PODMIENKY VSTUPU CUDZINCOV NA NAŠE ÚZEMIE A PROBLEMATIKA POBYTU CUDZINCOV NA NAŠOM ÚZEMÍ NEPREČÍTANÉ MagOff 

OF FOREIGNERS IN OUR COUNTRY

JUDR. ŠTEFAN ŠVIDERSKÝ
UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE, PRÁVNICKÁ FAKULTA
KATEDRA SPRÁVNEHO A ENVIRONMENTÁLNEHO PRÁVA
E-MAIL: STEFAN@SVIDERSKY.SK

---

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
migrácia, migranti, cudzinci, trvalý pobyt, prechodný pobyt, tolerovaný pobyt, udelenie pobytu, právo na pobyt, podmienky vstupu, Modrá karta

KEY WORDS:
migration, migrants, foreigners, permanent residence, temporary residence, tolerated residence, granting of stay, residence right, conditions of entry, Blue Card

ABSTRAKT:
Autor sa v článku venuje problematike právneho postavenia cudzincov na našom území. Rozoberá teda otázku právneho postavenia štátnych príslušníkov iných krajín na území Slovenskej republiky, podmienky vstupu cudzincov na naše územie a postupu pri udeľovaní jednotlivých druhov pobytov, pričom poukazuje aj na odlišnú úpravu právneho postavenia občanov členských štátov Európskej únie na našom území.

ABSTRACT/SUMMARY:
This article deals with problems of the legal status of foreigners in our country. Therefore analyzes the issue of the status of citizens of other countries in the Slovak Republic, the conditions for entry of foreigners into our country and the procedure for granting different types of residences, pointing to a different regulation of the legal status of citizens of EU member states in our country.

---

Pod pojmom migrácia rozumieme presun z jedného miesta na iné, a to pohyb pracovných síl, sťahovanie, presídľovanie. Migrovať teda znamená sťahovať sa. Súčasné globalizačné a integračné procesy, rozvoj informačných technológií a dopravy, a tiež rozdiely v životnej úrovni, sa stali významným faktorom vzrastajúceho významu a intenzity migrácie. Migrácia sa celosvetovo stáva jedným z najvýznamnejších javov 21. storočia.^[1]

Slovensko sa z historicky emigračnej krajiny postupne stalo aj tranzitnou krajinou a podľa viacerých expertov sa pomaly stáva aj cieľovou krajinou imigrácie.    

„Migračná politika Slovenskej republiky sa týka predovšetkým legálnej migrácie, ktorú môžeme charakterizovať ako cezhraničný prechod osôb napr. za účelom turistiky, povoleného pobytu pri splnení požiadaviek stanovených v zákonoch Slovenskej republiky a v medzinárodných dohodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.“ (http://www.ludiaakomy.sk/sr_a_utecenci3.php)

Charakter procesu umožňujúceho vstup a pravidlá po vstupe cudzinca na naše územie vymedzujú dve základné právne normy, ktoré upravujú pobyt cudzincov na našom území, a to zákon o azyle a zákon o pobyte cudzincov.

Subjektmi, ktorých právne postavenie tieto normy upravujú, sú vo všeobecnosti dve hlavné skupiny migrantov:

• tí, ktorí požiadali o udelenie azylu, a ktorých práva a povinnosti pri pobyte na našom území sa riadia ustanoveniami zákona o azyle a
• tí, ktorí migrujú dobrovoľne, zo súkromných dôvodov, a ktorých práva a povinnosti upravuje zákon o pobyte cudzincov.

Právne postavenie cudzincov na Slovensku je však podstatne rôznorodejšie. V oblasti vstupu a pobytu na naše územie je možné definovať viacero kategórií migrantov podľa ich právneho postavenia a právnej úpravy procedúr pred vstupom na naše územie alebo podľa možností legalizácie ich pobytu po vstupe na naše územie. Každá jednotlivá kategória je vymedzená najmä typom a účelom pobytu na našom území.

