PRÁCA S CHLAPČENSKOU SKUPINOU NA ULICI
Článok bol nastavený ako .
Pridaj
Pošli
odkaz na stránku
oznam o chybe
oznam o neetickom
návrh na doplnenie
TlačKontakt:
Mládež ulice
Kopčianska 20
851 01 Bratislava
Mail: peter@mladezulice.sk
Tel: 0903 184 253
Web: www.mladezulice.sk
Osobný blog: www.kpeter.sk
Predstavenie organizácie
História občianskeho združenia Mládež ulice sa začína písať v máji roku 2000. V prvých rokoch bola činnosť postavená na aktivite nadšených ľudí, ktorých túžbou bolo pomáhať ľudom v náročných životných situáciach. Postupom rokov organizácia dozrieva, prichádza k nevyhnutnej profesionalizácií, formalizácií postupov a metód práce. Od roku 2005 sa sústreďuje najmä na poskytovanie služieb pre obyvateľov Čapajevovej ulice, tzv. Modrého domu stojaceho v bratislavskej Petržalke. Napriek zdanlivému umiestneniu v srdci sídliska, pôsobíme v sociálne vylúčenej komunite a tak našich klientov sprevádzajú všetky dôsledky s tým spojené.
V súčasnej dobe poskytuje služby v samostatných programoch pre deti, mládež aj dospelých. Hlavnou formou práce je terénna sociálna práca miestami doplnená o činnosti v nízkoprahovom klube. Zameriavame sa na kontaktovanie klientov, poskytovanie pomôcok a ponuky voľnočasových aktivít, zvyšovanie pred a školskej úspešnosti, rozvoj sociálnych zručností a v neposlednom rade aj na poskytovanie sociálneho poradenstva so všetkými náležitosťami.
Vedomosti a skúsenosti nadobudnuté rokmi terénnej práce považujeme za naše najvýznamnejšie aktívum. V priebehu rokov sme sa stretávali s mnohými prekážkami, ktorých riešenie nás spravilo zručnejšími pracovníkmi. Dlhoročné zotrvávanie v jedinej komunite znamenalo, že sme zachytili mnohé veci vo vývoji a vzťahy s klientmi majú potenciál byť založené na skutočnej dôvere. Prirodzene sme za ten čas spravili množstvo chýb. O to viac si ceníme trpezlivosť zo strany klientov, donorov, dobrovoľníkov aj pracovníkov, ktorí prešli radmi organizácie.
Nasledujúci text zachytáva jedno obdobie práce so skupinou mladých klientov. V stručnosti sa dozviete o tom, ako sme začínali, čím sme si prechádzali a kam smeruje dlhodobá práca v „našej“ komunite.
Práca s chlapčenskou skupinou na ulici
To, čo ma na tejto téme fascinuje najväčšmi je pohľad na jej vývoj. Počnúc rokom 2005, keď som sa pridal do radov Mládež-e ulice som sa venoval chalanom, ktorý vyrastajú v lokalite. Keď som ich spoznal, mnohí z nich mali okolo 10 rokov. A isto mi dáte za pravdu, že tých 5 rokov smerom k 15-nástke je obdobím búrlivých životných zmien. Mnohí z nich prekročili prah legislatívnej dospelosti. V začiatkoch sme spoločne riešili futbalové turnaje (a rôzne iné voľnočasové aktivity), o pár rokov sa stali hlavnými témami výživné, práca, vzťahy a vlastne život ako taký. To je ten vývoj. Čo sa za ten čas vlastne stalo?
O koho vlastne ide?
Vytvorenie jednoznačnej charakteristiky chlapčenskej skupiny je neľahká úloha. Preto si môžem pomôcť len štandardnými formulkami, ktorú sa uvádzajú v projektoch a teda: k spoločným negatívam patrí záškoláctvo, zvýšená miera agresívneho správania, experimentovanie s drogami a drobné krádeže. Samozrejme, nesmiem zabudnúť ani na pozitívne charakteristiky – vnútorný potenciál, spolupatričnosť, odhodlanosť. Veľkosť jadra skupiny sa vždy pohybovala okolo 6 členov + menej identifikovaní členovia. V skupine je možné určiť "lídrov", ktorých názor bol pre jej správanie dôležitý. Niektorí tam bývali v čase nášho príchodu, iní sa prisťahovali v priebehu tohto obdobia a časť aj odišla.
Lokalita je u verejnosti a samotnými obyvateľmi známa označením „Modrý dom". Podľa skúseností možno konštatovať, že koncentrácia ľudí z nižších sociálno-ekonomických vrstiev sa prejavila v posune noriem (napr. násilie ako forma riešenia konfliktov či presvedčenie, že deti netreba posielať do školy a pod.), predajom a užívaním návykových látok priamo v bytoch či na chodbách ubytovne a iné. S najväčšou pravdepodobnosťou sa sem dostali z dôvodu, že rodina nebola schopná platiť za nájomné a súvisiace služby a tak došlo k ich deložovaniu.
Systém bol na začiatku celkom jasný. Si tu – poraď si. Jeden z dobrovoľníkov to raz vyjadril slovami, že sa cítil ako gladiátor v aréne. Toto prirovnanie nemusí byť ďaleko od reality, najmä ak vezmem do úvahy pavlačový typ samotnej budovy. Na chodbách postávali ľudia, pozorovali čo robíme a čo bolo na tom všetkom „najhlúpejšie“, že poriadne nevedeli kým sme.
Začiatky práce so skupinou
V prvých mesiacoch to boli väčšmi výlety a rôzne jednorázové podujatia, ktoré sme klientom ponúkali. Bol to spôsob práce zaužívaný z pôsobenia ľudí pred mojím príchodom. Pôvodní „pracovníci“ mali s niektorými chlapcami vybudované kontakty. Podporovali ich rodiny, stretávali sa a snažili sa im pomôcť. S viacerými klientmi som sa teda zoznámil sprostredkovane.
Boli to zaujímavé časy, pre nich aj pre mňa. O akejsi objednávke skupiny či sociálno-patologickom probléme, pre ktorý som tam bol by bolo zbytočné písať. Ako začínajúci študent sociálnej práce som sa síce snažil tieto veci identifikovať, no na koľko sa mi to darilo si už nespomeniem. Bolo to fajn obdobie, i keď z odborného hľadiska existovalo v samotnom systéme, ktorého som bol súčasťou, neskutočné množstvo nezodpovedaných otázok a dilem. Naša práca v tejto fáze bola skôr intuitívna ako metodicky premyslená. Mnohým veciam som sa priučil a využil ich až neskôr, keď sa vymenilo osadenstvo partie asi po roku práce. Dôvod výmeny bol prostý. Mnohý z nich odišli, či už do „ústavov“ (pomenované ich slovami), do náhradnej rodiny, iní sa presťahovali. V priebehu roka 2006 sa prisťahovali noví klienti, ktorí vytvorili základ skupiny, ktorej sa venujem až do súčasnosti.
Vlastne, nešlo úplne o novú skupinu. Skutočne sa prisťahovala rodina, ktorá mala päť bratov v rôznom veku. Prišiel tiež Matúš a zostali Ivan, Fedor a iní. Bolo to teda iné, ako v prípade prvého kontaktu. Už jestvovali akési zabehnuté veci, ktoré sa začali systematicky budovať. Nebolo to však o nič jednoduchšie. Pomaly ustúpili výlety a začali sa realizovať pravidelné služby v teréne, najskôr dva krát, neskôr trikrát do týždňa - vždy po dve, neskôr tri hodiny.
Ja som tu doma
Samozrejme, nevyhli sme sa tvrdému a náročnému „boju“ o priestor. Dôležitú rolu v tomto vývoji skupiny majú viacerí klienti. Nepochybne je potrebné spomenúť Lukáša – lídra partie. Neskôr zohrá podstatnú úlohu aj Ignác, vekovo starší člen asi o 3-4 roky od ostatných. Do dynamiky skupiny zasiahnu aj ostatní, ale z dôvodu zjednodušenia by som teraz nerád uvádzal ich vzájomné vzťahy či role.
Lukáš bol v prvom roku tým, ktorý rád inicioval konflikty iných klientov voči nám – pracovníkom a dobrovoľníkom. Spravidla stál bokom a len pozoroval situácie, občas svojou poznámkou ešte väčšmi rozdúchal vášne. Išlo najmä o situácie, keď sme si dôsledne stáli za povinnosťou dávať nám späť požičané pomôcky (lopty, farbičky a pod.) a oni sa „podozrivo“ stratili. Zodpovednosť neraz padla na mladšie dieťa, či iného člena skupiny. Nastalo ešte mnoho situácií, kedy prichádzalo k prekračovaniu hraníc a o ktorých by bolo možné písať.. Napriek tomu, že sme mnohé veci nechali plynúť, bolo tých podnetov na konfrontáciu dostatok. Skúsenosť neskôr ukázala, že tento nátlak – dostať nás odtiaľ preč sa opakuje vždy, keď sa v teréne objaví nový pracovník, dobrovoľník či praktikant. Rozumiem tomu, že môže byť klientov skutočne nepochopiteľné, že sme tam a máme o nich záujem. Ostatne, v niektorých rozhovor to vyplávalo na povrch.
Toto obdobie bolo o to náročnejšie, že bolo zdielané celou skupinou a prenášané aj na iné skupiny klientov. V tíme sme sa podporovali, chceli sme to vydržať a zotrvať.
Čo nám veľmi pomohlo pri práci s klientmi v tomto období bola ešte vždy zaujímavá ponuka voľnočasových aktivít. Myslím, že ani náš záujem a úplne nový model prístupu k nim neboli druhoradými dôvodmi, prečo klienti vyhľadávali našu prítomnosť. Stále to bol mnoho krát konfliktný kontakt a my sme museli terén opúšťať skôr. Chalani prichádzali stále znova. Zhovárali sa s nami rečou, ktorej sme na začiatku len ťažko rozumeli. Na intervíznych stretnutiach po službe sme často krát vnímali potenciál týchto kontaktov a klientov samotných. Preto sme sa nevzdávali a hľadali stále nové cesty pre „spoločný svet“. Vedeli sme, že ich baví šport. Prvé tri roky sme preto hrávali s futbal, zhovárali sa v šatni o rôznych témach a roztápali ľady. Spoločne sme strávili tiež pár víkendových pobytov na chate. Tieto aktivity, na pomyslenej krivke rozvoja vzťahov, znamenali výrazný posun vpred. Postupne sa začali v čoraz vyššej miere vymedzovať hranice a tak začal vznikať priestor aj na hlbšiu prácu so skupinou.
Myslím, že jeden z míľnikov sa odohral v marci roku 2008. Sám som sa už domnieval, že vzťahy sú ako-tak vybudované. Napokon sa stalo to, že počas našej prítomnosti sa Lukášovi stratil telefón. Nevedeli ho nájsť, začali sa v skupine obviňovať navzájom. Napokon ho nenašli a tak obvinili nás, ktorí sme tam vtedy mali službu. Situácia to bola skutočne vyhrotená a obvinenia tvrdé. Keďže to bola pre mnohých "reality-šou", zbehlo sa tam okolo 30 klientov a čakali, čo spravíme. Či pristúpime na ich hru a necháme si nahliadnuť do tašiek. Nakoniec sme sa rozhodli emotívnosť celej situácie vyostriť, zašli sme za Lukášovými rodičmi a tam sme si celú situáciu vysvetlili. Výsledok bol asi zrejmý aj pre väčšinu klientov, ale šou to pre nich bola. Nakoniec sa dôsledok tohto obvinenie niesol ešte niekoľko služieb, až vyprchal. Niekto z chalanov mi medzi rečou povedal, že vedia, kto ho vzal. Vedel to pravdepodobne aj Lukáš. Tým, že sme to brali ako súčasť hry (pri rešpektovaní profesných hraníc) a neodmietli sme ho (ako človeka), komunikovali sme s nim naďalej ako s rovnocenným partnerom, kvalita práce s Lukášom a teda aj so skupinou sa výrazne zlepšila.
Faktom je, že týmto sa podobné situácie neprestali opakovať. Divadlo nastalo aj po tom, čo sme spravili rozhovor do miestnych novín. Okrem iného sa v ňom spomínali drogy a ich výskyt v komunite. Tiež nastal dostatok rozruchu, no obdobne ako v predchádzajúcom prípade, vytvoril sa nový priestor na prácu. Napriek tomu, že sme tam už nejaký ten mesiac s klientmi pracovali, niektoré veci boli tabuizované. Dovtedy bol v komunite prítomný akýsi klamlivý dojem, že mi tieto negatívne veci nevidíme. Možno aj preto, že sme ešte o nich veľa hovorili. To sa časom zmenilo, začalo sa rozprávať nie len o drogách, ale aj záškoláctve, agresívnom správaní a inom.
Obdobie pozitívnych zmien
To, čo si cením na skupine v súčasnosti je jej demokratizácia. Napriek tomu, že vo vzťahu k vonkajšiemu svetu robia stále hlúposti, hľadajú nové cesty ako tráviť svoj voľný čas. Čo je ešte dôležitejšie, učia sa rešpektovať navzájom. Lukáš ani nie tak stratil, ako postupne odovzdáva svoju moc založenú na autorite a nám sa vydarilo spoločne uskutočniť viacero aktivít a začať poskytovať aj služby sociálneho charakteru.
Okrem vnútornej demokratizácie vzťahov (posilnenie individuálneho myslenia jednotlivcov) sa začali objavovať ďalšie pozitívne zmeny. K významným patrí jasné formulovanie vlastných myšlienok,pocitov a sebadisciplína. Nezabudnem, ako som očakával na výsledok situácie, keď jeden z chalanov dostal loptou (celkom silnú ranu) do tváre od mladšieho dieťaťa. Zhlboka sa nadýchol a obrátil sa na jeho otca zo slovami, že sa mu to dosť nepáčilo. Prekonal sa. Inou situáciou je pobyt na chate, kedy posledný deň zmizol telefón. Potešilo ma, že zabrala stratégia – nebudeme to verejne riešiť, ale budem rád tomu, že sa telefón objaví naspäť u jeho majiteľa. Nakoniec, chvalabohu, sa tak aj stalo a nikto z nich nepátral po „vinníkovi“ - stačil „šťastný“ koniec.
Po príchode Ignáca, staršieho člena skupiny sa rozbehli niektoré nové činnosti. Bez nás. Chodili cez leto spolu plávať na jazero, začali chodiť na diskotéky, niektorí z klientov aj na športy (najmä box). Sám cítim, že v tomto smere – trávenia voľného času, je naša prítomnosť čoraz menej potrebná. Možno kvalita tohto času nie je práve najvyššia a stále je časť ich činnosti zameraná na správanie, ktoré sa nazýva „sociálno-patologickým“, no jeho miera je isto nižšia.O tom, ako vnímajú zmeny samotní klienti sme sa dozvedeli aj od nich. Zaujímalo ma, ako vidia organizáciu a ponúkané služby v čase a zároveň či pozorujú zmeny u seba, svojho správania či nazerania na svet. Nemenej zaujímavé bolo vypočuť si dôvody, ktoré ich motivujú tráviť spolu s nami čas a ich spôsob predstavenia našej práce „tretím“ osobám. Za relevantné odpovede považujem najmä vyjadrenia štyroch dôležitých, kmeňových členov skupiny. Všetci sa zhodli v tom, že zmeny vnímajú – tak u seba ako aj u organizácie. Všimol som si, že ťažšie nachádzali slová na pomenovanie týchto zmien. Preto sme sa k výsledku dostávali cez opis. K zamysleniu je, že v obmenách vyjadrili skutočnosť, že cielene dokážu meniť svoje správanie v rôznych sociálnych prostrediach. Nás, mimo sprostredkovateľa voľnočasových zážitkov, vnímajú ako tých, ktorí pomáhajú pomenovať problém a skúsiť hľadať riešenia. Samotný vzťah nazvali „neštandardným“ kamarátstvom. Uvedomujú si, že sme pracovníci, no toto definovanie im je v niečom bližšie.
Dalo by sa oprávnene uvažovať nad tým, v čom teraz spočíva moja úloha, resp. pracovníkov združenia pri práci s touto skupinou. Určite je dôležitá prítomnosť. Pociťujeme, že jednotlivci zo skupiny si k nám vytvorili dôveru a tak sa vo veci riešenia svojich problémov a obáv obracajú na nás. Na jednej strane som rád tomu, že chalani svoju inteligenciu a potenciál rozvíjajú. Niekde v pozadí mám však obavy z toho, čo môže spôsobiť kombinácia schopnosti sociálneho prispôsobenia sa (inak povedané: v princípe viem, ako sa k ľuďom správať aj keď sa tak nesprávam), inteligencie a kriminálneho prostredia. Domnievam sa, že to bude možno témou až o ďalších päť rokov.
Záverom
Pevne dúfam, že predchádzajúci príbeh môže byť pre niekoho inšpiráciou či minimálne priestorom na zamyslenie sa. Rád by som vám záverom ponúkol aj akési odporúčania pre prax. Len ťažko však nachádzam jednoznačné tvrdenia, ktoré by dostatočne vystihli podstatu toho, čo som pri práci s klientmi z „Modrého domu“ žil a naučil sa. Dovoľte mi preto len vyjadriť nádej, že napriek všetkým úskaliam, ktoré naša práca prináša, sa budete snažiť budovať profesionálne tímy ľudí odhodlaných nachádzať nové cesty, so silným citom pre dôslednosť, vytrvalosť a orientáciou na klientov.
Použitá literatúra a odporúčané zdroje
- Interné záznamy Mládež-e ulice
- BEDNÁŘOVÁ, Z., PELECH, L. 1999. Sociálni práce na ulici. 1. vyd. Brno : Doplňek. 106 s. ISBN 80-7239-048-1.
- PETERSON-ABLE, T., WAYMAN H.R., 2006. Streetworks – Best practices and standards in outreach methodology to homeless youth. 1. vyd. Minneapolis: StreetWorks Collaborative, 261 s.
- WARD, P., ADAMS, S., LEVERMORE, J. 1997. Jak se pripravovat na práci s mládeží. 1. vyd. Praha : Portál. 143 s. ISBN 80-7178-044-8.
Komentáre
Pridať komentár
Buďte prvý/á, kto napíše svoj komentár…
Komentáre sú dočasne prístupné len pre registrovaných používateľov. V prípade, ak máte záujem pridať komentár k článku, prihláste sa (zeregistrujte sa).
Prihlásenie
Pre pridanie komentáru sa musíte prihlásiť…
