ZÁKONNOSŤ PROCESU DOKAZOVANIA PRED ZAČATÍM TRESTNÉHO STÍHANIA MagOff
Pridaj
Pošli
odkaz na stránku
oznam o chybe
oznam o neetickom
návrh na doplnenie
Tlač
JUDR. VLADIMÍR JAVORSKÝ
PROKURÁTOR KRAJSKEJ PROKURATÚRY BRATISLAVA
E-MAIL: VLADIMIR.JAVORSKY@GENPRO.GOV.SK
KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
dokazovanie, predmet dokazovania, rozsah dokazovania, dôkaz, dôkazné prostriedky, zákonnosť dôkazu, prípustnosť dôkazu, kontradiktórnosť
KEY WORDS:
substantiation, subject of inquiry, range of evidence, evidence, legality of evidence, admissibility of evidence, adversarial
ABSTRAKT:
Autor vo všeobecnosti poukazuje na problematiku zákonnosti procesu a priebehu dokazovania v štádiu pred začatím trestného stíhania. Sústreďuje pozornosť na potrebu rešpektovania zákonných podmienok vykonávania dôkazov, o ktoré sa bude opierať rozhodnutie o trestnom oznámení.
ABSTRACT/SUMMARY:
The author generally tackles the issue of legality of criminal procedure and substantiation during the pre-trial procedure. He focuses on the need of adherence to legal conditions governing the collection of evidence upon which the decision on a criminal complaint is based.
Rekonštrukcia uplynulých udalostí ústavným a zákonným spôsobom tvorí základ každého spravodlivého rozhodnutia súdu a orgánu činného v trestnom konaní. V priebehu získavania informácií dôležitých pre objasnenie spočiatku neznámych skutkových okolností musia byť rešpektované zákonné požiadavky ustanovené pre vykonávanie jednotlivých procesných úkonov – dôkazných prostriedkov, ktoré slúžia na obstaranie konkrétnych dôkazov právne významných pre rozhodnutie o určitom skutku.
Objasňovanie dokazovaných skutočností musí byť uskutočnené v súlade so zákonom, tak aby nevznikli pochybnosti o prípustnosti dôkazu získaného z konkrétneho dôkazného prostriedku. Nejde pritom iba o zachovanie procesného postupu pri vyhľadávaní dôkazov, ale najmä o dodržiavanie základných zásad trestného konania upravujúcich vykonávanie dôkazov.
Všeobecne je dôkaz prípustný, len ak bol dodržaný princíp zákonnosti pri voľbe a použití dôkazného prostriedku orgánom príslušným na rozhodnutie. Zákonnosť získaného dôkazu ovplyvňuje jeho ďalšiu prípustnosť v konaní hoci justičná prax veľmi často medzi týmito pojmami nerozlišuje. Dôvodom je najmä rozdielnosť procesných situácií, v ktorých dochádza k splývaniu uvedenej terminológie a to v závislosti od toho, či v priebehu dokazovania príslušný orgán rozhodne o prípustnosti dôkazu, ktorý zároveň vykoná zákonom predpísaným spôsobom alebo naopak dôkaz navrhovaný stranou konania nevykoná pre jeho nezákonnosť.
Prípustnosť dôkazu je pojmom širším ako zákonnosť dôkazu, ktorá je jeho imanentnou súčasťou. Konštatovaním zákonnosti dôkazu sa vytvárajú nevyhnutné procesné podmienky pre jeho prípustnosť v trestnom konaní a contrario, nezákonný dôkaz spôsobuje až na výnimky[1] jeho ďalšiu nepoužiteľnosť. Z uvedeného vyplýva, že skutkové zistenia sa nemôžu opierať o dôkazy získané a vykonané nezákonným spôsobom, teda v rozpore s trestnoprávnymi normami upravujúcimi dokazovanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustálenú judikatúru, podľa ktorej za zákonný spôsob získania dôkazu je potrebné považovať nielen splnenie formálnych, čiže procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom na vykonanie konkrétneho dôkazu ale aj splnenie materiálnych (obsahových) podmienok, aby tak použitý dôkazný prostriedok bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže a má byť.