V oblasti vstupných procedúr slovenský právny poriadok rozlišuje medzi udelením prechodného pobytu a udelením trvalého pobytu. Mimo tohto rámca môže cudzinec požiadať o udelenie tolerovaného pobytu na jeden z účelov, ktoré ustanovuje zákon o pobyte cudzincov. Tolerovaný pobyt má len dočasný charakter a udeľuje sa na obdobie, počas ktorého pretrvávajú prekážky, kvôli ktorým nelegálny migrant nemôže vycestovať.

Pre každú z kategórií platia nielen odlišné pravidlá určujúce vstup a pobyt na našom území, inak vymedzené zákonné podmienky pre udelenie povolenia na pobyt a jeho predĺženie, ale aj ďalšie práva a povinnosti uložené cudzincom počas obdobia ich pobytu na našom území.^[2]

Od vzniku Slovenskej republiky bol pobyt cudzincov postupne upravený nasledovnými zákonmi:

• Zákon č. 123/1992 Zb. o pobyte cudzincov na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,
• Zákon č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky,
• Zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov^[3].

V priebehu rokov 1996 – 2000 došlo v oblasti legálnej a nelegálnej migrácie cudzincov k viacerým zásadným zmenám. Išlo predovšetkým o zmeny z hľadiska podstatne zvýšeného počtu migrujúcich cudzincov, a to hlavne z ekonomicky slabších alebo vojensko–politicky nestabilných krajín. Boli to prevažne cudzinci pochádzajúci z Ázie, z niektorých štátov bývalého ZSSR a balkánskych štátov. Zákon č. 69/2000 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 1.4.2000 novelizoval zákon o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky, upravil len niektoré najpálčivejšie problémy, ktoré vznikli pri riešení pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky za posledné roky. Táto novela odstránila niektoré nedostatky v ustanoveniach, ktoré boli v zásadnom rozpore s právnym poriadkom Európskej únie a na ktoré bolo poukazované pri vykonávaných porovnávaniach. Z vízovej oblasti absentovali ustanovenia upravujúce názvoslovie, druhy víz a postupy pri ich udeľovaní, kedy Policajný zbor, u ktorého boli sústredené informácie o protiprávnej činnosti cudzincov, nemal možnosť zodpovedajúcim spôsobom ovplyvňovať ich udelenie na zastupiteľských úradoch v zahraničí. Išlo hlavne o vypustenie § 30, kde bola ministrovi vnútra daná možnosť odstrániť akúkoľvek podmienku pobytu stanovenú cudzincovi zákonom, a to v rámci inštitútu odstránenia tvrdosti zákona. Dôležité bolo aj ďalšie upresnenie a sprísnenie podmienok pri podávaní žiadostí na dlhodobý a trvalý pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky. Aj keď sa novelizáciou zákona dosiahol značný pokrok, najmä vo vzťahu k vstupu cudzincov na územie Slovenskej republiky, zákon v niektorých otázkach nebol kompatibilný s právom Európskej únie.

V Národnom programe pre prijatie acquis communautaire bola určená ako strednodobá priorita príprava návrhu nového zákona o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky v roku 2001, s cieľom maximálnej aproximácie s právom Európskej únie.

Výsledkom bol nový zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. apríla 2002. Týmto zákonom boli vytvorené mechanizmy na potláčanie nelegálnej migrácie, na povoľovanie účelovo viazaných pobytov cudzincov v súvislosti s výkonom ich činností na území Slovenskej republiky s dôrazom na ochranu trhu práce, mechanizmy na kontrolu pobytu a vyhosťovanie cudzincov za podmienky rešpektovania slobody pohybu a pobytu. Nová právna úprava rozdelila cudzincov do dvoch základných kategórií, na občanov Európskej únie a ostatných cudzincov. Pre občanov z členských štátov Európskej únie boli v zákone zakotvené osobitné ustanovenia, kedy právo na prechodný pobyt sa vykonávalo na základe registrácie. Taktiež nastala zmena v oblasti povoľovania trvalého pobytu, keď povolenia na pobyt boli vydávané vždy formou rozhodnutia, v ktorom bolo povolenie trvalého pobytu jednoznačne deklarované. Zákon zároveň zaviedol nové právne inštitúty týkajúce sa kontroly pobytu cudzincov a ich vyhosťovania. Úplne novým právnym inštitútom bol „tolerovaný pobyt“ a v súlade so štandardami vízovej politiky a praxe štátov Európskej únie boli upravené ustanovenia o vízach.^[4] Samozrejme, uvedený zákon bol niekoľkokrát novelizovaný, až dospel do svojej aktuálnej podoby, z ktorej sme vychádzali pri písaní tohto príspevku.

