Vývoj manželského majetkového práva počas prvej Československej republiky NEPREČÍTANÉ 

Vývoj manželského majetkového práva v Česku a na Slovensku začiatkom 20. storočia ovplyvnil vznik samostatnej Československej republiky v roku 1918. Prostredníctvom zákona o zriadení samostatného Československa tzv. recepčnej normy č. 11/1918 Zb. z. a n. došlo k recipovaniu rakúskeho a uhorského právneho poriadku, čím sa zachovala materiálna kontinuita a zabezpečila právna istota. Avšak recipovaním rakúskeho, ale aj uhorského právneho poriadku sa vytvoril stav právnej duality. Na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi platilo uhorské právo a na území Česka a Moravy rakúske právo. Tento stav sa samozrejme prejavoval aj v manželskom majetkovom práve.

Na území Čiech a Moravy platilo majetkové manželské právo upravené Rakúskym občianskym zákonníkom z roku 1811 – Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch (ABGB), známym aj ako Všeobecný zákonník občiansky. Rakúske manželské majetkové právo bolo založené na zmluvnej voľnosti manželov, ktorá sa prejavovala pri usporiadaní majetkových vzťahov, avšak aj nerovnosťou medzi mužom a ženou. Manželstvo sa chápalo predovšetkým ako zmluva medzi manželmi, ktorá bola založená na snubnej dohode. Napriek tomu, že sa uplatňovala v manželskom práve zmluvná sloboda manželov, samotné manželstvo bolo založené na nerovnoprávnosti manželov. Manžel bol hlavou rodiny, zatiaľ čo žena mala podriadené postavenie. Vyplýva to napríklad z ustanovení § 91 ABGB: „Muž je hlava rodiny.“ V zmysle § 92 ABGB bola manželka povinná nasledovať svojho muža do jeho bydliska, pomáhať mu, či už v domácnosti alebo pri práci a plniť mužom určené povinnosti.

O tom, že sa nerovnosť medzi mužom a ženou uplatňovala v rakúskom manželskom majetkovom práve svedčia jednotlivé ustanovenia ABGB. Napríklad podľa § 1237 AGBG sa uplatňovala v pochybnostiach o vlastníctve majetku domnienka, podľa ktorej to čo sa za manželstva akýmkoľvek spôsobom nadobudlo alebo dostalo, nadobudol muž. Význam tohto ustanovenia sa prejavoval najmä v prípade, keď bolo treba po uplynutí mnohých rokov dokazovať, ktorý z manželov niektorú vec nadobudnutú počas manželstva skutočne nadobudol. Samozrejme vyvrátenie uvedenej domnienky mnohým ženám spôsobovalo veľké problémy.

Zmluvná voľnosť sa uplatňovala v rakúskom majetkovom manželskom práve prostredníctvom svadobných zmlúv. Svadobné zmluvy sa v tomto období líšili od manželských. Manželskou zmluvou vznikalo samotné manželstvo, zatiaľ čo svadobnou zmluvou sa upravovali majetkové pomery manželov. Svadobné zmluvy tak v dnešnom ponímaní predstavovali predmanželské zmluvy. V manželskej zmluve podľa § 44 AGBG „dve osoby rôzneho pohlavia prejavujú podľa zákona svoju vôľu, že budú žiť v nerozlučnom spoločenstve, deti plodiť, vychovávať a poskytovať si vzájomnú pomoc.“ Naopak svadobnými zmluvami sa upravovali majetkové vzťahy vznikajúce uzavretím manželstva. Pričom ich predmetom bolo v zmysle § 1217 ABGB najmä veno, obvenenie, spoločenstvo statkov, správa a užívanie vlastného majetku, vdovský plat, určenie pre prípad smrti a pod. Tieto zmluvy boli navyše chápané pomerne široko, keďže mohli byť uzavreté pred uzatvorením manželstva, počas manželstva alebo pri jeho ukončení. Bolo len na manželoch, kedy a ako sa rozhodli svoje majetkové vzťahy upraviť.

