ZMLUVNÉ VZŤAHY ŠPORTOVCOV A ŠPORTOVÝCH ORGANIZÁCIÍ – KONCEPT NOVÝCH VZŤAHOV V ŠPORTE?  NEPREČÍTANÉ MagOff 

TOWARDS THE NEW CONCEPT OF RELATIONS IN SPORTS?

DOC. JUDR. TOMÁŠ GÁBRIŠ, PHD.
UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
PRÁVNICKÁ FAKULTA
KATEDRA PRÁVNYCH DEJÍN A PRÁVNEJ KOMPARATISTIKY
E-MAIL: TOMAS.GABRIS@FLAW.UNIBA.SK

DOC. JUDR. MAREK ŠTEVČEK, PHD.
UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE
PRÁVNICKÁ FAKULTA
KATEDRA OBČIANSKEHO PRÁVA
E-MAIL: MAREK.STEVCEK@FLAW.UNIBA.SK

---

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
zákon o športe, nominátne zmluvy, inominátne zmluvy

KEY WORDS:
Act on Sports, nominate contracts, innominate contracts

ABSTRAKT:
V príspevku sa sústredíme na explikáciu nominátnych športovo-právnych kontraktov, a následne i na stručný prehľad inominátnych športových kontraktov v novom zákone o športe. Nominátne kontrakty predstavujú: zmluva o profesionálnom vykonávaní športu, zmluva o amatérskom vykonávaní športu, zmluva o príprave talentovaného športovca, dohoda o hosťovaní, a zmluva o sponzorstve v športe. Okrem toho však zákon pripúšťa aj využívanie zmluvných typov (pracovná zmluva a dohody) podľa Zákonníka práce a iných obdobných pracovnoprávnych predpisov, a to pre profesionálny aj amatérsky výkon športu, ale aj pre činnosť športových odborníkov, ak vykonávajú závislú prácu.

ABSTRACT/SUMMARY:
In the paper we aim at explaining the nominate sports contracts and innominate sports contracts in the new Act on Sports. The nominate ones include: contract on professional performance of sports, contract on amateur performance of sports, contract on training talented sportspeople, agreement on loan of players, and contract on sponsorship in sports. Additionally, the Act on Sports allows for using contractual types (employment contract and agreements for work) under the Labour Code or similar employment legislation, for both professional and amateur sports as well as for activity of sports experts, if performing dependent work.

---

ÚVOD

Podstatnú súčasť športového práva tvorí záväzkové právo. Klasické civilistické členenie záväzkov na ex deliktu a ex contractu (ak opomenieme kvázikontraktné a kvázideliktné vzťahy, v našom právnom prostredí predovšetkým inštitút bezdôvodného obohatenia) umožňuje vyčleniť zmluvné športové právo ako osobitnú systémovú súčasť komplexu športovo-právnych vzťahov, a to v rovine doktrinálnej (právno-teoretickej), ako i legislatívnej.

Z hľadiska navrhovanej legislatívy možno zmluvný subsystém športového záväzkového práva rozdeliť do troch zásadných skupín.

I. Navrhovaný zákon o športe^[1] má priniesť podstatnú novinku v tom, že zavádza špeciálnu úpravu niektorých zmluvných typov, ku ktorým sa subsidiárne uplatní úprava Občianskeho zákonníka. Táto prvá skupina záväzkov zo zmlúv tak v legislatívnej rovine tvorí tzv. pomenované zmluvné typy športového práva záväzkového. Konkrétne ide o:

• zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu,
• zmluvu o amatérskom vykonávaní športu,
• zmluvu o príprave talentovaného športovca,
• dohodu o hosťovaní,
• zmluvu o sponzorstve v športe.

Potenciálna právna úprava osobitných zmluvných typov má za primárny cieľ zvýšiť právnu istotu a ochranu športovcov, ale tiež posilniť celkovú integritu športu. V tom možno vidieť ratio legis – tento postulát môže byť významný z hľadiska budúceho možného teleologického výkladu spomínaných inštitútov.

Cieľ právnej ochrany športovcov sa pritom najviac prejavuje v osobitnom zmluvnom type tzv. zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, ktorá sa považuje za právny úkon zakladajúci tzv. „iný pracovnoprávny vzťah“^[2], na ktorý sa delegovane vzťahujú určité ustanovenia Zákonníka práce, o ktorých to určuje samotný zákon o športe. Iba v otázkach neupravených navrhovaným zákonom o športe, a otázkach, pri ktorých sa neuplatní delegovaná pôsobnosť Zákonníka práce, sa má tento zmluvný vzťah spravovať Občianskym zákonníkom.

II. Druhú skupinu zmluvných vzťahov tvoriacich športové záväzkové právo tvoria len rámcovo navrhovaným zákonom o športe upravené zmluvné vzťahy medzi športovou organizáciou a športovým odborníkom – bez toho, aby sa legislatívne vyjadrili ako osobitné, pomenované zmluvné typy.

III. Napokon, v tretej skupine potenciálnych zmluvných vzťahov sa nachádzajú zmluvné vzťahy medzi sprostredkovateľom (agentom) a hráčom, ktoré sa v návrhu legislatívne nevymedzujú vôbec. To isté platí aj o zmluvách o zhodnocovaní osobnostných práv, súťaží, podujatí a ich názvov, či iné obdobné vzťahy, ktoré sa rovnako ako doteraz majú aj do budúcnosti spravovať najbližšími zmluvnými typmi Občianskeho alebo Obchodného zákonníka alebo nepomenovanými zmluvami (inominátnymi kontraktmi), ktorých obsah a forma zostávajú závislé na dojednaní strán, alebo na internej úprave športových organizácií. Tieto zmluvné vzťahy predkladateľ nepovažoval za natoľko zásadné pre integritu športu, aby boli osobitne normované zákonom o športe v podobe osobitných zmluvných typov.

