PUBLICITA VEREJNEJ SPRÁVY, SLOBODA INFORMÁCIÍ V PRAXI POLICAJNÉHO ZBORU SLOVENSKEJ REPUBLIKY NEPREČÍTANÉ MagOff 

THE PUBLICITY OF PUBLIC ADMINISTRATION – FREEDOM OF INFORMATION
IN THE PRACTICE OF THE POLICE FORCE OF THE SLOVAK REPUBLIC

JUDR. MARTIN PAGÁČ
ODDELENIE ORGANIZÁCIE A PRÁVNEHO ZASTUPOVANIA
VNÚTORNÝ ODBOR
KRAJSKÉ RIADITEĽSTVO PZ V TRENČÍNE
E-MAIL: MARTIN.PAGAC@MINV.SK

---

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
zákon o slobode informácií, správny poriadok, povinná osoba, opravné prostriedky, rozhodnutie, odvolanie, osobné údaje, sprístupňovanie informácií, princípy a zásady, Policajný zbor

KEY WORDS:
freedom of information law, code of administration procedure, obliged person, corrective measures, decisions, appeal, personal data, accessibility of information, principles and rules, Police Force

ABSTRAKT:
Článok sa zaoberá problematikou sprístupňovania informácií v rámci zákonnej publicity verejnej správy v štruktúrach Policajného zboru. Článok popisuje základné princípy procesu sprístupňovania informácií, charakteristiku a postavenie orgánov Policajného zboru pri aplikácií ustanovení príslušných právnych noriem. Autor rozoberá vybrané problémy aplikačnej praxe v spojení s realizáciou inštitútov v konaní o sprístupnenie informácií a poukazuje na konkrétne ustanovenia všeobecných predpisov správneho práva vo vzájomnej nadväznosti na ustanovenia špeciálnej právnej normy upravujúcej sprístupňovanie informácií.

ABSTRACT/SUMMARY:
The article deals with the issue of the accessing information within the principle of publicity of public administration in the structures of the Police Force of the Slovak Republic. The paper describes the basic principles of the process of accessing information, the characteristic features and the position of the Police Force when applying the relevant provisions of the Act. The author studies some problems currently occuring within the every-day business of public authorities when dealing with the freedom of information of third parties. The article deals with a number of provisions of the general Act on Administrative Procedures and of the Freedom of Information Act.

---

ÚVOD

Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „zákon o slobode informácií“) nadobudol účinnosť dňa 01. 01. 2001. Napriek účinnosti a viac ako 13 ročnej aplikačnej praxi sa ustanovenia toho zákona len veľmi pomaly dostávajú do povedomia štátnych orgánov. Zákon o slobode informácií svojou pôsobnosťou zasahuje všetky sféry fungovania štátnej moci, štátnych orgánov, ministerstiev, súdov a všetkých oblastí, kde sa štátna moc zaoberá právami a povinnosťami fyzických a právnických osôb. Jednou z takých oblastí je nepochybne aj oblasť pôsobenia orgánov činných v trestnom konaní, ako aj iných zložiek v organizačnej štruktúre Policajného zboru.

Prístup verejnosti k detailom činnosti polície nebol do účinnosti zákona o slobode informácií nijako upravený. Nebol vymedzený žiadny konkrétny okruh informácií, na sprístupnenie ktorých by mal právo každý. Túto legislatívnu prázdnotu vyplnil až zákon o slobode informácií a zaviedol do života verejnej správy výrazný prvok. Princíp diskrétnosti, ktorým sa verejná správa riadila pred účinnosťou zákona o slobode informácií bol prelomený publicitou verejnej správy. Diskrétnosť vystriedala otvorenosť. Demokracia bez informovanosti verejnosti bráni občanom vo vytváraní názorov a v konečnom dôsledku vedie k svojvoľnému konaniu verejnej moci. Informácie o činnosti verejnej správy sú vlastníctvom občanov a stávajú sa základnou podmienkou rozhodovania o správnom fungovaní spoločnosti. Polícia, ako súčasť tejto spoločnosti, je v zmysle zákona o slobode informácií povinná, okrem iného, poskytovať informácie na základe žiadostí oprávnených osôb. Napriek tomu, je potrebné uvedomiť si povahu a charakter policajnej práce a poučiť občanov o konkrétnych zákonných podmienkach sprístupnenia informácií, aby nedochádzalo k administratívnemu zaťažovaniu tých orgánov, ktoré sú určené práve na ochranu práv a chránených záujmov.

PRINCÍPY A VÝCHODISKÁ ZÁKONA O SLOBODE INFORMÁCIÍ

Zákon o slobode informácií nadviazal na právne inštitúty založené Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd. Prijatím zákona neboli vytvorené nové princípy ani zásady, ktoré by priamo určovali právo na informácie. Toto právo už bolo a stále je zakotvené predovšetkým v Ústave Slovenskej republiky a to v článkoch 26, 34 a 45. Zákon o slobode informácií práva priznané Ústavou Slovenskej republiky preniesol do svojich ustanovení a ich verejný charakter a povaha sa odrazili vo všetkých vytvorených právnych inštitútoch.

Ústava jednoznačne určuje:

• že sloboda prejavu a právo a informácie sú zaručené,
• každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu,
• orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku.

Ustanovenie článku 26 ods. 4 zároveň obsahuje jedno významné pravidlo, ktoré umožňuje právo na informácie obmedziť. V zmysle tohto pravidla možno právo na informácie obmedziť, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Konkrétne dôvody ako aj spôsob odmietnutia prístupu k informáciám stanovuje predpis so silou zákona.

Zásada určujúca povinnosť k poskytnutiu informácií vyplýva priamo z charakteru orgánov verejnej a štátnej moci. Charakteristikou ich činnosti je najmä realizácia práv a povinností verejnej moci a rozhodovanie o právach a povinnostiach občanov. Výrazným prvkom týchto orgánov je aj to, že pri svojej činnosti hospodária s verejnými financiami a nakladajú s majetkom štátu. Všetky tieto vlastnosti a črty verejnej činnosti, spolu so zákonným pôvodom, robia z orgánov verejnej moci nositeľov ústavnej a zákonnej povinnosti k poskytovaniu informácií. Výnimkou samozrejme nie je ani Policajný zbor, ktorého zákonné oprávnenia priamo súvisia so zásahmi do práv a slobôd a ktorého orgány priamo rozhodujú o právach a povinnostiach dotknutých osôb. Činnosť polície je tak pod neustálou zjavnou, ale aj latentnou kontrolou, ktorej obsahom je dozor nad všetkými orgánmi polície a ktorej nástrojom sa stáva aj zákon o slobode informácií.^[1]

Postavenie zákona o slobode informácií v systéme právnych predpisov posilňujú aj princípy prijaté Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv základných slobôd. Ide hlave o články 25 a 35 Listiny základných práv a slobôd a článok 10 Dohovoru, ktoré zakotvujú medzinárodne uznané právo a slobodu na prijímanie informácií. Všetky tieto dokumenty a predovšetkým Ústava Slovenskej republiky priniesli základne princípy, právne východiská a zásady, ktorými sa riadi zákon o slobode informácií. Tento zákon sám o sebe nepokrýva svojimi ustanoveniami všetky oblasti prístupu k informáciám, nakoľko aj iné všeobecne záväzné právne predpisy obsahujú túto povinnosť. Zákon o slobode informácie je normou lex specialis vo vzťahu k poskytovaniu informácií a upravuje predovšetkým podmienky pre aplikáciu ustanovení pre orgány verejnej moci pri poskytovaní informácií, ktoré majú verejné orgány k dispozícií.

