POĽOVNÍCTVO, PRÁVO VEREJNÉ NEPREČÍTANÉ MagOff 

HUNTING – A PUBLIC LAW ISSUE

JUDR. MARIÁN SLUK, PHD.
SUDCA, NAJVYŠŠÍ SÚD SLOVENSKEJ REPUBLIKY

---

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
verejné právo, životné prostredie, poľovníctvo, poľovnícke hospodárenie, voľne žijúca zver, lov, prírodné bohatstvo, príroda, environmentalizmus

KEY WORDS:
public law, environment, hunting, huntsmanship, hunting communities, nature, environmentalism

ABSTRAKT:
Príspevok popisuje základné právne pramene lovu a poľovníctva na území Slovenska. V jednotlivých spoločenských etapách ponúka recipientom ucelený pohľad na poľovníctvo, kontinuálny prierez jeho históriou od pravekého lovu, jeho premeny na poľovníctvo realizované v závislosti na panstve pôdy až po súčasnú moderne ponímanú environmentálnu podobu. Poľovníctvo ako nástroj tvorby prírodného bohatstva sa stáva právom (i povinnosťou) každého, jeho ťažiskový verejnoprávny charakter cítiť v každom ustanovení súčasne platného zákona o poľovníctve, ale i v mysli moderne zmýšľajúceho človeka. Práve uvedené poznanie pomôže pri realizácii (interpretácii a aplikácii) noriem uplatňovaných v poľovníctve, rovnako aj pri budúcej tvorbe poľovného práva. V úvahách de lege ferenda v záujme poľovníctva ako práva verejného sa žiada jeho výkon (realizáciu) sprístupniť každému, kto spĺňa odborné predpoklady, odstrániť súbeh jeho výkonu tými istými poľovníkmi vo viacerých revíroch, ten totiž deformuje jeho skutočné naplnenie a znevýhodňuje poľovníkov ešte nezaradených do poľovného revíru. Osobitne by sa žiadalo upraviť tzv. komerčný lov a tak ho odlíšiť od lovu vykonávaného v rámci výkonu práva poľovníctva.

ABSTRACT/SUMMARY:
The article dicusses the main sources of law of hunting and huntmanship on the territory of the Slovak Republic. Within specific social time units, it provides a complex overview of huntmanship via continuous analysis of the topic from prehistorical hunting, its changes throughout the time depending on the ownership of land until today – when huntmanship is viewed in modern enviornmental perspectives. Huntmanship as one of the means of formation of natural resources/diversity/richness becomes a right (and a duty) of us all. The public law perspective of this matter is obvious from all clauses of the current Act on Hunting but also in the minds of all people thinking in modern terms. This concept will help in the interpretation and application of the legal norms used in hunting – it being an element of public law – as well as in the formation of the law on hunting (in the future). Within the suggestions de lege ferenda the authors discusses the need to open the access to hunting to all individuals meeting the relevant professional conditions and to limit the possibility to execute hunting in more hunting-grounds by one person in paralel. This causes the deformation of its real purpose and it handicaps (disadvantages) those hunters who are not categorised into a hunting-ground yet. It is extremely relevant to introduce the tool of „commercial hunting“ and differentiating this type of hunting from the exercise of hunting privileges defined by the law.

---

„We do the other things, not because they are easy but because they are hard.“
(J.F.Kennedy),

... venované môjmu poľovnému psíkovi Finkovi Varbejovi

LOV NIE JE POĽOVNÍCTVO

Prirodzeným životným prostredím človeka bola a je príroda. Príroda je obrazom úžasnej sily i vtelenej mimozemskej energie, pred ktorou sa s rešpektom ale i z úcty k nej, človek vždy skláňal. Je neoceniteľnou obnoviteľnou hodnotou permanentne pripravenou slúžiť každej ľudskej bytosti, jej potrebám a to v každom historickom období. Človek a príroda boli a budú v neustálom korelačnom vzťahu. Nie je veľa činnosti v prírode, ktoré tak ako lov sprevádzajú človeka v každej etape jeho spoločenského vývoja. Za kolísku poľovníctva síce mnohí považujú pravek, je však zrejmé, že ide o názor značne nepresný a zľahčený. Realizácia lovu v rannom období bola umocnená fundamentálnym záujmom – bytím a prežitím, čo vytvorilo prirodzený tlak, aby sa touto činnosťou zaoberal každý a to spôsobom i prostriedkami jemu vlastnými s cieľom najrýchlejšieho sa zmocnenia zveri. V tomto období sa rodí i význam trofeje, ako symbolu zdobiaceho lovca, signalizujúcej navonok, že jej nositeľ premohol nebezpečnú zver, predčil jej vlohy, čím si získal úctu i rešpekt okolia. Poľovníctvo sa však rodí podstatne neskôr. A to až vtedy, keď si človek začal uvedomovať potrebu regulácie tejto činnosti, v ktorej bral zreteľ i na ochranu a potreby zveri. Až stav vedomia rozhodujúcich elít v spoločnosti, ktoré pripustili, že ich vlastné záujmy v tejto oblasti majú ustúpiť (musia byť regulované), zdá sa byť začiatkom toho, čomu dnes hovoríme poľovníctvo.

