ÚSTAVNÉ POSTAVENIE RUSKEJ A SLOVENSKEJ PROKURATÚRY, KOMPARATÍVNY POHĽAD NEPREČÍTANÉ MagOff 

JUDR. BYSTRÍK ŠRAMEL PHD.
ODBORNÝ ASISTENT,
FAKULTA SOCIÁLNYCH VIED UNIVERZITY SV. CYRILA A METODA, TRNAVA, SLOVENSKÁ REPUBLIKA
E-MAIL: BYSTRIK.SRAMEL@GMAIL.COM

EKATERINA PETROVNA MARMILOVA, PHD.
ODBORNÁ ASISTENTKA,
ŠTÁTNA UNIVERZITA V ASTRACHÁNE, RUSKÁ FEDERÁCIA
E-MAIL: KATYAMME@MAIL.RU

---

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
prokuratúra, ústava, nezávislosť, generálny prokurátor

KEY WORDS:
public prosecution service, constitution, independence, general prosecutor

ABSTRAKT:
Autori sa vo svojom príspevku venujú analýze ústavného postavenia ruskej a slovenskej prokuratúry. Prokuratúry oboch krajín bývajú v súčasnosti nesprávne začleňované medzi prokuratúry tzv. sovietskeho modelu. Jedným z cieľov autorov je poukázať na to, že súčasné úrady verejnej žaloby sa zbavili nánosov totalitarizmu a možno ich oprávnene zaradiť medzi moderné orgány verejnej žaloby spĺňajúce všetky štandardy platné v demokratických a právnych štátoch.

ABSTRACT/SUMMARY:
The authors of this article analyse the constitutional status of the Russian and of the Slovak public prosecution service. Public prosecution services in both countries are often (incorrectly) rated among the public prosecution services of the so called Soviet model. One of the goals of the authors of this article is to point out that current public prosecution services have managed to destroy the sediments of totalitarianism, and they legitimately can be rated among the modern public prosecution services meeting all standards applied in democratic states governed by the rule of law.

---

ÚVOD

V odborných publikáciách^[1] sa možno častokrát stretnúť s tvrdením, že kontinentálne systémy verejnej žaloby sú založené, resp. vychádzajú z troch modelov verejnej žaloby – z francúzskeho modelu, nemeckého modelu a sovietskeho modelu.^[2] Súčasná ruská prokuratúra, rovnako ako súčasná slovenská prokuratúra bývajú častokrát (nesprávne) priraďované k tzv. sovietskemu, resp. socialistickému modelu verejnej žaloby charakteristickému širokými kompetenciami bez adekvátnej právomoci, najmä v oblasti ústavného a správneho práva a previazanosťou na vládnuci subjekt. V tomto článku sa nebudeme zaoberať historickými aspektmi vzniku a rozšírenia uvedených modelov verejnej žaloby, ani samotným sovietskym modelom prokuratúry ako takým. Budeme v prvom rade analyzovať súčasný stav, súčasné ústavné postavenie prokuratúr Ruskej federácie a Slovenskej republiky v právnych poriadkoch, a snažiť sa nájsť isté podobnosti či odlišnosti. Samozrejme, jedným z cieľov je aj poukázať na to, že označovanie súčasných systémov verejnej žaloby existujúcich v Rusku aj na Slovensku ako socialistických nie je ani oprávnené ani odôvodnené.

1    ÚSTAVNÉ POSTAVENIE RUSKEJ PROKURATÚRY

Rusko ako federácia pozostávajúca z 83 útvarov má orgány verejnej moci pôsobiace na dvoch úrovniach – na federatívnej úrovni a na úrovni jednotlivých štátov. Z uvedeného dôvodu nemá vybudovanú jednotnú sústavu orgánov verejnej moci (napr. súdov, polície atď.), ako v prípade Slovenskej republiky, ale každá z týchto inštitúcií sa v zásade spravuje odlišnými zákonmi toho-ktorého štátneho útvaru. Verejná žaloba, podobne ako iné inštitúcie, je v Rusku vybudovaná taktiež na federálnej úrovni a na úrovni jednotlivých štátov. Rovnako ako na Slovensku, aj tu sa označuje slovom „prokuratura“. V tomto článku sa budeme ďalej venovať ruskej prokuratúre pôsobiacej na federálnej úrovni.

