Náhrada nemajetkovej ujmy v športe NEPREČÍTANÉ 

Skutkový stav

Sebastian Ariosa, pôvodom z Uruguaja pôsobil ako profesionálny hráč v Paraguajskom klube Club Olimpia na základe profesionálnej hráčskej zmluvy uzatvorenej na dobu od 17.01.2011 do 31.12.2015. V máji roku 2013 hráčovi diagnostikovali rakovinu a klub umožnil hráčovi vrátiť sa do domovskej krajiny za účelom podstúpenia adekvátnej liečby. V júni roka 2013 uzatvorili strany dohodu, v ktorej klub uznal svoj záväzok zaplatiť hráčovi sumu vo výške 121.000,00 USD (mzda za osem mesiacov). V decembri roka 2013, v čase, keď hráč podstupoval chemoterapiu, klub ukončil s hráčom zmluvu, nakoľko hráč nesplnil svoj záväzok hrať za klub. Hráč s takýmto ukončením zmluvy nesúhlasil a sám ukončil zmluvu s klubom k 08.01.2013. O päť dní neskôr klub odmietol ukončenie zmluvy zo strany hráča a požadoval jeho účasť v klube z dôvodu účasti hráča na tréningu. Klub tiež informoval hráča, že mzdu za dva mesiace uložil u Paraguajskej futbalovej federácie. Paraguajská futbalová federácia podmieňovala uvoľnenie finančných prostriedkov hráča vystavením faktúry, ktorú hráč nemohol vystaviť, nakoľko bol zamestnancom, a nie podnikateľom ani právnickou osobou. Vo februári roka 2014 predložil hráč celý spor na Komoru pre riešenie sporov FIFA (ďalej len „DRC FIFA“).

Posúdenie DRC FIFA

DRC FIFA celú vec posúdila ako jednoznačné porušenie Pravidiel FIFA upravujúcich status a prestup hráčov (ďalej len „Pravidlá FIFA“) zo strany klubu, keďže „choroba nie je oprávneným dôvodom pre nevyplácanie odmeny hráčovi alebo dokonca ukončenie zmluvy alebo pozastavenia jej účinkov“. DRC FIFA zdôraznila, že je povinnosťou klubu zabezpečiť, aby hráč aj naďalej dostával mzdu, čo možno tiež zabezpečiť prostredníctvom poistenia. Súčasne DRC FIFA posúdila ukončenie zmluvy zo strany hráča ako oprávnené, nakoľko existovalo viacero oprávnených dôvodov na ukončenie zmluvy z jeho strany, a to tak dôvod spočívajúci v nevyplatení mzdy na ktorú vznikol hráčovi nárok, ako aj celkové správanie sa klubu vo vzťahu k hráčovi v čase jeho choroby.

DRC FIFA však hráčovi nepriznala uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a liečebných nákladov, nakoľko mala zato, že hráč tieto skutočnosti dostatočne nepreukázal. Odôvodnenie rozhodnutia bolo stranám doručené dňa 16.12.2014, pričom obe strany sa voči rozhodnutiu odvolali.

Club Olimpia žiadal o zrušenie rozhodnutia, nakoľko nárok hráča bol uplatnený v rozpore s právnym poriadkom Paraguaja, respektíve o zníženie nároku hráča na sumu najviac vo výške 42.500 USD podľa § 25 zákona číslo 88/1991 spoločne s ďalším znížením tohto nároku o sumu, ktorú Club Olimpia vynaložil na získanie adekvátnej náhrady za hráča.

Hráč Sebastian Ariosa žiadal o čiastočnú zmenu rozhodnutia v časti v ktorej nebolo jeho nároku vyhovené a o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, škody spojenej s osobitosťou športu, o vyplatenie trinásteho platu a o priznanie bonusov za účasť klubu v pohári osloboditeľov v sezóne 2013.

