Ostatní nás nemôžu zastaviť, to môžeme len my sami ..., ak to dovolíme. NEPREČÍTANÉ 

Ochutnal som novú návykovú drogu sebapoznania, volá sa TRIATLON.

Moja spolupráca so športovcami z rôznych odvetví ma inšpiruje, obohacuje a posúva nielen po stránke odbornej, ale hlavne po stránke ľudskej. Je fajn, že môžem spoznávať príbehy rôznych ľudí, pomáhať im zvyšovať ich športový výkon a odkrývať ich nekonečný potenciál. Spolu s nimi sa posúvam aj ja. Hoci som odchovaný na kolektívnych športoch: futbale, volejbale, či basketbale, vďaka individuálnym športom som ochutnal, ako sa cíti športovec pri vytrvalostnom behu, cyklistike, plávaní, lukostreľbe, tenise, jazde na koni, či boxe.

Pred pár mesiacmi ma zaujal príbeh mladého muža, ktorý nikdy aktívne nešportoval, potom začal bicyklovať a pri jednej jazde sa vážne zranil. Lekári ho prostredníctvom niekoľkých komplikovaných operácii dali dokopy, implantovali do tela zopár „titánových pozdravov“ a domov ho poslali so slovami: „buď rád, ak budeš dobre chodiť“. Ale tento mladý muž vyznáva inú filozofiu /pravda je to, čomu veríš/, ako bežní ľudia riadiaci sa pokynmi iných...a svoj zdravotný stav, prijal ako výzvu. Zobral to ako reštart do nového života a jeho rehabilitácia sa niesla v znamení „Iron Mana“. Áno, čítate správne. Zaumienil si, že na konci jeho snaženia zvládne dlhý triatlon, odpláva 3,8km, odbicykluje 180km a zabehne maratón. A sen sa stal skutočnosťou, dokonca v priebehu jedného mesiaca to dal dvakrát, aby sa uistil, či je to skutočne pravda.

Tento pán, hoci je odo mňa mladší, sa stal mojim vzorom, učiteľom a na istý čas trénerom. Inšpirovaný jeho príbehom som sa pred dvomi mesiacmi dal na triatlonovú dráhu aj ja. Ochutnal som tri športové disciplíny, ktoré sa stali pre mňa každodennou drogou sebapoznania.

Po čase môžem o triatlone povedať, že je to prameň poznania, nových vedomostí, múdrostí a sebapoznania. Že je nachádzaním nových horizontov, prekračovaním každodennosti, zdedených návykov, prekonávanie a odbúravanie predsudkov a hlavne prekročením vlastného tieňa.

Moje športovanie sa stalo cestou sebapoznávania. Dovtedy som bol zástancom názoru, že človek v päťdesiatke sa už musí poznať dokonale! Ale mýlil som sa...

Už to nebolo len o behaní, plávaní, či bicyklovaní podľa pocitu a toho, ako sa ráno zobudím. Už som do toho zakomponoval sofistikovanejšie technológie, postupy, tréningové plány a analýzy. Už nehazardujem so silami a vedomím, či bežím v aerobnej či anaeorobnej zóne, rozlišujem tepové záťažové pásma. Akurát ma stále fascinujú pre mňa nič nehovoriace ukazovateľe: VO2max.,FEV,MEF,METs a pod.

Takto sa snažím spájať moderné trendy, so starými múdrosťami zenových majstrov, šaolínskych mníchov či hospodárením a dobíjaním mentálnej a fyzickej energie z prírody. Na vlastnej koži spoznávam, ako ovplyvňuje môj výkon sila myšlienok, vizualizácia, čo pôsobí blahodárne na moje emócie, aký mám sebahovor keď vládzem resp. nevládzem a aké sú reakcie môjho tela na zmenu počasia, spln, nov, či stravu. Zisťujem, že stále som len na začiatku a každý tréning mi postupne odhaľuje kus môjho JA.

Moje dvojmesačné snaženie pred pár dňami bolo úspešne zavŕšené prvým oficiálnym cross triatlonom. Užil som si celú trať neskutočne pozitívne a zistil zaujímavé veci. Na rozdiel od kolektívnych športov, mojim súperom mi bol len čas, všetci ostatní súťažiaci sme boli veľká rodina, ktorá produkovala veľké množstvo prajnej a pozitívnej energie, napriek strkaniciam pri vstupe do vody, či zopár schytaných kopancoch pri oboplávaní bójok. Na rozhodcov nikto vulgárne nenadával a nevinil za všetko zlé, čo sa na trati pritrafilo alebo, že niekto nevládal. Naopak, stali sa našimi pomocníkmi, usmerňovali počas trate, informovali a spravodlivo zaznamenávali prejazd v depe počas zastávok a vyhodnocovali výsledné časy. A diváci? Fandili všetkým s nadšením a srdečne. Neostáva mi len konštatovať, že pri takejto konfrontácii kolektívne športy ťahajú za kratší koniec.

Teraz trochu premostím... Mám vlastnú skúsenosť, ale často to vidím a počujem ako mnohí presviedčajú ostatných, ako sa ich sen, cieľ, či úloha nedá splniť. Že v živote, športe, nemajú šancu na úspech, lebo buď sú malý, veľký, tlstý, chudý, pomalý, či neobratný...

Som presvedčený, že jediná nemožná vec v našom živote je tá, o ktorej veríme, že je nemožná, že sa nedá uskutočniť, či dosiahnuť. Mnohí veria, že majú neprekonateľný fyzický, či mentálny blok, ktorý im zväzuje ruky, nohy a vďaka tomu nemôžu dosiahnuť svoje sny a ciele.

Preto nedovoľme ľuďom z nášho blízkeho, či vzdialeného okolia, aby nás brzdili v našich presvedčeniach a znemožňovali nám snívať naše sny. Ak vám bude niekto hovoriť, že váš cieľ je neuskutočniteľný, ukážte mu, ako sa to robí. Nenechajte sa odradiť nikým a ničím, choďte po svojej ceste, hoc nebude vydláždená zlatom a obsypaná ružovými lupienkami.

Za všetkých spomeniem Nicka Vujičiča, ktorý napriek svojmu hendikepu /nemá ruky, ani nohy/, inšpiruje, motivuje, školí milióny ľudí po celom svete. Alebo legendárny príbeh Rogera Bannistera, ktorí ako prví zabehol míľu pod 4minúty, pretože uveril, že sa to dá. Po ňom to dokázali ďalší, pretože to pre nich už nebola „neprekonateľná hranica“.

V týchto dňoch, aj mnohí hendikepovaní športovci na paralympiáde v Riu nám ukazujú, čo všetko sa dá prekonať a aké špičkové výkony sa dajú napriek rôznym postihnutiam dosiahnuť.

Ak sa vám veta: „všetko, čomu dokážem uveriť, dokážem aj uskutočniť“ páči, prosím, nech sa stane vašou každodennou mantrou