Ruská prokuratúra je inštitútom, ktorý je rovnako ako na Slovensku, inštitútom ústavným. To znamená, že ruská verejná žaloba je zakotvená priamo na ústavnej úrovni. Špecifické je to, že podobne, ako mnohé iné okolité krajiny (napr. Azerbajdžan, Arménsko, Kazachstan, Moldavsko), ruská ústava upravuje prokuratúru v časti venovanej súdnej moci, v kapitole 7, článok 129. Z uvedeného dôvodu možno vyvodiť, že ruská verejná žaloba je súčasťou súdnej moci. Treba poznamenať, že už od vzniku prokuratúry v súčasnej podobe (v roku 1991) sa kládol a neustále kladie dôraz na zabezpečenie nezávislosti prokuratúry, čo sa však v priebehu uplynulých rokov ukázalo ako nesmierne náročná úloha, a to napriek skutočnosti, že prokuratúra je konštituovaná ako súčasť súdnictva.^[3] Samotná ruská ústavná úprava prokuratúry je pomerne stručná, nakoľko obsahuje iba všeobecnú charakteristiku prokuratúry a spôsob ustanovovania generálneho prokurátora a ostatných prokurátorov do funkcie. Úpravu ostatných otázok ponecháva ruská federálna ústava na federálne zákony, čiže na právne predpisy nižšieho stupňa právnej sily.

V čl. 129 ods. 1 ruskej ústavy možno nájsť ústavnú definíciu ruského úradu verejnej žaloby. V zmysle tejto definície je Prokuratúra Ruskej federácie jednotnou centralizovanou sústavou, v ktorej sú prokurátori podriadení nadriadeným prokurátorom a Generálnemu prokurátorovi Ruskej federácie. Z uvedenej definície vyplýva, že ruská prokuratúra je prísne hierarchicky vybudovanou sústavou štátnych orgánov, ktoré pôsobia vo vzťahu vzájomnej nadriadenosti a podriadenosti. Okrem toho v zmysle princípu monokracie je na čele celej tejto sústavy jediná osoba, generálny prokurátor, ktorý je oprávnený riadiť celú prokuratúru. V priebehu rokov 1991 – 2013 sa na poste federálneho generálneho prokurátora vystriedalo sedem ľudí: V.G. Stepankov (od 28. februára 1991 do 5. októbra 1993), A.I. Kazannik (od 5. októbra 1993 do 25. apríla 1994), A.N. Ilyushenko (od 26. februára 1994 do 8. októbra 1995), O.I. Gaydanov (dočasný šéf prokuratúry až do vymenovania Y.I. Skuratova), Y.I. Skuratov (od 24. októbra 1995 do 2. februára 1999), V. Ustinov (od 17. mája 2000 do 13. apríla 2005), Y. Y. Chaika Y.Y. (od 23. júna 2006 až doposiaľ).

