Právne postavenie športovca (profesionálny športovec – zamestnanec či samostatne zárobkovo činná osoba?)  NEPREČÍTANÉ 

Úvod

V ostatnej dobe aj domáca odborná verejnosť adresuje bližšiu pozornosť problematike právneho postavenia športovca^[1]. Osobitá polemika sa vedie nad vymedzením právnej povahy vzťahu: športovec kolektívneho športu – športový klub. Je športovec kolektívneho športu podnikateľom či zamestnancom ? Pri hľadaní odpovede a argumentácie na nastolenú otázku nachádzame stret kogentných ustanovení Zákonníka práce, najmä legálnej definície závislej práce, a ustanovení daňových predpisov a predpisov práva sociálneho zabezpečenia. Nazdávame sa, že ani právo Európskej únie neponúka jednoznačnú odpoveď na to, aký má byť právny status športovca kolektívneho športu.

V tomto príspevku sa snažíme nadviazať na niektoré závery nastolené odbornou literatúrou a zamýšľame sa nad pôsobnosťou pracovných vzťahov v športe.

Športovec ako zamestnanec

Slovenská vnútroštátna úprava preferuje pracovnú zmluvu pred zmluvnými typmi iných právnych odvetví. Zjednodušene povedané, ktokoľvek vykonáva závislú prácu v zmysle legálnej definície Zákonníka práce, musí túto činnosť vykonávať v pozícii zamestnanca. Uzatvorenie akejkoľvek inej dohody, ktorou by sa riadili vzťahy pri výkone závislej práce, je obchádzanie zákona.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 Zákonníka práce za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností.

Pokiaľ sme sa v úvode v náznakoch zamýšľali nad tým, či športovec kolektívneho športu je voči svojmu klubu v pozícii podnikateľa alebo zamestnanca, niektoré názory sú v tejto otázke vcelku jednoznačné. Poukazujú na to, že činnosť športovcov vykazuje všetky znaky závislej práce. Hospodárska a osobná podriadenosť sa prejavuje najmä tým, že príjmy plynúce z výkonu športovej činnosti sú hlavným príjmom športovca, navyše neprávne normy športových federácií na regionálnej, ale aj svetovej úrovni zakazujú vykonávať rovnakú činnosť pre iný klub. Taktiež, športovec je viazaný veľmi podrobnými pokynmi klubu pokiaľ ide o miesto výkonu práce, pracovný čas, použitie pracovných prostriedkov (t.j. miesto, čas a spôsob vedenia tréningov či súťažných zápasov) a pod. Najbližším nadriadeným športovca je tréner, ktorý mu podrobne určuje, kedy a ako bude hráč trénovať, či sa hráč zúčastní športovej súťaže v konkrétnom zápase, ak áno, tak na akom poste bude hrať. Samostatnosť hráča pri rozhodovaní v týchto otázkach je značne obmedzená^[2].

Z uvedeného sa vyvodzuje záver, že činnosť športovca je profesionálna činnosť, ktorá vykazuje všetky charakteristické znaky závislej práce, a teda športovec v takom prípade sa považuje za zamestnanca. Športový klub je odberateľ práce a športovec vystupuje vo vzťahu k nemu v pozícii osobnej a hospodárskej podriadenosti^[3].

Ak vychádzame z premisy, že športovec kolektívneho športu vykonáva závislú prácu v zmysle definície Zákonníka práce, mala by byť takáto športová činnosť krytá výlučne pracovnou zmluvou. Takýto záver je azda z právno-teoretického pohľadu správny, avšak pre prax absolútne nevyhovujúci. Z pohľadu aplikačnej praxe je právna úprava typickej pracovnej zmluvy pre vrcholového športovca nevyhovujúca hneď z niekoľkých dôvodov. Jedná sa najmä o kogentné normy upravujúce maximálnu dĺžku pracovného pomeru na dobu určitú a zákaz uzatvárania reťazovitých zmlúv na dobu určitú, ďalej aj výpoveď, výpovednú dobu či odstupné. Nemenej nežiadúca je zákonná úprava práce vo sviatok a čiastočne aj povinnosť rovnomerného rozvrhnutia pracovného času.

Ak je pracovná zmluva nevyhovujúca, ale zároveň športovec má byť v pozícii zamestnanca, vyvstáva otázka či si na základe vzájomnej dohody môže športovec a klub pre nich nevhodné ustanovenia Zákonníka práce pozmeniť, respektíve vylúčiť ich aplikáciu, inými slovami či môžu uzatvoriť „atypickú pracovnú zmluvu“.

Problematika dojednania osobitného obsahu pracovnej - športovej zmluvy má teoretický základ v ustanovení §18 Zákonníka práce, ktorý ustanovuje numerus clausus zmluvných typov^[4] . Súčasnou pracovnoprávnou úpravou je zakotvený uzavretý okruh zmlúv; účastníci môžu uzavrieť len takú zmluvu, ktorá je upravená ako zmluvnú typ v pracovnoprávnom predpise. A napriek tomu, že v literatúre možno nájsť aj protichodné stanoviská, ktoré sa opierajú najmä o ústavnú zásadu „čo nie je zakázané je dovolené“, v zásade možno považovať za ustálené, že pracovnoprávna úprava výslovne vylučuje uzavretie atypických zmlúv. Športovec teda nemôže uzatvoriť „atypickú pracovnú zmluvu“, ktorá by vyhovovala jeho záujmom a potrebám klubu.

Je preto samozrejmé, že kluby sa snažia uzatvárať s hráčmi zväčša iné než pracovnoprávne zmluvy, najčastejšie sa jedná o nepomenované zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, prípadne Obchodného zákonníka. Dôvody obchádzania Zákonníka práce sú pragmatické. Môžeme iba zopakovať, že typická pracovná zmluva je pre výkon športovej činnosti v kolektívnom športe nevyhovujúca, a navyše, uzatvorením nepomenovanej zmluvy podľa jedného z kódexov sa športový klub elegantne vyhýba povinnosti platiť za svojich hráčov odvody v zmysle predpisov o sociálnom zabezpečení, neplatia sa ani preddavky na daň z príjmov.

Aj keď, prihliadajúc na doterajší výklad, sa môže javiť, že uzatvorenie innominátnej zmluvy so športovcom je flagrantné porušovanie kogentných ustanovení Zákonníka práce, skúsenosti z praxe naznačujú, že takáto úprava vzťahu medzi hráčom a klubom je príslušnými štátnymi orgánmi rešpektovaná a tieto povinné platby sú vymáhané od športovcov ako od samostatne zárobkovo činných osôb.

V otázke posúdenia právneho statusu športovca tak vzniká zásadný konflikt medzi striktnou úpravou závislej práce podľa Zákonníka práca a aplikáciou predpisov sociálneho zabezpečenia a daňového práva.

Právo Európskej únie

Právne posúdenie vzťahu športovec – klub spadá aj do sféry záujmu práva Európskej únie. Práve v otázkach vykonávania športovej činnosti jednotlivcami (najmä pokiaľ ide o kolektívne športy) vyvstali vo voľnom priestore európskeho trhu rozpory medzi športovou reguláciou a právnou reguláciou týkajúcou sa slobody poskytovania služieb resp. slobody pohybu pracovných síl, ktoré museli byť nakoniec odstránené rozhodovacou činnosťou ESD.

V rozhodnutiach vo veci Walrave and Koch^[5] a vo veci Doná v. Mantero^[6] sa ESD snažil vyhnúť kategorickej klasifikácii športovej činnosti a o činnosti športovcov kolektívnych športov pojednával ako o odplatnom výkone práce alebo o odplatnom poskytovaní služieb. V odbornej verejnosti sú však najviac pretraktované snáď už notoricky známe rozhodnutia ESD v kauzách Bosman^[7] a Kolpak^[8]. Chronologicky starším rozhodnutím vo veci Bosman ESD narušil dlho právom veľmi obchádzanú pracovnoprávnu otázku športu a podriadil šport, ak je súčasťou hospodárstva EÚ pod jurisdikciu práva EÚ v oblasti voľného pohybu osôb a služieb. Zároveň sa však čiastočne stotožnil i s argumentmi protistrán Bosmana, ktoré reprezentovala i UEFA, keď priznal športu jeho špecifickosť konkrétne dodajúc, že: ... z pohľadu značnej sociálnej dôležitosti športových aktivít a predovšetkým futbalu v ES, zabezpečenie určitého stupňa rovnosti a neistoty športového výsledku musí byť akceptované ako legitímne .“^[9]. Takéto odôvodnenie vytvára podľa nášho názoru priestor pre stanovenie určitých špecifických výnimiek pre oblasť športu do budúcna.

Domnievame sa, že síce nemožno spochybňovať skutočnosť, že výkon športovej činnosti profesionálnych športovcov spadá pod režim voľného pohybu, avšak žiaden doteraz vydaný judikát ESD nestanovuje priamu povinnosť, aby športovec kolektívneho športu mal postavenie zamestnanca v zmysle pracovnoprávnych predpisov vnútroštátneho práva.

Športovec ako podnikateľ

Zamyslime sa teda aj nad možnosťou či by športovec kolektívneho športu nemohol, respektíve nemal mať postavenie podnikateľa. Súčasný poistný systém SR z hľadiska platenia príspevkov do jednotlivých fondov nezaraďuje profesionálnych športovcov (či už individuálnych alebo kolektívnych športov) do kategórie zamestnancov, ale do kategórie slobodných povolaní^[10]. Obdobne, daňový systém SR zaraďuje profesionálnych športovcov do kategórie samostatne zárobkovo činných osôb. V rámci daní z príjmov fyzických osôb sa považuje príjem športovca za príjem z inej samostatnej zárobkovej činnosti, t.j. za príjem z činností, ktoré nie sú živnosťou ani podnikaním^[11].

Je ale otázne, či na základe uvedených právnych predpisov možno považovať športovca kolektívneho športu za samostatne zárobkovo činnú osobu aj de iure. Podľa §2 ods.1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná podnikateľom samostatne vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Športovec kolektívneho športu síce vstupuje do rokovania s klubom samostatne a vo vlastnom mene, ale uzatvorením dohody sa jeho samostatnosť rýchlo končí. Rokovania so športovým klubom tak možno prirovnať k predzmluvným pracovnoprávnym vzťahom, kde budúci zamestnanec má taktiež právne rovnocenné postavenie voči zamestnávateľovi v otázke dohody o obsahu pracovnej zmluvy. Navyše, posudzovaniu športovca kolektívneho športu ako podnikateľa bráni aj tá skutočnosť, že takúto osobu nemožno subsumovať ani pod jednu z definícii podnikateľa v zmysle Obchodného zákonníka^[12]. Výkon športu totiž nie je ani živnosťou v zmysle živnostenského zákona. Niektorí športovci sa síce registrujú na živnostenskom úrade, predmetom ich živnosti sú však najčastejšie reklamné a marketingové služby, ktoré nie sú ťažiskovými príjmami športovca.

Záver – úvahy de lege ferenda

Vyslovujeme názor, že činnosť športovca kolektívneho športu skutočne vykazuje znaky závislej práce, ktorú podľa platnej úpravy možno vykonávať len v pracovnom pomere. Súčasne je však vhodné dodať, že reálnej aplikácii Zákonníka práce vo vzťahu športovec – klub bránia kogentné normy pracovnoprávneho kódexu, ktoré sú vzhľadom na špecifiká športovej činnosti neprijateľné.

Na túto skutočnosť reflektoval legislatívny návrh zákona o športe ešte z roku 2006, ktorý definoval tzv. športovú zmluvu ako osobitý typ pracovnej zmluvy s celou radou výnimiek. Ustanovenia týkajúce sa športovej zmluvy sa však v upravenom a prijatom zákone o športe nenachádzajú. No a nie je ani predpoklad, že osobitý typ pracovnej zmluvy – športová zmluva bude v blízkej budúcnosti súčasťou nášho právneho poriadku.

Ak upustíme od predstavy osobitných zmluvných typov pre športovcov, ďalšou možnosťou je plne legalizovať prípustnosť atypických zmlúv v pracovnom práve zmenou ustanovenia §18 Zákonníka práce a zakotvením ustanovenia obdobnému ustanoveniu §51 Občianskeho zákonníka. Právnou garanciou proti prípadnému zneužitiu voľnosti typov zmlúv v pracovnom práve by bolo rovnako ako v občianskom práve ustanovenie, podľa ktorého by takáto zmluva nesmela odporovať obsahu a účelu Zákonníka práce, najmä jeho základným zásadám. Ak by takéto osobitné ustanovenie v Zákonníku práce bolo zakotvené, v prípade, že by medzi zmluvnými stranami došlo k uzavretiu atypickej zmluvy, posudzovala by sa podľa analogie legis, teda podľa ustanovení, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy obsahom alebo účelom jej najbližšie. Ak by takáto atypická zmluva bola v rozpore s obsahom a účelom Zákonníka práce bola by, tak ako iné úkony v pracovnom práve, podľa Zákonníka práce absolútne neplatná^[13].

V širších súvislostiach sú zaujímavé aj príklady zo zahraničia. Liberalizácia pracovného práva sa tu odráža v rozdielnom chápaní postavenia zamestnanca. Vnútroštátne úpravy niektorých európskych štátov špeciálne upravujú osobitnú kategóriu fyzických osôb vykonávajúcich závislú prácu, jedná sa o tzv. osoby podobné zamestnancom. Osoby podobné zamestnancom neprislúchajú z hľadiska osobnej pôsobnosti ani do kategórie zamestnancov, ani do kategórie podnikateľov /samostatne zárobkovo činných osôb/^[14]. Nemecko rozlišuje tri kategórie osôb podobných zamestnancom, v Taliansku sa na osoby podobné zamestnancom, ktoré osobne vykonávajú koordinovanú prácu, ktorá nie je typicky závislou prácou, vzťahujú pracovnoprávne predpisy. Právna úprava Veľkej Británie rozlišuje viaceré typy pracujúcich osôb, do ktorých patria aj osoby podobné zamestnancom a jednotlivým typom zamestnancov priznáva rôzne sociálne práva^[15].

Domnievame sa, že azda nie osobitná úprava športovej zmluvy, ale práve celková liberalizácia pracovného práva by zabezpečila možnosť zakotvenia takého právneho statusu športovca, ktorý by mu poskytoval potrebnú sociálnoprávnu ochranu a zároveň by vyhovoval potrebám jeho klubu.  

---