Rámcovo načrtnutý systém zmluvného záväzkového športového práva tak možno vnímať stále ako otvorený systém – popri výslovne upravených zmluvných typoch možno abstrahovať zmluvy, ktorých určenie podstatných pojmových znakov je ponechané športovo-právnej praxi, prípadne doktríne, a napokon i subsystém inominátnych kontraktov, vyjadrujúcich podstatný prvok flexibility tohto systému (v zmysle prispôsobenia si pravidiel ich tvorby a aplikácie samotnou praxou).

V ďalšom výklade sa sústredíme na explikáciu základných východísk prvej skupiny právnych vzťahov, teda nominátnych športovo-právnych kontraktov, a následne i na stručný úvod do druhej, a napokon tretej skupiny, skupiny inominátnych športových kontraktov.

I. NOVÉ ZMLUVNÉ TYPY V NÁVRHU ZÁKONA O ŠPORTE

Nominátnu, pomenovanú časť zmluvného športového práva tvorí spomínaných päť zmluvných typov. V tejto súvislosti uvádzame, že zmluvu o vykonávaní športu možno chápať ako jeden generálny zmluvný typ, členiaci sa na dva podtypy podľa druhu športovej činnosti (profesionál – amatér).^[3] My však vnímame odlišnosti v oboch systémoch, teda v profesionálnom a amatérskom športe ako natoľko zásadné, že oba zmluvné typy klasifikujeme ako samostatné typy zmlúv.

I. 1. ZMLUVA O PROFESIONÁLNOM VYKONÁVANÍ ŠPORTU

Podľa § 4 ods. 3 návrhu zákona sa nevylučuje možnosť, aby profesionálny športovec vykonával športovú činnosť v pracovnom pomere podľa Zákonníka práce, pracovnoprávnom vzťahu podľa Zákonníka práce (napr. na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru) alebo v obdobnom pracovnom vzťahu podľa osobitného predpisu,^[4] bez akýchkoľvek výnimiek zo Zákonníka práce či príslušných pracovnoprávnych predpisov.

Zásadne sa však počíta s tým, že väčšina športovcov v kolektívnych športoch, resp. športoch, ktorých výkon vykazuje znaky závislej práce podľa jej definície v Zákonníku práce,^[5] bude športovú činnosť po novom vykonávať na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu.

Podľa § 46 ods. 1 návrhu sa pritom má za to, že „zmluvný vzťah založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu sa považuje za iný pracovnoprávny vzťah.“^[6] Po pôvodných úvahách o subsidiárnej pôsobnosti Zákonníka práce k tomuto inému pracovnoprávnemu vzťahu napokon bola pri tomto zmluvnom type zvolená alternatíva delegovanej pôsobnosti Zákonníka práce. Rozdiel v oboch metódach možno vnímať nasledovne: Subsidiarita predstavuje aplikačnú prednosť špeciálnych režimov (súkromného) práva pred právom všeobecným, pričom normy všeobecného súkromného práva sa aplikujú v prípade absencie osobitného právneho režimu i na ostatné systémové súčasti súkromného práva. Od princípu subsidiarity treba odlišovať tzv. delegačný princíp, ktorý spočíva v tom, že osobitný právny predpis výslovne deleguje pôsobnosť všeobecného predpisu či normy na parciálne a taxatívne určené právne inštitúty v pôsobnosti osobitného právneho režimu. Kým teda delegácia ponecháva režim aplikačnej prednosti v pôsobnosti osobitného právneho predpisu (len na právne veci ním výslovne určené sa bude vzťahovať režim všeobecný), subsidiarita spočíva v enumerovaní špeciálnych právnych režimov, a na všetky ostatné právne otázky sa režim všeobecnej normy uplatní automaticky.

Uvedené závery aplikované na nový zákon o športe teda znamenajú, že na právny vzťah založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu sa vzťahujú jednotlivé ustanovenia Zákonníka práce iba ako to zákon o športe výslovne ustanoví, čo sa deje na niektorých miestach zákona odkazmi v poznámkach pod čiarou resp. v samotnom texte jednotlivých ustanovení návrhu zákona, ale tiež enumeratívne v § 46 ods. 3: „Na profesionálne vykonávanie športu sa primerane vzťahujú § 27 až 31, § 40 ods. 3 až 7, § 64, § 75 ods. 2 až 4, § 146 až 150, § 177 až 181, § 185 až 188, § 191 až 198, § 217 až 222, § 229 ods. 1 a 2, ods. 5 a 6, § 230 ods. 1 až 3, § 231, 232, a § 238 a 239 Zákonníka práce.“^[7]

Inak však zákon o športe normuje vlastné požiadavky a náležitosti zmlúv o profesionálnom vykonávaní športu – najmä v § 35 ods. 2 (písomná forma), ods. 3 (podstatné náležitosti zmluvy) a ods. 4 (vedľajšie dojednania).

Viaceré inštitúty Zákonníka práce, na ktoré navrhovaný zákon o športe neodkazuje, resp. ktoré sa nemajú uplatniť delegovane na vzťahy založené zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu, sú v návrhu zákona upravené osobitne, odchýlne od Zákonníka práce, nakoľko sa malo za to, že ich podoba normovaná v Zákonníku práce by pre profesionálne športové vzťahy vzhľadom na špecifickosť výkonu športu nebola vhodná, resp. bola by úplne neaplikovateľná. Tak boli osobitne upravené najmä nasledujúce inštitúty:

Podľa § 34 návrhu zákona v rámci predzmluvných vzťahov môže športová organizácia vyžadovať od športovca lekársku prehliadku, a tiež získavanie niektorých informácií, najmä o zdravotnom stave, čo sa považuje za osobitne dôležitý predpoklad uzatvorenia zmluvy.

