Právo svedka odoprieť výpoveď v trestnom konaní - praktické problémy NEPREČÍTANÉ 

Úvod 

Výsluch svedka je jedným z kľúčových dôkazných prostriedkov, ktorý môže orgán činný v trestnom konaní v rámci prípravného konania a súd v rámci konania súdneho vykonať, aby tak mohol byť naplnený hlavný predmet trestného konania deklarovaný v § 1 Trestného poriadku. V súlade s ust. § 119 ods. 1 Trestného poriadku musí byť každý dôkazný prostriedok získaný podľa zákona a zároveň striktne podľa zákona aj vykonaný. Napriek zákonným limitom, ktoré upravujú tento procesný úkon a rozvíjajúcej sa judikatúre reflektujúcej na dané prípady je možné konštatovať, že naďalej sa pri predmetnom inštitúte vyskytujú aplikačné problémy. Naďalej je totiž možné sledovať, ako súdy prvého stupňa odmietajú prečítať výpoveď svedka z prípravného konania resp. odvolacie súdy vytýkajú súdom nižšieho stupňa, že nimi získaný dôkaz bol zabezpečený nezákonne – neprocesne, teda v konečnom dôsledku je nulitný resp. neúčinný. Avšak pretože je problematika výsluchu svedka v trestnom konaní témou pomerne širokou a stále sa rozvíjajúcou vo svetle judikatúry všeobecných súdov SR, ústavného súdnictva a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, nie je možné sa jej na účely tohto príspevku venovať komplexne. Článok sa preto zameriava len na špecifické právo svedka, ktoré je neodmysliteľne späté so samotným inštitútom (výsluchom) ako takým, a to právo svedka na odopretie výpovede v prípade existencie zákonných dôvodov.

Právo svedka na odoprenie výpovede v trestnom konaní v medzinárodnom kontexte 

V právnych poriadkoch vyspelých štátov je určitým štandardom, že takým zákonným dôvodom je predovšetkým dôvod, pri ktorom má svedok právo odoprieť výpoveď, ak by si ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania. Uvedené vo svojej podstate predstavuje „zákaz inkriminácie vlastnej osoby“, čo znamená, že nikoho nemožno nútiť, aby poskytoval dôkazy (teda vypovedal) proti sebe.^[1] Toto právo je historicky hlboko zakorenené, keďže vychádza už z rímsko-právnej zásady „nemo tenetur se ipsum prodere“ a má nesporne popredný význam, pričom v zmysle rozhodovacej činnosti štrasburských orgánov ochrany práv sa toto právo vyvodzuje z čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), hoci toto právo býva spojené predovšetkým s právami obvineného.^[2] Toto oprávnenie obvineného ďalej vyplýva aj z čl. 14 ods. 3 písm. g) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966 v znení opčných protokolov.^[3]

Právna úprava práva svedka odoprieť vypovedať v Trestnom poriadku de lege lata 

V slovenskom právnom poriadku je toto právo vymedzené podstatne širšie, keďže prináleží každej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej procesné postavenie v trestnom, prípadne inom konaní (obvinený, svedok, účastník konania) a navyše toto právo možno využiť aj vo vzťahu k jemu blízkej osobe.^[4] Status blízkej osoby definuje na účely Trestného zákona ust. § 127 ods. 4 Trestného zákona^[5], ktorý je v zásade zhodný ako okruh osôb upravený v § 116^[6] Občianskeho zákonníka. Aplikačná prax si na účely právnej kvalifikácie určitých protiprávnych konaní vyžiadala rozšírenie okruhu blízkych osôb, ktoré sú konkrétne uvedené v ust. § 127 ods. 5 Trestného zákona v prípade, že sa v danom prípade vedie konanie pre spáchanie tam taxatívne uvedených trestných činov.