Predmetom svadobných zmlúv boli teda inštitúty manželského majetkového práva. Išlo o veno, obvenenie, ranný dar, dedičskú zmluvu a vdovský plat. Veno sa podľa § 1218 ABGB chápalo ako majetok, ktorý bol mužovi odovzdaný manželkou, respektíve ho získal od niekoho tretieho (najčastejšie rodičov manželky) na zmenšenie nákladov spojených s manželským spoločenstvom. Odovzdávalo sa ihneď po uzavretí manželstva. V prípade plnoletosti oboch budúcich manželov ponechával ABGB na ich rozhodnutí, ako naložia s venom. Ak však bola nevesta neplnoletá vyžadovalo sa podľa § 1219 ABGB na zriadenie zmluvy o vene schválenie poručenským súdom, pričom v mene nevesty vystupoval jej otec alebo poručník.^[1] Aj o inštitúte obvenenia sa mohli uzatvárať svadobné zmluvy. Obvenenie tvorilo v zmysle § 1230 ABGB to „čo ženích alebo tretia osoba dá neveste na rozmnoženie vena.“ Počas manželstva nemala manželka z obvenenia žiaden úžitok, no v prípade jeho skončenia nadobúdala k obveneniu automaticky vlastnícke právo. Ranným darom bol podľa § 1232 ABGB dar, ktorý muž sľúbil dať svojej manželke prvé ráno po uzavretí manželstva. Pričom v pochybnostiach sa uplatňovala domnienka, že tento dar bol manželke odovzdaný do troch rokov od uzavretia manželstva.

Ďalším inštitútom manželského práva bolo spoločenstvo statkov. Spoločenstvo statkov bolo majetkové spoločenstvo pre prípad smrti, ktoré dávalo manželovi právo na polovicu toho, čo tu bude ešte po smrti druhého manžela z majetku daného navzájom do spoločenstva. Spoločenstvo sa nemuselo vzťahovať na všetko, ak to tak bolo dohodnuté. Manželia si mohli slobodne dohodnúť, čo bude súčasťou spoločenstva statkov a či vôbec takéto spoločenstvo vytvoria. Do spoločenstva patril len majetok uvedený v zmluve, spravoval sa podľa ustanovení zmluvy alebo podľa všeobecných ustanovení a po skončení manželstva došlo opäť k rozdeleniu. I keď presnejšie vymedzenie v tejto oblasti chýbalo. Napriek tomu sa zastaval názor, že „zmluvné spoločenstvo neznamená, že by manželia mali dáke podiely k dispozícii, nešlo teda o obdobu podielového spoluvlastníctva.“^[2]

V oblasti správy majetku platila domnienka, podľa ktorej ak „manželka neodporovala, platí právna domnienka, že zverila mužovi ako svojmu zákonnému zástupcovi správu svojho voľného majetku.“ (§ 1238 ABGB). Aj z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva nadradenosť muža nad ženou. Treba tiež spomenúť, že voľným majetkom bol majetok manžela, resp. manželky, ktorý mal vo svojom výhradnom vlastníctve.

Na výživu manželky pre prípad smrti manžela slúžil tzv. vdovský plat. Tiež išlo o inštitút majetkového práva, ktorý bol častým predmetom svadobných zmlúv. Vdovský plat slúžil na zaistenie manželky po manželovej smrti, žena na neho podľa § 1244 ABGB strácala nárok ihneď ako sa opäť vydala. Manželia si mohli upraviť aj vzájomné závety, resp. mohli uzavrieť dedičskú zmluvu. „Medzi manželmi môže byť dojednaná tiež dedičská zmluva, ktorou sa budúca pozostalosť alebo jej diel sľubuje a sľub prijíma. Pre platnosť takejto zmluvy je však potrebné, aby bola zriadená písomne so všetkými náležitosťami písomnej závete.“ (§ 1249 ABGB). Manželia sa teda mohli dohodnúť na dedení pre prípad smrti jedného z nich, samozrejme platilo, že jedna štvrtina majetku musela byť vždy voľná a nemohla byť predmetom dedičskej zmluvy medzi manželmi. Z nej mali byť podľa § 1253 ABGB uspokojení zákonní dediči.

ABGB tiež počítal s prípadmi, kedy došlo k zrušeniu svadobných zmlúv a teda k rozdeleniu majetku manželov. K rozdeleniu majetku pritom mohlo dôjsť podľa ABGB v nasledujúcich prípadoch:

• konkurzom,
• dobrovoľne,
• súdnym rozvodom,
• prehlásením neplatnosti,
• rozlukou manželstva.