Podľa § 46 ods. 6 „Zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu možno uzavrieť iba na určitú dobu, najdlhšie na päť rokov odo dňa účinnosti zmluvy, ak predpisy športového zväzu neustanovujú inú dobu.“ Tým sa zavádza odchýlka od ustanovenia Zákonníka práce v § 48 ods. 2 umožňujúceho uzatvárať zmluvy na dobu určitú iba v obmedzenom rozsahu: „Pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát.“

V § 46 ods. 8 je tiež osobitne upravená spôsobilosť uzatvoriť zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu – predpisy športového zväzu tak môžu ustanoviť, že zmluvu o profesionálom vykonávaní športu môže uzatvoriť len športová organizácia, ktorá zložila finančnú zábezpeku na účet vedený v banke alebo v pobočke zahraničnej banky^[8] športovej organizácie, ktorá riadi súťaž.

Úprava spôsobilosti športovca uzatvárať zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu predstavuje tiež osobitnú modifikáciu ustanovení Zákonníka práce. Podľa § 31 ods. 2 a 3 návrhu zákona o športe bola podľa vzoru Zákonníka práce prevzatá hranica veku 15 rokov ako podmienka spôsobilosti uzatvárať zmluvné vzťahy podľa zákona o športe, a to vo všeobecnosti, nielen vo vzťahu k zmluve o profesionálnom vykonávaní športu: „Spôsobilosť športovca mať v zmluvných vzťahoch podľa tohto zákona práva a povinnosti a spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať tieto práva a brať na seba tieto povinnosti, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, vzniká dňom, keď športovec dovŕši 15 rokov veku; športová organizácia však nesmie dohodnúť ako deň začatia vykonávania športu deň, ktorý predchádzal dňu, keď fyzická osoba skončí povinnú školskú dochádzku.“ Podľa ods. 3: „Na uzatvorenie písomnej zmluvy so športovcom od 15 do 18 rokov veku sa vyžaduje vyjadrenie zákonného zástupcu športovca formou podpisu na zmluve alebo na samostatnej listine, ktorá je súčasťou zmluvy.“ Sleduje sa tým cieľ umožniť uzatvárať zmluvné vzťahy už od veku 15 rokov, ale zároveň sa vyžaduje, aby zákonní zástupcovia pripojili svoj podpis (aj keby so zmluvou nesúhlasili), bez ktorého športovec nebude môcť platne uzatvoriť zmluvu o vykonávaní športu. Nepodpísanie zmluvy zákonným zástupcom tak vlastne športovcovi znemožní výkon športu; na druhej strane podpis zákonného zástupcu aj v prípade jeho nesúhlasu mladistvému športovcovi výkon športu umožní. Toto ustanovenie by si preto v prípade, že cieľom je umožniť 15-ročnému športovcovi uzatvárať zmluvu o vykonávaní športu aj proti vôli zákonných zástupcov, vyžadovalo modifikáciu formulácie tak, že vyjadrenie zákonného zástupcu môže mať „aj“ formu podpisu, alebo by bolo vhodné použiť príslušnú formuláciu tak ako ju obsahuje Zákonník práce v § 41 ods. 4: „Na uzatvorenie pracovnej zmluvy s mladistvým je zamestnávateľ povinný vyžiadať si vyjadrenie jeho zákonného zástupcu.“ Zákonník práce tu totiž nevyžaduje, aby toto vyjadrenie malo písomnú formu, a tiež osobitne ani to, aby malo podobu podpisu na zmluve, nakoľko odopretie podpisu by malo za dôsledok zmarenie možnosti mladistvého zamestnanca platne uzatvoriť pracovnú zmluvu.

Ďalej platí, že podľa ustanovenia § 34 ods. 6 návrhu zákona môže zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu uzatvoriť aj športovec mladší ako 15 rokov, avšak v tomto prípade zmluvu so športovou organizáciou za športovca uzatvára jeho zákonný zástupca. Pritom platí obmedzenie obdobné ako v Zákonníku práce: „Pri uzavretí zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu športovcom do 15 rokov veku alebo športovcom starším ako 15 rokov veku pred skončením povinnej školskej dochádzky sa vyžaduje povolenie, ktoré vydáva príslušný inšpektorát práce po dohode s príslušným orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva. Povolenie možno vydať, len ak vykonávanie športu neohrozí zdravie, bezpečnosť, ďalší vývoj alebo povinnú školskú dochádzku športovca. V povolení sa určia podmienky vykonávania športu. Príslušný inšpektorát práce odoberie povolenie, ak sa podmienky povolenia nedodržiavajú.“

Osobitnou úpravou, vyplývajúcou zo snahy chrániť športovcov je ustanovenie § 31 ods. 5 návrhu zákona, ktoré sa tiež týka podmienok uzatvárania zmluvy, a to vo všeobecnosti všetkých zmluvných typov podľa zákona o športe, nielen zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu: „Obdobie medzi dňom podpisu zmluvy a dňom jej účinnosti nesmie byť dlhšie ako jeden rok, inak je neplatná.“ Sleduje sa tým snaha predísť možnosti reťazenia zmlúv, ktoré by mohli byť podpísané vopred s odloženou účinnosťou aj o niekoľko rokov, a dôsledkom by bolo, že športovec by sa v konečnom dôsledku zmluvne zaviazal na dlhšie než na maximálnu dobu účinnosti zmlúv podľa zákona o športe (maximálna doba účinnosti je pri jednotlivých osobitných zmluvných typoch v návrhu zákona o športe upravená rôzne).