Odsek 2 článku 129 ruskej ústavy upravuje spôsob ustanovovania generálneho prokurátora do svojej funkcie. Generálny prokurátor je menovaný a odvolávaný Radou federácie (horná komora parlamentu, pozn. aut.) na základe návrhu prezidenta Ruskej federácie. Funkčné obdobie generálneho prokurátora je 5-ročné. Treba dodať, že ohľadom otázok menovania a odvolávania generálneho prokurátora možno nájsť zmienku aj v čl. 83 a čl. 102 ústavy a v čl. 12 Federálneho zákona o prokuratúre Ruskej federácie z dňa 17. januára 1992 uverejneného pod číslom 2202-1. Čl. 102 ústavy explicitne uvádza, že jednou z právomocí ruskej Rady federácie je menovanie a odvolávanie Generálneho prokurátora Ruskej federácie. Podľa čl. 83 ústavy prezident Ruskej federácie predkladá Rade federácie kandidátov na vymenovanie za generálneho prokurátora. Paragraf 2 čl. 12 federálneho zákona o prokuratúre zároveň uvádza, že ak prezidentom navrhnutý kandidát nezíska v Rade federácie potrebné množstvo hlasov, prezident Ruskej federácie do 30 dní predloží Rade federácie návrh nového kandidáta. V zmysle § 3 článku 12 federálneho zákona o prokuratúre je predpokladom výkonu funkcie generálneho prokurátora zloženie slávnostnej prísahy, ktorá znie: „Prisahám, že pri výkone právomocí generálneho prokurátora budem dodržiavať ústavu a zákony Ruskej federácie, chrániť práva a slobody človeka a občana a záujmy spoločnosti a štátu.“ V prípade, ak je generálny prokurátor neprítomný alebo nemôže vykonávať svoje povinnosti, vykonáva jeho funkcie prvý námestník. Ak je neprítomný aj prvý námestník alebo tento nemôže vykonávať svoje povinnosti, vykonáva funkcie generálneho prokurátora jeden z jeho námestníkov v súlade s vymedzenými kompetenciami. Generálny prokurátor predkladá jednotlivým komorám parlamentu a prezidentovi federácie raz ročne správu o stave zákonnosti a právneho poriadku v Ruskej federácii a o aktivitách vykonaných na ich posilnenie. Ide o realizáciu tzv. princípu verejnosti, ktorý do istej miery zabezpečuje kontrolu činnosti verejnej žaloby samotnými občanmi a masmédiami.

Ďalšie odseky ruskej ústavy sa zaoberajú menovaním a odvolávaním prokurátorov jednotlivých útvarov tvoriacich Ruskú federáciu (republík, území regiónov, Moskvy a Petrohradu) a ostatných prokurátorov. Odsek 3 článku 129 ruskej ústavy hovorí, že prokurátori útvarov Ruskej federácie sú menovaní Generálnym prokurátorom Ruskej federácie na základe súhlasu týchto útvarov. V odseku 4 článku 129 je zakotvené, že ostatní prokurátori sú menovaní Generálnym prokurátorom Ruskej federácie.

Odsek 5 článku 129 predstavuje blanketovú normu, keďže hovorí, že právomoci, organizácia a pravidlá fungovania prokuratúry Ruskej federácie ustanoví federálny zákon. Práve tento článok je východiskom pre ustanovenie pôsobnosti ruskej prokuratúry. Pôsobnosť ruskej prokuratúry je v zmysle ústavného splnomocnenia upravená v osobitných právnych predpisoch. Medzi ne patrí predovšetkým už spomenutý Federálny zákon o prokuratúre Ruskej federácie z dňa 17. januára 1992, ktorého novelizáciu uskutočnenú dňa 17. novembra 1995 možno považovať za obrovský krok smerom k stabilizácii systému ruskej verejnej žaloby a k zakotveniu jeho postavenia v štátnom mechanizme a v samotnom právnom poriadku. V tomto zákone je vo všeobecnosti zakotvená základná úloha prokuratúry, a to zabezpečovanie dodržiavania princípov právneho štátu, jednotnosti a posilňovania zákonnosti, ochrany ľudských práv a základných slobôd, ako aj záujmov spoločnosti a štátu. Konkrétna pôsobnosť a právomoci prokuratúry sú zakotvené v množstve iných právnych predpisov, spomenúť možno napr. Trestný poriadok Ruskej federácie, Občiansky súdny poriadok Ruskej federácie, zákon o rozhodcovskom konaní Ruskej federácie, Správny poriadok Ruskej federácie, Zákonník práce Ruskej federácie. Špecifikom je, že niektoré oblasti činnosti prokuratúry sú upravené dekrétmi prezidenta Ruskej federácie, napr. koordinácia aktivít orgánov činných v trestnom konaní v boji proti zločinu.

Rovnako ako v iných krajinách ruská prokuratúra vykonáva svoje najdôležitejšie úlohy v trestnom konaní. Právomoc a pôsobnosť prokuratúry v trestnej oblasti je bližšie upravená v Trestnom poriadku Ruskej federácie. Podľa čl. 1 ods. 2 federálneho zákona o prokuratúre vykonáva prokuratúra v trestnej oblasti dozor nad činnosťou policajných orgánov pri vyšetrovaní a vykonáva trestné stíhanie trestných činov. Okrem toho prokuratúra vystupuje aj v konaní pred súdom a je oprávnená podávať opravné prostriedky proti rozhodnutiam súdu.

