Judikát Jtk 4/2010 - Nariadenie výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti (§ 437 ods. 4 Tr. por.) -“fikcia nepostihnutia za priestupok” NEPREČÍTANÉ 

uznesenie KS ZA sp.zn. 1Tos/4/2010

1Tos/4/2010-272

U Z N E S E N I E

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Pavla Polku a JUDr. Adriany Gallovej, na neverejnom zasadnutí konanom 26. januára 2010 prejednal sťažnosť podanú odsúdeným P. M. proti uzneseniu Okresného súdu Ružomberok, č.k. 2T/32/2005-258 z 30.11.2009 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdeného P. M. z a m i e t a, pretože nie je dôvodná.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ružomberok uznesením, č.k. 2T/32/2005-258 z 30.11.2009 podľa § 437 ods. 4 Tr. por., s poukazom na ust. § 415 – 417 Tr. por. a § 70 ods. 1 Tr. zák. vyslovil, že odsúdený P. M. sa v skúšobnej dobe po podmienečnom upustení od výkonu zvyšku zákazu činnosti viesť motorové vozidlá neosvedčil, a preto zvyšok trestu zákazu činnosti v trvaní 14 mesiacov a 20 dní, ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Ružomberok, sp.zn. 2T/32/2005 z 31.10.2005 v trvaní 3 roky, od výkonu ktorého bolo upustené uznesením Okresného súdu Ružomberok, sp.zn. 2T/32/2005 z 3.9.2007 a bola mu určená skúšobná doba 18 mesiacov, vykoná.

Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa v podstate tak, že odsúdený P. M. neviedol v skúšobnej dobe riadny život. Poukázal na to, že odsúdený sa v posudzovanej skúšobnej dobe po podmienečnom upustení od výkonu zvyšku zákazu činnosti opakovane dopúšťal dopravných priestupkov v súvislosti s používaním motorového vozidla, čo svedčí o jeho neúctivom postoji k dodržiavaniu zákona. Porušenia dopravných predpisov sa dopustil v deviatich prípadoch, za čo mu boli ukladané blokové pokuty v rozpätí od 500,- Sk do 2.000,- Sk. Z odpisu registra priestupkov zistil, že v roku 2007 bol P. M. postihnutý za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. Odsúdený bol dostatočným spôsobom upozornený na plnenie si svojich povinností v čase plynutia skúšobnej doby po tom, ako mu bola daná dôvera a vodičské oprávnenie mu bolo predčasne vrátané.

Proti uzneseniu podal riadne a včas prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť odsúdený P. M.. V písomnom odôvodnení uviedol, že s rozhodnutím okresného súdu sa nemôže stotožniť. Poukázal na to, že konajúci súd svoje rozhodnutie o jeho neosvedčení sa založil na zistení, že on bol v priebehu skúšobnej doby viackrát priestupkovo prejednaný, pričom tento svoj záver oprel o výpis z karty vodiča. Podľa jeho názoru pre vydanie rozhodnutia o neosvedčení sa v danej veci to nebol postačujúci listinný dôkaz, a bolo minimálne namieste zabezpečiť príslušné priestupkové spisy a skúmať povahu priestupkov, za ktoré mal byť potrestaný. Pri rozhodovaní bol priložený neúmerný dôraz na obsah záznamu v priestupkovom registri dopravného inšpektorátu, pričom nebolo dané do vzájomného pomeru to, že pracuje na základe riadnej pracovnej zmluvy, jeho pracovným zaradením je aj práca vodiča, že sa proti jeho osobe nevedie žiadne trestné stíhanie a nemá žiadny nový záznam v registri trestov, ani to, že po právoplatnom skončení jeho trestnej veci prispieval poškodeným na náhradu škody pravidelnými mesačnými platbami nad rámec plnení, ktoré poškodeným poskytla poisťovňa. Tiež nebolo zohľadnené, že posledný z dopravných priestupkov mal spáchať 7.10.2008, teda pred viac ako jedným kalendárnym rokom. Podľa jeho názoru, ak od spáchania posledného priestupku uplynula taká doba, nie je možné na ich povahu prihliadať a pri rozhodovaní o osvedčení sa nie je možné brať na tieto rozhodnutia o priestupkoch zreteľ. Aj keď priestupkový zákon nepozná inštitút zahladenia potrestania za priestupok, je nutné v tomto smere uplatniť princíp analógie legis, a uplatniť na danú otázku právne vzťahy najbližšie priestupkom, teda právnu úpravu vzťahujúcu sa na disciplinárne delikty. Ak priestupok je svojou povahou postavený na roveň disciplinárnym previneniam, potom je danú otázku zahladenia potrestania za priestupok potrebné riešiť analogicky, ako to riešia iné právne predpisy, ktorými sú zákon č. 73/1998 Z.z. (§ 61 ods. 1), zákon č. 346/2005 Z.z. (§ 133 ods. 1), zákon č. 154/2001 Z.z. (§ 215), zákon č. 200/1998 Z.z. (§ 57 ods. 1) a zákon č. 385/2000 Z.z. (§ 134 ods. 1). Taký výklad dôsledkov potrestania za priestupok, ktorý by umožňoval prihliadnuť na spáchanie priestupku bez časového obmedzenia, považuje za neprípustný. Trestnoprávna úprava dokonca pri trestných činoch počíta so vznikom momentu, keď predchádzajúce odsúdenie nie je možné brať do úvahy pri hodnotení odsúdenej osoby. Nakoľko priestupky sú oveľa menej spoločensky nebezpečné konania než trestné činy, je uplatnenie vyššie uvedených záverov na danú problematiku z pohľadu obhajoby plne dôvodné. Priestupky, na ktoré bolo pri rozhodovaní o jeho neosvedčení sa poukázané, boli všetky prejednané v blokovom konaní, bolo o nich právoplatne rozhodnuté. Ani orgán prejednávajúci priestupky nepovažoval za potrebné pôsobiť na odsúdeného sankciou zákazu činnosti. Poukázal na to, že vždy sa jednalo o drobné priestupky. Nikdy nešlo o priestupok spočívajúci v požití alkoholických nápojov alebo o priestupok, ktorý by sa nedal prejednať v rámci blokového konania. Sankcie uložené za tieto priestupky boli mierne a vždy zaplatené. Aj keď počet priestupkov je vyšší, nemožno nevidieť, že on ako zamestnanec – vodič v rámci pracovných úloh musí každý deň prejsť niekoľko desiatok až stoviek kilometrov na motorovom vozidle, preto by podľa jeho názoru malo byť prihliadané aj na pomer spáchaných priestupkov a počet najazdených kilometrov. Pokiaľ ide o povahu spáchaných priestupkov, je namieste poukázať na vyjadrenie odsúdeného, podľa ktorého niektoré z priestupkov spočívali v nedodržaní predpísaných náležitostí stavu lekárničky, resp. v zlom technickom stave vozidla, pričom odsúdený používal vozidlo svojho zamestnávateľa. Žiadny z priestupkov nebol takej povahy, že by v dôsledku jeho spáchania bola zapríčinená dopravná nehoda. S postupom súdu prvého stupňa, ktorý svoj záver o jeho neosvedčení sa založil na daných rozhodnutiach o priestupkoch, sa nemožno stotožniť aj preto, že za spáchanie týchto právoplatne prejednaných priestupkov by bol de facto druhýkrát potrestaný, čo by odporovalo zákazu „ne bis in idem“. S ohľadom k vyššie uvedenému navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie postupom podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.

K sťažnosti odsúdeného sa vyjadrila prokurátorka, ktorá uviedla, že rozhodnutie okresného súdu považuje za správne a zákonné. Podľa jej názoru rigorózny výklad zásady „ne bis in idem“, aký prezentuje obhajca odsúdeného v predmetnej sťažnosti, by následne nedovoľoval riadne rozhodnutie o správaní sa odsúdeného v skúšobnej dobe po podmienečnom upustení od výkonu zvyšku zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Práve predmetné priestupkové konania sú dôvodom na také rozhodnutie, aké bolo vydané okresným súdom, nakoľko poukazujú na nedisciplinovaného vodiča, ktorý ako vodič z povolania by si mal byť vedomý svojich pracovných povinností súvisiacich s premávkou na pozemných komunikáciách. Preto navrhla sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietnuť.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že sťažnosť odsúdeného P. M. nie je dôvodná.

Krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Výrok o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá a vykonaní zvyšku tohto trestu zákazu činnosti, zodpovedá stavu veci a zákonu.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť žiadnu chybu či nedostatok, pričom odôvodnenie uznesenia učinil prvostupňový súd zodpovedajúcim spôsobom, dostatočne, a preto krajský súd v zásade na odôvodnenie napadnutého uznesenia odkazuje.

Preskúmaním spisového materiálu krajský súd dospel k zhodnému záveru ako okresný súd, že odsúdený P. M. počas plynutia skúšobnej doby, určenej mu uznesením Okresného súdu Ružomberok, sp.zn. 2T/32/2005 z 3.9.2007 – právoplatným toho istého dňa, t.j. 3.9.2007, ktorým bolo podmienečne upustené od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, neviedol riadny život, pretože v čase plynutia skúšobnej doby sa opakovane dopúšťal priestupkov v cestnej premávke, t.j. porušoval povinnosti vyplývajúce mu ako vodičovi z právneho predpisu upravujúceho pravidlá cestnej premávky.

K jednotlivým dôvodom prezentovaným sťažovateľom v jeho sťažnosti nadriadený súd naviac poznamenáva i nasledovné.

Podľa názoru krajského súdu je výpis z evidenčnej karty vodiča dostatočný listinný dôkaz, z ktorého sú zistiteľné všetky podstatné údaje o počte a povahe priestupkov spáchaných v cestnej premávke a sankciách za ne uložených. Naviac, pokiaľ priestupky boli vybavené v blokovom konaní, kde pokutový blok predstavuje samotné správne rozhodnutie, priestupkový spis sa nezakladá.

Skutočnosť, že odsúdený vykonáva aj prácu vodiča, nepovažuje nadriadený súd za okolnosť svedčiacu v prospech odsúdeného, ba práve naopak, ako „vodič profesionál“ by mal mať ešte viac vodičských skúseností, dokonalú znalosť pravidiel cestnej premávky a zvýšenú snahu o ich bezpodmienečné dodržiavanie. Z rovnakého dôvodu potom neobstojí argumentácia o nutnosti prihliadať na pomer spáchaných priestupkov k počtu najazdených kilometrov.

Keďže páchateľom predmetných priestupkov spáchaných porušením povinností vyplývajúcich zo zákona č. 315/1996 Z.z. mohol byť len účastník cestnej premávky (§ 3 spomínaného zákona) alebo len vodič vozidla (§ 4 spomínaného zákona), je právne irelevantné, kto v čase spáchania týchto priestupkov použité vozidlo vlastnil. Preto neobstojí ani tvrdenie odsúdeného, že používal vozidlo zamestnávateľa.

K sťažovateľom prezentovanej teórii o použití analógie na „zahladzovanie potrestania za priestupok“ krajský súd podotýka, že i keby pripustil takýto extenzívny výklad tejto otázky, t.j. pripustil by existenciu „fikcie nepotrestania za priestupok“, ani táto by nebránila tomu, aby súd na skutočnosť, že páchateľ spáchal priestupok, prihliadal pri hodnotení jeho osoby a vyvodil z toho príslušné závery z hľadiska sklonu páchateľa k nedisciplinovanosti, nespoľahlivosti a jeho ľahostajnému vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným právnym poriadkom. Skutočnosť, že páchateľ spáchal priestupok alebo iný správny, či disciplinárny delikt, a skutočnosť, že bol za tento skutok príslušným orgánom aj potrestaný, sú dve rozdielne skutočnosti s iným obsahom, ktoré majú rozdielny význam a dopad.

„Právna fikcia nepotrestania, či nepostihnutia“, aplikácie ktorej sa sťažovateľ dožaduje, v podstate znamená zánik skutočnosti potrestania, v dôsledku čoho sa na páchateľa hľadí, akoby nebol potrestaný (postihnutý). Táto fikcia však neznamená aj zánik skutočnosti, že páchateľ spáchal priestupok, tak, že by „likvidovala“ samotný fakt spáchania tohto priestupku. Uvedenému záveru nasvedčuje aj konštrukcia tejto fikcie pri disciplinárnych deliktoch upravená v právnych predpisoch, na ktoré poukazoval sťažovateľ, nakoľko aj táto je formulovaná tak, že sa zahladzuje uložené disciplinárne opatrenie, resp. disciplinárny postih, v dôsledku čoho sa na páchateľa tohto deliktu hľadí, akoby mu nebolo disciplinárne opatrenie uložené (resp. akoby nebol disciplinárne potrestaný alebo postihnutý), neznamená to však, že disciplinárny delikt nespáchal. Účinkom tejto fikcie totiž ani pri spomínaných disciplinárnych deliktoch nie je zahladenie samotného spáchania takéhoto deliktu, ale zahladenie potrestania (postihu). Preto ani prípadná aplikácia tejto fikcie na priestupky nebráni súdu, pri skúmaní správania sa odsúdeného počas súdom určenej skúšobnej doby, prihliadnuť na samotný akt spáchania priestupku a hodnotiť túto skutočnosť z hľadiska jej materiálneho významu pre riešenú otázku.

Preto, i v prípade pripustenia analógie pri aplikácii „fikcie nepotrestania – nepostihnutia“ aj na priestupky, nemožno ignorovať fakt, že priestupok sa stal a je jedným z prejavov toho, ako sa jeho páchateľ správal v posudzovanej skúšobnej dobe.

Ďalej krajský súd dodáva, že možnosť a nutnosť prihliadať na spáchanie priestupku je limitovaná a časovo ohraničená určenou skúšobnou dobou. Súd je oprávnený a povinný preskúmavať správanie sa odsúdeného počas celej skúšobnej doby. Preto súd môže a musí pri rozhodovaní hodnotiť a prihliadnuť na všetky právne relevantné skutočnosti majúce význam pre rozhodnutie, ktoré vznikli v čase od začiatku plynutia skúšobnej doby až do jej skončenia (v danom prípade od 3.9.2007 do 3.3.2009). Z výpisu z evidenčnej karty vodiča P. M. je zistiteľné, že menovaný sa v skúšobnej dobe podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá dopustil v súvislosti s vedením motorového vozidla desiatich priestupkov v cestnej premávke, a to trikrát tým, že nedbal na dopravné značky a dopravné zariadenia (§ 3 ods. 2 písm. b/ zákona č. 315/1996 Z.z.), dvakrát tým, že na jazdu použil také vozidlo, ktoré nespĺňalo ustanovené podmienky (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 315/1996 Z.z.), štyrikrát tým, že nemal pri sebe doklady na vedenie a premávku vozidla predpísané zákonom č. 315/1996 Z.z. alebo osobitnými predpismi (§ 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 315/1996 Z.z.) a jedenkrát tým, že svoje vozidlo neprihlásil do evidencie vozidiel (§ 88 ods. 2 zákona č. 315/1996 Z.z.). I keď sa v danom prípade nejedná o závažné priestupky, nemožno opomenúť, že všetky súvisia s činnosťou (vedením motorového vozidla), vykonávanie ktorej bolo odsúdenému opätovne umožnené len v dôsledku podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. O tom, že len čiastočné vykonanie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá neprinieslo u odsúdeného P. M. očakávaný pozitívny efekt a neviedlo k zvýšeniu jeho vodičskej disciplinovanosti, svedčí predovšetkým kvantita spáchaných priestupkov a periodicita ich opakovania.

S ohľadom na vyššie uvedené nemožno rozhodnutie súdu o vykonaní zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá chápať ako opätovnú sankciu za spáchané priestupky, a to i napriek tomu, že tieto v podstate boli podkladom pre vyslovenie záveru, že odsúdený neviedol v skúšobnej dobe podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá riadny život.

Odsúdený P. M., hoci dostal od súdu vo forme „podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti“ možnosť preukázať, že dokáže byť disciplinovaným vodičom, že dokáže rešpektovať pravidlá cestnej premávky, ako i plniť si zákonné povinnosti vyplývajúce mu ako vodičovi z príslušného právneho predpisu, ignoroval túto možnosť a šancu a v skúšobnej dobe sa dopustil desiatich priestupkov na úseku cestnej premávky. Za takejto situácie nemožno vysloviť iné, len, že odsúdený P. M. neviedol v skúšobnej dobe podmienečného upustenia od výkonu zvyšku zákazu činnosti riadny život, a teda okresnému súdu neostalo iné, len rozhodnúť o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného upustenia od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti a o tom, že zvyšok trestu zákazu činnosti v trvaní 14 mesiacov a 20 dní vykoná.

Na základe uvedených skutočností krajský súd rozhodol tak, že sťažnosť odsúdeného P. M. podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol ako nedôvodnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Žiline, 26. januára 2010