Judikát Jtk 15/2010 - Podmienečné odsúdenie (§ 50 ods. 4 písm. b/ Tr. zák.) – predĺženie skúšobnej doby NEPREČÍTANÉ 

uznesenie KS ZA sp.zn. 1Tos/38/2010

1Tos/38/2010-121

U Z N E S E N I E

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Adriany Gallovej, na neverejnom zasadnutí konanom 11. mája 2010 prejednal sťažnosť podanú odsúdeným D. O. proti uzneseniu Okresného súdu Martin, č.k. 2T/116/2005-112 z 10.2.2010, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Martin, č.k. 2T/116/2005-112 z 10.2.2010.

Podľa § 419 ods. 1 Tr. por. a § 50 ods. 4 Tr. zák. v y s l o v u j e, že odsúdený D. O., nar. ...... v ..............., trvale bytom ....................., okres ..............., sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, určenej trestným rozkazom Martin, č.k. 2T/116/2005-54 z 21.12.2005, v spojení s uznesením Okresného súdu Martin, č.k. 2T/116/2005-88 z 3.6.2009, o s v e d č i l .

O d ô v o d n e n i e

Samosudca Okresného súdu Martin uznesením, č.k. 2T/116/2005–112 z 10.2.2010, podľa § 419 ods. 1 Tr. por. s použitím § 50 ods. 4 Tr. zák. vyslovil, že odsúdený D. O. sa neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a vykoná trest odňatia slobody vo výmere 7 mesiacov, ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/116/2005 z 21.12.2005, pôvodne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 19 mesiacov, uznesením Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/116/2005 z 3.6.2009, predĺženej o 24 mesiacov. Podľa § 419 ods. 4 Tr. por., s použitím § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil samosudca súdu prvého stupňa v podstate tak, že odsúdený D. O. neviedol v skúšobnej dobe riadny život, keďže počas jej plynutia sa dopustil:

- 17.6.2006 – prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., za ktorý mu bol rozsudkom Okresného súdu Martin, sp.zn. 13T/109/2006 z 13.11.2007, uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 mesiace so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ktorý trest vykonal 6.12.2007,

- 28.10.2006 sa opätovne dopustil prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., za čo mu bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza, č.k. 2T/48/2007-72 z 8.8.2007, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 3To/149/2007-93 z 27.8.2008, uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pričom bol zrušený výrok o treste rozsudku Okresného súdu Martin, sp.zn. 13T/109/2006 z 13.11.2007. Tento trest vykonal 3.12.2008.

- 28.6.2007 sa dopustil prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., pričom trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza, č.k. 1T/42/2008-86 z 1.10.2008 (právoplatným 21.1.2009) bolo upustené od uloženia súhrnného trestu odňatia slobody.

Zároveň poukázal na to, že uznesením tamojšieho okresného súdu, č.k. 2T/116/2005-88 z 3.6.2009, bolo podmienečné odsúdenie odsúdeného D. O. ponechané v platnosti a skúšobná doba bola predĺžená o dva roky, teda až do 18.8.2009.

Proti uzneseniu podal riadne a včas sťažnosť odsúdený D. O.. V písomnom odôvodnení sťažnosti okrem popierania spáchania skutkov, za ktoré bol odsúdený, uviedol, že si zobral aj pôžičku, aby mal poriadny život a dal do poriadku dom, a nie aby bol nevinne v base. Poukázal na to, že má dve deti, o ktoré sa potrebuje starať, 29.3.2010 sa mu narodil ďalší syn. Stará sa tiež o 82-ročnú matku. Je zamestnaný, má poriadny život, nefajčí a nepije. V septembri sa chce ženiť.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, prihliadnuc pritom i na prípadné chyby, ktoré neboli sťažnosťou vytýkané, a zistil, že sťažnosť odsúdeného je dôvodná.

Krajský súd po oboznámení sa so spisovým materiálom, vzťahujúcim sa na predmetnú vec, dospel k záveru, že rozhodnutie samosudcu okresného súdu o neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia nezodpovedá stavu veci a zákonu, a to z nasledovných dôvodov.

Trestným rozkazom Okresného súdu Martin, č.k. 2T/116/2005-54 z 21.12.2005, bol D. O. odsúdený za trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 196 ods. 1 Tr. zák., účinného do 1.1.2006, trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1, ods. 2 Tr. zák., účinného do 1.1.2006, a trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., účinného do 1.1.2006, na trest odňatia slobody vo výmere 7 mesiacov, pričom výkon trestu mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 19 mesiacov. Predmetný trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť 18.1.2006. Takto určená skúšobná doba uplynula 18.8.2007.

Následne samosudca okresného súdu v lehote ustanovenej v § 50 ods. 6 Tr. zák. uznesením, č.k. 2T/116/2005-88 z 3.6.2009, podľa § 419 ods. 1 Tr. por. s použitím § 420 Tr. por., § 50 ods. 4 písm. b) Tr. zák. ponechal vyššie konkretizované podmienečné odsúdenie odsúdeného D. O. v platnosti a súčasne podmienečne odsúdenému predĺžil skúšobnú dobu určenú mu vyššie uvedeným trestným rozkazom o dva roky, t.j. až do 18.8.2009.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí, na ktorom sa 3.6.2009 rozhodlo o ponechaní podmienečného odsúdenia v platnosti a predĺžení skúšobnej doby (č.l. 85-86 spisu), vyplýva, že k tomuto rozhodnutiu dospel konajúci samosudca okresného súdu po vykonanom dokazovaní, v rámci ktorého boli ako listinné dôkazy prečítané i vyššie spomínané odsudzujúce rozhodnutia - rozsudok Okresného súdu Martin, sp.zn. 13T/109/2006 z 13.11.2007 (za skutok spáchaný 17.6.2006), trestný rozkaz Okresného súdu Prievidza, č.k. 1T/42/2008-86 z 1.10.2008 (za skutok spáchaný 28.6.2007), pričom z lustrácie v evidencii GP SR prečítanej na tomto verejnom zasadnutí vyplynulo, že aj 28.10.2006 D. O. spáchal trestný čin, za ktorý bol 27.8.2008 právoplatne odsúdený (č.l. 79 spisu). Už v tomto čase mal samosudca vedomosť, že k tomuto odsúdeniu došlo v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 2T/48/2007 (č.l. 82-83 spisu).

V danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že odsúdený sa v „základnej“ skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, t.j. od 18.1.2006 do 18.8.2007 (konkrétne 17.6.2006, 28.10.2006 a 28.6.2007), dopustil troch skutkov právne kvalifikovaných ako prečiny nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., zo spáchania ktorých bol vyššie uvedenými rozhodnutiami uznaný vinným.

Z vyššie načrtnutého priebehu predmetného konania je zrejmé, že konajúci samosudca mal už 3.6.2009, t.j. v čase rozhodnutia o ponechaní podmienečného odsúdenia v platnosti a predĺžení skúšobnej doby menovanému odsúdenému, vedomosť o existencii všetkých odsudzujúcich rozhodnutí za skutky spáchané v „základnej“ skúšobnej dobe, t.j. v skúšobnej dobe pôvodne určenej trestným rozkazom tamojšieho okresného súdu, č.k. 2T/116/2005-54 z 21.12.2005. Napriek týmto odsúdeniam svedčiacim o špeciálnej recidíve odsúdeného vo vzťahu k § 360 Tr. zák. konajúci samosudca nerozhodol o premene podmienečného odsúdenia na odsúdenie nepodmienečné, a odsúdenému D. O. dal v podobe ponechania podmienečného odsúdenia v platnosti za súčasného predĺženia skúšobnej doby ďalšiu šancu preukázať, že dokáže viesť riadny život.

Podľa § 419 ods. 1 Tr. por. o tom, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, alebo či sa nariadi výkon trestu odňatia slobody, rozhodne súd na verejnom zasadnutí.

Podľa § 50 ods. 4 veta prvá Tr. zák., ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a riadne vykonal uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd vysloví, že sa osvedčil, inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby.

Podľa § 50 ods. 4 veta druhá písm. b) Tr. zák. výnimočne môže súd vzhľadom na okolnosti prípadu ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený konaním spáchaným v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu, a súčasne môže primerane predĺžiť skúšobnú dobu, nie však viac ako o dva roky, pričom nesmie prekročiť hornú hranicu skúšobnej doby ustanovenej v § 50 ods. l Tr. zák.

V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že aplikácia tohto citovaného zákonného ustanovenia fakultatívnej povahy má byť výnimočná a prichádza do úvahy len vtedy, ak konajúci súd vzhľadom na okolnosti prípadu, posúdenie a vyhodnotenie ktorých patrí do jeho výlučnej kompetencie, nepovažuje konanie odsúdeného spáchané v skúšobnej dobe, ktoré by inak viedlo k záveru, že podmienečné odsúdenie neplní (nesplnilo) svoj účel, za dostatočné k tomu, aby rozhodol o premene podmienečného odsúdenia na odsúdenie nepodmienečné. Konajúci súd teda, i napriek existencii dôvodu na nariadenie výkonu trestu odsúdenému, nepovažuje takýto postup za nevyhnutný a týmto odsúdenému dáva ďalšiu šancu preukázať, že v novourčenej predĺženej skúšobnej dobe dokáže viesť riadny život. Dôsledkom rozhodnutia podľa § 50 ods. 4 písm. b) Tr. zák. o ponechaní podmienečného odsúdenia v platnosti a predĺžení skúšobnej doby je potom obmedzenie možnosti súdu pri rozhodovaní o (ne)osvedčení sa odsúdeného v tom zmysle, že súd môže vysloviť neosvedčenie sa odsúdeného a nariadiť výkon pôvodne podmienečne uloženého trestu odňatia slobody len vtedy, ak dospeje k záveru, že odsúdený neviedol riadny život ani počas tejto predĺženej skúšobnej doby. V opačnom prípade, teda ak sa odsúdený v priebehu predĺženej skúšobnej doby nedopustil žiadneho protiprávneho konania – svojím správaním nedal príčinu na nariadenie výkonu trestu odňatia slobody, nemôže súd vysloviť neosvedčenie sa odsúdeného a nariadiť mu výkon trestu s poukazom na to, že odsúdený sa dopustil protiprávneho konania v priebehu plynutia pôvodne určenej „základnej“ skúšobnej doby. Skutočnosť, ktorá nebola dôvodom pre nariadenie výkonu trestu v čase, keď ňou mohla byť, nemôže byť sama osebe ani neskôr podkladom pre vyhlásenie takéhoto negatívneho rozhodnutia. Za situácie, keď sa odsúdený dopustil protiprávneho konania len počas plynutia pôvodne určenej „základnej“ skúšobnej doby, a nie aj počas časového obdobia spadajúceho do predĺženej skúšobnej doby, nezostáva súdu nič iné, len rozhodnúť o osvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. I keď skúšobnú dobu treba vnímať komplexne, z čoho vyplýva povinnosť súdu skúmať správanie sa odsúdeného počas celej skúšobnej doby, nemožno pripustiť, aby rovnaký skutkový stav bol v tom istom konaní hodnotený príslušným rozhodujúcim subjektom vždy inak a vyvolával diametrálne odlišné následky. Pokiaľ teda súd za určitého skutkového stavu už raz právoplatne rozhodol o ponechaní podmienečného odsúdenia v platnosti a predĺžení skúšobnej doby, a nie o neosvedčení sa odsúdeného a nariadení výkonu trestu, hoci tak mohol urobiť, nemôže za tých istých okolností pri nezmenenom skutkovom stave takto rozhodnúť ani v ďalšom štádiu konania. Tá istá skutočnosť nemôže byť v tom istom konaní a tým istým rozhodujúcim subjektom raz hodnotená v prospech a raz v neprospech odsúdeného.

V tomto prípade je nesporné, že odsúdený D. O. bol právoplatne uznaný vinným a odsúdeným za iné trestné činy – prečiny, ktoré spáchal v „základnej“ skúšobnej dobe, t.j. od 18.1.2006 do 18.8.2007, určenej mu trestným rozkazom Okresného súdu Martin, č.k. 2T/116/2005-54 z 21.12.2005, právoplatným 18.1.2006. Taktiež je nesporné, že túto skutočnosť – trojnásobné odsúdenie za predmetné prečiny, nepovažoval 3.6.2009 samosudca okresného súdu pri rozhodovaní o (ne)osvedčení sa odsúdeného za takú, ktorá by nutne viedla k premena podmienečne uloženého trestu odňatia slobody na trest nepodmienečný, na základe čoho potom uznesením, č.k. 2T/116/2005-88 z 3.6.2009, rozhodol o ponechaní podmienečného odsúdenia v platnosti a predĺžení určenej skúšobnej doby o dva roky, t.j. od 18.8.2007 do 18.8.2009. Pri ďalšom rozhodovaní o (ne)osvedčení sa 10.2.2010 však práve samotné spomínané odsúdenia bez ďalšieho boli dôvodom pre vydanie napadnutého uznesenia, ktorým samosudca okresného súdu vyslovil neosvedčenie sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a nariadenie výkonu trestu odňatia slobody.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí konanom 10.2.2010 na okresnom súde, ako i z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odsúdený sa v predĺženej skúšobnej dobe, t.j. od 18.8.2007 do 18.8.2009, preukázateľne nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Zo správy Obvodného úradu Prievidza z 5.10.2009 (č.l. 91 spisu) o povesti vyplýva, že odsúdený D. O. nie je vedený v evidencii priestupkov. Zo správy Okresného riaditeľstva Policajného zboru OO PZ Martin - západ z 20.10.2009 (č.l. 92 spisu) vyplynulo, že voči odsúdenému D. O. bolo v rozhodnom období od 18.8.2007 do 18.8.2009 vedené trestné stíhanie pod ČVS: ORP-1816/5-OSV-PD-2007 len pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., ktoré bolo na tomto orgáne ukončené 5.2.2008 návrhom na podanie obžaloby. Vedenie predmetného trestného stíhania proti odsúdenému D. O., ktoré sa na Okresnom súde Prievidza skončilo vydaním trestného rozkazu, č.k. 1T/42/2008-86 z 1.10.2008, však bolo konajúcemu samosudcovi známe už v čase prvého rozhodovania o (ne)osvedčení sa odsúdeného 3.6.2009, kedy mal tento trestný rozkaz dokonca k dispozícii (č.l. 86 spisu). Z odpisu registra trestov z 15.12.2009 (č.l. 102 spisu) prečítaného na verejnom zasadnutí okresného súdu, ako i z odpisu registra trestov z 8.5.2010 (č.l. 119 spisu) vyžiadaného nadriadeným súdom je zistiteľné, že D. O. bol naposledy odsúdený práve uvedeným trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza, č.k. 1T/42/2008-86 z 1.10.2008.

Vychádzajúc z horeuvedeného, keďže odsúdený sa v predĺženej skúšobnej dobe od 18.8.2007 do 18.8.2009 nedopustil žiadneho protiprávneho konania, teda viedol riadny život, a právoplatné odsúdenia za skutky spáchané v pôvodne určenej „základnej“ skúšobnej dobe od 18.1.2006 do 18.8.2007 neboli pri prvom rozhodovaní o (ne)osvedčení sa odsúdeného 3.6.2009 dôvodom na premenu podmienečného odsúdenia na odsúdenie nepodmienečné, nemohli byť tieto odsúdenia samostatným a jediným dôvodom na túto premenu ani pri ďalšom rozhodovaní 10.2.2010. Opačný záver by bol nielen v rozpore so zásadami logiky, ale i princípom právnej istoty, pričom by sa ním poprel i principiálny účel ponechania podmienečného odsúdenia v platnosti a predĺženia skúšobnej doby, ktorým je ponúknutie ďalšej šance a možnosti odsúdenému na preukázanie toho, že dokáže viesť riadny život a na jeho nápravu nie je nariadenie výkonu trestu nutné.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Žiline, 11. mája 2010