Implementácia Smernice o ochrane životného prostredia prostriedkami trestného práva do právneho poriadku SR NEPREČÍTANÉ 

Poznámka na úvod:

Toto autorské dielo bolo dňa 26.10.2010 prezentované autorom v rámci príspevku na medzinárodnom seminári s názvom "Správne trestanie" konanom na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave a následne bolo publikované v Zborníku príspevkov z tohto seminára. V upravenej podobe (rozdelené do dvoch častí) bolo predmetné dielo publikované aj v Justičnej revue číslo 2/2011 a 3/2011.

---

1. Ochrana životného prostredia po prijatí Lisabonskej zmluvy

Prijatím Lisabonskej zmluvy sa pôsobnosť Európskej únie v oblasti životného prostredia významne nezmenila.     

Podľa článku 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „Zmluvy o fungovaní EÚ“) patrí oblasť „životné prostredie“ medzi 11 hlavných oblastí, v ktorých sa uplatňujú spoločné právomoci Únie a členských štátov.

Podľa článku 3 Zmluvy o EÚ patrí do výlučnej právomoci EÚ aj naďalej oblasť „ochrana morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybného hospodárstva“.

Je potrebné uviesť, že zrušením trojpilierovej štruktúry európskeho práva došlo k významnému posunu – posilneniu efektívnych možností orgánov EÚ v oblasti „priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“, ktorá je ďalšou z 11 hlavných oblastí, v ktorých sa uplatňujú spoločné právomoci Únie a členských štátov.    

Táto oblasť bola pôvodne upravená v rámci tretieho piliera (v Zmluve o EÚ), v dôsledku čoho nebola dostatočne efektívna kontrola včasnosti a správnosti transpozície legislatívnych aktov EU prijatých/vypracovaných na základe článku 34 Zmluvy o EÚ (spoločné stanoviská, rámcové rozhodnutia, rozhodnutia a dohovory) do právneho poriadku členských štátov, nakoľko nebola možnosť konania pre nesplnenie povinnosti podľa článku 226 až 228 Zmluvy o ES s následnou možnosťou konania pred Súdnym dvorom EÚ.

V tomto smere boli najvýznamnejším nástrojom Rámcové rozhodnutia, ktoré po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy nahradené Smernicami.

Ďalšou zmenou, ktorá môže mať vplyv na právo životného prostredia je aj právomoc Európskeho parlamentu a Rady ustanoviť (podľa článku 83 odsek 1 Zmluvy o fungovaní EÚ) minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v oblastiach obzvlášť závažnej trestnej činnosti s cezhraničným rozmerom vyplývajúcim z povahy alebo dôsledkov týchto trestných činov alebo z osobitnej potreby bojovať proti nim na spoločnom základe. Jednou z 9 oblastí trestnej činnosti je organizovaná trestná činnosť, pod ktorú je možné podradiť aj závažné formy environmentálnej trestnej činnosti (nelegálny obchod s odpadmi a nebezpečnými odpadmi, jadrovými materiálmi, drevom, chránenými živočíchmi, ale aj organizované pytliactvo a iné)

V závislosti od vývoja trestnej činnosti môže Rada prijať rozhodnutie určujúce ďalšie oblasti trestnej činnosti, ktoré spĺňajú kritériá uvedené v tomto odseku. Tu je možné v budúcnosti očakávať, že Rada určí environmentálnu trestnú činnosť ako ďalšiu oblasť obzvlášť závažnej trestnej činnosti s cezhraničným rozmerom.

2. Základná charakteristika smernice

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/99/ES o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva bola prijatá dňa 19.11.2008. V Úradnom vestníku EÚ bola publikovaná 06.12.2008 pod číslom L 328 na strane 28 až 37.

Právnym základom pre prijatie smernice bol článok 175 odsek 1 Zmluvy o založení ES, vzhľadom na to, že životné prostredie a jeho ochrana je jedným zo základných cieľov Spoločenstva (článok 6 Zmluvy o založení ES). To bolo základným dôvodom, pre ktorý bolo Súdnym dvorom EÚ (rozsudkom vo veci C-176/03 z 13.5.2005) zrušené Rámcové rozhodnutie Rady 2003/80/SVV z 27.01.2003 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva (Ú. v. EÚ L 29, s. 55), ktoré sa snažilo zabezpečiť dosiahnutie základného cieľa Spoločenstva v oblasti životného prostredia harmonizáciou trestného práva členských krajín (skutkové podstaty, sankcie, zodpovednosť právnických osôb) pre túto oblasť.

Ciele a dôvody prijatia smernice sú vyjadrené v Preambule smernice.

Prijatie smernice je vyjadrením znepokojenia Spoločenstva z narastajúceho počtu deliktov proti životnému prostrediu (environmental offences) a ich dôsledkov, ktoré presahujú hranice dotknutých štátov, pretože tieto delikty predstavujú ohrozenie životného prostredia, a preto si vyžadujú primeranú reakciu.

V Preambule sa taktiež deklaruje/konštatuje že:

existujúce systémy sankcií nepostačujú na dosiahnutie úplného súladu s právnymi predpismi v oblasti ochrany životného prostredia, pričom súlad by sa mohol a mal zvýšiť dostupnosťou trestných sankcií, ktoré sú prejavom spoločenského nesúhlasu kvalitatívne odlišnej povahy v porovnaní so správnymi sankciami alebo s občianskoprávnymi kompenzačnými mechanizmami,

cieľ smernice (zabezpečenie účinnejšej ochrany životného prostredia) nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov, ale z dôvodov rozsahu a dôsledkov tejto smernice ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni Spoločenstva, pričom Spoločenstvo môže prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa v článku 5 Zmluvy o založení ES,

v súlade so zásadou proporcionality podľa článku 5 Zmluvy o založení ES smernica neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie uvedeného cieľa,

smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré boli uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie.

Smernica ukladá členským štátom povinnosť ustanoviť vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch trestnoprávne sankcie za závažné porušenie ustanovení práva Spoločenstva o ochrane životného prostredia.

Spoločné pravidlá platné pre trestné činy majú umožniť používať v rámci členských štátov a medzi nimi účinné metódy vyšetrovania a pomoci.

V záujme dosiahnutia účinnej ochrany životného prostredia je obzvlášť potrebné zaviesť odrádzajúcejšie sankcie za skutky, ktorými sa poškodzuje životné prostredie, ktoré obvykle spôsobujú alebo môžu spôsobiť podstatnú škodu (substantial damage) na ovzduší vrátane stratosféry, na pôde a vode a na živočíchoch alebo rastlinách, vrátane ochrany druhov.

Preambula smernice okrem poslania a cieľov smernice obsahuje aj niektoré dôležité princípy a interpretačné pravidlá k smernici, preto je potrebné obsahu Preambuly venovať náležitú pozornosť.

Preambula ustanovuje, že:

uplatnenie sankcii aj v prípadoch nedodržania právnej povinnosti (omisívne delikty), ktoré môže mať rovnako závažný následok ako aktívne konanie,

protiprávne konanie vymedzené v smernici bude považované za trestný čin v rámci celého Spoločenstva, pokiaľ k nemu došlo úmyselne alebo z hrubej nedbanlivosti,

trestnoprávne opatrenia sa vzťahujú na porušenia povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v prílohách A, B smernice s cieľom dosiahnuť účinnosť pravidiel ochrany životného prostredia,

povinnosti vyplývajúce z tejto smernice sa týkajú iba ustanovení právnych predpisov uvedených v prílohách k tejto smernici, na základe ktorých sú členské štáty pri vykonávaní týchto právnych predpisov povinné ustanoviť zakazujúce opatrenia,

smernica sa uplatňuje bez toho, aby boli dotknuté ostatné systémy zodpovednosti za poškodenie životného prostredia podľa práva Spoločenstva alebo vnútroštátneho práva 

smernicou sa stanovujú minimálne pravidlá, pričom členské štáty môžu prijať alebo zachovať prísnejšie opatrenia zamerané na účinnú trestnoprávnu ochranu životného prostredia,1

pri prijímaní nových právnych predpisov o environmentálnych otázkach (prijatých neskôr ako predmetná smernica) sa v týchto prepisoch bude uvádzať, či sa bude vo vzťahu k novým predpisom uplatňovať táto smernica s tým, že v prípade potreby bude článok 3 smernice zmenený a doplnený.

