Obsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov NEPREČÍTANÉ 

Obsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov je tvorený vzájomnými právami a povinnosťami manželov, ktoré upravuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 144 až 147. Obsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa zhoduje s obsahom vlastníckeho práva jednotlivca (pozri § 123 OZ). „Každý z manželov je úplným vlastníkom spoločnej veci, pričom vlastníctvo jedného manžela je obmedzené rovnakým vlastníctvom druhého manžela. A práve preto vykonávajú manželia práva a povinnosti, ktoré tvoria obsah vlastníckeho práva, spoločne. Manželia k spoločnému majetku nemajú určené podiely. Tým sa ich postavenie líši od právneho postavenia podielových vlastníkov.“^[1]

V rámci bezpodielové spoluvlastníctva tak vznikajú vzájomne práva a povinnosti medzi manželmi ako spoluvlastníkmi a tiež práva a povinnosti manželov ako spoluvlastníkov voči tretím osobám.

V súvislosti s obsahom BSM hovoríme teda o dvoch skupinách vzťahov. Prvú tvoria práva a povinnosti manželov ako spoluvlastníkov navzájom. Táto skupina vzťahov je upravená najmä ustanoveniami § 144 OZ a § 146 OZ. Ustanovenie § 144 OZ upravuje spoločné užívanie veci manželmi. Právo užívať veci, ktoré sú súčasťou BSM patrí obom manželom v rovnakej miere. Manželia spoločne užívajú BSM v súlade zo zásadou rovnakého postavenia muža a ženy v rodine. Samozrejme záleží aj na povahe spoločných vecí a dohode manželov, ako budú tieto veci spoločne užívať. Spoločne užívanie veci môže mať rôznu podobu. Napríklad budú vec užívať obaja manželia alebo len jeden z nich. Dokonca je možné, že vec nebude užívať ani jeden z manželov, ale len ich spoločne deti a pod. Spoločnou vecou manželov sa pritom podľa súdnej praxe rozumie len vec, ktorá prináleží do bezpodielového spoluvlastníctva (R 71/1994).

Na dohodu o spoločnom užívaní veci zákon nevyžaduje osobitnú formu. Dohoda medzi manželmi môže byť urobená aj ústne alebo konkludentné. No platí, že ani jeden z manželov nemôže byť proti svojej vôli vylúčený z užívania spoločnej veci. „Za trvania manželstva užívajú obaja manželia spoločné veci v bezpodielovom spoluvlastníctve. Ak je predmetom tohto spoluvlastníctva osobné vozidlo, nemôže sa jeden z manželov domáhať, aby mu druhý manžel vydal doklady k vozidlu, a tak druhého manžela vylúčiť z možnosti spoločného užívania vozidla.“ (R 42/1964).

Právu spoločne užívať vec odpovedá povinnosť manželov spoločne uhrádzať náklady na veci patriace do BSM. Podľa ustanovenia § 144 OZ manželia uhrádzajú spoločne náklady vynaložené na veci spadajúce do BSM, ako aj náklady spojené s ich užívaním a udržiavaním. Je potrebné rozlišovať medzi:

• nákladmi vynaloženými na veci,
• nákladmi spojenými s užívaním veci,

Nákladmi vynaloženými na veci sú náklady použité na získanie, nadobudnutie veci do BSM. Nákladmi spojenými s užívaním a udržiavaním veci sú napr. náklady na rekonštrukciu rodinného domu alebo náklady vynaložené na opravu spoločného automobilu, na jeho úschovu, výdavky na pohonné látky a pod.

Náklady sa obyčajne uhrádzajú v peniazoch, i keď sa samozrejme nevylučuje, že predstavujú aj hodnotu práce vynaloženú na udržanie veci alebo jej zachovanie. Úhrada týchto nákladov sa pritom obyčajne uskutočňuje v súvislosti s hospodárením BSM, čiže zo spoločných peňazí manželov. Ak by však tieto náklady hradil napríklad len jeden manžel zo svojich vlastných peňazí, ktoré sú súčasťou jeho oddeleného majetku, bol by pri vyporiadaní BSM oprávnený požadovať náhradu takto vynaložených nákladov. Platí tiež, že spoločné právo manželov užívať veci patriace do BSM a tiež spoločná povinnosť uhrádzať za ne náklady trvá aj v prípade, ak už manželia nežijú v spoločnej domácnosti.