Právo na riadne dokazovanie je súčasťou európskych garancií práva na spravodlivý súdny proces, hoci výslovne iba vo vzťahu k súvisiacim právam obvinenej (podozrivej) osoby v konaní o trestnom obvinení.
„Zo znenia článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Európsky dohovor) vyplýva, že obvinený má jednak právo byť prítomný a aktívne sa zapájať do výsluchu svedkov a jednak právo dosiahnuť, aby sa zabezpečil výsluch svedkov, ktorých výpovede by mali byť v jeho prospech. Ani jedno z týchto práv nie je absolútne.“[2]
Naplnenie požiadavky ochrany základných ľudských práv v prípravnom konaní priamo súvisí so zákonnosťou procesu dokazovania v priebehu celého trestného konania, ktorý predstavuje originálny, zákonom ustanovený postup získavania poznatkov o existencii určitej udalosti, ktorá môže, alebo nemusí napĺňať zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu.
Dokazovanie umožňuje získať relevantné informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre právne posúdenie skutkového deja, ktorý sa odohral v minulosti a priamo ovplyvňuje procesný postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré podľa jeho výsledkov rozhodnú o „osude“ zisteného skutku alebo tiež o jeho neexistencii.
Platná právna úprava trestného procesu v Slovenskej republike vymedzuje predmet dokazovania všeobecne pre všetky štádiá trestného konania. V predsúdnom konaní, ktoré z hľadiska systematiky Trestného poriadku zahŕňa postup pred začatím trestného stíhania a prípravné konanie[3], sú v rozdielnom rozsahu vykonávané procesné úkony orgánov činných v trestnom konaní s jediným cieľom – zistiť skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.[4]
Odbornej verejnosti je známe, že v trestnom konaní musia byť dokazovaním objasnené iba okolnosti dôležité pre trestné konanie, najmä okolnosti významné pre posúdenie možnosti zistenia zákonných znakov trestného činu, páchateľa skutku, existencie dôvodov vylučujúcich protiprávnosť činu a vzhľadom na bipartíciu trestných činov,[5] aj okolnosti nevyhnutné na posúdenie závažnosti prečinu.[6]
Trestný poriadok obsahuje iba demonštratívny výpočet okolností, ktoré sú predmetom dokazovania.[7] Dôvodom sú najmä individuálne požiadavky na rozsah dokazovania, ktoré sa vytvárajú postupne v závislosti od procesného štádia, v ktorom vznikne potreba vydania konkrétneho rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu.
Dokazovanie pred začatím trestného stíhania neprebieha spôsobom typickým pre prípravné konanie a dôkazné prostriedky sa obmedzujú len na výsluch oznamovateľa, poškodeného, podozrivého a na vyžiadanie písomných podkladov.[8]
V odbornej literatúre sa možno stretnúť s názormi, podľa ktorých sa dokazovanie začína v podstate až po začatí trestného stíhania v prípravnom konaní. Pre uvedený záver však niet opory v zákone, lebo predmet dokazovania sa vzťahuje na celé trestné konanie.[9]
O dokazovaní v štádiu pred začatím trestného stíhania môžeme hovoriť aj preto, že v tejto fáze trestného konania existujú určité ingerencie súdu v procese dokazovania, konkrétne sudcu pre prípravné konanie[10] oprávneného rozhodnúť o použití niektorých dôkazných prostriedkov, z ktorých môžu byť získané dôkazy nevyhnutný pre ďalší procesný postup alebo rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní. V praxi pôjde najmä o použitie informačno-technických prostriedkov[11] alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.[12]