Ďalšie dôležité pravidlá/povinnosti ustanovené v smernici sú:

členské štáty zabezpečia, aby boli ako trestné činy posúdené aj návod, pomoc a podnecovanie na úmyselné (protiprávne) konanie, vymedzené v článku 3 smernice,

členské štáty sú povinné zabezpečiť prijatie potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa za trestné činy uvedené v článkoch 3 a 4 boli ukladané účinné, primerané a odradzujúce sankcie jednak fyzickým osobám (článok 5), ako aj právnickým osobám (článok 7), ktoré sú zodpovedné za protiprávne konanie na základe kritérií stanovených v článku 6 smernice,

vyvodenie zodpovednosti za protiprávne konanie uvedené v článku 3 smernice voči právnickej osobe nevylučuje možnosť trestného postihu konkrétnej fyzickej osoby, ktorá sa dopustila protiprávneho konania (článok 6 odsek 3)

Čo sa týka konštrukcie smernice, smernica pozostáva z týchto častí:

1. Preambula

- obsahuje dôvody prijatia smernice, ciele, niektoré princípy a interpretačné pravidlá

2. Predmet úpravy (článok 1)    

- ustanovenie trestných opatrení v záujme účinnejšej ochrany životného prostredia

3. Vymedzenie pojmov (článok 2)    

- definujú sa pojmy: „protiprávny“, „chránené druhy voľne žijúcich živočíchov a rastlín“, „biotop v rámci chránenej lokality“ a „právnická osoba“

4. Trestné činy (článok 3 písmeno a/ až i/)    

- skutkové podstaty protiprávnych konaní, ktoré majú byť posúdené ako trestný čin

5. Navádzanie, pomoc a podnecovanie (článok 4)    

- definujú sa trestné formy súčinnosti k úmyselnému konaniu páchateľa

6. Sankcie

- ukladané fyzickým osobám (článok 5) a právnickým osobám (článok 7)

7. Zodpovednosť právnických osôb (článok 6)    

- stanovuje kritéria, ktorých splnenie je predpokladom vyvodenia zodpovednosti za trestný čin voči právnickej osobe

8. Transpozícia a nadobudnutie účinnosti smernice (články 8 a 9)

Členské štáty majú Komisii poskytovať informácie o vykonávaní smernice, aby Komisia mohla posúdiť účinok tejto smernice (Preambula, odsek 13).

Podľa článku 8 odsek 2 sú členské štáty povinné oznámiť Komisii znenia hlavných ustanovení, ktoré boli prijaté v rámci transpozície smernice a tabuľku zhody medzi prijatými ustanoveniami a smernicou.

Členské štáty sú v zmysle článku 8 odsek 1 smernice povinné vykonať transpozíciu smernice do svojho vnútroštátneho práva do 26.12.2010 s tým, že v právnych predpisoch prijatých za účelom transpozície smernice musí byť uvedený odkaz na smernicu.

Komisia sa aktívne zapojila už aj do transpozičného procesu smernice, keď v priebehu rokov 2009 a 2010 zorganizovala štyri pracovné stretnutia zástupcov členských štátov EÚ na úrovni expertov zoberajúcich sa problematikou environmentálneho (trestného) práva podieľajúcich sa na procese transpozície smernice vo svojej členskej krajine.

Cieľom aktivity Komisie je podnietiť transpozičné práce v členských štátoch a umožniť expertom z právnej praxe i z akademickej oblasti vstúpiť do procesu transpozície smernice a vytvoriť priestor na diskusiu, odovzdávanie a zdieľanie názorov a riešení problémov súvisiacich s riadnou transpozíciou smernice, čo by malo v súhrne priniesť lepšie transpozičné výsledky a zníženie potreby využívania vynucovacích/kontrolných mechanizmov na dosiahnutie úplného splnenia povinností členských štátov vyplývajúcich zo smernice.

3. Hmotnoprávne aspekty smernice

Skutkové podstaty protiprávnych konaní, ktoré majú byť v rámci EÚ posúdené ako trestný čin sú rámcovo vymedzené v článku 3 smernice.

Na základe definície pojmu „protiprávny“ je možné konštatovať, že smernica je normou blanketnej povahy, pretože pri vymedzení protiprávnych konaní, na ktoré sa smernica vzťahuje, odkazuje na:

1. právne predpisy prijaté podľa Zmluvy o ES, ktoré sú uvedené v prílohe A (8 nariadení a 61 smerníc), alebo

2. pokiaľ ide o činnosti, na ktoré sa vzťahuje Zmluva o Euratome, na právne predpisy prijaté podľa Zmluvy o Euratome, ktoré sú uvedené v prílohe B (3 smernice), alebo

3. porušenie zákona, správneho predpisu členského štátu alebo rozhodnutia príslušného orgánu členského štátu, ktorým sa vykonávajú uvedené predpisy Spoločenstva.

Subjektom, voči ktorým sa má vyvodiť zodpovednosť za protiprávne konania (trestné činy) uvedené v smernici sú fyzické osoby i právnické osoby (článok 6), pričom vyvodenie zodpovednosti voči právnickej osobe za trestný čin nevylučuje vyvodenie trestnej zodpovednosti aj voči fyzickej osobe (článok 6 odsek 3).

Členské štáty budú povinné vyvodiť zodpovednosť za trestný čin voči právnickej osobe v prípadoch, keď trestný čin bol spáchaný v prospech právnickej osoby akoukoľvek osobou, ktorá má v rámci tejto právnickej osoby vedúce postavenie a ktorá konala buď samostatne, alebo ako súčasť orgánu právnickej osoby na základe:

a) oprávnenia zastupovať túto právnickú osobu;
b) právomoci prijímať rozhodnutia v mene tejto právnickej osoby alebo
c) právomoci vykonávať kontrolu v rámci tejto právnickej osoby.

Členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby právnické osoby mohli byť zodpovedné, ak spáchanie trestného činu, ktorý je v prospech danej právnickej osoby, umožnil nedostatok dohľadu alebo kontroly zo strany osoby vo vedúcom postavení a trestný čin spáchala osoba, ktorá podlieha právomoci vedúceho pracovníka.

Čo sa týka subjektívnej stránky konania predpokladá sa úmyselné konanie alebo konanie z hrubej nedbanlivosti. Niektoré členské štáty zaviedli „hrubú nedbanlivosť“ ako nový druh zavinenia do svojho trestného práva (napr. ČR), ďalšia skupina štátov k výkladu tohto pojmu bude využívať ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, resp. viaceré krajiny vrátane SR budú v súlade s bodom 12 Preambuly postihovať ako trestný čin akékoľvek nedbanlivostné konanie, t.j. protiprávne konania ustanovené v smernici budú posudzované prísnejšie.

V článku 3 písmen a/ až i/ smernice sú vymedzené konania, ktoré sa majú posudzovať ako trestný čin, pokiaľ sú protiprávne a subjekt práva konal úmyselne alebo aspoň z hrubej nedbanlivosti, pričom pojmom „protiprávne“ je vyjadrené to, že konanie subjektu práva je v rozpore:

1. s právnymi predpismi v prílohách A, B alebo 
2. s právnymi predpismi prijatými členskými štátmi na vykonanie týchto predpisov.

Jednotlivé konania a ich následky (objektívna stránka) sú vymedzené v písmenách a) až i) článku 3, pričom konania sú na základe škodlivej látky, resp. účinku alebo/a objektu ochrany, ktorý je (môže byť) protiprávnym konaním ohrozený/poškodený, rozdelené do týchto 9 skupín:

a) vypúšťanie, emisia alebo zavádzanie množstva látok alebo ionizujúceho žiarenia do ovzdušia, pôdy alebo vody, ktoré spôsobuje alebo môže spôsobiť smrť alebo závažnú ujmu na zdraví, alebo podstatnú škodu na kvalite ovzdušia, na kvalite pôdy, na kvalite vody alebo na živočíchoch alebo rastlinách;    

- nebezpečný predmet/účinok = škodlivé látky v relevantnom množstve, ionizujúce žiarenie
- druhový objekt ochrany = primárne ovzdušie, voda, pôda; sekundárne život, zdravie, kvalita ovzdušia, kvalita pôdy, kvalita vody, živočíchy a rastliny

b) zber, preprava, zhodnocovanie alebo zneškodňovanie odpadu vrátane dohľadu nad takýmito operáciami a následnej starostlivosti o zariadenia na odstraňovanie odpadu a vrátane akcie, ktorú uskutočňujú obchodníci alebo sprostredkovatelia (odpadové hospodárstvo), ktoré spôsobujú alebo môžu spôsobiť smrť alebo vážnu ujmu na zdraví, alebo podstatnú škodu na kvalite ovzdušia, na kvalite pôdy, na kvalite vody alebo na živočíchoch alebo rastlinách;    

- nebezpečný predmet/účinok = odpad (nakladanie s odpadom a dohľad nad touto činnosťou)
- druhový objekt ochrany = život, zdravie, kvalita ovzdušia, kvalita pôdy, kvalita vody, živočíchy a rastliny

c) preprava odpadu, pokiaľ táto činnosť patrí do rozsahu pôsobnosti článku 2 ods. 35 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1013/2006 zo 14. júna 2006 o preprave odpadu [6] a uskutočňuje sa v nezanedbateľnom množstve, či už v rámci jednej prepravy, alebo v rámci viacerých zdanlivo prepojených prepráv;    

- nebezpečný predmet/účinok = odpad (cezhraničná preprava dopadu a nebezpečného odpadu)

d) prevádzkovanie závodu, v ktorom sa vykonáva nebezpečná činnosť alebo v ktorom sa skladujú alebo používajú nebezpečné látky alebo prípravky a ktoré mimo tohto závodu spôsobujú alebo môžu spôsobiť smrť alebo vážnu ujmu na zdraví, alebo podstatnú škodu na kvalite ovzdušia, na kvalite pôdy, na kvalite vody alebo na živočíchoch alebo rastlinách;