V zmysle zákona o pobyte je cudzincom každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. Tento zákon zároveň rozlišuje dve kategórie cudzincov, pričom tieto kategórie závisia od právneho vzťahu cudzinca k Európskej únii. Zákon o pobyte rozlišuje

1. občanov Únie – tým je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, avšak má štátne občianstvo niektorého z jej členských štátov a
2. štátnych príslušníkov tretích krajín – ide o osoby, ktoré nie sú ani štátnymi občanmi Slovenskej republiky a ani občanmi niektorého z členských štátov Európskej únie.

Na základe tohto členenia sú potom zákonom o pobyte rozdielne upravené podmienky vstupu cudzincov na územie Slovenskej republiky a podmienky ich pobytu na našom území.

Zákon o pobyte rozlišuje tri základné formy pobytu cudzincov v Slovenskej republike:

1. prechodný pobyt, a to
• pobyt na účel podnikania,
• pobyt na účel zamestnania,
• pobyt na účel štúdia,
• pobyt na účel osobitnej činnosti,
• pobyt na účel výskumu a vývoja,
• pobyt na účel zlúčenia rodiny,
• pobyt na účel plnenia služobných povinností civilnými zložkami ozbrojených síl,
• pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má priznané postavenie Slováka žijúceho v zahraničí,
• pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má priznané postavenie osoby s dlhodobým pobytom v inom členskom štáte,
• pobyt na základe modrej karty Európskej únie,
2. trvalý pobyt, a to
• na obdobie piatich rokov,
• na neobmedzený čas,
• dlhodobý pobyt,
3. tolerovaný pobyt.

PRECHODNÝ POBYT

Udelením prechodného pobytu je štátny príslušník tretej krajiny oprávnený zdržiavať sa, vycestovať a opätovne vstupovať na územie Slovenskej republiky počas obdobia, na ktoré mu bol prechodný pobyt udelený. Prechodný pobyt sa udeľuje iba na jeden účel, takže v prípade zmeny účelu prechodného pobytu na našom území musí štátny príslušník tretej krajiny podať novú žiadosť o udelenie prechodného pobytu. Jedinou výnimkou je štúdium, nakoľko zákon o pobyte v ustanovení § 20 ods. 3 stanovuje, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má udelený prechodný pobyt, môže počas neho študovať. To znamená, že aj pokiaľ bol štátnemu príslušníkovi tretej krajiny udelený prechodný pobyt na iný účel ako štúdium, môže počas tohto pobytu študovať bez toho, aby musel podať novú žiadosť o udelenie prechodného pobytu na tento účel. Uvedené však neplatí aj naopak, preto pokiaľ bol štátnemu príslušníkovi tretej krajiny udelený prechodný pobyt na účely štúdia a tento účel sa zmení, musí štátny príslušník tretej krajiny podať novú žiadosť o udelenie prechodného pobytu.