Použiteľnosť uvedených dôkazných prostriedkov, vrátane možnosti sudcu pre prípravné konanie vydať príkaz na vykonanie domovej prehliadky sa nevzťahuje len na prípravné konanie ale aj na postup pred začatím trestného stíhania. Vykonaním týchto úkonov sa začína trestné stíhanie „vo veci“.[13]
Česká právna úprava trestného procesu umožňuje začatie trestného stíhania iba voči konkrétnej osobe, pričom niektoré dôkazy možno obstarať a vykonať až po takomto začatí trestného stíhania, aby mohlo byť zachované právo obvineného na obhajobu a kontradiktórny charakter konania. Týmito dôkazmi sú najmä výpovede svedkov, ktoré možno, ak nejde o výsluchy svedkov vyplývajúce napríklad z ustanovenia § 158a Trestného poriadku platného na území Českej republiky (t. j. výsluch svedka ako neodkladný a neopakovateľný úkon za účasti sudcu), vykonávať procesne účinným spôsobom zásadne až po začatí trestného stíhania. Aj pred začatím trestného stíhania možno vykonávať celý rad úkonov demonštratívne vymenovaných v ustanovení § 158 ods. 3 písm. a) až i) citovaného Trestného poriadku, ktorých výsledok môže byť použitý aj v súdnom konaní (napríklad odborné vyjadrenia a znalecké posudky, listinné dôkazy, zvukové a obrazové záznamy, obhliadka veci a miesta).[14]
Platná právna úprava trestného procesu v Slovenskej republike v predsúdnom štádiu trestného konania výrazne okliešťuje možnosti využitia prvkov kontradiktórneho spôsobu vykonávania dôkazov. Osobitne pred začatím trestného stíhania prakticky neexistuje zásada rovnosti strán charakteristická výlučne pre súdne konanie, ktoré má sporový charakter. Skutočnosť, že účastníci trestného konania nemajú rovnaké postavenie spôsobuje určitý nevyrovnaný, ale zákonom tolerovaný odklon od uznávaných princípov kontradiktórnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, v ktorom proces dokazovania neriadi a dôkazy nevykonáva súd, ale orgány činné v trestnom konaní.
Chýbajúca kontradiktórnosť v „predprípravnom konaní“ zdanlivo nie je ani v rozpore s požiadavkami spravodlivého procesu v zmysle Európskeho dohovoru, ktoré sa vzťahujú takmer výlučne na súdne konanie a tiež na konanie vedené proti konkrétnej obvinenej osobe.
Rešpektovanie požiadavky kontradiktórneho spôsobu vykonávania dôkazov nachádza svoj odraz už v prípravnom konaní, často však na úkor hospodárnosti a rýchlosti konania. Orgány prípravného konania v mnohých prípadoch opakujú dôkazy vykonané zákonným spôsobom po začatí trestného stíhania z opatrnosti aj po vznesení obvinenia konkrétnej osobe, aby tak predišli neopodstatneným pochybnostiam vyplývajúcim z nedodržania princípu kontradiktórnosti. Európska legislatíva ani štrasburská judikatúra nepodmieňuje zákonnosť dôkazu jeho vykonaním až v priebehu trestného stíhania proti určitej osobe. Mechanické opakovanie dôkazov, ktoré nie sú jedinými usvedčujúcimi dôkazmi je v rozpore s princípom spravodlivého trestného procesu a deklasuje prácu orgánov činných v trestnom konaní, nehovoriac o neúmernom „obťažovaní“ svedkov a poškodených opätovnými výsluchmi, ktoré s odstupom času trpia vadami nepresnosti reprodukovaných skutkových okolností. Naznačený spôsob dokazovania nezmierňuje dôsledky nerovného postavenia obvineného a prokurátora v predsúdnom konaní, ktoré je len prípravou na súdne konanie predstavujúce ťažisko kontradiktórneho spôsobu vykonávania dôkazov.
„Predprípravné“ štádium trestného konania sa v mnohom približuje dokazovaniu v priestupkovom konaní, v ktorom neexistuje formálny proces začatia konania ani vznesenia obvinenia osobe podozrivej z priestupku. V správnom procese možno kontradiktórny spôsob vykonávania dôkazov uplatniť až do vydania rozhodnutia, prakticky v ktoromkoľvek štádiu konania.