Posúdenie CAS

CAS sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal primárne s aplikáciou národných právnych predpisov, pričom opakovane potvrdil viaceré predchádzajúce rozhodnutia (napríklad CAS 2007/A/1298, CAS 2014/A/3642, CAS 2014/A/3383-3385) v zmysle ktorých hoci má voľba národného práva svoj význam, nie je možné priznať voľbe práva prednosť pred pravidlami FIFA, ale predpisy národného práva sa aplikujú popri pravidlách FIFA a Švajčiarskom práve. Uvedené je v záujme jednotnej aplikácie pravidiel FIFA na všetky osoby pridružené k FIFA. Predmetná skutočnosť má význam predovšetkým z hľadiska vzájomných nárokov vznesených Hráčom a Klubom, kedy si Hráč uplatňoval nárok na zaplatenie 13 platu, ktorý vyplýval z národnej právnej úpravy, zákona číslo 88/1991 a prináleží každému zamestnancovi, oproti nárokom Klubu z rovnakého zákona, ktoré obmedzujú výšku nároku Hráča na náhradu škody najviac na sumu vo výške 42.500 USD. CAS vyššie uvedenú situáciu vyhodnotil v prospech hráča a to v oboch prípadoch, kedy na jednej strane Hráčovi priznal trinásty plat a na druhej strane nepriznal právne účinky námietke Klubu v súvislosti s obmedzením nároku na náhradu škody na sumu 42.500 USD. V prvom prípade CAS argumentoval skutočnosťou, že Hráč je zamestnancom a preto sa na neho musia vzťahovať rovnaké pravidlá ako na ostatných zamestnancov v Paraguaji, pričom národné predpisy Paraguaja možno aplikovať subsidiárne popri predpisoch FIFA, ak to vyplýva zo zmluvy. Keďže zmluva medzi Klubom a Hráčom priamo odkazovala na zákon 88/1991 a pravidlá FIFA neobsahujú úpravu týkajúcu sa 13 platu Hráča, mal CAS zato, že Hráčovi je potrebné priznať tento nárok za celú dobu trvania zmluvy. Naproti tomu CAS nepriznal právne účinky námietke Klubu na obmedzenie náhrady na sumu najviac 42.500 USD, založenej na aplikácii § 25 zákona 88/1991. V tomto prípade mal CAS zato, že predpisy FIFA obsahujú osobitnú úpravu náhrady škody a spôsob určenia jej výšky ad hoc je v judikatúre CAS dostatočne ustálený, preto nemožno prihliadať na ustanovenia zákona 88/1991, ktoré sú v rozpore s pravidlami FIFA. Uvedené vychádza z presadzované princípu priority aplikácie predpisov FIFA, kedy sa národné právo v spore aplikuje výlučne na otázky neriešené pravidlami FIFA. CAS zároveň odmietol znížiť nárok Hráča o sumu, ktorú Klub musel zaplatiť za angažovanie adekvátnej náhrady za Hráča. CAS uzatvoril, že klub nemá nijaký právny nárok na zaplatenie takejto náhrady. Nakoľko nedošlo k ukončeniu zmluvy medzi Klubom a Hráčom z neoprávneného dôvodu na strane Hráča, nemožno po Hráčovi spravodlivo žiadať, aby znášal takéto náklady Klubu. CAS priznal Hráčovi aj nárok na zaplatenie bonusu za účasť klubu v Pohári osloboditeľov, keďže na rozdiel od DRC FIFA mal zato, že podmienkou vzniku nároku na takýto bonus bola účasť klubu v Pohári osloboditeľov a nie účasť Hráča v zápase Pohára osloboditeľov za Klub.

Vyššie uvedené právne posúdenie CAS vychádza z ustálenej judikatúry a pokračuje v nastolenom trende ochrany Hráča ako zamestnanca, ktorý požíva všetky výhody prináležiace zamestnancovi podľa rozhodného právneho poriadku. Judikatúra CAS, napríklad rozhodnutie CAS 2009/A/1909 dáva hráčovi právo dovolať sa ochrany poskytovanej zamestnancom podľa rozhodného práva tam, kde to nie je v rozpore s pravidlami FIFA.

CAS vo svojom rozhodnutí priznal Hráčovi aj viaceré ďalšie nároky, pre ktoré je rozhodnutie CAS vo veci Ariosa c. Club Olimpia číslo CAS 2015/A/3871 a Club Olimpia c. Ariosa číslo CAS 2015/A/3882 potrebné považovať za prevratné a to predovšetkým priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a priznanie náhrady škody z dôvodu osobitosti športu.

Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa posúdenia CAS

CAS sa v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy zaoberal predovšetkým otázkou, či je vznesený nárok prípustný a či má oporu v platnom práve použiteľnom vo veci. Na základe aplikácie článku 58 Stanov orgánov podieľajúcich sa na riešení sporov (ďalej len ako „Kódex CAS“) v zmysle ktorého platí, že :

„Panel rozhoduje spory v súlade s aplikovateľnými pravidlami a subsidiárne podľa práva zvoleného stranami, alebo v prípade absencie takejto voľby v súlade s právom krajiny, v ktorej je sídlo federácie, asociácie alebo iného športového združenia, ktorej rozhodnutie bolo odvolaním napadnuté, alebo v súlade s tým, čo Panel považuje za vhodné a správne. V takom prípade Panel uvedie dôvody, ktoré ho viedli k jeho rozhodnutiu.“

dospel CAS k záveru, že hoci pravidlá FIFA neupravujú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, tak Švajčiarsky ako aj Paraguajský právny poriadok úpravu nemajetkovej ujmy obsahuje, preto je Hráčom uplatnený nárok prípustný a má oporu v práve použiteľnom vo veci.

Z hľadiska povahy nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, CAS uzatvoril, že tento nárok nemá sankčnú ale kompenzačnú povahu, je súčasťou povinnosti nahradiť vzniknutú škodu. CAS však zdôraznil, že takýto nárok je ľahko zneužiteľný, a preto ustanovil, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať len výnimočne, pokiaľ by bolo zrejmé, že správanie sa klubu je jednoznačne výnimočným excesom z toho, čo je spoločensky akceptovateľné, a zároveň sú dôsledky takéhoto konania natoľko závažné, že rozumný človek bude považovať takéto správanie za neuveriteľné.

Nemajetková ujma vo veci Ariosa c. Club Olimpia číslo CAS 2015/A/3871 a Club Olimpia c. Ariosa číslo CAS 2015/A/3882 spočívala v úzkosti a neistote spôsobenej Hráčovi zo strany Klubu. CAS tiež konštatoval, že aj keď je správne požadovať dôkazy na preukázanie vzniku a výšky škody, v tomto prípade ide o škodu spôsobenú vo vnútornej sfére, ktorá sa v hmotnom svete nemusí prejaviť, čím je dokazovanie mimoriadne sťažené. CAS výslovne uviedol, že „žiadať hmotné dôkazy o nehmotnej škode môže byť považované za nemožné“, uvedené je známe ako probatio diabolica, teda zásada v zmysle ktorej platí, že ak je požadovaný „nemožný dôkaz“, prenáša sa dôkazné bremena na protistranu alebo sa osobe, ktorá čelí požiadavke na predloženie nemožného dôkazu poskytnú dodatočné práva alebo zvýhodnenia. Prípad probatio diabolica v spore medzi Klubom a Hráčom CAS vyriešil v prospech Hráča takým spôsobom, že namiesto predloženia dôkazu aplikoval na skutkový stav rozumovú úvahu. Uvedené znamená, že na základe už zistených a preskúmaných okolností CAS ďalej uvažoval, či by každej normálnej osobe za rovnakých skutkových okolností, spôsobilo konanie Klubu stavy úzkosti a neistoty, a teda, či možno nemajetkovú ujmu dovodiť len prirodzenou úvahou. CAS mal za zrejmé, že pokiaľ rozhodnutia osoby dopúšťajúcej sa nezákonného konania túto osobu nič nestoja, môže sa tým zvýšiť závažnosť samotného nezákonného konania. Uvedené sa prejavuje najmä v tom, že poškodená osoba je nielen zanechaná v rovnakej situácii, ktorá by nastala, aj keby sa nápravy nezákonného stavu nedomáhala, ale horšie, je v situácii, kedy bola na nej evidentne spáchaná neprávosť a zákon s tým nič neurobil. CAS mal pritom zato, že správane sa Klubu bolo natoľko výnimočné a závažné, tak v okolnostiach za ktorých k nemu došlo, ako aj v následkoch, že odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy. CAS výslovne uviedol, že :

„Hráčova diagnóza je často smrteľná, preto nie je prehnané tvrdiť, že Hráč stál pred najväčšou výzvou vo svojom živote. Vzhľadom na povahu a závažnosť choroby Súd nemá pochybnosti o tom, že hráč bol v zraniteľnom stave. Celá energia a úsilie hráča muselo byť zamerané na boj s jeho ochorením. Hráč bojoval o svoj život. V tejto súvislosti súd považuje za oprávnenú domnienku, že Olimpia svojím konaním pôsobila nielen ako vyrušenie, ale pridala hráčovi na ramená dodatočnú vrstvu úzkosti a ťažkostí, ktorým by bolo vhodnejšie sa vyhnúť. Túto dodatočnú úzkosť možno pripísať výlučne Olimpii, pretože ide o úzkosť naviac pridanú k úzkosti vyvolanej samotnou chorobou.“

Dôsledky tejto úzkosti môžu pritom dosvedčiť tri osoby, hráčova manželka, priateľ a jeho onkológ. Hoci svedectvo prvých dvoch môže byť spochybnené, nie je pochýb o závažnosti svedectva onkológa, ktorý ako odborník mohol pozorovať účinky zmien v hráčovej nálade na liečbu, potom, čo sa dozvedel o ukončení zmluvy zo strany Klubu. Nakoľko len obmedzený počet hráčov zažil to, čo musel zažiť hráč, bol CAS toho názoru, že predložené dôkazy, hocako neúplné sú dostačujúce.

CAS uzatvoril, že Klub Olimpia porušil takmer všetky svoje záväzky, pričom opakovane konal v zlej viere, najprv keď uložil hráčovu mzdu na federácii, hoci predtým ju roky posielal priamo hráčovi, pričom federácia trvala na vystavení faktúry, ktorú Hráč nemohol vystaviť, keďže mal postavenie zamestnanca a nemohol si ju ani osobne prevziať, lebo podstupoval liečbu v Uruguaji. Druhý raz Klub konal v zlej viere, keď žiadal od Hráča, aby sa dostavil na tréning, hoci tento v tom čase podstupoval chemoterapiu v Uruguaji a z dôvodu nedostavenia sa na tréning ukončil s Hráčom zmluvu. Klub týmto konaním Hráčovi jednoznačne ukrivdil, pričom toto konanie bolo výnimočným spoločensky neakceptovateľným excesom, ktorý Hráča vážne zasiahol. CAS však Hráčovi nepriznal ním požadovanú sumu, ale čiastku vo výške 7% z celkovej hodnoty Hráčovej zmluvy, čo považoval za objektívnejšie, konkrétne dôvody pre tento postup však CAS neuviedol.

Predmetné rozhodnutie je pravdepodobne prvým rozhodnutím, v ktorom CAS priznal Hráčovi náhradu nemajetkovej ujmy. Súčasne CAS priznal Hráčovi aj náhradu škody z dôvodu špecifickosti športu, čím priniesol úplne nové chápanie pojmu špecifickosť športu. Doposiaľ bola špecifickosť športu vnímaná najmä v súvislostiach verejného práva, ako dôsledok pozitívneho celospoločenského dopadu športu, odôvodňujúca mimoriadne postavenie športu v rámci súboru ekonomických aktivít fyzických a právnických osôb.

Náhrada škody z dôvodu špecifickosti športu

Špecifickosť športu je osobitnou kategóriou, ktorú právna teória chápe ako „špecifickú aplikáciu práva na šport, a teda v podobe „špecificky prispôsobených zásad“ športového práva.“^[1] Medzi jednotlivé zásady vychádzajúce zo špecifickosti športy s presahom do súkromnej sféry možno zaradiť (i) obmedzenú zmluvnú slobodu (ii) sprísnenú zásadu zmluvnej stability (iii) špecifickú realizáciu základných práv a slobôd a (iv) zásahy do základných práv na základe zmluvného súhlasu. Špecifickosť športu v zmysle rozhodnutia vo veci Ariosa c. Club Olimpia číslo CAS 2015/A/3871 a Club Olimpia c. Ariosa číslo CAS 2015/A/3882 poslúžila špecifickosť športu CAS aj ako korektív pre stanovenie výšky škody, keď CAS konštatoval, že :

„Konanie Olimpia je vzhľadom k svojej výnimočnosti a závažnosti v rozpore s potrebami a duchom futbalu, kde hráči zohrávajú kľúčovú úlohu. Chronické porušovanie zmluvy a zneužívanie hráča v najzraniteľnejšom okamihu jeho života je v rozpore s hodnotami, ktoré futbal inšpirujú. Hráči si zaslúžia úctu a starostlivosť – a zmluvy musia byť dodržiavané.“

Z dôvodu porušenia základných zásad na ktorých stojí futbal a pri použití špecifickosti športu ako korektívu, považoval CAS za správne priznať hráčovi náhradu škody vo výške 10 % z celkovej hodnoty kontraktu.

Význam rozhodnutia vo veci Ariosa c. Club Olimpia číslo CAS 2015/A/3871 a Club Olimpia c. Ariosa číslo CAS 2015/A/3882

Ako uvádza organizácia FIFPro združujúca a zastupujúca hráčov, je toto rozhodnutie „prvým rozhodnutím CAS v ktorom bola hráčovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy“^[2], túto skutočnosť, neumenšujúc jej význam z hľadiska spoločensko-politického boja za lepšie postavenie hráčov, však treba podrobiť bližšiemu skúmaniu s ohľadom na argumentáciu CAS, ktorá k tomuto rozhodnutiu viedla.

Predovšetkým CAS použijúc už existujúcu doktrínu špecifickosti športu rozšíril možnosť hráčov domáhať sa náhrady za neoprávnené ukončenie zmluvy z nového titulu, ktorým je porušenie športovej etiky. V prípade správania sa klubu, ktoré v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia poruší zásady športovej etiky, t.j. dopustí sa výnimočného a spoločensky neakceptovateľného excesu, bude klubu uložená sankcia za takéto správanie sa. Vyššie uvedený princíp je založený na samotnej definícii „moral damage“ teda nemajetkovej ujmy, ktorá nie je chápaná ako sankcia za porušenie povinnosti, ale ako spôsob reparácie škody, ktorá sa prejavuje v nehmotnom svete. Úloha peňažného plnenia je tak predovšetkým satisfakčná, pričom sankčná povaha náhrady nemajetkovej ujmy je len sekundárnym dôsledkom priznania náhrady nemajetkovej ujmy a nie dôvodom na priznanie takejto náhrady. Nemajetková ujma v odôvodnení CAS je tak chápaná v rovnakom význame, v akom ju chápe aj slovenská právna teória^[3], s tým rozdielom, že CAS pripustil vznik nemajetkovej ujmy aj výlučne v psychickej sfére, v stave úzkosti a neistoty, ktorou hráč v dôsledku konania klubu trpel. V podmienkach Slovenskej a Českej republiky sa judikatúra k priznávaniu nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy prejavujúcej sa výlučne v ujme psychickej, stavia značne odmietavo^[4] a aj CAS, hoci ešte viac rozšíril ochranu, ktorú poskytuje právam hráčov, urobil tak len za splnenia pomerne prísnych kritérií.

Nová kategória náhrady nemajetkovej ujmy založenej na širokom chápaní špecifickosti športu a porušení športovej etiky, akýchsi dobrých mravov v športe, priam zvádza k použitiu vo všetkých prípadoch, v ktorých klub neoprávnene ukončí zmluvu s hráčom, keďže už samotné neoprávnené ukončenie zmluvy je porušením zaužívaných pravidiel a je spôsobilé privodiť hráčovi psychickú ujmu. Zvlášť ak má táto ujma spočívať v stavoch úzkosti a neistoty, ktoré prirodzene sprevádzajú každú stratu zamestnania. Uvedeného si musel byť dobre vedomý aj CAS, ktorý :

1. Identifikoval úmyselné konanie klubu v zlej viere a to dokonca v dvoch prípadoch, pričom hráč bol v zlom zdravotnom stave, nakoľko trpel smrteľnou chorobou, čo ho vystavilo do stavu zvýšenej zraniteľnosti;
2. CAS jednoznačne stanovil, že nemajetková ujma má satisfakčný a kompenzačný charakter a nie sankčný. Hráč preto musí vždy preukázať nielen to, že klub konal v zlej viere, ale aj to, že takéto konanie bolo výnimočné a vážne a že v dôsledku takéhoto konania trpel úzkosťou a neistotou nad mieru obvyklú pri strate zamestnania.^[5]

S ohľadom na skutočne výnimočnú situáciu Sebastiana Ariosa je nepravdepodobné, že by CAS tak skoro vydal obdobné rozhodnutie a priznával náhradu nemajetkovej ujmy hráčom pravidelne, len na základe neoprávnenosti skončenia zmluvy. V každom prípade však považujem za nešťastné, pokiaľ je rozhodnutie CAS postavené na prirodzenom cite pre spravodlivosť, keďže tento je u každého iný a vážne a výnimočné porušenie športovej etiky nemusí vždy znamenať to isté. Pri diskusii o rozhodnutí vo veci Ariosa c. Club Olimpia číslo CAS 2015/A/3871 a Club Olimpia c. Ariosa číslo CAS 2015/A/3882 mi predovšetkým chýba väčší dôraz na zdravotný stav hráča v čase, kedy zažíval úzkosť a neistotu v dôsledku neoprávneného ukončenia zmluvy zo strany klubu a vplyvu psychického stavu hráča na priebeh liečby. Práve táto skutočnosť bola CAS zohľadnená, ako vyplýva aj z odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom sa uvádza, že „nie je pochýb o závažnosti svedectva onkológa, ktorý ako odborník mohol pozorovať účinky zmien v hráčovej nálade na liečbu, potom, čo sa dozvedel o ukončení zmluvy zo strany Klubu“. Práve v skutočnosti, že zmena psychického stavu mala negatívny vplyv na liečbu, je možné pozorovať prejav nemajetkovej, psychickej ujmy v hmotnom svete, v ujme na zdraví hráča. Pokiaľ je jedným z predpokladov priznania náhrady nemajetkovej ujmy úzkosť a neistota nad mieru obvyklú pri strate zamestnania, považujem vonkajšie prejavy takejto mimoriadnej úzkosti a neistoty prejavujúce sa fyzickými príznakmi, ako bola horšia reakcia na liečbu alebo ako môže byť stav klinickej depresie alebo nespavosti, za rozhodujúce pre rozlišovanie medzi prirodzenou a neobvyklou úzkosťou a neistotou. Z uvedeného dôvodu je potrebné veľmi dôsledne a opatrne narábať s probatio diabolica, aby neboli právne dôsledky priznávané aj nepreukazným tvrdeniam.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že neobvyklá úzkosť a neistota nemôže mať pôvod v osobnosti hráča, nakoľko ako CAS výslovne a správne konštatoval, „musí ísť o taký stav úzkosti a neistoty, ktorý by za rovnakých okolností prežívala každá normálna osoba“.

K vyššie uvedeným predpokladom podľa J. Mehrzada tak možno pridať ďalšie a to :

3. Hoci samotná nemajetková ujma sa prejaví v nehmotnom svete, jej dôsledky možno pozorovať alebo pri aplikácii rozumovej úvahy dovodiť aj v hmotnom svete;
4. Nemajetková ujma nemá pôvod v osobnosti poškodeného, ale každá normálna osoba by konanie škodcu vnímala ako protiprávnu ujmu.

Záver

Rozhodnutie vo veci Ariosa c. Club Olimpia číslo CAS 2015/A/3871 a Club Olimpia c. Ariosa číslo CAS 2015/A/3882 síce možno považovať za prelomové v tom, že po prvý krát CAS priznal hráčovi náhradu nemajetkovej ujmy, zároveň však predmetné rozhodnutie stanovilo striktný rámec predpokladov, za splnenia ktorých možno náhradu nemajetkovej ujmy priznať.

Predpokladmi pre priznanie nemajetkovej ujmy v športe v dôsledku porušenia zmluvy sú :

1. Úmyselné konanie v zlej viere voči osobe v zvlášť zraniteľnom stave;
2. Výnimočnosť a závažnosť protiprávneho konania v okolnostiach aj dôsledkoch, natoľko, že normálna osoba musí považovať takéto správanie za neuveriteľné;
3. Dôsledky nemajetkovej ujmy sú pozorovateľné alebo rozumovou úvahou odvoditeľné aj v hmotnom svete;
4. Nemajetková ujma nemá pôvod v osobnosti poškodeného, ale každá normálna osoba by konanie škodcu vnímala ako protiprávnu ujmu.

Len a výlučne za kumulatívneho splnenia vyššie uvedených podmienok možno priznať športovcovi náhradu nemajetkovej ujmy, prejavujúcej sa v jeho vnútornej sfére. Preto považujem za nepravdepodobné, že sa žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy stane bežným prostriedkom ochrany práv hráča.

Poznámky pod čiarou: