel originál legendy o prvej „antidopingovej skúške“, urobenej v 16. storočí pr. n. l. pri hrách v Thébach, kde pretekári museli pred štartom na rozhodcu dýchnuť, aby preukázali, že nepili alkohol, ktorý bol pri hrách zakázaný (Hnízdil, 2000).

V antickom Grécku bola starostlivosť o pretekárov na veľmi vysokej odbornej úrovni. O ich prípravu sa starali profesionálni tréneri – jeden z nich mal obvykle na starosti fyzickú zdatnosť a zloženie stravy, druhý potom bol odborníkom na techniku. Trénermi sa stávali väčšinou vysoko vzdelaní ľudia ako bol napr. matematik Pytagoras a mnohí zo slávnych antických lekárov. Známy tréner Herodicus z Megary, učiteľ lekára Hippokrata, sa stal slávnym predovšetkým dôrazom na správnu životosprávu pretekára a rôznymi pokusmi s diétami. Normálna strava Grékov bola veľmi pestrá, bohatá na ovocie, zeleninu, mliečne výrobky a všetky druhy mäsa. Atlétom však ich tréneri odporúčali, predovšetkým hydinu, zápasníkom bravčové mäso, boxerom mäso z vola a skokanom mäso kozie. Vychádzalo sa pri tom z vlastností konzumovaných zvierat, teda napríklad sily volov či skokanských schopností kôz, ktoré mali prejsť na pretekára. Omnoho vedeckejšie bolo zloženie stravy pretekára Chionisa zo Sparty, ktorý v roku 668 pr. n. l. vyhrával bežecké preteky, pričom v dobe prípravy jedol takmer výhradne veľké množstvo sušených fíg. K víťazstvu mu tak pravdepodobne dopomohol ľahko stráviteľný cukor fruktóza, ktorá je vo figách hojne obsiahnutý. Mimoriadnu slávu si v 6. stor. pr .n. l. vydobyl zápasník Milon z Krotonu, sedemnásobný víťaz Olympijských hier aj víťaz ďalších 26 panhelenských aj iných hier antického Grécka. Podľa dochovaných správ mal Milon denne zjesť v prepočte na dnešné hmotnosti 10 kg chleba, 10 kg mäsa a vypiť 10 litrov vína. Legenda hovorí aj o tom, že dokázal zabiť úderom päste býka, na chrbte s ním absolvovať čestné kolo štadióna v Olympii a potom ho zjesť behom jediného dňa. Okrem experimentov v strave sa však v antickom Grécku začali objavovať aj látky, ktoré mali špecifickým spôsobom zvýšiť výkonnosť pretekárov. V 1. storočí pr. n. l. napísal Plinius, že bežci na dlhé trate, aby sa nedostali do stavu nazývaného „veľká a tvrdá slezina“, pili pred súťažou odvar z prasličky (Herba equiseti), ktorý mal znižovať prekrvenie sleziny. Philostratos v diele „O gymnastike“ uvádza, že tvrdé a bolestivé prekrvenie sleziny je najväčšou prekážkou v ľahkosti a rýchlosti pretekára (Hnízdil, 2000). Pre zvýšenie účinku odvaru z prasličky sa potom do nápoja pridávali aj rôzne huby. Známy znalec antickej atletiky H. A. Harris napísal vo svojom článku o diéte gréckych atlétov: „Ak chce pretekár dosiahnuť najlepší výsledok, nevidím túto možnosť v diéte, ale v dopingu!“ Vzhľadom k tomu, že Gréci poznali mnoho omamných látok, ktoré používali pri rôznych náboženských obradoch, mystériách a vešteniach, dá sa predpokladať aj ich využitie v príprave pretekárov. Dochovali sa aj správy o tom, že už pri antických Olympijských hrách dochádzalo k pokusom o podvody a podplácanie súperov. Doping sa stal neoddeliteľnou súčasťou hier a jeho kontrola nebola prakticky možná. Starostlivosť o atlétov pritom bola na svoju dobu na vysokej úrovni, pretekári boli prakticky neustále pod dohľadom lekárov a trénerov. Skutočnosť, že napríklad Milon z Krotonu štartoval na šiestich po sebe nasledujúcich hrách, ukazuje, že musel mať dokonale zaistenú starostlivosť vrátane regenerácie, stravy, masáží, psychologickej prípravy a podporných prostriedkov (Segrave, 1988).

2.3. Novodobé dejiny dopingu

V novodobom profesionálnom aj amatérskom športe sa začalo intenzívne dopovať približne v druhej polovici 19. storočia, kedy šport zaujal významné postavenie v živote civilizovanej spoločnosti. V roku 1863 zdokonalili bratia Michauxoví v Paríži konštrukciu jazdného bicykla natoľko, že bolo možné organizovať prvé cyklistické

preteky. Populárnymi sa hneď stali predovšetkým šesťdenné preteky a preteky na dlhé trate, ktoré však kládli vysoké nároky na fyzickú zdatnosť a vytrvalosť pretekárov. Tí preto začali používať rôzne prostriedky proti únave, po káve a alkohole čoskoro siahli po liekoch. Prvou obeťou takýchto praktík sa stal anglický cyklista Linton, ktorý v roku 1866 zomrel počas pretekov Bordeux-Paríž po užití lieku nazývaného Trimetyl.