„K porušeniu práva na spravodlivý proces obvineného z priestupku dochádza napríklad vtedy, ak správny orgán obmedzí právo osôb, ktoré čelí obvineniu z priestupku, vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť ich predvolanie a vypočutie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 20. januára 2006, sp. zn. 4 As 2/2005). V takom prípade je totiž vysoká pravdepodobnosť, že záver o skutkovom stave bude prijatý len na základe jednostranných dôkazov. Tento právny názor súdu je príkladom interpretácie práva obvineného v súlade s čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.“[15]
Hoci postup pred začatím trestného stíhania možno v zmysle legálnej definície uvedenej v Trestnom poriadku vnímať ako konanie podľa tohto zákona, až do rozhodnutia o začatí trestného stíhania nemôžu subjekty trestného konania ovplyvniť rozsah dokazovania ani namietať zákonnosť jednotlivých dôkazov, o ktoré sa bude napokon opierať rozhodnutie o trestnom oznámení. Výsluch osoby, ktorú na základe trestného oznámenia alebo iného podnetu je potrebné vypočuť k okolnostiam nasvedčujúcim, že mala spáchať trestný čin a právo tejto osoby na advokáta, nenesie prvky kontradiktórnosti. Tento podozrivý v štádiu pred začatím trestného stíhania nemôže ovplyvniť spôsob akým sa rozhodne o trestnom oznámení, keďže nedisponuje niektorými procesnými právami, najmä právami navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy. Rovnako nie je oprávnený podávať opravné prostriedky ani žiadať aby sa advokát zúčastnil aj iných úkonov pred začatím trestného stíhania. Výpoveď podozrivého často slúži orgánom činným v trestnom konaní na získanie informácií o ďalších dôkazoch potrebných pre náležité zistenie skutkového stavu veci. Výsluch podozrivého je tak prameňom dôkazných informácií (informácií o dôkazoch), ktoré môžu napokon viesť k vyhľadávaniu, vykonávaniu, previerke a hodnoteniu takých dôkazov, ktoré v konečnom dôsledku budú podkladom na rozhodnutie o trestnom oznámení[16] alebo aj pre rozhodnutie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia tejto osobe. Vzniká preto otázka, či v rámci úpravy „de lege ferenda“ nebude potrebné rozšíriť práva podozrivej osoby o možnosť klásť otázky oznamovateľovi, alebo inak aktívne vstupovať do procesu dokazovania a tým do výsledku rozhodnutia o trestnom oznámení, aby tak mohol rozptýliť dôvody pre začatie trestného stíhania proti nemu. Takýto postup plne rešpektuje požiadavky kontradiktórnosti konania a môže do určitej miery eliminovať zbytočné dokazovanie spôsobené rozhodnutím o začatí trestného stíhania v prípadoch, ak aj po doplnení trestného oznámenia pretrvávajú pochybnosti, či došlo k spáchaniu trestného činu.
Pokiaľ ide o postavenie iných osôb – subjektov trestného konania[17] pred začatím trestného stíhania, prakticky s výnimkou výsluchu oznamovateľa alebo poškodeného nie je sú prípustné iné „osobné“ dôkazné prostriedky. Zmyslom takto zúženého rozsahu dokazovania je aby sa nevykonávalo dokazovanie v celej jeho šírke danej Trestným poriadkom pri zjavne neopodstatnených podnetoch na začatie trestného stíhania, alebo trestných oznámeniach, ktoré neobsahujú skutočnosti nasvedčujúce tomu, že mal byť spáchaný trestný čin. Takáto právna úprava je v súlade so zásadou hospodárnosti konania a napĺňa účel Trestného poriadku.[18]
Charakter dokazovania pred začatím trestného stíhania je špecifický v tom, že neumožňuje vykonať dôkazy typické pre prípravné konanie. Všeobecne sa uznáva, že pri skúmaní dôvodov pre rozhodnutie o trestnom oznámení možno zohľadniť aj skutočnosti vyplývajúce z listín, na ktoré by vo vyšetrovaní, alebo skrátenom vyšetrovaní nebolo možné prihliadať ako na listinné dôkazy.
