Vývoj zákonodarnej moci v Spojených štátoch amerických NEPREČÍTANÉ 

Mysle zákonodarstva Spojených štátov tvorila právnická, legislatívna, politická, diplomatická a filozofická elita, ktorá má dodnes miesto nielen v Spojených štátoch, ale v celom svete. Od Otcov zakladateľov ako Benjamin Franklin, Thomas Jefferson, Sam Adams, cez Otca americkej Ústavy Jamesa Madisona, po "južanskú" elitu Howell Cobb, Robert Rhett a Jackson Morton.

Vývoj zákonodarstva v USA je možné rozdeliť do troch etáp. Prvá z nich sa nesie v duchu „prvej ústavy,“ od roku 1777 keď začal byť zaužívaný dokument, do 1781 bez ratifikácie, Articles of Confederation. Druhá etapa, ktorá je so zmenami účinná ešte dnes, je od ratifikácie Ústavy Spojených štátov amerických, jún 1788. A tretia etapa sa sústredí na obdobie Občianskej vojny, konkrétne na Ústavu Konfederovaných štátov amerických.

1. Éra Článkov konfederácie

Aj keď mnoho autorov pri analyzovaní Článkov konfederácie používa spojenie „prvá ústava,“ faktom je, že tento dokument bol naozaj prvou platne fungujúcou ústavou USA.

1.1 Od de facto k de iure

Články konfederácie boli plne ratifikované v roku 1781, ale ich používanie sa datuje už k roku 1774, keď vtedy Druhý kontinentálny kongres už fungoval na báze Článkov konfederácie, teda máme tu úplne dokonalý a nádherný príklad materiálneho prameňa práva. Úvaha, ktorá bola medzníkom medzi materiálnym prameňom a prameňom formálnym, začala krátko pred Vyhlásení nezávislosti, keď štáty začali cítiť potrebu vytvoriť oficiálny prameň práva, keďže už si boli vedomé krátkej vzdialenosti k nezávislosti. V júni 1776 bola Kongresom menovaná komisia, v ktorej bol jeden člen z každého štátu, aby navrhla ústavu na základe doteraz fungujúcich mechanizmov. V júli bol prezentovaný návrh ústavy pomenovanej Benjaminom Franklinom – Články konfederácie. Avšak návrh nespĺňal predstavy hlavne radikálneho krídla Whig Party a taktiež neriešil niektoré zásadné otázky ako napríklad otroctvo a štáty s hustou populáciou nesúhlasili s tým, že každý štát má jeden hlas.

Vylepšený návrh Článkov bol hotový v lete 1777 s tým, že 15. Novembra sa bude o návrhu hlasovať. Individuálne záujmy, ktorým štáty dávali prednosť pred záujmami jednotnými, oneskorili prijatie Článkov o štyri roky. De iure účinnosť Článkov konfederácie nadobudla 1. Marca 1781.

1.2 Ústavná neskúsenosť

Labilita v kvalite článkov sa prejavila hneď na začiatku, formou tzv. nových štátnych ústav, na ktoré sa po rokoch ešte žijúci Otcovia zakladatelia pozreli ako na chybu začiatočníkov.

Nové štátne ústavy boli ústavy jednotlivých štátov, ktoré si sami vytvorili a v historickej retrospektíve nájsť nepriame značky, ktoré tam nechalo radikálne krídlo Whig party. Ústavy boli síce silno republikánske, ale trojdelenie moci silno amatérske a nevyvážené. Zväčša zákonodarná moc prevažovala nad výkonnou a súdnou dohromady.

1.3 Obsah Článkov konfederácie

Zákonodárny zbor Spojených štátov je unikamerálny – jednokomorový, nazývaný Kongres, v ktorého čele je Prezident kongresu. Členovia kongresu sú delegáti jednotlivých štátov, ktorých menuje štátny zákonodárny zbor, z čoho každý štát má 2 – 7 delegátov s jednoročným funkčným obdobím. Keď Kongres nezasadá, všetky jeho funkcie preberajú Štátne komisie jednotlivých štátov.