Okolnosť, či je osoba vo vzťahu k svedkovi blízkou osobou, voči ktorej má právo odoprieť výpoveď, je otázkou predbežnou v zmysle § 7 Trestného poriadku, ktorú sú povinné orgány činné v trestnom konaní a súd riešiť samostatne. Na existenciu tohto vzťahu je však možné prihliadnuť len v čase vykonávania samotného úkonu. To znamená, že ak takýto vzťah existoval v minulosti (napr. manželstvo svedka a osoby voči ktorej má vypovedať) táto skutočnosť nemôže byť kvalifikovaným dôvodom na odopretie výpovede, pokiaľ samozrejme nejde o trestný čin uvedený v § 127 ods. 5 Trestného zákona. K samotnému skúmaniu vzťahu svedka a určitej osoby je možné uviesť, že v prípade osôb vymedzených v dotknutom ustanovení pred bodkočiarkou je táto blízkou osobu „automaticky“ bez potreby naplnenia ďalšej podmienky. Avšak v prípade iných osôb v rodinnom alebo obdobnom vzťahu je zároveň nevyhnutné posudzovanie „kvality“ vzťahu medzi svedkom a dotknutou osobou, ktorú zákonodarca určil pomocou spôsobenia ujmy – intenzity jej vnímania (teda svedok by mal ujmu spôsobenú tejto osobe pociťovať ako vlastnú). Podľa judikatúry treba túto skutočnosť hodnotiť s prihliadnutím na momentálne vzťahy dotknutých osôb, teda či v konkrétnom prípade existujú a dlhší čas trvajú citové, rodinné alebo obdobné rodinným vzťahom pre svedka dôležité väzby a vzťahy.^[7] Navyše v zmysle § 130 ods. 1 Trestného poriadku má svedok právo odoprieť vypovedať aj voči osobe obvinenej, ktorá je voči nemu vo vzťahu predpokladanom daným ustanovením.^[8] Opätovne však podotýkam, že tento vzťah musí reálne existovať v čase vykonávania úkonu. Pokiaľ je však tento vzťah reálne zistený, je toto vyhlásenie svedka absolútne a nemožno ho v prípade jeho učinenia ďalej ku skutku vypočúvať.

K možnosti skúmania, či svedok využil svoje právo v zmysle § 130 ods. 2 Trestného poriadku dôvodne resp. v zmysle dikcie zákona

Otázne je však, do akej miery je limitované vyhlásenie svedka podľa § 130 ods. 2 veta prvá Trestného poriadku, teda či je vôbec možné preverovať dôvodnosť tohto vyhlásenia, najmä v prípade, ak svedok výslovne vyhlási, že odopiera vypovedať, lebo by mohol sám sebe privodiť trestné stíhanie. Ak by v takom prípade napr. vyšetrovateľ v prípravnom konaní skúmal dôvodnosť tohto vyhlásenia, v podstate by nepriamo nútil svedka k výpovedi. Uvedený postup by mohol viesť k porušeniu základného ústavného práva dotknutej osoby a v konečnom dôsledku by bol aj potenciálne získaný poznatok z takto učinenej výpovede svedka nepoužiteľný. Je zrejmé, že v danom prípade ide o „pohybovanie sa na veľmi tenkom ľade“, a preto sa javí takýto postup ako nie práve adekvátny. Na strane druhej by však bolo toto právo úplne autonómne, nakoľko každý svedok by mohol učiniť takéto vyhlásenie bez reálne existujúcich dôvodov, čo by bolo v značnom rozpore s ust. § 127 ods. 1 Trestného poriadku a v neposlednom rade by takýto prístup maril základný účel trestného konania. V tejto súvislosti poukazujem na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21.02.2008 sp. zn. 1 Tošs 9/2008 (judikát č. 35/2008), ktoré načrtlo možný postup v takýchto prípadoch, pričom z právnej vety daného judikátu vyplýva, že aj v prípade využitia práva svedkom na odopretie výpovede podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku sa toto nevzťahuje na výpoveď ako celok. To znamená, že orgán činný v trestnom konaní a súd majú povinnosť v prípade neexistencie priameho (evidentného) dôvodu na odopretie výpovede svedka zisťovať, či je toto odopretie dôvodné, a to predovšetkým cieleným postupom v zmysle § 132 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku (avšak samotné odôvodnenie odmietnutia výpovede svedka je výlučne v kompetencii svedka). Postup, pri ktorom sa najprv zistí svedkov pomer k veci a jej účastníkom, oboznámi sa s predmetom výsluchu a zistí sa jeho celkový vzťah k danej trestnej veci má zabezpečiť dostatočný podklad jednak na zaujatie stanoviska svedka, či teda využíva svoje právo na odopretie výpovede, a zároveň slúži ako podklad pre rozhodnutie úradného orgánu, či je dôvod na odopretie výpovede skutočný alebo len domnelý.^[9] Pre úplnosť k veci dodávam, že dôvodom na odopretie výpovede svedka je v zmysle § 130 ods. 2 druhá veta Trestného poriadku aj skutočnosť, že by svedok svojou prípadnou výpoveďou porušil spovedné tajomstvo a tajomstvo informácie zverené mu ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou.