Prax policajnej činnosti vytvára množstvo špecifických informácií, ktoré sa stávajú predmetom žiadostí v zmysle ustanovení zákona o slobode informácií. Subjektmi vzťahu za účelom získania informácií od Policajného zboru sa tak stavajú povinné osoby a samotní žiadatelia, ktorí inštitúty zákona o slobode informácií priamo aplikujú.^[2]

POVINNÁ OSOBA V ŠTRUKTÚRE POLICAJNÉHO ZBORU – POSTAVENIE A CHARAKTERISTIKA

Informácie sprístupňujú a zverejňujú povinné osoby určené v úvodných ustanoveniach zákona o slobode informácií. Povinné osoby majú v ustanoveniach zákona o slobode informácií svoje povinnosti určené takmer v každom odseku.

Samotný zákon o slobode informácií je zameraný predovšetkým smerom k orgánom verejnej moci, nakoľko práve tieto orgány sú podrobované zvýšenej kontrole spoločnosti. Občania sa na ne obracajú so svojimi žiadosťami a chcú vedieť a poznať obsah ich činnosti, ktorá sa priamo alebo nepriamo dotýka ich práv a slobôd. Zákon o slobode informácií definuje základný pojem povinnej osoby, ktorým sa riadia aj štruktúry Policajného zboru. Z ustanovenia § 2 zákona o slobode informácií vyplýva, že ústrednou povinnou osobou sú štátne orgány a teda aj všetky ministerstvá. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky má postavenie štátneho orgánu a bez výhrad je povinnou osobou v zmysle zákona o slobode informácií. Do konca roka 2012 mali jednoznačné postavenie povinných osôb aj jednotlivé rozpočtové organizácie Ministerstva vnútra SR a o ich povinnostiach a postavení neboli pochybnosti.

Od 01. 01. 2013 však v štruktúrach Policajného zboru došlo k organizačným zmenám, ktoré môžu mať vplyv aj na uplatňovanie ustanovení zákona o slobode informácií. Rozhodnutím Ministra vnútra Slovenskej republiky č. p.: SLV-PS-1120/2012 zo dňa 12. decembra 2012 boli zrušené rozpočtové organizácie a to konkrétne Krajské riaditeľstvá. Ich zrušenie však neznamenalo ich zánik ako by sa nezainteresovaným mohlo zdať. Krajské riaditeľstvá naďalej vykonávajú všetky činnosť spojené s úlohami Policajného zboru. Zásadnou zmenou je len ich právne a procesné postavenie. Krajské riaditeľstvá nemajú od 01. 01. 2013 postavenie právnickej osoby a nie sú ani rozpočtovou organizáciou ministerstva vnútra SR. V zmysle ustanovení zákona o slobode informácií sa tak dostali do akejsi bočnej uličky, v ktorej síce musia plniť svoje povinnosti, ale už nie sú samostatnou povinnou osobou, ktorá by niesla zodpovednosť podľa ustanovení zákona o slobode informácií.

Organizačná štruktúra Policajného zboru, rozsah a charakter zákonných úloh a povinností však neumožňuje aby povinnou osobou bolo výhradne ministerstvo vnútra SR. Zákon o slobode informácií v takýchto prípadoch poskytuje inštitúcií, ktorá je povinnou osobou právo, aby svojim interným predpisom určila konkrétne osoby alebo oddelenia zodpovedné za poskytovanie informácií. Inštitúciou je v tomto prípade Ministerstvo vnútra SR, ktoré má zákonné postavenie povinnej osoby, nakoľko od 01. 01. 2013 už neexistujú v štruktúre Policajného zboru žiadne právnické osoby v jej pôsobnosti. Ministerstvo vnútra SR už od účinnosti zákona o slobode informácií svojim interným predpisom upravilo postup pri sprístupňovaní informácií a určilo vecných gestorov, ktorí sú zodpovední za zabezpečovanie úloh v súvislosti s aplikáciou ustanovení zákona o slobode informácií.

Určenie povinnej osoby je dôležité nielen pre riadne plnenie zákonných povinností, ale v neposlednom rade aj pre samotných žiadateľov, ktorí sa so svojimi podaniami obracajú na orgány Policajného zboru. Vo väčšine prípadov sa totiž žiadatelia spoliehajú na miestnu príslušnosť povinnej osoby podľa miesta trvalého pobytu, prípade na vecnú príslušnosť podľa povahy a obsahu ich žiadosti. Žiadosti sú tak podávané rôznym útvarom Policajného zboru a nie je výnimkou, že sú adresované priamo konkrétnym príslušníkom alebo vedúcim pracovníkom. Povinnou osobou je pritom len vecný gestor určený interným predpisom v súlade s ustanoveniami zákona o slobode informácií. Jednoznačné určenie povinnej osoby má vplyv najmä na začiatky správno-právnych lehôt pre konanie o sprístupnenie informácie a pre aplikáciu inštitútov zákona o slobode informácií a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.^[3]

V štruktúre Policajného zboru však nie je pravidlom, že na jednotlivých úsekoch činnosti a v jednotlivých územných oblastiach je určená povinná osoba, ktorá by niesla zodpovednosť za plnenie úloh vyplývajúcich zo zákona o slobode informácií. Ministerstvo vnútra svojim interným predpisom priamo stanovilo povinnosť pre subjekty zodpovedné za poskytnutie informácií, ktorými sú všetky organizačné útvary podľa zamerania ich činnosti a podľa druhu vyžiadanej informácie. Taký subjekt je potom vecným gestorom. V praxi to znamená, že vecným gestorom sú vedúci pracovníci príslušných útvarov. V základnom organizačnom členení Policajného zboru sú to najmä riaditelia Okresných riaditeľstiev a riaditelia Krajských riaditeľstiev. Určenie prvostupňovej povinnej osoby sa určuje podľa obsahu a charakteru samotnej žiadosti o sprístupnenie informácie. Vecným gestorom však môže byť aj vedúci pracovník konkrétneho odboru alebo útvaru Policajného zboru, ak to vyplýva z obsahu žiadosti. Interný predpis vydaný ministerstvom vnútra totiž stanovil širokú definíciu povinnej osoby vo svojich štruktúrach.

Prax Policajného zboru však poukazuje na to, že povinnou osobou a vecným gestorom sú vedúci pracovníci, zodpovední za chod jednotlivého odboru, útvaru alebo riaditeľstva. Stáva sa, že vecná a miestna príslušnosť býva predmetom nejasností a to môže mať nepriaznivý vplyv na plnenie povinností určených zákonom o slobode informácií, predovšetkým vo vzťahu k úkonom prvostupňovej povinnej osoby. Z interného predpisu Ministerstva vnútra vyplýva, že každý vecný gestor môže určiť zamestnanca alebo pracovisko na zabezpečenie úloh súvisiacich so sprístupňovaním informácií. Ak vecný gestor takúto zodpovednú osobu alebo pracovisko neurčí, tak za plnenie úloh zodpovedá vedúci pracovník útvaru, odboru alebo riaditeľstva, ktorý je vecným gestorom v zmysle interného predpisu. V štruktúre Policajného zboru existuje tak množstvo vecných gestorov, ktorí majú postavenie povinnej osoby a plnia úlohy a povinnosti určené zákonom o slobode informácií. Ústrednou povinnou osobou však zostáva len Ministerstvo vnútra SR. Povinné osoby v jeho štruktúre majú svoje postavenie definované interným predpisom, nakoľko taký postup zákon o slobode informácií umožňuje.