Dodatky k ústave sú účinné, ak ich odsúhlasia všetky štáty. Nový štát môže pristúpiť, ak štáty zvolia pristúpenie jednohlasne. Práva retroaktivita, teda zákony ex post facto Články nezakazovali a taktiež nezakotvili právo na obhajobu.

1.4 Vady Článkov

V Článkoch konfederácie boli badateľné stopy po radikálnom krídle Whig party, konkrétne po ich definícií federalizmu, ktorá s dnešnou modernou právnou vedou je v silnom rozpore.

Whigovský federalizmus spočíva v troch paralerných vládach: miestnych, štátnych a celoštátnych, z čoho každá z nich má svoje špecifické právomoci a hlavná právomoc a hlas, patrí ľuďom.

Zásady v Článkoch výrazne odrážali silnú autonómiu štátov a veľmi slabé postavenie „federálnej“ vlády. Okrem poznatkov zo zákonodárnej moci, ktorá je obsiahnutá vyššie, tu sú ďalšie ukážky slabého postavenia centrálnej vlády a silného postavenia autonómie štátov:

• Plat každého delegáta v Kongrese bol platený štátom, ktorý zastupoval.
• Spoločný sudca pre všetky štáty bolo iba námorné súdnictvo.
• Námorníctvo si zostavovali jednotlivé štáty na príkaz Kongresu.
• Raziť peniaze mohli jednotlivé štáty a Spojené štáty ako také.
• Dane boli síce rozdelené Kongresom, ale zbierali ich jednotlivé štáty

Spojené štáty si behom pár rokov uvedomili nefunkčnosť reality, ktorá odrážala prax obsahu Článkov. Prax minimálnej centralizácie priamo odporovala názvu „Spojené štáty americké,“ keďže ich spojenie bolo minimálne a s ním aj kontrola štátov, ekonomická stabilita a flexibilita - Články konfederácie sa ukázali ako neprospešné.

2. Éra Ústavy Spojených štátov amerických

Niet pochýb o tom, že Ústava USA je jeden z najdokonalejších právnych dokumentov na svete vzhľadom na svoju doterajšiu funkčnosť a silu, ktorá pochádza z ideálov a morálky tých, ktorí o ňu bojovali a tých, ktorí ju vytvorili. Mnohí z nich bojovali v Revolúcií, mnohí z nich boli vyhlasovaní Deklarácie, čím sa ešte viac stupňuje ideál a "chtíč" ho premeniť do reality. Slovami Rush H. Limbaugha II.: „skoro všetci signatári Deklarácie stratili peniaze a majetok, a veľa stratilo rodinu, pre dôvod, ktorý chovali v srdci.“

2.1 Obsah Ústavy Spojených štátov amerických

Zákonodarná moc je zakotvená hneď v prvom článku Ústavy a zmeny proti Článkom konfederácie sú očividné. Kongres je už bikamerálny – dvojkomorový, rozdelený na Senát a Snemovňu reprezentantov. Senát je tvorený dvoma delegátmi za každý štát s funkčným obdobím na šesť rokov. Snemovňu reprezentantov tvoria poslanci každého štátu podľa populácie (momentálne 435 s hlasovacím právom) a sú volení na dvojročné funkčné obdobie. Kongres má už úplnú moc nad daňami, peniazmi a armádou. S vytvorením funkcie prezidenta aj jeho predčasné odvolanie.