HISTORICKÝ VÝVOJ LOVU A JEHO ORGANIZÁCIA NA ÚZEMÍ SLOVENSKA^[1]

Z historických záznamov možno zistiť, že už starovekí Slovania, na území súčasného Slovenska, lovili zver pomocou luku, kopijí, sietí a rôznych pascí. Vhodné prírodné podmienky našej krajiny boli dôvodom, že na Slovensku boli už v rannom období v rokoch panovania Štefana I. (1000 – 1038) vytvorené poľovné revíry uhorských panovníkov (Tatranský kráľovský regál, Zvolenský les, kráľovské lesy v Liptove, na Orave ale aj na Spiši) i zvernice. Dovtedy mohol loviť zver každý.

Prvá písomná zmienka o práve na poľovanie pochádza z roku 1075. Je ňou donačná listina, ktorou sa opátstvu vo Svätom Beňadiku okrem úžitkov z pôdy dáva aj právo na poľovanie a lov rýb. Ďalšiu úpravu o love na našom území nachádzame v listine uhorského kráľa Gejzu II. z roku 1157. V nej spomínaný dekrét kráľa Ladislava I. z roku 1095 zakazoval poľovačky v nedeľu a cez sviatky. V rokoch 1265 – 1270 zakazuje panovník poddaným loviť jelene, diviaky a veľkú zver. Začiatkom 18. storočia verejne poľujú mešťania a aj cudzinci, čo prekáža feudálom. Šľachta si v roku 1729 vynucuje dekrét u panovníka o poľovníctve a vtáčnictve. Dekrét Karola III. nariaďoval prvýkrát ochranu zveri (napr. ochranu bažanta, zákaz používania plemena dogy na poľovanie, zákaz loviť zver v čase gravidity).

Mária Terézia a Jozef II. v roku 1786 sprísňujú ochranu práva poľovníctva. Pytliactvo sa považovalo za krádež veci. František II. v roku 1802 zavádza čas ochrany pre niektoré druhy zveri, zakazuje sa lov samičej zveri v čase párenia i v čase odchovu mláďat. Ucelená úprava poľovníctva v Uhorsku sa vykonala za vlády Františka Jozefa I. Od roku 1883 prestávajú platiť udelené poľovnícke privilégiá a právo poľovníctva je viazané na vlastníctvo pôdy.

V 19. storočí začínajú byť ohrozené stavy veľkej zveri nadmerným lovom, preto sa začína s budovaním zverníc, do ktorých sa dovážajú aj cudzie druhy zveri (daniel a muflón). Zakladajú sa aj bažantnice. Knieža Christián Hohenlohe, gróf Karol Forgách,, Pállfyovci, Stummerovci, Zayovci a Habsburgovci sú rody, ktoré sa významne pričinili o rozvoj poľovníctva.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska vzniká v roku 1919 v Trenčíne prvý poľovnícky spolok pod názvom Spolok pre lov a pestovanie pravej myslivosti. V roku 1920 vzniká celoslovenská poľovnícka organizácia LOS – Lovecký ochranný spolok, jej zakladateľom bol MUDr. Ján Červíček. V roku 1923 vznikla v Brne Československá myslivecká jednota (ČSMJ) vďaka snahe o spojenie rôznych poľovníckych (mysliveckých), loveckých, streleckých, trubačských a kynologických spolkov do jednej organizácie. V roku 1935 dochádza k spojeniu sa ČSMJ a LOSu. V roku 1947 sa prijíma zákon o poľovníctve. V rokoch 1961 – 1968 dochádza k vzniku spoločnej poľovníckej organizácie vytvorením Československého poľovníckeho zväzu, ktorá v roku 1968 zaniká a následne na Slovensku vzniká Slovenský poľovnícky zväz (SPZ) a v Čechách a na Morave sa opäť zakladá Českomoravská myslivecká jednota (ČMMJ). Na základe § 41 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve došlo k zriadeniu Slovenskej poľovníckej komory, jej ustanovujúci snem sa uskutočnil 23. januára 2010.

Hlavné profily dôležitých úprav lovu a poľovníctva^[2]:

• dekrét kráľa Vladislava II. Jágelovského z roku 1504 zakazuje loviť zver poddaným a sedliakom,
• v roku 1729 doplnil spomínaný dekrét cisár a kráľ uhorský Karol VI. o niekoľko príkazov a zákazov o hájení a love niektorých druhov zveri v čase rodenia a odchovu mláďat, zakázal poľovať na zver pomocou vysokonohých psov,
• Tereziánsky urbár z roku 1767 zaviedol tresty za pytliactvo,
• po zrušení nevoľníctva v roku 1785, boli vydané ďalšie zákonné úpravy: dekrét Františka II z roku 1802, zákonný článok VII. vydaný Ferdinandom V. v roku 1836, ktoré potvrdili právo šľachty na poľovanie ale tiež pripúšťali možnosť ochrany pozemkov sedliakov pred zverou. Sedliaci smeli na svojich políčkach zver hubiť, ale len bez zbraní, všetku odovzdávali pánovi, ktorý im musel nahradiť spôsobenú škodu,
• za vlády cisára Františka Jozefa I., boli v roku 1872 v Uhorsku zrušené všetky predchádzajúce zákony, výkon poľovníctva prešiel na vlastníkov pozemkov. V zákonnom článku VI/1872 bolo stanovené, že samostatným poľovným revírom môže byť iba poľnohospodársky alebo lesný pozemok, ktorý má aspoň 100 súvislých katastrálnych jutier (57,5 ha). Poľovné právo na takomto pozemku patrilo jeho vlastníkovi, ten rozhodoval o jeho využití. Pri menších pozemkoch rozhodovali o poľovnom práve vlastníci spoločne.
• zákonný článok XX/1883 zaviedol do poľovníctva niektoré nové opatrenia, napríklad poľovné právo bolo neoddeliteľné od vlastníctva pozemku, poľovné právo na pozemkoch obcí a pozemkoch bývalých urbárnikov a komposesorátov sa muselo prenajímať vo verejnej dražbe najmenej na šesť rokov; mohli sa uplatňovať škody spôsobené jeleňou a danielov zverou na siatinách, v škôlkach alebo lesných kultúrach, ak boli nahlásené do 8 dní od ich vzniku; dravú a škodlivú zver mohol na svojom pozemku hubiť vlastník i vtedy, ak bolo poľovné právo prenajaté; zákon obsahoval aj ustanovenia o zákazoch poľovačky a čase ochrany zveri.
• Zákon XX/1883 v dôsledku recepčnej normy č. 18 z roku 1918 prevzala aj Československá republika. Malý poľovnícky zákon č. 98/1929 Sb. priniesol úpravu ochrany a starostlivosti o zver.
• Z významnejších úprav a výnosov Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska (od r. 1918) možno spomenúť najmä niekoľko ochranársky motivovaných úprav ako napr. v roku 1923 nariadenie o zákaze lovu kamzíkov vo Vysokých Tatrách, v roku 1926 nariadenie o ochrane dropov na Žitnom ostrove, v roku 1932 o celoročnej ochrane medveďa hnedého. Prínosom poľovníctva v medzivojnovom období bola jeho profesionalizácia, ktorá zaviedla školených hájnikov ako zamestnancov v revíroch.
• Po ukončení druhej svetovej vojny v Československej republike Národné zhromaždenie schválilo nový zákon o poľovníctve č. 225/1947 Zb., ktorým sa sprístupnilo poľovníctvo širokej spoločnosti, poľovníctvo bolo spájané s vlastníctvom poľovného pozemku avšak o jeho výkon sa v spoločných, zlúčených a štátnych poľovných revíroch mohli uchádzať iba poľovnícke spoločnosti, ktorých stanovy schvaľovali štátne orgány. Poľovníctvo bolo považované za kultúrnu hodnotu, zaradené do odvetvia lesníctva a poľnohospodárstva, zabezpečujúce riadny chov, ochranu, lov a zužitkovanie ulovenej zveri. Pozitívom tejto etapy boli základy veľkoplošného cieleného chovu, ochrana a selektívny lov poľovnej zveri.
• V roku 1962 bol prijatý zákon o poľovníctve č. 23/1962 Zb., ktorý túto činnosť začleňoval pod odvetvie poľnohospodárskej výroby a umožňoval jej realizáciu štátnym organizáciám, posilnil sa vplyv štátnej správy a poľovníckeho zväzu, jedinej organizácie poľovníkov; určujúcou boli užívacie vzťahy k pôde, vlastníctvo k nej stratilo svoj predchádzajúci význam.
• Novela zákona o poľovníctve č. 99/1993 Z.z. bola reakciou na spoločenské zmeny po roku 1990, výkon práva poľovníctva bol prioritne priznaný vlastníkom poľovných pozemkov.
• V roku 2009 bol prijatý zákon o poľovníctve č. 274/2009 Z.z., ako aj vykonávacia vyhláška k tomuto zákonu č. 344/2009 Z.z., ktoré preferujú moderný environmentálny pohľad poľovníctva ako činnosti spájanej s tvorbou, ochranou a využívaním životného prostredia s cieľom optimálneho využívania prírodného bohatstva (voľne žijúcej zveri). Táto etapa sleduje verejnoprávny význam poľovníctva v tom, že po prvý raz v dejinách sa hľadá zladenie záujmov poľovníctva so záujmami ochrany prírody a krajiny za participácie všetkých zložiek spoločnosti (štátu, vlastníkov, poľovníckej samosprávy), východiskom je idea integrácie (spájania sa), ktorá umožňuje každému chrániť prírodu pred škodlivými zásahmi človeka v jeho vlastnom záujme s cieľom racionálneho spolu využitia voľne žijúcej zveri (súčasti prírodného bohatstva), ako hodnoty patriacej všetkým, tiež i budúcim generáciám.