Prvé informácie o dopingu na novodobých olympijských hrách pochádzajú z konania tretích OH 1904 v St. Louis. Víťaz maratónskeho behu Američan Hichks bol na trati ošetrovaným lekárom, dostal niekoľko podkožných injekcií síranu strychnínu a zjedol päť vajec, ktoré zapil niekoľkými pohármi brandy (Segrave, 1988).

Dochoval sa aj filmový dokument zachycujúci talianskeho maratónca Doranda Pietriho na štvrtých OH 1908 v Londýne. Ten po vbehnutí na štadión niekoľkokrát zakopol, spadol a preteky dokončil len vďaka pomoci usporiadateľov. Bol síce diskvalifikovaný pre prijatie cudzej pomoci, ale vyšetrenie v nemocnici kam bol prevezený však dokázalo, že preteky absolvoval pod vplyvom veľkej dávky strychnínu.

Celý rad dopingových afér je spojený aj s profesionálnym boxom. J. J. Jeffries v roku 1910 po prehranom dueli s J. Johnsonom tvrdil, že bol porazený len vďaka tomu, že mu bola v čaji podaná oslabujúca látka. Aj keď sa pravdivosť Jeffriesových slov nepodarilo potvrdiť, išlo zrejme o prvý prípad tzv. „dopingu vedúceho k porážke, paradopingu, alebo negatívneho dopingu“ v novodobej histórii, ktorý býva aj dnes športovcom často uvádzaný ako vysvetlenie prekvapujúcej porážky alebo pozitívneho dopingového nálezu. Látkami používanými v boxe boli predovšetkým strychnín s aromatizovaným amoniakovým likérom, brandy alebo koňakom s prímesou medu. Do nosa bol boxerom aplikovaný efedrín v aerosole a to preto, aby nemuseli dýchať otvorenými ústami a nevystavovali sa riziku vyrazených zubov, do tváre im bola vtieraná masť s kokaínom navodzujúcim dočasné miestne znecitlivenie. Boxer tak mohol vďaka utlmenému vnímaniu bolesti pokračovať v zápase aj vtedy, keď bol v tvári vážne zranený.

Medzi cyklistami boli populárne okrem iného posilňujúce nápoje podávané počas pretekov v cyklistických fľašiach. Francúzi používali najčastejšie kofeín s alkoholom, Belgičania cmúľali pri etapách kocky cukru s éterom. Pri šesťdenných pretekoch dvojíc popíjali pretekári s obľubou silnú čiernu kávu s likérom alebo hltali proti únave tablety kofeínu.

Obvyklé bolo konzumovať prvé dva dni pretekov čaj s koňakom alebo rumom, v ďalších dňoch silnú čiernu kávu a alkohol a šiesty deň, kedy preteky vrcholili šprintom, brali pretekári tablety nitroglycerínu. Tréneri však často dodávali aj kokaín i heroín a niektorí pretekári si nechávali aplikovať injekciu morfia tak, aby účinok vydržal až do vystriedania partnerom.

Na predvojnových OH v Los Angeles zvíťazilo s prevahou družstvo japonských plavcov. Po skončení hier boli na ich izbách nájdené ampulky, ktorých rozbor preukázal, že používali nitroglycerín spoločne s ďalšími látkami.

Veľký zlom v rozvoji dopingu, ale predstavovala predovšetkým 2. svetová vojna a používanie povzbudzujúcich látok vojakmi všetkých armád, aj politické zmeny, ktoré sa po vojne premietli tiež do oblasti športu. Počet dopingových prípadov sa rýchlo zvyšoval, postihy však neexistovali. Až tragické úmrtia niekoľkých športovcov prinútili lekárov a športových funkcionárov k tomu, aby sa začali problematikou dopingu skutočne intenzívne zapodievať. Za dramatických okolností zomrel v roku 1959 pri pretekoch na 191 kilometrov 25-ročný cyklista. Ten pred závodom raňajkoval čiernu kávu s ôsmimi tabletami Stenaminu (zmes benzedrinu a pervitín), nasledovalo užitie trinástich tabliet Sympamínu (amfetamín) a doping zavŕšil opäť niekoľkými tabletami Stenaminu. Ešte známejší je prípad prvého úmrtia na OH v Ríme v roku 1960.

Pri cyklistickom preteku družstiev na 100 km nestačil tempu kolegov 20- ročný Dán Knut Enemark Jensen. Ten nakoniec z bicykla spadol a po prevoze do nemocnice zomrel. Pitva potvrdila použitie Ronikolu, zmesi amfetamínu a kyseliny nikotínovej, ktorý mu aplikoval tréner (Segrave, 1988). Behom populárneho cyklistického etapového preteku Tour de France 13.7 1967 zomrel v priebehu etapy profesionálny majster z roku 1965 Angličan Tom Simpson – príčinou bola vysoká dávka lieku Onidrinu zapitá koňakom.