Úmysel Otcov zakladateľov vytvoriť bikamerálny kongres vychádzal z toho, že kongres má nielen slúžiť ľuďom, ale taktiež zvažovať efektivitu zákonov. Snemovňa reprezentantov reprezentuje prvý fakt, teda má odzrkadľovať vôľu ľudí, preto počet delegátov v Snemovni je určený podľa počtu obyvateľov v štáte. Dvojročné obdobie členov Snemovne odzrkadľuje intimitu a blízkosť k ľuďom štátu. Hlavným cieľom Senátu na druhej strane je zvažovať efektivitu zákonov schválených v snemovni. Na čele Snemovne je Hovorca snemovne a na čele Senátu je Viceprezident Spojených štátov. V senáte pôsobí taktiež Prezident pro tempore, ktorí vedie zasadania Senátu v prípade ak viceprezident nemôže viesť zasadania. Taktiež sa ujme úradu Prezidenta, ak Viceprezident a ani Hovorca Snemovne sa nemôže ujať úradu.

Prezident Spojených štátov je v úzkej spolupráci s Kongresom a vo veľa prípadoch Kongres tvorí zákony a rozhodnutia, ktoré Prezident nemôže ovplyvniť. Aj keď Prezident má právo veta, ak 2/3 oboch komôr nesúhlasia, právo veta je neúčinné. Preto veľmi záleží na politickom rozložení komôr, hlavne Snemovne, a v akom politickom vzťahu je s Prezidentom. Bohužiaľ niekedy rozhodnutia Snemovne, ktoré sa prejavia ako neefektívne a niekedy až kontraproduktívne, sa prideľujú Prezidentovej vláde. V tom prípade si treba uvedomiť politické rozloženie Snemovne a politickú orientáciu Prezidenta a rozlišovať, či je to chyba Prezidenta ako hlavného reprezentanta jedného politického prúdu a Snemovne, ako hlavného reprezentanta druhého politického prúdu. Napríklad vláda Prezidenta Richarda M. Nixona je kritizovaná za nulovú efektivitu výsledku vojny vo Vietname, pretože Americké vojská odišli, ale rozhodnutie stiahnutia všetkých vojakov urobil Kongres.

Ústava už zakotvila federálne súdnictvo na čele s Najvyšším súdom. Pri schválení dodatku už nie je potrebné schválenie všetkými štátmi, ale ¾ štátov. Pristúpenie nových štátov schvaľuje Kongres. Pravá retroaktivita je zakázaná a taktiež je zakázané odsúdenie bez obhajoby.

2.2 Dôležité dodatky

Ústava Spojených štátov Amerických obsahuje celkovo 27 dodatkov k dnešnému dňu, z ktorého niektoré rušili predošlé dodatky. Prvých 10 dodatkov je nazývaných Bill of Rights a sú to základné práva chrániace prirodzené práva a majetok.

So zreteľom na zákonodarstvo sú dôležité tieto dodatky:

I. dodatok – zakazuje Kongresu schvaľovať zákony, ktoré by nerešpektovali slobodu náboženstva, vyjadrovania sa a slobodu tlače. Taktiež zakotvuje petičné právo občanov proti vláde.

II. dodatok – zveruje občanom moc povstať proti „tyranii“ pomocou práva nosiť zbrane a vytvárať militantné jednotky chrániace štát

XIV. dodatok – vo všeobecnosti stanovuje, že verejného úradu sa nemôže stať niekto, kto zložil prísahu na dodržovanie Ústavy Spojených štátov amerických a potom sa zúčastnil protiústavných činností.

XX. dodatok – Kongres sa ako celok musí zísť minimálne raz za rok a ustanovujúca schôdza je 3. januára. Taktiež dáva Kongresu právomoc rozhodnúť o tom, kto sa stane Prezident, ak pred začiatkom funkčného obdobia novozvoleného Prezidenta Prezident a zároveň aj jeho viceprezident nie je schopný prevziať úrad.

XXV. dodatok – ak Prezident podá prehlásenie o svojej nespôsobilosti ďalej vykonávať svoju funkciu predsedovi Senátu a predsedovi Snemovne reprezentantov, viceprezident dostáva právomoci ako Prezident do opätovnej spôsobilosti Prezidenta.