Trestná pôsobnosť nie je však jedinou pôsobnosťou ruskej prokuratúry. Nemenej významnou je aj pôsobnosť v netrestnej oblasti, kde prokuratúra vykonáva predovšetkým dozor nad dodržiavaním ústavy a zákonov. Objektom dozoru sú orgány pôsobiace v oblasti verejnej správy, ako napr. federálne ministerstvá a iné orgány výkonnej moci, zákonodarné a výkonné orgány ruskej federácie, miestne orgány verejnej moci, subjekty vykonávajúce kontrolu dodržiavania ľudských práv a slobôd na miestach, v ktorých dochádza k obmedzeniu osobnej slobody osôb, či hlavy obchodných spoločností a neziskových organizácií. Špecifikom je tiež výkon dozoru nad dodržiavaním základných ľudských práv a slobôd vo vzťahu k sociálne zraniteľným kategóriám osôb, ktorými sú predovšetkým osoby maloleté, osoby fyzicky alebo duševne postihnuté alebo osoby vo vyššom veku. Treba tiež dodať, že okrem výkonu dozoru v netrestnej oblasti prokuratúra plní úlohy aj v oblasti civilného, administratívneho a rozhodcovského konania, kde zastupuje pred súdom verejný záujem.

Ruská prokuratúra ako ústavný inštitút sa vyznačuje väzbami na iné ústavné inštitúty. Dôležité je poukázať predovšetkým na väzby prokuratúry a prezidenta Ruskej federácie, ktoré možno považovať za pomerne atypické či neštandardné. Prezident Ruskej federácie totiž disponuje vo vzťahu k prokuratúre významnými oprávneniami. Okrem už spomenutých kompetencií prezidenta vo vzťahu k personálnemu substrátu prokuratúry (navrhovanie kandidátov na generálneho prokurátora) alebo regulovanie jej činnosti dekrétmi prezidenta, vykonáva aj úlohy v oblasti vojenskej prokuratúry. Podľa čl. 48 federálneho zákona o prokuratúre uskutočňuje totiž v rámci vojenskej prokuratúry presun vyšších dôstojníkov do zálohy prezident Ruskej federácie, a to na základe odporúčania Generálneho prokurátora Ruskej federácie. Okrem toho, podľa čl. 24 zákona o prokuratúre v prípade, že rozhodnutia vlády Ruskej federácie sú v rozpore s ústavou a zákonmi Ruskej federácie, generálny prokurátor je povinný oznámiť túto skutočnosť prezidentovi.

Napriek vykonaniu viacerých pozitívnych úprav treba konštatovať, že ruskú prokuratúru trápi viacero problémov. Medzi najvýznamnejšie problémy prokuratúry možno v súčasnosti zaradiť 1) pretrvávajúcu nejasnosť postavenia prokuratúry Ruskej federácie v ústavnom systéme a 2) otázku deľby moci v systéme policajnej správy a systéme presadzovania práva.

2    ÚSTAVNÉ POSTAVENIE SLOVENSKEJ PROKURATÚRY

Do slovenského právneho systému bol inštitút prokuratúry, rovnako ako v Rusku, včlenený už samotnou Ústavou SR č. 460/1992 Zb., ktorá obsahuje rámcové ustanovenia upravujúce postavenie a pôsobnosť prokuratúry SR. Treba však podotknúť, že tento dokument neupravuje oblasť prokuratúry SR detailne, ale v článkoch 149 až 151, v prvom oddiele (Prokuratúra Slovenskej republiky) ôsmej hlavy (Prokuratúra Slovenskej republiky a verejný ochranca práv) poskytuje iba rámcovú úpravu podmienok pre pôsobnosť a organizáciu prokuratúry SR.