POĽOVNÍCTVO VO SVETLE AKTUÁLNEJ ÚPRAVY

Súčasne platný zákon o poľovníctve (zákon č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej tiež „zákon o poľovníctve“) nadväzuje na tradície poľovníckeho zákonodarstva charakterizujúceho poľovníctvo ako osobitný druh činnosti človeka voči prírode a zveri v nej, zameraného na zachovanie, ochranu a optimálne využívanie genofondu zveri ako prírodného bohatstva. Poľovníctvo sa už v minulosti stalo súčasťou tvorby, ochrany a využívania životného prostredia, činnosťou nenarúšajúcou racionálne obhospodarovanie lesa a poľnohospodárskej pôdy. Ambície súčasne platného zákona (vyjadrené v dôvodovej správe) sa zameriavajú na voľne žijúcu zver, na jej trvalo udržateľné, racionálne a cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie, považujúc ju za obnoviteľný prírodný zdroj i za súčasť prírodných ekosystémov. Cieľom je natrvalo vytvoriť stav tak, aby v prírode boli zachované všetky druhy voľne žijúcej zveri v optimálnom množstve, kvalite a dobrom zdravotnom stave^[3].

Z právneho hľadiska je voľne žijúca zver – res nulius (vec nikoho) a teda vec každého. V tomto základnom právno-filozofickom poňatí je zver vecou verejnou, čo v demokratickom právnom systéme znamená, že každému ma byť dovolené ovplyvňovať jej osud (participovať na jej spravovaní) a nikto nesmie byť tohto vplyvu zbavený bez rozumných zákonných dôvodov. Právna úprava zvýrazňuje publicitu^[4] voľne žijúcej zveri^[5] (jej verejnoprávnosť) tým, že ju považuje za obnoviteľný prírodný zdroj, súčasť prírodných ekosystémov, prírodne bohatstvo a v spojení s poľovníckymi tradíciami za naše kultúrne dedičstvo.

Právny status voľne žijúcej zveri v našej vnútroštátnej úprave práva poľovníctva je v súlade s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, vrátane dohôd s Európskou úniou (ďalej aj EÚ) tiež ako aj s právom Európskej únie. Na tomto mieste je vhodné pripomenúť, že právne akty Európskej únie neupravujú osobitne poľovnícke otázky, v EÚ nie je jednotná poľovnícka politika, právne úpravy otázok poľovníctva v členských štátoch EÚ nie sú jednotné. Je však pridanou hodnotou, ak voľne žijúca zver (táto významná zložka fauny) nachádza vnútroštátnu ochranu v režime práva životného prostredia.

Významný verejnoprávny aspekt má aj poľovnícka samospráva v konštituovaní Slovenskej poľovníckej komory^[6], pretože sa v nej združujú všetky subjekty, ktoré vykonávajú právo poľovníctva vo vlastných alebo prenajatých poľovných revíroch; ide teda o spoločnú platformu zastrešujúcu všetky subjekty, ktoré vznikli za účelom praktickej realizácie poľovníckej činnosti. Verejnoprávny rozmer Slovenskej poľovníckej komory je zvýraznený ďalej tým, že jej zákonom vymedzená pôsobnosť (vrátane preneseného výkonu štátnej správy) má za následok zásah do prírodného prostredia ako národného bohatstva štátu a je spojená i s dohľadom nad dodržiavaním poľovníckej disciplíny^[7] všetkých subjektov vykonávajúcich právo poľovníctva.

Realizácia práva poľovníctva si vyžaduje osobitný druh odbornej spôsobilosti prejavujúci sa v tom, že ho môže vykonávať iba ten kto zložil skúšku z poľovníctva, spĺňa podmienky pre vydanie poľovného lístka, i pre vydanie zbrojného preukazu a spravidla je (môže byť) členom poľovníckej organizácie využívajúcej právo poľovníctva.

PRÁVO POĽOVNÍCTVA A JEHO REALIZÁCIA

Právom a výkonom (realizáciou) poľovníctva sa rozumie súhrn práv a povinností zver cieľavedome chovať a chrániť, loviť ju, ulovenú alebo inak usmrtenú zver a jej vývojové štádiá a zhody parožia si privlastňovať alebo predávať, zbierať vajcia pernatej zveri na účel jej vyliahnutia a chovu s povolením podľa osobitného predpisu a využívať na to v nevyhnutnej miere poľovné pozemky, poľné a lesné cesty^[8].

Miestom výkonu tohto práva je poľovný revír, ktorý uznáva obvodný lesný úrad, pritom musí prednostne prihliadať na životné potreby zveri tak, aby zver v poľovnom revíri mala:

1. primerané zdroje prirodzenej potravy a vody,
2. zaručené podmienky prirodzeného rozmnožovania a vývoja,
3. vytvorené podmienky na prirodzený pohyb, úkryt a pokoj.