Okrem zmluvnej voľnosti, ktorá sa uplatňovala v rámci rakúskeho manželského majetkového práva existoval aj subsidiárny zákonný systém, ktorý sa uplatňoval pri usporiadaní majetkových vzťahov manželov v prípade neuzavretia svadobnej zmluvy. Tento subsidiárny majetkový systém spočíval na princípe oddelenosti majetkov manželov. To znamená, že uzavretie manželstva nemalo v tomto prípade žiadané právne následky a to ani na existujúci majetok manželov, ani na majetok, ktorí manželia v čase trvania manželstva nadobudli.

Uhorské manželské majetkové právo uplatňujúce sa na Slovensku bolo omnoho zložitejšie ako rakúske uplatňujúce sa na území Čiech a Moravy. Majetkové manželské právo bolo osobitne upravené pre šľachticov, resp. bývalých šľachticov a tzv. honoraciórov a osobitne pre ostatných občanov, čo bolo pozostatkom feudalizmu. Tento dualizmus odzrkadľoval výrobné vzťahy vo feudálnej spoločnosti. Súvisel s odlišným nadobúdaním majetkov u šľachty a u poddaných. Tieto stavovské rozdiely boli odstránené až nadobudnutím účinnosti Ústavy 9. Mája, keďže ani počas prvej Československej republiky nedošlo k odstráneniu dualizmu, napriek tomu, že zákon č. 61/1918 Zb. o zrušení šľachtictva, radov a titulov zrušil šľachtictvo a rady, ako aj všetky z nich vyplývajúce práva. Došlo však len k zrušeniu verejnoprávnych stavovských rozdielov, nie však rozdielov v oblasti súkromného práva.

V období prvej Československej republiky tak platil pre bývalých šľachticov a honoraciórov v majetkovom manželskom práve systém oddelenosti majetkov. U ostatných občanov platil systém tzv. koakvizície. Obidva tieto systémy boli dispozitívnymi zákonnými systémami, ktoré platili len vtedy, ak manželia svoje majetkové vzťahy neupravili inak svadobnými zmluvami. Aj na Slovensku sa teda v manželskom práve uplatňovala slobodná vôľa a bolo len na manželoch ako svoje majetkoprávne vzťahy upravia. Na Slovensku, rovnako ako v Čechách, platila prioritne zásada zmluvnej slobody.

Manželia si mohli svoje majetkové pomery navzájom upravovať zmluvne celkom voľne podľa vlastného uváženia a vôle prostredníctvom svadobných zmlúv. Pričom svadobnú zmluvu bolo potrebné aj v tomto prípade, rovnako ako v Čechách a na Morave, odlišovať od manželskej zmluvy, ktorá zakladala životné spoločenstvo vôbec. Svadobné zmluvy sa týkali výlučne majetkových dôsledkov manželstva. Išlo o „dvojstranné právne úkony manželov alebo snúbencov, ktorými mali upraviť, resp. zmeniť zákonné majetkoprávne účinky manželstva.“^[3] Strany si mohli svoje vzájomne vzťahy upraviť podľa svojej vôle, teda dať zmluve taký obsah, ktorý v zmluvných typoch nebol vôbec uvedený, tiež si ich mohli upraviť len čiastočne, resp. upraviť len niektorý z predmetov takejto svadobnej zmluvy. V ostatnom tak popri zmluve ostávali v platnosti ustanovenia zákona.

„Zmluvami svadobnými sa volali všetky zmluvy o majetkových právach a povinnostiach, dohodnuté so zreteľom na manželstvo. Sú to menovite zmluvy o vene, obvenení, spoločenstve statkov, správe majetku a o výžive. K platnosti svadobných zmlúv je potrebná forma notárskeho zápisu.“^[4] Aj na Slovensku sa teda svadobnými zmluvami upravovali také základné inštitúty manželského majetkového práva ako bolo veno, obvenenie, spoločenstvo statkov alebo správa majetkov a pod. Svadobné zmluvy na Slovensku mali teda rovnaký predmet ako v Čechách. K platnosti manželských zmlúv bola potrebná notárska listina. Ak manželská zmluva obsahovala i opatrenia týkajúce sa majetku manželov pre prípad smrti mortis causa, pokladala sa zároveň za dedičskú zmluvu a musela obsahovať aj náležitosti predpísané a požadované pre dedičské zmluvy. Za účelom platnosti svadobnej zmluvy, ako aj dedičskej, bolo potrebné dodržať formálnu stránku úkonu, a to závet urobený pred verejným notárom.