Z hľadiska samotného zaradenia v Ústave SR možno usúdiť, že prokuratúra SR nepatrí do žiadnej z troch zložiek štátnej moci. Vyplýva to zo skutočnosti, že každá sústava orgánov štátnej moci má svoju vlastnú úpravu uvedenú v samostatnej hlave,^[4] pričom úprava prokuratúry sa nachádza tiež v samostatnej hlave oddelene od úpravy orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Takéto zámerné vyčlenenie prokuratúry a jej oddelenie od ostatných zložiek štátnej moci dôvodová správa k Ústave SR komentuje slovami: „Prokuratúra, vychádzajúc z princípov ústavnosti a zvrchovanosti zákona i priority súdnej ochrany ústavných práv a slobôd občanov, je organickým článkom sústavy právnych záruk zákonnosti v demokratickom právnom štáte. Na ochrane záujmov štátu, ako aj práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb sa podieľa pôsobením pri uplatňovaní právnej zodpovednosti a zabezpečovaní nápravy nezákonnosti. Nenahrádza orgány výkonnej ani súdnej moci. V záujme toho, aby sa presne vymedzilo postavenie a pôsobnosť prokuratúry, je žiaduce, aby ich vymedzila priamo Ústava (...). Vzhľadom na svoju pôsobnosť prokuratúra nemôže byť súčasťou súdov, ani niektorého z orgánov štátnej správy. Preto návrh predpokladá zachovanie sústavy orgánov prokuratúry na čele s generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, ktorého bude vymenúvať hlava štátu na návrh Slovenskej národnej rady (v súčasnosti NR SR, pozn.).“

Prokuratúra je tak ústavne konštituovaná ako samostatný štátny mocenský orgán sui generis fungujúci v rámci trojdelenia štátnej moci, ktorý však nemožno bez výhrad zaradiť do žiadnej z troch sústav orgánov štátnej moci.^[5] Prokuratúra nemá zákonodarnú právomoc (nevydáva tzv. prvotné právne normy), nemá ani súdnu právomoc (nerozhoduje spory v mene štátu), nemá ani výkonnú právomoc (nedisponuje nariaďovacími oprávneniami a neukladá právne sankcie osobám, ktoré sa dopustili porušenia právnych predpisov, nedozerá na účelnosť a efektívnosť vykonávaných rozhodnutí, ale len na ich zákonnosť). Napriek tomu je prokuratúra orgánom, ktorý nesie isté znaky orgánov moci výkonnej (najmä v netrestnej oblasti) a tiež moci súdnej (najmä z pohľadu významných rozhodovacích oprávnení prokurátora v trestnom konaní, kde už v prípravnom konaní môže vec meritórne rozhodnúť). Beneč poznamenáva, že postavenie prokuratúry v slovenskom právnom poriadku je týmto podobné postaveniu prokuratúry v Portugalsku, Írsku, Nórsku, Maďarsku a Ukrajine, kde prokuratúra tvorí samostatný rezort a plní si svoje úlohy nezávisle od výkonnej a súdnej moci.^[6] Prokuratúra však svojou organizáciou a rozsahom pôsobnosti orgány moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej nenahrádza a ani nemôže nahradiť. Ako vyplýva z dôvodovej správy k Ústave SR, aj to bol dôvod, prečo bola pôsobnosť prokuratúry vymedzená priamo ústavou.

V článku 149 Ústava rámcovo a len veľmi všeobecne vymedzuje pôsobnosť a poslanie prokuratúry SR. V zmysle uvedeného ustanovenia „prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.“ V tomto ustanovení sa premieta náhľad na prokuratúru ako na univerzálny orgán ochrany objektívneho práva, ktorý nekoná len v záujme štátu, ale ktorý koná predovšetkým vo verejnom záujme. Samotná Ústava teda neobmedzuje pôsobnosť prokuratúry iba na zastupovanie štátu v trestnom konaní a na presadzovanie jeho záujmov, ako je to napr. v prípade štátnych zastupiteľstiev iných štátov. Ústava ponecháva priestor na to, aby v slovenskom právnom poriadku prokuratúra vykonávala úlohy aj mimo oblasti trestného práva. Čič v tejto súvislosti uvádza, že „zachovanie pôsobnosti prokuratúry v netrestnej oblasti je výrazom toho, že napriek inštitucionalizovaniu ďalších orgánov ochrany práva, ako je zriadenie Ústavného súdu SR, Najvyššieho kontrolného úradu SR a správneho súdnictva, zostáva veľké množstvo právnych vzťahov, na ochrane zákonnosti ktorých má štát z rôznych dôvodov záujem.“^[7]

Organizácia prokuratúry je rámcovo vymedzená v článku 150 Ústavy. Uvedený článok hovorí, že „na čele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky.“ V tomto ustanovení Ústavy SR je vyjadrená jedna zo základných zásad organizácie prokuratúry SR, a to zásada centralizmu, podľa ktorej celá sústava orgánov prokuratúry podlieha výlučne generálnemu prokurátorovi ako najvyššiemu orgánu. Ten riadi celú činnosť prokuratúry a v rámci toho vydáva aj stanoviská a pokyny záväzné pre všetkých prokurátorov.