Doping sa stával stále častejším javom aj vo futbale. Podľa ankety usporiadanej v roku 1961 v Taliansku bralo 17 percent hráčov pri zápasoch psychostimulačné látky, 94 percent futbalových klubov potom priznalo používanie rôznych foriem dopingu v prípravnom období (Vecchiet, 1992).

Dopovalo sa aj v takom športe akým je tenis, z použitia testosteronu bol pri Davisovom poháre v roku 1963 obvinený Andreo Gimeno.

Dňa 12.6.1968 zomrel v zápase s Talianom Carlosom Duranom nemecký profesionálny boxer Jupp Elze. Ten vzal pred zápasom veľkú dávku pervitínu, aby lepšie vzdoroval tvrdým úderom, ktorými bol Duran povestný. V poslednom kole stratil Elze vedomie a v nemocnici zomrel. Pervitín utlmil prirodzené obranné reflexy a boxer sa nechal súperom doslova ubiť.

Verejnosť, lekári aj samotní športovci však po dlhé roky doping mlčky tolerovali. Amfetamín a ďalšie stimulačné látky sa používali celkom bežne ako prostriedky proti ospalosti a únave, v USA a Mexiku boli napríklad široko používané vodičmi hromadnej dopravy. V umeleckom svete boli na sklonku tridsiatych rokov veľmi obľúbené halucinogénne drogy – morfín, heroín, ópium a hašiš. Užívanie týchto látok potom zaznamenalo obrovský nárast s príchodom vlny hippies v USA a Veľkej Británii. Dopovali a dodnes dopujú aj ľudia celkom mimo rámec športového sveta, herci, umelci, lekári, podnikatelia a špičkoví manažéri. Problematiku dopingu tak rozhodne nemožno zužovať na rýdzo športovú, jedná sa o jav celospoločenský. Výnimočnosť dopingu v športe potom spočíva predovšetkým v tom, že je ostro sledovaný verejnosťou a v istej, aj keď nedokonalej, snahe o jeho potlačenie, ale predovšetkým v uplatňovaní tvrdých sankcií, ktoré by v akejkoľvek inej oblasti ľudského konania boli úplne nepredstaviteľné. Mimošportovou problematikou dopingu sa v roku 1965 podrobne zaoberali českí psychiatri Vencovský a Nevole. Vo svojej klinickej praxi sa už vtedy stretávali s následkami dopovania u hercov, lekárov, novinárov, maliarov a vysokoškolských študentov. Išlo v prvom rade o stimulačné a halucinogénne látky s krátkodobým účinkom. 3esťdesiate roky ale priniesli do oblasti športového dopingu revolučnú zmenu. Anabolické steroidné hormóny, látky podporujúce zásadným spôsobom nárast svalovej hmoty a urýchľujú regeneráciu organizmu, rázne vkročili do športového sveta. Za ich podpory sa behom veľmi krátkeho času zmenili tabuľky rekordov vo väčšine atletických disciplín, o desiatky kilogramov viac si mohli naložiť vzpierači, anaboliká sa stali celkom bežným podporným prostriedkom vo väčšine silových, vytrvalostných aj rýchlostných športoch. Je takmer nemožné nájsť športovú disciplínu, ktorá by sa nemohla pýšiť aspoň jedným anabolickým dopingovým škandálom. Zo známych športovcov snáď prvými verejne diskutovanými boli švédsky atlét Ricky Bruch, nasledovaný majstrom Európy v zápase Palle Svensonom a celým radom ďalších. Epidémia anabolík sa začala lavínovo šíriť a problém dopingu v športe už nebolo možné ignorovať (Embleton, 1999).