Osobitným druhom prechodného pobytu je pobyt na základe modrej karty Európskej únie. Modrá karta oprávňuje štátneho príslušníka tretej krajiny vstúpiť, zdržiavať sa, pracovať na našom území, vycestovať z tohto územia a opätovne naň vstúpiť počas obdobia, na ktoré bola vydaná. Modrá karta sa udeľuje výlučne na účel vysokokvalifikovaného zamestnania na tri roky, alebo ak je obdobie trvania pracovného pomeru kratšie, udeľuje sa na obdobie trvania pracovného pomeru predĺžené o 90 dní. Vysokokvalifikovaným zamestnaním je v zmysle zákona o pobyte cudzincov zamestnanie, na ktorého výkon sa vyžaduje vyššia odborná kvalifikácia, teda kvalifikácia preukázaná dokladom o vysokoškolskom vzdelaní alebo dokladom o vykonaní viac ako päť ročnej odbornej praxe v príslušnej oblasti, ktorá je na úrovni porovnateľnej s vysokoškolským vzdelaním, ktorý bol vydaný podľa zákona o uznávaní odborných kvalifikácií^[5]. Nejde teda o výkon akéhokoľvek zamestnania, ako pri „všeobecnom prechodnom pobyte“. Ďalším rozdielom oproti ostatným druhom prechodného pobytu je, že modrá karta sa udeľuje buď na obdobie troch rokov, alebo na obdobie trvania pracovného pomeru plus 90 dní. Pre ostatné druhy prechodného pobytu zákon o pobyte stanovuje vždy jeho maximálnu dĺžku (najviac tri, resp. päť rokov), táto je však určená najmä jeho účelom, keďže tento typ pobytu sa udeľuje vždy na konkrétny účel. Modrú kartu aj prechodný pobyt však možno po uplynutí doby, na ktorú boli udelené, obnoviť, pokiaľ účel, na ktorý boli udelené trvá, samozrejme za súčasného splnenia zákonných požiadaviek.

TRVALÝ POBYT

Udelenie trvalého pobytu oprávňuje štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa našom území, vycestovať a opätovne vstupovať na naše územie v čase, na ktorý mu bol udelený. Trvalý pobyt sa udeľuje na päť rokov alebo na neobmedzený čas alebo má formu tzv. dlhodobého pobytu na neobmedzený čas.

Trvalý pobyt na päť rokov sa zvyčajne udeľuje rodinným príslušníkom osoby, ktorej bol udelený niektorý z druhov trvalého pobytu.

Trvalý pobyt na neobmedzený čas udeľuje buď policajný útvar osobe, ktorá má najmenej po dobu štyroch rokov udelený trvalý pobyt na päť rokov alebo dieťaťu mladšiemu ako 18 rokov štátneho príslušníka tretej krajiny s trvalým pobytom na neobmedzený čas, alebo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky zo zvláštnych dôvodov, akými sú napríklad dôvody hodné osobitného zreteľa, bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky, ochrana svedka, a pod.

Dlhodobý pobyt sa udeľuje na neobmedzený čas napríklad príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na našom území zdržiava oprávnene a nepretržite počas piatich rokov bezprostredne pred podaním žiadosti alebo ktorý sa na území členských štátov Európskej únie zdržiava oprávnene a nepretržite päť rokov ako držiteľ modrej karty, a pod.

TOLEROVANÝ POBYT

Tento typ pobytu sa udeľuje z určitých špecifických dôvodov, ktoré majú odlišný charakter než dôvody vyžadované pre udelenie vyššie popísaných pobytov. Do úvahy prichádzajú nasledovné dôvody: existencia prekážok administratívneho vyhostenia, poskytnutie dočasného útočiska, rodinné dôvody (ak nie sú splnené podmienky pre udelenie prechodného pobytu), ak ide o maloletú osobu nájdenú na našom území, na účely trestného konania, a pod.

Pokiaľ zákon o pobyte cudzincov neustanovuje inak, tolerovaný pobyt sa udeľuje na dobu trvania dôvodov pre jeho udelenie, najviac však na 180 dní. V zákonom stanovených prípadoch je možné túto lehotu predĺžiť o ďalších 180 dní, a to aj opakovane.

Počas platnosti tolerovaného pobytu nemôže osoba, ktorej bol udelený, podnikať.

Ako už bolo vyššie spomenuté, zákon o pobyte odlišne upravuje podmienky vstupu a pobytu na našom území pre cudzincov – občanov členských štátov Európskej únie a to tak, že občania Európskej únie a ich rodinní príslušníci majú právo na pobyt a za zákonom stanovených podmienok právo na trvalý pobyt na našom území.