Formu, akou sa informácie o podozrení z trestnej činnosti dostanú do sféry poznania orgánov činných v trestnom konaní zákon neupravuje, preto z pohľadu zákonnosti takto získaného poznatku zásadne nemôže nastať nepoužiteľnosť dôkazu prameniaceho z takýchto informácií. Pre rozhodnutie o ďalšom postupe po podaní trestného oznámenia bude preto významný akýkoľvek poznatok o podozrení z trestnej činnosti zachytený na rôznych listinách, ktoré nemajú povahu listinného dôkazu. Ide najmä o rôzne zápisnice z iných prevažne z administratívnych (správnych) konaní alebo občianskych súdnych konaní obsahujúce svedecké výpovede osôb, ktoré priamo nepozorovali skutok, iba o ňom vypovedali.
V tejto súvislosti je potrebné vysporiadať sa s otázkou použiteľnosti dôkazov získaných z dôkazných prostriedkov podľa osobitných zákonov. Ustanovenie § 119 ods. 2 Trestného poriadku prekračuje hranice trestného konania, keď umožňuje použitie každého dôkazu, expressis verbis „všetkého“, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Uvedené zákonné znenie poskytuje mimoriadne široký priestor pre možnosť použitia dôkazov získaných zo všetkých dôkazných prostriedkov upravených v procesných kódexoch jednotlivých právnych odvetví. Pre porovnanie, právna úprava českého trestného procesu neumožňuje použitie dôkazov získaných z dôkazných prostriedkov podľa osobitného zákona. Trestný poriadok platný na území Českej republiky výslovne uvádza, že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci.
Napriek zákonom upravenej možnosti získavania dôkazov prostredníctvom mimotrestných noriem upravujúcich dokazovanie naďalej v platnej právnej úprave trestného procesu absentuje konkrétna forma akou sa tieto dôkazy môžu vykonať v trestnom konaní, čo spôsobuje ich faktickú nepoužiteľnosť.
- Podľa § 119 ods. 4 Trestného poriadku, dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila. ^
- SVÁK, J.: Základy Európskej ochrany ľudských práv – Zväzok 1, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, Banská Bystrica, 2002, s. 240 ^
- Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, § 10 ods. 15 ^
- Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. ^
- Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, § 9 ^
- Podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona, nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. ^
- Podľa § 119 ods. 1 Trestného poriadku, v trestnom konaní treba dokazovať najmä a) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu, b) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok, c) závažnosť činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania, d) osobné pomery páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie ochranného opatrenia a iné rozhodnutia, e) následok a výšku škody spôsobenú trestným činom, f) príjmy z trestnej činnosti a prostriedky na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu. ^
- Podľa § 196 ods. 2 Trestného poriadku, ak prokurátor alebo policajt po prijatí trestného oznámenia zistí, že je potrebné ho doplniť, doplnenie vykoná výsluchom oznamovateľa alebo poškodeného alebo vyžiadaním písomných podkladov od oznamovateľa alebo od inej osoby alebo orgánu príslušný prokurátor alebo príslušný policajt tak, aby mohol rozhodnúť podľa § 197 alebo § 199 v lehote do 30 dní od prijatia trestného oznámenia. Prokurátor alebo policajt môže vypočuť osobu, ktorú na základe trestného oznámenia alebo iného podnetu je potrebné vypočuť k okolnostiam nasvedčujúcim, že mala spáchať trestný čin. Táto osoba má právo odoprieť výpoveď, ak by výpoveďou spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťovala ako vlastnú ujmu, nesmie však byť vypočúvaná v prípadoch ustanovených v § 129. Túto osobu treba poučiť o následkoch krivého obvinenia. Vypočúvaná osoba má právo na právnu pomoc advokáta. Na predvolanie a predvedenie tejto osoby alebo oznamovateľa sa primerane použijú ustanovenia § 128. ^
- Podľa § 10 ods. 15 Trestného poriadku, trestné konanie je konanie podľa tohto zákona, trestné stíhanie úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej a prípravným konaním sa rozumie úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, návrhu na schválenie dohody o uznaní viny a prijatí trestu (ďalej len „dohoda o vine a treste”) alebo právoplatnosti rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vo veci samej. ^