- nebezpečný predmet/účinok = nebezpečné látky a prípravky (v rámci prevádzkovania závodu)
- druhový objekt ochrany = život, zdravie, kvalita ovzdušia, kvalita pôdy, kvalita vody, živočíchy a rastliny

e) výroba, spracovanie, nakladanie, používanie, držba, skladovanie, preprava, dovoz, vývoz alebo odstraňovanie jadrového materiálu alebo iných nebezpečných rádioaktívnych látok, ktoré spôsobujú alebo môžu spôsobiť smrť alebo vážnu ujmu na zdraví alebo podstatnú škodu na kvalite ovzdušia, na kvalite pôdy, na kvalite vody alebo na živočíchoch alebo rastlinách;

- nebezpečný predmet/účinok = jadrový materiál alebo iné nebezpečné rádioaktívne látky
- druhový objekt ochrany = život, zdravie, kvalita ovzdušia, kvalita pôdy, kvalita vody, živočíchy a rastliny

f) usmrtenie, ničenie, držba alebo odchyt exemplárov druhov chránených voľne žijúcich živočíchov alebo rastlín s výnimkou prípadov, keď sa takéto konanie týka zanedbateľného množstva takýchto exemplárov a má zanedbateľný vplyv na stav ochrany druhov;    

- nebezpečný predmet/účinok = usmrtenie, ničenie, držba alebo odchyt    
- druhový objekt ochrany = exempláre druhov chránených voľne žijúcich živočíchov a rastlín, ochrana druhov

g) obchodovanie s druhmi chránených voľne žijúcich živočíchov alebo voľne žijúcich rastlín alebo ich časťami a derivátmi s výnimkou prípadov, keď sa takéto konanie týka zanedbateľného množstva takýchto druhov a má zanedbateľný vplyv na stav ich ochrany;

- nebezpečný predmet/účinok = nelegálne obchodovanie    
- druhový objekt ochrany = druhy chránených voľne žijúcich živočíchov a rastlín, ich časti a deriváty

h) akékoľvek konanie, ktoré vedie k závažnému poškodeniu biotopu v chránenej lokalite;

- druhový objekt ochrany = biotop v chránenej lokalite (definícia pojmu je v článku 2 smernice)

i) výroba, dovoz, vývoz, uvádzanie na trh alebo používanie látok, ktoré poškodzujú ozónovú vrstvu

- nebezpečný predmet/účinok = škodlivé látky spôsobilé poškodiť ozónovú vrstvu    
- druhový objekt ochrany = ozónová vrstva

Pri protiprávnych konaniach, kde nie je uvedený/vyjadrený následok (závažnosť) je potrebné vychádzať z článku 5 Preambuly smernice, v zmysle ktorého:     

V záujme dosiahnutia účinnej ochrany životného prostredia je obzvlášť potrebné zaviesť odrádzajúcejšie sankcie za skutky, ktorými sa poškodzuje životné prostredie, ktoré obvykle spôsobujú alebo môžu spôsobiť podstatnú škodu na ovzduší vrátane stratosféry, na pôde a vode a na živočíchoch alebo rastlinách, vrátane ochrany druhov.

4. Transpozičné úlohy a problémy v podmienkach SR

V rámci transpozičného procesu a expertných stretnutí zástupcov členských štátov Európskej únie pod gesciou Komisie boli identifikované všeobecné okruhy problémov, ktoré existujú pri transponovaní predmetnej smernice do národných legislatív členských štátov EÚ, pričom ide najmä o definíciu/výklad viacerých „neurčitých“ pojmov použitých v smernici, pričom sa jedná o nasledovné pojmy:

„podstatná škoda“ (substantial damage)     

Preambula – bod 5     

V záujme dosiahnutia účinnej ochrany životného prostredia je obzvlášť potrebné zaviesť odrádzajúcejšie sankcie za skutky, ktorými sa poškodzuje životné prostredie, ktoré obvykle spôsobujú alebo môžu spôsobiť podstatnú škodu na ovzduší vrátane stratosféry, na pôde a vode a na živočíchoch alebo rastlinách, vrátane ochrany druhov.    

Článok 3, písmeno a/, b/    

„... podstatná škoda na kvalite ovzdušia, na kvalite pôdy, na kvalite vody alebo na živočíchoch alebo rastlinách, ...“

„nezanedbateľné množstvo“ (non-negligible quantity)    

„zdanlivo prepojené prepravy“ (shipment which appear to be linked)    

Článok 3, písmeno c/    

„c) preprava odpadu, pokiaľ táto činnosť patrí do rozsahu pôsobnosti článku 2 ods. 35 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1013/2006 zo 14.06.2006 o preprave odpadu (1) a uskutočňuje sa v nezanedbateľnom množstve, či už v rámci jednej prepravy, alebo v rámci viacerých zdanlivo prepojených prepráv;“

„zanedbateľné množstvo“ (negligible quantity)     

Článok 3, písmeno f/    

„f) usmrtenie, ničenie, držba alebo odchyt exemplárov druhov chránených voľne žijúcich živočíchov alebo rastlín s výnimkou prípadov, keď sa takéto konanie týka zanedbateľného množstva takýchto exemplárov a má zanedbateľný vplyv na stav ochrany druhov,“

„hrubá/závažná nedbanlivosť“ (gros negligence)     

„Článok 3    

Členské štáty zabezpečia, že uvedené konanie predstavuje trestný čin, pokiaľ je protiprávne a došlo k nemu úmyselne alebo aspoň z hrubej nedbanlivosti: ...“    

Poznámka: nový český Trestný zákon (ďalej len „TZ“) zaviedol/definuje v ust. § 16 odsek 2 „hrubú nedbanlivosť“ ako novú formu zavinenia trestného činu.     

- znenie ust § 16 odsek 2 českého TZ: „Trestný čin je spáchán z hrubé nedbalosti, jestliže přístup pachatele k požadavku náležité opatrnosti svědčí o zřejmé bezohlednosti pachatele k zájmům chráněným trestním zákonem.“    

V právnych predpisoch EÚ sa tento druh zavinenia používa/vyskytuje bežne v rôznych oblastiach právnej úpravy a tento pojem bol viackrát vysvetlovaný v judikatúre Súdneho dvora EÚ3.     

V právnom poriadku SR je tento druh zavinenia používaný v civilnom práve (zmenky a šeky, zodpovednostné poistné vzťahy, náhrada škody, platobný styk a pod.).    

Vo všeobecnosti je možné uviesť, že hrubá nedbanlivosť zahŕňa v sebe prípady vedomej nedbanlivosti a výnimočne aj závažné prípady nevedomej nedbanlivosti spojené s porušením povinnosti vyplývajúcej z povolania, funkcie alebo postavenia konajúceho subjektu alebo priamo zo zákona. Môže sa jednať aj o zvlášť závažné porušenie nutnej opatrnosti/starostlivosti, ktorú je primerané očakávať/vyžadovať od konajúceho subjektu.

„nebezpečná činnosť“ (dangerous activity) 

„nebezpečné látky alebo prípravky“ (dangerous substances or preparations)    

Článok 3, písmeno d/    

„d) prevádzkovanie závodu, v ktorom sa vykonáva nebezpečná činnosť alebo v ktorom sa skladujú alebo používajú nebezpečné látky alebo prípravky a ktoré mimo tohto závodu spôsobujú alebo môžu spôsobiť smrť alebo vážnu ujmu na zdraví, alebo podstatnú škodu na kvalite ovzdušia, na kvalite pôdy, na kvalite vody alebo na živočíchoch alebo rastlinách;“    

Poznámka: za nebezpečné látky je podľa vyjadrenia zástupcov Komisie potrebné považovať látky uvedené/definované v prílohe I Smernice „Seveso“ (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/105/ES zo 16.12.2003, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/82/ES o kontrole nebezpečenstiev veľkých havárií s prítomnosťou nebezpečných látok), a pre jednotlivé členské štáty aj tie nebezpečné látky, ktoré si stanovili členské štáty vnútroštátne nad/mimo rámec uvedenej smernice.

„účinné, primerané a odradzujúce sankcie“ (effective, proportionate and dissuasive penalties)    

Článok 7 - Sankcie pre právnické osoby    

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby právnickým osobám, ktoré sú zodpovedné podľa článku 6, boli uložené účinné, primerané a odradzujúce sankcie.“

„závažné poškodenie biotopu v chránenej lokalite“  (the significant deterioration of a habitat within a protected site)    

Článok 3, písmeno h/    

„h) akékoľvek konanie, ktoré vedie k závažnému poškodeniu biotopu v chránenej lokalite;“

Problematickou sa javí byť aj jednotná transpozícia protiprávneho konania podľa článku 3 písmeno i/ smernice do právnych poriadkov ČŠ, vzhľadom na nové/špecifické kritérium klasifikácie látok (poškodzujúcich ozónovú vrstvu). Látky poškodzujúce ozón je možné definovať využitím Nariadenia (ES) č. 2037 Európskeho parlamentu a Rady z 29. júna 2000 o látkach, ktoré poškodzujú ozónovú vrstvu a Montrealského protokolu o látkach, ktoré porušujú ozónovú vrstvu publikovaný pod č. 251/2006 Z.z.. Oba uvedené právne dokumenty obsahujú v prílohách zoznamy kontrolovaných látok poškodzujúcich ozón.    

Ako trestný čin má byť podľa uvedeného ustanovenia smernice posúdená:     

„i/ výroba, dovoz, vývoz, uvádzanie na trh alebo používanie látok, ktoré poškodzujú ozónovú vrstvu."

