Ako sa z Národného futbalového štadióna stal Kmotríkov štadión NEPREČÍTANÉ 

Téma Národného futbalového štadióna sa stala verejnou už pred viac ako 15 rokmi. Dôvodom je, že Slovenský futbalový zväz (SFZ) využíval od vzniku SR v prevažnej väčšine prípadov pri organizácií reprezentačných stretnutí mužov vo futbale najmä štadión futbalového klubu ŠK Slovan Bratislava na Tehelnom poli. Tento štadión bol symbolom slovenskej futbalovej histórie, avšak svojím komfortom a najmä bezpečnosťou postupne už nezodpovedal požiadavkám FIFA, UEFA i doby. Dňa 14.11.2009 sa tu preto odohral posledný zápas reprezentácie mužov proti USA.

Skoro na deň presne, no až o 10 rokov neskôr sa na miesto pôvodného Tehelného poľa reprezentácia vrátila a odohrala tam dňa 13.10.2019 priateľský zápas proti Paraguaju ešte v režime tzv. predčasného užívania nového štadióna. Deň 3.12.2019 znamenal kolaudáciu nového štadióna. Hoci genézu temer desiatky uznesení vlády SR k štadiónu začína už rok 2006 (588/2006), až rok 2020 takto môže znamenať možné finále. Finále, keď je dôležité sa pýtať, či je prípadná kúpa nového štadióna štátom vôbec vo verejnom záujme a v záujme slovenského športu či futbalu, alebo je najmä a predovšetkým v úzko súkromnom záujme.

Čo sú v tomto príbehu kľúčové momenty?

V prvom rade sú to zmluvy, ktoré podpísalo ministerstvo školstva ešte pod vedením ministra Čaploviča o podmienkach poskytnutia dotácie (0566/2013) s ich účinnosťou od 16.8.2013 a o poskytnutí dotácie (0818/2013) s účinnosťou od 27.11.2013. Obsahovali totiž i záväzok spoločnosti Národný futbalový štadión, a.s. (IČO: 36664197) ako prijímateľa dotácie, že štadión bude 20 rokov po jeho kolaudácii k dispozícii slovenskému futbalu pre účely konania zápasov všetkých reprezentácii. Malo sa tak diať BEZODPLATNE (okrem úhrad služieb spojených s dodávkou energii atď.). SFZ ako národný športový zväz pre futbal mal rovnako bezodplatne mať v týchto priestoroch administratívne priestory (2000m2) - t.j. sídlo SFZ, skladové priestory (1000m2), Sieň slávy slovenského futbalu či 60 parkovacích miest.

Hoci nová vláda SR si vo svojom Programovom vyhlásení na roky 2016 - 2020 dala záväzok, že „účelne podporí výstavbu Národného futbalového štadióna, ktorého súčasťou bude Národné centrum športu”, v praxi sa začal diať pravý opak. Ministerstvo už pod vedením nominanta SNS Plavčana podpísalo dodatok k zmluve o poskytnutí dotácie (0384/2016) a najmä rozsiahlu zmluvu o budúcej kúpnej zmluve medzi novým prijímateľom dotácie, NFŠ, a.s. (podrobnejšie nižšie v texte) a ministerstvom (0385/2016). Práve tu nastal úplne zásadný obrat.

Pôvodný prijímateľ dotácie od štátu, spoločnosť Národný futbalový štadión, a.s. (IČO: 36664197) totiž zanikla rozdelením. Rozdelila sa na dve spoločnosti, a to v dôsledku rozdelenia národného futbalového štadióna na tzv. komerčnú a nekomerčnú časť. Právnym nástupcom pôvodného prijímateľa dotácie sa stala spoločnosť, ktorá mala na starosti nekomerčnú časť, a to spoločnosť s ľahko zameniteľným názvom „NFŠ, a.s.” (IČO: 50110055). Druhá, komerčná časť, prešla na spoločnosť Tehelné, a.s.. Konečným užívateľom výhod u oboch týchto spoločností je stále pán Ivan Kmotrík.

Aký bol praktický dôsledok tejto zámeny subjektov?

