Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. proti Slovenskej republike (č. 2) a (č. 3)
Pridaj
Pošli
odkaz na stránku
oznam o chybe
oznam o neetickom
návrh na doplnenie
TlačV prípade Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. proti Slovenskej republike (č. 2) sťažujúca sa spoločnosť žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a práva na slobodu prejavu podľa článku 10 Dohovoru. Právny predchodca sťažujúcej sa spoločnosti bol vydavateľom denníka, v ktorom bol v 24. októbra 2001 uverejnený článok o dopravnej nehode na parkovisku vo Svidníku. Po zrážke auta, ktoré šoféroval A. s chodcom B., B. podľahol zraneniam a A. bol zatknutý a vzatý do vyšetrovacej väzby. Otec B., pán C., bol prokurátorom na Okresnej prokuratúre Svidník. V článku boli uvedené celé mená B. a C. a tvrdenie, že prokuratúra a súdy porušujú ľudské práva šoféra, ktorý je stíhaný za zrazenie syna okresného prokurátora vo Svidníku, pretože vyšetrovací spis putuje po kraji ako horúci zemiak. V roku 2003 podal C. proti sťažujúcej sa spoločnosti žalobu na ochranu osobnosti. Okresný súd Prešov žalobe vyhovel, nariadil sťažujúcej sa spoločnosti uverejniť ospravedlnenie a zaplatiť približne 2 600 EUR z titulu náhrady škody. Okresný súd konštatoval, že C. bol verejným činiteľom, a preto musel strpieť vyššiu mieru zásahov do svojho súkromia, avšak nehoda nebola spojená s jeho verejnou funkciou a bola preto vyňatá z tohto pravidla. Krajský súd v Prešove potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku týkajúcom sa ospravedlnenia, ale zrušil ho vo výroku týkajúcom sa náhrady škody. Rozhodol, že ospravedlnenie predstavuje dostatočnú satisfakciu. Najvyšší súd následne zrušil rozhodnutie krajského súdu týkajúce sa náhrady škody a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V máji 2008 krajský súd znova rozhodol o nároku na náhradu škody tak, že potvrdil pôvodný rozsudok okresného súdu aj v tejto časti. Ústavné sťažnosti podané sťažujúcou spoločnosťou boli odmietnuté ako zjavne neopodstatnené. Ústavný súd nezistil žiadnu ústavne relevantnú svojvôľu v odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov a riadil sa svojim názorom, že všeobecný súd môže byť nositeľom „sekundárnej zodpovednosti“ za porušenie základných práv a slobôd hmotného charakteru, len ak boli porušené ústavno-procesné pravidlá. Keďže v tomto prípade žiadne porušenie ústavno-procesných pravidiel nebolo namietané, nemôže byť porušené ani žiadne hmotné právo. Následne sa sťažujúca sa spoločnosť obrátila na ESĽP.
Po preskúmaní okolností prípadu ESĽP dospel k záveru, že v predmetnom prípade došlo k porušeniu článku 10 Dohovoru. Závery vnútroštátnych súdov, podľa ktorých zverejnenie identity B. a C. spolu s popisom nehody prehĺbilo smútok rodiny a predstavovalo zásah do jej práv, nepovažoval za odôvodnené. Vnútroštátnym súdom vytkol, že podľa všetkého nevzali do úvahy celý obsah a celkový kontext uverejneného článku, ktorý sa týkal aj priebehu vyšetrovania. Ďalej nevenovali žiadnu pozornosť tomu, či predchodca sťažujúcej sa spoločnosti uverejnil článok v dobrej viere alebo nie, aký cieľ uverejnením sledoval a či verejný záujem prevažoval nad potrebou utajenia identity B. a C. ESĽP uviedol, že vnútroštátne súdy neposúdili okolnosti prípadu z hľadiska toho, či vydavateľ dodržal svoje „povinnosti a zodpovednosť“, teda v súlade so štandardami článku 10 Dohovoru. Preto došlo k porušeniu práva sťažujúcej sa spoločnosti na slobodu prejavu. Námietku týkajúcu sa porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú.
ESĽP priznal sťažujúcej sa spoločnosti 6 191,76 EUR z titulu majetkovej škody (suma rovnajúca sa náhrade škody a trovám, na zaplatenie ktorých sťažujúcu sa spoločnosť zaviazali vnútroštátne súdy), 5 850 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 2 000 EUR z titulu nákladov a výdavkov.
V prípade Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. proti Slovenskej republike (č. 3) sťažujúca sa spoločnosť žalovala Slovenskú republiku pre porušenie práva na slobodu prejavu zaručeného článkom 10 Dohovoru. K zásahu do jej práv malo dôjsť v rámci konania na ochranu osobnosti, ktoré bolo voči právnemu predchodcovi sťažujúcej sa spoločnosti začaté pre uverejnenie viacerých článkov o pánovi A. a jeho účasti v televíznej súťaži Milionár v denníku Nový čas. Inkriminované články informovali o tom, že polícia začala vyšetrovanie, či A. v televíznej súťaži nepodvádzal používajúc tajné elektronické zariadenie a že A. je podozrivý z podvodu. A. podal žalobu na ochranu osobnosti. Okresný súd Bratislava II žalobe vyhovel a uložil sťažujúcej sa spoločnosti povinnosť ospravedlniť sa za uverejnené články a zaplatiť A. náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 Sk (v tom čase približne 1 450 EUR). Poukázal na to, že články obsahovali kategorické tvrdenia o tom, že súťaž neprebehla v zmysle fair play a pod., hoci preverovanie polície vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu nepotvrdilo, že by k podvodnej činnosti zo strany pána A. došlo. Krajský súd v Bratislave následne tento rozsudok potvrdil. Sťažujúca sa spoločnosť podala ústavnú sťažnosť. Ústavný súd však sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom poukázal na svoj ustálený právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak súčasne neporuší aj procesno-právne princípy.
ESĽP vo svojom rozsudku konštatoval, že v dôsledku konania všeobecných súdov právo sťažujúcej sa spoločnosti na slobodu prejavu, zaručené článkom 10 Dohovoru, porušené bolo. Zdôraznil povinnosť vnútroštátnych súdov posúdiť existenciu verejného záujmu na uverejnení informácií a zhodnotiť dodržanie rovnováhy medzi verejným záujmom a individuálnym záujmom dotknutej osoby na zachovaní súkromia. Mal za to, že vnútroštátne súdy neposúdili vec v zmysle štandardov vyplývajúcich z článku 10 Dohovoru, pretože sa náležite nezaoberali tým, či sa dotknuté články týkajú verejného záujmu, hoci sťažujúca sa spoločnosť v konaní pred všeobecnými súdmi tento argument predniesla a účasť A. v televíznej súťaži skutočne pritiahla pozornosť médií. ESĽP ďalej vnútroštátnym súdom vytkol, že nevenovali pozornosť ani tomu, či boli články uverejnené v dobrej viere, cieľu, ktorý sledovali a ani inému kritériu, na základe ktorého by bolo možné posúdiť, či sťažujúca sa spoločnosť postupovala v súlade so svojimi novinárskymi „povinnosťami a zodpovednosťou“. ESĽP aj s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu dospel k záveru, že právna ochrana, ktorú sťažujúca sa spoločnosť mala k dispozícii na vnútroštátnej úrovni, nespĺňala kritériá článku 10 Dohovoru.
Za zistené porušenie ESĽP priznal sťažujúcej sa spoločnosti 4 431,45 EUR z titulu majetkovej škody (suma rovnajúca sa náhrade škody a trovám, ktoré musela sťažujúca sa spoločnosť zaplatiť na základe vnútroštátnych rozsudkov), 9 750 EUR z titulu nemajetkovej ujmy a 1 536,89 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jej nárokov zamietol.
K rozsudku bolo pripojené čiastočne nesúhlasné stanovisko dvoch sudcov, ktorí považujú výšku priznanej nemajetkovej ujmy za prehnanú.
V súvislosti s týmito prípadmi zástupkyňa vlády Slovenskej republiky opakovane vyjadruje poľutovanie nad formalistickým prístupom Ústavného súdu a vyzýva Ústavný súd, aby zosúladil svoju judikatúru so štandardami ESĽP a meritórne preskúmaval sťažnosti na porušenie hmotných práv. To by malo za následok zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré nie sú v súlade so zárukami článku 10 Dohovoru a vyriešenie veci na vnútroštátnej úrovni bez toho, aby štátu vznikali nežiaduce finančné záväzky z rozhodnutí ESĽP.
Pridať komentár