O uznanie poľovného revíru môže požiadať vlastník poľovného pozemku príslušný obvodný lesný úrad. Na uznanie spoločného poľovného revíru je potrebný súhlas kvalifikovanej (dvojtretinovej) väčšiny všetkých vlastníkov poľovných pozemkov počítaný podľa výmery poľovných pozemkov, z ktorých má byť poľovný revír uznaný^[9].

O využití práva poľovníctva v uznanom poľovnom revíri rozhoduje vlastník samostatného poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru tak, že ho môžu užívať sami alebo prostredníctvom nimi založenej poľovníckej organizácie alebo jeho užívanie môžu postúpiť zmluvou o užívaní poľovného revíru. Nie je dovolené poľovný revír rozdeliť na časti a tieto samostatne užívať.^[10] Užívanie poľovného revíru môže jeho vlastník (resp. vlastníci) postúpiť písomnou zmluvou o užívaní poľovného revíru fyzickej, či právnickej osobe, alebo poľovníckej organizácii. Ten, komu bolo užívanie poľovného revíru postúpené zmluvou, nesmie ho ďalej postúpiť.^[11]

Starostlivosť o zver a ochranu zveri a poľovného revíru je povinný zabezpečiť vlastník poľovného revíru alebo vlastníci spoločného poľovného revíru. Pokiaľ sa tak nestane obvodný lesný úrad rozhodnutím poverí poľovnícku organizáciu vykonávaním ochrany poľovníctva a starostlivosti o zver podľa § 24 ods. 1 a § 26 zákona o poľovníctve.

POĽOVNÍCKE HOSPODÁRENIE

Poľovníckym hospodárením je odborná činnosť realizovaná v poľovných oblastiach a poľovných lokalitách (ich súčasťou je poľovný revír, ako základná jednotka) takým spôsobom, aby sa zabezpečil dobrý zdravotný stav zveri, optimálna početnosť, kvalita a správna veková a pohlavná štruktúra jej populácií, ako aj ostatných živočíchov ako súčasti ekosystémov.^[12]

Na zjednotenie veľkoplošného poľovníckeho hospodárenia v poľovných oblastiach a poľovných lokalitách krajský lesný úrad kreuje poradný zbor^[13], do ktorého vymenúva jedného zástupcu: z krajského lesného úradu, ktorý je jeho predsedom, z každého obvodného lesného úradu príslušnej poľovnej oblasti, z pracoviska na výskum zveri alebo organizácie, ktorá vychováva poľovníkov z povolania, z organizácie ochrany prírody s pôsobnosťou v poľovnej oblasti, z príslušnej veterinárnej a potravinovej správy, z príslušnej obvodnej poľovníckej komory, z ďalších organizácií, ktorých účasť v poradnom zbore je z hľadiska plnenia úloh potrebná. Poradný zbor vypracúva návrh štatútu poľovnej oblasti, radí pri zisťovaní početných stavov zveri v poľovnej oblasti, navrhuje kritériá chovnosti jednotlivých druhov raticovej zveri v poľovnej oblasti, odborne posudzuje návrhy koncepcií chovu jednotlivých druhov zveri v poľovnej oblasti, určuje hlavné kritériá na schvaľovanie ročných plánov poľovníckeho hospodárenia a navrhuje Ministerstvu pôdohospodárstva Slovenskej republiky ročné kvóty lovu vlka dravého, vypracúva opatrenia na dosiahnutie chovateľských cieľov v poľovnej oblasti, radí pri starostlivosti o zver a spoločnej ochrane zveri v poľovnej oblasti, radí pri realizácii zvero-zdravotných opatrení prijatých v rámci poľovnej oblasti, metodicky usmerňuje chovateľské rady, plní ďalšie úlohy podľa pokynov krajského lesného úradu.

Na zjednotenie veľkoplošného poľovníckeho hospodárenia v poľovných revíroch v chovateľských celkoch zriaďuje obvodný lesný úrad chovateľskú radu^[14]. Chovateľská rada sa skladá zo zamestnanca príslušného obvodného lesného úradu, ktorý je zároveň jej predsedom, zo zástupcu miestne príslušnej obvodnej poľovníckej komory, z poľovníckeho hospodára z každého poľovného revíru začleneného do chovateľského celku, zo zástupcov ďalších organizácií, ktorých účasť je potrebná. Chovateľská rada je povinná realizovať chovateľský zámer poradného zboru v chovateľskom celku, radí pri zisťovaní početných stavov zveri v chovateľskom celku, odborne posudzuje ročné plány poľovníckeho hospodárenia a spracúva k nim stanovisko, navrhuje postup úpravy stavov zveri v revíroch, kde jej chov a lov nie sú plánované, predkladá stanovisko k výhľadovému plánu pred jeho schválením v chovateľskom celku, radí pri starostlivosti o zver a ochrane zveri v chovateľskom celku, radí pri realizácii veterinárnych a zvero-zdravotných opatrení prijatých v rámci chovateľského celku, plní ďalšie úlohy podľa pokynov obvodného lesného úradu.^[15]

Poľovnícky hospodár^[16] je garanciou odborného výkonu práva poľovníctva v každom poľovnom revíri, musí ísť o osobu, ktorá svoju odbornú zdatnosť preukazuje zložením skúšky poľovníckeho hospodára alebo vyššej odbornej poľovníckej skúšky alebo ide o absolventa strednej lesníckej (majstrovskej) školy, alebo absolventa vysokej školy, na ktorej je poľovníctvo povinným vyučovacím predmetom, a ktorý úspešne zložil z tohto predmetu skúšku.