Ako som už vyššie uviedol, všetky dôkazy a teda aj poznatky zo svedeckej výpovede musia byť v trestnom konaní získané zákonným spôsobom (§ 2 ods. 1 a § 119 ods. 2 Trestného poriadku), čo znamená, že každý dôkaz sa musí získať zo zákonne (procesne) vykonaného dôkazného prostriedku. V opačnom prípade je nutné hovoriť o nulitnom (ničotnom) dôkaze, na ktorý nemožno v ďalšom konaní prihliadať. V nadväznosti na uvedené má preto rešpektovanie práva svedka odoprieť výpoveď zásadný význam, nakoľko jeho porušenie znamená predovšetkým neoprávnený zásah do základného ľudského práva jednotlivca a zároveň má také porušenie za následok nulitnosť samotného procesného úkonu (výsluchu). To znamená, že vykonanie výsluchu svedka bez poučenia v zmysle § 130 Trestného poriadku, má za následok – nezákonnosť vykonania samotného dôkazného prostriedku a uvedené zároveň možno považovať za závažnú vadu konania (tzv. procesné pochybenie). V tejto súvislosti zároveň nemožno opomenúť často diskutovanú problematiku, a síce, že osoba, ktorá je podozrivá zo spáchania trestného činu, by nemala byť v prípravnom konaní v štádiu po začatí trestného stíhania, avšak ešte pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, vypočúvaná v procesnom postavení svedka, a to práve predovšetkým s poukazom na vyššie uvedenú zásadu „nemo tenetur se ipsum prodere.“^[10]