XXVI. dodatok – stanovuje vekovú hranicu na volebné právo na 18 rokov

XXVII. dodatok – zakazuje zákony, ktoré zvyšujú alebo zmenšujú platy členov Kongresu. Zaujímave na tomto dodatku je, že bol navrhnutý na ratifikáciu už v roku 1789, ale bol schválený až v roku 1992

3. Impeachment

Impeachment je v doslovnom preklade trestné stíhanie alebo obžaloba. Ale keď sa bavíme konkrétne o impeachmente v Spojených štátoch amerických, je to trestné stíhanie voči verejnému činiteľovi vo veciach, ktoré vykonal počas jeho úradu. Nehovoríme iba o prezidentovi, senátoroch, členoch Kongresu a ostatných politikoch, ale hovoríme taktiež o sudcoch. Impeachment môže vykonaný v prípadoch, keď verejný činiteľ sa dopustí trestného zločinu, ako napríklad klamanie pod prísahou, branie úplatku; jednoducho vo veciach, ktoré nie sú v súlade s Ústavou Spojených štátov a ktoré teda pohoršujú verejnosť. Teda je dôležité si uvedomiť, že je to silný a účinný nástroj hlavne v prezidentskej republike, pretože sa na hlavu štátu nevzťahuje absolútna nedotknuteľnosť, teda právna imunita.

Ešte pred začatím samotného impeachmentu musí byť podaný návrh na tento proces a to už buď zo strany člena Domu reprezentantov, alebo zo strany Súdneho kongresu Spojených štátov a tento návrh musí byť ešte pred podaním prediskutovaný s konkrétnym výborom Domu reprezentantov. Tento výbor preverí a potom spracuje všetky body, ktoré boli porušené verejným činiteľom a sú potom prezentované pred hovorcom Bieleho domu. V prípade, ak sa jedná o trestné stíhanie voči samotnému prezidentovi Spojených štátov, hovorca je viazaný diskrétnosťou. Po tomto procese, ktorý sa deje na pôde Domu reprezentantov, obžaloba sa presúva do senátu, kde samotný proces impeachmentu začne.

Senát predvolá obžalovaného a senát sa zároveň stáva súdnou porotou. V prípade, že sa jedná o prezidenta Spojených štátov, je prítomný aj chief justice, teda najvyšší sudca Ústavného a teda aj Najvyššieho súdu Spojených štátov. Senát vypočúva obžalovaného a vynesie rozsudok. Tento rozsudok nemusí vždy znamenať, že obžalovaný bude odvolaný z funkcie, dokonca nemusí byť ani postihnutý.

V histórii Spojených Štátov boli zatiaľ len dvaja prezidenti obžalovaný, teda iba na dvoch prezidentoch bol vykonaný impeachment. Prvým bol Andrew Johnson v roku 1868 a druhým bol Bill Clinton v 1999. Impeachment hrozil aj Prezidentovi Richardovi Nixonovi v roku 1972 v kauze Watergate, ale Nixon vzhľadom na svoju silnú morálku sa rozhodol rezignovať.

4. Éra Konfederácie

Pár mesiacov pred začiatkom Americkej občianskej vojny (1861 – 1865) túto udalosť predznamenali udalosti, ktoré viedli k Občianskej vojne. Prvou bola ideové rozdelenie Spojených štátov prezidentom, ktorého hlavnou úlohou vždy bolo a vždy bude držať štát pohromade, a jeho politika nakoniec viedla k reálnemu rozdeleniu Spojených štátov.

Spojené štáty sa rozdelili na dve časti. Prvou bol tzv. Sever, alebo vojensky nazývaná Únia, čo boli oficiálne Spojené štáty americké. Druhou bol tzv. Juh, vojensky nazývaná Konfederácia, oficiálne ale Konfederované štáty americké, ktorých ústavný vývoj bude cieľom tejto kapitoly.