Ak by ste tento dodatok hľadali v Centrálnom registri zmlúv logicky podľa názvu či IČO pôvodného subjektu, dodatok prosto nenájdete. Musíte sa dohľadávať cez všetky zmluvy ministerstva. Dodatkom sa pôvodný záväzok nahradil. Záväzky bezodplatnosti i administratívnych priestorov pre SFZ (2000m2) - t.j. sídla SFZ boli bez náhrady vypustené. Najdôležitejšia však bola úplne iná vec. Nominant SNS minister Plavčan podpísal aj rozsiahlu zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. Právny režim z pôvodného „ak štát bude chcieť, investor štadióna musí štadión predať” sa zjednodušene škandalózne zmenil na „štát štadión musí odkúpiť, ak ho o to investor štadióna požiada”. Čí a aký konkrétny verejný záujem pri súhlase na takejto dobrovoľnej zmene ustanovení pôvodnej zmluvy či konkrétnom znení zmluvy o budúcej kúpnej zmluve reprezentovalo ministerstvo a prečo? A bola táto zmena vopred verejne diskutovaná a schválená vládou SR?

Bol vôbec minister Plavčan oprávnený sám podpísať tento dodatok a zmluvu o budúcej kúpnej zmluve?

V roku 2016 už platil nový zákon o športe. Podľa neho iba ministerstvo školstva už nebolo oprávnené rozhodnúť o ďalšom postupe. § 55 ods. 1 písmena c) zákona o športe ustanovuje, že nie ministerstvo školstva, ale vláda SR rozhoduje o výstavbe, modernizácii a rekonštrukcii športovej infraštruktúry národného významu. Podľa prechodného ustanovenia § 102 ods. 8 „Projekt výstavby Národného futbalového štadiónu v Bratislave a projekt Financovanie rekonštrukcie, modernizácie a budovania ligových futbalových štadiónov na roky 2013 - 2022 sa považujú za národné športové projekty podľa § 75 ods. 1, ”, pričom podľa písmena a) tohto odseku je takýmto národným športovým projektom aj výstavba, modernizácia a rekonštrukcia športovej infraštruktúry národného významu. Povedané ľudskou rečou - o štadióne už mala od 1.1.2016 rozhodovať vláda SR, nie iba minister Plavčan. Takto napokon argumentuje teraz i samotné ministerstvo školstva. V tlačovej správe Monitorovacieho výboru NFŠ z 28.1.2019 sa uvádza: ”Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby akúkoľvek prípadnú zmenu kúpnej ceny a nadväzné zmeny postupu pri nadobudnutí štadióna do vlastníctva štátu odsúhlasila vláda SR.“. Natíska sa preto otázka: neprekročil bývalý minister Plavčan svoju právomoc verejného činiteľa v roku 2016? A čo členovia vlády, ktorí rozhodovali 29. januára 2020? Rozhodovali v súlade s verejným záujmom a najmä informovane a na koho zodpovednosť, ak sa vyššie uvedené mali snažiť podľa návrhu textu uznesenia z 29.1.2020 spätne napraviť? Cui bono?

Rokovanie Vlády SR dňa 29.1.2020

Za takýchto okolností sa začínalo rokovanie vlády. Nateraz dohodnutú maximálnu sumu 75 200 000 eur stanovenú v aktuálnej zmluve totiž Ministerstvo školstva pod vedením ministerky Lubyovej a historicky prvého štátneho tajomníka iba pre oblasť športu Jozefa Gönciho navrhlo ešte zvýšiť o ďalších 23 247 000 miliónov eur na celkovo 98 447 000 eur. Návrh na schválenie zásadného zvýšenia kúpnej ceny blížiacej sa k 100! miliónom eur bol takto predložený za menej ako 24 hodín od zverejnenia tlačovej správy Monitorovacieho výboru NFŠ na rokovanie vlády SR. Bez medzirezortného pripomienkového konania. Bez zverejnenia aktuálnych znaleckých posudkov odhadujúcich hodnotu štadióna, ktoré si mali zabezpečiť obe zmluvné strany. Bez stanoviska útvaru MF SR Hodnota za peniaze k celému projektu a bez zdôvodnenia najmä zmysluplnosti kúpy štadióna štátom. Bez zverejnenia dát a analýz o prvých mesiacoch prevádzky štadióna v režime tzv. predčasného užívania. Bez zverejnenia ďalších podkladov. A toto všetko len mesiac pred voľbami do NR SR. Prípadná kúpa štadióna by pritom už i pred aktuálne navrhovaným zvýšením kúpnej ceny o skoro 31%, bola najväčšia verejná investícia do športu v dejinách samostatnej SR od roku 1993!

Ako rozhodla o štadióne vláda SR

Vláda SR kúpu v šialene rýchlom tempe schválila uznesením č. 30/2020 s pripomienkami. Text uznesenia nie je v čase písania tohto článku ani po 24 hodinách zverejnený.

Priebeh tlačovej konferencie po rokovaní vlády SR

Zjavne veľmi vystresovaná ministerka Lubyová dobre uvedomujúc si svoju zodpovednosť informovala o prijatom uznesení. Nateraz najdôležitejšia informácia je, že vláda SR ju mala zaviazať uzavrieť dodatok č. 2 k zmluve o budúcej kúpnej zmluve a ministrovi financií mala uložiť povinnosť poskytnúť ministerstvu školstva prostriedky na úhradu kúpnej ceny v lehote do 7.2.2020! Tento termín je veľmi dôležitý. Ak má minister Kamenický poslať najneskôr do 9 dní milióny eur školstvu v zmysle dodatku č.2, uzatvorí ministerka Lubyová dovtedy i tento pre budúcnosť úplne kľúčový dodatok, ktorého návrh konkrétneho znenia bol dodnes verejnosti neznámy? Ako sa zmenil jeho text počas rokovania Vlády SR?

Prečo chce štát kúpiť drahší štadión namiesto tak potrebnej a dôležitejšej rekonštrukcie školských telocviční?

Plánovaná kúpa štadióna sa má udiať v čase, kedy veľa detí na nemálo školách nemá kde cvičiť počas povinného vyučovania telesnej a športovej výchovy. Mnohé školy telocvičňu či iné športovisko totiž vôbec nemajú. Ak aj majú, je v stave reálne nesplňajúcom bezpečnostné štandardy alebo sa v nich pred desiatkami rokov zastavil čas. Ak ministerstvo navrhlo pri veľmi obmedzených zdrojoch namiesto ich výstavby alebo zásadných rekonštrukciách kúpu štadióna, navyše za zásadne zvýšenú kúpnu cenu, štátny tajomník pre oblasť športu Jozefa Gönci má z titulu svojej funkcie povinnosť verejne tento návrh vysvetliť a obhájiť. Mal by tak urobiť aj pre svoje kritické vyjadrenia k rekonštrukcii futbalovej infraštruktúry pred nástupom do aktuálnej funkcie. Jozef Gönci nie je však len štátnym tajomníkom, ktorému sa o mesiac skončí funkčné obdobie, on je zároveň novozvoleným predsedom správnej rady Fondu na podporu športu ako novej verejnoprávnej inštitúcie. Druhou možnosťou je preto mesiac pred voľbami do NR SR síce už len demonštratívne, no na protest proti zámeru takejto kúpy štadióna, odstúpiť z funkcie štátneho tajomníka z hľadiska zachovania aspoň vlastnej osobnej integrity. Ministerstvo (kupujúci) i NFŠ, a.s. (predávajúci) by mali zase zverejniť úplné znenia znaleckých posudkov vrátane príloh od Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, ktorý má právnu formu záujmového združenia právnických osôb i obchodnej spoločnosti Corpora, a.s., ktoré odhadujú hodnotu predmetu prípadnej kúpy. NFŠ, a.s. by mala takisto dobrovoľne zverejniť, a ak nie štát požadovať, dáta týkajúce sa nákladov z prvých mesiacov prevádzky štadióna v režime tzv. predčasného užívania. Dôvodom oprávnenosti vyžadovania týchto informácií sú skúsenosti a reálie z prevádzky Zimného štadióna O. Nepelu na náklady pre mesto Bratislava po jeho zásadnej rekonštrukcii pred cca 10 rokmi. Vypovedali by naviac i o skutočných hodnotách fair - play z hľadiska informačnej nerovnosti vo verejnej obchodnej súťaži na prevádzkovateľa štadióna, ktorým sa stal (ne)prekvapujúco ŠK Slovan Facility Services s.r.o., ktorý sa zaviazal platiť minimálne ročné nájomné vo výške 1,023 milióna eur vlastníkovi štadióna. Podmienky z hľadiska výšky možných príjmov štátu z novovzniknutých parkovacích miest v podzemnom parkovisku štadióna (v prospech spoločnosti Tehelné, a.s., za cenu 12.500 eur bez DPH za jedno parkovacie miesto do 12. februára 2058) totiž iba pri expresnom zamyslení nad trhovými možnosťami, eufemisticky povedané, zdvíhajú obočie.

Téma vyžaduje zásadný postoj športového hnutia

Pri navrhovanej kúpe štadióna je zásadné, aby športové hnutie konečne preukázalo, či si zaslúži ním tak často ním žiadanú autonómiu, no financovanú štátom, lebo bude spôsobilé samo dôsledne dodržiavať princípy fair play a právneho štátu práve v rozhodujúcich chvíľach. Zatiaľ skoro vždy dlhodobo mlčali a mlčia práve tí, ktorí majú z titulu svojich vrcholných funkcií v ňom pri zásadných a strategických rozhodnutiach štátu v športe naopak svoje stanoviská jasne komunikovať. Spomeňme si na mlčanie pri kľúčových prevodoch a/alebo dlhodobých prenájmoch pozemkov z verejného na súkromný sektor na Tehelnom poli pod dnes stojacim štadiónom, na Pasienkoch pod futbalovým Interom a jeho širším okolím. Najmä, ak Vláda SR iba minulý týždeň opätovne, bez akejkoľvek verejnej diskusie schválila návrh na uvoľnenie 8,5 milióna eur Slovenskej basketbalovej asociácii ako národnému športovému zväzu na rekonštrukciu Športovej haly na Pasienkoch s cieľom “vybudovať multifunkčné športovo - regeneračné centrum”. Jej vlastníkom podľa kúpnej zmluvy z augusta 2019 je v roku 2014 vzniknuté NBC Bratislava, o.z., no pozemky pod ňou vlastní stále neslávne známe TESAKO, a.s.. Pri zamýšľaní sa nad týmto projektom je dôležité v tejto súvislosti pripomenúť, že popri rekonštrukcii Zimného štadióna O. Nepelu bola postavená i stavba, v ktorej dnes existuje DoubleTree by Hilton Hotel Bratislava. Tá má v zmysle aktuálneho listu vlastníctva názov “Športovo-spoloč.centrum Tehelné Pole I.” a je to “budova určená na šport a na rekreačné účely”. Otázky, čo bude skutočne po odkúpení štadióna štátom so športoviskami na Pasienkoch a širším okolím v rokoch nasledujúcich, sú úplne namieste. Bude skutočne zachovaná športovo - rekreačná funkcia územia alebo reálne nie? Cui bono?

Orgány strešnej organizácie slovenského športu - Slovenského olympijského a športového výboru (SOŠV) - by mali po schválení Vládou SR nielen k vládou schválenej kúpe štadióna štátom oficiálnym uznesením na návrh jeho prezidenta Antona Siekela zaujať bezodkladne do 7.2.2020 jasné stanovisko. Rovnako tak orgány SFZ na návrh prezidenta SFZ Jána Kováčika. Odobriť kúpu štadióna za Vládou SR schválených podmienok alebo ju odmietnuť. Je to otázka lojality. Lojality k ľuďom tejto krajiny, ktorí činnosť nimi vedených organizácii zásadne (spolu)financujú a k hodnotám športu ako takému či naopak lojality k bezškrupulóznym krstným otcom v pozadí. Drvivá väčšina ľudí našej krajiny fandí reprezentáciam, no nie je a nikdy nebude spätá s ŠK Slovan Bratislava futbal a.s., no ani so SFZ či SOŠV.

Načo vôbec potrebuje štát kúpiť nový štadión a ešte aj za o 31% zvýšenú cenu?

Reprezentácia mužov vo futbale totiž už má od roku 2015 kde v zmysle medzinárodných štandardov na území SR súťažiť. Ostatné futbalové reprezentácie detto. V roku 2015 skolaudovali vynovený štadión v Trnave. Pre zmeny dotačnej zmluvy a uzavretie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve ministrom Plavčanom až následne v roku 2016 a 2017 tak argumentácia údajným naliehavým záujmom futbalovej reprezentácie SR časovo nesedí. Od vzniku SR odohrala reprezentácia mužov za viac ako 25 rokov v Bratislave (vrátane štadióna Interu) doteraz celkovo iba 55 zápasov. Futbalový klub ŠK Slovan Bratislava, a.s. prekročí počet 55 zápasov na štadióne maximálne do 3 rokov od spustenia režimu jeho tzv. predčasného užívania, možno už v roku 2020. V čí prospech teda ministerstvo menom štátu navrhlo a vláda SR schválila 29.1.2020 kúpu štadióna za skoro 100 miliónov eur a označila tak jej detaily v zmysle aktuálneho Programového vyhlásenia vlády SR za “účelnú podporu”? Prečo má väčšinu nákladov za výstavbu štadióna znášať štát a nie v konečnom výsledku súkromný futbalový klub, ktorý bude na štadióne hrávať cca desaťnásobne častejšie, a ktorého výsledky dlhodobej hráčskej politiky v prospech cudzincov na úkor mladých slovenských hráčov a možných budúcich reprezentantov SR vo futbale sú navyše v rozpore s verejným záujmom a so záujmami futbalovej reprezentácie SR? Prečo iné športy, zväzy a kluby, ale i školy, učitelia či vedci mlčia?

Cui bono bola poverená konať menom štátu ministerka Martina Lubyová a štátny tajomník Jozef Gönci a cui bono schválili jednotliví členovia vlády SR návrh na zásadné zvýšenie kúpnej ceny štadióna? V prospech 5,5 milióna ľudí tejto krajiny? Budú žiť zdravší a šťastnejší život? Budú vďaka tomuto schválenému typu podpory štátu môcť pravidelne vykonávať dobrovoľne nimi zvolené pohybové aktivity dostupnejšie?

Vážení členovia vlády, čítali ste aspoň Vami schválený, vysoko odborný materiál a jeho veľmi rozsiahle prílohy? Aspoň ste to prelistovali pred rokovaním Vlády SR? Alebo ste ho prvýkrát letmo videli iba krátko predtým ako ste sa rozhodli? Cui bono panie ministerky a páni ministri? Cui bono pán premiér?

Ak majú nastať takéto rozšafné prejavy iba dočasne zvolených správcov spoločných vecí na úplný záver ich mandátu zjavne na úkor školopovinných detí, ktoré demotivujú a deštruujú vieru v šport ako hodnotu, na ktorú sa desiatky rokov skladajú okrem daňovníkov svojou dennodennou lopotou aj desaťtisíce dobrovoľníkov de facto v pomyslenom športovom nevoľníctve, je potrebné sa voči týmto prejavom úplne jasne vymedziť.

Príbeh vládou SR schválenej kúpy tohto štadióna štátom v roku 2020 za skoro 100 miliónov eur je pri poznaní všetkého horeuvedeného a vývoja za posledných 15 rokov dôležitou súčasťou širšieho zápasu. O demokraciu, právny štát a princípy dobrej správy (i v športe) v SR.

Je potrebné začať odborne diskutovať a skúmať rôznorodú zodpovednosť nielen jednotlivých členov vlády, ale aj vlády ako kolektívneho orgánu počas jej rokovaní vzhľadom na prijaté uznesenia. Je veľmi dôležité, aby jednotliví ministri, ale aj širšie celý verejný sektor robil informované rozhodnutia vo verejnom, nie súkromnom záujme. Mementom je stále neskončený súdny spor Tipos vs. Športka začatý ešte v roku 2000 i po nedávno zverejnenom videozázname rozhovoru medzi vtedajším generálnym prokurátorom Dobroslavom Trnkom a ministrom financií Jánom Počiatkom. Viac ako 13 miliónov eur poukázaných štátom v roku 2010 cyperskému Lemikonu na základe uzatvorenej dohody o urovnaní už štát (my) nikdy neuvidel a ani s drvivou istotou neuvidí, no podľa nedávno zverejnených informácií tento spor stále ešte neskončil. Voči samotným účastníkom vtedajšieho škandalózneho rozhovoru a ani iným dotknutým osobám nebola vyvodená zodpovednosť. Zatiaľ. Nielen všetci dnešní aktéri možnej kúpy štadióna štátom z verejného sektora by si to mali uvedomiť a zastupovať a najmä hájiť verejný záujem. Záleží na každom z nás.

Príbeh štadióna je totiž ako skoro už 15 ročná šachová partia, v ktorej sa na strane štátu menia šachisti. Tak ako vtedajším ministrom Plavčanom podpísané zmluvy v rokoch 2016 a 2017, i prípadný podpis tohto dodatku č. 2 ministerkou Lubyovou môže štát a kohokoľvek, na koho pleciach bude zodpovednosť po voľbách, opätovne zásadne znevýhodniť. Návrh dodatku č. 2 odsúhlasený na včerajšom rokovaní Vlády SR preto musí byť bez zbytočného odkladu zverejnený v jeho úplne finálnej podobe v dostatočnom predstihu pred jeho prípadným podpisom ministerkou Lubyovou. Hlavným dôvodom je, že sama ministerka Lubyová priznala, že finalizácia tejto komplexnej transakcie vrátane poukázania akej konkrétnej finálnej? sumy štátom bude zodpovednosťou až nového ministra a vlády SR. 

---

Ladislav Križan
Autor bol v roku 2000 ako hráč Slovana slovenský futbalový reprezentant do 18 rokov, zaoberá sa právom v športe
Zuzana Zajíčková
Autorka je advokátka