Toto ustanovenie o spoločnom užívaní majetku manželmi platí dokonca aj vtedy, ak spoločný majetok manželov síce nezanikol, ale nebolo ešte vykonané vyporiadanie. Podľa ustálenej judikatúry sa obaja manželia majú v prípade absencie odchylne od dohody podieľať na spoločných platbách súvisiacich s užívaním spoločnej veci jednou polovicou. Spoločné užívanie a údržba nevylučujú dohodu bývalých manželov o tom, ktoré časti majetku bude každý z nich užívať. Spoločné užívanie a údržba majetku tak predpokladajú, že si manželia budú poskytovať potrebnú súčinnosť tak, aby údržba majetku mohla byť riadne zabezpečená.

Pričom každý z bezpodielových vlastníkov je oprávnený uplatniť vlastnícku žalobu podľa § 126 OZ pokiaľ ide o ochranu majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve. Každý z nich je samostatne oprávnený na podanie žaloby o vydanie neoprávnene zadržovanej veci z bezpodielového spoluvlastníctva. Negatórnou žalobou sa každý z manželov môže domáhať toho, aby sa nezasahovalo do bezpodielového spoluvlastníctva. Takisto sa každý z nich môže žalobou domáhať vypratania spoločnej nehnuteľnosti. To oprávnenie má každý z manželov aj v čase, keď bezpodielové spoluvlastníctvo síce už zaniklo, nebolo však vykonané jeho vyporiadanie.^[2]

V ustanovení § 146 ods. 2 OZ je upravený osobitný dôvod pre obmedzenie užívacieho práva druhého manžela k domu alebo bytu, ktorý je predmetom BSM. Týmito dôvodmi sú:

• fyzické alebo psychické násilie,
• hrozba fyzického, resp. psychického násilia,
• neznesiteľnosť ďalšieho spolužitia manželov v spoločnom dome alebo byte.

Druhou skupinou vzťahov tvoriacich obsah BSM sú práva a povinnosti manželov ako spoluvlastníkov voči tretím osobám. Tieto práva a povinnosti sú upravené najmä v ustanoveniach § 145 a § 147 OZ. V ustanoveniach § 145 upravuje Občiansky zákonník vybavovanie spoločných vecí manželmi. O správe záležitostí, ktoré sa dotýkajú bezpodielového spoluvlastníctva sa môžu manželia dohodnúť aj v rámci dohody o správe spoločného majetku. Pričom ustanovenie § 145 ods. 1 OZ vychádza z toho, že na vybavovane bežných vecí je oprávnený každý z manželov a na platnosť právnych úkonov, ktoré v tejto oblasti urobil, nepotrebuje súhlas druhého manžela. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný.

Občiansky zákonník však pojem bežné veci nevymedzuje. Pri posudzovaní toho, čo môžeme považovať za bežnú vec teda treba vychádzať z konkrétneho prípadu a samozrejme s prihliadnutím na povahu a hodnotu veci, ako aj ich účel. Bežnou vecou je tak niečo čo je medzi manželmi bežné, záležitosť obvyklá, ktorá sa opakuje v každodennom živote. Ide o záležitosť, ktorá svojím významom neprekračuje obvyklú rutinu denného života a teda neohrozuje vlastníctvo druhého manžela. Preto sa na ňu nevyžaduje súhlas druhého manžela. Takouto záležitosťou je aj platenie úhrady za užívanie bytu a služby spojené s týmto užívaním (R 47/1984). Bežnou vecou je aj čerpanie spoločných úspor na úhradu potrieb spoločného dieťaťa v primeranom rozsahu alebo nákup bežného ošatenia (R 42/1972).

Za bežnú vec sa v majetkových vzťahoch medzi manželmi podľa ustálenej judikatúry nepovažuje:

• predaj alebo kúpa nehnuteľnosti – predaj a kúpa takejto veci zjavne vybočuje z každodennej správy spoločného majetku, preto je potrebný súhlas oboch manželov (R 15/1964 a R 21/1972),
• plnenie tretej osobe bez právneho dôvodu, ako aj poskytnutie daru nie nepatrnej hodnoty (R 46/1975),
• uzavretie zmluvy o vecnom bremene k nehnuteľnosti, ktorá je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (R 15/1975),
• nákup drahšieho automobilu (R 42/1964),
• zmluva o prevode práv a povinnosti spojených s členstvom v bytovom družstve, ktorú by podľa ustanovenia § 701 OZ mohol vybavovať jeden z manželov (Ro NS SR, sp. zn. 1 Cdo 151/2005).

