Vývoj manželského majetkového práva v Československu počas rokov 1948 - 1992 NEPREČÍTANÉ 

V manželskom majetkovom práve Československa sa až do roku 1948 uplatňoval právny dualizmus. Na území Slovenska platilo uhorské manželské právo a na území Čiech a Moravy rakúske. V období počas druhej svetovej vojny v rokoch 1939 – 1945 síce došlo k určitým zmenám, no po ukončení vojny došlo k obnoveniu Československého štátu a aj jeho právneho poriadku, ktorý sa vyznačoval v mnohých oblastiach, a manželské majetkové právo nebolo výnimkou, práve spomenutým právnym dualizmom.

Zmeny priniesol až rok 1948 v dôsledku zmeny politického režimu. K moci sa v tomto období dostáva v Československu komunizmus. Tento politický režim zo sebou priniesol množstvo zmien aj v podobe nového právneho poriadku, čo znamenalo zmeny aj pre manželské majetkové právo. Počas právnickej dvojročnice v rokoch 1949 – 1950 došlo ku kodifikácii právnych odvetví a aj manželského majetkového práva.

Prvou zmenou bolo vyčlenenie rodinného práva z občianskeho práva, stálo sa z neho samostatné právne odvetvie. Tieto zmeny sa uskutočnili zákonom č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve. Zákon o rodinnom práve vychádzal zo zásady obligatórneho civilného sobáša, odstránenia nerovnoprávnosti medzi mužmi a ženami a nerovnosti manželských a nemanželských deti.

Zákon o rodinnom práve upravoval aj oblasť manželského majetkového práva, v ktorom zaviedol inštitút zákonného majetkového spoločenstva. Zákonné majetkové spoločenstvo bolo podľa zákona o rodinnom práve novou inštitúciou, ktorá mala na Slovensku svoju obdobu v koakvizícii. Od koakvizície sa však odlišovalo tým, že išlo o reálne majetkové spoločenstvo, ktoré sa realizovalo nielen pri zániku manželstva, ako to bolo u koakvizície, ale dávalo manželom rovnaké práva a povinnosti týkajúce sa spolunadobudnutého majetku už počas trvania manželstva. Tým odpadlo uprednostňovanie manžela, ako aj obavy zo svojvoľného disponovania nadobudnutým majetkom niektorým z manželov už počas manželstva. Sústava majetkového spoločenstva mala kogentný charakter podľa sovietskeho vzoru a odo dňa účinnosti zákona sa stála záväznou pre všetky manželstva. Zákon o rodinnom práve zásadne nepripúšťal tento systém zmeniť dohodou manželov. Dohody manželov o inom usporiadaní majetkových vzťahov, než ako bolo uvedené v zákone, sa pripúšťali len vtedy, ak nesmerovali proti samotnému základu majetkového spoločenstva. Zákon o rodinnom práve pripúšťal len určité zmluvné modifikácii inštitúcie majetkového spoločenstva manželov upravenej v zákone.^[1]

Zákon o rodine upravoval tento inštitút v ustanoveniach § 22 až 29. V zmysle § 22 bolo zákonným majetkovým spoločenstvom získaný majetok oboch manželov.^[2] Tento sa chápal ako ich spoločný. Za získaný majetok sa v zmysle uvedeného ustanovenia pokladal majetok, ktorý nadobudol ktorýkoľvek z manželov v čase trvania manželstva. Výnimkou bolo dedičstvo, dar alebo veci slúžiacich osobným potrebám, či výkonu povolania manželov.

Správu zákonného majetkového spoločenstva mohol podľa § 23 uskutočňovať ktorýkoľvek z manželov. I keď v prípade veci presahujúcich obvyklú správu sa vyžadoval súhlas druhého manžela. Práve v tomto ustanovení môžeme sledovať snahu o odstránenie majetkovej nerovnoprávnosti ženy a tiež jej obmedzení pri správe spoločného majetku.

Zákonné majetkové spoločenstvo predstavovalo povinné usporiadanie manželských majetkových vzťahov, ktoré znemožňovalo odlišnú zmluvnú úpravu. Jedinými povolenými odchýlkami boli zmluvné modifikácie upravené v § 29. V tomto ustanovení bola síce daná možnosť dohodou zmeniť rozsah spoločného majetku i výkon správy, avšak len za podmienky, že zmluva bude mať formu notárskeho zápisu, pričom ochrana záujmov tretích osôb bola zaistená ustanovením, že voči inej osobe sa môžu manželia na takúto dohodu odvolať len vtedy, ak je známa.

