Majú hráči právo na odborové združovanie a na štrajk? NEPREČÍTANÉ 

Všeobecná deklarácia ľudských práv v čl. 20 umožňuje slobodu združovania, vrátane slobody odborového združovania, ktorá je výslovne zaručená v čl. 23 ods. 4: „Každý má právo na ochranu svojich záujmov zakladať s inými odborové organizácie a pristupovať k nim.“ Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach tieto otázky upravuje v čl. 8.

Táto problematika je pokrytá aj v Dohovoroch Medzinárodnej organizácie práce (MOP) č. 87 z roku 1948 a č. 98 z roku 1949. Aj krajiny, ktoré neratifikovali prvý z nich, teda dohovor o slobode združovania a práve na organizovanie sa, sú pritom povinné tieto práva rešpektovať vzhľadom na skutočnosť, že sú zakotvené v samotnej Ústave MOP z roku 1919. Pre športovcov tieto Dohovory znamenajú, že aj hráči, pokiaľ sú v pozícii zamestnancov, majú právo odborovo sa organizovať, teda vytvárať si odbory.

Na Slovensku, podobne ako v Českej republike, však hráči nie sú považovaní za zamestnancov. Je preto otázne, či ich asociácie (na Slovensku napr. v súčasnosti v oblasti profesionálneho futbalu pôsobí Asociácia profesionálnych futbalistov Slovenska^[1]) môžu mať povahu odborových organizácií, a hráči sa môžu spoliehať na ústavné právo na združovanie v odboroch. Podľa čl. 37 Ústavy SR

1. Každý má právo sa slobodne združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov.
2. Odborové organizácie vznikajú nezávisle od štátu. Obmedzovať počet odborových organizácií, ako aj zvýhodňovať niektoré z nich v podniku alebo v odvetví, je neprípustné.
3. Činnosť odborových organizácií a vznik a činnosť iných združení na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo práv a slobôd druhých.
4. Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasičských a záchranných zborov.

 

Podľa čl. 37 Ústavy SR sa teda právo na združovanie priznáva „každému“, aj keď teória a prax právo na vytváranie odborových organizácií priznávajú iba zamestnancom.

Podobne je obmedzené aj právo na kolektívne vyjednávanie a obdobne je otázne, či hráči majú právo na štrajk. Podľa H. Barancovej je právo na štrajk kolektívnym právom zamestnanca, avšak sama pritom zdôrazňuje, že právo vyhlasovať štrajk patrí výlučne odborovým orgánom. Podobne Najvyšší súd SR v rozhodnutí R 1Co 10/98 konštatuje, že právo na štrajk je subjektívnym právom odborovej organizácie.^[2] Aj § 16 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní uvádza, že „Štrajkom sa rozumie čiastočné alebo úplné prerušenie práce zamestnancami.” To znamená, že štrajk za účelom uzatvorenia kolektívnej zmluvy je skutočne vyhradený iba pre odborovo organizovaných zamestnancov.

V slovenskej právnej vede však panuje spor ohľadom otázky, či sú prípustné aj iné formy štrajku než štrajk za účelom uzavretia kolektívnej zmluvy. Napriek tomu, že široké právo na štrajk je síce zakotvené v Ústave SR, zároveň podľa čl. 51 ods. 1 „(1) Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“ To znamená, že aj práva na štrajk sa možno domáhať iba ak bolo bližšie vykonané zákonom, čo sa však stalo iba zákonom č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní, ktorý rozoznáva iba štrajk za účelom uzavretia kolektívnej zmluvy a solidárny štrajk. Čl. 10 Zákonníka práce pojednávajúci vo všeobecnosti o možnosti štrajku niektorí autori odmietajú uznať za vykonávací predpis.^[3]

Podľa judikatúry českého Ústavného súdu (Pl. ÚS 20/05) však to, že zákonodarca opomenul vykonať právo na štrajk zákonom, toto právo nijak nelimituje. Podobnú argumentáciu nájdeme aj v Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Co 10/98.^[4] Toto stanovisko zastáva napr. Helena Barancová, ktorá navyše tvrdí, že čl. 10 Zákonníka práce možno chápať ako vykonanie ústavného práva, a podľa nej tento článok nie je limitovaný iba na štrajky v súvislosti s kolektívnym vyjednávaním, ale naopak, predstavuje široké právo na štrajk^[5] (zrejme v hraniciach hospodárskych a sociálnych záujmov odborovej organizácie).

Neopomenuteľným je tiež fakt, že pred slovenskými zákonmi majú podľa Ústavy SR prednosť medzinárodné právne normy, ktoré štrajk v širšom než len kolektívnovyjednávacom chápaní pripúšťajú – konkrétne prinajmenšom v Charte základných práv EÚ a na druhej strane tiež v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, hoci tam nie výslovne, ale iba podľa výkladu Európskeho súdu pre ľudské práva. Podobná je situácia pri výklade Dohovorov MOP Výborom pre slobodu združovania. Každopádne však podľa spomenutej judikatúry platí, že právo na štrajk môžu v SR realizovať iba odborovo organizovaní zamestnanci.

Záverom možno zhrnúť, že ak hráči v SR nie sú považovaní za zamestnancov, nemajú právo vytvoriť si odbory, nemajú právo na kolektívne vyjednávanie, ani právo na štrajk. Je pritom paradoxom, že podľa § 3 Zákonníka práce v skutočnosti profesionálni športovci majú mať postavenie zamestnancov. V prípade, že by existovala skutočná vôľa, bolo by teda možné priznať profesionálnym športovcom právo na odborové združovanie, kolektívne vyjednávanie aj právo na štrajk. Navyše Dohovor MOP o kolektívnom vyjednávaní č. 154/1981 v čl. 9 ukladá štátom, aby konali opatrenia, ktoré umožnia a podporia kolektívne vyjednávanie. V oblasti športu sa však zdá, že SR je nečinná. Takýto prístup dokonca znemožňuje slovenským hráčom podieľať sa na sociálnom dialógu na celoeurópskej úrovni – v Paríži bola totiž k 1. júlu 2008 vytvorená komisia pre sociálny dialóg v profesionálnom futbale, v ktorej sú zastúpené odborové organizácie športovcov.^[6]

Sociálny dialóg, resp. tzv. tripartitné rokovania (konzultácie), predpokladá aj MOP v Dohovore č. 144/1976. Do tejto oblasti patrí tiež Dohovor MOP o zástupcoch zamestnancov č. 135/1971, ktorý by sa tiež mal vzťahovať na hráčov, ktorí sú považovaní za zamestnancov. Mali by teda mať právo na zastúpenie zástupcami zamestnancov, resp. zamestnaneckými radami, v zmysle Zákonníka práce.

Je teda zrejmé, že v situácii, kde slovenskí hráči nie sú považovaní za zamestnancov, je ich pozícia a ochrana v oblasti odborového združovania a kolektívneho vyjednávania vrátane práva na štrajk oslabená. Do veľkej miery je však táto situácia zapríčinená pasivitou a nezáujmom samotných hráčov.

Výnimkou je existujúci zástupca zamestnancov a sociálny dialóg v rámci Národného športového centra (NŠC). Kolektívna zmluva medzi NŠC a športovcami, ktorí sú zamestnancami, je však svojím obsahom veľmi stručná a zameriava sa najmä na otázky dovolenky a doplnkového dôchodkového sporenia. Žiadne špecifické otázky športového povolania v nej nie sú upravené.