ŠPORTOVÝ ARBITRÁŽNY SÚD V LAUSANNE (CAS) - 1. diel: Postavenie, vznik a organizácia NEPREČÍTANÉ 

Úvod

Najvýznamnejšiu arbitrážnu autoritu vo svete športu predstavuje bezpochyby Športový arbitrážny súd (ang. Court of Arbitration for Sport; ďalej len „CAS“), odborníkmi označovaný aj ako „najvyšší športový súd“. S nápadom dosahujúcim takmer 600 prípadov ročne^[1] sa zaraďuje medzi najaktívnejšie medzinárodné arbitrážne inštitúcie vôbec. Na popularite mu v posledných rokoch pridávajú aj rozhodnuté prípady obrovských športových mien súčasnosti ako Šarapovová, Blatter, Platini či Contador. Autor v príspevku rozdelenom na dva diely nemá za cieľ nachádzať riešenia na zložité právne problémy, ale predstavuje túto arbitrážnu inštitúciu, a to nielen z procedurálneho, ale aj z historického a organizačného hľadiska.

Krátke predstavenie

Sídlom CAS je švajčiarsky Lausanne, jeho dve kancelárie sú lokalizované v Sydney a New Yorku. CAS je zriadený podľa ustanovení švajčiarskeho Federálneho zákona o medzinárodnom práve súkromnom (ang. Federal Act on Private International Law, ďalej len „PILA“). Pri svojom fungovaní preto musí spĺňať podmienky kapitoly 12 predmetného právneho predpisu, ktorá reguluje medzinárodnú arbitráž pre inštitúcie sídliace vo Švajčiarsku.

Ako v každej arbitráži, aj v prípade konania pred CAS predstavuje conditio sine qua non dohoda strán, v ktorej strany vyslovia súhlas s jurisdikciou CAS na vyriešenie ich sporu. Špecifikom rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky v okruhu športových sporov je to, že v drvivej väčšine prípadov sa nevyskytuje ako konkrétne dojednanie v kontrakte, ale spravidla v stanovách alebo iných regulách športových organizácií, ktoré obsahujú ustanovenie podriaďujúce spory jurisdikcií CAS. Tieto predpisy na základe odkazovacieho ustanovenia obvykle tvoria inherentnú súčasť kontraktu.^[2]

Ďalšou mimoriadnosťou arbitráže v rámci CAS je vymedzenie arbitrability, ktoré primárne vychádza z ustanovení PILA. Východiskovým je článok 177, podľa ktorého môžu byť predmetom arbitráže akékoľvek spory ekonomického charakteru. Máme za to, a za pravdu nám sčasti dáva aj judikatúra Švajčiarskeho federálneho tribunálu, že toto ustanovenie je potrebné vykladať pomerne extenzívne. Arbitráž by preto nemala byť prístupná len v prípade komerčných sporov prameniacich zo sponzorských zmlúv či pracovnoprávnych zmlúv medzi klubom a hráčov, ale aj pre akékoľvek iné športové spory vrátane disciplinárnych. Aj odvolanie voči disciplinárnemu rozhodnutiu suspendujúce hráčovu športovú činnosť predstavuje peňažne vyjadriteľný právny záujem, a preto ho možno subsumovať pod množinu sporov ekonomického charakteru. Podľa ustálenej judikatúry však CAS nezasahuje v prípade subjektívneho rozhodnutia rozhodcu športového podujatia.^[3] Do právomoci arbitrážnych súdov podľa švajčiarskeho práva nepatria ani trestnoprávne spory a spory súvisiace s konkurzným konaním.^[4]

Bližšie vymedzenie arbitrability ponúka článok R27 Kódexu športovej arbitráže CAS, podľa ktorého môžu byť predmetom konania akékoľvek spory súvisiace so športom. Pod tohto spoločného menovateľa možno zaradiť spory prameniace zo sponzorských zmlúv, spory ohľadom vysielacích práv, ale aj prípady rôznych disciplinárnych previnení, najmä dopingové prípady. V praxi však hranica medzi športovými a nešportovými spormi nebola doteraz nikdy stanovená. Domnievame sa, že predložený spor absolútne nesúvisiaci so športom by bol z dôvodu nedostatku právomoci zamietnutý už Kanceláriou CAS pri prijatí podania. Takýto scenár je však pri tak širokom vymedzení arbitrability veľmi málo pravdepodobný.^[5]

Čo sa týka výkonu rozhodnutia, v zmysle článku 192 PILA je aplikovateľný Newyorský dohovor aj v prípade rozhodnutí CAS. Vzhľadom na špecifický charakter športových sporov sa však vo väčšine prípadov javí ako praktickejší výkon prostredníctvom športových organizácií, ktoré disponujú vlastným autonómnym donucovacím aparátom.^[6]

CAS ako medzinárodná športová arbitrážna inštitúcia položila základy športového práva a za svoje viac ako tridsaťročné fungovanie má za sebou množstvo rozhodnutí určujúcich vývoj športového práva. Napriek tomu bol jeho vznik poznačený kontroverziami, ktoré sa až postupným vývojom podarilo odstrániť. Práve na vznik a súčasnú organizáciu CAS sa zameriame v nasledujúcich riadkoch. Okrem toho si priblížime aj druhy konaní pred CAS a špecifickú pozornosť venujeme aj zaujímavému inštitútu odvolania.