Tu je potrebné uviesť, že uvedená skutková podstata neobsahuje žiadne kvantitatívne kritérium, resp. kritérium závažnosti spôsobeného/hroziaceho následku.     

Kritérium pre posúdenie protiprávneho konania ako trestný čin je preto možné/potrebné odvodiť z bodu 5 Preambuly.

V podmienkach platnej právnej úpravy SR by bolo možné protiprávne konania poškodzujúce ozónovú vrstvu podradiť pod všeobecnú skutkovú podstatu „Ohrozenie a poškodenie životného prostredia“ podľa § 300 TZ (úmyselné zavinenie) alebo podľa § 301 TZ (nedbanlivostné zavinenie), prípadne v závislosti od rozsahu/závažnosti následku – ohrozenia alebo poškodenia ozónovej vrstvy by mohlo prichádzať do úvahy aj právne posúdenie ako trestný čin „Všeobecného ohrozenia“ podľa § 284 (úmyselná forma konania) event. podľa § 285 (konanie z nedbanlivosti) Trestného zákona. Štatisticky je však pri trestných činoch podľa § 300 a 301 TZ dlhodobo vykazovaný minimálny počet trestných vecí a to aj napriek ich relatívne ľahko naplniteľnej skutkovej podstate.

Osobitosti a významu objektu ochrany – ozónovej vrstvy, by však bolo primerané explicitné vyjadrenie ochrany tohto významného objektu v skutkovej podstate trestného činu.     

V tomto smere sa javí byť ako vhodné/možné riešenie doplnenie skutkovej podstaty trestného činu „Porušovanie ochrany vôd a ovzdušia“. Do názvu i do skutkovej podstaty by bola zahrnutá ako ďalší objekt ochrany - ozónová vrstva. Ďalším možným riešením je rozdelenie pôvodnej skutkovej podstaty trestného činu „Porušovanie ochrany vôd a ovzdušia“ (§ 303 a § 304 TZ) na dve nové s názvami „Porušovanie ochrany vôd“ (§ 303 TZ) a „Porušovanie ochrany ovzdušia a ozónovej vrstvy“ (§ 304 TZ). Do skutkovej podstaty „Porušovanie ochrany vôd“ by potom mohlo byť zapracované (obdobne ako v ČR) znenie článku 4, Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/35/ES zo 07.09.2005 o znečisťovaní mora z lodí a o zavedení sankcií za porušenia (Ú.v. L 255, 30.09.2005; str. 11-21) v znení Smernice 2009/123/ES z 21.10.2009, ktorá bola publikovaná v Úradnom vestníku EÚ pod č. L 280, 27/10/2009 str. 52 – 55, ktorej transpozícia bola stanovená do 16.11.2010.

Vyššie uvedené výkladové problémy je v zásade možné riešiť legislatívnou cestou prevzatím pojmov použitých v smernici a ich definovaním vo vnútroštátnej úprave alebo zapracovaním významovej podstaty týchto pojmov do vnútroštátneho právneho poriadku.

Ďalším možným riešením je počkať si na výklad týchto pojmov v rámci rozhodovacej činnosti súdov. Tento spôsob by však bo z hľadiska časového s ohľadom na krátku históriu environmentálneho trestného práva zrejme neefektívny, aj keď judikatúra súdov bude nepochybne významným tvorcom práva v tejto oblasti.

Vychádzajúc zo súčasnej právnej úpravy environmentálnych trestných činov je možné konštatovať, že slovenská právna úprava pri vymedzení následku pri trestných činoch proti životnému prostrediu išla cestou kvantifikácie následku vyjadrením škody (rozsahu činu) ako súhrnu ekologickej ujmy a majetkovej škody, čím je de facto vyjadrený zásah environmentálneho trestného činu do súkromnej i verejnej sféry.

Na základe uvedeného je zásadnou otázkou, ktorá je kľúčom k vyriešeniu väčšiny vyššie uvedených výkladových problémov kvantifikácia rozsahu/následku protiprávneho konania definovaného v smernici v rámci vnútroštátnej právnej úpravy. Táto hranica vytvorí „merateľnú/určiteľnú“ hranicu pre posúdenie protiprávneho konania ako trestný čin, resp. iba ako priestupok/iný správny delikt.

Vo vzťahu k priestupkom fyzických osôb je táto hranica zadefinovaná v jednotlivých základných skutkových podstatách trestných činov proti životnému prostrediu ustanovením hranice výšky škody4 (vzniknutej/hroziacej) na životnom prostredí alebo rozsahu5 činu. Otázne je, či stanovené hranice pri jednotlivých trestných činoch podľa § 300 až 310 TZ sú primerané a to aj vzhľadom k obsahu predmetnej smernice.

Pri doterajších iných správnych deliktoch, kde boli do účinnosti zákona č. 224/2010 Z.z. ukladané sankcie v rámci správneho konania, pri vychádzaní z rovnakého kvantitatívneho stanovenia hranice medzi trestným činom a iným správnym deliktom ako pri priestupku, bude potrebné postihovať významnú časť doterajších iných správnych deliktov6 ako trestné činy v trestnom konaní.

Kolízia trestného konania a priestupkového konania je vyriešená pojmovým vymedzením priestupku v ust. § 1 odsek 1 Priestupkového zákona podľa ktorého priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin, ako aj stanovením povinnosti správneho orgánu postúpiť vec (§ 71 písm. a/ Priestupkového zákona) prokurátorovi alebo orgánu Policajného zboru, ak skutočnosti nasvedčujú, že ide o trestný čin.

Ako priestupok môže byť posúdené aj také konanie, ktoré formálne napĺňa zákonné znaky trestného činu     avšak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná (§ 10 odsek 2 TZ). Rovnako ako priestupok môže byť posúdený prečin spáchaný mladistvým7, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak ho spáchal mladistvý a ak je jeho závažnosť malá.

V praxi však nie je možné vylúčiť situácie, kedy správny orgán kvalifikuje protiprávne konanie páchateľa alebo jeho časť iba ako priestupok a súčasne totožný skutok bude predmetom trestného konania na základe právneho posúdenia orgánom činným v trestnom konaní. Tu je potrebné uviesť, že do právoplatného skončenia veci nie je jednoznačné, či skutok mal byť posúdený ako priestupok alebo ako trestný čin.

V rámci trestného konania je prokurátor v rámci vykonávania dozoru nad zákonnosťou v prípravnom/predsúdnom konaní oprávnený na základe ust. § 230 Trestného poriadku zrušovať nezákonné a neodôvodnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými, t.j. prokurátor má efektívne prostriedky na zabezpečenie právnej kvalifikácie inkriminovaného skutku ako trestný čin.

Správny orgán je pri právnom posúdení skutku v rámci priestupkového konania samostatný. Do právoplatnosti rozhodnutia v priestupkovom konaní nemá prokurátor žiadne právne nástroje na dosiahnutie toho, aby bol skutok, ktorý je predmetom priestupkového konania právne posúdený ako trestný čin. V tomto smere bude relevantné až právny názor súdu vyjadrený v právoplatnom rozhodnutí. Prokurátor môže po právoplatnosti rozhodnutia zasiahnuť do veci svojimi prostriedkami8, či už protestom prokurátora alebo upozornením prokurátora a následne aj podaním návrhu na súd9 na základe ust. § 27 odsek 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. Prokurátor nemôže sám meritórne zmeniť rozhodnutie správneho orgánu, ale môže použitím uvedených právnych prostriedkov takúto zmenu iniciovať.

Uvedené platí analogicky aj v prípade, ak sa popri trestnom konaní vedie o totožnom skutku správne konanie, ktorého predmetom je iný správny delikt.

V týchto sporných prípadoch, keď sa paralelne vedie trestné konanie a správne/priestupkové konanie prichádza do úvahy dvojitý postih za totožný skutok10 (porušenie zásady ne bis in idem).

Zásada ne bis in idem je vyjadrená jednak v článku 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dojednanému v Ríme dňa 04.11.1950 v znení protokolov č. 3, 5 a 8, (publ. pod č. 209/1992 Zb.), v článku 54 a nasl. Schengenského vykonávacieho dohovoru podpísaného v Schengene dňa 19.6.1990, prevzatého do právneho poriadku SR „Zmluvou o pristúpení SR k EÚ“ - článok 3 odsek 1 Aktu o podmienkach pristúpenia SR k EÚ (publ. pod č. 185/2004 Z. z.), ako aj v článku 50 odsek 5 Ústavy SR, § 215 odsek 2 písmeno b/TP (zastavenie trestného stíhania), § 516 odsek 1 písm. g/, h/ TP (podmienky uznania cudzieho rozhodnutia), § 528 odsek 4 TP (prevzatie trestnej veci z cudziny), § 529 odsek 4, 5 TP (odovzdanie trestnej veci do cudziny), § 71, § 76 odsek 1 písmeno g/, ch/, § 94 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, § 194 a 209 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry.     

Zastavenie trestného stíhania podľa § 215 odsek 2 TP je vymedzené ako fakultatívny inštitút (jeho využitie je podmienené predchádzajúcim dostačujúcim rozhodnutím), čo je v rozpore so zásadou ne bis in idem, nakoľko vytvára priestor na nedodržanie zákazu dvojitého postihu.

