Rozprávka už nielen o melónoch, ale aj o odvážnom poradcovi NEPREČÍTANÉ 

Tak sme tu zasa, milé deti, s ďalšou rozprávkou, lebo v Pelleho kráľovstve sa dejú veci priam zázračné úplne pravidelne - teda vždy keď sa to len dá.

Už teda viete, že v tom kráľovstve vládol kráľ Pelle, mimoriadne obľúbený, lebo sa na jeho zdravie dalo pripíjať takmer každý deň a nebolo si treba veľa vymýšľať, stačilo piť na harakiri alebo padnikomupadni a to sa ľahko pamätalo aj po jedenástej večer.

A ten kráľ mal – ako už viete – viacero poradcov, ale v tomto príbehu si vystačíme s jedným už bývalým poradcom pre šlabikáre, lebo, ako sa ukázalo v čase, keď bolo treba zaplatiť donovi Korleoníkovi za jeho štadión označený ako kráľovský, že ten bordel okolo toho štadióna je oveľa oveľa väčší, ako by si ktokoľvek dokázal predstaviť.

Vráťme sa teda do čias, kedy do výstavby kráľovského futbalového štadióna zasiahol dnes už bývalý poradca pre šlabikáre, ktorý mal na starosti aj preliezačky a hojdačky a pieskoviská pre neposedné a hyperaktívne deti a ich rodičov.

Tu vás však musím, milé deti, trochu otráviť niekoľkými číslami, ale bez nich by veľkosť až obludnosť toho bordelu okolo kráľovského štadióna nebola taká pochopiteľná.

Stalo sa teda to, že ešte predtým, ako don Korleoník začal stavať svoj kráľovský štadión (teda 1. septembra 2016), stál už vyše roka v susednom mestečku porovnateľný štadión (od 22. augusta 2015), nazvime ho pracovne Princovský, na ktorom sa dokonca začali hrávať medzištátne zápasy, kvôli ktorým sa mal pôvodne stavať a hlavne zaplatiť štadión Kráľovský.

Zopakujme, situácia so štadiónmi v kráľovstve bola takáto – v kráľovstve hrávala jeho reprezentácia priemerne päť zápasov ročne, jeden postačujúci štadión za 30 melónov už stál a druhý sa ešte len mal začať stavať. Ak by teda vhodné štadióny pre reprezentáciu boli dva, koľko zápasov ročne by sa na každom hralo? Počty hovoria, že dva a pol, čiže na jednom dva a na druhom tri. A o rok vice versa, teda na jednom tri a na druhom dva.

Otázka za sto melónov teda znela – treba nám ho vôbec?

Nám, ak sme to my, fanúšikovia kráľovskej hry, ho ani netreba, ale nám, ak sme ako my označení don Korleoník a jeho priaznivci, ho síce treba, ale koľko dáme na jeho výstavbu? Navyše, čo ak v čase, keď bude treba za štadión platiť z kráľovskej kasy, bude nad kasou striehnuť nejaký fiškus a kverulant a ten sa spýta ďalšiu otázku za sto melónov– a treba nám ho taký drahý?

A musíme ho vôbec kúpiť taký drahý?

Nebude stačiť, ak naň len prispejeme pôvodne uvažovanou sumou 27 melónov a zvyšok si doplatí don Korleoník, ktorého tím na ňom bude hrávať iksnásobne častejšie ako kráľovský tím - a iks je možno aj desať či dvanásť?

Pýtal by sa fiškus a kverulant a možno aj poradca pre šlabikáre aj s poradcom pre prasiatkové pokladničky, keby sa správali zodpovedne a bolo by im jasné, že v pokladničke nemajú svoje peniaze, ale peniaze obyvateľov kráľovstva, ktorí im ich poskytli s predstavou, že sa nebude s nimi rozhadzovať mírnixdírnix na čokoľvek, a už vôbec nie na to, čo máme aj inde a lacnejšie iba 40 kilometrov ďalej. Iste, takto by sa pýtali fiškus a kverulant, ale zrejme sa nepýtal náš poradca pre šlabikáre, v tom čase ešte nie bývalý.

Ako hovorí o istých situáciách jeden populárny bloger Samo Marec, nemusí to byť pravda, ale môže byť. A s touto barličkou - nemusí, ale môže - si teda predstavme, že sa dnes už bývalý poradca pre šlabikáre rozhodne, ako vytvoriť situáciu, aby štát BOL NÚTENÝ tento kráľovský štadión kúpiť, aj keby tu už nebol Pelle a jeho poradcovia, ale nejaký iný kráľ a iní poradcovia, ktorým sa takýto štadión zdá ako predražený.

A tak sa onedlho bývalý poradca pre šlabikáre rozhodol, že pôvodnú zmluvu, kde sa Pelle alebo niekto iný MOHOL rozhodnúť, ČI taký štadión kúpi, zmení na zmluvu, kde Pelle alebo niekto iný BUDE MUSIEŤ ten štadión kúpiť, ak ho o to don Korleoník požiada (*).

Ak sa vám už teraz zdá, že je to zvrhlosť na entú, ešte neviete všetko. Podľa dvoch právnikov je totiž v zmluve zakotvená ešte jedna oberzvrhlosť – a tu sa už zo žánru rozprávky dostávame do žánru krimitrileru, milé deti, takže tie s naivným pohľadom na svet šupky do postele a pod perinu.

Podľa analýzy tejto novej zmluvy od týchto dvoch právnikov sa totiž „v zmluve o budúcej kúpnej zmluve uvádza, že budúci kupujúci alebo určený nadobúdateľ (štát) je povinný zaplatiť budúcemu predávajúcemu (NFŠ, a.s. Ivana Kmotríka) zmluvnú pokutu vo výške kúpnej ceny, v prípade, že budúci kupujúci poruší svoju povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu; okrem toho sú dohodnuté ďalšie nemalé zmluvné pokuty. Ak teda štát neuzavrie kúpnu zmluvu, ktorej návrh znenia bol súčasťou podkladov k rokovaniu vlády 29. 1. 2020, a ktorá sa odvoláva na zmluvu o budúcej zmluve v znení jej dodatku 1 a dodatku 2, mal by platiť aj tak rovnakú sumu bez toho, aby na štát prešlo vlastnícke právo k štadiónu.“

Kruh sa uzavrel – štát teda zaplatí sto melónov bez ohľadu na to, či mu štadión bude patriť alebo nie. Radosť vládnuť takejto krajine.

Bordel sa zdá byť nekonečný a nebotyčný. Teraz však príde čas na (*). Podľa týchto dvoch právnikov totiž nie je celkom isté, či spomínaná zmluva je platná – na jej platnosť totiž nemalo stačiť iba rozhodnutie poradcu pre šlabikáre, ale rozhodnúť o tom mal celý zbor poradcov – a to do troch rokov. Inak zmluva prestala platiť. A ako tušíte, milé deti, aj tie ešte nie pod perinou, toto sa vraj nestalo, zbor poradcov o tejto zmluve o povinnosti štátu odkúpiť štadión nerozhodol. A preto, milé deti, titulok v tomto článku nevyzerá iba ako táranie do vetra.

Kto to však dotiahne do úspešného konca? Don Korleoník alebo my, čo sme sa mu na tých sto melónov poskladali?

RÓBERT KOTIAN