Praktickým problémom pri takom spôsobe určenia povinnej osoby môže byť procesné postavenie prvostupňových a odvolacích orgánov. Veľký počet povinných osôb v štruktúre Policajného zboru totiž vedie k nejasnosti pri postupe v konaní o sprístupnenie informácie a v následnom odvolacom konaní. Základnými organizačnými úrovňami v štruktúre Policajného zboru je Okresné a Krajské riaditeľstvo. Musíme pripomenúť, že žiaden z vecných gestorov nemá postavenie rozpočtovej organizácie a nie sú už právnickými osobami s vlastnou právnou a procesnou subjektivitou. Povinnou osobou sú len v zmysle interného predpisu vydaného na základe zákona o slobode informácií. Nie je preto vhodné, aby sa za povinné osoby považoval každý jednotlivý útvar, či už v pôsobnosti Okresného alebo Krajského riaditeľstva. Vychádzajúc z interného predpisu vydaného ministerstvom vnútra, by sa postavenie povinnej osoby malo vzťahovať len na úroveň riaditeľstva prípadne príslušného odboru podľa charakteru a povahy žiadosti. Základné útvary Policajného zboru by mali byť z úloh povinnej osoby vyňaté, aby nedochádzalo k zbytočne komplikovanej procesnej situácií. Povinné osoby v postavení riaditeľstva a odboru sa totiž môžu ľahšie odvolávať na ustanovenia zákona o slobode informácií a interného predpisu, nakoľko je tu jednoznačne určená vzájomná podradenosť a nadradenosť v prípade prvostupňového a odvolacieho konania.

Vecný gestor, zodpovedný za plnenie úloh určených zákonom o slobode informácií, má už aj zákonom stanovenú informačná povinnosť, ktorej obsahom sú povinne zverejňované informácie a informácie sprístupňované na základe žiadostí fyzických a právnických osôb. Povinne zverejňované informácie sú stanovené zákonom o slobode informácií a každá povinná osoba má postupovať tak, aby tieto informácie zákonným spôsobom a v zákonom stanovených lehotách zverejnila. Pre postup povinných osôb v štruktúre Policajného zboru ako aj pre samotných žiadateľov o informácie je však dôležité to, čo zákon o slobode informácií stanovuje pre konanie o sprístupnenie informácie.^[4]

SPRÍSTUPŇOVANIE INFORMÁCIÍ POVINNOU OSOBOU

Postup sprístupňovania informácií je upravený v ustanoveniach § 14 až § 21 zákona o slobode informácií. Samotný zákon však nerieši všetky aplikačné problémy, ktoré môžu vzniknúť v praxi povinných osôb v štruktúre Policajného zboru. Pomocníkom pri jednotlivých prípadoch sú všeobecné predpisy o správnom konaní a to predovšetkým správny poriadok a v určitých prípadoch aj Občiansky súdny poriadok.

Sprístupňovanie informácií a konanie o ňom sa začína podaním podnetu a jeho prijatím u povinnej osoby. Podnetom je samotná žiadosť o sprístupnenie informácie. Zákon o slobode informácií taxatívne stanovil, že žiadosť o sprístupnenie informácie možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom. V praxi prevládajú prevažne písomné žiadosti a žiadosti zasielané elektronickou poštou. Iným technicky vykonateľným spôsobom sa v intenciách zákona rozumie predovšetkým telefonické podanie žiadosti, ktoré sa však využíva v minimálnej miere. Pre žiadateľov o sprístupnenie informácie je vždy najvhodnejším spôsobom písomné podanie, prípade elektronické podanie z dôvodu absencie pochybností o začiatku lehoty určenej pre začatie konania o sprístupnenie informácie.^[5]

Určenie povinnej osoby je dôležité pre jednoznačné stanovenie počiatočnej lehoty pre začatie konania a pre priznanie vecnej pôsobnosti v štruktúre útvarov a služieb Policajného zboru. Nie každý žiadateľ vie určiť, komu má adresovať svoju žiadosť a zákon mu takú presnú povinnosť ani nestanovil. Výnimkou nie sú prípady kedy žiadatelia svoje podania zašlú najbližšiemu možnému úradu a pritom žiadajú sprístupnenie informácie, ku ktorej má vecnú príslušnosť určenú úplne iná povinná osoba. V štruktúre Policajného zboru je to pomerne častou praxou práve z dôvodu rôznorodosti vykonávaných úloh a činností. Zákon o slobode informácií preto povinnosť určenia vecnej príslušnosti ponechal na povinné osoby. Žiadateľ nepotrebuje poznať ani presný názov cieľovej povinnej osoby a chyby v označení adresáta v žiadosti nie sú zákonnou prekážkou pre vybavenie žiadosti. Samotná povinná osoba rozhodne podľa obsahu žiadosti o vecnej príslušnosti.

Doručenie žiadosti konkrétnej vecne príslušnej povinnej osobe je procesnou skutočnosťou určujúcou začiatok lehoty pre začatie konania. Spôsob doručenia môže v tomto prípade vyvolať určité problémy pri identifikácií dňa doručenia žiadosti do dispozície povinnej osoby. Rozhodujúcou je pritom forma podania žiadosti. Najmenej problematickou zostáva samozrejme písomná komunikácia s jasne vyznačenými lehotami odoslania a doručenia podania. Pri tejto súvislosti treba brať do úvahy aj úradnú povahu služieb Policajného zboru. Pre každú fyzickú a právnickú osobu sa odporúča písomný kontakt v úradnom styku. Iba tak sa dá predchádzať byrokratickým nejasnostiam.

Zákon o slobode informácií však vo svojom taxatívnom výpočte foriem podania žiadosti obsahuje aj možnosť elektronického podania, ktorá je v poslednej dobe veľmi často využívaná zo strany žiadateľov hlavne pre časovú a materiálnu nenáročnosť. Pri takejto forme komunikácie však môžu vzniknúť problémy pri identifikácii konkrétnej povinnej osoby. Vychádzajúc zo zákonných povinností má každá povinná osoba mať zverejnené adresy, kontaktné pracoviská a osoby, ktoré v mene vecného gestora zabezpečujú plnenie úloh určených zákonom o slobode informácií. Žiadatelia tak majú uľahčenú komunikáciu a môžu svoje podania adresovať priamo vecne príslušnej povinnej osobe. Nie vždy je to však pravidlom. Žiadatelia svoje elektronické podania zasielajú na rôzne emailové adresy, ktorými povinná osoba disponuje. V štruktúrach Policajného zboru ma každý pridelenú svoju osobnú adresu a stáva sa, že žiadosť o informáciu tak môže prísť úplne nezainteresovanej osobe. Pri elektronickom podaní môže preto nastať problém s určením skutočnosti rozhodujúcej o začiatku počítania lehoty na začatie konania. Tou skutočnosťou je samozrejme moment doručenia podania vecne príslušnej osobe.

V praxi sa opakovane objavujú situácie, kedy žiadosti chodia priamo na emailové adresy vedúcich pracovníkov jednotlivých útvarov. V tomto prípade je podľa zákona o slobode informácií rozhodujúcou skutočnosťou deň doručenia emailu na adresu povinnej osoby. Pri elektronickom podaní dokonca nie je ani potrebné označiť povinnú osobu, nakoľko zákon považuje emailovú adresu za dostatočné označenie povinnej osoby. Ak sa teda objaví žiadosť o podanie informácie v emailovej schránke vedúceho pracovníka konkrétneho riaditeľstva alebo odboru v štruktúre Policajného zboru, tak sa to považuje za zákonné doručenie. Pri elektronickom podaní sa automaticky počíta začiatok lehoty odo dňa nasledujúcom po dni doručenia podania povinnej osobe. A to bez ohľadu na to, či si emailové podanie aj priamo prečítal adresát. Povinná osoba musí mať zabezpečené, aby sa emailové podania vybavili v zákonnej lehote.