Fakultatívnosť dôvodu na zastavenie trestného stíhania podľa § 215 odsek 2 písmeno b) Trestného poriadku11 v prípadoch, keď sa jednalo o postih na základe verejného práva a nie o súkromnoprávny dôsledok protiprávneho konania páchateľa (ako napr. vylúčenie študenta zo školy, výpoveď daná zamestnancovi, vylúčenie člena z občianskeho združenia a pod.), sa javí byť v rozpore s deklarovanou zásadou slovenského právneho poriadku ne bis in idem (článok 50 odsek 5 Ústavy SR).

Trestné stíhanie pri dodržaní zásady ne bis in idem musí byť zastavené pri naplnení predpokladov uvedených v ust. § 215 odsek 2 písmeno b) TP, resp. existujúce meritórne rozhodnutie o skutku (voči konkrétnej osobe) musí byť zrušené, aby o tom istom (totožnom) skutku vo vzťahu k tej istej osobe mohlo byť rozhodnuté v trestnom konaní a nejednalo sa o dvojitý postih.

Súbeh viacerých protiprávnych konaní rovnorodej povahy je riešený v Priestupkovom zákone v ust. § 57, ktorý upravuje spoločné konanie. Ak sa páchateľ dopustil viacerých priestupkov, ktoré je príslušný prejednať ten istý orgán, prejednajú sa tieto priestupky v jednom konaní. z uvedeného vyplýva, že ak sa páchateľ dopustí viacerých priestupkov, o ktorých nie je príslušný konať ten istý orgán, jednotlivé priestupky sa prejednajú samostatne (§ 57 odsek 1).

V jednotlivých právnych predpisoch environmentálneho práva sú uvedené skutkové podstaty priestupkov a sankcie za priestupky, pričom postup prejedania priestupku je riešený odkazom na Priestupkový zákon. Z uvedeného vyplýva, že pre vedenie spoločného konania je kľúčovou otázkou stanovenie orgánov príslušných konať o jednotlivých priestupkoch.

Obdobne ako v trestnom konaní aj v priestupkovom konaní platí, že za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný; zákaz činnosti možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorý z týchto priestupkov (§ 12 odsek 2 Priestupkového zákona).

Na konanie o iných správnych deliktoch sa vzťahuje všeobecná úprava správneho konania, pričom na procesné inštitúty, ktoré v správnom poriadku nie sú výslovne upravené je možné primerane analogicky použiť úpravu v Priestupkovom zákone (napr. úprava spoločného konania, ukladanie sankcie pri viacčinnom súbehu a pod.).

V súvislosti s posúdením viacčinného súbehu iných správnych deliktov je potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 8 Sžo 28/2007 (publikovaný v ZSP 5/2008 str. 188), z ktorého vyplýva, že: Pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) treba použiť "analogiae legis" tzv. absorpčnú zásadu. Za viaceré delikty správny orgán uloží sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na najprísnejšie postihnuteľný správny delikt.

Pri kolízii konania, ktoré je vedené o totožnom skutku jednak v správnom konaní ako o správnom delikte a súčasne v trestnom konaní ako o trestnom čine platí analogicky to, čo bolo vyššie uvedené o konkurencii trestného a priestupkového konania.

V prípadoch konkurencie dvoch konaní o tom istom skutku, okrem toho, že je to neefektívne z hľadiska personálneho i ekonomického, reálne hrozí, že to konanie, ktoré bude právoplatne ukončené ako prvé, vytvorí prekážku rozhodnutej veci pre druhé neskončené konanie. Na základe praktických poznatkov je možné konštatovať, že priestupkové/správne konanie je spravidla vykonané rýchlejšie ako konanie trestné, čím sa pre trestné konanie vytvára prekážka rozhodnutej veci.

Priestupkový zákon v ust. § 94 v podstate predpokladá možnosť existencie právoplatného rozhodnutia v priestupkovej a trestnej veci, ktorej predmetom bude totožný skutok. Uvedené ustanovenie ex post rieši porušenie zákazu dvojitého postihu v tej istej veci, keď ukladá správnemu orgánu zrušiť svoje právoplatné rozhodnutie, keď zistí, že postihnutá osoba bola právoplatne odsúdená alebo oslobodená v trestnom konaní.

V súvislosti s dodržiavaním zákazu dvojitého trestu je potrebné venovať primeranú pozornosť otázke totožnosti skutku, pričom je potrebné uviesť, že v rôznych právnych dokumentoch (medzinárodné zmluvy, Ústava SR, zákony) sa na pomenovanie predmetu konania používa označenie konanie, skutok, čin. Tu je dôležité ako sú popísané okolnosti skutku a tiež ako je vyjadrená protiprávnosť konania zodpovedného subjektu. Ak je niektoré čiastkové porušenie administratívneho predpisu uvedené v skutku, za ktorý sa vedie trestné stíhanie, trestný postih postihuje aj toto porušenie a nie je možné ho postihnúť v správnom/priestupkovom konaní. Pri posudzovaní totožnosti skutku je dôležité vychádzať aj z toho, ktoré chránené záujmy boli protiprávnym konaním dotknuté a či sú všetky dotknuté záujmy vyjadrené v skutku, ktorý je predmetom konania. Uvedené je dôležité najmä pri viacčinnom súbehu protiprávnych konaní v prípadoch, keď konaním subjektu došlo k porušeniu viacerých povinností podľa administratívneho práva, prípadne ak je niektoré porušenie práva možné kvalifikovať ako trestný čin.

Informácia z pracovného stretnutia národných expertov k transpozícii smernice:

Na pracovnom stretnutí k transpozícii smernice v Bruseli v máji 2010 bolo za Slovenskú republiku zástupcom Ministerstva spravodlivosti SR konštatované, že proces transpozície momentálne prebieha, pričom v rámci tohto procesu bola schválená novela Trestného zákona a Trestného poriadku (zákon č. 224/2010 Z.z., účinný od 1.9.2010), ktorá podľa dôvodovej správy zavádza tzv. nepriamu trestnú zodpovednosť právnických osôb. Touto novelou sa do právneho poriadku SR zavádzajú ako nový druh sankcií ukladaných právnickým osobám ochranné opatrenia: zhabanie peňažnej čiastky (§ 83a TZ) a zhabanie majetku (§ 83 b TZ).

Na základe prechodného ustanovenia § 438c novely TZ možno uvedené ochranné opatrenia uložiť právnickej osobe len vtedy, ak bol trestný čin uvedený v § 83a odsek 1 alebo § 83b odsek 1 spáchaný, hoci aj v štádiu pokusu, alebo ak došlo k účasti na trestnom čine po 31.08.2010.

V rámci informovania o priebehu transpozičného procesu v členských štátoch EÚ boli prezentované aj viaceré problémy, ktoré musia riešiť členské krajiny. Vo väčšine členských štátov je súčasťou tohto procesu novelizovanie trestných kódexov, ktoré je zamerané na zavádzanie úplne nových trestných činov a tiež na určité úpravy v oblasti zodpovednosti právnických osôb za environmentálne trestné činy. Časť členských krajín uznala za potrebné vykonať zmeny aj v environmentálnom/administratívnom práve, keďže smernica pomerne konkrétne vymedzuje protiprávne konania, ktoré bude potrebné postihovať prostriedkami trestného, nie administratívneho práva. Členské štáty ako SRN, Holandsko a Belgicko majú prepracovaný a efektívne fungujúci systém postihu právnických osôb prostriedkami administratívneho práva. Zástupcovia Komisie konštatovali, že účelom smernice nie je zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb ale zodpovednosť právnických osôb za trestné činy, ktorú je možné dosiahnuť aj efektívnymi prostriedkami administratívneho práva, najmä v právnych systémoch, ktoré už majú v tomto smere dlhšiu prax a tradíciu.

V krajinách, kde už dlhšie existuje a je zabehnutý efektívny administratívny systém postihu protiprávnych konaní na úseku ochrany životného prostredia nepociťujú potrebu tento systém meniť. Naopak v krajinách, kde postih environmentálnych deliktov prostriedkami administratívneho a ani trestného práva nemá dlhšiu tradíciu je problém s jej postihom tak vo všeobecnosti, ako aj v rámci jednotlivých právnych oblastí.

Podnikateľské subjekty sa snažia vyhnúť postihu prenesením zodpovednosti na fyzickú osobu (spravidla neznámeho páchateľa), resp. snažia sa o dosiahnutie vybavenia veci v tom konaní (trestné alebo administratívne), ktoré je pre nich výhodnejšie.

Sankcie za environmentálne delikty:     

(táto časť príspevku bola inšpirovaná výkladom Prof. Faureho na expertnom stretnutí v Bruseli konanom v máji 2010, ktorý som si osvojil a čiastočne upravil)

Vo všeobecnosti sa javí byť vhodné/primerané výšku sankcie (trestného alebo administratívneho práva) stanovovať na základe týchto troch hlavných kritérií a to:

1. prínos/zisk, ktorý (by) páchateľovi prinieslo jeho protiprávne (ne)konanie,

2. pravdepodobnosť odhalenia/odsúdenia páchateľa a

3. ekonomické pomery páchateľa (za účelom dosiahnutia proporcionality postihu vo vzťahu k majetkovým pomerom páchateľa).

Každá sankcia za environmentálny delikt by mala sledovať splnenie troch základných funkcií:

1. Prvou funkciou/úlohou trestných sankcií systému práva životného prostredia je (má byť) nepochybne všeobecné zastrašenie. V tej súvislosti sa poukazuje na skutočnosť, že systém sankcií by mal ex ante odradiť celú skupinu potenciálnych znečisťovateľov od porušenia environmentálneho práva = všeobecné odstrašenie. Ak systém sankcií dokáže plniť túto funkciu, je možné považovať ho za efektívny predpoklad/nástroj k dosiahnutiu vysokej úrovne ochrany životného prostredia. To je cieľ, ktorý sa v trestnom práve definuje ako funkcia systému trestného práva. Avšak existujú dve kritéria, ktoré sú osobitne dôležité pre „trestné“ právo životného prostredia, ktoré súvisia s tým, že konania/činy proti životnému prostrediu môžu často spôsobiť veľké škody na životnom prostredí, ktoré nie je možné vždy vrátiť späť uložením trestnej sankcie. Samotné uloženie trestnej sankcie (napr. umiestnenie znečisťovateľa do väzenia), nemusí nevyhnutne viesť k zlepšeniu životného prostredia. To je dôvodom, pre ktorý sú v environmentálnej právnej doktríne relevantné aj dve ďalšie funkcie trestného systému sankcií.

2. Druhou funkciou sankcie je, že sankcia by mala usilovať aj o odstránenie spôsobeného následku/ujmy. To sa niekedy vyjadruje aj tak, že trest by mal viesť k navráteniu do pôvodného stavu „restitutio in integrum“. Jednoducho povedané to znamená, že trest by mal tiež viesť k tomu, aby následky protiprávnych konaní/činov proti životnému prostrediu boli páchateľmi odčinené. To samozrejme môže významne ovplyvniť vybratý druh uloženého trestu/sankcie.

3. Treťou funkciou sankcie je, že uložená sankcia nerieši len nápravu/odstránenie následkov/škôd, ktoré boli spôsobené v minulosti, ale že sankcia by mala byť rovnako zameraná aj na predchádzanie budúcich škôd. Napríklad má zanedbateľný význam uložiť peňažný trest právnickej osobe, ak je zrejmé, že zariadenie, ktoré je zdrojom znečistenia, bude naďalej používané firmou, ktorá zaplatila pokutu (s ktorou viacmenej firma už kalkuluje v „nákladoch“). Preto by systém sankcií mal byť tiež zameraný na dosiahnutie konkrétneho preventívneho účinku zabránením v pokračovaní v znečisťovaní.

Posledné dve funkcie trestných sankcií (obnova škôd spôsobených v minulosti a prevencia budúcich škôd) sú špecifické funkcie „deliktuálneho“ práva životného prostredia a môžu mať dôsledky pre druh vybraných/uložených sankcií. Tieto funkcie môžu byť veľmi dôležité, ako ukazovatele efektivity environmentálneho sankčného systému.

Primeranosť sankcie je možné vysvetliť na štyroch typických modelových situáciách:

Model I – predstavuje len abstraktné ohrozenia, pri ktorých nie je sankcionované znečistenie životného prostredia priamo, ale vynucuje sa administratívne konanie/rozhodnutie (napríklad povolenie alebo iné správne opatrenia). V podstate ide o nedodržanie úradného postupu bez priameho ohrozenia, či poškodenia životného prostredia. Deliktuálne právo sa obvykle v týchto druhoch prípadov aplikuje hneď ako boli porušené ustanovenia administratívneho práva, aj keď žiadne skutočné škody alebo ohrozenia životného prostredia nevznikli. Pri týchto abstraktných ohrozovacích deliktoch sa postup príslušných orgánov zameriava na vynútenie stanoveného administratívneho postupu, pričom potrestanie administratívneho porušenia práva súčasne nepriamo chráni aj ekologické hodnoty a rovnako aj a autoritu administratívnych orgánov a stanovených administratívnych postupov, vrátane vytvorených kontrolných mechanizmov.

Model II – predstavuje konkrétne ohrozovacie delikty s administratívnym porušením práva (posudzuje sa porušenie administratívnej normy). Tu sa predpokladá okrem porušenia zákona aj dôkaz, že protiprávne konanie spôsobilo ohrozenie životného prostredia. Tento model sa viac približuje k ochrane ekologických hodnôt, ako tomu bolo v prípade modelu I. Pod tento model spadajú také (predpokladané alebo skutočné) ohrozenia, ako napr. emisie látok do životného prostredia, pri ktorých sa skutočná škoda nevyžaduje, ale vyžaduje sa iba (predpokladané alebo skutočné) ohrozenie, napr. prostredníctvom emisií.

Model III – predstavuje konkrétne poškodzovacie delikty s administratívnym porušením práva (posudzuje sa porušenie administratívnej normy). V týchto prípadoch sa predpokladá okrem protiprávnosti (porušenie administratívnych predpisov), aj dôkaz o skutočnom poškodení životného prostredia. V týchto prípadoch je logické uloženie vyšších sankcií ako za delikty v modeli II, pretože v týchto prípadoch dôjde k skutočnému/merateľnému poškodeniu životného prostredia, a nie iba k ohrozeniu.

Model IV – predstavuje prípady závažného znečistenia/poškodenia životného prostredia. Pri týchto prípadoch by nemala byť administratívna väzba, t.j. podmienkou by nemalo byť porušenie administratívneho práva. Pri týchto deliktoch je cieľom potrestať závažné znečistenia životného prostredia, a to bez ohľadu na porušenie základnej administratívnej právnej úpravy. V tomto modeli dodržanie podmienok licencie nemôže predstavovať účinnú obranu páchateľa. "Ochranný štít povolenia" v týchto prípadoch neplatí. Dôvodom pre prerušenie prepojenia na administratívne právo v týchto prípadoch je to, že poškodenie životného prostredia je v otázke rozsahu vysoko nad rámec predpokladaných administratívnych pravidiel, ktoré má subjekt dodržiavať. Vzhľadom k tomu, že v týchto prípadoch vznikajú extrémne škody, je indikované uloženie prísnejšieho trestu.

Sankcie za environmentálne delikty je potrebné chápať široko ako celok rôznych opatrení vedúcich jednak k rešpektovaniu životného prostredia znečisťovateľom, ako aj k rešpektovaniu životného prostredia vo všeobecnosti.

Zrušené Rámcové rozhodnutie Rady 2003/80/SVV z 27. januára 2003 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva12 (Úradný vestník L 029 , 05/02/2003 str. 55 - 58) obsahovalo v článku 7 úpravu sankcií, ktoré sa mali uplatňovať voči právnickým osobám, ak by nebolo rámcové rozhodnutie zrušené. Podľa uvedeného článku 7 rámcového rozhodnutia mal každý členský štát prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby právnickú osobu, ktorá je zodpovedná podľa článku 6 rámcového rozhodnutia, bolo možné potrestať účinnými, primeranými a odradzujúcimi sankciami, ktoré zahŕňajú trestné alebo aj iné ako trestné sankcie, peňažné tresty, prípadne iné sankcie ako sú:

a) vylúčenie z nároku na štátne dávky alebo podporu;

b) dočasné alebo trvalé vylúčenie z vykonávania podnikateľskej činnosti;

c) nariadenie súdneho dozoru;

d) súdny príkaz k likvidácii;

e) povinnosť prijať osobitné opatrenia s cieľom predchádzať následkom konania, ako je napríklad konanie, z ktorého vyplynula trestná zodpovednosť.

V pôvodnom návrhu smernice boli v článku 7 vymedzené sankcie pre právnické osoby tak, že členské štáty zabezpečia potrestanie právnickej osoby zodpovednej za trestný čin účinnými, primeranými a odrádzajúcimi sankciami, vrátane trestnoprávnych alebo iných ako trestnoprávnych pokút.

Pokuty boli v návrhu smernice ustanovené pre jednotlivé delikty v závislosti od tipu zavinenia a následku s hornou hranicou sadzby pokuty najmenej 300 000 EUR, resp. pri najzávažnejších deliktoch najmenej 1 500 000 EUR.

Členské štáty mali možnosť uplatňovať systém, na základe ktorého výška pokuty mala závisieť od obratu právnickej osoby, získaných alebo plánovaných finančných výhod zo spáchania trestného činu, alebo akejkoľvek inej hodnoty, ktorá slúži ako ukazovateľ finančnej situácie právnickej osoby, pokiaľ takýto systém umožňuje také maximálne pokuty, ktoré sú aspoň rovnocenné minimálnej výške maximálnych pokút.

Členské štáty mali upraviť možnosť k trestným sankciám ustanoveným v tomto článku (pokuty) pripojiť ďalšie sankcie alebo opatrenia, najmä:

a) povinnosť uviesť životné prostredie do pôvodného stavu.

b) zamietnutie nároku na príspevky alebo pomoc z verejných zdrojov;

c) dočasné alebo trvalé odobratie oprávnenia vykonávať priemyselnú alebo obchodnú činnosť, alebo

d) uloženie súdneho dohľadu;

e) súdne rozhodnutie na zrušenie spoločnosti;

f) povinnosť prijať osobitné opatrenia na odstránenie následkov konania, ktoré založilo trestnoprávnu zodpovednosť;

g) zverejnenie súdneho rozhodnutia týkajúceho sa odsúdenia alebo uplatnených sankcií alebo opatrení.

5. Stav transpozície smernice v Slovenskej republike pred 1.10.2010

Na úvod je potrebné otvorene konštatovať, že okrem novely Trestného zákona č. 224/2010 Z.z. (účinnosť od 1.9.2010), ktorou bola predmetná smernica formálne doplnená do Prílohy Trestného zákona (do Zoznamu preberaných právnych aktov ES a EÚ, bod 16), Slovenská republika nevykonala žiadne efektívne legislatívne kroky smerujúce k naplneniu obsahu a cieľa predmetnej smernice vyjadreného najmä v Preambule smernice.

K novele Trestného zákona č. 224/2010 Z.z. je potrebné tiež uviesť, že táto novela predstavuje iba čiastočnú - formálne deklarovanú transpozíciu vyššie uvedenej smernice, čo bolo konštatované aj v dôvodovej správe tejto novely. Podľa novej právnej úpravy postihu právnických osôb, za trestné činy (t. j. vrátane environmentálnych trestných činov) slovenský Trestný zákon umožňuje uložiť právnickým osobám ochranné opatrenie zhabanie peňažnej čiastky v rozmedzí od 800 eur až do 1.660.000 eur (§ 83a Trestného zákona).    

Poznámka (k hornej hranici „trestnej“ sankcie): pri správnom delikte podľa § 34 odsek 1 zákona č. 541/2004 Z.z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov je možné uložiť právnickej osobe pokutu do 2.000.000 eur s tým, že podľa § 34 odsek 7 uvedeného zákona je možné uložiť aj ďalšiu dvojnásobnú pokutu. Z uvedeného vyplýva, že na základe uvedeného predpisu administratívneho práva je možné uložiť za iný správny delikt pokutu vo vyššej výmere, ako je možné postihnúť právnickú osobu pri zhabaní finančnej čiastky podľa § 83a TZ, hoci aj za obdobný trestný čin proti životnému prostrediu, spáchaný porušením povinnosti uvedenej v zák. č. 541/2004 Z.z.

Ďalším novým právnym nástrojom voči právnickým osobám je ochranné opatrenie zhabania majetku (§ 83b Trestného zákona), ktoré však nie je možné uložiť pri žiadnom z environmentálnych trestných činov. V rámci právnej úpravy inštitútu ochranného opatrenia zhabania majetku sú vymedzené trestné činy, pri ktorých je možné túto sankciu (odkazom na trestné činy § 58 odsek 2 Trestného zákona), pri ktorých je možné za splnenia zákonných podmienok túto sankciu použiť. V tomto zozname však nie je uvedený ani jeden environmentálny trestný čin (§ 300 - § 310 TZ), t.j. pri environmentálnych trestných činoch tento inštitút voči právnickým osobám nie je možné aplikovať.

Zavedenie tzv. nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb vytvorením dvoch vyššie uvedených sankčných inštitútov, z ktorých jeden (zhabanie majetku) je pri trestných činoch proti životnému prostrediu v podstate nepoužiteľný, nie je možné považovať za primeranú transpozíciu predmetnej smernice.

V súčasnosti pokračujú práce na ďalšej novele Trestného zákona, kde spolupracujú odborníci z viacerých rezortov, ktorí sú zaradení v multidisciplinárnej integrovanej skupine odborníkov na oblasť environmentálnej kriminality pri medzirezortnom Expertnom koordinačnom orgáne pre boj so zločinnosťou (MEKO). Pripravovaný návrh by mal byť predložený do pripomienkového konania v novembri 2010.    

V tej súvislosti je potrebné uviesť, že v rokoch 2007 a 2008 bola v legislatívnom procese „veľká novela“ Trestného zákona, ktorá okrem iného obsahovala aj novelizáciu právnej úpravy environmentálnych trestných činov“. Táto novela bola po pomerne dlhom ale nakoniec úspešnom rozporovom konaní predložená Ministerstvom spravodlivosti SR do Vlády SR, kde však bola z neznámych dôvodov ministrom spravodlivosti stiahnutá z legislatívneho procesu, pričom niektoré časti tejto novely boli následne znovu predložené do Vlády SR a boli aj schválené parlamentom (napr. novela TZ zavádzajúca skutkovú podstatu trestného činu extrémizmu). Pôvodný návrh „enviročasti“ novely TZ z roku 2008 je základom materiálu, ktorý je v súčasnosti pripravovaný v rámci platformy MEKO na predloženie do legislatívneho procesu.

Pri posúdení otázky nutnosti transpozície predmetnej smernice do právneho poriadku SR je možné zvoliť dva základné prístupy.

Prvý prístup sa snaží extenzívnym výkladom platnej právnej úpravy pragmaticky nájsť spôsob a argumenty k tvrdeniu/záveru, že slovenský právny priadok v podstate vyhovuje požiadavkám, ktoré stanovuje smernica.     

S využitím „gumeného“ ust. § 300 a 301 TZ (trestný čin Ohrozenia a poškodenia životného prostredia v úmyselnej a nedbanlivostnej forme) je v podstate možné stíhať všetky trestné činy proti životnému prostrediu. Keď si však pozrieme správu o činnosti Prokuratúry SR za predchádzajúce roky zistíme, že uvedený trestný čin je deklarovaný v Trestnom zákone zatiaľ viacmenej iba formálne, pretože v praxi sa uvedené ustanovenia neuplatňujú.

Pri reálnom zhodnotení aktuálneho stavu v oblasti environmentálnej kriminality, konfrontujúcom štatistické údaje správnych orgánov, orgánov činných v trestnom konaní a súdov, s tým, čo vidíme/vnímame okolo seba denne v rámci bežného života vlastným pozorovaním alebo aj sprostredkovane z médií, by bolo neprimerané konštatovať uspokojivý stav v oblasti ochrany životného prostredia. Práve naopak je viac dôvodov pre to, aby sme konštatovali nespokojnosť s efektivitou právnych prostriedkov podľa platnej právnej úpravy environmentálneho i trestného práva, vrátane vyslovenia nespokojnosti s poznaním a využívaním existujúcich právnych prostriedkov a nástrojov.

Pri druhom prístupe založenom na dôslednom výklade obsahu smernice v súlade s jej cieľmi, ktoré sú vyjadrené najmä v Preambule smernice, je však zrejmé, že v prípade, ak by našou ambíciou bolo dôkladne sledovať a naplniť cieľ smernice, malo by to znamenať, že slovenskú právnu úpravu je potrebné významne zmeniť a posunúť k efektivite.

Budúci osud pripravovanej „enviro“ novely Trestného zákona ukáže, ktorý prístup prevládne, samozrejme za predpokladu, že novela bude pripravená s poctivým zámerom v spolupráci odborníkov zo všetkých zainteresovaných rezortov/sektorov, na báze kvalitných odborných vedomostí a praktických poznatkov, čo návrhu novely dodá autoritu a rešpekt v odbornej právnickej verejnosti a dúfajme, že aj v parlamente.

6. Navrhované zmeny právnych predpisov v rámci transpozície smernice

Na základe vyššie uvedených osobitostí environmentálnych deliktov sa javí byť vhodné zvoliť/stanoviť osobitný prístup v oblasti ukladania sankcií subjektom zodpovedným za spáchanie environmentálnych deliktov.

V rámci transpozície smernice bude potrebné zvážiť/navrhnúť prepracovanie systému sankcií ukladaných za environmentálne trestné činy, ako aj za environmentálne priestupky a správne delikty. Do systému sankcií by bolo vhodné zapracovať obdobné nové druhy sankcií, aké boli uvedené v zrušenom rámcovom rozhodnutíChyba: zdroj odkazu nenalezen.

Do zásad pre ukladanie sankcií by bolo vhodné doplniť zásadu, v zmysle ktorej by súd pri trestných činoch, ktorými bolo spôsobené ohrozenie alebo poškodenie životného prostredia, pri ukladaní sankcie zohľadnil (obligatórne) záujem na prevencii, ochrane a reparácii škodlivého následku, ktorý hrozil alebo bol spôsobený na životnom prostredí a to najmä uložením primeraných obmedzení a povinností popri uloženom treste.

To by mohlo byť dosiahnuté doplnením ust. § 34 TZ (Zásady ukladania trestu) novým odsekom napr. v tomto znení:    

„Pri trestných činoch proti životnému prostrediu pri ukladaní trestu súd zohľadní záujem na prevencii, ochrane a reparácii škodlivého následku na životnom prostredí najmä uložením primeraných obmedzení a povinností popri uloženom treste.“    

Zásadu v uvedenom zmysle by bolo potrebné premietnuť/doplniť aj do úpravy podmienečného zastavenia trestného stíhania, zmieru a dohody o vine a treste, resp. vyjadriť ju aj všeobecne v rámci základných zásad trestného konania (§ 2 Trestného poriadku) pri trestných činoch proti životnému prostrediu.

Obdobnú zásadu by bolo možné vyjadriť aj v Priestupkovom zákone, prípadne aj v Správnom poriadku.

Sankcie za protiprávne konanie proti životnému prostrediu by mali smerovať okrem všeobecného odstrašenia najmä k reparácii spôsobeného následku a k predchádzaniu budúcim hroziacim škodám.

Vo vzťahu k právnickým osobám v rámci trestného konania zavedený inštitút prepadnutia peňažnej čiastky nie je postačujúci. Bude potrebné zvážiť zavedenie nových druhov sankcií voči právnickým osobám štandardne používaných v štátoch s dlhodobejšou tradíciou trestnoprávneho alebo efektívneho administratívneho postihu právnických osôb ako napr. zákaz účasti vo verejných súťažiach, zákaz uchádzať sa o čerpanie prostriedkov z verejných zdrojov (zákaz/obmedzenie prístupu k účelovým dotáciám), zákaz činnosti (nie generálny zákaz činnosti ale iba na konkrétny druh činnosti), zverejnenie rozhodnutia, prepadnutie veci (majetku právnickej osoby) a ďalšie.

Tiež bude potrebné prehodnotiť hornú hranicu ochranného opatrenia zhabania peňažnej čiastky podľa § 83a Trestného zákona, a to s ohľadom na skutočnosť, že podľa platnej slovenskej právnej úpravy je možné pri niektorých správnych deliktoch uložiť právnickej osobe v administratívnom/správnom konaní aj podstatne vyššiu sankciu (pokutu) ako je horná hranica stanovená pri tomto ochrannom opatrení.

Javí sa byť dôvodné zvážiť zavedenie možnosti využitia inštitútu účinnej ľútosti vo vzťahu k vybraným environmentálnym trestným činom.

Rovnako účelné a primerané by vo vzťahu k právnickým osobám mohlo byť aj využitie inštitútov zmieru a podmienečného zastavenia trestného stíhania. V správnom konaní o správnom delikte je zmier prípustný na základe ust. § 48 Správneho poriadku.

Ďalej bude potrebné komplexne zosúladiť trestné sadzby pri trestných činoch proti životnému prostrediu (porovnať rozsahy činov a trestné sadzby v relácii k vybraným majetkovým trestným činom a to vzhľadom k tomu, že motívom väčšiny trestných činov proti životnému prostrediu je získanie majetkového prospechu).

Je potrebné jednoznačne upraviť kvantifikáciu následku pri stromoch rastúcich na lesných pozemkoch vo všetkých pásmach ochrany. Strom z hľadiska ekologického plní obdobné funkcie bez ohľadu na to, či rastie v lese alebo mimo lesa, preto by mala byť ochrana stromov a krov nastavená jednotne.

Vzhľadom k možnému prelínaniu priestupkového/správneho konania s trestným konaním a k množstvu hraničných prípadov bude dôvodné zvážiť prerušenie plynutia prekluzívnej lehoty vo vzťahu k možnosti postihu za priestupok, obdobne ako je to v Českej republike (§ 20 odsek 2 českého priestupkového zákona).

Rovnako by bolo vhodné jednoznačne vyriešiť pôsobnosť pri jednočinnom súbehu priestupkov (iných správnych deliktov), resp. prípady keď dochádza k jednočinnému súbehu priestupku (iného správneho deliktu) s trestným činom.

Bolo by efektívne, ak by v prípadoch keď orgány činné v trestnom konaní a súd po vykonaní dokazovania dospejú k záveru, že stíhaný delikt nie je trestným činom ale priestupkom alebo iným správnym deliktom, mali možnosť so znalosťou veci rozhodnúť o vine a uložení sankcie za priestupok alebo iný správny delikt, prípadne za všetky protiprávne konania rôzneho druhu spáchané v súbehu.

Keď orgány činné v trestnom konaní a súd môžu/dokážu zákonne rozhodovať o vine a uložení sankcie za protiprávne konania závažnejšej povahy (trestné činy) bolo by efektívne, ak by mali zverenú právomoc meritórne rozhodnúť aj vo vzťahu k „menej závažným“ protiprávnym konaniam s tým, že o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní (policajt, prokurátor) by rozhodoval súd konajúci v trestných veciach (podobný systém vo vzťahu k správnym deliktom funguje v SRN). Čiastočne by sa tým odbúrala agenda dvojstupňového preskúmavania rozhodnutí správnych orgánov súdom v rámci správneho súdnictva, čím by sa významne zefektívnilo právo občanov na súdnu ochranu.

Uvedené by však znamenalo zásadnú reformu slovenského právneho systému v oblasti správneho/priestupkového konania a trestného konania, ktorej predpokladom je diskusia v rámci odbornej právnickej verejnosti a následná príprava komplexného legislatívneho návrhu zohľadňujúceho prierezovosť predmetnej problematiky.

7. Záver/resumé

Cieľom príspevku bolo okrem priblíženia priebehu, problémov a výsledkov transpozičného procesu smernice o ochrane životného prostredia prostriedkami trestného práva poukázať na všeobecné problémy súvisiace s tvorbou slovenskej vnútroštátnej legislatívy, v ktorej chýba dostatočný počet kvalitných legislatívcov s dobrými prierezovými znalosťami práva, event. efektívny spôsob, ktorý by systémovo zabezpečil optimálne zastúpenie odborníkov z praxe v legislatívnych skupinách.     

Aplikačná prax, občania i právnické osoby sa v dôsledku toho stretávajú pri riešení bežných životných situácií a z nich vyplývajúcich právnych vzťahov s nesystematickými a nelogickými prvkami právnej úpravy správneho práva, ako aj trestného práva, ktoré právne odvetvia evidentne nie sú budované vo vzájomnom súlade ako jednotný efektívny systém deliktuálneho práva ale len ako dva nezávislé systémy iba s tými najnevyhnutnejšími väzbami (napr. ne bis in idem).

V tomto smere by mohol v budúcnosti zohrať významnejšiu rolu aj generálny prokurátor SR, ktorý na základe ust. § 11 odsek 1 druhá veta a § 12 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov disponuje oprávnením predkladať predsedovi Národnej rady SR, resp. vláde Slovenskej republiky podnety na prijatie zákonov, ich zmeny a doplnenia. Podnety/návrhy generálneho prokurátora sú vždy vypracované na odbornom základe analýzy praktických poznatkov Prokuratúry SR a sú tak aj vnímané odbornou i laickou verejnosťou.

Prokuratúra SR vykonáva pôsobnosť tak v trestnej, ako aj v správnej agende, odkiaľ získava dostatočné množstvo kvalitných poznatkov o jednotlivých právnych problémoch, ako aj systémových problémoch v oboch uvedených právnych oblastiach, prípadne aj v ďalších oblastiach. Prokurátori vecne komunikujú s odbornými kapacitami v oboch uvedených oblastiach a navyše Generálna prokuratúra SR má dlhodobo kvalitne obsadené legislatívne oddelenie.

Využívanie oprávnenia generálneho prokurátora je iba jednou z dobrých možností, ktorá by mohla byť relatívne efektívna aj za existujúceho právneho a personálneho stavu.

Z dlhodobého hľadiska sa však javí byť potrebné venovať zvýšenú pozornosť podpore a pozdvihnutiu profesie legislatívca ako významného právnického povolania, ktorému náleží primerané spoločenské i ekonomické ohodnotenie, pričom nevyhnutnosťou je aj kvalitný program dlhodobého vzdelávania legislatívcov zahrňujúci aj získavanie kvalitných poznatkov o tvorbe legislatívy v iných štátoch.

Ďalším systémovým prvkom by mohlo byť vypracovanie spôsobu tvorby prierezových pracovných skupín so zastúpením dotknutých rezortov/sektorov/subjektov na prípravu legislatívnych návrhov na odbornom základe, vrátane efektívneho systému kontroly práce takýchto skupín a jej jednotlivých členov.

Na záver si dovolím vysloviť presvedčenie, že Slovenská republika prirodzeným vývojom spoločnosti a empirickým poznaním predstaviteľov/nositeľov moci, na ktoré významne vplývajú pozitívne procesy prebiehajúce v Európskej únii, postupnými krokmi dospeje ku podstate vyššie naznačených zmien, ktoré zabezpečia kvalitatívny posun v budovaní nielen politického ale najmä právneho systému a právnej kultúry v Slovenskej republike.

Summary:

The presented study deals primarily with the process of transposition of the Directive on the Protection of the Environment through Criminal Law (Directive 2008/99/EC of the European Parliament and of the Council of 19 November 2008).

The author suggests that there have been some major problems when introducing the above mentioned Directive into the Slovak legal system. He believes that one of the factors influencing this issue is the lack good lawmakers. Lawyers come across illogical legal relations and terms without being able to identify any link between them and thus lowering the level of their correct application. One of the practical problems is the proper application of the “ne bis in idem” principle.

The author describes one of the possible solutions – namely § 12 par. 2 of the Act no. 153/2001 Coll. highlighting the power of the Attorney General to present new laws/Bills and amendments to the existing laws to the Government of the Slovak Republic. Another solution – as described by the author – is the creation of cross-section (mixed) committees consisting of experts representing various 

---

Kľúčové slová:

ochrana životného prostredia prostriedkami trestného práva, transpozícia smernice, konkurencia rôznych druhov konaní, ne bis in idem, súbeh protiprávnych konaní, sankcie za environmentálne delikty, deliktuálna zodpovednosť právnických osôb, trestná zodpovednosť právnických osôb, oprávnenia generálneho prokurátora, skvalitnenie legislatívy

Keywords:

protection of environment through instruments of criminal law, transposition of Directives, ne bis in idem, parallel delicts, sanctions for environmental delicts, liability of legal persons for environmental harms, criminal liability of legal persons, powers of the Attorney (Prosecutor) General, improvement of legislationinstitutions and fields of expertise thus making it possible to link the relevant aspects of the particular legal issue.