Občan Európskej únie, ktorý je držiteľom platného preukazu totožnosti alebo cestovného dokladu, je oprávnený zdržiavať sa na našom území bez akýchkoľvek ďalších podmienok alebo formalít počas troch mesiacov odo dňa vstupu na naše územie. Začiatok tohto pobytu je však povinný nahlásiť policajnému útvaru do 10 dní odo dňa vstupu na naše územie. Toto právo však občan Európskej únie stratí, ak sa stane osobou v hmotnej núdzi. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ bude pobyt občana Európskej únie na našom území trvať najviac tri mesiace, jedinou povinnosťou tohto občana je ohlásiť začiatok tohto pobytu policajnému útvaru. Nakoľko sa jedná o právo občana Európskej únie na pobyt na území iného štátu Európskej únie, tento cudzinec nemusí podávať žiadnu žiadosť o udelenie pobytu, na rozdiel od ostatných cudzincov. Pobyt občanov Európskej únie na našom území teda nie je spojený s povoľovacím, resp. udeľovacím konaním, ale uplatňuje sa iba ohlasovací režim.

O niečo prísnejší režim platí v prípade, že občan Európskej únie zamýšľa zostať na našom území počas obdobia dlhšieho než všeobecné tri mesiace. Občan Európskej únie má síce právo aj na pobyt na našom území presahujúci obdobie troch mesiacov, avšak už len za dodržania zákonom stanovených podmienok. Zákon o pobyte cudzincov stanovuje v ustanovení § 65, že občan Európskej únie musí v takom prípade spĺňať nasledovné podmienky:

1. je zamestnaný na našom území alebo je u neho predpoklad, že sa zamestná,
2. vykonáva na našom území samostatnú zárobkovú činnosť,
3. má pre seba a svoju rodinu dostatočné zdroje a zdravotné poistenie platné na území Slovenskej republiky, aby sa on, ani jeho rodina, nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci Slovenskej republiky,
4. je študentom základnej, strednej alebo vysokej školy na našom území,
5. je rodinným príslušníkom občana Európskej únie, ktorého sprevádza, resp. sa k nemu pripája.

Ďalšou podmienkou zotrvania na našom území počas obdobia presahujúceho tri mesiace je žiadosť o registráciu pobytu v lehote 30 dní od uplynutia troch mesiacov odo dňa vstupu na naše územie.

Právo na trvalý pobyt na našom území má občan Európskej únie, ktorý sa na našom území oprávnene zdržiava nepretržite počas obdobia piatich rokov. Za splnenia zákonom stanovených podmienok má právo na trvalý pobyt aj občan Európskej únie, ktorý sa zdržiava na našom území oprávnene aj menej ako päť rokov, pokiaľ ide o

1. zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnú osobu, ktorá v čase, keď prestala pracovať, dosiahla vek zákonom stanovený na vznik nároku na starobný dôchodok,
2. zamestnanca, ktorý odišiel z plateného zamestnania, aby nastúpil na predčasný dôchodok,
3.  zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnú osobu, ktorá sa nepretržite zdržiava na našom území viac ako dva roky a prestala pracovať z dôvodu trvalej neschopnosti pracovať,
4. zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnú osobu, ktorá po troch rokoch nepretržitého pobytu pracuje ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte Európskej únie a aspoň raz do týždňa sa na naše územie vracia,
5. rodinného príslušníka občana Európskej únie, s ktorým sa na našom území zdržiava, pokiaľ tento občan Európskej únie nadobudol právo na trvalý pobyt podľa vyššie uvedených ustanovení,
6. rodinného príslušníka občana Európskej únie, s ktorým sa na našom území zdržiava, pokiaľ tento občan Európskej únie zomrel skôr, než nadobudol trvalý pobyt podľa vyššie uvedených ustanovení.

POUŽITÁ LITERATÚRA

1. Grethe Guličová, M. – Bargerová, Z.: Organizácia azylovej a migračnej politiky v Slovenskej republike. Bratislava 2010. Dostupné na internete:
   http://emn.intrasoft-intl.com/Downloads/download.do;jsessionid=6A31512183B525DC3027426A4906A9E9?fileID=2056
2. http://www.ludiaakomy.sk/sr_a_utecenci3.php
3. http://slovenskamigracia.sk/sk
4. zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov