Predmanželské zmluvy NEPREČÍTANÉ 

Rodinné právo, ktorého súčasťou sú aj vzťahy muža a ženy, založené na zákonnom manželstve zaraďujeme v rámci európskeho kontinentálneho právneho systému do všeobecného súkromného práva. Z historického hľadiska takéto začlenenie rodinného práva do súkromného, resp. občianskeho práva môžeme nájsť už v antickom rímskom práve. Nebolo tomu však vždy tak, nakoľko v období právnickej dvojročnice v rokoch 1949 až 1951, sa pod vplyvom sovietskej právnej vedy v bývalom Česko-Slovensku upustilo od tradičného členenia práva na súkromné a verejné. Až v roku 1989, zásadné zmeny v politickom a ekonomickom systéme umožnili návrat ku klasickému deleniu práva na verejné a súkromné.

Inštitút manželstva v rokoch 1918 – 1949

    Úprava manželskoprávnych vzťahov od roku 1918, t.j. po vzniku Československej republiky, sa viaže na recepčnú normu, ktorou bol prevzatý rakúsky (rakúsky všeobecný občiansky zákonník – Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch z roku 1811) a uhorský právny poriadok (obyčajové právo uhorské z roku 1961 – Judexkuriálna konferencia). Pre úpravu manželskoprávnych pomerov na Slovensku bol prevzatý uhorský manželský zákon – zákonný článok XXXI: 1894 o práve manželskom, ktorý vstúpil na území Uhorska do platnosti 01.10.1985 a platil až do roku 1949, kedy bol zrušený zákonom č. 266/1949 Sb. o dočasných zmenách v niektorých občianskych veciach právnych a neskôr zákonom č. 265/1949 Sb. o rodinnom práve. Je potrebné uvedomiť si skutočnosť, že uzákonenie jednotného manželského práva bolo pre tieto časy v Uhorsku pokrokovým činom. S vyššie spomenutou recepčnou normou s ústavnoprávnou relevanciou sa konštituoval československý právny poriadok. Právny dualizmus v jednotlivých častiach štátu sa prejavoval najmä v tom, že v českých krajinách platili rakúske a na Slovensku zas uhorské právne predpisy, a to v stave v akom platili do 28.októbra 1918. Z dôvodu potreby zjednotenia zákonodarstva boli v roku 1919 zahájené práce na unifikáciu a kodifikáciu občianskeho práva. Žiaľ pod vplyvom udalostí na jeseň 1938 a jar 1939 sa Ministerstvu pre zjednotenie zákonodarstva a organizácie právnej, ktoré bolo pre účel zjednotenie právnych noriem zriadené, nepodarilo svoju úlohu splniť. Napriek tomuto bolo po roku 1918 v Československu vydaných niekoľko zákonov a nariadení z viacerých odvetví práva s jednotnou a celoštátnou pôsobnosťou, pričom prvou významnou normou v oblasti rodinného práva bol zákon č. 320/1919 Sb. z. a n., ktorý zjednotil úpravu uzatvárania manželstva na českom území a na Slovensku. V českej právnej praxi bol tento zákon označovaný ako ,,rozlukový zákon,“ nakoľko ním bola zavedená rozluka katolíckych manželstiev na tomto území. Pre Slovensko zas znamenal možnosť voľby medzi civilnou formou uzavretia manželstva a cirkevnou. Mnohí katolícki farári si novú právnu úpravu vysvetľovali tak, že s právom sobášiť ožila aj platnosť kanonických manželských predpisov. Ďalšou dôležitou novelou, ktorá sa týkala manželstva bola novela z roku 1921 – zrušila inštitút obhajcu manželského zväzku, novela z roku 1924 – zaviedla platnosť rozlukového zákona pre Podkarpatskú Rus, alebo zákon č. 4/1931 Sb. o ochrane osôb oprávnených požadovať výživy, výchovu alebo zaopatrenie, tzv. alimentačný kódex, ktorý ustanovil exekučné prostriedky a občianskoprávne a trestné sankcie za nesplnenie alimentačných povinností, a to dokonca aj voči tretím osobám, ktoré podporovali obchádzanie alebo marenie predmetných predpisov. Po vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 boli s výnimkou právnych predpisov upravujúcich vlastnícke právo a zmenami, ktoré vyplývali zo samostatnosti Slovenského štátu, naďalej ponechané v platnosti dovtedajšie zákony a nariadenia súkromného práva. Podstatnú zmenu v inštitúte manželstva bolo možné vidieť najmä po prijatí tzv. židovského kódexu, ktorý deklasoval a diskriminoval vrstvu židovského obyvateľstva pri uzatváraní zmiešaných manželstiev. Po vojne bola obnovená predmníchovská Československá republika spolu s jej právnym poriadkom a trvala do roku 1948.

Manželské právo osobné

    Základnou črtou práva súkromného je záujem na jednotlivca. Manželstvo určuje oddávna partnerské vzťahy ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou, resp. ako osobné a majetkové spoločenstvo muža a ženy.

    Manželskoprávny pomer

    Už podľa vyššie spomenutého uhorského manželského zákona sa rozlišovalo medzi pomerom snúbeneckým a pomerom manželským. Samotný inštitút zasnúbenia predstavoval podľa tohto zákona vzájomný sľub muža a ženy, že v budúcnosti uzavrú manželstvo. Keďže išlo iba o sľub, ktorý nezakladal právny záväzok, jeho nesplnenie nemohlo byť sankcionované, žalovateľné. Na druhej strane však zákon nedovoľoval, aby ktorýkoľvek zo snúbencov ľahkomyseľným sľubovaním manželstva poškodzoval druhého snúbenca na majetku. Podľa § 3 citovaného zákona, ak snúbenec bezdôvodne snúbenecký sľub zrušil, alebo zapríčinil, že druhá strana musela zo závažnej príčiny zasnúbenie zrušiť, bol povinný zaplatiť všetku škodu, ktorú trpela druhá strana z márne vynaložených nákladov na budúce manželstvo a na prípravu k nemu (napr. náklady spojené s pohostením po zasnúbení), tiež bol povinný vrátiť všetky dary (snubný prsteň, snubný dar), alebo nahradiť ich hodnotu, ak nebolo možné dary už vrátiť. Naproti tomu nevinná snúbenecká strana bola oprávnená dary, ktoré jej dal snúbenec ponechať. Previnilý snúbenec nemal oprávnenie tieto dary požadovať späť ani od jej rodičov. Uvedené platilo aj vtedy, ak jeden zo snúbencov zomrel (absolútny zánik snúbeneckého pomeru) pred uzavretím manželstva a zásnubná zmluva nebola porušená. V zmysle § 4 manželského zákona právo na odškodnenie a na vrátenie darov mohol uplatniť len snúbenec osobne najneskôr jeden rok od zrušenia zasnúbenia a na jeho dedičov prechádzalo toto právo len vtedy, ak už sám začal svoje právo uplatňovať. Snúbenecký pomer bol prekážkou uzavretia manželstva s treťou osobou. Snúbenecký pomer zanikol pre obe strany absolútne aj keď sa na tom snúbenci dohodli, alebo ak jeden zo snúbencov prijal vyšší stupeň kňazského zasvätenia alebo zložil slávnostný rehoľný sľub. Relatívne, t.j. s účinkom pre jednu stranu, ktorá musela vykonať povinnosti, ktoré jej zostali zachované, snúbenecký pomer zanikol napr. v prípade snúbeneckej nevery, alebo ak sa snúbenec odvrátil od kresťanskej viery, či jeden zo snúbencov uzavrel manželstvo s inou osobou, opustil snúbenca alebo prijal nižšie kňazské zasvätenie alebo zložil sľub čistoty. Inštitút zasnúbenia bol zrušený zákonom č. 265/1949 Sb. o rodinnom práve, účinným od 01.01.1950, ktorý už tento inštitút neupravoval. V súčasnosti inštitút zasnúbenia ako právny inštitút nájdeme už len v cirkevnom práve, inak inštitútu zasnúbenia prikladáme len faktickú povahu. Je ale nemysliteľné, aby muž a žena urobili vyhlásenie o uzavretí manželstva bez toho, aby sa o uzavretí manželstva navzájom spolu vopred dohodli, t.j. okamih zasnúbenia musí predchádzať odovzdaniu vyplneného tlačiva o uzavretie manželstva príslušnému matričnému úradu. Na porovnanie snúbenci v tejto žiadosti okrem iných vecí, tiež uvádzajú osobné údaje a robia rozhodujúce vyhlásenie o priezvisku po uzatvorení manželstva (prípadne o priezvisku spoločných detí), vyhlásenie, že im nie sú známe okolnosti vylučujúce uzavretie ich manželstva a že obaja navzájom poznajú ich zdravotný stav.

    V 21. storočí slovenská právna úprava definuje manželstvo v čl. 1 a 2 Základných zásad zákona č. 36/2005 Z.z. od rodine ako spoločenstvo muža a ženy, ktorého poslaním a účelom je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, na základe ich slobodného rozhodnutia. Ako už bolo v prvej časti tohto článku spomenuté, bez ohľadu na vierovyznanie občana za platný sa považoval len sobáš uzavretý pred ustanoveným občianskym úradníkom a manželstvo uzatvorené iba cirkevným sobášom sa pokladalo za neexistujúce. Kňazom, ktorí sobášili snúbencov bez toho, že by preukázali, že už pred tým uzavreli manželstvo civilné sa ukladal peňažný trest a pri opakovaní trest väzenia. Takto to bolo až do prijatia zákona č. 320/1919 Sb., ktorý povolil snúbencom, ktorí už boli zosobášení občianskym sobášom podrobiť sa obradu cirkevnému. Opačný postup však možný nebol. Účinnosťou tohto zákona sa do vtedy platného právneho poriadku zaviedol nový inštitút ohlášok = verejné oznámenie budúcich snúbencov manželstva, ktoré obsahovalo okrem mien, priezvisk, stavu a bydliska snúbencov tiež vyhlásenie, že každý zo snúbencov je povinný oznámiť, ak by sa dozvedel o nejakej prekážke manželstva. Cirkevné alebo občianske ohlášky boli podmienkou platnosti manželstva, inak zúčastnené osoby, ktoré uzavreli manželstvo bez toho, aby pred tým vykonali ohlášky, postihol trest. Na vykonanie ohlášok boli príslušní miestni matrikári (podľa riadneho bydliska snúbencov). Títo vykonali ohlášky vyvesením oznámenia na úradnej tabuli po dobu najmenej 5 dní pred uzatvorením manželstva. Ak sa manželstvo neuzatvorilo do 6 mesiacov od ich ohlásenia, vykonané ohlášky strácali účinnosť a museli sa vykonať znova. Pri cirkevných ohláškach namiesto matrikára vystupoval duchovný správca, ktorý v troch zasvätených sviatkoch verejne oznámil obsah ohlášok. K platnosti manželstva však postačovala aspoň jedna ohláška, čo v praxi znamenalo problémy. V súčasnosti platný zákon o rodine pôsobiaci v Slovenskej republike nepozná tzv. deliberačnú lehotu, ktorá platila v minulosti a určovala lehotu, ktorá musí uplynúť od podania ohlášok, resp. žiadosti o uzavretie manželstva do sobášneho obradu.

    Manželstvo vzniká sobášom. Sobáš je právom upravený spôsob vzniku manželstva a je odlišným právnym inštitútom oproti inštitútu manželstva. V období platnosti uhorského manželského zákona civilný sobáš spočíval v prejave manželského sľubu a konal sa pred príslušným matrikárom, ktorý viedol knihu ohlášok a knihu sobášov, v prítomnosti zapisovateľa a dvoch svedkov. Prejav manželského sľubu bolo možné vykonať aj prostredníctvom zástupcu, ale len na základe povolenia príslušného zemského (krajinského) úradu. Ak zmocniteľ odvolal plnomocenstvo skôr, než bolo manželstvo uzavreté stalo sa také manželstvo neplatným a zmocniteľ bol povinný nahradiť všetku škodu, ktorú spôsobil odvolaním plnomocenstva. V prípade uzavretia manželstva cirkevným sobášom urobili snúbenci prejav manželského sľubu pred príslušným duchovným a dvoma svedkami. Aj v prítomnosti platná právna úprava upravuje dve rovnoprávne formy uzavierania manželstva, a záleží len od vôle snúbencov, či si zvolia občiansky sobáš alebo cirkevný sobáš.

    Manželské prekážky (Impedimenta matrimonii)

    Za manželské prekážky sa považovali skutočnosti, ktoré buď úplne vylučovali uzavretie platného manželstva, resp. spôsobovali neplatnosť manželstva (prekážky vylučujúce manželstvo – impedimenta dirimentia), alebo zakazovali uzavretie manželstva (prekážky zakazujúce manželstvo – impedimenta impedientia).

    Manželský zákon z roku 1894 definoval nasledovné prekážky vylučujúce manželstvo:

• Nespôsobilosť konať - do tejto skupiny patrili osoby, ktoré neboli schopné rozhodovať. Boli to deti vo veku nižšom ako 12 rokov, osoby, ktoré pre duševnú chorobu alebo iný stav (napr. opitosť) neboli schopné posúdiť svoje konanie, pokiaľ takýto stav trval, osoby dané pod opatrovníctvo pre duševnú chorobu alebo hluchonemosť, kvôli ktorej neboli schopné dorozumieť sa ani znakovou rečou, ak bol takej osobe ustanovený dočasný opatrovník ešte počas plnoletosti, alebo ak z takéhoto dôvodu bola jej neplnoletosť predĺžená. Aj v súčasnosti je duševná porucha jednou z okolností, ktoré vylučujú vznik platného manželstva.
• Neplnoletosť – Muži nadobudli plnoletosť na uzavretie manželstva dovŕšením osemnásteho roku veku a ženy dovŕšením šestnásteho roku veku. Výnimku mohol udeliť zemský (krajinský) úrad. Podľa § 11 zákona o rodine manželstvo nemôže uzavrieť maloletý. Výnimočne, ak je to v súlade s účelom manželstva, môže súd povoliť uzavretie manželstva maloletému staršiemu ako 16 rokov, ktorý tak nadobudne plnoletosť, ktorú nestratí ani keby manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za neplatné.
• Nedostatok súhlasu – privolenie zákonného zástupcu, ktorým bol spravidla otec, pokiaľ nebol zbavený rodičovských právomocí poručenským súdom alebo matka pokiaľ otec nežil, bolo potrebné pre platnosť manželstva neplnoletej osoby. Pri nemanželskom dieťati bola zákonným zástupcom matka, a ak bola sama matka ešte neplnoletá, zákonným zástupcom sa stal poručník ustanovený súdom. Ak zákonný zástupca alebo rodič nedal neplnoletému súhlas, mohol ho dať na žiadosť neplnoletého snúbenca poručenský súd, ak usúdil po vypočutí neplnoletého, že manželstvo je v súlade s jeho záujmami.
• Pokrvné príbuzenstvo a švagrovstvo - manželský zákon prevzal z obyčajového práva manželskú prekážku pokrvného príbuzenstva, ktorá je oddávna spojená s mravnými a spoločenskými ohľadmi. Z tohto dôvodu nemohli manželstvo uzavrieť pokrvní príbuzní v priamej línii, súrodenci, súrodenec s vlastným potomkom svojho súrodenca, jeden z manželov s pokrvným príbuzným v priamom rade druhého manžela, aj keď manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za neplatné (švagrovstvo). Dišpenz mohol byť udelený iba v prípade príbuzenskej prekážky medzi súrodencom a potomkom súrodenca. Aj dnes zaraďujem do okolností vylučujúcich vznik planého manželstva blízky príbuzenský vzťah medzi snúbencami, pretože zákaz incestu, t.j. pohlavného styku medzi najbližšími príbuznými, je jedným z najstarších znakov rodiny.
• Existencia platného manželstva – účelom tejto prekážky bola a aj v súčasnosti je dôsledné rešpektovanie princípu monogamie, ktorý je hlboko zakorenený vo všetkých krajinách založených na kresťanskej kultúre.
• Zabitie manžela – ani dišpenz nebol prípustný a zákon striktne zakazoval uzavrieť manželstvo osobám, z ktorých jedna po dohode s druhou sa pokúsila usmrtiť svojho manžela alebo manžela druhej osoby.

Dovolím si v tejto častí článku spomenúť v súčasnosti platnú okolnosť vylučujúcu vznik platného manželstva, ktorú do nášho právneho poriadku zakotvil zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších právnych predpisov, a to vadnosť právneho úkonu, ktorým bolo manželstvo uzavreté. O vadný právny úkon ide vtedy, ak má vady vôle a vady prejavu. Manželstvo je neplatné, ak vyhlásenie o uzavretí manželstva nebolo urobené slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Podľa Občianskeho zákonníka ide o absolútne neplatný právny úkon priamo zo zákona a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. V takomto prípade právne účinky neplatnosti manželstva nastávajú až právoplatným rozhodnutím súdu, ktorý rozhoduje buď bez návrhu (ex offo) (napr. bigamické manželstvo) alebo na návrh toho, kto má na tom naliehavý právny záujem, t.j. legitimovaný na podanie návrhu je ktorýkoľvek z manželov.

Prekážky zakazujúce manželstvo (impedimenta impedientia)

    Zakazujúce prekážky na rozdiel od prekážok vylučujúcich, manželstvo len zakazovali, však nespôsobovali jeho neplatnosť. Zodpovednosť hoci aj trestnú alebo peňažnú niesol matrikár a manželia, nakoľko porušili zákon. Medzi zakazujúce prekážky podľa uhorského manželského zákona patrili:

1. bezprostredne nadchádzajúca nespôsobilosť konať,
2. nedostatok súhlasu pri neplnoletej osobe staršej ako 20 rokov,
3. bratanecký pomer,
4. osvojenie, poručníctvo,
5. cudzoložstvo a zločin (ak na základe rozhodnutia súdu bolo manželstvo rozlúčené z dôvodu cudzoložstva, tak súd v rozsudku zakázal previnilej strane, aby uzavrela manželstvo so svojím spolupáchateľom. Zakázané tiež bolo aj uzavretie manželstva z dôvodu piety s osobou, ktorá bola odsúdená ako páchateľ alebo účastník pre vraždu alebo pre pokus o vraždu spáchanej na jej manželovi),
6. zmätočné manželstvo (kto žil v zmätočnom manželstve, tomu bolo zakázané uzavrieť nové manželstvo, až kým zmätočné manželstvo nebolo súdom vyhlásené za neplatné. Medzi dôvody, pre ktoré nastalo zmätočné manželstvo uhorský manželský zákon zaraďoval: formálne nedostatky sobáša [napr. ak ohlášky neboli vykonané vôbec, ak sobášny akt nebol vykonaný pred príslušným matrikárom, alebo pred matrikárom, ktorého splnomocnil príslušný matrikár. V prípade, že manželia aspoň rok po uzavretí sobáša žili ako manželia, takáto zmätočnosť zanikla a manželstvo sa stalo platné] a prekážky vylučujúce manželstvo spomenuté vyššie tohto článku. Výnimka bola stanovená pri zmätočnosti zapríčinenej nedostatkom manželskoprávnej spôsobilosti – takáto zmätočnosť mohla zaniknúť, ak strana neskoršie spôsobilosť nadobudla a manželstvo schválila skôr než zaniklo alebo bolo vyhlásené za zmätočné),
7. vedomosť o žití manžela vyhláseného za mŕtveho (zakázané bolo uzavrieť manželstvo osobe, ktorej manžel bol síce vyhlásený za mŕtveho, ale táto osoba alebo druhý snúbenec vedeli, že manžel prežil predpokladaný deň smrti, alebo ak to bolo preukázané)
8. čakacia doba žien – smútočný rok z dôvodu zaistenia rodinného stavu dieťaťa, narodeného po zaniknutí manželstva, pretože dieťa narodené do 10 mesiacov od zaniknutého manželstva sa pokladalo za zákonné dieťa predošlého manžela (vdove alebo manželke, ktorej manželstvo bolo rozlúčené, bolo zakázané uzavrieť nové manželstvo pred uplynutím 10 mesiacov po smrti manžela. Uvedený zákaz platil aj pre manželku, ktorej manželstvo bolo vyhlásené za neplatné, a to do 10 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku)
9. Cirkevná funkcia alebo sľub (bez cirkevného súhlasu bolo zakázané uzavrieť manželstvo tomu, kto podľa predpisov predmetnej cirkvi ku ktorej patril, nemohol uzavrieť manželstvo z dôvodu cirkevnej funkcie alebo sľubu)
10. Vojenské predpisy o uzavretí manželstva (branné predpisy brancom zakazovali uzavrieť manželstvo po určitú dobu. Dišpenz bol vylúčený, iba nadriadené úrady mohli dať súhlas k zakázanému manželstvu)
11. Nedostatok ohlášok.

Zánik manželstva

Už starý uhorský manželský zákon v sebe obsahoval tieto formy zániku manželstva:

1. Smrť jedného z manželov,
2. Súdne rozhodnutie,
3. Súdne vyhlásenie manželstva za rozlúčené, z dôvodu vyhlásenia manžela za mŕtveho.

Podľa súčasnej platnej právnej úpravy manželstvo zaniká smrťou jedného z manželov, rozvodom, vyhlásením manželstva za neplatné alebo právoplatným rozhodnutím súdu o vyhlásení jedného z manželov za mŕtveho.

Manželská rozluka

V období platnosti prevzatého uhorského manželského zákona mohlo byť manželstvo rozlúčené jedine rozsudkom súdu a len z dôvodov uvedených v zákone, ktoré boli buď absolútne, ktoré ak boli dokázané, boli dôvodom pre súdne vyhlásenie rozluky manželstva alebo relatívne, na základe ktorých súd mohol rozluku manželstva vyhlásiť, keď po uvážení sa presvedčil o tom, že manželstvo sa stalo neznesiteľným pre manžela žiadajúceho rozluku a manželia už spolu nežili v jednej domácnosti po dobu 6-12 mesiacov pred podaní žiadosti jedného z manželov na súd.

Medzi absolútne dôvody rozluky sa zaraďovalo:

• cudzoložstvo, smilstvo proti prírode a vedomé uzavretie bigamického manželstva,
• úmyselné a bezdôvodné opustenie manžela, alebo naopak prinútenie druhého manžela, aby on odišiel za splnenia presne zákonne stanovených predpokladov,
• úklady o život manžela alebo úmyselné ťažké ublíženie na zdraví,
• odsúdenie manžela na smrť alebo aspoň na 5 rokov väzenia za zločin, a to aj za zločin, ktorý manžel spáchal ešte pred uzatvorením manželstva a druhá strana o tomto v čase uzavretia manželstva nevedela.

Medzi relatívne dôvody rozluky boli zaradené:

• úmyselné ťažké porušovanie manželských povinností,
• prinútenie alebo navádzanie dieťaťa, aby spáchalo zločin alebo viedlo nemravný život,
• neustále vedenie nemravného života,
• odsúdenie manžela väzením na dobu kratšiu ako 5 rokov.

Pred tým ako sudca vyniesol rozsudok ešte nariadil zúčastneným stranám, aby spolu žili oddelene od stola a lože po dobu 6 mesiacov až jedného roka, a aby domáhajúca sa strana rozluky, znova podala po uplynutí tohto času návrh, aby bol vynesený rozlučujúci rozsudok.

Rozvod od stola a lože

Rozvod manželstva na rozdiel od rozluky manželstva nespôsoboval zánik manželstva, skôr, inými slovami povedané iba oslobodzoval manželov od povinnosti spolužitia v spoločnej domácnosti. Po stránke majetkovej mal rozvod tie isté účinky ako rozluka manželstva. To znamenalo, že nevinná manželka alebo manžel mohli žiadať vrátenie všetkých darov a oslobodenie od všetkých darovacích sľubov. Nevinná manželka mala tiež právo, aby ju vinný manžel vydržoval primerane k svojmu majetkovému stavu. Ak rozvod trval viac ako dva roky, bolo možné požiadať súd, aby premenil rozvodový rozsudok na rozsudok rozlučujúci.

Manželské právo majetkové

    Majetkové práva a povinnosti upravuje v súčasnosti najmä Občiansky zákonník. V bývalom Uhorsku bola majetkovoprávna úprava tvorená predovšetkým obyčajovým právom a súdnou praxou. Uhorský manželský zákon upravoval len majetkové následky odstupu od zasnúbenia a vydržovaciu povinnosť v prípade zrušenia manželstva alebo ak boli manželia rozvedení od stola a lože. Samotné manželské právo majetkové v sebe v minulosti zahŕňalo 4 inštitúty:

1. osobitný (zvláštny) majetok – v takomto prípade medzi manželmi fungovala tzv. oddelená majetková sústava, kedy manželia mohli voľne disponovať so svojím majetkom, nakoľko sem patrilo všetko to, čo bolo výlučným majetkom každého z manželov a druhý manžel/ka nemal/a nijaké právo správy ani dispozície s týmto majetkom, pokiaľ nebol/a touto správou druhým manželom poverený/á. Výnimkou boli len do manželstva prinesené a k spoločnému užívaniu určené hnuteľné veci.
2. koakvizíciu (spolunadobudnutý majetok) - od roku 1840 inštitút koakvizície platil iba medzi nezemanmi, ale neskôr sa tento inštitút rozšíril aj na mešťanov. Zemanskí manželia sa na ňom mohli dohodnúť. Za spolunadobudnutý majetok sa považoval ten majetok, ktorý bol nadobudnutý počas skutočného spolužitia. Ide o tzv. koakvizičnú dobu, pre ktorú je charakteristické, že počas tejto doby manželia pracujú, nadobúdajú a šetria jeden pre druhého v záujme manželstva. Od spolunadobudnutého majetku sa odpočítavala hodnota osobitného majetku a hodnota majetku nadobudnutého neskôr darom alebo dedením. Môžeme povedať, že koakvizícia mala právnu povahu dnešného bezpodielového spoluvlastníctva a nebolo ju možné počas trvania manželstva reálne rozdeliť.
3. veno – veno sa v uhorskom práve vyvinulo pod vplyvom rakúskeho občianskeho zákonníka. Veno prestavovalo hnuteľný, vo výnimočných prípadoch nehnuteľný majetok, ktorý žena priniesla do manželstva zo svojej rodiny, a súčasne ktorý ako veno označila. Pokiaľ tvorilo veno spotrebiteľné predmety ako napr. peniaze, tieto prešli do vlastníctva manžela. Po skončení manželstva bol manžel zo zákona povinný to isté množstvo predmetov, toho istého druhu vrátiť buď manželke alebo jej dedičom. Naopak nespotrebiteľné veci zostali vo vlastníctve manželky (resp. po jej smrti jej dedičom) a manžel mal k nim len užívacie právo. Manželka mala tiež nárok na zabezpečenie vena, mohla žiadať vrátiť veno in natura a v prípade spotrebovania vena, mala nárok žiadať ich hodnotu.
4. obvenenie (odmena za vernosť) – tento inštitút bol pozostatkom feudálneho práva a predstavoval majetok, na ktorý mala manželka nárok po skončení manželstva, v prípade ak zachovala manželskú vernosť. Rozlišovalo sa zákonné obvenenie, ktoré poukazovalo na spoločenskú nerovnosť, nakoľko bolo rozčlenené podľa tried: magnát, šľachtic, mešťan a ostatní a zmluvné obevenie, ktoré vylučovalo obvenenie zákonné, ak bolo menšie ako zmluvné, a určovalo sa písomne ako odmena za vernosť pre prípad zániku manželstva. Ak sa žena vydala viac krát, vždy jej patrilo obvenenie, ale z každého nasledujúceho manželstva len polovica toho, čo dostala z predchádzajúceho manželstva.

Predmanželská zmluva

Obdobie prvej Československej republiky bolo zaujímavé tým, že poznalo množstvo manželských inštitútov, ktoré už v súčasnej slovenskej právnej úprave neexistujú. Takým inštitútom je aj manželská, resp. predmanželská zmluva, s ktorou už desaťročia nemáme skúsenosti. Už v čase Uhorska si manželia mohli svoje majetkové pomery (inštitút výživy, osobitný majetok, koakvizácia, veno, obvenenie) upraviť zmluvou, inak platila zásada oddeleného majetku. Manželia si mohli navzájom upraviť majetkové účinky manželstva vždy do tej takej miery, kým to neodporovalo povahe manželskej ustanovizne, čo v praxi znamenalo, že neplatná by bola manželská zmluva, ktorou by bolo stanovené, že obvenenie možno požadovať ešte počas manželstva.

Podľa štatistík sa na Slovensku rozvádza vyše 47 % manželstiev a nejedna dvojica by si pri rozvode želala, aby mala uzavretú predmanželskú zmluvu, pretože niekedy dochádza k takmer tragickým situáciám, keď jeden druhého doslova ,,okradne“ a podvedie. Na porovnanie je u našich susedov v Českej republike predmanželská zmluva súčasťou zákona o rodine a v západnej Európe je bežnou záležitosťou. Zastávam názor, že z dôvodov požiadaviek aplikačnej praxe, ale aj z dôvodov harmonizácie práva s právom európskych spoločenstiev je potrebné, aby bola do slovenskej právnej úpravy zakotvená zmluvná voľnosť v manželstve, resp. aby bola nepovinná predmanželská zmluva do nášho právneho poriadku zavedená.

Ako už bolo spomenuté, podľa terajšej legislatívy náš právny poriadok na rozdiel od českého právneho poriadku nepozná predmanželskú zmluvu ako dohodu snúbencov. Nedá mi tu ale nespomenúť inú modifikovanú úpravu majetkovoprávnych pomerov manželov (bezpodielového spoluvlastníctva = BSM), ktorá vzniká formou spísania tzv. manželskej dohody (rozlišujeme: dohoda o rozšírení rozsahu BSM, dohoda o zúžení rozsahu BSM, dohoda o správe spoločného majetku, dohoda vyhradenia spoluvlastníctva ku dňu zániku manželstva), ktorá sa na rozdiel od manželskej zmluvy nezakladá pred manželstvom, ale až po jeho uzavretí. Podľa § 143a zák.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník možno manželskú dohodu spísať po zosobášení, pred notárom, formou notárskej zápisnice, inak je absolútne neplatná (§ 40 ods. 1 Občiansky zákonník). Dohoda sa môže vzťahovať iba na majetok nadobudnutý po jej spísaní, pretože tento inštitút sa nijako nemôže dotknúť samej podstaty bezpodielového spoluvlastníctva manželov ako systému spoločenstva vlastníckych práv manželov k veciam nadobudnutým za trvania manželstva, t.j. tieto dohody nemôžu zasahovať už do jestvujúcich vlastníckych práv. Zákon však pamätá na výnimku, podľa ktorej do BSM nepatria veci získané dedičstvom alebo darom, ako aj veci, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, veci ktoré boli vydané v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo mu bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka, preto ani neprichádza do úvahy uplatniť na tieto statky ustanovenia § 143a Občianskeho zákonníka. Počas trvania manželstva je možné tieto dohody kedykoľvek upraviť, zmeniť, zrušiť.

    Je vecou názoru každého z nás aké stanovisko k predmanželskej zmluve zaujme, pretože sú takí, ktorí o nej nechcú ani počuť, aj keby existovala ako právny inštitút na území Slovenskej republiky, nakoľko ho považujú za ,,prípravu na rozvod,“ a potom takí, ktorí ju považujú za nutnosť, keď manželstvo nečakane zlyhá alebo ako ochranu pred tzv. zmluvnými, obchodnými manželstvami, ktoré strany uzatvárajú pre ich vzájomnú výhodnosť a obojstranný prospech. V praxi sa môžeme stretnúť aj s takým prípadom, keď dvaja snúbenci ešte pred sobášom spíšu listinu s ich notárky overenými podpismi, v ktorej bude spísaný majetok patriaci do ich vlastníctva či už výlučného alebo podielového, pre prípad nečakaného rozvodu a následného vyporiadania BSM. Takáto listina potom slúži ako dôkaz toho, ktoré veci patrili do vlastníctva manželov ešte pred uzatvorením manželstva, a keďže nepatria do BSM jeho vysporiadanie sa ich vonkoncom nedotkne.

O legalizáciu predmanželským zmlúv formou novelizácie Občianskeho zákonníka sa v Slovenskej republike zákonodarci pokúšali už niekoľkokrát zatiaľ v podstate neúspešne. Verím však, že vzhľadom na naliehavosť problému riešenia tejto otázky bude inštitút predmanželskej zmluvy do nášho právneho poriadku v čo najkratšej dobe zaradený.

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY:

1. FAJNOR, Vladimír: Manželské právo majetkové na Slovensku. Manželské právo majetkové na Slovensku. Právny obzor: ročník II, 1920
2. LAZAR J. a kolektív 2006. Občianske právo hmotné - tretie doplnenie a prepracované vydanie, Bratislava: IURA EDITION, spol. s r.o., str. - 219 -268, ISBN 80-8078-084-6
3. KUBÍČKOVÁ G., PAVELKOVÁ B.,ČEČOTOVÁ V. 2005. Zákon o rodine komentár s judikatúrou, Bratislava, HEURÉKA, str. 12-52, ISBN 80-89122-24-8
4. Zákon č. 36/2005 Z.z. zákon o rodine v znení neskorších právnych predpisov
5. http://www.webpravnik.sk/?p=80 Predmanželská zmluva a náš právny poriadok, navštívené dňa 19.06.2012
6. http://www.aktuality.sk/clanok/201263/predmanzelske-zmluvy-sa-nezavedu/Predmanželské zmluvy sa nezavedú, navštívené dňa 19.06.2012