Prekladač / Translator
  • enfrplitdehurusk
    Nástroj na preklad stránky do iného jazyka pomocou aplikácie Google Translator
    

Konferencia Šport a médiá 2021 NEPREČÍTANÉ 

     
    Článok bol nastavený ako .
    01.11.2021Eva Kolarovská, UčPS tím
    PencilPridaj
    Pre využívanie tejto funkcie musíte byť prihlásený.
    PencilPošli PencilTlač
    Program konferencie "ŠPORT a MÉDIÁ 2021"
    27. októbra 2021 (streda)

    Moderátori: Martin Čánik, Róbert Kotian a Juraj Čurný


    Motto konferencie Šport a médiá 2021:

    „Cieľom argumentácie alebo diskusie by nemalo byť víťazstvo, ale pokrok.”
    /Joseph Joubert/

    Aký máme záujem písať a čítať o športe?

    Hlavnou témou jednej z 13 diskusií v rámci popradskej konferencie „Šport a médiá 2021“ bolo aj to, či a aký silný záujem o písanie a čítanie o športe v dnešnej dobe v skutočnosti je.

    V dňoch 27. - 29. októbra 2021 sa v konferenčných priestoroch hotela AquaCity v Poprade uskutočnila DVOJ-konferencia "Šport a médiá 2021" a "Šport a právo 2021", organizovaná ako nekomerčné odborné podujatie, na príprave ktorej sa podieľalo občianske združenie Učená právnická spoločnosť s podporou Slovenského futbalového zväzu ako hlavným partnerom podujatia, ako aj s podporou ďalších partnerov, priateľov a spolupracovníkov UčPS.

    V diskusii vedenej moderátorom Martinom Čánikom sa diskutovalo o vzťahu a prepojení médií a športu. Pozvanie prijali prezident slovenského futbalového zväzu Ján Kováčik, bývalá predsedníčka vlády Slovenskej republiky a súčasná dekanka Paneurópskej vysokej školy Prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD., novinár na voľnej nohe Robert Kotian, vedúci futbalového oddelenia denníku Šport Vladimír Pančík a novinár z Denníku N Lukáš Vráblik.

    Pár slov na úvod

    Slová pani profesorky Radičovej zneli takto: „Súčasná novinárčina je o to náročnejšia, že sú médiá priam zamorené obrovským množstvom informácií. Šport vyvoláva emócie, prirodzene emócie každého druhu. Ako je možné mať v poriadku štát, keď to škrípe v jednotlivých oblastiach života?“ pýtala sa. Podotkla tiež, že v športe by agresívna atmosféra vládnuť určite nemala. Narážala tým na nedávny futbalový incident zápasu Trnava-Slovan.

    Svojimi slovami pripomenula, aký veľký vplyv šport na rozvoj ľudí naozaj má a akú veľkú rolu v tom médiá zohrávajú. „To, ako udalosti opisujú, ako sa k nim stavajú a čím zaplnia čítané, sledované a počúvané zdroje, odkiaľ verejnosť informácie čerpá skutočne nie je jedno.“ 

    „To, do akej miery sa šport a médiá potrebujú, by som prirovnal k manželstvu," vyjadril sa prezident slovenského futbalového zväzu, Ján Kováčik. „Je to také manželstvo, do ktorého ani jeden, ani druhý z manželov nevstupuje úplne dobrovoľne. Má to stredoveký nádych, ale či už pôsobíme na jednej, alebo na druhej strane, aj v manželstve sme odkázaní jeden na druhého,“ stručne priblížil svoju myšlienku a pokračoval: „V rámci spolunažívania by sme si mali vytvoriť čo najlepšie vzťahy. Médiá potrebujeme. Potrebujeme komunikáciu s nimi v každej situácii. Je nutné a korektné vnímať oprávnenú kritiku, ale treba sa vedieť aj ohradiť argumentmi, keď kritika oprávnená nie je," vysvetlil prezident SFZ. „Stáva sa aj, že médiá bez argumentácie niečo uverejnia a doslova klamú. Tam nastáva zásadný konflikt a tak, ako v manželstve, naše kroky toho druhého ovplyvňujú. Ťažko sa hľadá cesta späť a my s tým potom musíme žiť. Musíme rátať s dôsledkami, ktoré naše správanie prináša.“ 

    Šport a investigatíva 

    Róbert Kotian, novinár na voľnej nohe, na úvod poukázal na vzťah médií k športu, ktorý je obojstranný. „Tento vzťah je zároveň výhodný, ale zároveň aj zničujúci. Z hľadiska informácií sú médiá pre šport kľúčové,“ na čo uviedol príklady toho, aké je ľudstvo od noviniek závislé. Vyjadril sa tiež, že oproti iným odvetviam, akými sú politika, právo, či ekonómia pociťuje výnimočný, miestami až priveľmi negatívny rozdiel vzťahu médií k športu.

    „Športové média sú do istej miery limitované tým, že ich podstatou je priniesť publiku informácie, príbehy, či rozhovory. Investigatíva nie je prioritou športových novinárov a ani športových médií. Mali by sa jej venovať ľudia, ktorí majú ekonomické, právne, či podobné vzdelanie a takých ľudí je v športových médiách veľmi málo,“ poukázal na príklad, že väčšina denníkov venuje športu iba jednu, dve strany. ,,Byť investigatívnym novinárom je k tomu aj veľmi náročné," dodal.

    Hostia sa zhodli na tom, že na Slovensku je športová investigatíva veľmi okrajová. Nemá takú veľkú čítanosť, pretože príbeh je pre ľudí častokrát zaujímavejší, keďže vyvoláva viac emócií. Investigatívna práca je tiež veľmi náročná a vyžaduje si viac času a viac znalostí.

    Lukáš Vráblik z Denníku N tiež vysvetlil, že napísať jeden článok môže trvať aj niekoľko mesiacov. Znamená to, že je to aj finančne náročnejšie. „Na Slovensku na to nie je až taký priestor, ale snažíme sa robiť aj takéto témy," podotkol.

    Vladimír Pančík z denníku Šport sa tiež vyjadril: ,,Ak chceme investigatívu robiť dobre, je ideálne do toho zainvestovať a postaviť jej aj samostatné oddelenie. Je to skutočne náročné a médiá majú v prvom rade jeden cieľ, a to uživiť sa. To znamená, že sa musia venovať témam, ktoré sú v centre pozornosti a sú skutočne čítané.“ Pri takej veľkej investícií, aká je na kvalitnú prácu tohto druhu potrebná, by na tom médiá veľa nezískali.

    Ako sa rozhodujete, čo písať?

    „V Denníku N je to jednoduché, píšeme to, čo nás baví. Povieme si, že ak to baví nás, bude to s veľkou pravdepodobnosťou baviť aj našich čitateľov. Snažíme sa o to, aby to bavilo ako tých, ktorí to píšu, tak aj tých, ktorí to čítajú. Môže to znieť ako klišé, ale naozaj je to tak," Lukáš Vráblik s úsmevom dodal, že niekedy to vyjde a niekedy nie. „Vo všeobecnosti majú čitatelia radi príbehy, rozhovory a rôzne analýzy,“ uviedol príklad rubriky Ofsajd, ktorá predstavuje prepojenie futbalu so spoločenským dianím. „Čitatelia sa zaujímajú o všestranné témy a možnosti hľadania príbehov sú tak veľmi široké,“ najdôležitejšie je, aby bol obsah pre publikum zaujímavý.

    Predstaviteľ jediného športového denníka na Slovensku, Vladimír Pančík súhlasil a vysvetlil, že u nich sa kladie dôraz hlavne na domáci šport, ktorý ma veľkú sledovanosť a pri rýchlom rozvoji médií je priam nutnosť písať "niečo navyše". „Vieme, že sme denník a vieme, že nemôžeme byť všade prví, ale chceme byť vo všetkom najpodrobnejší a priviesť tak čo najviac pohľadov a analýz," zdôraznil. „Vzhľadom na neustály vývoj médií, bude v budúcnosti denník s najväčšou pravdepodobnosťou pomaly vyzerať ako týždenník v minulosti.“ K myšlienke o nezastaviteľnom rozvoji doby ešte pridal: ,,Prinášať niečo "viac" je jediná cesta ako prežiť. Informačný servis budeme mať v budúcnosti v mobiloch a noviny budú musieť priniesť niečo navyše,“ uzavrel. 

    Je problém zohnať kvalitných redaktorov? 

    „Keď mám niečo rád, nemalo by to byť pre mňa záťažou,“ vyjadrila sa pani profesorka a poukázala na to, že keď je niekto k svojej práci nútený, automaticky sa z toho stáva bremeno. „Som presvedčená, že ak to v dnešnej dobe chcete robiť poctivo, je to jednoducho drina.“ Na otázku, či študenti pripravení sú, odpovedala rozhodné "áno". Tiež poznamenala, že mnohí študenti dostanú príležitosť práce už počas štúdia. „Ľudia by mali byť na konci štúdia hlavne bystrí. Cieľom je, aby rýchlo a iným spôsobom dokázali spravovať množstvo informácií, ktoré majú v tom istom čase už aj všetci ostatní,“ vysvetlila. Poukázala tiež na to, že jedna vec sú zručnosti a druhá sú schopnosti, bystrosť a umenie vyhýbať sa manipulácii. „Overovať fakty je kľúčovou schopnosťou budúcich novinárov.“

    Spomenula aj prípad z minulosti, kedy po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky, začali mať študenti strach. ,,Bolo to niečo, čo som u nich predtým nevidela. Zapochybovali, či majú na to, aby do tejto profesie vstúpili poctivo. Dúfam, že sme to prekonali a že sme toto obdobie zvládli,“ nadviazala na mnohé podujatia, ktorých mali študenti možnosť zúčastniť sa, ktoré podľa jej názoru k zvládnutiu situácie pomohli. ,, Aj keď táto situácia nesmie byť zabudnutá, ani premlčaná, nesmieme sa báť,“ dôrazne dodala dekanka Paneurópskej vysokej školy na záver.

    Online spojenie bolo žiaľ s pani profesorkou z technických príčin nutné ukončiť skôr. Rozlúčila sa s poďakovaním všetkým prítomným, všetkým poslucháčom a aj študentkám mediálnej fakulty Paneurópskej vysokej školy, ktoré boli na konferencii prítomné. S motivačnými slovami: ,,Šport má robiť radosť. Tým, ktorí ho vykonávajú, tým, ktorí o ňom informujú, aj tým, ktorí sa na tom organizačne podieľajú,“ bolo online spojenie v diskusii ukončené. 

    Aké kroky politikov by pomohli posunúť šport v spoločnosti? 

    „Mali by sa zamyslieť nad tým, akú pozíciu šport zastáva. Tiež nad tým, akú mieru pozornosti na všetkých úrovniach by mu mali venovať. V tejto chvíli by mi stačilo, keby boli ochotní prijať a počúvať nás. Keby boli ochotní pozrieť sa na niektoré projekty mnohých klubov, ktoré by pozíciu športu na Slovensku mohli posunúť významne vpred," odpovedal prezident slovenského futbalového zväzu Ján Kováčik. „Šport je na okraji spoločnosti. Nie je mu venovaná taká pozornosť, aká by mala byť,“ dodal.

    Vladimír Pančík sa k týmto slovám pridal a podporil vysokú pozíciu Jána Kováčika.
    „Šport štátu robí aj reklamu. Je to istá reklama zdarma. Do športu treba peniaze „naliať“ a samozrejme ich transparetne kontrolovať," následne vyjadril svoj pozitívny názor k novému zákonu o športe, s ktorým sa to výrazne zlepšilo. „Samozrejme, nechcel by som žiť v krajine, kde dáva štát viac peňazí do futbalu, ako do vzdelania. Aj tak je však toho, ako sa štát do športu na Slovensku snaží investovať, jednoducho málo,“ vyjadril sa.

    Okrajovú kritiku dostala aj komunikácia a koordinácia so športovými hnutiami v čase protipandemických opatreniach počas Covidu-19, čo hovorí samé za seba o súčasnej politickej generácii a jej postavení k športu. 

    Aký šport má najvyššiu čítanosť? 

    Diskutujúci zdieľali názor, že medzi najpopulárnejšie témy patria práve podujatia. Zimné a letné Olympijské hry, futbalové, či hokejové majstrovstvá. Je jasné, že zo športov vo všeobecnosti majú u nás najväčšiu pozornosť futbal a hokej, ale rastúca, aj klesajúca popularita ako športov, tak aj športovej terminológie ide ruka v ruke s výkonmi reprezentantov v nich.

    Druhé a tretie miesto v súčasnosti obsadzujú cyklistika a lyžiarstvo, vzhľadom na Petra Sagana a Petru Vlhovú. Je to však vždy silno ovplyvnené samotnými športovcami. Sú to práve extrémy, pozitívne, aj negatívne, ktoré majú zväčša najvyššiu čítanosť.

    Ako šport viac dostať do popredia?

    „Emócia a príbeh sú jednými z hlavných pútačov pozornosti,“ zhodli sa všetci hostia.
    Priniesť niečo veľké a netradičné je vždy jednou z možností. Spôsobov, ako upútať pozornosť je množstvo, treba len nájsť ten správny.

    „V športe stačí jeden prelomový okamih, ktorý napíše príbeh a môže nastať veľká zmena. Taký príbeh sa nedá vymyslieť, skrátka musí vzniknúť. Ak sa tak ale nestane, je dôležité niečoho sa chytiť a to môžu urobiť len ľudia, ktorí to prostredie poznajú absolútne dôkladne a detailne,“ povedal prezident Slovenského futbalového zväzu.

    K otázke sa vedúci futbalového oddelenia denníka Šport, Vladimír Pančík sa vyjadril takto: ,,Podporu malých športov máme veľkú a rozhodne najväčšiu v rámci športovej žurnalistiky. Vo všeobecnosti ale platí, že keď som malý, snažím sa zviditeľniť. Je dobré, keď je tam snaha prinášať témy. Povinnosťou novinára je témy si hľadať, je však dobré, keď im témy napríklad menšie, menej sledované kluby niekedy podsunú.“

    Na čo predstaviteľ denníka N na diskusii nadviazal tým, že pri malých športoch je veľmi dôležitá marketingová stránka a uviedol príklad MMA, ktorého popularita na základe marketingovej stratégie výrazne v posledných rokoch narástla. Zaznel aj príklad zo zahraničia pripravovaného dokumentu Amazonu o Arsenale, či dokumentárnom seriáli ,,The Last Dance" o Michaelovi Jordanovi, ktorý je spracovaný tak, že si ho pozrie aj človek, ktorý nemusí byť nutne fanúšikom NBA. Pri takýchto projektoch je veľká šanca, že sa zvýši popularita. Stúpnu ceny produktov a zvýšia sa predaje. ,,Marketing sa vyvíja a je to recept, ako si získať popularitu,“ povedal na záver. 

    Slová prezidenta SFZ na záver 

    Na zakončenie diskusie ešte vyslovil pár prianí: ,,Nie som tu od toho, aby som kázal, či robil mentora, nazvem to zbožnými želaniami. Od médií by som si želal, aby sme k sebe boli hlavne v kľúčových situáciách o niečo prajnejší,“ k čomu dodal, že slovenské médiá sú v porovnaní s ostatnými krajinami často zbytočne negatívne už predtým, ako sa niečo reálne stalo.

    „Tiež by som si želal, aby slovenskí diváci nesledovali športy v jazykoch, ktoré nie sú ich materinské. Pre Slovákov čeština nie je prvý jazyk. Želal by som si, aby sme tieto zápasy pozerali prioritne na slovenských kanáloch.“

    Na úplný záver ešte povedal: ,,Moja jediná naivita pred 11 rokmi, keď som nastúpil do funkcie bola, že som si myslel, že si médiá samy od seba určite všimnú, keď urobíte niečo dobré. Nie je to tak. Aby to tak bolo, to je moje ďalšie zbožné želanie.“

    DVOJ_konf_Foto_4_page_001
    (Foto: Miroslava Petrášová)

    Autor: Eva Kolarovská 

    Kniha Miroslava Mackulína - Mentalita víťaza

    O mentalite víťaza

    AquaCity hotel v Poprade tento rok už po deviaty krát otvoril svoje brány dvoj-konferencii Šport a médiá a Šport a právo 2021. Jedným z blokov na programe konferencie Šport a médiá bol aj rozhovor so spoluautorom knihy Mentalita víťaza je v každom z nás... Miroslavom Mackulínom.

    DVOJ-konf Foto 3-page-001_1
    (Foto: Miroslava Petrášová)

    Ak si myslíte, že mentalitu víťaza majú v sebe iba olympijskí víťazi, majstri sveta, alebo Európy, s najväčšou pravdepodobnosťou budete musieť pripustiť, že sa mýlite. Ak Vám ale toto tvrdenie nestačí, stačí sa len začítať do tejto jedinečnej knihy, ktorá vám ukáže, že mentalita víťaza skutočne je v každom z nás, tak ako sa to píše na jej obale.

    Predstavenie knihy

    Rozhovor vedený jedným z troch moderátorov v popradskej konferenčnej sále, Róbertom Kotianom, začal otázkou, čo pána Mackulína viedlo do smerov, o ktorých kniha hovorí.

    Spoluautor knihy začal tým, že vyjadril vďaku za skúsenosti, ktoré mu ako jeho akademický život, tak aj manažérska prax priniesli. Priznal, že po všetkých nástrahách, ktoré mu život priniesol, sa mu už raz stalo, že takmer dospel do bodu, kde bol blízko k vyhoreniu. Ako vysvetlil hneď na úvod, je síce človekom, ktorý športové skúsenosti má, no nikdy sa žiadnemu športu profesionálne nevenoval. Boli to práve jeho dcéry, ktoré ho k myšlienkam, ktoré v knihe sú, motivovali. Obe dcéry študovali a venovali sa basketbalu v Kanade. Bol to práve výlet tam, ktorý ho prinútil o tejto tematike rozmýšľať ešte viac. Rozhovory s rôznymi ľuďmi a trénermi v Kanade Miroslava veľmi inšpirovali a mentálny tréning ho chytil za srdce tak, že sa o tieto poznatky chcel podeliť aj s ľuďmi na Slovensku.

    „Ísť za mentálnym trénerom nie je pre individuálneho človeka na Slovensku s tak trochu konzervatívnym nastavením častokrát najjednoduchšie,“ podotýka Miroslav a pokračuje: „U športovcov je bežným javom to, že fyzické telo príde do stavu, kde všetko funguje tak, ako má. Už nie je čo zlepšovať okrem práve mentálnej stránky. Zápasy a kľúčové situácie sa rozhodujú práve v hlave. Sú to práve momenty zúfalstva, ktoré človeku ukážu, že mentálne je na čom pracovať a za to sa určite netreba hanbiť," vysvetľuje.
    „Každý jeden z nás je originál a každý jeden z nás si vytvára bariéry sám," pripomína.

    Ako sa to píše aj na zadnej strane knihy, zaručený recept na úspech neexistuje. Nie je žiadny návod a nie je ani žiadna kniha, ktorá vám proces opíše od A po Z. Také niečo nie je možné napísať a pritom zaručiť, že to bude fungovať pre každého jedného človeka na svete. „Recept má každý z nás špecifický na základe sebapoznávania. Treba sa spoznať, poznať a vedieť, čo je dobré pre nás ako pre individuálnu bytosť,“ podotkol.

    Neskôr v interview so študentkami z mediálnej fakulty Paneurópskej vysokej školy, ktoré sa dvoj-konferencie zúčastnili, na otázku, čo preňho bolo hlavnou motiváciou odpovedal: „Práca so športovcami a trénermi, práca s mládežníckymi hráčmi a ich rodičmi. A hlavne to, že od slovenského autora knihu s takouto tematikou ešte nemáme.“

    Je kniha iba pre športovcov?

    Mentalita víťaza je rozhodne knihou aj pre širokú verejnosť. Je určená ako športovcom, tak aj ľuďom, ktorí hľadajú motiváciu a inšpiráciu v každodennom živote. Hlavným poslaním knihy je ponúknuť inšpiráciu pre všetkých, ktorí hľadajú myšlienky na zamyslenie, nové nápady a odpovede na mnohé otázky. Každý má tie svoje.

    Ako si získavate dôveru?

    "Snažím sa precítiť človeka. Načúvať a vcítiť sa doňho. Žijeme v tak rýchlej dobe, že na komunikáciu už poriadne ani nie je čas." Mentálny kouč Miroslav sa snaží byť práve tým, kto načúva. Získať si niekoho dôveru je často krát výzva sama o sebe a získať si ju tak, aby ľudia na vaše rady skutočne počúvali, môže byť niekedy až umením. „Prvý kontakt je veľmi dôležitý. Otvoriť náruč a povedať, dať pocítiť, že ,,som tu skutočne pre teba" je to, čo zohráva najväčšiu rolu,“ vysvetľuje a stavia na filozofiu, že empatia dokáže skutočne robiť zázraky obzvlášť vtedy, keď má byť celý tréning hlavne o mentálnej stránke človeka.

    Spoluautorkou knihy je Marta Fartelová. Aký bol jej vklad?

    „Chcel som získať niekoho, kto by mi v tomto smere poradil. Osobne som ju nepoznal, ale stačilo mi na Googli si nájsť, že je spisovateľkou a matkou dvoch športujúcich detí." Miroslav Mackulín ešte vyjadril svoju úprimnú vďaku za výbornú spoluprácu.

    Rada pre rodičov

    Na záver ešte dodal, že prostredie hrá jednu z najdôležitejších úloh. „Vytvoriť tie správne podmienky a dbať na spätné väzby dieťaťa, je to, na čom si treba obzvlášť dať záležať. Treba nechať dieťa sa rozvíjať a nič mu svojím niekedy možno až príliš ambicióznym prístupom neznechutiť.“ Ambiciózny a ctižiadostivý prístup samozrejme zväčša pramení z lásky, avšak nemusí byť pre dieťa správny a na to si treba dať pozor.

    Viac o autorovi

    „Kniha je odrazom mojej životnej cesty,“ píše spoluautor v diele. Pred jedenástimi rokmi vystúpil zo svojej komfortnej zóny. Post vrcholového manažéra opustil a vydal sa na, ako to sám nazval, „mínové pole,“ ktoré nesie názov mentálny koučing. Na Slovensku nebol vtedy takmer vôbec rozšírený a na mentálnych trénerov sa u nás pozerali iba tak „cez prsty.“

    „Mám rád výzvy a rád ochutnávam pre mňa nepoznané veci, či situácie, ktoré ma občas zrazia na kolená, aby som sa mohol opäť postaviť a znášať život vo všetkých jeho farbách,“ hovorí pozitívne nastavený Miroslav.

    Spolupracoval už s mládežníckymi reprezentáciami vo futbale a basketbale, tiež s futbalovou akadémiou MŠK Žilina a športovcami ako sú Tomi Kid Kovács, Jaroslav Kentoš, či Robo Boženík. Je organizátorom dvadsiatich ročníkov populárneho futbalového turnaja osobností Westton Cup a mnohých ďalších projektov.

    Autor: Eva Kolarovská

    Od profesionálneho športu k moderovaniu

    Po tom, ako svoje kariéry v profesionálnom športe ukončili, neopustili ho úplne. Ostali pri ňom v inej forme. Stali sa z nich športoví komentátori a v popradskej konferenčnej sále sa podelili o svoje skúsenosti, zážitky a historky.

    MP2_page_001
    (Foto: Miroslava Petrášová)

    Súčasťou deviateho ročníka dvoj-konferencie „Šport a médiá 2021“ a „Šport a právo 2021“ bola aj diskusia s názvom „Športovci v moderátorskom kresle” vedená moderátormi Martinom Čánikom a Jurajom Čurným. Do kresiel si v jednom z blokov v rámci konferencie „Šport a médiá 2021“ v hoteli AquaCity v Poprade, ktorá sa uskutočnila 27. októbra, sadli bývalí top športovci, ktorí reprezentovali Slovensko na významných medzinárodných športových súťažiach - lyžiarka Jana Wolnerová, divákom známa ako Gantnerová, bývalá biatlonistka Martina Halinárová-Jašicová, bývalý futbalista Marián Zeman a bývalý hokejista Boris Valábik, ktorý nemohol byť fyzicky prítomný, ale vďaka moderným technológiám sa mohol podujatia zúčastniť online.

    Ako ste vnímali komentátorov svojich športov?

    Všetci hostia sa zhodli, že si spomínajú hlavne na Gaba Zelenaya, Karola Poláka, Mateja Hajka a a neskôr už aj Marcela Merčiaka.

    Prechod od športu ku komentovaniu

    Mariána mali novinári radi už ako športovca. Spomína, ako mu rozprávanie išlo vždy celkom ľahko a uľahčil tak novinárom robotu, keďže nemuseli veľa strihať. Komentovaniu sa začal venovať ešte počas svojej aktívnej kariéry a prechod bol preňho taký plynulý, že nad ním nijak obzvlášť nepremýšľal. S úsmevom povedal, že si zväčša zapamätá iba tie informácie, ktoré ho naozaj zaujmú. Tiež, že pred svojimi komentátorskými výkonmi býval v začiatkoch o niečo nervóznejší, ako pred tými športovými. „Celý život bojujem s tým, koľko mám hovoriť. Väčšinou mi hovoria, že hovorím veľa. V začiatkoch som hovoril málo, teraz to už ide prirodzenejšie“ priznáva a vysvetľuje, že je to však vždy ovplyvnené aj reakciami publika, ktoré ho počúva. ,,Čo sa týka kritiky, v rámci kolektívnych športov je negatívny zápas málokedy dobrý. Trvá dlho a keď deväťdesiat minútový zápas nevyjde, kritika potom tiež zväčša trvá deväťdesiat minút. Je ťažké odhadnúť, koľko hovoriť a koľko kritizovať,“ pokračuje. „Niekedy počúvam, že som nemusel tak veľa hovoriť, niekedy, že tak málo," poukázal na obtiažnejšie momenty komentovania bývalý futbalista.

    „Vetu „poď ty to dáš na prvú“ som od novinárov počúvala pomerne často,“ spomína Martina. „Spýtaj sa ma a ja ti odpoviem. Myslím si, že debata musí byť konštruktívna. Čo na srdci, to na jazyku," stručne opisuje. ,,Každý má iný názor. Každý vníma komentátora úplne inak," uviedla príklad zo skúsenosti, kde mali dvaja poslucháči na to, čo v prenose hovorila dva úplne rozličné názory.
    ,,Bývalé biatlonové vedenie mi za konštruktívnu kritiku raz povedalo, že nie som odborník. To ma vtedy veľmi bolelo, ale bola to ďalšia škola do života," spomína.
    Na konferencii sa s publikom podelila aj o úsmevnú príhodu, keď pri komentovaní nastal výpadok signálu a musela hovoriť ďalej. Ľudia si absolútne nič nevšimli, situácia bola zachránená a nakoniec bol z toho skvelý výkon.
    Komentovaniu sa začala venovať ako štyridsiatnička a poukázala tiež na to, že vďaka svojím životným skúsenostiam nepociťovala pri myšlienke, že ju počúva celá republika žiadnu výraznú trému. „Mám nádherné zážitky a od začiatku ma to veľmi bavilo,“ dodala s úsmevom.
    Bývalá biatlonistka so silnou charizmou vysvetlila: „Mám rada pravdu a nemám rada alibizmus, obzvlášť nie v športe.“ Niekedy mala aj neprajníkov a boli aj takí, hlavne samotní biatlonisti, ktorí ju ako komentátorku nechceli z dôvodu, že brali jej pravdu príliš osobne.
    Cení si aj dobrú radu do života, ktorú vo svojich začiatkoch dostala. Veta: „hovor len krátke vety," jej bola počas tejto kariéry veľmi nápomocná. „Zbytočne sa nezamotávam a snažím sa brať si rady starých kamarátov k srdcu," spomína na svoju dobrú kamarátku Jarku Hargašovú, Stana Gálisa či Jána Žgravčáka.

    V prípade úprimnej a priamej pravdy sa Boris Valábik stotožnil s Martininým názorom a pridal ešte, že je rád, že tento názor nemá iba on. „Ak budeš pritakávať, nikoho neurazíš. Máš dlhú životnosť. Povedať ale veci priamo, čo je práve to, čo je športovcom bližšie, má väčší efekt. Niekoho si tým získate, iného znepriatelíte. Na Slovensku sa to vníma oproti iným krajinám dosť silno,“ povedal bývalý hokejista.

    Bývalá lyžiarka Jana Wolnerová, sa vyjadrila, že bola publikom už veľa krát kritizovaná za to, že neprejavila veľkú nadšenosť, akoby bola fanúšik. „Som tam ako odborník, nie ako fanúšik,“ stručne vysvetlila. "Či budete vysvetľovať chyby ako odborník alebo budete hovoriť veci, ktoré môže povedať aj váš spolukomentátor, alebo hocikto iný, je na vás. Treba vedieť posúdiť, čo je pre diváka väčšia pridaná hodnota. Keby som popisovala jazdu, tak ako ju vidím ja, rozumeli by mi asi štyri percentá divákov a ten zvyšok nevie, na čo sa pozerá," priblížila publiku.

    Rozhovory hneď po zápase

    „Ako bývalí športovci situácie vnímajú trochu inak a častokrát sa stane, že to verejnosť môže vnímať negatívne,“ zhodli sa všetci štyria hostia. Súhlasili tiež s faktom, že po preteku, či zápase sú emócie skutočne obrovské a keď máte zrazu hovoriť plynulé vety v zlomku sekundy, je to takmer nemožné. Veľa krát sa tak stane, že sú športovci verejnosťou kritizovaný za to, že nevedia plynule hovoriť. Tiež poukázali na to, že sama otázka je už častokrát položená tak, že je automatické na ňu odpovedať slovami ,,tak určite" a podobnými frázami.

    Juraj Čurný, nadviazal na tému a poukázal na rozhovory so športovcami počas prestávok hokejových a najnovšie už aj futbalových zápasov. ,,Hráč je nastavený na to, že keď sa odpíska polčas, chce ísť do kabíny, aby si tam mohol sadnúť so svojimi spoluhráčmi a s trénerom. Osobne som sa ako divák ešte nikdy nič podstatné z týchto rozhovorov nedozvedel," súhlasil s faktom, že je ťažké hovoriť pod záplavou emócií.
    Bývalá biatlonistka a súčasná komentátorka Martina však vysvetlila, že je to s každým športom inak. Pripúšťa, že pri hokeji, futbale a podobných športoch je to iné, ale biatlon je špecifický. Pripomenula nám moment, kedy si Paulína Fialková plačom po výkone získala veľké množstvo fanúšikov a vyzdvihla tým dôležitosť empatického cítenia.
    ,,V biatlone sa nesúťaží za veľké peniaze, súťaží sa za Slovensko. Je tam ten pocit, že som povinná zdieľať s ľuďmi svoje prvé emócie. Ľudí to baví, vidia, ako vie šport emočne skutočne bolieť," vysvetlila a dodala myšlienky, ktoré popisujú rešpekt diváka: ,,Je to borec, ona to dala. Aj s tými slzami to dala."

    Aké to je, keď máte ako moderátorskí experti ohodnotiť niekoho, kto je vašim blízkym priateľom?

    Boris odpovedal ako prvý a vyjadril veľkú vďaku za to, že je s väčšinou súčasných hokejistov kamarát. K faktu, že súčasťou komentovania nie je iba chváliť, ale aj hodnotiť a kritizovať dodal: "Mám obrovské šťastie, že to hráči neberú osobne."
    Skromne povedal, že sa necíti byť silným expertom, iba bývalým hráčom, ktorý jednoducho hovorí zo svojich mnohých skúseností. Tiež vysvetlil, že taký človek, ktorého má každý rád a každý s ním súhlasí, neexistuje. Osobne mu vždy záležalo na tom, ako jeho slová ostatní hokejisti vnímali. Často dostáva spätnú väzbu, že sú hráči radi, že ich konečne niekto pravdivo skritizoval. Vnímajú to profesionálne. ,,Vedia že som ich neskritizoval zbytočne. Vedia, že bola chyba reálna a nie vymyslená. Som rád, že to tak berú. Keby to chalanom vadilo, nerobil by som to."
    Verejnosť a diváci síce kritizujú radi, ale k tomu len dodal: ,,Nebudem sa hrať na niečo, čo nie som. Radšej tú kritiku znesiem." Názory divákov ho samozrejme zaujímajú tiež, a veľmi, ale priznáva, že hráči majú prednosť. Je tomu tak, pretože práve oni sú tí, ktorí o tom danom športe vedia najviac. ,,V sebaistom postoji pri mojej kariére komentátora mi najviac pomohli spätné väzby hráčov," za čo im ešte vyjadril svoju vďaku.

    Marián priznal, že zo súčasnej futbalovej reprezentácie nikoho bližšie nepozná. ,,Základom je nikoho nezosmiešniť a nezhodiť. Stačí iba poukázať na chybu, netreba to o nič viac rozvíjať," vysvetlil a poukázal na časté zbytočné poznámky. Publiku pripomenul aj myšlienku, že do negatívnej kritiky treba primiešať pozitívne myšlienky.“

    Aký by mal byť dobrý spolukomentátor?

    Zaznela odpoveď od Martiny Halinárovej-Jašicovej: „So svojím spolukomentátorom si tiež treba „sadnúť“ a stavať na empatii,“ čo bývalý futbalový hráč ešte doplnil tým, že je niekedy nutné aj prispôsobiť sa, pretože každý má svoj štýl, čo prirovnal k svojej spolupráci s Marcelom Merčiakom. Rovnako to funguje aj s celým tímom, ktorý je navôkol.
    Marián prirovnal Slovensko aj k Holandsku, kde dlhšie pôsobil: „Holanďania sú veľmi otvorení. Komentátori sa v štúdiu dokážu hádať, kričať na seba, nesúhlasiť so sebou a väčšinou sa nikto neurazí. Komentátori sa púšťajú aj do hráčov, niekedy až neuveriteľným spôsobom,“ tiež pridáva, že mentalita je tam však iná a ľudia sú celkovo otvorenejší. Naši komentátori sa do svojich odborných názorov väčšinou nemiešajú. Hostia sa však zhodli, že im v štúdiách chýbajú väčšie debaty a výmeny názorov pretože, ľudí takéto veci zaujímajú.

    Vidíte sa pri komentovaní v niekom zo športovcov?

    Janka sa vyjadrila, že určite nie, pretože každý pretekár je iný a individuálny. „Nevidím sa v nich, skôr sa z nich teším."

    Boris Valábik s úsmevom povedal, že sa vidí v najmä tých, ktorí urobia nejakú hlúpu chybu. Vždy mu ho príde ľúto a vždy sa do nich vcíti. Má voči takýmto hráčom empatiu. Takéto silné emocie však nemôže prejaviť nahlas, aj tak musí dať do popredia chybu a istým spôsobom ho skritizovať. ,,V hokeji je dobré, že sa to väčšinou rozloží na viacerých hráčov a nenesie tú chybu iba jeden hráč," to mu vždy vadilo, pretože to nie je fér. V minulosti mu pri komentovaní vadilo práve to, že sa to hodilo iba na jedného hráča. „V hokeji je to málokedy chyba iba jedného hráča,“ podotkol.

    Je komentovanie dobrý zdroj príjmov?

    Nie je to zdroj príjmov ktorý by spravil v živote nejaký výrazný rozdiel. Rokmi sa to zlepšilo, je to badateľne lepšie. Nerobia to však za peniaze. Síce by ich to neuživilo, ale robia to radi.
    Spolukomentátorov je ale viac ako v minulosti a zlepšuje sa to.

    Budúcnosť spolukomentovania

    Bývalí profesionálni športovci sa vyjadrili, že ich slovenská televízia ako divákov pomaly stráca, pretože je kvalitných odborníkov u nás málo. Zaujímavosť informácií je síce dobrá, no odbornosťje vyššia u našich českých susedov.
    „Športovcov by sme mali mediálne trénovať, chýba im to. Ak mediálny tréning budú mať, budú na dobrej ceste k tomu, aby raz mohli byť spolukomentátormi. U nás v športe chýbajú dobre edukovaní moderátori a naši športovci nie sú cvičení na to, aby po športovo aktívnom živote fungovali ďalej, napríklad, ako komentátori," vysvetlila bývalá profesionálna lyžiarka Janka Wolnerová.

    ,,Hráči musia vedieť, o čom môžu a o čom nemôžu hovoriť. Vo futbale to funguje iba v špičke, ale v posledných rokoch sa to zlepšuje," súhlasil Marián.

    „V hokeji sa veľmi dbá na to, aby sa nepoškodilo meno a vizáž klubov, tímov, či hráčov. Niekedy sa zdá, že sú chalani skúpi na slovo no vo väčšine prípadov je to práve z tohto dôvodu," nadviazal na tému Boris a pochválil hokejový svet za stále sa zlepšujúci mediálny tréning hráčov.

    Rada do budúcnosti od Borisa...

    ,,Šport nie je iba zábavka, je to oveľa viac. Dieťa sa vďaka športu naučí mnohým veciam," Boris vymenoval príklady ako disciplína, dochvíľnosť, kolektívne vnímanie a schopnosť postaviť sa znovu na nohy, keď niečo nevyjde.
    Bývalý profesionálny hokejista ešte poradil, aby deti nerobili šport iba preto, aby jedného dňa dosiahli obrovské úspechy, ale radšej kvôli tomu, čo ich do života môže naučiť. Poukázal na to, že vďaka športu sa z vás dokáže stať lepší človek a je to škola života ako žiadna iná.

    Myšlienka na záver: „Je dôležité dobre sa prezentovať v médiách. Všetky druhy komunikácie sú dôležité, pretože aj to zvyšuje samotnú popularitu športu a športovcov.“

    MP1_page_001
    (Foto: Miroslava Petrášová) 

    Autor: Eva Kolarovská  

    Text pokračujúci za zbalovacím obsahom

    Komentáre
    Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
    Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
    Prihlásenie
    Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený
    • Pre využívanie týchto funkcií musíte byť prihlásený

    Online prenos

    Udalosti a podujatia

    • Žiadne udalosti