„Ale pre zmluvy a vôbec právne úkony majetkové, uzavreté medzi manželmi, predpisuje právo niektoré formality, ktoré tvoria:

• alebo podmienku platnosti právneho úkonu, ktorý je platný, len ak bol urobený vo forme verejnonotárskej listiny,
• alebo podmienku jeho dokázateľnosti, dokazovanie takého právneho úkonu dá sa previesť len verejnonotárskou listinou.“^[5]

Aj na Slovensku sa prostredníctvom svadobnej zmluvy upravoval inštitút obvenenia. Obvenenie (dos, dotalitium, hitbér) na Slovensku rovnako ako v Čechách predstavovalo majetok patriaci legitímnej manželke – vdove z majetku manžela. Obvenenie sa pôvodne uplatňovalo len v manželstvách šľachticov, neskôr aj v manželstvách honoraciórov. Postupne sa obvenenie ako dispozitívna úprava prevzala obyčajovým právom aj do manželstiev poddaných a mešťanov. Cieľom obvenenia bolo poskytnúť manželke majetkovú zábezpeku po smrti manžela, pričom sa vnímalo ako odmena manželky za jej mravnosť. Zachovanie manželskej vernosti bolo základným predpokladom obvenenia v uhorskom práve, čím sa tento inštitút líšil od inštitútu obvenenia upraveného ABGB. Okrem toho zabezpečenie obvenenia predstavovalo zákonnú povinnosť v prípade manželstiev šľachticov.

Predmetom svadobnej zmluvy mohol byť aj parafernálny majetok. Parafernálny majetok (paraphernum, paraphernalia, parapherna, res paraphernales) tvorili hnuteľné veci, ktoré pri príležitosti uzavretia manželstva neveste darovala jej rodina, manžel, rodina manžela alebo širšie príbuzenstvo. Často sa preto označuje aj ako snubný či svadobný dar, alebo svadobný výbava. Išlo teda viac menej o výlučný majetok ženy v manželstve. Po roku 1918 sa už inštitút parafernálneho majetku samostatne nevyskytoval. Osobitné postavenie v tomto smere si ponechala len svadobná výbava a snubný dar. Svadobná výbava manželky totiž v zmysle súdnej praxe NS ČSR nebola chápaná ako osobitný majetok manželky, ale ako majetok určený na spoločné užívanie oboma manželmi. Podobne sa chápal aj snubný dar, ktorý sa však svojím určením približoval k osobitnému majetku manželky.

Veno (allatura uxorea) pôvodne označovalo prínos. Prínos sa chápal v širšom význame ako majetok, ktorý do manželstva priniesla manželka, bez ohľadu na druh vecí. Vénny majetok sa vždy odlišoval od osobitného majetku ženy čo súviselo so samostatnou dispozíciou manželky s jej osobitným majetkom, ktorá sa však netýkala vena. Nehnuteľnosti, ktoré manželka dostala do vena, sa však považovali za jej osobitný majetok. V prípade hnuteľných vecí nastal problém, keďže šlo často o veci využívané v domácnosti, takže dochádza k prelínaniu véna a parafernálneho majetku. Treba povedať, že po roku 1848 zaznamenal inštitút vena v porovnaní s ostatnými inštitútmi manželského majetkového práva najväčší obsahový posun a to najmä vďaka súdnej praxi. Veno tak na začiatku 20. storočia tvorili veci, ktoré boli manželovi ako veno odovzdané manželkou, alebo vzhľadom na manželku treťou osobou, s určením znášania nákladov manželského života. Manžel mal k venu vzťah požívačný. Pričom správu nehnuteľnosti tvoriacich veno mala manželka právo manželovi kedykoľvek odňať a vykonávať ju sama, na rozdiel od hnuteľných vecí, ktorých správu manžel vykonával sám a manželka nemala právo žiadať ich správu späť. Manžel nemal právo veno scudziť alebo zaťažiť dlhmi a k vráteniu vena dochádzalo len v prípade zániku manželstva alebo pri rozvode od stola a lóže. Od vena sa odlišovala svadobná výbava alebo parafernálny majetok.^[6]