Dôvodmi, pre ktoré zákonodarca povolil zmluvné modifikácie, uvádza dôvodová správa k zákonu o rodinnom práve ako potreby praktického života, ktoré niekedy vyžadujú, aby sa manželom ponechala možnosť upraviť si majetkové pomery v manželstve zmluvou inak, ako to ustanovuje zákon, zachovávajúc pritom základne myšlienky, na ktorých spočíva inštitúcia zákonného majetkového spoločenstva. „Aby účel inštitúcie zákonného majetkového spoločenstva bol zachovaný, zákon taxatívne vypočítava, ktoré zmluvne modifikácie a v akej forme sú prípustné.“^[3]

Zákon o rodinnom práve umožňoval v § 29 ods. 3 tieto tri druhy zmluvných modifikácii zákonného majetkového spoločenstva:

• modifikáciu rozsahu spoločného majetku manželov ustanoveného zákonom – manželia sa rozhodnú niektoré veci vylúčiť zo spoločného majetku alebo naopak,
• modifikáciu správy spoločného majetku – manželia sa môžu dohodnúť, že správu majetku bude napríklad vykonávať len jeden z nich,
• možnosť vyhradiť zmluvou vznik zákonného majetkového spoločenstva až ku dňu zániku manželstva.

Rok 1960 so sebou priniesol ďalšie zmeny, aj v oblasti manželského majetkového práva. V tomto roku bola prijatá nová ustáva, čo si vyžiadalo aj zmenu v právnom poriadku. V nadväznosti na tieto zmeny bol prijatý nový občiansky zákonník ako zákon č. 40/1964 Zb. Úprava majetkovoprávnych vzťahov manželov bola presunutá do Občianskeho zákonníka. Inštitút zákonného majetkového spoločenstva bol náhradný inštitútom bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

„Tento kódex akcentoval významnosť vlastníckych vzťahov medzi manželmi a samostatne upravil bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (condominium pro parte indiviso), ktorého predmetmi boli len veci, ostatné majetkové práva a záväzky buď regulované špeciálne (napr. spoločný nájom bytu manželmi) alebo ich podrobil analogickej aplikácii všeobecných ustanovení.“^[4]

Inštitút bezpodielového vlastníctva bol upravený v ustanoveniach § 143 až 151 OZ. Toto majetkové spoločenstvo vznikalo uzavretím manželstva, čo predstavovalo začiatok časového obdobia existencie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Práve touto skutočnosťou sa prejavovala obmedzená zmluvná sloboda, pretože manželia si vzájomne majetkoprávne vzťahy nemohli upraviť pomocou svadobných zmlúv, spoločenstvo manželov vznikalo automaticky uzatvorením manželstva. I preto sa tento inštitút viazal na existenciu manželstva. Nemohol vzniknúť žiadnym iným spôsobom.

Podľa zákona bolo v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov všetko, čo mohlo byť predmetom osobného vlastníctva a čo bolo nadobudnuté niektorým z manželov za trvania manželstva, s výnimkou veci získaných dedičstvom alebo darom. Okrem toho boli z bezpodielového vlastníctva manželov vylúčené veci, ktoré svojou povahou a užívaním slúžili osobnej potrebe alebo výkonu povolania jedného z manželov. Povaha veci sama nestačila. Vec musela skutočne slúžiť osobnej potrebe alebo výkonu povolania jedného z manželov, nestačilo, že vec by k tomuto účelu len mala slúžiť. Svojím rozsahom sa tak bezpodielové spoluvlastníctvo zhodovalo z predchádzajúcim inštitútom zákonného manželského spoločenstva.

Ak išlo o mzdu za vykonanú prácu, dospelá súdna prax k záveru, že do bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrí len vyplatená a prevzatá mzda, nie však nárok na mzdu, ktorý nemohol byť predmetom osobného vlastníctva a preto nemohol byť predmetom ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov (R 8/1966). Pohľadávky a dlhy do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatrili. Ak vznikli za trvania manželstva a v súvislosti s bezpodielovým spoluvlastníctvom, bolo potrebné ich vysporiadať podľa ustanovení § 149 a 150 OZ.

Celá oblasť občianskoprávnych vzťahov bola v tomto období nepriaznivo poznamenaná tým, že občiansky zákonník v rokoch 1964 – 1982 upravoval len absolútnu neplatnosť právnych úkonov, čo v rámci manželského majetkového práva neumožňovalo úkon jedného z manželov, ktorý disponoval s vecami tvoriacimi bezpodielové spoluvlastníctvo manželov len bežným spôsobom bez súhlasu druhého manžela, to vyriešiť dodatočným súhlasom druhého manžela. Ťažkosti, ktoré táto legislatívna prax zo sebou prinášala viedli v roku 1982 k tomu, že zákonodarca ich najväčšie nedostatky odstránil zákonom č. 131/1982 Sb. Stálo sa tak najmä zavedením inštitútu relatívnej neplatnosti v § 40a Občianskeho zákonníka vo vzťahu k § 145, ako aj novo zavedenou a praxou prijatou domnienkou vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov.^[5]

Ustanovenie § 149 OZ bolo touto novelou doplnené o vykonanie vyporiadania v tých prípadoch, kde ho do troch rokov nevykonali samotní manželia. Pričom podľa pôvodnej úpravy sa právo na vysporiadanie nepremlčovalo. Podľa § 149 ods. 4 OZ platilo: „Ak nedošlo do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov k jeho vysporiadaniu dohodou alebo ak nebolo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vysporiadané rozhodnutím súdu, platí ohľadom hnuteľných vecí, že sa manželia vysporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu seba, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hmotných veciach platí, že sú v podielovom vlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, manželom spoločných.“^[6]

K ďalším dôležitým zmenám v Občianskom zákonníku, ktoré sa dotkli aj bezpodielového spoluvlastníctva manželov, došlo v roku 1991. Išlo o novelu vykonanú zákonom č. 509/1991 Zb. Touto novelou došlo k rozšíreniu zmluvnej voľnosti manželov. Tu rozšíril § 143a, v zmysle ktorého si manželia mohli dohodnúť zúženie alebo rozšírenie zákonom stanoveného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva. Novinkou bola aj možnosť dohodnúť sa ohľadom správy spoločného majetku. Novela so sebou priniesla aj možnosť dohodnúť sa na vzniku bezpodielového spoluvlastníctva až ku dňu zániku manželstva. Pričom sa na platnosť takejto dohody o modifikácii bezpodielového spoluvlastníctva vyžaduje notárska zápisnica.

Ustanovením § 143 bolo z bezpodielového spoluvlastníctva manželov okrem darov, dedičstva a veci osobnej potreby alebo veci slúžiacich na výkon povolania vyňate aj veci vydané na základe reštitúcie. Toto ustanovenie si vyžiadala zmena režimu, keďže v roku 1989 došlo k zmene režimu a z Československa sa opäť stála demokratická krajina. To zo sebou prinieslo opätovné zavedenie súkromného vlastníctva a tiež obnovenie podnikateľskej činnosti. Znovuzavedenie podnikateľskej činnosti si samozrejme vyžiadalo aj určité úpravy a zásahy do manželského majetkového práva. Táto oblasť bola v novele upravená ustanoveniami § 148a.

Na základe uvedeného ustanovenia sa na použitie majetku, ktorý je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva vyžaduje pri začatí podnikania aj súhlas druhého manžela. Súhlas manžela sa nevyžaduje už pri ďalších právnych úkonoch súvisiacich s podnikaním. Na ochranu manžela sa tiež zaviedlo, že súd môže na návrh manžela zrušiť bezpodielové spoluvlastníctvo, v prípade ak jeden z manželov získal oprávnenie na podnikanie. Právo podať tento návrh má len ten manžel, ktorý oprávnenie nezískal, ak by oprávnenie získali obaja manželia, môžu tak spraviť obaja.

Už o rok neskôr bola prijatá ďalšia novela Občianskeho zákonníka, ktorá sa dotkla aj bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Táto novela bola prijatá zákonom č. 264/1992 Zb. Novela do Občianskeho zákonníka zaradila ustanovenia § 149a. Kým do vtedy sa na dohody o modifikácii bezpodielového spoluvlastníctva vyžadovala len notárska zápisnica, uvedená novela zaviedla pre dohody o nehnuteľnostiach povinne písomnú formu, pričom platnosť uvedenej dohody nastála podľa novely až zápisom do katastra nehnuteľnosti.

Ďalší vývoj manželského majetkového práva ovplyvnil rozpad Československa na samostatnú Česku republiku a samostatnú Slovensku republiku od roku 1993. Podľa recepčného ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky ústavný zákon č. 460/1992 Zb. - najvyšší zákon SR, uplatnil tzv. recepciu s výhradou, keď stanovil, že ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecné záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave. Recepčným ustanovením nadobudli tieto zákony aj novú platnosť, stali sa zákonmi Slovenskej republiky. Uvedeným spôsobom sa teda vytvoril celistvý slovenský právny poriadok a začal sa jeho ďalší rozvoj. Recepčné ustanovenie Ústavy SR sa stalo ohniskovou normou nového právneho poriadku. Táto norma sa v podstate naviazala na § 2 nariadenia č. 1/1944 Zb. n. SNR, ktorou sa vytvoril samostatný právny poriadok prvej Slovenskej republiky.

Záver

Východiskom akýchkoľvek úvah o danej problematike bolo objasnenie manželského majetkového práva na základe právnych zmien, ktoré sa uskutočnili počas komunistického režimu. Venoval som sa jednotlivým majetkovým spoločenstvám manželov, ktoré sa v tomto období uplatňovali. Boli nimi zákonné majetkové spoločenstvo a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. 

Zoznam použitej literatúry

1. DVOŘAK, J. 2004. Majetkové společenství manželů. Praha: ASPI Publishing, 2004. 276 s. ISBN 80-86395-70-7.
2. FIALA, J. 1999. Spoločné jmění manželu v ČR. In Právny obzor. Bratislava: Ústav štátu a práva SAV. Roč. 82, č.5, 1999. 434 – 449 s.
3. PLANK, K. 1957. Majetkoprávne vzťahy v rodine. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1957. 414 s.
4. Zákon č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve.
5. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
6. R 8/1966