Posledné ustanovenie Ústavy týkajúce sa úpravy prokuratúry predstavuje článok 151. Ide o blanketovú normu, ktorá uvádza, že „podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácií prokuratúry ustanoví zákon.“ V zmysle tejto splnomocňujúcej normy bol v roku 1996 prijatý zákon č. 314/1996 Z. z. o prokuratúre a neskôr zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, v ktorom sú vymedzené o. i. aj základné okruhy pôsobnosti slovenskej prokuratúry. Táto je konštruovaná podobným spôsobom ako pôsobnosť ruskej prokuratúry. Dominantné úlohy vykonáva slovenská prokuratúra v trestnom konaní, v ktorom je orgánom vykonávajúcim dozor v predsúdnom konaní, orgánom trestného stíhania a orgánom zastupujúcim štát v konaní pred súdom. Podrobnosti o týchto úlohách možno nájsť v Trestnom poriadku. Okrem trestnej oblasti však plní slovenská prokuratúra aj úlohy v netrestnej oblasti, a to v oblasti verejnej správy (netrestná pôsobnosť mimosúdna – výkon dozoru) a v oblasti civilného konania, v ktorom ako účastník konania reprezentuje verejný záujem. Oprávnenia prokuratúry v netrestnej oblasti sú zakotvené aj v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov a i.

Drgonec vo svojom komentári k Ústave usudzuje, že Ústava zriaďuje prokuratúru v ústavnoprávne značne osobitnej podobe. Uvádza, že ústavné normy majú povahu bianco zmocnení na upravenie pôsobnosti a všetkých ďalších dôležitých otázok ústavného orgánu v zákone. Tento stav je podľa neho dôsledkom sporov vedených o pôsobnosť a účel zriadenia prokuratúry v právnom štáte, predovšetkým ohľadne prípadnej premeny prokuratúry na štátne zastupiteľstvo, ako aj ohľadne zachovania pôsobnosti prokuratúry v netrestnej oblasti. Zároveň dodáva, že neznalosť jednoznačných odpovedí v čase prípravy pôvodného znenia Ústavy na začiatku 90. rokov mala za následok vznik politickej dohody o rámcovej úprave ôsmej hlavy a preto vyjadruje presvedčenie, že táto dohoda však nemôže nahrádzať ústavnú úpravu navždy.^[8] S uvedeným názorom sa plne stotožňujeme, nakoľko extrémne stručnú ústavnú úpravu tak významného orgánu, akou prokuratúra nesporne je, nemožno považovať za vyhovujúcu. Vyvoláva totiž viaceré, nielen teoretické otázky, ktoré majú v konečnom dôsledku dopad aj v praktickej rovine. Sem patria predovšetkým otázky týkajúce sa ústavného vymedzenia postavenia prokuratúry a jej nezávislosti a problémy s tým bezprostredne späté (napr. podriadenie prokuratúry pod výkonnú moc, jej politizácia a možné zneužívanie). Práve otázku nezávislosti prokuratúry a jej (ne)vymedzenia v ústavnej rovine možno považovať za jeden z pretrvávajúcich problémov. Na rozdiel od ostatných orgánov sui generis (verejný ochranca práv, najvyšší kontrolný úrad), ktorým Ústava priznala výslovne štatút nezávislých orgánov,^[9] totiž prokuratúre nebol priznaný atribút nezávislosti. Dokonca ani zákonná definícia prokuratúry uvedená v § 2 ZP nepozná pojem nezávislosti, ale prokuratúre priznáva iba prívlastok samostatnosti. Absenciu atribútu nezávislosti pri prokuratúre SR však nemožno vonkoncom považovať za legislatívnu chybu ústavodarcu, čo potvrdil aj samotný Ústavný súd SR v jednom zo svojich nálezov, keď skonštatoval: „...túto funkciu (ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu, pozn. autora) s kompetenciami, ktoré jej dáva zákon, môže (prokuratúra, pozn. autora) plniť bez toho, aby sa jej pridával prívlastok nezávislosť. Ústavodarca nezávislosť prisúdil len určitým orgánom a výslovne to ustanovil v ústave. U orgánov, kde nezávislosť nechce priznať, v ústave ju neuvádza.“^[10] Nezávislosť preto nemožno nevyhnutne považovať za pojmovú vlastnosť prokuratúry SR, čo bolo zaiste úmyslom ústavodarcu ponechávajúceho si pootvorené dvere pre možnú transformáciu prokuratúry na štátne zastupiteľstvo a jeho podriadenie výkonnej moci. Z tohto pohľadu možno tvrdenia niektorých odborníkov^[11] o tom, že prokuratúra nie je nezávislá, považovať za formálne odôvodnené a správne a v zásade zodpovedajúce súčasnému právnemu stavu. Napriek tomu však treba uviesť, že chápanie prokuratúry v zmysle ústavného inštitútu závislého od pokynov iných subjektov či orgánov by bolo mylné a nesprávne.^[12]