Osobitne bola upravená otázka spoločne nadobudnutého majetku počas manželstva. Rozdiel bol medzi šľachticmi a tzv. honoraciórmi na jednej strane – za hlavného nadobúdateľa bol považovaný manžel, acquisitor principalis - a nešľachtickým ľudom na druhej strane, kde platila koakvizícia. V nej mal každý z manželov oddelený svoj výlučný majetok, kam patrilo všetko, čo každý z manželov nadobudol do uzavretia manželstva. Osobitným majetkom bolo aj dedičstvo alebo legát (odkaz) alebo dar za trvania manželstva. Týkalo sa to aj bezplatne získaného majetku a vecí, ktoré podľa prirodzeného účelu slúžili len jednému manželovi. Vzťahovalo sa to aj na náhradu škody spôsobenej na tomto zvláštnom majetku a prírastku na ňom, či na hodnote alebo cene. Zmluvná voľnosť sa uplatňovala aj v možnosti manželov sa dohodnúť, čo budú mať ako osobitný majetok. Každá strana nakladala so svojím majetkom voľne, ako s tým, ktorý mala už pri uzatváraní manželstva. Bolo obvyklé, že každý z manželov užíval zvláštny majetok druhého manžela a nemuselo sa nič vracať, obvyklé bolo aj to, že majetok manželky na základe konkludentného súhlasu spravoval manžel. Manželka však bola oprávnená kedykoľvek si majetok vziať a nakladať s ním a spravovať ho sama.

Osobitný, resp. výlučný majetok jednej z manželských strán bol ďalším inštitútom manželského majetkového práva na Slovensku. Išlo o majetok, ktorý patril do výlučného vlastného majetku manžela alebo manželky s možnosťou neobmedzenej dispozície. Vymedzenie tohto majetku sa často spájalo s odlíšením od majetku spolunadobudnutého manželmi počas trvania manželstva. Základ chápania zásadnej majetkovej samostatnosti manželov si súdna prax a literatúra vysvetľovali tak, že manželia si aj počas manželstva ponechávali svoj osobitný majetok.

Osobitný majetok tvorili:

• veci, ktoré jeden z manželov nadobudol uzavretím manželstva,
• veci, ktorých právny dôvod nadobudnutia nastal už pred uzavretím manželstva,
• veci nadobudnuté počas trvania manželstva bezodplatným spôsobom, ako napr. darovaním, dedením,
• veci chápané ako parafernálny majetok tvorený výlučne vecami osobnej potreby jedného z manželov, ako napr. šaty alebo šperky a pod.,
• veci určené ako osobitný majetok na základe dohody manželov v manželskej zmluve,
• náhrada za škodu vzniknutú na osobitnom majetku jedného z manželov,
• prírastky osobitných majetkov oboch manželov,
• veci nadobudnuté výmenou za veci z osobitného majetku.

Počas trvania manželstva mal každý z manželov právo spravovať svoj osobitný majetok sám. Poukazuje na to aj rozhodnutie NS ČSR č. Rv IV 518/32: „V prípade ak sa manželia nedohodli prislúcha každému z manželov správa a dispozičné právo nad vlastným voľným majetkom. Vedľa toho nemožno manželke odoprieť voľné dispozičné právo nad takými majetkovými predmetmi, ktoré – či už ako čiastka koakvizície, alebo ako výsledok osobného hospodárskeho alebo obchodného podnikania – boli so súhlasom manžela vydané do jej správy a do jej dispozičnej moci.“^[7]

Osobitný majetok sa teda odlišoval od spoločne nadobudnutého majetku - koakvizície (coacquisitio coniugium) Koakvizícia bol majetok nadobudnutý za skutočného spolužitia manželov, ktorý v nijakom ohľade nemohol byť považovaný za osobitný (výlučný) majetok jednej z manželských strán. Koakvizícia zrejme nebola pôvodným inštitútom uhorského práva, jej pôvod je potrebné hľadať v práve nemeckom a jej rozšírenie sa udialo prostredníctvom právnej obyčaje, pričom zákonne bola fixovaná v zák. čl. VIII:1840. Podľa § 8 tohto ustanovenia platilo: „Za trvania manželstva spolunadobudnutý majetok medzi manželmi stavu poddanského patrí v oboch čiastkach obom manželom a každá stránka môže ním v polovici voľne nakladať, ba manžel nemá ani práva svoju manželku z tejto polovičky závetne vylúčiť. Zomre-li jedna strana bez potomkov a bez závete, prejde celý spolunábytok na žijúcu stranu.“. Koakvizícia teda existovala len medzi manželmi nešľachtickými, i keď aj tí ju mohli vylúčiť uzavretím svadobnej zmluvy.