Takéto nejasnosti sú pri písomnom prejave vylúčené. Elektronické podania nemajú často ani presne určiteľné zákonné náležitosti a treba ich posudzovať podľa obsahu. V prípade doručenia elektronickej žiadosti o sprístupnenie informácie na emailovú adresu vedúceho pracovníka je povinná osoba konkrétne určená. Povinná osoba potom už rozhodne v súlade so zákonom o vecnej príslušnosti tak, aby boli zachované všetky zákonné lehoty. Zákon o slobode informácií na rozdiel od všeobecných predpisoch o správnom konaní neurčil pri elektronickom podaní povinnosť doplniť také podanie v lehote troch dní písomným vyhotovením. Elektronická forma komunikácie je tak zákonná aj pre žiadateľa aj pre povinnú osobu a nevyžaduje si dodatočné písomné spracovanie.^[6]

Zákonné náležitosti žiadosti sú však potrebné, aby bolo možné hovoriť o účinkoch takého podania. Absencia jednotlivých náležitostí má za následok predlženie určujúcich lehôt pre povinnú osobu, ktorá o týchto nedostatkoch musí žiadateľa upozorniť a vyzvať ho, aby v zákonnej lehote potrebné náležitosti svojej žiadosti doplnil pod následkom odloženia a nevybavenia jeho podnetu. Výnimkou nie sú ani priame telefonické alebo ústne podania žiadostí o sprístupnenie informácie. Zákon o slobode informácií túto jednoduchú formu prejavu umožňuje a nerozlišuje pri tom subjekty jej aplikácie. To znamená, že ak žiadateľ svojim ústnym podaním požaduje ústne podanie informácie, tak povinná osoba mu nemusí vyhotovovať písomnú odpoveď. Rovnaký princíp vzájomnosti platí aj pri telefonickom podaní a telefonickej odpovedi. Pre potreby povinnej osoby a z dôvodu zákonnej povinnosti registrácie je však vhodné akúkoľvek ústnu alebo telefonickú žiadosť písomne evidovať aby sa predišlo procesným pochybeniam, nakoľko v zmysle zákona o slobode informácie je aj ústne a telefonické konanie správnym konaním, ktorého záverom môže byť aj písomné rozhodnutie o nevyhovení žiadosti o sprístupnenie informácie.

INFORMÁCIE O ROZHODNUTIACH A ČINNOSTI ORGÁNOV POLICAJNÉHO ZBORU

Pre postup povinnej osoby po prijatí žiadosti je dôležité, aby zo samotného podania bolo zrejmé o aké informácie má žiadateľ záujem. Na povinné osoby v štruktúre Policajného zboru sa žiadatelia obracajú s rôznorodými podaniami a nie je vždy je možné im zo strany povinnej osoby vyhovieť. Vzhľadom na charakter a povahu policajnej činnosti sú pomerne často predmetom podaní žiadosti, ktoré sa týkajú konkrétnych činností, rozhodnutí a výsledkov orgánov pôsobiacich v štruktúrach Policajného zboru. Pri získavaní takýchto informácií sa však zákon o slobode informácií dostáva do konfrontácie s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré Ústava Slovenskej republiky oprávnila k obmedzeniach zaručeného práva na informácie.

Ide najmä o vzťah zákona o slobode informácií a Trestného poriadku. Trestné právo a uplatňovanie trestnoprávnych inštitútov výrazným spôsobom zasahuje do práv a slobôd fyzických a právnických osôb a s tým je spojená aj zvýšená kontrola a zvýšený záujem spoločnosti o činnosť orgánov verejnej moci v oblasti trestného konania. Trestný poriadok upravuje všeobecné poskytovanie informácií v ustanovení § 6. Toto ustanovenie obsahuje aj určitú formu obmedzenia poskytnutia informácií tým, že orgánom činným v trestnom konaní dáva oprávnenie k utajeniu skutočností, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie a vyšetrenie veci. Také všeobecné obmedzenie je na prospech činnosti povinnej osoby, nakoľko v spojení s obmedzeniami zákona o slobode informácií vytvára dostatočne silný inštitút zákonnej možnosti k nevyhoveniu konkrétnej žiadosti o informáciu.

Povinné osoby v štruktúrach Policajného zboru, ktoré pôsobia v oblasti trestného konania sú často krát adresátom žiadostí, ktorých predmetom sú rôzne informácie z konkrétnych prípadov. Občania žiadajú informácie o trestných činoch, o páchateľoch a o rôznych skutočnostiach obsiahnutých priamo v spisových materiáloch, o rozhodnutiach a o konkrétnych úkonoch orgánov činných v trestnom konaní. Povinné osoby sa pod vplyvom mylnej domnienky často spoliehali a spoliehajú na to, že Trestný poriadok je jedinou právnou normou, ktorá obsahuje ustanovenia týkajúce sa poskytovania informácií a zverejňovania rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní. Samotný trestný poriadok však výslovný zákaz sprístupnenia informácií neobsahuje. A tu vstupuje do popredia špeciálny zákon o slobode informácií.

Zákon o slobode informácií v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d) určuje, že povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo aj sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.^[7]

Pre povinné osoby v štruktúrach Policajného zboru je dôležité zadefinovať samotnú rozhodovaciu činnosť orgánov činných v trestnom konaní, pretože od toho sa odvíja aj ďalší postup v konaní o sprístupnenie informácie ako aj vydanie rozhodnutia s odvolaním sa na ustanovenia § 11 zákona o slobode informácií. Je treba si uvedomiť aj tú skutočnosť, že Trestný poriadok nie je zákonom, ktorý by zakazoval sprístupnenie informácie. Povinná osoba sa preto s každou žiadosťou musí vysporiadať individuálne a podľa obsahu posúdiť, aká rozhodovacia činnosť je predmetom samotného podania.

Rozhodovacou činnosťou orgánov činných v trestnom konaní je v širšom zmysle kompetencia konať a rozhodovať v trestnoprávnych veciach. V užšom zmysle sa však za rozhodovaciu činnosť považuje aj konanie a rozhodovanie v konkrétnej veci od začiatku konania, cez jednotlivé procesné úkony, čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Ide najmä o konania a úkony, ktoré sú nevyhnutné na vydanie konečného rozhodnutia. Zákon o slobode informácií vo svojom reštriktívnom ustanovení § 11 limituje právo na informácie v záujme objektivity a nestrannosti posudzovania konkrétnej veci a v záujme ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti a podobne.

Orgány činné v trestnom konaní, ktoré sú v štruktúrach Policajného zboru, vykonávajú množstvo úkonov už v štádiu pred prípravným konaním a rovnako aj v samotnom trestnom konaní. Žiadatelia o informácie si však svoje právo vykladajú príliš komplexne a spoliehajú sa na zákonnú povinnosť povinnej osoby k poskytnutiu informácie a akékoľvek nevyhovenie považujú za protizákonné. Pri vybavovaní žiadostí, ktorých predmetom je práve rozhodovacia činnosť orgánov činných v trestnom konaní je preto potrebné, aby sa povinná osoba striktne držala dikcie ustanovení zákona o slobode informácií a aby subsidiárne aplikovala aj ustanovenia Trestného poriadku. Automatické zamietanie s odvolaním sa na ustanovenia Trestného poriadku a ustanovenie § 11 nie je totiž v súlade so zákonom o slobode informácií.