LOV ZVERI^[17]

Zákon ustanovuje všeobecné zásady lovu zveri a to individuálnym i kolektívnym spôsobom.^[18]

Individuálne je možné loviť raticovú zver, šelmy a ostatnú zver s výnimkou zajaca, bažanta, a jarabice. Táto výnimka neplatí pre lov poľovníckymi dravcami. Poľovník, ktorý loví zver individuálne musí mať pri sebe povolenie na poľovačku vystavenú užívateľom revíru (v nej musí byť uvedený druh zveri, ktorá sa má loviť, u raticovej zveri i pohlavie a vekovú triedu).

Kolektívny spôsob lovu sa realizuje na spoločných poľovačkách spôsobom a za podmienok (i bezpečnostných) v závislosti od jednotlivých druhov zveri na ktorú sa poľuje.

Spoločná poľovačka^[19] je definovaná ako poľovačka za účasti minimálne troch strelcov aspoň jedného poľovne upotrebiteľného psa a honca, pri ktorej strelci lovia zver vyhnanú z úkrytov honcami a psami. Z dôvodu bezpečnosti sa takýto spôsob lovu uskutočňuje len v termínoch stanovených v pláne spoločných poľovačiek schválených príslušným obvodným lesným úradom. Spoločnú poľovačku riadi vedúci spoločnej poľovačky. Počet spoločných poľovačiek v poľovnom revíri musí byť úmerný výmere poľovného revíru, schválenému plánu lovu a skutočnému stavu zveri v poľovnom revíri, aby nedošlo k nežiaducemu zníženiu stavov. Z bezpečnostných dôvodov spoločnú poľovačku nemožno organizovať v lokalitách a v čase, v ktorom sa na nich zároveň vykonávajú poľnohospodárske alebo lesné práce.^[20]

Spoločná poľovačka vzhľadom na to, že sa jej zúčastňuje viacero držiteľov poľovných lístkov ako strelcov, tiež osoby bez zbrane ako honci, musí byť z hľadiska bezpečnosti zodpovedne organizovaná a vykonávaná. Preto pred každou spoločnou poľovačkou určený vedúci spoločnej poľovačky, ktorý je zodpovedný za organizáciu a jej bezpečný priebeh (porušenie jeho príkazov zo strany jej účastníkov sa považuje za priestupok, resp. disciplinárne previnenie) zistí, že ak sú na nej osoby, ktoré sa neriadia jeho pokynmi, alebo svojim konaním ohrozujú svoju bezpečnosť alebo bezpečnosť ostatných účastníkov alebo sú pod vplyvom alkoholu alebo psychotropných látok, musí tieto z poľovačky vylúčiť. Účastníci spoločnej poľovačky sú povinní plniť a riadiť sa pokynmi vedúceho spoločnej poľovačky, dodržiavať bezpečnostné pokyny, riadiť sa určenými signálmi spoločnej poľovačky.

Za osobitné spôsoby individuálneho lovu zveri možno označiť brlohárenie (lov za pomoci plemien psov označovaných ako brloháre), fretkovanie (lov za pomoci fretky), sokoliarstvo (lov pomocou dravých vtákov) a lov na vnadisku (diviačej zveri a niektorých šeliem).

Súčasťou lovu je i povinnosť poľovníka dohľadať lovom poranenú zver^[21], táto obligatórna činnosť je nevyhnutná z hľadiska čo najrýchlejšieho usmrtenia zveri, ako aj z hľadiska predchádzania zbytočným škodám na ulovenej zveri. Na jednotlivé činnosti pri výkone práva poľovníctva je povinnosťou používať plemená poľovných psov, ktorí úspešne absolvovali skúšky poľovnej upotrebiteľnosti pre výkon požadovaných činností. Napríklad na dohľadávanie zveri sa využívajú poľovne upotrebiteľné psy so skúškami na dohľadávanie jednotlivých druhov zveri.

Každý kus ulovenej raticovej zveri a veľkých šeliem sa na účely kontroly a preukázania pôvodu označuje značkou zamedzujúcou možnosť nelegálneho lovu zveri. Po ulovení tejto zveri je strelec (prípadne sprievodca) povinný založiť ihneď značku na ulovenú zver predpísaným spôsobom, vyznačiť na značke dátum ulovenia zveri a zaznamenať ulovenie zveri do povolenia na poľovačku (čas ulovenia zveri a číslo založenej značky). Až po týchto úkonoch môže zver vyvrhnúť (ošetriť divinu) a následne s ňou manipulovať (približovať). Poľovník, ktorý ulovil raticovú zver je následne povinný do 12 hodín predložiť ulovenú zver na vizuálnu obhliadku poľovníckemu hospodárovi alebo ním poverenej osobe, ktoré vedú evidenciu o ulovenej zveri. Výdaj a evidenciu vydaných a použitých značiek vykonáva poľovnícky hospodár, ktorý vydáva povolenia na poľovačku. Stratu vydanej značky musí poľovník ihneď oznámiť poľovníckemu hospodárovi, ktorý ju najneskôr do troch dní oznamuje príslušnému obvodnému lesnému úradu. Kontrolu pôvodu ulovenej zveri vykonávajú orgány štátnej správy poľovníctva, príslušné orgány štátnej veterinárnej a potravinovej správy, poľovnícka stráž a policajný orgán. Neoznačenie ulovenej zveri je v zmysle zákona o poľovníctve disciplinárnym previnením držiteľa poľovného lístka.^[22]

Poľovať na zver môžu len osoby na to oprávnené a to len spôsobom zodpovedajúcim zásadám riadneho výkonu práva poľovníctva, ochrany zveri a ochrany prírody. Slovenská republika je viazaná medzinárodnými dohovormi a za týmto účelom sa ustanovujú zakázané spôsoby lovu zveri, ktoré sú priamo stanovené v smerniciach Európskej únie a sú vymedzené v § 65 ods. 2 zákona o poľovníctve. Ich porušenie je jednou zo skutkových podstát trestného činu pytliactva. Ministerstvo v prípade potreby môže určiť ďalšie zakázané spôsoby lovu, prípadne z dôvodu naliehavej potreby zníženia počtu niektorých druhov zveri môže určiť na prechodný čas a v konkrétnych poľovných revíroch výnimky zo zákazov alebo určiť iné spôsoby lovu.^[23]

Ulovená zver patrí užívateľovi poľovného revíru, ktorý rozhoduje, ako s ňou naloží, mimo jej časti (tvoriacej tzv. malé poľovnícke právo – vnútorné orgány, najmä srdce, pľúca, pečeň), ktorá patrí poľovníkovi, ktorý zver ulovil. Ďalšie nakladanie nemôže byť v rozpore s veterinárnymi predpismi. Poľovník má právo na trofej. Ponechanie si ulovenej zveri alebo diviny z nej alebo parožia alebo zhodov bez súhlasu užívateľa poľovného revíru sú zakázané a možno ich podľa zákona postihovať. O ulovenej zveri, jej prevedení na inú osobu a vlastnej spotrebe je užívateľ poľovného revíru povinný viesť predpísanú evidenciu. Divinu z ulovenej zveri môže dať do spotreby na konzumáciu len po dodržaní príslušných veterinárnych predpisov, najmä však po vykonaní prvotnej ohliadky zodpovednou osobou, ktorá o jej výsledku vydáva potvrdenie zaznamenané v liste o pôvode zveri. Od lovu je potrebné odlišovať odchyt zveri pre školské, výskumné, veterinárne alebo vedecké účely.

Zásady selektívneho lovu sú založené na kvalitatívnych i kvantitatívnych kritériách (ukazovateľoch). Kvantitatívne ukazovatele sledujú zachovanie normovaných kmeňových stavov zveri a dosahujú sa spravidla reguláciou lovu ovplyvňujúcim počet, pohlavie, a vekovú štruktúru určitého druhu poľovnej zveri. Kvalitatívne ukazovatele majú za úlohu docieliť čo najkvalitnejší genofond určitého druhu zveri a preto pre reguláciu sú významné parametre chovnosti jednotlivých druhov trofejovej zveri.

Raticová zver (napr. jelenia, srnčia, daniela, muflonia a pod.) sa loví selektívne, čo znamená, že sa prednostne loví zver chorá, kondične zoslabnutá a zostarnutá. U samčej trofejovej zveri sa loví len zver nesúca na ďalší chov alebo pokiaľ už dosiahla trofejovú kulmináciu.^[24] Trofejovú kulmináciu stanovuje pre jednotlivé poľovné oblasti krajský lesný úrad na návrh poradného zboru v príslušnej poľovnej oblasti. V poľovníckej praxi máju spomínané kritéria dôležitý význam, pretože sa nimi predchádza nesprávnemu lovu zveri.^[25]

VEREJNOPRÁVNY CHARAKTER POĽOVNÍCTVA

Právne vzťahy fyzických, právnických osôb a štátu v závislosti od regulácie právnej normy môžu mať verejnoprávny alebo súkromnoprávny charakter. Právne vzťahy upravené normami súkromného práva sú založené na princípoch právnej rovnosti a autonómie. Princíp právnej rovnosti znamená, že subjekty týchto vzťahov nemôžu jednostranne zakladať alebo meniť vzájomné práva a povinnosti, prioritne sa kladie dôraz na konsenzus (zhodu, dohodu). Princíp autonómie, vyjadruje to, že právne vzťahy vznikajú alebo menia sa na základe súkromnoprávnych úkonov, ktoré vznikajú na základe prejavov vôle ich subjektov. Vzťahy, ktoré sú založené na nerovnom právnom postavení ich účastníkov a v ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti, sú verejnoprávne.