Do koakvizície spadal majetok získaný prácou, ďalej úspory a všetko, čo tam patrilo podľa dohody manželov alebo aj podľa vôle tretej osoby, teda darcu alebo testátora. Majetok sa dostával do koakvizície jednaním jedného z manželov alebo spoločným jednaním oboch manželov, alebo tretej osoby. Do koakvizičného imania patrili nielen aktíva, ale aj pasíva, takže nešlo len o vlastníctvo. Manželom u koakvizície patrilo vlastníctvo zvláštneho druhu, tzv. koakvizičné spoluvlastníctvo. Jednalo sa o spoluvlastníctvo ideálne a nebolo možné po dobu trvania manželstva žiadať o jeho zrušenie, ani ho previesť na iného alebo ho zabaviť. Toto ideálne právo bolo možné realizovať iba vtedy, keď došlo k rozdeleniu koakvizície.

Spolunadobudnutý majetok manželov bol teda tvorený vecami nadobudnutými za skutočného spolužitia manželov, pri ktorých sa nedalo preukázať, že patria do osobitného majetku jedného z manželov. Moment vzniku koakvizície bol stavovský viazaný a svoje prioritné uplatnenie našiel v manželstvách poddaných a mešťanov, o jeho rozšírenie sa postarala právna obyčaj. Pričom koakvizícia zaznamenala značný historický vývoj od „tzv. vlastníckej koncepcie koakvizície (spoločenstvo spolunadobudnutého majetku chápané ako spoluvlastníctvo) až po záväzkovú koncepciu koakvizície (faktickú oddelenosť majetku manželov v podobe tzv. osobitných koakvizícií a spoločnej koakvizície spravovanej manželom až po moment zániku manželstva, keď dochádzalo k rozdeleniu hodnotového prírastku majetku).“^[8]

Po roku 1918 sa inštitút koakvizície rozumel ako „majetkový prebytok, o ktorý čistá hodnota pri zániku manželstva prevyšuje majetok, ktorý tu bol už pri uzavretí manželstva a ktorý za trvania manželstva bezodplatne pripadol manželom (ako dedičstvo alebo dar)...koakvizíciou však nie je polovica jednotlivých majetkových predmetov nadobudnutých za trvania manželstva manželmi pripadajúca na každého z manželov.“^[9]

Predpokladom existencie koakvizície boli dve podmienky:

• uzavretie platného alebo putatívneho manželstva u bývalých poddaných a mešťanov alebo uzavretie manželskej zmluvy so stanovením koakvizície pre bývalých šľachticov a honoraciórov,
• spoločné hospodárenie a spolužitie manželov z vrstvy bývalých poddaných a mešťanov, koakvizícia teda predpokladala skutočné manželské spolužitie.

Treba povedať, že koakvizícia v podstate podľa bývalého uhorského obyčajového práva majetkové vzťahy manželov upravovala len pre prípad zániku manželstva. Počas trvania manželstva koakvizícia nemala vo svojej podstate žiaden význam, keďže neobmedzovala manželov v dispozičnej voľnosti čo do nadobudnutého majetku. Napadnúť určitý dispozičný úkon druhého manžela bolo možné len po zániku manželstva a aj to len v prípade, ak bol spolunadobudnutý majetok bezodplatne odcudzený a koakvizičný nárok druhého manžela nebol uspokojený. Manželské majetkové právo u manželov, ktorí neboli ani šľachticmi, ani honoraciórmi, malo v obyčajovom práve na Slovensku zmiešanú povahu: počas manželstva spočívalo na zásade oddelenosti majetkov manželov a po zániku manželstva malo do určitej miery povahu zjednotenia majetkov, prejavujúcu sa v koakvizícii. Presnejšie šlo o „systém oddelenosti majetkov manželov s rozdelením hodnotového prírastku nadobudnutého počas manželského spolužitia.“^[10]