Forma prejavu svedka ohľadom využitia jeho práva na odoprenie výpovede

V nadväznosti na predchádzajúce je preto z hľadiska zachovania zákonnosti konania (dokazovania) nevyhnutné vykonať výsluch svedka v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. V tejto súvislosti býva často spornou otázkou skutočnosť, v akej miere (kvalite) musí byť zachytený prejav svedka, že využíva právo na odopretie výpovede resp. toto právo nevyužíva. To znamená, či postačuje, keď napríklad v štádiu prípravného konania je svedok v rámci svojho výsluchu o tomto práve poučený v zápisnici o výsluchu a následne učiní výpoveď bez toho, aby sa výslovne (priamo) vyjadril ku skutočnosti, že právo v zmysle § 130 Trestného poriadku nevyužíva. Tu poukazujem na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 To 83/2006, podľa ktorého nebolo možné v dotknutom trestnom konaní použiť výpoveď svedka – poškodeného, nakoľko táto trpela procesnou vadou, a tou bola práve absencia výslovného prejavu vôle svedka, či využíva svoje právo na odopretie výpovede alebo nie.^[11] Ako poukázal odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, v danom prípade bolo nevyhnutné aplikovať ust. § 263 ods. 4 Trestného poriadku (resp. § 211 ods. 3 Trestného poriadku Trestného poriadku aplikujúceho v čase rozhodovania), nakoľko výslovnosť prejavu svedka k využitiu svojho práva nebola v štádiu prípravného konania zachytená.^[12] Uvedené znamená, že pokiaľ súd na hlavnom pojednávaní zistí u svedka existenciu dôvodov na odopretie výpovede podľa § 130 Trestného poriadku, je možné čítať jeho skoršiu výpoveď (z prípravného konania) len keď bol dodržaný procesný postup podľa § 263 ods. 4 Trestného poriadku. Litera zákona je v tomto prípade jednoznačná a neposkytuje priestor na možné „manévrovanie“ predovšetkým s pojmom „výslovne“, no napriek tomu je možné polemizovať, či je za taký prejav vôle možno považovať aj skutočnosť, že svedok je v prípravnom konaní pri svojom výsluchu o tomto práve riadne zákonne poučený, pričom stranu zápisnice obsahujúcu túto skutočnosť podpíše a následne k skutku vypovedať začne. Je zrejmé, že aj z takto načrtnutého postupu možno vyvodiť záver, že svedok svoje právo na odopretie výpovede nevyužil, napriek tomu, že bol o tomto práve riadne poučený. Samozrejme subjektom, ktorý má primárne povinnosť „striehnuť“ na predídenie tomuto problému je orgán realizujúci výsluch, avšak opomenutie tejto povinnosti nemožno vylúčiť. Česká judikatúra ide v tomto smere ďalej, nakoľko vyššie načrtnutý postup v podstate odobrila^[13], a to napriek existencii rovnakého znenia ustanovenia upravujúceho predmetný procesný postup.^[14] Osobne zastávam názor, že v prípadoch, keď je svedok celkom zjavne osobou predpokladanou ust. § 130 Trestného poriadku, mal by sa pri svojom výsluchu v prípravnom konaní výslovne (teda doslovným prejavom v medziach zákona) vyjadriť, že toto svoje právo nevyužíva, čo sa zároveň musí v zápisnici o úkone preukázateľne zaznamenať. Takýto postup potom zamedzí prípadným výkladovým „ťahaniciam“ a dá zároveň podklad na realizáciu úkonu súdom v zmysle § 263 ods. 4 Trestného poriadku.

Na základe vyššie uvedených zákonných skutočností (§ 130) má svedok právo odoprieť vypovedať. K tomu zároveň pristupuje aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu v podobe zákazu vypočúvať osobu v procesnom postavení svedka, ak sú dané dôvody podľa § 129 Trestného poriadku. V prípade, že svedok bez zákonného dôvodu odopiera vypovedať ku skutku, možno túto jeho povinnosť vynútiť ukladaním poriadkových pokút podľa § 70 Trestného poriadku.^[15]

Určité praktické problémy pri použiteľnosti výpovede svedka z prípravného konania 

Predovšetkým v štádiu prípravného konania neexistuje žiadny iný zákonný dôvod, od ktorého by mohol svedok odvodzovať svoju potrebu odopretia výpovede. Mám tým na mysli, najmä prípady keď má svedok obavu o svoj život alebo zdravie, resp. obavu o život a zdravie svojej rodiny. Samozrejme, na takéto prípady slúži predovšetkým ust. § 136 Trestného poriadku, avšak toto nemožno aplikovať na všetky prípady vyskytujúce sa v praxi, nakoľko toto sa využíva najmä v prípadoch, keď obvinený nepozná totožnosť svedka, prípadne jeho bližšie údaje. Pokúsim sa teda o načrtnutie pomerne často sa opakujúcej situácie, na ktorú nemožno aplikovať vyššie uvedené ustanovenie Trestného poriadku. V konaní vystupuje ako svedok (ktorý je zároveň poškodeným trestným činom) osoba, ktorej výpoveď je pre účely trestného konania obzvlášť dôležitá (kľúčová), avšak tohto nemožno v štádiu po vznesení obvinenia vypočuť kontradiktórne (za prítomnosti obvineného), nakoľko svedok má v jeho prítomnosti strach vypovedať pravdivo (úplne), pričom osoba obvinená nie je vo vzťahu k svedkovi osobou uvedenou v § 130 Trestného poriadku, avšak tieto osoby sa navzájom poznajú (susedia, kamaráti z videnia, kolegovia z práce, spolužiaci zo školy a podobne). V takýchto prípadoch svedok po začatí trestného stíhania dá svojou výpoveďou podklad na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, avšak pri priamej konfrontácii svedka a obvineného tento svoju výpoveď zmení, upraví, alebo úplne odmietne vypovedať práve z dôvodu, že v prítomnosti obvineného cíti určitý nepriamy „psychický nátlak“. V praxi sa vyskytujú aj prípady, keď je svedkom aj osoba, voči ktorej sú dané podmienky odopretia výpovede podľa § 130 Trestného poriadku, avšak táto osoba vypovedať chce resp. učinila by tak, ale iba v neprítomnosti obvineného (najčastejšie ide o prípady deliktov so sexuálnym pozadím, prípady domáceho násilia vrátané formy domáceho násilia - trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona). Vyššie uvedené prípady majú často spoločný základ, a tým je, že predmetná výpoveď svedka – poškodeného je rozhodujúcim dôkazom (niekedy výlučným) na podklade, ktorej môže byť obvinený trestne sankcionovaný (napr. osoba fyzicky napadne svojho suseda, ktorý utrpí vážne zranenie, o čom je vyhotovená lekárska správa, avšak následne zo strachu pred ním zmení výpoveď, alebo narkoman sa bojí vypovedať v prítomnosti svojho „dílera“, ktorý mu mal predať drogu a pod.).

Z nastoleného príkladu je ďalej zrejmé, že aby bol takýto výsluch svedka v prípravnom konaní vykonaný v súlade so zákonom (najmä § 2 ods. 9, § 2 ods. 14 Trestného poriadku), a teda prípadne použiteľný aj v súdnom konaní, musí byť vykonaný za prítomnosti obvineného, prípadne jeho obhajcu resp. títo musia mať minimálne možnosť sa takého úkonu zúčastniť (teda boli o ňom riadne- zákonne upovedomení).^[16] Navyše pokiaľ je táto výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom musí táto spĺňať náročnejšie kritéria najmä, čo do jej obsahu a vierohodnosti.^[17] V opačnom prípade by mohla nastať situácia, že by súd po podaní prípadnej obžaloby rozhodol v zmysle § 241 ods. 1 písm. f) resp. podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, a teda, že obžalobu odmietne pre závažnú procesnú chybu (porušenie práva obvineného na obhajobu) a vec vráti prokurátorovi do štádia prípravného konania. Samozrejme, ak by aj nastal prípad, že súd posledne zmienený postup nezvolí, potom je daná možnosť vypočuť svedka, ktorý by v prítomnosti obžalovaného pociťoval strach a nevypovedal by tak pravdivo resp. úplne za podmienok uvedených v § 262 Trestného poriadku.^[18] Osobne však zastávam názor, že v prípade, ak by prokurátor oprel svoju obžalobu „iba“ o takto vykonanú svedeckú výpoveď (bez účasti obvineného - obhajcu) spoliehajúc sa, že svedka vypočuje na hlavnom pojednávaní práve za podmienok uvedených v § 262 Trestného poriadku, bral by tým na seba značné riziko, že svoje dôkazné bremeno v konaní pred súdom neunesie. Poznatky z individuálnych prípadov jasne hovoria, že výpoveď osoby učinená čo najbezprostrednejšie po spáchaní skutku býva právne najvýznamnejšia. Nie je totiž vylúčené, že svedok v čase svojho výsluchu na hlavnom pojednávaní nevypovie v takej kvalite a rozsahu, ako tomu bolo v čase jeho výsluchu v štádiu prípravného konania. V takom prípade je preto predovšetkým s poukazom na § 263 ods. 3 Trestného poriadku prokurátor značne limitovaný svojím oprávnením navrhnúť vykonať dôkaz prečítaním skoršej výpovede svedka z dôvodu odstránenia rozporov. Navyše, nie je vylúčené, že svedok nebude vypovedať vôbec (napr. z dôvodu, že si na skutok už nepamätá), už len kvôli samotnej skutočnosti, že obžalovaný sa „fyzicky dostavil na súd“ a už jeho samotná prítomnosť v jeho blízkosti u neho vyvoláva pocit strachu (známe sú tzv. očné kontakty obvineného na svedka, po ktorých tento zmení postoj k veci). V tejto súvislosti je preto možné položiť otázku, či prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia § 262 Trestného poriadku aj v štádiu prípravného konania. Iné východisko ako riešiť nastolenú situáciu Trestný poriadok explicitne neponúka, a preto sa domnievam, že použitie tohto ustanovenia orgánom činným v trestnom konaní per analogiam sa javí ako jediný možný prostriedok na riešenie daného problému. Pre úplnosť uvádzam, že v tomto smere by ešte ostávalo na zváženie, prípadne využitie ust. § 134 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého sa môže svedok vypočuť za použitia prostriedkov na prenos obrazu a zvuku z iných vážnych dôvodov, za ktorý by bolo možné považovať aj jeho obavu o život. Avšak oba prostriedky vedú v podstate k rovnakému účelu (viď nižšie).

Z koncepcie nášho Trestného poriadku jasne vyplýva, že výsluch svedka podľa § 262 Trestného poriadku sa má realizovať iba na hlavnom pojednávaní, avšak uvedené zakotvenie tohto ustanovenia výlučne do štádia súdneho konania bolo uskutočnené v čase, keď neboli prvky zásady kontradiktórnosti v prípravnom konaní jasne formulované a ich realizácia začala nadobúdať svoje konkrétne črty až vo svetle rozvíjajúcej sa judikatúry. Ako príklad možno uviesť, že vypočúvanie svedka v prípravnom konaní, pri ktorom je prítomný aj obvinený (jeho obhajca) sa realizuje v podstate rovnakým spôsobom ako na hlavnom pojednávaní v zmysle § 261 ods. 3, ods. 4 Trestného poriadku (teda obvinený resp. jeho obhajca má možnosť po skončení výsluchu vyšetrovateľom klásť mu otázky, namietať prípustnosť položených otázok a pod.). Z hľadiska právnej úpravy dôkazných prostriedkov, ktoré je možné vykonať v štádiu prípravného konania (§ 121 až § 160 Trestného poriadku) nevyplýva, že je možné vykonať kontradiktórny výsluch svedka už v tejto etape konania, nakoľko táto zákonná možnosť je plnohodnotne daná až v štádiu súdneho konania (§ 261 ods. 3, ods. 4 Trestného poriadku). Výnimku tvorí iba ustanovenie § 213 Trestného poriadku, ktoré upravuje účasť obvineného a jeho obhajcu na vyšetrovacích úkonoch, avšak aj toto sa z hľadiska jeho gramatického výkladu nemôže používať na všetky prípady (v prípade účasti obvineného iba v prípade ak by nebolo možné svedka vypočuť v ďalšom konaní). Preto sa domnievam, že v konečnom dôsledku sa aplikuje v prípravnom konaní pri vykonávaní výsluchu svedka za prítomnosti obvineného ust. § 261 ods. 3, ods. 4 Trestného poriadku per analogiam.

K možnosti aplikácie ust. § 262 Trestného poriadku v štádiu prípravného konania 

K samotnému ustanoveniu § 262 Trestného poriadku je potrebné uviesť, že jeho aplikácia je vhodná predovšetkým po starostlivom zhodnotení všetkých okolností daného prípadu, aby učinené opatrenia neodporovali účelu nariadeného úkonu a aby boli vykonané s prihliadnutím na zásadu proporcionality a subsidiarity (vylúčenie obžalovaného z pojednávacej miestnosti len v prípade, že sa minú účinku napr. opatrenia smerujúce k zmene vzhľadu obvineného a podobne). Z mnou nastoleného príkladu je však zrejmé, že zmena vzhľadu svedka, ktorého obvinený aj tak pozná je celkom neefektívna, zároveň využitie výsluchu svedka pomocou tzv. „telemostu“ sa za daných okolností môže minúť účinku. V takom prípade sa ako jedine možné východisko môže javiť vypočutie svedka v neprítomnosti obžalovaného, ktorý sa na účely vykonania tohto úkonu vykáže z pojednávacej miestnosti, pričom po návrate sa môže obžalovaný s obsahom výpovede svedka oboznámiť. Takýto postup je však nevyhnutné zhodnotiť z pohľadu zákonnosti konania ako celku. Najmä za predpokladu, že obvinený nemal v konaní zvoleného prípadne ustanoveného obhajcu a došlo k jeho odsúdeniu predovšetkým na podklade výsluchu osoby, s ktorou nemohol byť v rámci celého trestného konania ani raz konfrontovaný tzv. „face to face“, vyvoláva určité pochybnosti najmä vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Práve takýto postup bol totiž v minulosti súdom v Štrasburgu (napr. dobre známy prípad Van Mechelen a iní proti Holandsku z roku 1997) vytýkaný, práve z dôvodu porušenia práv obvineného garantovaných čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. b) a písm. d) Dohovoru. Na jednej strane má obžalovaný možnosť oboznámenia sa s obsahom výpovede svedka a prostredníctvom sudcu klásť mu otázky, avšak na strane druhej, nemá týmto postupom možnosť sledovať neverbálnu komunikáciu svedka (jeho reakcie, mimiku, gestá a podobne). Navyše v prípade, že sa výsluch svedka uskutočňuje prostredníctvom sudcu a to za využitia diktátu do zápisnice (prediktovanie podstatného obsahu výsluchu do zápisnice) existuje pre obvineného určité riziko, že diktát podľa § 58 ods. 4 Trestného poriadku v spojení s § 124 a § 138 Trestného poriadku nebude úplný, presný a doslovný a tým pádom nemôže namietať obsah skutočností zaznamenaných do zápisnice, nakoľko úkon je realizovaný v jeho neprítomnosti. V naznačenom prípade sa javí ako vhodnejšie na účely vyhotovenia zápisnice využitie záznamového zariadenia podľa § 58 ods. 2 Trestného poriadku. Vyriešenie otázky ako v nastolenom prípade postupovať, aby bolo dodržané právo obvineného na jeho aktívnu obhajobu a zároveň bol chránený záujem svedka nevypovedať v prípadoch, keď mu môže hroziť zo strany obvineného ujma na zdraví, sa javí ako obzvlášť obtiažne, keďže ani judikatúra Štrasburgu nie je v takýchto prípadoch úplne jednotná.^[19] Zároveň v rozhodovacej činnosti súdu v Štrasburgu bolo už viackrát zdôraznené, že samotné vykonávanie dôkazov a režim zisťovania skutkového stavu je výlučne v kompetencii vnútroštátnych orgánov ochrany práva a úlohou Európskeho súde pre ľudské práva je iba vyhodnotenie otázky, či konanie ako celok vrátane spôsobu, ktorým sa dôkazy získali, bolo spravodlivé.^[20] Vzhľadom na uvedené je potom plne dôvodné očakávať, že nastolený problém bude nevyhnutné riešiť v závislosti od prípadu k prípadu.

Po zohľadnení zákonných možností ako by mohol byť daný úkon čo najefektívnejšie vykonaný za súčasného naplnenia požiadavky obvineného na dodržanie jeho práva na obhajobu je možné uviesť, že najmenej problémové by mali byť prípady, keď obvineného zastupuje obhajca, ktorý sa predmetného výsluchu osobne zúčastní a vykoná plnohodnotný kontradiktórny výsluch svedka. Avšak v prípadoch, keď obvinený vykonáva svoju obhajobu osobne, je vyriešenie tejto otázky náročnejšie. Použitie ustanovenia § 262 Trestného poriadku (analogicky aj v prípravnom konaní) sa javí ako jediné možné riešenie, avšak v tomto smere sa vynára otázka, či následne oboznámenie obvineného s obsahom výpovede bude postačujúce. Samozrejme, obvinený má následne právo klásť svedkovi prostredníctvom (sudcu, prípadne policajta) otázky na doplnenie, spochybnenie resp. vyvrátenie výpovede a tieto sa potom sprostredkovane pri doplňujúcom výsluchu položia svedkovi na zodpovedanie. Osobne zastávam názor, že takto realizovaný výsluch svedka by mohol byť kompetentným orgánom zvukovo-obrazovo nahrávaný, pričom takto vyhotovený záznam by bol následne obvinenému prehratý, aby mal tento čo najširšiu možnosť vyjadriť sa k výsluchu ako k celku (a to tak do obsahu výpovede tak aj k samotnej realizácii dotknutého úkonu). Týmto postupom by bol podľa môjho názoru obvinený najúčinnejším a najobjektívnejším spôsobom oboznámený so svedeckou výpoveďou a zároveň by mal možnosť komplexne sa k nej vyjadriť (napr. spochybniť ju) a položiť svedkovi sprostredkovane otázky. Samozrejme pre úplné zachovanie zákonnosti daného postupu by bolo potrebné o danom úkone vyhotoviť zápisnicu a zároveň by bolo vhodné, aby sa ho zúčastnila aj nezúčastnená osoba. V nadväznosti na predchádzajúce je možné zároveň poukázať na ust. § 135 Trestného poriadku, ktorý však možno aplikovať iba na prípady, keď je ako svedok vypočúvaná osoba mladšia ako 15 rokov. Práve tento paragraf totiž rieši prípady, pri ktorých sa s osobitným zreteľom prihliada na osobu svedka a je možné využívať aj špecifické postupy (využitie „telemostu“, opätovné vypočúvanie takejto osoby len v nevyhnutných prípadoch). Tu je však potrebné zdôrazniť, že ide o špeciálne ustanovenie, ktoré je možné použiť len pri dieťati mladšom ako 15 rokov, nakoľko ide o osoby, na ktoré treba brať zvýšený ohľad a rovnako im poskytovať aj zvýšenú ochranu, aby nebol narušený ich ďalší vývoj. Uvedené preto znamená, že použitie tohto inštitútu v mnou nastolených prípadoch by som vylúčil a jeho využitie by bolo namieste iba pod podmienkou, že by bolo toto umožnené priamo literou zákona (prostredníctvom novely zákona).

Záver 

V samotnom závere možno dospieť ku konštatovaniu, že by bolo vhodné pri ďalšej novelizácii Trestného poriadku pouvažovať nad rozšírením zákonných dôvodov, kedy bude mať svedok právo odoprieť výpoveď (v prípadoch, keď by svedok dôvodne pociťoval zo strany obvineného hrozbu z ujmy na jeho zdraví resp. jemu blízkych osôb). Na druhej strane je však zrejmé, že sústavné novelizovanie predpisu nie je „univerzálnym liekom“ na všetko, a preto do úvahy prichádza v predmetnom prípade aj priama aplikácia Dohovoru (čl. 2 ods. 1, čl. 8 ods. 1). Na tomto mieste je zároveň dôležité zdôrazniť, že ochrana základných ľudských práv a slobôd musí byť v každej etape trestného konania rešpektovaná a musí byť striktne vyvážená s jeho účelom (§ 1 Trestného poriadku). Preto je nevyhnutné, aby pri každom procesnom postupe orgánu činného v trestnom konaní a súdu bolo vyššie uvedené zachovávané a napĺňané tak, aby zo strany úradných orgánov nedochádzalo k nezákonným a neodôvodneným zásahom do práv jednotlivcov.

---