2.4. Prvé pokusy o kontrolu dopingu

Rovnako ako doping, tak aj snaha o jeho kontrolu má svoje korene v hlbokej histórii. Francúzom Jeudonem nájdená správa hovorí o kontrole dychu pretekárov pri hrách v starovekých Thébach, dôkazom je aj regulácia podávania koky v ríši Inkov, alebo zničenie zásob pašovaného ópia v Číne v roku 1839, ktoré viedlo k vojnovému konfliktu medzi Čínou a Britmi (Kössl, 1995). Na začiatku dvadsiateho storočia bol vydaný zákaz dopovania koňov, v roku 1910 urobil Bukovský prvú analýzu konských slín. V dvadsiatych rokoch tohto storočia sa doping konečne dostal aj na rad jednaní medzinárodných športových a lekárskych inštitúcií. V roku 1928 Medzinárodný Olympijský výbor na svojom zasadaní v Amsterdame doping síce po prvýkrát oficiálne zakázal, ale pretože neexistovali laboratórne podmienky pre jeho kontrolu, zákaz sa celkom minul účinkom. Ešte v tom istom roku o dopingu jednal v St. Moritz aj ustanovujúci zjazd Medzinárodnej federácie športového lekárstva, ani jeho závery však neviedli k žiadnemu praktickému riešeniu. Po druhej svetovej vojne skupina francúzskych lekárov, vedomých si svojej zodpovednosti za zdravie športovcov, vydala naliehavé prehlásenie k boju proti dopingu a pomohla vytvoriť prvú komisiu pre jeho kontrolu. Tá bola francúzskou Národnou asociáciou telesnej výchovy (ANEP) oficiálne ustanovená v roku 1959. Podobnú komisiu ustanovila v roku 1962 tiež Talianska futbalová federácia, samotné futbalové kluby potom vytvorili akúsi poplachovú službu, ktorej cieľom bolo okamžite informovať o jednotlivých dopingových prípadoch. Aj keď stále chýbali spoľahlivé laboratórne metódy kontroly, z dopovania bolo obvinených päť hráčov futbalového tímu Bologne. Do boja proti dopingu sa v tejto dobe zapojili aj niektoré vládne inštitúcie. Rakúske ministerstvo národnej výchovy ustanovilo zvláštnu vyšetrovaciu komisiu a dekrétom z 30.10.1962 pohrozilo dopujúcim pretekárom tvrdými trestami, ich klubom potom zrušením dotácií a zákazom používať verejné športové zariadenia. V januári 1963 podnikla prvé kroky v boji proti dopingu aj Rada Európy v Štrasburgu, ktorá na svojom zasadaní ustanovila komisiu expertov a urobila prvý pokus o definíciu dopingu: „Dopingom sa rozumie použitie látok telu fyziologicky cudzích zdravými osobami s cieľom zlepšiť pri pretekoch výkon umelým a nečestným spôsobom. Za doping je nutné považovať aj určité pôsobenie psychologické, smerujúce ku zlepšeniu športových výkonov“ (Hájková in Komadel, 1997).

Podnetom pre zaradenie psychologických metód medzi zakázané dopingové postupy sa stali v tej dobe robené pokusy o hypnotické a sugestívne ovplyvňovanie austrálskych plavcov a anglických futbalistov. Podobné pokusy s využitím senzibilov sa neskôr robili aj v iných štátoch Európy. Pôsobenie biotronikov a rôznych šarlatánov je tak vo vrcholovom športe veľmi rozšírené dodnes (Donike, 1993).

Ešte v novembri 1963 bola definícia dopingu doplnená dodatkom hovoriacim o tom, že aj „liečenie vyžadujúce lieky“, ktorých povaha alebo množstvo môže viesť k ovplyvneniu výkonnosti, je považované za doping a môže preto viesť k vylúčeniu z účasti v súťažiach“. Túto definíciu v rámci Pravidiel o dopingu prijal v roku 1963 MOV a doplnil ju o zoznam zakázaných látok, medzi ktoré zaradil: narkotiká, amfetamínové zlúčeniny, niektoré alkaloidy, efedrín, analeptiká, látky povzbudzujúce dýchanie, psychostimulačné látky a niektoré hormóny. Pravidlo o dopingu potom bolo postupne prevzaté väčšinou športových federácií a platí v aktualizovanej podobe dodnes. Najtvrdší spôsob boja proti dopingu však bol zvolený vo Francúzsku. V roku 1965 prijal francúzsky Senát zákon, ktorý zakazuje užívanie farmakologických prostriedkov považovaných za doping a okrem športovej diskvalifikácie a finančného postihu dáva možnosť aj udelenia trestu odňatia slobody až do výšky jedného roku. Tento spôsob riešenia dopingovej problematiky však nebol ďalšími štátmi prevzatý a na desiatky rokov sa stal prakticky ojedinelým pokusom. Medzníkom na poli športovom sa v tejto etape stal vznik Lekárskej komisie MOV, ktorá je od roku 1967 rozhodujúcim činiteľom v riešení dopingovej problematiky a určuje stratégiu boja proti nemu. Výsledky práce tejto komisie sa prejavili už v nasledujúcom roku. Na ZOH v Grenobli boli prevedené prvé praktické antidopingové skúšky, ich technická nedokonalosť však dovoľovala pomocou analýzy moču odhaliť len prítomnosť klasických povzbudzujúcich prostriedkov, akými sú napríklad kofeín či efedrín. Na OH v Mexiku došlo k prvej diskvalifikácii za „preukázaný doping“ u družstva švédskych moderných päťbojárov, po prvýkrát sa uskutočnilo aj určovanie identity pomocou tzv. sex-testov.

Ako bolo už povedané, šesťdesiate roky boli poznamenané predovšetkým počiatkom éry anabolických steroidov. Z ich používaním v športe sa v rámci „utajovaných experimentov“ intenzívne zapodievali odborníci zemí východného aj západného bloku. V NDR, kde bol systém dopovania zrejme najlepšieho organizovaný, sa podľa aktuálnych údajov v roku 1972 týkalo užívanie zakázaných látok takmer desiatich tisícov športovcov. Zneužívanie dopingu je v tejto súvislosti prisudzované zhruba trom tisícom funkcionárov, trénerov a športových lekárov. Vyplýva to zo záveru publikácie „Doping v NDR – historický náhľad na konšpiratívnu prax“, ktorá bola v rokoch 1997-1998 vypracovaná z iniciatívy športového výboru nemeckého Parlamentu Inštitútom pre športovú vedu. „Číslo desať tisíc považujem za reálne,“ prehlásil športový historik G. Spitzer, autor publikácie. Podľa jeho informácií zneužívali anabolické steroidy od roku 1968 všetci športovci v zimných športoch, celoplošne potom bol doping v NDR zavedený od roku 1972. Zhruba 10-15 percent anabolikami dopovaných športovcov malo zdravotné problémy, napríklad poruchy pečeňových funkcií, už behom aktívnej činnosti, u 5 percent došlo po ich vysadení k často nezvratným vážnym zdravotným poruchám. Pozoruhodné je aj vysoké percento vrodených vád zistených u detí športovcov zaradených do tohto programu. Lekári aj tréneri bývalej NDR boli v tejto problematike priebežne vzdelávaní a pri pravidelných školeniach im boli poskytované najnovšie poznatky o spôsoboch podávania, účinkoch a rizikách spojených s anabolickými steroidmi. Podľa historika Spitzera však nikto z nich nebol k účasti na organizovanom dopingu nútený, tréneri a lekári podávali športovcom anaboliká celkom dobrovoľne, vedome a bez ohľadu na možné poškodenie ich zdravia. Dobrovoľná bola podľa Spitzera aj účasť samotných športovcov. Experimenty robené v NDR sa však neobmedzovali iba na oblasť stimulačných látok a anabolických steroidov.

Spektrum skúšaných metód bolo nesmierne široké a zahŕňalo napríklad aj rôzne spôsoby okysličovanie krvi, klasickú kyslíkovú liečbu, elektrickú svalovú stimuláciu či pokusy s nafukovaním plavcov, teda aplikáciou plynu do ich tráviaceho traktu. Existujú aj správy o tom, že u niektorých športovkýň bola využívaná metóda prerušenia tehotenstva. K riadenému otehotneniu malo dochádzať v tréningovom období, a to za účelom zvýšenia produkcie hormónov, ktoré okrem iného podporujú tvorbu bielkovín a pripravujú tak ženský organizmus na zvýšenú záťaž pri raste plodu. Prirodzenou cestou tak bolo telo športovkyne zaplavené látkami, ktoré mali účinky rovnaké ako zakázané anaboliká. Tehotenstvo sprevádzané pre športový výkon žiadúcim nárastom svalovej hmoty, zväčšením objemu krvi a zvýšením hladiny celého radu enzýmov potom bolo spravidla v treťom mesiaci umelo prerušené. Tieto pokusy, síce oficiálne nepotvrdené, aj tak však veľmi pravdepodobné, potom boli nie len problémom etickým, ale predovšetkým nesmierne závažným zásahom do organizmu tehotnej ženy.

To, že masový doping v NDR nebol javom ojedinelým, potvrdili aj výsledky anonymnej ankety urobenej medzi športovcami v priebehu letných OH 1972 v Mníchove. Napriek pravidelným kontrolám v nej 85 percent športovcov priznalo užívanie rôznych dopingových prostriedkov. Výsledky tejto ankety potom boli podnetom k tomu, aby MOV (Medzinárodný olympijský výbor) rozhodol od OH v roku 1976 v Montreali o zavedení kontrol na anabolické steroidy. Od OH v Montreali, na ktorých bolo diskvalifikovaných päť vzpieračov, potom počty športovcov pozitívne testovaných na anabolické steroidy strmo stúpajú (Segrave, 1988).

2.5. Organizované podávanie dopingu

Už v decembri 1970 sa v Prahe zišli zástupcovia socialistických krajín, aby prerokovali spoločný návrh na definíciu dopingu, zoznam dopingových prostriedkov a spôsoby kontroly ich užívania. Pomerne moderne vybavené laboratórium dopingovej kontroly v Prahe už v tom čase existovalo a malo sa neskôr stať ústredným pracoviskom pre celý východný blok. Najlepšie vybavenie však už vtedy malo laboratórium v Kreische (niekdajšia NDR), ale to svoje poznatky a spôsoby činnosti príliš neprezrádzalo, čo si aj uchovalo po celý čas existencie riadených dopingových programov. Činnosť laboratórií sa sústreďovala najmä na kontroly „čistoty“ reprezentantov užívajúcich podporné prostriedky pred cestou na medzinárodné súťaže, kde hrozila dopingová kontrola a prípadné škandalizovanie socialistického tábora. Začala vládnuť dokonalá schizofrénia až chameleonizácia športu. Spoločenská organizácia Československý zväz telesnej výchovy (ČSZTV) zdanlivo podporovala boj proti dopingu, ale štátne orgány, predovšetkým Vládny výbor pre telovýchovu a šport, už od konca sedemdesiatych rokov riadili tzv. „regeneráciu s použitím podporných prostriedkov“ a po vzore Nemeckej demokratickej republiky a ostatných socialistických štátov odštartovali na začiatku osemdesiatych rokov utajovaný program štátom riadeného dopingu vybraných skupín vrcholových športovcov. Doping sa tak stal pevnou súčasťou politickej doktríny komunistického režimu. Špičkoví športovci a ich realizačné tímy boli zároveň terčom pozornosti Štátnej bezpečnosti (Štb), vďaka ich možnostiam legálneho cestovania po svete. Aj preto bola do dopingového programu táto organizácia určitým spôsobom zapojená.

Systém riadeného dopingu vrcholil v druhej polovici 80-tych rokov, kedy Ministerstvo zdravotníctva ČSFR poverilo tajným výskumným programom, v rámci ktorého boli športovcom podávané najmä anabolické steroidy, Ústav národního zdraví pro vrcholový sport (ÚNZ VS) v Prahe, ktorý viedol profesor MUDr. Pavel Stejskal, CSc. Cieľom tejto výskumnej úlohy bolo minimalizovať športovcom podávané dávky anabolík a pokúsiť sa nájsť pre organizmus neškodné látky, napríklad charakteru vetvených aminokyselín, proteínov, ktoré by mali podobný účinok ako anabolické steroidy bez škodlivých vedľajších následkov. Slovenské Centrum vrcholového športu (CVŠ) osobou svojho riaditeľa profesora MUDr. Pavla Handzu, CSc. podobný projekt odmietlo napriek určitým hrozbám (likvidácia vedúceho postavenia, nemožnosť vycestovať do zahraničia, odchod z realizačných tímov reprezentácií atp.) a slovenskí lekári boli označení za nekompetentných a nespoľahlivých. Individuálne vplyvy na lekárov, aby podávali doping sa síce uskutočňovali, ale neboli „dokonané“... Slováci, skrátka, „zlyhali“, a to aj stranícky preverené kádre !

Vlastné zásobovanie športovcov anabolickými steroidmi bolo zaisťované z viacerých zdrojov – domáce preparáty (Superanabolon, Stenolon) získaval ÚNZ VS bežne ako iné zdravotnícke zariadenie na liečebné účely a mimoriadne účinné zahraničné preparáty (napr. Stromba) mali dovoznú výnimku udelenú Ministerstvom zdravotníctva. Športovci a ich tréneri však riadený doping posilňovali aj individuálne – sami si nakupovali vysoko účinné preparáty na čiernom trhu. Najpreferovanejšie skupiny športovcov boli atléti, cyklisti, lyžiari – bežci, kanoisti, vzpierači, zápasníci.

O výbere športovcov určených na zaradenie do špecializovanej starostlivosti s programom „riadenej regenerácie“ rozhodovali trénerské a funkcionárske špičky jednotlivých športových zväzov, pričom kritériom okrem zodpovedajúcej výkonnosti bolo aj dovŕšenie osemnástich rokov. Vybraní športovci boli potom schvaľovaní oddelením vrcholového športu Ústredného výboru ČSZTV a po procedurálnej stránke bol celý akt zavŕšený podpismi zmluvy pri spoločnom jednaní športovca, zodpovedného lekára, trénera a špecialistu z ÚNZ VS. Odmietnutie znamenalo koniec kariéry všetkých zúčastnených.

„Prehlasujem, že sa dobrovoľne podrobujem zvláštnej špecializovanej liečebnej preventívnej starostlivosti v rámci tohto výskumu mi budú podávané vybrané prostriedky z oblasti špecializovanej lekárskej starostlivosti. Zaväzujem sa plniť všetky povinnosti, ktoré pre mňa z daného výskumu vyplývajú, najmä povinnosti zúčastňovať sa pravidelných lekárskych prehliadok.“

Tak znel úvod zmluvy, ktorá síce priamo neznamenala, že všetci zainteresovaní sa vo svojom tréningovom procese dostanú pod vplyv zakázaných látok, ale túto prax umožňovala, a to dokonca s oficiálnym puncom. V každom prípade v duchu „špecializovanej lekárskej starostlivosti“ prúdilo do Československa množstvo liekov za štátne peniaze, ktoré v normálnych dávkach mohli pomáhať pacientom a v enormnom zvyšovať výkonnosť športovcov.

„Som poučený o mojom oprávnení kedykoľvek odstúpiť od uvedeného výskumu na vlastnú žiadosť a súčasne o oprávnení ma dočasne alebo trvalo vyradiť z výskumu na základe výsledkov kontrolných vyšetrení.“

Pokračovanie zmluvy pripúšťalo určité poškodenie organizmu nadmernými dávkami liekov pre ich vedľajšie účinky (rakovina a p.). Preto športovci dostávali okrem zakázaných látok aj rôzne „krycie“ preparáty, ktoré mali zmierňovať ich účinok na inak zdravý organizmus (najmä na ochranu pečene). Úspech „ochranného pôsobenia“ nebol vždy úspechom trvalým a mnoho športovcov dodnes trpí nezvratnými poškodeniami zdravia, pokiaľ vôbec prežili.

V súvislosti s týmto prebieha v súčasnosti niekoľko súdnych procesov v Nemecku a ďalších krajinách....

„Zaväzujem sa, že nebudem zo svojej vlastnej vôle alebo na odporúčanie iných osôb okrem zodpovedného lekára používať iné prostriedky špecializovanej lekárskej starostlivosti alebo iné množstvo než to, ktoré mi bude stanovené zodpovedným lekárom a tým nenaruším výskumnú úlohu.“

Niektorí športovci veľmi rýchlo „pochopili“ o čo sa v tejto hre o medaile a úspechy v športe vlastne hrá a chceli to dosiahnuť za každú cenu. Preto si ešte pridávali sami alebo za pomoci svojich trénerov. Na zakázané prostriedky existoval a existuje čierny trh od nepamäti. A peniaze riešia „všetko“. Môžeme to vidieť dodnes, a to nielen na športovisku s registrovanými športovcami, ale aj v najrozličnejších rekreačných a relaxačných zariadeniach. Mladíci s obrovskými hrudníkmi a mohutnými ramenami v tričkách nadmerných veľkostí, ktoré im na chrbte takmer praskajú, kontrolujú svoje bicepsy a neuspokojujú sa s dosiahnutými objemami.

Organizované podávanie dopingu pod medicínskym dohľadom skončilo v roku 1988, kedy nové vedenie ÚV ČSZTV (Poledník, Kniežo, Klapuš) prijalo vnútornú dohodu o ukončení podpory dopingu a vydalo zákaz preventívnych dopingových kontrol pred súťažami.

Československo nemalo natoľko sofistikovaný medicínsky program podpory vrcholového športu ako Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) alebo NDR, kde sa vyskytovali oveľa agresívnejšie dopingové metódy, pripomínajúce experimenty z koncentračných táborov (riadené tehotenstvo, fyzikálne experimenty s tráviacim traktom a pod.). Ťažko povedať prečo..., ale môžeme sa nádejať, že okrem nedostatočného množstva finančných prostriedkov, “zlej“ disciplíny a ochoty športovcov podriadiť sa čomukoľvek, tu bola aj určitá – hoci limitovaná – etická zodpovednosť lekárov, ktorí boli ochotní ísť iba do určitej miery svojej zapredanosti. Tak trocha schizofrénna situácia často u nich potom vyúsťovala do nekontrolovateľných depresií, sklonom k alkoholizmu a nadužívaniu antidepresív. Vybrať si však mohol každý, podpísať nemusel, hoci tým všeličo riskoval. Niektorí lekári mali „šťastie“ – neboli ani oslovení, hoci postavenie, špecializácia a odborná úroveň ich mohli k tomu predurčovať. Pravdepodobne sa tak stalo preto, lebo vďaka svojím mimomedicínskym aktivitám (liečenie „podozrivých“ indivíduí z radov umelcov a filozofov, styk s ľuďmi z disentu, aktivity na „klzkých“ plochách) nebolo považovaní za spoľahlivých a dostatočne oddaných veci socializmu. Neboli ani vydierateľní. Preto často pôsobili v tíme a nevedeli aké experimenty sa tam dejú, lebo dopingový program vykonávali tréneri so športovcami, bez ich vedomia...

Literatúra:

1. Donike, M. et al.: Doping – kontrollen, Köln: Sport und Buchs Strauss, Edition Sport, 1993, 283 s., ISBN: 1-55210-010-3
2. Embleton, P. a kol.: Suplementy ve výživĕ, Pardubice: Svĕt kulturistiky, 1999, 576 s, ISBN: 80-902589-7-2
3. Fořt, P.: Sport a správna výživa, Praha: Ikar, 2002, 351 s., ISBN: 80-249-0124-2
4. Fořt, P.: Výživa hlavnĕ pro kulturistiku a fitness, Pardubice: Svĕt kulturistiky, 1998, 151 s., ISBN: 80-902589-1-3
5. Hnízdil, J. a kol.: Doping aneb zákulisí vrcholového sportu, Praha: Grada Publishing, 2000, 152 s., ISBN: 80-7169-776-1
6. Horváth, R.: Problémy dopingu a žiaci na základných školách. CO-MAT-TECH ´99, 7. medzinárodná vedecká konferencia, Materiálovotechnologická fakulta STU. Trnava: 1999, s. 576-580
7. Komadel, Ľ. A spol.: Telovýchovnolekárske vademecum, Bratislava: SSTL, 1997, 237 s., ISBN: 80-967806-3-8
8. Kozlowski, S. et al..: Doping, Warszawa: Pilka noźna, 1976, 164 s.
9. Kőssl, J.: Kapitoly z dĕjin dopingu aneb stručná historie dopingu a boje proti nĕmu ve sportu i v životĕ, Sport report, 37, 1995, č.2, s. 18-20
10. McLain, L.G.: Anabolic steroids and high school students. (Abstract) Am. J.Dis.Child, 143, 1989, s. 412
11. Michalák, K., Kyselovičová, O.: Užívanie anabolík počas kondičného tréningu rekreačne športujúcich mužov. In: Tel.Vých.Šport, roč. 11,2,2001, s. 17-21
12. Pollmer, U. a kol.: Šokujíci pravda o výrobĕ potravin, Olomouc: Fontána, 2001, 255 s., ISBN: 80-86179-60-5
13. Pope, G.H., Katz, D.L., Champoux, R.: Anabolic – androgenic steroid use among 1010 college men. Psychic. Sports med., 16, s. 75-81
14. Pope, G. H., Katz, D. L.: Affective and psychotic symptoms associated with anabolic steroid use. Am. J. Psychiatry, 145, 1988, s. 487-490
15. Pyšný, L.: Doping, zdraví, výkon. Karolinum – nakladatelství Univerzity Karlovy, Praha: 1999, s. 104
16. Pyšný, L.: Užívaní anabolických steroidú kulturisti a silovými trojbojaři. Med.Sport.Boh.Slo., 3,1994, s.102
17. Pyšný, L.: Sledování vlivu dlouhodobého abusu anabolických androgeních steroidů na organizmus sportovce. Praha:2.LFUK,1997
18. Pyšný, L., Žák, M.: Užívaní anabolických steroidů studenty vysoké školy. Med.Sport. Boh.Slov., 2, 1993, s. 114-118
19. Segrave, J. O. et al.: The olympic games in translation, Illinois: Champaign, 1988, 478 s.
20. Slamková, Ž.: Názory študentov FTVŠ na doping v športe. In: Zborník vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou, FTVŠ Bratislava – 1.10.1999. 60 rokov prípravy telovýchovných pedagógov na UK. Bratislava:1999, s.296-300
21. Slepička, P. a kol.: Sociální aspekty dopingu a možnosti antidopingové prevence u detí a mládeže. Grantová správa FTVŠ UK, Praha:1997
22. Slepička, P., Slepičková, I.: Problematika dopingu u dětí a mládeže. In: Těl.Vých.Sport Mlád., 62,č.6,1996, s.41-43
23. Smernica pre kontrolu a postih dopingu v športe. Vydal ADV SR, Bratislava:2002
24. Svetový antidopingový kódex. Vydal ADV SR, Bratislava:2002
25. Taylor, W. N., Black, A. B.: Pervasive anabolic steroid use among health club athletes. Annals of Sports Medicine, 3, 1987, s.155-159
26. Terney, A. J. G., Simons, E. W. C. M.: The use of anabolic steroids in high school students. Am. J.Dis.Child., 144,1990, s.99-103
27. Vecchiet, L. et al.: Textbook of Sports Medicine Applied to Football, Firenze: Menarini Group, 1992, 489 s.
28. Williamson, D. J.: Anabolic steroid use among students at a British college of technology. Br.J.Sports Med., 27,1993,s.200-201
29. Windsor, R., Dumitru, D.: Prevalence of anabolic steroid use by male and female adolescents. Med. Sci. Sports Exerc., 21, 1989, s.494-497
30. World Anti-Doping Agency: The World Anti-Doping Code, The 2004 prohibited list, WADA:2006
31. Yesalis, C.: Anabolic steroids in sport and excercise. Ed. Humman Kinetics.Publishers, Inc., Champaign. Illinois:1992
32. Yesalis, C. E.: Epidemiology of abuse in the United States. Report of the International Conference on the Abuse and Trafficking of Anabolic Steroids, Prague:1993
33. Zoznam zakázaných farmakologických skupín látok a zakázaných metód 2001-2002. Vydal ADV SR, Bratislava:2006
34. Žilinka, M.: Doping a trestné právo. Vydal ADV SR, Bratislava:2002, 24s.

INTERNET:

• http://www.nodoping.com, 14-17 november 1999, Summit information, Policy Commitment, 2000-01-05
• http://www.pruvodce.cz/drogy/dejiny.htm, Dundr, M.: Původ a rozšíření drog. Vesmír č. 4/1995.
• www.olympic.sk/stanovy SOV.asp
• Svetová antidopingová agentúra(WADA) - www.wada-ama.org
• Medzinárodný olympijský výbor (IOC) - www.olympic.org
• Slovenský olympijský výbor (SOV) - www.olympic.sk
• Antidopingový výbor Slovenskej republiky (ADV SR) - www.antidoping.sk
  

Ostatné národné antidopingové agentúry:

• Austrália                    www.ausport.gov.au/asda
• Belgicko                    www.cfwb.be