Treba však zdôrazniť, že tento systém mal len dispozitívny charakter, čo znamená, že manželia si mohli zvoliť iný systém, resp. sa úplne odchýliť od zákonného systému. Mohli napríklad upraviť koakvizičný nárok spoločnou dohodou odchylne od pravidelného spôsobu alebo sa toho nároku celkom alebo čiastočne zriecť. Počas trvania manželstva si zásadne každý manžel spravoval svoj majetok sám a nebol ani v dispozícii s ním dakým spôsobom obmedzovaný. Toto právo patrilo aj žene, hoci žena spravidla odovzdávala svoj majetok do správy svojmu manželovi. Žena však mohla kedykoľvek správu majetku svojmu mužovi odňať a žiadať vydanie majetku. Výnimkou bol len ženin majetok účelovo viazaný v prospech muža vo forme vena.

Zásada, že počas trvania manželstva si každý manžel spravuje svoj majetok sám, sa vzťahovala najmä na ten majetok, ktorý tvoril podľa predpisov o koakvizícii osobitný majetok manželov. Ak však išlo o správu majetku, ktorý manželia nadobudli počas spoločného nažívania a ktorý tvoril spolunadobudnutý majetok, sa judikatúra časom menila. Staršia judikatúra priznávala obom manželom rovnaké práva a postavenie vyplývajúce z vlastníctva, teda aj dispozičné právo. Novšia súdna prax toto rozlišovanie opustila a začala rozlišovať medzi koakvizíciou nadobudnutou jedným z manželov tzv. osobitná koakvizícia a koakvizíciou nadobudnutou spoločnou činnosťou obidvoch manželov tzv. spoločnou koakvizíciou. V prípade osobitnej koakvizície sa priznávala správa aj dispozičná voľnosť tomu manželovi, ktorý koakvizíciu nadobudol. V prípade spoločnej koakvizície sa priznávalo dispozičné právo výlučne mužovi. Ide teda o jasne uprednostňovanie muža v majetkových vzťahoch manželov rovnako ako v českom manželskom práve.

Záver

Východiskom akýchkoľvek úvah o danej problematike bolo objasnenie manželského majetkového práva na základe právneho dualizmu prevládajúceho v tomto období, to znamená osobitne v Čechách a osobitne na Slovensku. Venoval som sa najmä otázke právnych inštitútov manželského majetkového práva, prostredníctvom ktorých objasňujem charakter a vývoj manželského majetkového práva v skúmanom období.

Zoznam použitej literatúry

• FAJNOR, V. – ZÁTURECKÝ, A. Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. 3 vyd. Šamorín: Heuréka, 1998. 600 s. ISBN 80-967653-4-5.
• LACLAVÍKOVÁ, M. 2010. Formovanie úpravy majetkových vzťahov medzi manželmi (od vzniku uhorského štátu do prvej československej kodifikácie rodinného práva). Bratislava: VEDA, 2010. 321 s. ISBN 978-80-224-1142-4.
• LUBY, Š. 2002. Základy všeobecného súkromného práva. III. vydanie pôvodného diela. Bratislava: Iura Edition, 2002. 626 s. ISBN 80-89047-48-3.
• PLANK, K. 1957. Majetkoprávne vzťahy v rodine. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1957. 414 s.
• POKORNÝ, M. – HOLUB, M. – BIČOVSKÝ, J. 2000. Spoločné jmění manželu. Praha: Linde Praha, a.s., 2000. 229 s. ISBN 80-7201-226-6.
• ŠOŠKOVÁ, I. 2005. Komparatívny pohľad na majetkovoprávne pomery manželov v slovenskom a českom práve v rokoch 1945-1949. In Notitiae novae facultatis iuridicae Universitatis Matthiae Beli neosolii. Banská Bystrica: Právnická fakulta UMB v Banskej Bystrici, 2003. 168 - 176 s. ISBN 80-8055-868-X
• VOJÁČEK, L. – KOLÁRIK, J. – GÁBRIŠ, T. 2013. Československé právne dejiny. 2 vyd. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2013. 423 s. ISBN 978-80-89447-99-2.
• Rakúsky občiansky zákonník z roku 1811
• Rozhodnutie NS ČSR z 24.novembra 1933, Rv IV 518/32 (Úradná sbierka, V. č. 1497).