4.1 Dočasná Ústava

Po odtrhnutí prvých šiestich štátov od Spojených štátov a sformovaním nového útvaru bolo nevyhnutnosťou vytvoriť vlastnú ústavu. Avšak predtým než bola sformovaná permanentná Ústava, fungovala tzv. dočasná ústava, ktorá bola sformovaná na Montogomery Convention s účinnosťou od 8. februára do 11. marca 1861.

Potreba ústavy bola nevyhnutná a preto komisia, ktorá pracovala na Dočasnej ústave bola zložená z legislatívnych profesionálov, ktorí predstavili Ústavu už 7. februára a bola ratifikovaná o polnoci 8. februára.

Keďže potreba ústavy bol akútna, Dočasná ústava bola tvorená na základe Ústavy Spojených štátov amerických, s hlavným rozdielom, že Kongres bol unikamerálny. Obsah neupravoval otázky ako ratifikácia dodatkov a otázku otroctva, ale stanovil, že Kongres môže odvolať Prezidenta 2/3 hlasov.

4.2 Permanentná Ústava

Úvodnou zmenou je samozrejme zmena názvu „Spojené štáty americké“ na „Konfederované štáty americké.“ Na rozdiel od Dočasnej ústavy, táto Ústava sa vracia k bikamerálnemu Kongresu deleného na Snemovňu a Senát. Pri spojení v Ústave Spojených štátov sa uvádza: „Všetka zákonodarná moc uvedená v Ústave patrí Kongresu...“ Ústava Konfederovaných štátov vymenila „patrí“ na „je prenesená,“ čo vyvoláva dojem slabšieho postavenia federálnej vlády. Ďalej Ústava uvádza, že volebné právo majú iba občania Konfederovaných štátov nenarodení v zahraničí, teda jednotlivé štáty už nemajú možnosť upravovať cenzy volebného práva. Senátori sa volili posledný deň v ich funkčnom období. Ústava dáva silné postavenie jednotlivým štátom, keď im dáva právomoc robiť vlastné rozhodnutia, ktoré nie sú upravené v Ústave.

5. Záver

História a vývoj zákonodarnej moci v Spojených štátoch, ktorý je nevyhnutne a priamo spojený s ústavným vývojom Spojených štátov, je bohatý a vyjadruje nielen hodnoty spoločnosti, ktoré vtedy stanovovali hranicu možností, ale aj hodnoty ľudí, ktorí zmenili svoj status európskych imigrantov na jeden nerozlučný národ.

Od myšlienky nerozlučného a spojeného národa sa naučili na vlastných chybách v praxi vytvoriť jedinečný dokument, ktorý nemá iba silu právnu, ale silu etickú a literárnu.

Cez obdobie sklamania rozdelením jedného národu človekom, ktorého úlohou bolo nerozdeliť ho, sa dostali do dnešnej modernej doby s tým istým dokumentom, ktorý sa teraz prvý krát v histórii dostáva do ohrozenia opäť tým človekom, ktorý má krajinu držať pohromade a nasledovať chodníčky po ktorých chodili Otcovia zakladatelia a riadiť sa značkami, ktoré vryli do Ústavy Spojených štátov.

---

Zoznam použitej literatúry

1. Pritchet, C. Herman. Constitutional Law of the Federal System.

New Jersey: Prentice Hall Inc., 1984.

2. Schweikart, Larry, Michael Allen. A Patriot´s History of the United States.

New York City: Sentinel, a member of Penguin Group (USA) Inc., 2004.

3. Schweikart, Larry. 48 Liberal Lies about American History.

New York City: Penguin Group USA, 2008.

4. Kummerová, Sylvia, kolektív. Legal English: Fundamental Terms and Topics.

Bratislava: EUROKÓDEX s.r.o., 2010.

5. Callahan, Kerry P. The Articles of Confederation: A Primary Source Investigation Into the Document That Preceded the U.S. Constitution.

New York City: Rosen Publishing Group Inc., 2003.

6. http://www.senate.gov/civics/constitution_item/constitution.htm