- Podľa § 10 ods. 3 Trestného poriadku, sudca pre prípravné konanie je sudca súdu prvého stupňa, ktorý je rozvrhom práce súdu poverený rozhodovať o a) zásahoch do základných práv a slobôd pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní, b) sťažnostiach proti rozhodnutiam prokurátora, ak tak ustanovuje tento zákon, c) v iných prípadoch ustanovených týmto zákonom. ^
- Podľa § 10 ods. 21 Trestného poriadku, informačno-technickými prostriedkami sa na účely tohto zákona rozumejú elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory použité utajovaným spôsobom pri odpočúvaní a zázname prevádzky v elektronických komunikačných sieťach (ďalej len „odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky”), obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov alebo pri vyhľadávaní, otváraní a skúmaní zásielok, ak sa ich použitím zasahuje do základných ľudských práv a slobôd. Na spracúvanie informácií získaných použitím informačno-technických prostriedkov, ich evidenciu, dokumentáciu, ukladanie a vyraďovanie sa vzťahujú osobitné predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak. Prevádzkovatelia verejných telefónnych sietí, poskytovatelia elektronických telekomunikačných sietí, poskytovatelia elektronických telekomunikačných služieb, poštový podnik, dopravcovia a iní zasielatelia a ich zamestnanci sú povinní poskytnúť nevyhnutnú súčinnosť pri použití informačno-technických prostriedkov; pritom sa nemôžu dovolávať povinnosti mlčanlivosti podľa osobitných zákonov. ^
- Podľa § 10 ods. 22 Trestného poriadku, prostriedkami operatívno-pátracej činnosti sa na účely tohto zákona rozumejú kontrolovaná dodávka, zámena obsahu zásielok, agent, predstieraný prevod, sledovanie osôb a vecí. ^
- Podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku, ak nie je dôvod na postup podľa § 197 ods. 1 alebo 2, policajt začne trestné stíhanie bez meškania, najneskôr však do 30 dní od prijatia trestného oznámenia, ak ho treba doplniť. Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia. Ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania, začne policajt trestné stíhanie vykonaním zaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo neodkladného úkonu. Po ich vykonaní vyhotoví ihneď uznesenie o začatí trestného stíhania, v ktorom uvedie, ktorým z týchto úkonov už bolo začaté trestné stíhanie. O začatí trestného stíhania policajt upovedomí oznamovateľa a poškodeného. Policajt doručí také uznesenie prokurátorovi najneskôr do 48 hodín. ^
- PÚRY, F.: Některé limity dokazování v trestním řízení České republiky, Pezinok: Justičná akadémia Slovenskej republiky, 2012, s. 200-201. ^
- http://www.polac.cz/katedry/kvs/konfer/sborniky/kosiciarova.pdf ^
- Podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku, ak nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa odseku 2, prokurátor alebo policajt uznesením vec
a) odovzdá príslušnému orgánu na prejednanie priestupku alebo iného správneho deliktu,
b) odovzdá inému orgánu na disciplinárne konanie,
c) odloží, ak je trestné stíhanie neprípustné alebo ak zanikla trestnosť činu, alebo
d) odmietne.
Podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku, prokurátor alebo policajt pred začatím trestného stíhania uznesením môže odložiť vec, ak je trestné stíhanie neúčelné vzhľadom na okolnosti uvedené v § 215 ods. 2. ^ - Podľa § 10 ods. 11 Trestného poriadku, subjekt trestného konania je každý, kto má a vykonáva vplyv na priebeh konania a komu tento zákon na uskutočnenie tohto vplyvu priznáva určité procesné práva alebo ukladá povinnosti. V konaní pred súdom je stranou ten, proti komu sa vedie trestné konanie, poškodený, zúčastnená osoba a prokurátor; rovnaké postavenie ako strana má aj zástupca občianskeho združenia, dôveryhodná osoba, ako aj iná osoba, na ktorej návrh alebo žiadosť sa konanie vedie alebo ktorá podala opravný prostriedok a v konaní proti mladistvému aj orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Ak sa v tomto zákone používa pojem strana, rozumie sa tým v predsúdnom konaní aj subjekt trestného konania, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné. ^
- Podľa § 1 Trestného poriadku, trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb. ^
Pridať komentár