ZÁVER

Na základe analýzy ústavného postavenia slovenskej a ruskej prokuratúry možno konštatovať, že spoločným znakom ústavných úprav inštitútu verejnej žaloby v oboch krajinách je ich extrémna stručnosť. V oboch právnych úpravách možno nájsť zmienku o základných princípoch výstavby úradu verejnej žaloby, ktorými sú princíp hierarchickej nadriadenosti a podriadenosti a princíp monokracie, resp. centralizmu. Rozdielom je, že ruská ústavná úprava neobsahuje ani všeobecnú zmienku o pôsobnosti prokuratúry, resp. o jej úlohách a úpravu tejto oblasti ponecháva na zákon. Na druhej strane, slovenská ústavná úprava prokuratúry aspoň vo všeobecnosti definuje základné poslanie prokuratúry, ktorého konkretizácia je tiež ponechaná na osobitné zákony. Aj keď to nie je tiež úplne najlepšie riešenie, v porovnaní s ruskou ústavou to možno hodnotiť v zásade kladne. Naopak, pozitívom ruskej úpravy prokuratúry je, že obsahuje ústavnú definíciu prokuratúry, ktorá je na Slovensku obsiahnutá až v zákonnej norme. Táto skutočnosť do určitej miery zaručuje z hľadiska výstavby prokuratúre stabilitu a relatívnu nemennosť. Čo sa týka pôsobnosti prokuratúr Slovenskej republiky a Ruskej federácie, táto je konštruovaná rovnakým spôsobom – vzťahuje sa nielen na oblasť trestnú, ale aj na oblasť netrestnú. Uvedenú skutočnosť možno hodnotiť kladne, nakoľko prokuratúra takto dopĺňa a rozširuje katalóg orgánov ochrany práva, ktorých existencia v právnom štáte je mimoriadne dôležitá.

POUŽITÁ LITERATÚRA A INÉ ZDROJE

1. ČIČ, M. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Matica slovenská, 1997. 598 s. ISBN 80-7090-444-5
2. DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky – Komentár. 2. preprac. a rozš. vyd. Šamorín: HEUREKA, 2007. 1197 s. ISBN 80-89122-38-8
3. SVÁK, J. Organizácia a činnosť orgánov ochrany práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 1995. 108 s. ISBN 80-7160-078-4
4. SAFONOVA, T. On the question of the legal status of the prosecutor's office as a public body in the CIS (The Republic of Armenia, Ukraine, Belarus, Kazakhstan, Kyrgyzstan). In: International Public and Private Law, 2011. Number three. P. 36 – 39
5. Ústava SR č. 460/1992
6. Ústava Ruskej federácie z 12. decembra 1993
7. Ruský zákon o prokuratúre z dňa 17. januára 1992 uverejnený pod číslom 2202-1
8. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/96