Vznik

Vznik Športového arbitrážneho súdu sa datuje do prvej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia. Globalizácia a medializácia športu so sebou priniesla aj narastajúce množstvo medzinárodných športových sporov a na radaroch funkcionárov národných a medzinárodných športových federácií sa objavila absencia nezávislého orgánu, ktorý by tieto spory mohol autoritatívne a záväzne vyriešiť. S myšlienkou zriadenia takejto inštitúcie prišiel krátko po svojom nástupe čerstvo zvolený prezident MOV Juan Antonio Samaranch spolu s členom MOV a v tom čase aj aktívnym sudcom Medzinárodného súdneho dvora Keba Mbayem. S úmyslom vytvorenia špeciálneho orgánu schopného riešiť športové spory rýchlo, ekonomicky, flexibilne, nezávisle a erudovane bol v roku 1983 ratifikovaný štatút CAS a od júna 1984 započal CAS svoju činnosť.^[7]

Nový rozhodovací orgán sa už od počiatku svojej existencie musel potýkať s niekoľkými problémami. Okrem iniciálnej zdráhavosti strán zveriť svoj spor jurisdikcii prakticky neznámeho orgánu, vyvolávalo otázniky aj postavenie CAS ako skutočne nezávislého orgánu.^[8] Podkladom týchto pochybností bolo pomerne zjavné organizačné a finančné prepojenie medzi MOV a CAS, čo vyvolávalo kontroverzie najmä v prípadoch, keď ako jedna zo strán sporu vystupoval MOV.^[9] Viac svetla do tejto problematiky priniesol prípad jazdca na koni Elmara Gundela. Ten sa voči rozhodnutiu CAS vo veci dopingového nálezu v tele jeho koňa odvolal k Švajčiarskemu federálnemu tribunálu (ďalej len „ŠFT“). Vo svojom podaní napádal platnosť arbitrážneho rozhodnutia, keďže podľa jeho názoru bolo vydané súdom, ktorý nespĺňa požiadavky nestrannosti a nezávislosti.^[10] ŠFT vo svojom rozhodnutí síce priznal CAS status skutočnej arbitrážnej inštitúcie, v časti obiter dictum však upriamil pozornosť na početné prepojenia medzi CAS a MOV a na absenciu nezávislosti v prípade prítomnosti MOV ako jednej zo sporových strán. Rozhodnutie ŠFT, hoc v právne nezáväznej časti, pochopil CAS ako potrebu zriadenia nezávislého riadiaceho orgánu s administratívnymi funkciami a právomocou modifikovať Procesný poriadok CAS.^[11]

V nadväznosti na uvedené udalosti, s cieľom dosiahnuť inštitucionálnu a finančnú nezávislosť od MOV, revidoval v roku 1993 CAS svoj štatút a na Medzinárodnej konferencií športu a práva v švajčiarskom Laussane prezentoval svoje reformné plány. Najvýraznejšou zmenou bolo vytvorenie Medzinárodnej rady pre športovú arbitráž (ang. International Council of Arbitration for Sport, ďalej len „ICAS“), ktorej úlohou malo byť dohliadanie na fungovanie a činnosť CAS a jeho financovanie. Okrem toho výsledkom spomenutej konferencie bola aj zmena v samotnom konaní pred CAS a vytvorenie Kódexu športovej arbitráže CAS (ďalej len „Kódex CAS“).^[12] Tieto prelomové zmeny potvrdili prezidenti najvýznamnejších medzinárodných športových federácii podpisom Parížskej dohody v júni 1994.^[13] Od tohto momentu začal CAS naberať na svojej kredibilite, výrazne sa zvýšil počet podaní a po pomerne krátkom čase svojho pôsobenia získal postavenie najvyššieho rozhodovacieho orgánu vo svete športu. Toto potvrdil vo svojom rozhodnutí z roku 2003 aj Švajčiarsky federálny tribunál, ktorý označil CAS ako najvyšší súdny orgán svetového športu, ktorý poskytuje všetky garancie nezávislosti
a nestrannosti rozhodovania, a ktorého rozhodnutia sú porovnateľné s rozsudkami štátnych súdov.^[14]

Vnútorná organizácia

Z vyššie uvedených historických relácií vyplýva, že organizácia CAS prešiel v procese svojej tvorby a fungovania viacerými výraznými zmenami. Dnešný model, fungujúci už viac ako dve desaťročia, vychádza primárne z ustanovení Kódexu CAS, podľa ktorého medzi základné orgány CAS radíme – ICAS, CAS a Kanceláriu CAS.