Podľa § 31 ods. 4 tiež zmluva medzi športovcom a športovou organizáciou, ktorej predmetom je vykonávanie športu športovcom pre športovú organizáciu a zmluva medzi športovým odborníkom a športovou organizáciou, ktorej predmetom je vykonávanie činnosti športového odborníka pre športovú organizáciu, nesmie obsahovať obmedzenie športovej činnosti po skončení ich zmluvného vzťahu. Zakazuje sa teda, aby zmluva obsahovala konkurenčnú doložku (zákaz konkurencie) pre obdobie po skončení zmluvného vzťahu, čím by sa športovcovi alebo športovému odborníkovi znemožnilo po skončení zmluvného vzťahu nadviazať nový zmluvný vzťah s konkurenciou predchádzajúceho zmluvného partnera, teda napr. s inou športovou organizáciou. V tejto súvislosti možno tiež podotknúť, že niektoré športové federácie na medzinárodnej úrovni odmietajú aj možnosť dojednania jednostranných opcií v hráčskych zmluvách – táto úprava však nie je v návrhu zákona o športe prevzatá paušálne pre všetky športy, a prípadné obmedzenie tejto praxe tak rovnako ako doteraz zostane založené primárne na interných predpisoch športového hnutia.

Zákon o športe ďalej osobitne normuje základné povinnosti športovca (§ 32) a športovej organizácie (§ 33), ktoré v doterajšej praxi zvyčajne nachádzali svoje vyjadrenie v hráčskych zmluvách. Po novom by však malo postačovať odkázať v hráčskej zmluve na príslušné ustanovenia navrhovaného zákona, resp. ustanovenia zákona by sa aplikovali aj v prípade úplného opomenutia tejto problematiky v hráčskej zmluve (zmluve o vykonávaní športu). Vymedzenie povinností je pritom v konštrukcii zákona dôležité nielen pre vymedzenie niektorých špecifík profesionálnej športovej činnosti v porovnaní s inou závislou prácou, ale tiež z toho dôvodu, že porušenie niektorých z týchto povinností je ďalej v návrhu zákona považované za prípustný dôvod ukončenia zmluvného vzťahu (§ 40 pri výpovedi,^[9] § 42 pri okamžitom skončení zmluvného vzťahu^[10]).

Pokiaľ ide o ďalší obsah zmluvného vzťahu profesionálneho športovca, v navrhovanom zákone o športe sú (osobitne a odchýlne od Zákonníka práce) upravené najmä nasledujúce inštitúty pracovného práva:

1. mzda a priemerný zárobok (§ 36) – vyžaduje sa rešpektovanie výšky minimálnej mzdy podľa osobitného predpisu,^[11]
2. pracovný čas a odpočinok (§ 37), pričom sa má za to, že denný pracovný čas športovca je časový úsek 24 po sebe nasledujúcich hodín, počas ktorých je športovec k dispozícii pre športovú organizáciu na vykonávanie športu, pričom športovec je v dennom pracovnom čase k dispozícii pre športovú organizáciu v časových úsekoch dohodnutých v zmluve o profesionálnom vykonávaní športu alebo určených športovou organizáciou podľa podmienok vyžadovaných na vykonávanie konkrétneho druhu športu. Počas denného pracovného času má športovec právo na nepretržitý odpočinok a regeneráciu podľa podmienok vyžadovaných na vykonávanie konkrétneho druhu športu. Nepretržitý odpočinok pritom nesmie byť kratší ako šesť hodín za časový úsek 24 hodín. Športová organizácia je tiež povinná zabezpečiť, aby športovec mal raz za týždeň jeden deň nepretržitého odpočinku. Ak to nie je možné zabezpečiť, športová organizácia zabezpečí nepretržitý odpočinok tak, aby športovec mal raz za dva týždne najmenej dva dni nepretržitého odpočinku v týždni,
3. dovolenka a prekážky vo vykonávaní športu (§ 44): podľa § 44 ods. 2, športovec má nárok na dovolenku za kalendárny rok najmenej v rozsahu 20 kalendárnych dní, pričom podľa ods. 3 za každý mesiac trvania zmluvného vzťahu má športovec nárok na 1/12 dovolenky za kalendárny rok. Podľa ods. 13, dovolenka sa má poskytovať najmenej v rozsahu týždňa ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní. Pokiaľ ide o prekážky vo vykonávaní športu, podľa ods. 14, na prekážky na strane športovca vo vykonávaní športu sa primerane vzťahujú niektoré ustanovenia Zákonníka práce o prekážkach v práci na strane zamestnanca.^[12] Podľa ods. 15, poskytnutie mzdy v takých prípadoch upraví zmluva o profesionálnom vykonávaní športu,
4. osobitná úprava tehotenstva a materstva v rámci prekážok vo vykonávaní športu (§ 44) – podľa § 44 ods. 16, tehotná športovkyňa má právo odmietnuť vykonávanie športu, ak podľa lekárskeho posudku vykonávanie športu ohrozuje život alebo zdravie počatého dieťaťa. Za obdobie, kedy tehotná športovkyňa nevykonáva šport z dôvodu tehotenstva, nemá nárok na mzdu ani náhradu mzdy, ak sa športová organizácia a športovkyňa nedohodnú inak. Podľa ods. 17, na materskú dovolenku a rodičovskú dovolenku sa primerane vzťahujú ustanovenia Zákonníka práce.^[13]

Pre skončenie zmluvného vzťahu platí, že navrhovaný zákon o športe pozná tie isté základné spôsoby skončenia ako Zákonník práce – skončenie uplynutím doby, smrťou športovca alebo zánikom športovej organizácie bez právneho nástupcu, dohodou, výpoveďou (špecifikom je možnosť športovej organizácie upraviť výpovednú lehotu inak ako ju upravuje zákon, a to v interných predpisoch národného športového zväzu^[14]) alebo okamžitým skončením (§ 38). Osobitným spôsobom, tiež obdobne vychádzajúcim zo Zákonníka práce, je skončenie zmluvného vzťahu dňom, ktorým sa skončí pobyt športovca na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu.^[15]

Napokon, aby sa umožnilo vyjsť stranám v ústrety, keby zmluvné strany považovali úpravu Zákonníka práce za vhodnú na vyplnenie prípadných medzier v úprave zákona o športe, § 46 ods. 4 návrhu zákona počíta s tým, že „športovec a športová organizácia sa môžu dohodnúť na pôsobnosti ďalších ustanovení Zákonníka práce..., ak ustanovenia, ktorých pôsobnosť bola dohodnutá, nie sú v rozpore s týmto zákonom.“

Iba pre komplexnosť na záver pripomíname, že návrh zákona neupravuje iba individuálne, ale aj kolektívne vzťahy pri profesionálnom vykonávaní športu. Ustanovenie § 45 návrhu umožňuje športovcom, ktorí vykonávajú šport na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, právo odborovo sa združovať na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov. Títo športovci majú právo na kolektívne vyjednávanie^[16] so športovou organizáciou alebo organizáciou športových organizácií prostredníctvom odborovej organizácie, a môžu tiež so športovou organizáciou uzatvárať kolektívnu zmluvu, v ktorej sa môžu dohodnúť na podmienkach, ktoré sú pre športovcov výhodnejšie, ako ich upravuje tento zákon, predpisy športovej organizácie, či predpisy zväzu, ak to tento zákon výslovne nezakazuje, alebo ak z jeho ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Kolektívna zmluva a jej zmeny sa majú zverejňovať v informačnom systéme športu vytvorenom podľa zákona; zároveň sa majú zverejniť aj na mieste prístupnom pre športovcov (§ 45 ods. 4).

I. 2. ZMLUVA O AMATÉRSKOM VYKONÁVANÍ ŠPORTU

Amatérsky výkon športu má síce v navrhovanom zákone o športe vyhradený osobitný zmluvný typ, § 4 ods. 4 návrhu zákona však aj v jeho prípade, podobne ako pri profesionálnom športovcovi (kde sa pripúšťa aj uplatnenie režimu Zákonníka práce a osobitných pracovnoprávnych predpisov) umožňuje využitie aj iného zmluvného režimu než je režim zmluvy o amatérskom vykonávaní športu, a to:

1. využitie zmluvy o príprave talentovaného športovca,
2. využitie dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, alebo
3. režim bez (písomnej) zmluvy.

Využitie Zákonníka práce v zmysle úväzku na kratší než ustanovený týždenný pracovný čas tu návrh zákona výslovne neuvádza – v prípade využitia tejto alternatívy by tak v zmysle návrhu zákona nešlo o amatérskeho, ale o profesionálneho športovca.

Na tomto mieste sa zameriame na vlastnú amatérsku zmluvu, t. j. zmluvu o amatérskom vykonávaní športu. Návrh zákona o športe pri nej upravuje okrem všeobecných ustanovení o zmluvných vzťahoch, ktoré upravujú najmä otázku spôsobilosti uzatvárať zmluvy a možnosť odkladať ich účinnosť nanajvýš o rok, osobitne písomnú formu a ohraničenie doby jej trvania v zmysle doby určitej – dva roky, ak predpisy športového zväzu neurčujú kratšiu dobu (§ 47 ods. 3). Zmluva má tiež v návrhu zákona osobitne vymedzené svoje podstatné náležitosti (§ 47 ods. 4) a možné vedľajšie dojednania (§ 47 ods. 5).

Návrh zákona tiež normuje, že na právne vzťahy športovca a športovej organizácie podľa zmluvy o amatérskom vykonávaní športu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 32 písm. a) až k), m) a n), § 33, 38, 39, § 40 ods. 1, § 41 ods. 1 až 3, § 42 a § 46 ods. 7 a 9 zákona,^[17] t. j. úprava niektorých osobitných inštitútov z úpravy zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, ktoré inšpiračne často vychádzajú z úpravy Zákonníka práce. Ide o režim vnútornej analógie legis, čo je prípustná metóda regulácie právnych vzťahov.

Zmluva o amatérskom vykonávaní športu by zásadne mala byť bezodplatná, navrhovaný zákon však pre každý prípad normuje, že pokiaľ bola v amatérskej zmluve dojednaná odmena, táto nesmie byť vyššia ako minimálna mzda (podľa § 47 ods. 6). Aj v prípade dojednania odmeny pritom podľa návrhu zákona pôjde o výkon samostatnej zárobkovej činnosti, nie o výkon závislej práce, a to aj keby boli inak splnené definičné znaky závislej práce. Ustanovenie § 4 ods. 4 návrhu zákona totiž ustanovuje, že amatérom je aj ten, kto vykonáva inak závislú prácu, ale vykonáva ju iba v minimálnom rozsahu: „Amatérsky športovec vykonáva šport... na základe zmluvy o amatérskom vykonávaní športu, ak

1. rozsah vykonávania športu, aj ak má charakter závislosti, počas jedného kalendárneho roka nepresahuje osem hodín v týždni, päť dní v mesiaci alebo 30 dní v kalendárnom roku,
2. zmluva športovca nezaväzuje k účasti na príprave na súťaž alebo
3. vykonáva šport v rámci jednej súťaže alebo viacerých navzájom súvisiacich súťaží v krátkom časovom období,...“

I. 3. ZMLUVA O PRÍPRAVE TALENTOVANÉHO ŠPORTOVCA

Už vyššie sme uviedli, že amatérsky športovec môže podľa navrhovaného zákona vykonávať šport nielen na základe zmluvy o amatérskom vykonávaní športu, príp. na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, alebo bez (písomnej) zmluvy, ale aj na základe zmluvy o príprave talentovaného športovca, podľa § 48 návrhu zákona.

Obdobne ako pri zmluve o amatérskom vykonávaní športu, aj tu sa vyžaduje písomnosť a podstatné náležitosti podľa § 48 ods. 4 návrhu zákona. Doba určitá, na ktorú sa zmluva uzatvára, tu je formulovaná ako doba „do konca súťažného obdobia určeného predpismi športového zväzu, v ktorom športovec dovŕši vek podľa § 4 ods. 5“, t. j. do 18 rokov veku; predpis národného športového zväzu však môže určiť vyššiu hranicu veku talentovaného športovca, ale najviac do 23 rokov veku.

Pri uzatvorení zmluvy o príprave talentovaného športovca sa športová organizácia a talentovaný športovec môžu dohodnúť, že súčasťou zmluvy o príprave talentovaného športovca bude záväzok športovej organizácie, že po skončení zmluvy o príprave talentovaného športovca uzatvorí so športovcom zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu v trvaní najviac na tri roky. Súčasťou zmluvy o príprave talentovaného športovca je v takom prípade záväzok talentovaného športovca, že po skončení zmluvy o príprave talentovaného športovca uzavrie so športovou organizáciou takúto zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu. Ak talentovaný športovec nedodrží tento záväzok, športová organizácia môže požadovať od neho úhradu nákladov, ktoré vynaložila na jeho prípravu na vykonávanie športu. Uzatvorenie zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu potom môže športová organizácia odmietnuť iba z dôvodov uvedených v zákone.

Aj pri tejto zmluve, rovnako ako pri zmluve o amatérskom vykonávaní športu platí, že na právne vzťahy talentovaného športovca a športovej organizácie sa primerane vzťahujú ustanovenia § 32 písm. a) až k), m) a n), § 33, § 38 až 42, a § 46 ods. 7 a 9 návrhu zákona.^[18]

I. 4. DOHODA O HOSŤOVANÍ

Terminologický rozdiel medzi pojmami „zmluva“ a „dohoda“ je v tradičnej civilistike pertraktovaný zriedka, no predsa nájdeme napríklad argument, že kým „zmluvou“ sa právny vzťah konštituuje, tak „dohodou“ sa spravidla ruší. Ide však o úvahy de lege lata zákonne nevyjadrené, a v teórii neprijímané jednotne. Zákonodarca sa v prípade „dohody o hosťovaní“ skôr snaží akceptovať pomerne vžitú a inštruktívnu terminológiu, ktorú naozaj nie je potrebne meniť len za účelom doktrinálnej čistoty pojmov.

Podľa § 43 návrhu zákona, športovec, ktorý má so športovou organizáciou uzatvorenú zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu, môže byť na základe písomnej dohody o hosťovaní medzi športovcom, športovou organizáciou, s ktorou má športovec uzatvorenú zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu, a inou športovou organizáciou, dočasne pridelený na vykonávanie športu v prospech tejto športovej organizácie, a to aj cezhranične. Pri uzatvorení dohody o dočasnom hosťovaní sa športovec a športová organizácia dohodnú na zmene ustanovení zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, ktoré sú dotknuté dohodou o hosťovaní.

Dohoda o hosťovaní tak predstavuje akýsi dodatok k pôvodnej zmluve, ktorou dochádza k dočasnému prideleniu, resp. zapožičaniu športovca inej športovej organizácii. Ide tu pritom o osobitnú úpravu vo vzťahu k Zákonníku práce a jeho ustanoveniam o prideľovaní zamestnancov. Úprava v zákone o športe je podstatne jednoduchšia, a neodkazuje na úpravu v Zákonníku práce, ktorého ustanovenia sa tu teda nepoužijú. Zásadne by však úprava navrhovaná v zákone o športe mala vzhľadom na povinnosť písomne zachytiť okolnosti hosťovania spĺňať nároky európskeho pracovného práva na cezhraničné prideľovanie zamestnancov.

I. 5. ZMLUVA O SPONZORSTVE V ŠPORTE

Posledný osobitný zmluvný typ, ktorý zavádza návrh nového zákona o športe, je zmluva o sponzorstve v športe. Ako vyplýva už z jej názvu, je obmedzená iba na prípady sponzorstva v športe, a nemôže byť teda využitá na iné prípady sponzorstva, ktoré nemajú vzťah k športu. Opustila sa teda pôvodne zamýšľaná koncepcia, podľa ktorej zmluva o sponzorstve mala byť ako osobitný zmluvný typ zaradená do Občianskeho zákonníka, a to pre všetky sféry spoločenského života. Samotný tento fakt možno vnímať skôr ako negatívum. Z koncepčného hľadiska možno konštatovať, že kým osobitné nominátne zmluvné typy rozhodne spĺňajú požiadavku špecifickosti predmetu svojej úpravy, čím dostatočne justifikujú ich normovanie v „kódexe“ športového práva, o sponzoringu to rozhodne neplatí. Neexistuje žiadny racionálny dôvod, prečo by mal zákonodarca pristúpiť k normovaniu sponzoringu len vo sfére športu. Oveľa inštruktívnejším a legislatívne čistejším (a v neposlednom rade aj spoločensky akceptovateľnejším) sa javí byť také riešenie, kedy by sa sponzorská zmluvy upravila ako všeobecný zmluvný typ v Občianskom zákonníku, a v jednotlivých parciálnych právnych úpravách by sa „len“ stanovili odlišnosti na princípe subsidiarity právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku (porovnaj predošlé výklady k subsidiarite). Tento stav je de lege ferenda neudržateľný, a to ani s prihliadnutím na nikým nespochybnenú osobitnú povahu športu – táto osobitosť sa však má skôr prejaviť ako špeciálnosť právneho režimu úpravy zákona o športe vo vzťahu k všeobecnej úprave v Občianskom zákonníku, než ako „výlučnosť“ v navrhovanej legislatívnej podobe obmedzujúcej sponzorstvo len pre sektor športu.

Sponzorská zmluva je na druhej strane opodstatnene vnímaná ako štandardný zmluvný typ záväzkového športového práva, a to i vo vyspelých „športových legislatívach“.^[19] Z tohto uhla pohľadu možno kvitovať jej zakotvenie v právnom poriadku Slovenskej republiky, s potenciálom, ktorý vidíme predovšetkým v dvoch smeroch. Tým prvým je umožnenie budúcej aplikačnej praxe, poťažmo judikatúry k tomuto zmluvnému typu, resp. budúce doktrinálne rozvíjanie tejto problematiky. Druhým potenciálnym plusom budúcej právnej úpravy nepochybne bude jej „transcendenčný“ potenciál, teda potenciál jej prerastania zo segmentu športového práva aj do iných odvetví nášho právneho poriadku, predovšetkým do segmentu tzv. neziskového práva (práva tretieho sektoru), ktorý minimálne rovnako intenzívne volá po normatívnej úprave sponzoringu.

Pokiaľ ide o konkrétne legislatívne vyjadrenie, podľa § 50 návrhu zákona, zmluvou o sponzorstve v športe sa sponzor zaväzuje poskytnúť priame alebo nepriame peňažné plnenie alebo nepeňažné plnenie (ďalej len „sponzorské“) športovcovi, športovému odborníkovi alebo športovej organizácii (ďalej len „sponzorovaný“) a sponzorovaný sa zaväzuje umožniť sponzorovi spájať názov alebo obchodné meno sponzora alebo označenie sponzora alebo jeho výrobku so sponzorovaným, a zároveň využiť sponzorské na dohodnutý účel súvisiaci so športovou činnosťou. Ak je sponzorovaným športovec alebo športový odborník, účelom sponzorského nesmie byť ich mzda alebo odmena za vykonávanie športu alebo inej športovej činnosti.

Sponzorovaný môže uvádzať názov alebo obchodné meno, sídlo, logo sponzora alebo logo jeho výrobku v spojení s účelom, na ktorý bolo sponzorské poskytnuté. Náklady na uvádzanie sponzora však nesmú presiahnuť 10 % hodnoty sponzorského, a to primárne z dôvodu, aby sa zachoval účel sponzorstva – poskytnutie prostriedkov na podporu športu, nie na reklamu sponzora.

Zmluva o sponzorstve v športe sa tiež uzatvára v písomnej forme a má v zákone presne vymedzené podstatné náležitosti (§ 50 ods. 3 návrhu zákona).

Súčasťou zmluvy o sponzorstve v športe má byť aj potvrdenie o spôsobilosti prijímateľa verejných prostriedkov, a zmluva o sponzorstve v športe sa má zverejňovať v informačnom systéme športu vytvorenom podľa tohto navrhovaného zákona.

Zákon tiež upravuje osobitný spôsob ukončenia sponzorského zmluvného vzťahu: Sponzor je oprávnený od zmluvy o sponzorstve v športe odstúpiť, ak sponzorovaný používa sponzorské v rozpore s dohodnutým účelom.

Podľa § 51 ods. 1 návrhu tiež platí, že ak sponzorské nebolo použité do konca obdobia, na ktoré bola zmluva o sponzorstve v športe uzavretá, alebo ak nebolo použité v súlade s dohodnutým účelom, je sponzorovaný povinný vrátiť sponzorovi nevyčerpanú sumu sponzorského alebo sumu, ktorá bola použitá v rozpore s dohodnutým účelom. Sponzor má pritom právo žiadať informácie o použití sponzorského a doklady preukazujúce použitie sponzorského, a sponzorovaný je mu ich povinný bezodkladne poskytnúť.

II. RÁMCOVO UPRAVENÉ ZMLUVNÉ VZŤAHY

Okrem uvedených osobitných zmluvných typov, ktoré návrh zákona o športe zavádza do nášho právneho poriadku, odkazuje i na niektoré iné zmluvné vzťahy, ktoré bližšie neupravuje. Napokon, niektoré iné zmluvné vzťahy vyskytujúce sa v praxi prechádza úplne mlčaním (porovnaj úvodné výklady o kategorizácii právnych vzťahov v oblasti športového zmluvného práva). Na tomto mieste si najprv všimneme rámcovo upravené vzťahy:

Bližšie sa neupravujú napríklad náležitosti profesionálnych zmlúv športovcov v prípade, že ide o závislú prácu, ak sa strany rozhodli podriadiť Zákonníku práce alebo inému obdobnému pracovnoprávnemu predpisu v zmysle § 4 návrhu zákona. V tomto prípade sa v plnej miere uplatní príslušný pracovnoprávny predpis a zákon o športe k nemu nestanovuje žiadne odchýlky.

Rovnako nie sú osobitne upravované náležitosti amatérskych zmlúv, ktoré sa spravujú Zákonníkom práce (ako dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru).

Obdobne návrh zákona podrobnejšie neupravuje zmluvné vzťahy športovcov, ak nejde o závislú prácu, ale o samostatnú zárobkovú činnosť – v prípade iných ako kolektívnych športov, prípadne športov, kde absentuje prvok závislosti.^[20] V takomto prípade zmluvné vzťahy podliehajú výlučne zmluvnému dojednaniu strán v rovine ustanovení Občianskeho alebo Obchodného zákonníka.

V návrhu nie sú bližšie upravené ani zmluvné vzťahy výkonu športu tzv. bez zmluvy (§ 49 návrhu zákona). Spojenie „bez zmluvy“ pritom nie je celkom správnym, nakoľko sa tým myslí neexistencia písomnej zmluvy, ale zmluvný vzťah ako taký nepochybne existuje – len v inej forme (ústnej). Výkon športu na základe ústneho dojednania (§ 49), bez písomnej zmluvy, je tak v návrhu zákona síce pripustený, ale upravený je iba minimalisticky, pričom má ísť o výkon športu bez odplaty. Za odplatu sa pritom nepovažuje:

1. náhrada preukázateľných účelne vynaložených nákladov spojených s prípravou a súťažou športovca a s tým súvisiace vecné plnenia,
2. nepeňažná odmena za športový výkon, najmä pohár, medaila alebo iná vecná cena.

Podrobnejšie nie sú upravené ani zmluvné vzťahy medzi športovou organizáciou a športovým odborníkom. Ustanovenie § 6 ods. 3 síce rozlišuje medzi športovými odborníkmi vykonávajúcimi závislú prácu a odborníkmi vykonávajúcimi samostatnú zárobkovú činnosť,^[21] žiadnym spôsobom však neupravuje obsah zmlúv pri výkone týchto dvoch druhov činnosti. Iba § 31 ods. 4 normuje, že „Zmluva medzi športovcom a športovou organizáciou, ktorej predmetom je vykonávanie športu športovcom pre športovú organizáciu a zmluva medzi športovým odborníkom a športovou organizáciou, ktorej predmetom je vykonávanie činnosti športového odborníka pre športovú organizáciu, nesmie obsahovať obmedzenie športovej činnosti po skončení ich zmluvného vzťahu.“ Ide o už vyššie spomenutý zákaz konkurenčnej doložky pre obdobie po skončení zmluvného vzťahu.

Zásadne teda športoví odborníci môžu svoju činnosť vykonávať

1. v pracovnom pomere alebo na základe jednotlivých dohôd o prácach mimo pracovného pomeru podľa Zákonníka práce, alebo
2. podľa osobitných predpisov o obdobnom pracovnoprávnom vzťahu, alebo
3. ako samostatne zárobkovo činná osoba podľa zmluvy na základe Občianskeho alebo Obchodného zákonníka.

III. NEUPRAVENÉ ZMLUVNÉ VZŤAHY

Absolútne neupravené, a v návrhu zákona vôbec výslovne nespomenuté, sú tzv. zastupiteľské zmluvné vzťahy medzi agentmi a športovcami, príp. sprostredkovateľské zmluvy medzi sprostredkovateľmi a športovcami/klubmi, či tzv. manažérske zmluvy, ktoré sa doteraz v praxi spravovali zväčša najbližšími ustanoveniami Občianskeho alebo Obchodného zákonníka resp. boli dojednávané ako inominátne kontrakty so sui generis ustanoveniami.^[22] Návrh zákona o športe v tejto otázke neprináša žiadne zmeny oproti doterajšiemu stavu a praxi. Tieto zmluvné vzťahy teda budú aj v budúcnosti spravované primárne internými športovými predpismi a zmluvnými dojednaniami strán, a nie zákonom o športe. Dôležitou zmenou v tejto súvislosti však môže byť skutočnosť, že nakoľko sa športovci pri výkone profesionálnej športovej činnosti (charakteru závislej práce) považujú za zamestnancov a kluby za zamestnávateľov, na prípadných agentov (sprostredkovateľov) sa budú aplikovať aj ustanovenia zákona č 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to najmä vo vzťahu k náležitostiam zmluvy o sprostredkovaní zamestnania podľa § 25 ods. 4 citovaného zákona.^[23]

Napokon, osobitne neupravené zostávajú aj zmluvné vzťahy v súvislosti so zhodnocovaním osobnostných práv športovcov, súťaží, podujatí a ich označení (§ 8 ods. 8 a 9 návrhu zákona).^[24] Tie sa budú zväčša spravovať obdobami licenčných zmlúv na základe osobitných zmluvných dojednaní.

Ako vidno, aj naďalej sa teda v tejto oblasti bude právna prax musieť spoľahnúť primárne na použitie analógie, ako nie príliš inštruktívne vyjadrenie tzv. pravých medzier v zákone. Na jednej strane tak síce možno kvitovať zamýšľanú otvorenosť zmluvného systému športového práva, no na strane druhej možno konštatovať absenciu normatívnych riešení, ktoré právna prax tiež viac či menej naliehavo vyžaduje.

ZÁVER

Zákon o športe v navrhovanej podobe zavádza viacero nových zmluvných typov vo vzťahu k športovej činnosti, ktoré možno chápať ako nominátnu časť športového práva zmluvného.

Okrem toho však osnova pripúšťa využívanie zmluvných typov (pracovná zmluva a dohody) podľa Zákonníka práce a iných obdobných pracovnoprávnych predpisov, a to pre profesionálny aj amatérsky výkon športu, ale aj pre činnosť športových odborníkov, ak vykonávajú závislú prácu.

Vo vzťahu k niektorých zmluvným vzťahom mimo výkonu závislej práce a mimo vyššie uvedených osobitných zmluvných typov návrh zákona naďalej zachováva doterajšiu prax využívania ustanovení Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, a to najmä pre zmluvné vzťahy:

1. výkonu športovej činnosti a odbornej športovej činnosti inej než je závislá práca (hoci by aj šlo o „profesionálny“ šport v zmysle zárobkovej činnosti, avšak charakteru samostatnej zárobkovej činnosti),
2. výkonu športu bez písomnej zmluvy,
3. medzi agentmi (sprostredkovateľmi) a hráčmi/klubmi – v spojení s úpravou zákona o službách zamestnanosti v prípade sprostredkovania závislej práce,
4. zhodnocovania osobnostných práv, súťaží, podujatí a ich označení, a i.

Záverom konštatujeme, že ponúknutý stručný náčrt osnovy zmluvného športového práva vnímame ako doktrinálny pokus zmapovať navrhovanú normatívnu rovinu športovej legislatívy. Zároveň sme sa snažili kriticky pristúpiť k pomenovaniu možných aplikačných rizík a problémov. Či sa skutočne rizikami a problémami stanú, ukáže až čas a prípadná aplikačná prax – to však neznamená, že by doktrína mala na uvedené pomenúvanie rezignovať.