Jednoznačným obmedzením sú postihnuté tie informácie, ktoré sa týkajú konkrétnych úkonov a činností v priebehu trestného konania. Ide totiž o činnosti, ktoré sú určené na dosiahnutie účelu trestného konania a ich sprístupnenie by mohlo ohroziť a znemožniť samotné vyšetrovanie konkrétneho trestného činu. Otáznou je teda len oblasť rozhodnutí vydávaných orgánmi činnými v trestnom konaní v štruktúrach Policajného zboru. Zákon o slobode informácií ustanovením § 11 rozširuje možnosť prístupu ku konečným ako aj čiastkovým rozhodnutiam pre osoby, ktorým takýto prístup odopiera Trestný poriadok.

Povinné osoby sa často odvolávajú na ustanovenia Trestného poriadku, ktoré upravujú okruh osôb, ktorým sa doručujú rozhodnutia vydané v trestnom konaní a na ustanovenia, ktoré určujú osoby oprávnené nazerať do spisov. Tieto ustanovenia obsahujú len procesné pravidlá pre taxatívne definované osoby, ktoré sú vo vzťahu k trestnému konaniu. Nie je tu upravený zákaz sprístupnenia informácie podľa zákona o slobode informácií. Z toho dôvodu otvára § 11 cestu k informáciám aj pre iné nezúčastnené osoby. Znamená to, že každý má právo vedieť ako sa rozhodlo pri vyšetrovaní konkrétneho trestného činu, prípade kto a z čoho bol obvinený. Ide o rozhodnutia podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku. Sú to pomerne časté rozhodnutia rovnako ako aj rozhodnutia o vznesení obvinenia konkrétnych osôb. Povinná osoba nemôže teda odmietnuť poskytnúť informácie o takýchto typoch rozhodnutí a úkonov orgánov činných v trestnom konaní. Musí sa však držať základného obmedzenia vo forme ochrany osobných údajov, ktoré sa v takých rozhodnutiach nachádzajú.

Existuje však aj drobná výnimka z obmedzenia prístupu k informáciám z trestného konania. Ide o dokumenty, materiály a informácie, ktoré orgán činný v trestnom konaní nevytvoril sám svojou činnosťou a ktoré nie sú ani produktom úkonov strán trestného konania. Ide o rôzne sprievodné listiny, ktoré sa do dispozície povinnej osoby dostali od tretích strán prípadne aj priamo od strán konania, ale ktoré nie sú priamo predmetom rozhodovacej činnosti. Môže ísť o podklady k znaleckému skúmaniu, rôzne účtovné dokumenty alebo správy od štátnych orgánov a podobne. Zákon o slobode informácií totiž nepovažuje každú informáciu v trestnom konaní za informáciu, ktorá sa týka rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní. Takéto informácie možno sprístupniť s dôrazom na individuálny charakter konkrétnej žiadosti a samotného trestného konania.^[8]

SPRÍSTUPNENIE INFORMÁCIÍ A OCHRANA OSOBNÝCH ÚDAJOV

Zákon o slobode informácií už od svojej účinnosti kráča ruka v ruke spolu so zákonom o ochrane osobných údajov (č. 122/2013 Z. z. účinný od 01. 07. 2013). Vzájomný vzťah týchto právnych predpisov je pri aplikácií zákona o slobode informácií cítiť predovšetkým pri konkrétnych podaniach a žiadostiach o sprístupnenie informácií, ktorých predmetom sú aj osobné údaje konkrétnych príslušníkov v štruktúrach Policajného zboru. Výnimkou nie sú podania, v ktorých sa žiadatelia domáhajú informácií o policajtoch, ktorí vykonávali určité úkony, alebo informácie o rôznych vedúcich pracovníkoch, platoch a finančných náležitostiach príslušníkov Policajného zboru.

Pre povinné osoby v štruktúrach Policajného zboru platí zákonná výnimka obsahujúca princíp prevažujúceho verejného záujmu. Tento princíp vyplýva predovšetkým z ustanovenia § 9 zákona o slobode informácií, podľa ktorého sa sprístupňujú vymedzené informácie o verejnej činnosti a platových pomeroch verejných činiteľov a iných osôb podieľajúcich sa na rozhodovaní o verejných prostriedkoch. Toto ustanovenie taxatívne stanovuje výpočet verejných funkcionárov ktorí musia strpieť prevažujúci verejný záujem, ktorý prelamuje zákonnú ochranu osobných údajov.^[9]

Pri praktickej aplikácií princípu prevažujúceho verejného záujmu sa žiadatelia môžu dostať k informáciám o platových náležitostiach rôznych vedúcich funkcionárov v štruktúrach Policajného zboru. Zákon však presne neuvádza tieto osoby, ale zahŕňa ich pod pojmy ako verejný funkcionár, verejný činiteľ, vedúci zamestnanec alebo nadriadený v služobnom pomere. Informácie o takých osobách sa sprístupňujú na základe žiadostí. Obsahom takých informácií potom môžu byť aj rôzne zložky platových náležitostí ako sú odmeny, príplatky, cestovné náhrady a podobne. Ich sprístupnenie nie je porušením ochrany osobných údajov ani súkromia nadriadených v jednotlivých zložkách Policajného zboru. Zákonná ochrana osobných údajov totiž nerieši ochranu informácií o výkone verejnej moci alebo úradnej činnosti fyzickej osoby a z toho dôvodu nie sú také informácie osobným údajom ani keď sú spojené s konkrétnou fyzickou osobou.

Policajti ako verejné činné osoby a obzvlášť ich nadriadení a vedúci pracovníci majú zúženú ochranu súkromia. Toto zúženie ochrany sa však výhradne týka iba výkonu ich funkcie v štruktúrach Policajného zboru. Nie je preto možne využitím princípu prevažujúceho verejného záujmu získať informácie výsostne súkromnej povahy. Podmienkou prelomenia ochrany osobných údajov je výkon verejnej funkcie. Prístup k informáciám o osobách, ktoré vykonávajú verejnú moc je totiž nevyhnutý ku kontrole verejnej moci. Je evidentné, že základné právo na informácie priznané Ústavou Slovenskej republiky slúži vo svojej podstate aj ako prekážka a ochrana pred zneužívaním moci zo strany osôb podieľajúcich sa na jej výkone. Vyššia miera obmedzenia ochrany súkromia verejne činných osôb je tak zákonnom priznanou možnosťou kontroly a tieto osoby musia zásahy do svojho súkromia strpieť. Povinné osoby v štruktúre Policajného zboru pri rešpektovaní princípu prevažujúceho verejného záujmu môžu a musia sprístupňovať informácie o policajtoch na základe žiadostí občanov. Treba však rozlišovať charakter a povahu jednotlivých informácií s ohľadom na služobné postavenie policajtov. Rozdiel je určený samotným zákonom o slobode informácií, ktorý určil úroveň obmedzenia ochrany osobných údajov a súkromia. Je rozdiel v informáciách o vedúcich a nadriadených a informáciách o bežných policajtoch jednotlivých útvarov Policajného zboru. Žiadosťami o sprístupnenie informácií možno od povinných osôb získať rôzne údaje o policajtoch.

Tieto sa však musia týkať výhradne len výkonu ich činnosti. Oznámenie hodnosti, mena, priezviska a funkcie respektíve služobného zaradenia nie je osobným údajom práve s odvolaním sa na vyššie uvedený princíp prevažujúceho verejného záujmu. Pri policajtoch, ktorí nie sú nadriadenými ani vedúcimi pracovníkmi môže povinná osoba sprístupniť okrem mena, priezviska, hodnosti a funkcie napríklad aj prehľad úkonov ktoré boli konkrétnym policajtom vykonané pri zákroku, alebo pri vedení trestného konania, nie však obsah takých úkonov. Iné informácie o policajtoch, ktorí nie sú nadriadenými ani vedúcimi pracovníkmi sú už v režime zákonnej ochrany osobných údajov. Okrem údajov o policajtoch a ich nadriadených a vedúcich pracovníkov je potrebné zachovávať ochranu osobných údajov aj pri aplikácií ostatných inštitútov zákona o slobode informácií. Pri každom sprístupnení a vyhovení žiadosti, ktorej predmetom sú informácie obsahujúce osobné údaje, postupuje povinná osoba tak, aby anonymizáciou týchto údajov zabezpečila ich ochranu. Rovnako to platí aj pri sprístupňovaní rozhodnutí orgánov činných v trestnom alebo správnom konaní. Každé rozhodnutie, ktoré obsahuje osobné údaje musí byť pri sprístupnení zo strany povinnej osoby upravené tak, aby bola zachovaná zákonná ochrana osobných údajov a súkromia fyzickej osoby.

KONANIE O SPRÍSTUPNENIE INFORMÁCIE, ROZHODNUTIE A OPRAVNÉ PROSTRIEDKY

Povinné osoby postupujú v konaní o sprístupnenie informácie podľa ustanovení zákona o slobode informácií a využívajú tak všetky procesnoprávne inštitúty upravujúce práva a povinnosti povinných osôb a žiadateľov. Samotný proces konania však prebieha v režime správneho práva a rozhodovanie o žiadosti o sprístupnenie informácií sa preto považuje za správne konanie. Žiadatelia o informácie však veľakrát úkony povinných osôb hodnotia výhradne podľa ustanovení zákona o slobode informácií a neakceptujú subsidiárnu väzbu na správny poriadok. Pritom už prvotná žiadosť o sprístupnenie informácie je podaním v zmysle správneho poriadku. Zákon o slobode informácií upravuje len procesné podrobnosti postupu povinnej osoby. V ustanovení § 22 však odkazuje na predpisy správneho poriadku a tým dáva povinným osobám možnosť postupovať pri jednotlivých úkonoch aj s využitím procesných oprávnení v zmysle správneho poriadku. Prijatím žiadosti sa konanie o sprístupnenie informácie začína a to bez ohľadu na to, či žiadosť prijala vecne príslušná povinná osoba alebo nie. Na rozdiel od ustanovení správneho poriadku však zákon o slobode informácie nepozná inštitút začatia konania z podnetu správneho orgánu. Začiatok tohto špecifického konania je teda určený výhradne okamihom doručenia žiadosti o sprístupnenie informácie. Zákonná lehota na sprístupnenie informácie je však záväzná len pre vecne príslušnú povinnú osobu. Iná povinná osoba vybaví konanie v zákonnej lehote tým, že konkrétnu žiadosť postúpi vecne príslušnému orgánu.

Každá povinná osoba v štruktúrach Policajného zboru je povinná prijať žiadosť o sprístupnenie informácie a posúdením jej obsahu rozhodnúť o ďalšom postupe v konaní. V prípade, ak podanie spĺňa všetky zákonné náležitosti a jeho obsahom je žiadosť o informáciu, ktorú je možné sprístupniť, tak povinná osoba vydá iba rozhodnutie zápisom v spise. Také rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie ani iné zákonné náležitosti, ktoré riadne rozhodnutie v správnom konaní má obsahovať. Ide o klasickú úradnú odpoveď, ktorou sa v plnom rozsahu vyhovie žiadosti. Takýto úradný zápis nie je rozhodnutím a nie sú proti nemu prípustné ani opravné prostriedky.^[10]

Napriek tejto skutočnosti sa v praxi povinných osôb vyskytujú prípady kedy žiadatelia nesúhlasia s pozitívnym stanoviskom povinnej osoby a sprístupnenú informáciu považujú za nedostatočnú. Výnimkou potom nie je ani mylné podávanie opravných prostriedkov proti takým úkonom povinných osôb, ktoré nie sú rozhodnutiami v domnienke, že bolo vydané fiktívne zamietavé rozhodnutie. Fikciu zamietavého rozhodnutia upravuje ustanovenie § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií za účelom zabezpečenia ochrany práv oprávnených osôb pred nečinnosťou povinných osôb vo veciach rozhodovania o žiadostiach na sprístupnenie informácií. Subjektívne posúdenie odpovede povinnej osoby ako nedostatočnej nezakladá procesné účinky vydania fiktívneho rozhodnutia. V praxi povinných osôb v štruktúre Policajného zboru prakticky k vydávaniu fiktívnych rozhodnutí nedochádza práve z dôvodu prísnej registratúry a úradnej povahy konania o sprístupnenie informácie.

V konaní o sprístupnenie informácií vydávajú povinné osoby rozhodnutia ak sa žiadosti nevyhovuje. Vydávanie rozhodnutí upravuje ustanovenie § 18 zákona o slobode informácií. Vychádzajúc z postavenia povinných osôb je však potrebné činnosť pri vydávaní rozhodnutí riadiť aj ustanoveniami správneho poriadku a to predovšetkým ustanovením § 47, ktorý upravuje náležitosti rozhodnutia. Povinná osoba ako správny orgán teda vydáva riadne rozhodnutia v správnom konaní o sprístupnenie informácií, ktoré musia obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Ak niektorá náležitosť chýba, tak môže byť taký úkon považovaný za rozhodnutie s formálnymi nedostatkami alebo dokonca za nulitný právny akt, ktorý by vyvolal účinky vydania fiktívneho rozhodnutia.

Každá žiadosť o sprístupnenie informácie sa posudzuje individuálne podľa obsahu a preto nie je možné stanoviť všeobecný postup pre konanie povinnej osoby. Zo samotnej žiadosti môže byť totiž vyčlenených niekoľko rôznych podnetov, s rôznym obsahom. Žiadosť jednej fyzickej osoby môže obsahovať opakovanú žiadosť o informáciu, novú žiadosť o informáciu a aj odvolanie proti konkrétnemu rozhodnutiu povinnej osoby. Môže nastať aj situácia, že podnet obsahuje niekoľko foriem žiadosti, z ktorých iba niektorým je možné vyhovieť. V takých prípadoch povinná osoba v súlade so zákonom žiadosť rozčlení a vydáva rozhodnutie o čiastočnom nevyhovení žiadosti. Také rozhodnutie je rovnako riadnym rozhodnutím v správnom konaní. Pri opakovaných žiadostiach o informácie zas môže povinná osoba využiť inštitút zastavenia konania podľa ustanovení § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku, ktorý poskytuje správnemu orgánu zákonnú možnosť zastaviť konanie v prípade ak v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Zákon o slobode informácií určil povinným osobám osemdňovú základnú lehotu pre ukončenie konania o sprístupnenie informácie, pričom ustanovením § 17 upravil aj možnosti a podmienky predlženia tejto lehoty v prípade nedostatkov podnetu a v prípade ak je žiadateľom nevidiaca osoba alebo v prípade existencie závažných dôvodov na strane povinnej osoby. Táto zákonná lehota plynie počas pracovných dní. Uplynutím zákonnej lehoty sa konanie o sprístupnenie informácie končí. V tejto lehote musí povinná osoba buď informáciu sprístupniť alebo vydať rozhodnutie alebo musí samotnú žiadosť postúpiť vecne príslušnej povinnej osobe.^[11]

OPRAVNÉ PROSTRIEDKY V KONANÍ O SPRÍSTUPNENIE INFORMÁCIÍ

Každé rozhodnutie vydané v konaní o sprístupnenie informácie v prvom stupni, je individuálnym rozhodnutím konkrétneho správneho orgánu a ako také je aj postihnuteľné možnosťou podania opravných prostriedkov podľa § 19 zákona o slobode informácií. Opravný prostriedok sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať. Povinná osoba, ktorá napadnuté prvostupňové rozhodnutie vydala má niekoľko zákonných možností ako sa s takým podaním vysporiadať. V prvom rade je potrebné posúdiť také podanie z hľadiska jeho obsahu a určiť jeho procesnú povahu aby bolo možné stanoviť ďalší postup v konaní. V tomto štádiu nastupuje možnosť uplatnenia subsidiárnych ustanovení správneho poriadku a v širšom zmysle ustanovení občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa vzťahujú k podaniam fyzických a právnických osôb.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby nadriadený povinnej osoby. Pojem nadriadenej osoby sa v tomto prípade vykladá analogicky v zmysle ustanovení správneho poriadku tak, že ide o orgán najbližšieho vyššieho stupňa. V štruktúrach Policajného zboru je otázka podriadenosti a nadriadenosti jednoznačne určená internými predpismi. Napríklad v podmienkach Krajského riaditeľstva Policajného zboru je odvolacím orgánom proti prvostupňovým rozhodnutiam vydaných povinnými osobami na úrovni Okresných riaditeľstiev, riaditeľ Krajského riaditeľstva.

Zaslanie veci na odvolacie konanie je však len jednou z možností ako sa vysporiadať s opravným prostriedkom podaným proti rozhodnutiu alebo úkonu povinnej osoby. Dôležitým krokom bude určenie, proti akému rozhodnutiu alebo úkonu smeruje opravný prostriedok. Odvolanie ako opravný prostriedok v zmysle ustanovení správneho poriadku možno podať len proti rozhodnutiam správneho orgánu, ktoré spĺňajú zákonné podmienky rozhodovacieho aktu. Opakovane sa stáva, že žiadatelia napádajú opravným prostriedkom aj úkony povinnej osoby, ktoré nie sú rozhodnutiami podľa správneho poriadku. Takým úkonom je predovšetkým samotné sprístupnenie informácie, ktoré žiadateľ považuje za nedostatočné z určitého dôvodu. V prípade podania opravného prostriedku proti takému úkonu, nie je možné hovoriť o naplnení podmienok odvolacieho konania, nakoľko úkon, ktorý nie je rozhodnutím, nepodlieha možnosti podať proti nemu opravný prostriedok.^[12]

V prípade, že prvostupňová povinná osoba prevezme opravný prostriedok, z ktorého je zrejmé, že ide výhradne o odvolanie proti úkonu povinnej osoby, ktorý nie je rozhodnutím, tak nie je možné posúdiť také podanie ako riadny opravný prostriedok. Také podanie sa ďalej nepostupuje na rozhodnutie nadriadenému orgánu, ale sa vybaví ako bežná písomnosť s tým, že v lehote 30 dní sa osobe, ktorá taký nespôsobilý opravný prostriedok podala, zašle písomná odpoveď s uvedením právnych dôvodov nevybavenia podania. Ďalšou zákonnou podmienkou pri posudzovaní opravných prostriedkov je, že musia spĺňať zákonom stanovené objektívne aj subjektívne znaky aby bolo možné uplatniť suspenzívne a devolutívne účinky ich podania. Objektívne znaky sa vzťahujú na spôsobilosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a ich posúdenie je potrebné k samotnému uznaniu zákonnosti opravného prostriedku. Ak smeruje opravný prostriedok proti úkonu, ktorý nie je rozhodnutím, tak nie je možné uplatniť jeho právne účinky. Subjektívne spôsobilý bude opravný prostriedok podaný oprávnenou osobou a zákonným spôsobom.

To znamená, že odvolanie ako opravný prostriedok proti rozhodnutiam povinnej osoby je potrebné podať proti neprávoplatným prvostupňovým rozhodnutiam povinnej osoby, ktorými sa rozhoduje o nesprístupnení alebo o čiastočnom nesprístupnení požadovanej informácie, prípadne o iných právach oprávnených osôb v zmysle ustanovení zákona o slobode informácií. Riadne podaným opravným prostriedkom bude objektívne a subjektívne správne podanie oprávnenej osoby s priznanými právnymi účinkami, preskúmateľné odvolacím orgánom, ktorým je nadriadený povinnej osoby. V prípade, že povinná osoba prevezme podanie, ktoré je objektívne aj subjektívne spôsobilým opravným prostriedkom umožňujúcim zákonné účinky jeho podania, má opäť viacero možností ako sa s takým podaním vysporiadať. Zaslanie na rozhodnutie odvolaciemu orgánu nie je jedinou možnosťou, napriek tomu, že zákon o slobode informácií inú možnosť neuvádza. Aj tu sa analogicky uplatnia subsidiárne ustanovenia správneho poriadku, ktoré priznávajú správnym orgánom oprávnenie k vybaveniu takých podnetov uplatnením inštitútu autoremedúry podľa § 57 správneho poriadku.

V rámci tohto ustanovenia je daná aj samostatná lehota na vybavenie opravného prostriedku, ktorá je určená prvostupňovému orgánu, proti rozhodnutiu ktorého opravný prostriedok smeruje. Táto lehota je 30 dní. Povinná osoba teda nie je viazaná na urýchlené rozhodovanie o vybavení odvolania a má dostatok času na jeho vybavenie. V tejto lehote môže správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie a ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka konania ako odvolateľa alebo ak s tým ostatní účastníci konania súhlasia. Správny orgán potom vydá prvostupňové rozhodnutie podľa § 57 ods. 1 správneho poriadku, proti ktorému je samozrejme prípustne odvolanie v 15 dňovej zákonnej lehote.^[13]

Ak opravný prostriedok nespĺňa subjektívne podmienky prípustnosti z dôvodu, že nebol podaný zákonným spôsobom, tak prvostupňová povinná osoba nepostupuje také podanie na odvolacie konanie nadriadenému orgánu, ale vybaví ho ako bežnú písomnosť žiadateľa s uvedením právnych dôvodov jeho nevybavenia.

Ustanovenie § 19 zákona o slobode informácií upravuje podmienky podávania opravných prostriedkov proti rozhodnutiam vydaným podľa tohto zákona. Samotný spôsob podania odvolania tento osobitný zákon neupravuje a preto je potrebné posúdiť zákonnosť a subjektívnu spôsobilosť podaného opravného prostriedku uplatnením právneho vzťahu lex generalis, v rámci ktorého je osobitnému zákonu nadradený zákon všeobecný. Osobitné právne normy, ktorými sú zákon o slobode informácií a správny poriadok, sú podriadené všeobecnému zákonu, ktorým je Občiansky súdny poriadok. Občiansky súdny poriadok upravuje všeobecný spôsob výkonu úkonov účastníkov v konaniach upravených tak v jeho ustanoveniach, ako aj v ustanoveniach osobitných zákonov, ktoré výslovne neobsahujú inú právnu úpravu. Zákon o slobode informácii ani správny poriadok neupravujú osobitne spôsob podania opravného prostriedku a preto je potrebné podania posudzovať aj podľa ustanovení občianskeho súdneho poriadku. Odvolanie proti rozhodnutiu povinnej osoby v tomto prípade je úkonom účastníka, ktorý je v zmysle ustanovení § 42 občianskeho súdneho poriadku možné podať písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie, ktoré bolo podané elektronicky je potrebné doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní. Na podanie, ktoré neboli v stanovenej lehote doplnené, sa neprihliada.

To znamená, že odvolanie ako opravný prostriedok proti rozhodnutiu povinnej osoby, je potrebné podať predovšetkým písomne a malo by byť vlastnoručne podpísané. Na rozdiel od samotnej žiadosti, nemožno odvolanie podať emailom bez toho, aby sa v lehote troch dní nedoplnilo písomnou formou do rúk povinnej osoby, ktorá napadnuté rozhodnutie vydala. Bežnou praxou sa stáva zasielanie podaní elektronickou poštou na emailovú adresu povinnej osoby. Zákon o slobode informácií umožňuje takýto spôsob podania žiadosti aj podania informácie. Podanie opravného prostriedku je však osobitou kategóriou procesných úkonov účastníkov konania a podlieha tak širšiemu okruhu procesných povinností a podmienok. Základnou zákonnou podmienkou procesnej spôsobilosti opravného prostriedku je podľa vyššie uvedeného aj doplnenie elektronického podania písomnou formou v lehote troch dní. V prípade, že zasielateľ opravného prostriedku nedoplní svoje elektronické podanie v zákonnej písomnej forme, tak je treba takýto úkon považovať za paakt (nulitný právny akt), ktorý nemá procesnú subjektívnu spôsobilosť k vyvolaniu účinkov riadne podaného odvolania.

Ak prvostupňová povinná osoba prevezme opravný prostriedok teda odvolanie, formou emailu a toto nebude v lehote troch dní doplnené písomne, alebo ústne do zápisnice, tak na takéto odvolanie nebude prihliadať. Takéto odvolanie nie je možné zaslať na rozhodnutie odvolaciemu orgánu, ale je potrebné ho vybaviť ako bežnú písomnosť a písomne upovedomiť osobu, ktorá taký opravný prostriedok podala s uvedením právnych dôvodov nevybavenia jeho podania. Prvostupňová povinná osoba nie je povinná každé podanie odvolania alebo opravného prostriedku obratom zasielať na rozhodnutie nadriadenému orgánu. Od doručenia odvolania plynie totiž samostatná 30 dňová lehota určená správnym poriadkom, v rámci ktorej správny orgán rozhodne o vybavení odvolania. V odvolacom konaní sa rozhoduje len o procesne spôsobilých opravných prostriedkoch, ktoré majú všetky objektívne a subjektívne náležitosti schopné vyvolať ich suspenzívne a devolutívne účinky proti napadnutým rozhodnutiam.^[14]

ZÁVER

Zákon o slobode informácií je jedným z nástrojov v rukách verejnosti určených ku kontrole orgánov verejnej moci, ktoré rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a ktoré určitým spôsobom hospodária so štátnym majetkom. Nie je však jedinou právnou normou, ktorá sprístupňovanie informácií upravuje. Pre komplexné zabezpečenie zákonného postupu v konaní o sprístupňovaní informácií je potrebné využívať aj ustanovenia príbuzných právnych predpisov či už ide o zákony špeciálne alebo všeobecné. Správne konanie vykonávané v oblasti poskytovania a sprístupňovania informácií má svoj špecifický charakter nakoľko jeho obsahom sú údaje, s ktorými manipulujú štátne orgány. Diskrétnosť takýchto údajov, informácií a rôznych dokumentov je potláčaná princípom publicity verejnej správy a prevažujúceho verejného záujmu.

Tieto dva princípy vytvárajú prostredie pre najrôznejšie druhy a formy žiadostí o sprístupnenie informácií, ktoré mnoho krát neprimerane zaťažujú systém činnosti Policajného zboru. Zákon však nemôže určiť rozsah podávania žiadostí keďže takou úpravou by pravdepodobne zasahoval do základného práva na informácie, ktoré garantuje Ústava Slovenskej republiky, Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Fyzické a právnické osoby tak môžu svoje právo využívať neobmedzene a nie vždy je využitie tohto práva opodstatnené.

Napriek tomu sa povinné osoby musia zákonným spôsobom vysporiadať s každou individuálnou žiadosťou a bez ohľadu na jej obsah ju vybaviť v konaní o sprístupnenie informácie. Pri tomto konaní môžu však využiť niekoľko zákonom priznaných oprávnení, ktoré im poskytujú určitú formu ochrany pred neopodstatnenými žiadosťami. Postup v zmysle zákona o slobode informácií a aplikácia ustanovení správneho poriadku je jedinou cestou ako sa vyhnúť porušeniam zákona v konaní o sprístupnenie informácií. Je to citlivá problematika práve z dôvodu, že Policajný zbor má k dispozícií množstvo informácií osobnej a súkromnej povahy, ktoré eviduje vo svojich informačných systémoch. S výnimkou povinne zverejňovaných informácií sa takéto údaje často stávajú predmetom žiadostí o informácie. A práve aplikácia inštitútov zákona o slobode informácií a všeobecných predpisov správneho práva im zaručuje ochranu.

Široký rozsah problematiky sprístupňovania a zverejňovania informácií nedovoľuje zhrnúť všetky oblasti činností a konania povinných osôb v štruktúrach Policajného zboru. Všetky oprávnenia a povinnosti upravené zákonom o slobode informácií musia povinné osoby rešpektovať tak, aby publicita ich činnosti nenarušovala diskrétnu povahu jednotlivých služieb a úloh polície a aby nedochádzalo k porušeniu práv a slobôd garantovaných Ústavou Slovenskej republiky. Povinné osoby musia mať zároveň na zreteli aj skutočnosť, že každé ich konanie a rozhodnutie je preskúmateľné súdmi, ktoré sú garantom zachovania zákonnosti správneho konania.

POUŽITÁ LITERATÚRA:

1. WILFLING, P.: Zákon o slobodnom prístupe k informáciám – komentár, problémy z praxe, rozhodnutia súdov, VIA JURIS 2012, ISBN 978-80-970686-4-6, 296 s
2. FUREK, A. – ROTHANZL, L.: Zákon o slobodném přístupu k infomracím: komentář. 2. vyd. Praha: Linde 2010, ISBN 987-80-7201-868-0, 1032 s
3. KMEŤ, M. – BARTOSIEWICZ, D. – VELŠIC, M.: Infozákon v praxi: právna analýza a názory verejnosti. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2004, 82 s
4. KOŠIČIAROVÁ, S.: K niektorým procesným aspektom aplikácie zákona o slobodnom prístupe k informáciám. In: Justičná revue, 2004, č. 12, s. 1336
5. SOTOLÁŘ, J.: Zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Podrobný komentár s judikatúrou, Košice: SOTAC, 2008, ISBN 978-80-969155-4-5, 167 s
6. Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
7. Zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov
8. Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
9. Zákon č. 99/1963 Zb. občiansky súdny poriadok
10. Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
11. Interné predpisy MV SR