Ad 1: ICAS, zriadenú ako nadáciu podľa švajčiarskeho práva, možno označiť ako najvyšší orgán CAS. Jej hlavnou úlohou je dbať na dodržiavanie práv strán sporu a zabezpečovanie nezávislosti CAS. K vykonávaniu týchto právomocí disponuje voči CAS vlastnými administratívnymi a finančnými nástrojmi. ICAS pozostáva z 20 odborníkov v oblasti arbitráže a športového práva volených na štyri roky s možnosťou opakovania funkčného obdobia, ktorí svoju nezávislosť deklarujú podpísaním vyhlásenia pri svojom menovaní do funkcie. Nezávislosť jej členov od CAS zabezpečuje aj nezlučiteľnosť funkcie v ICAS s rozhodcom CAS, ako aj explicitný zákaz vystupovať ako právny zástupca strán v akomkoľvek konaní pred CAS.^[15] Enumeráciu právomocí zverených do kompetencie ICAS obsahuje článok S6 Kódexu CAS. Tieto funkcie môže ICAS buď vykonávať v pléne alebo delegovať na svoj výbor, ktorý pozostáva z prezidenta ICAS^[16], dvoch viceprezidentov ICAS a prezidentov komôr CAS. Článok S7 však ponúka výpočet právomocí, ktoré môže vykonávať výlučne plénum. Medzi tieto patria akékoľvek zmeny Kódexu CAS, voľba prezidenta a viceprezidentov ICAS, voľba prezidentov komôr CAS, schvaľovanie rozpočtu a ročnej uzávierky CAS. Z hľadiska delegovateľných právomocí ICAS treba zvýrazniť menovanie a odvolávanie rozhodcov, mediátorov CAS ako aj generálneho tajomníka Kancelárie CAS, keďže najväčšmi ilustrujú poslanie ICAS – zabezpečovanie nezávislosti CAS od akýchkoľvek športových federácií.^[17]

Ad 2: Druhým, a z hľadiska jurisdikčnej pôsobnosti najdôležitejším, orgánom je samotný CAS, ktorý je podobne ako ICAS nadáciou zriadenou v zmysle právnych predpisov Švajčiarskej konfederácie. Jeho poslaním je riešenie športových sporov, a to spôsobom arbitráže alebo mediácie. Právomoci a funkcie CAS vykonávajú samotní rozhodcovia, resp. mediátori za asistencie Kancelárie CAS. Rozhodcov a mediátorov menuje ICAS na štyri roky s možnosťou predĺženia funkčného obdobia, pričom ich počet nesmie byť nižší ako 150 pri rozhodcoch, resp. 50 pri mediátoroch. Pri zostavovaní zoznamu rozhodcov berie ICAS do úvahy národnostnú diverzitu ako aj rozmanitosť právnych systémov.^[18] Kandidát na funkciu rozhodcu musí spĺňať niekoľko požiadaviek, medzi ktoré patrí potrebné právne vzdelanie, odbornosť v oblasti športového práva, resp. medzinárodnej arbitráže, orientácia v športe, či dobrá znalosť aspoň jedného z pracovných jazykov CAS. Všetci rozhodcovia sú viazaní povinnosťou mlčanlivosti. Posun k nezávislosti CAS nastal aj pri menovaní rozhodcov, ktoré je v súčasnosti vo výlučnej diskrečnej právomoci ICAS bez akéhokoľvek nominačného prepojenia na medzinárodné športové federácie. Z hľadiska vnútornej organizácie pozostáva CAS z dvoch komôr – Komory základného arbitrážneho konania (ang. The Ordinary Arbitration Division) a Komory odvolacieho arbitrážneho konania (ang. The Appeals Arbitration Division). Na čele jednotlivých komôr stoja prezidenti, ktorých volí a menuje ICAS. Napriek tomuto vnútornému členeniu nie sú arbitri priraďovaní do konkrétnej komory a ich participácia v jednotlivých druhoch konania závisí od prípadu. Priraďovanie podaní pod jednotlivé komory CAS je v réžii Kancelárie CAS. Špecifiká konania pred jednotlivými komorami budeme analyzovať v druhom diely tohto príspevku.

Ad 3: Kancelária CAS je v zmysle článku S22 Kódexu CAS súčasťou CAS. Základnou úlohou Kancelárie CAS je vykonávanie dohľadu nad arbitrážou, resp. mediáciou a poskytovanie poradenstva rozhodcom a stranám. V rámci konaní zohráva veľmi dôležitú úlohu v oblasti manažmentu a administratívy.^[19] Okrem toho zabezpečuje organizáciu ad hoc divízii, pripravuje rôzne semináre a propaguje CAS vo všeobecnosti. Na čele Kancelárie CAS je generálny sekretár, ktorý má k dispozícii jedného alebo viacerých poradcov oprávnených generálneho sekretára v prípade potreby zastúpiť. ^[20]

Poznámky pod čiarou: