Je po voľbách. Zvyknime si na pravidlá? NEPREČÍTANÉ 

Máme týždeň po voľbách a napriek miestami iritujúcej snahe väčšiny médií zaznamenať rozpory medzi jednotlivými stranami rodiacej sa koalície a dozvedieť sa viac o rozdelení postov vo vláde, čoraz väčší priestor dostáva klasický bonmot komplikovaných rokovaní – kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič. Lídri a vedenia strán už po niekoľkých dňoch pochopili, že ak budú podliehať mediálnemu nátlaku a ventilovať pred nimi svoje odlišnosti a napätia, môže byť džin z vázy vypustený natoľko, že ho už nikto nedá naspäť.

Napokon, kto by to mal vedieť lepšie ako Igor Matovič, ktorého deštruktívna podstata a premyslene pestované kverulantstvo malo leví diel viny na tom, že nádej Richarda Sulíka v roku 2016 poskladať komplikovanú koalíciu všetkých (okrem Fica, Danka a Kotlebu) zhasla už asi dva dni po voľbách.

SaS alebo OĽaNO?

Napriek tomu, že v médiách sa prezentujú jedny zaručené správy za druhými, kto bude ministrom toho a kto iného rezortu, či sa vôbec nájde minister kultúry a zahraničných vecí, alebo či ich niekto dostane ako zvyškový alebo kompenzačný post, dá sa predsa len usudzovať o niektorých náznakoch budúceho zloženia vlády - hoci mne ide v tomto texte v prvom rade o školstvo a v jeho rámci o šport.

Voliči rozhodli, že o budúcnosti športu rozhodne do veľkej miery už len jedna zo štyroch úspešných strán – ktorej prischne rezort školstva a štátny tajomník pre šport. S istým rizikom omylu by som sa prikláňal k výberu z dvojičky SaS (ktorá má k rezortu kompetenčne najbližšie) alebo OĽaNO, ktorá bude mať najviac rezortov a školstva sa ujme, ak bude mať SaS iné priority a školstvo sa jej do dvoch získaných ministerstiev nezmestí. Predpokladať záujem Sme-rodiny alebo hnutia Za ľudí o školstvo a šport sa mi nezdá ako racionálne, určite sa pri momentálnych nárokoch na dve alebo tri kreslá o školstvo nebudú trhať.

Asi by bolo načim už na tomto mieste poznamenať, že nástup radikálnych konzervatívnych kruhov, prepojených najmä na OĽaNO, ktoré žiadajú, aby rezorty kultúry, školstva, zdravotníctva a rodiny a sociálnych vecí obsadili „prorodinní a prolife porientovaní ministri“, vyvoláva istú nervozitu v sekulárnej verejnosti. Aj z tohto dôvodu by bolo by žiaduce, aby aspoň niektoré z týchto rezortov pripadli SaS alebo menej vyhranenému prúdu v OĽaNO alebo v hnutí Za ľudí.

A asi treba hneď na tomto mieste pripomenúť, že už v prvom článku Ústavy SR sa tvrdí, že „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo“ – čo môže byť týmito organizáciami podkopávané. Zdá sa teda, že 926 chýbajúcich hlasov pre PS/Spolu bude ešte väčšou stratou, než sa mohlo pociťovať v prvotnom šoku po neúspechu tejto liberálnej strany.

Predčasné odhady

Vráťme sa však ku športu. Najjednoduchšie je odhadovať budúcnosť športu na parlamentnej úrovni. Z 15 kandidujúcich „športovcov“ sa do NR SR dostalo iba päť - futbalový matador Dušan Galis (Smer-SD), traja tenisti v dresoch OĽaNO (Ján Krošlák, Karol Kučera a Romana Tabak) a ešte tréner kulturistiky a fitnesu Peter Vons z toho istého hnutia. Prinajmenej v prvej polovici volebného obdobia sa od tejto pätice dá očakávať, že nebude nasledovať príklad dvojice futbalistov v drese SNS (Tittel, Jančula), ktorí sa prepožičiavali na rolu prevodového kolieska ministerky školstva Martiny Lubyovej, a ochotne predkladali poslanecké návrhy noviel zákonov, ktorými obchádzali štandardný zákonodarný proces, a účelovo sa tak vyhýbali potrebnej diskusii odborníkov.

Z tohto hľadiska by bolo najrozumnejšie, ak by sme si podrobnejšie všimli volebné programy hnutia OĽaNO a strany Sloboda a solidarita, prípadne aby sme sa vrátili k nedávnym článkom v denníku Šport, kde trinásť kandidátov odpovedalo na anketové otázky (týkali sa potenciálneho ministerstva športu, kompetencií Fondu na podporu športu, športových poukazov, financovania športu zo súkromných zdrojov...). V túto chvíľu sa mi to však ešte stále zdá ako trochu predčasné, najmä ak budem vnímať už spomínanú koncepciu „kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič“, ako veľmi rozumnú.

Hoci sa už dnes na základe volebných programov dá sčasti usudzovať, aký život čaká šport v najbližšom období, stále sa pohybujeme v rovine domnienok, kým nevieme s určitosťou, kto bude novým ministrom školstva, vedy, výskumu a športu, kto bude štátnym tajomníkom pre šport, a či nová vláda presadí personálne zmeny v nedávno vzniknutom a obsadenom Fonde na podporu športu. Je zjavné, že iná situácia nastane, ak by bol ministrom človek zo Sme-rodina, ktorý má kdesi v pozadí myšlienku o vzniku samostatného ministerstva športu, a ak ním bude napríklad nominant strany Za ľudí, ktorá má v programe napríklad zrušenie Fondu na podporu športu. Napokon, menovanie ministra školstva a štátneho tajomníka pre šport je otázkou niekoľkých dní, maximálne týždňa, dvoch a k tejto téme sa môžeme pokojne vrátiť neskôr.

Jeden vo dvoch

Čo však nepovažujem za predčasné, sú úvahy o dvoch pozíciách, momentálne obsadených jednou osobou. Kým na začiatku bývalého obdobia sa len v náznakoch uvažovalo o poste štátneho tajomníka pre šport, hoci najväčšie zväzy zalobovali za vznik tohto postu a jeho obsadenie právnikom SFZ Jaroslavom Rybánskym – neúspešne, koncom roka 2018 vznikla pozícia štátneho tajomníka a bola obsadená človekom prezidenta SOŠV Antona Siekela. Olympijský medailista Jozef Gönci sa však časom ukázal ako nie veľmi „svojstojný“ štátny úradník a mnoho zásadných zmien v športe išlo jednoducho mimo neho a neraz aj mimo zákonných mantinelov. Pštrosia pozícia pri mimozákonnej snahe prideliť miliónové dotácie Slovenskému olympijskému a športovému výboru, či dlhodobé mlčanie pri porušovaní zákonov pri výstavbe Národného športového štadióna (pozri tu a tu a tu) ho diskvalifikujú na post štátneho tajomníka aj bez volebnej porážky SNS. Na tomto mieste sa priam núka otázka, či by sa nemala, ale úspešnejšie, zopakovať snaha o obsadenie tohto postu reprezentantom športových zväzov a nie vyslovene straníckym nominantom.

Autor si osobne vie celkom dobre na tejto pozícii predstaviť napríklad Danku Bartekovú, ktorá disponuje vysokým kreditom v športovej obci a nemusela by byť prevodovým kolieskom ministra alebo prezidenta SOŠV – ak by sa na tejto nominácii zhodli športové zväzy. Vyváženosti záujmov v športovej obci by takáto nominácia zodpovedala oveľa viac ako ktorýkoľvek Siekelov človek.

Spôsob nominácie predsedu správnej rady vlani vzniknutého Fondu na podporu športu však vyvoláva otázku, či má Jozef Gönci ostať v tejto pozícii, ak bol na ňu dosadený ako štátny tajomník. Iste, dôvody odvolávania členov Fondu na podporu športu sú v zákone viac-menej presne pomenované (a nemalo by sa teda postupovať voluntaristicky a anarchisticky), faktom však je, že predsedu správnej rady a jedného člena správnej rady Fondu vymenúva a odvoláva vláda na návrh ministra školstva, a že minister vymenúva a odvoláva predsedu a dvoch členov dozornej rady Fondu. A ministrom bol človek už mimoparlamentnej SNS. Ostatné pozície zastupujú nominanti športových organizácií, tie by mali jednoznačne ostať v ich kompetencii.

Ak sa pozrieme na situáciu bez krvavých očí, tak musíme priznať, že predsedom správnej rady Fondu na podporu športu bol vlani na päť rokov vymenovaný štátny tajomník pre šport Jozef Gönci, ktorý opakovane neplnil to, čo sa od tejto pozície vyžadovalo, a podliehal tlakom strany a SOŠV, či im prinajmenej nevzdoroval, hoci ich činy a záujmy boli v rozpore s viacerými zákonmi. Z pozície štátneho tajomníka ho odvolali voliči, či môže ostať v poste predsedu správnej rady Fondu na podporu športu, je veľmi otázne.