Pre vyriešenie otázky, či ten – ktorý právny vzťah je súkromnoprávny alebo verejnoprávny, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, aké je postavenie ich subjektov a či na základe prejavu ich autonómnej vôle podmienenej existenciou konsenzu môžu modifikovať obsah právneho vzťahu (t.j. zakladať, meniť alebo rušiť vzájomné práva a povinnosti).

Vlastníkom poľovných pozemkov prináleží právo iniciovať vytvorenie poľovného revíru, o žiadosti vlastníkov však rozhoduje orgán štátnej správy. Až uznaním poľovného revíru vzniká vlastníkovi právna možnosť, že za splnenia zákonných podmienok bude revír užívať sám (resp. prostredníctvom ním založenej poľovníckej organizácie) alebo jeho užívanie postúpi zmluvou o užívaní poľovného revíru.

Vlastník určuje to, ktorý z oprávnených odborne spôsobilých subjektov bude užívať revír – využívať právo poľovníctva, jeho obsah zmluvnej dohode nepodlieha, pretože vyplýva zo zákona. Vlastníkovi a užívateľovi poľovného revíru nie je dovolené v zmluve o využití práva poľovníctva zakladať, upravovať, ani inak meniť obsah tohto práva. Odplata za využitie práva poľovníctva a jej výška môže byť výsledkom konsenzu, ako autonómneho prejavu vôle subjektov tohto právneho vzťahu. Ak však nedôjde v otázke odplaty k dohode medzi vlastníkom poľovného revíru (resp. vlastníkmi spoločného poľovného revíru) a budúcim užívateľom poľovného revíru, platí náhrada za užívanie poľovného revíru určená na základe sadzobníka na výpočet nájomného za poľovné pozemky pre hlavné druhy lovnej zveri, ktorý je v prílohe č. 2 zákona o poľovníctve (§ 15 ods. 3 zákona o poľovníctve).

Zákon o poľovníctve je z pohľadu postavenia jeho subjektov a možnosti konsenzom modifikovať obsah právneho vzťahu jednoznačne právnou normou verejného práva. Jeho obsahom štát napĺňa svoje ústavné povinnosti podľa čl. 44 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Za predpis verejného práva ho považuje aj súdnoaplikačná prax^[26].

ÚVAHY DE LEGE FERENDA (NA ZÁVER)

Poľovníctvo je činnosťou, ktorá si v starostlivosti o zver zaslúži a zároveň aj vyžaduje osobnú účasť jednotlivca. Tak, ako si „skalný“ fanúšik nedokáže predstaviť, aby „jeho hviezda“ – vrcholový futbalista, pôsobil vo viacerých kluboch súčasne, nepredstaviteľná je situácia, aby sa poľovník osobne mohol naplno a zodpovedne venovať poľovníctvu vo viacerých poľovných revíroch súčasne. Naproti tomu si zrejme viacerí z nás dokážu predstaviť, že výkon komerčného lovu možno realizovať prakticky neobmedzene (doma i v cudzine), záleží len na čase a dostatku finančných zdrojov jednotlivca, ktorý by nemusel byť ani poľovníkom (odborníkom), snáď by postačovalo byť dobrým, či v záujme zveri i nepresným strelcom. Prostriedky z komerčného lovu by mali byť účelovo viazané na zveľaďovanie ochrany a starostlivosti o zver, ich vynaloženie má byť transparentné a kontrolovateľné. Len tak si možno predstaviť budúci rozvoj poľovníctva v hodnotách sledovaných verejným záujmom a oddeliť ich od záujmu individuálneho, alebo komerčného.

POUŽITÁ LITERATÚRA, PRÁVNE PREDPISY A JUDIKATÚRA:

1. Hell, P. a kol.: Poľovníctvo II., Slovenské vydavateľstvo pôdohospodárskej literatúry, Bratislava, 1964, S 29-39 a 55-60
2. Zákon o poľovníctve č. 274/2009 Z.z. a dôvodová správa k zákonu o poľovníctve
3. Vyhláška Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 344/2009 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon o poľovníctve
4. www.forestportal.sk/histroriaavývojpoľovníctva
5. www.pzi.sk/view.php?cisloclanku=2007040032
6. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 20/2007 z 21. augusta 2008,
7. Porovnaj tiež:
1. Pl. ÚS ČR 74/04 Právo na sdružovaní a orgány honebního společenstva;
2. Pl. ÚS ČR 34/03 Omezení vlastníckého práva a právo myslivosti;
3. Pl. ÚS ČR 3/06 Náhrada za užívaní honebního pozemku honebným společenstvem;
4. I. ÚS ČR 756/07 Právo vlastnit majetek, nabývaní majetku; právo na soudní a jinou právní ochranu
8. Disciplinárny poriadok Slovenskej poľovníckej komory vydaný podľa § 77 ods. 2 zákona č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve, schválený Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky 23. marca 2010 pod číslom 1189/2010-720-120, účinný od 1. apríla 2010.