Rozlišovanie medzi bežnými a ostatnými vecami je dôležité aj vo vzťahu k tretím osobám, pretože bežné dispozičné úkony tykajúce sa spoločného majetku je oprávnený každý z manželov urobiť samostatne. To znamená, že v týchto veciach je dispozičný úkon platný vždy, a to aj vtedy, keď ho urobil len jeden z manželov. Druhý manžel nemôže takýto úkon dodatočne napadnúť. V ostatných veciach však už zákon vyžaduje súhlas oboch manželov.

Formu súhlasu druhého manžela pritom Občiansky zákonník nepredpisuje, súhlas je teda možné dať v akejkoľvek forme. Pričom súhlas druhého manžela má povahu jednostranného právneho úkon.

Taktiež platí, že z právnych úkonov, ktoré urobil hoci len jeden z manželov, sú zaviazaní obaja manželia spoločne a nerozdielne. Z toho vyplýva, že manželia môžu byť v postavení solidárnych dlžníkov (pasívna solidarita) alebo v postavení solidárnych veriteľov (aktívna solidarita). Urobením právneho úkonu, ktorý sa týka spoločnej veci, vzniká manželom solidarita priamo zo zákona, a nie je dôležité či ide o bežnú vec alebo o ostatné veci. Solidarita manželov za dlhy a záväzky nemôže byť ani jednostranným vyhlásením niektorého z manželov, ani dohodou vylúčená.

Účasť manželov pri uzatvorení zmlúv je najviac problematickou v súvislosti so zmluvami o prevode nehnuteľností. V tejto súvislosti možno v praxi rozlišovať medzi dvomi situáciami:

• nehnuteľnosť kupujú obaja manželia so spoločných prostriedkov,
• manželia predávajú nehnuteľnosť, ktorá je v BSM,

V prvom prípade platí, že ak sú podľa zmluvy o prevode nehnuteľnosti kupujúcimi obaja manželia, potom zmluvu musia podpísať obaja manželia. Nedostatok podpisu jedného z manželov na listine zmluvy o prevode nehnuteľnosti pritom nie je zahojená tým, že vec nadobudnutá čo i len jedným manželom za trvania manželstva zo spoločných financií je predmetom BSM.

V prípade kúpnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti, kde na strane kupujúcich vystupujú manželia, je potrebné zistiť, z akých prostriedkov je hradená kúpna cena. Ak na kúpu nehnuteľnosti boli použité peňažné prostriedky, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve len jedného z manželov, potom predávaná nehnuteľnosť tvorí jeho výlučné vlastníctvo. Tento manžel potom uzaviera zmluvu sám, nie je potrebný súhlas druhého manžela, keďže nejde o spoločný predaj.

Súdna prax ´(napr. R 15/1964, R 21/1972, R 42/1972) zástava názor, že na platnosť zmluvy o prevode vlastníckeho práva v BSM aj vyššej hodnoty nie je potrebné aby zmluvu podpísali obaja manželia spoločne, ale stačí aj ústny, resp. konkludentný súhlas druhého manžela.

V prípade zmluvy o prevode obchodného podielu platí, že je oprávnený uzavrieť ju len ten manžel, ktorý je spoločníkom danej spoločnosti, pretože právo disponovať s podielom má iba osoba, ktorá má na danej spoločnosti účasť, ktorú podiel predstavuje.

Zastupovacie oprávnenie manželov upravuje tiež ustanovenie § 20 ods. 1 ZR tak, že každý z manželov je oprávnený zastupovať druhého manžela v bežných veciach, najmä je oprávnený za neho prijímať bežné plnenia.^[3]

Záver

Východiskom akýchkoľvek úvah o danej problematike bolo objasnenie jednotlivých práv a povinnosti tvoriacich obsah manželského majetkového práva. Venoval som sa jednotlivým právam a povinnostiam manželov ako spoluvlastníkov navzájom a taktiež právam a povinnostiam manželov ako spoluvlastníkov voči tretím osobám.

Zoznam použitej literatúry

1. FEKETE, I. 2011. Občiansky zákonník. Veľký komentár. I diel. §1 -§459. Bratislava: Eurokódex, 2011. 2 589 s. ISBN 978-80-89447-50-3.
2. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
3. R 15/1964
4. R 42/1964
5. R 21/1972
6. R 42/1972
7. R 15/1975
8. R 46/1975
9. R 47/1984
10. R 71/1994