POSTAVENIE ÚRADU VEREJNEJ ŽALOBY VO FRANCÚZSKOM PRÁVNOM PORIADKU NEPREČÍTANÉ MagOff 

POSITION OF THE PUBLIC PROSECUTION OFFICE IN THE FRENCH LEGAL SYSTEM

JUDR. BYSTRÍK ŠRAMEL
DOKTORAND
E-MAIL: BYSTRIK.SRAMEL@GMAIL.COM

---

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
verejná žaloba, Francúzsko, trestné stíhanie, Ministerstvo vecí verejných, podriadenosť, exekutíva

KEYWORDS:
public prosecution, France, criminal prosecution, Public ministry, subordination, executive

ABSTRAKT:
Autor sa vo svojom článku zaoberá postavením úradu verejnej žaloby vo francúzskom právnom systéme. Analyzuje súčasnú podobu francúzskej verejnej žaloby, jej organizáciu a pôsobnosť vo francúzskom právnom poriadku. Súčasne poukazuje na aktuálne problémy vyplývajúce z podriadenia úradu verejnej žaloby exekutíve.

SUMMARY/ABSTRACT:
The author of this article deals with the position of Public Prosecution Office in French legal system. He analyzes present state of French public prosecution system, its organisation and competence in French legal system. At the same time he points out to some problematic aspects arising from subordination of Public Prosecution Office to executive.

---

ÚVOD

Francúzsko sa v odborných publikáciách tradične uvádza ako kolíska moderných kontinentálnych systémov verejnej žaloby. Práve francúzske Ministerstvo vecí verejných (Ministère public) bolo totiž činiteľom, ktorý vo významnej miere ovplyvnil podobu verejnej žaloby existujúcej aj v iných európskych krajinách, predovšetkým tých, ktoré boli svojho času pod francúzskou nadvládou (napr. Belgicko či Holandsko). Uvedené sa však týka i slovenského úradu verejnej žaloby, prokuratúry, ktorá sa vyznačuje mnohými vlastnosťami typickými práve pre francúzsky úrad verejnej žaloby (napr. široká pôsobnosť aj v netrestnej oblasti). Nakoľko je francúzsky systém verejnej žaloby nie až tak známy a v slovenských odborných periodikách sa o ňom ani príliš veľa nepíše, rád by som v nasledujúcom článku čitateľom priblížil aktuálnu podobu verejnej žaloby vo Francúzsku a poukázal na niektoré súčasné problémy vyplývajúce z postavenia úradu verejnej žaloby vo francúzskom právnom systéme.

ORGANIZÁCIA FRANCÚZSKEHO ÚRADU VEREJNEJ ŽALOBY

Vo Francúzsku plní funkcie úradu verejnej žaloby tzv. Ministerstvo vecí verejných (Ministère public). Z hľadiska trojdelenia štátnej moci sa Ministerstvo vecí verejných tradične zaraďuje do súdnej moci (magistrature), čo vyplýva aj z čl. 65 francúzskej ústavy, v zmysle ktorého sa francúzske súdnictvo skladá zo sudcov a verejných žalobcov. Verejní žalobcovia spolu so sudcami tvoria vo Francúzsku tzv. justičný zbor sudcov a verejných žalobcov, pričom ide o jedno a to isté povolanie, ktoré je súhrnne označované rovnakým názvom (magistrat). Rozdiel medzi funkciou sudcu a verejného žalobcu spočíva len v rozličných právomociach a rozličných garanciách výkonu činnosti. Takáto úprava pramení v snahe štátu prezentovať obe funkcie ako prejav štátnej moci, práva štátu trestať a tiež ako prejav zodpovednosti za ich výkon štátu.^[1] Tým, čo spája povolanie francúzskeho sudcu a verejného žalobcu je predovšetkým otázka ich vzdelávania. Vzdelanie potrebné pre výkon funkcie nielen verejného žalobcu, ale aj sudcu zabezpečuje totiž „spoločná“ Štátna vysoká škola pre sudcov a verejných žalobcov (Ecole Nationale de la Magistrature). Táto vzdelávacia ustanovizeň poskytuje nielen teoretické vzdelanie potrebné pre výkon príslušnej funkcie, ale zabezpečuje študentom i povinnú dvanásťmesačnú stáž, počas ktorej sa naučia vykonávať úkony každodennej praxe sudcu alebo verejného žalobcu. Spojitosť funkcie verejného žalobcu a sudcu je vyjadrená i v skutočnosti, že v priebehu svojej kariéry sa verejný žalobca môže stať sudcom a naopak, sudca sa môže stať verejným žalobcom. Napokon, spoločné črty oboch funkcií možno nájsť i vo vzťahu k otázke základných ľudských práv a slobôd. Francúzska ústava vo svojom čl. 66 ustanovuje, že sudcovia majú zaručovať slobodu jednotlivcov. Francúzska ústavná rada v jednom zo svojich uznesení z roku 1993 však rovnako konštatovala, že verejní žalobcovia zodpovedajú taktiež za zaručovanie základných slobôd.

Z hľadiska svojho postavenia a právomocí sa ale členovia Ministerstva vecí verejných od sudcov líšia, a to viacerými charakteristickými črtami. Prvou je tzv. nezodpovednosť verejného žalobcu. Má sa tým na mysli skutočnosť, že v prípade ak verejný žalobca neuspel pri vedení trestného stíhania, nemôže byť braný na zodpovednosť za výdavky na trestné konanie spôsobené štátu (s výnimkou úmyselného konania). Druhou charakteristickou črtou je tzv. nedeliteľnosť, ktorá znamená, že konanie každého verejného žalobcu sa považuje za konanie Ministerstva vecí verejných ako celku a každý úkon v rámci trestného stíhania môže vykonať ktorýkoľvek iný verejný žalobca. Významnou črtou je taktiež nemožnosť podávať voči verejným žalobcom námietky, čo má za následok to, že verejný žalobca nie je nikdy vylúčený z riešenia trestnej veci, a to aj v prípade, ak existuje blízky vzťah medzi ním a obžalovaným. Charakteristickou črtou je napokon i hierarchické usporiadanie verejných žalobcov, v zmysle ktorého hierarchicky nadriadený verejný žalobca je oprávnený riadiť a kontrolovať hierarchicky podriadeného verejného žalobcu.^[2] Práve týmito črtami sa odlišujú verejní žalobcovia od sudcov, a to napriek skutočnosti, že obe funkcie patria do súdnej moci.

Zaradenie Ministerstva vecí verejných do súdnej moci potvrdil v roku 1993 i francúzsky Ústavný súd v jednom zo svojich rozhodnutí.^[3] Napriek tomu je nutné poznamenať, že tradičné radenie francúzskej verejnej žaloby do súdnej moci je v posledných rokoch čoraz viac spochybňované. Prispel k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 10. júla 2008 vo veci Medvedyev v. Francúzsko, kde súd rozhodol, že francúzsky úrad verejnej žaloby nie je justičným orgánom podľa čl. 5 odst. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v ktorom sa uvádza, že „každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody (...) musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci.“ v zmysle staršej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva^[4] je totiž jednou z podmienok zaradenia určitého orgánu medzi justičné orgány štátu aj jeho nezávislosť od výkonnej moci a procesných strán. Nezávislosť súdnej moci ako jeden zo základných princípov právneho štátu umožňuje, aby rozhodnutia boli neovplyvnené záujmami iných osôb, aby boli nestranné.^[5] Problémom z tohto pohľadu sa preto javí, že verejní žalobcovia sú riadení a kontrolovaní svojimi hierarchickými nadriadenými a spadajú do pôsobnosti ministra spravodlivosti.^[6] Práve možnosť exekutívy ovplyvňovať prostredníctvom individuálnych a všeobecných pokynov ministra spravodlivosti chod a činnosť podriadených úradov verejnej žaloby je v rozpore s požiadavkou nezávislosti justičných orgánov.

Ministerstvo vecí verejných je ako hierarchicky vybudovaná sústava tvorené úradmi verejnej žaloby (parquet) pôsobiacimi na troch úrovniach. Takáto organizácia má za následok skutočnosť, že verejný žalobca je povinný v priebehu svojej činnosti rešpektovať pokyny svojho nadriadeného a postupovať v súlade s nimi. Výnimkou je jedine prípad, kedy verejný žalobca vystupuje pred súdom, kde požíva úplnú slobodu vyjadrovania, nakoľko sa má za to, že je to v najlepšom záujme spravodlivosti.^[7]

Úrady verejnej žaloby sú podľa zákona o justičnej organizácii (Code de l'organisation judiciaire) zriadené pri súdoch všetkých stupňov a súčasne korešpondujú s ich územnými obvodmi. Na najnižšom stupni sú zriadené úrady verejnej žaloby I. stupňa (Parquets du Procureur de la République près le Tribunal de grande instance), ktoré pôsobia pri všetkých okresných (prvoinštančných) súdoch. Je ich dokopy 183 a každý z nich má na čele svojho verejného žalobcu (procureur de la République). Úrady verejnej žaloby I. stupňa vykonávajú trestné stíhanie všetkých trestných činov spáchaných na ich území a verejný žalobca zastupuje (či už sám alebo prostredníctvom jeho zástupcov) verejnú žalobu pred súdmi prvého stupňa.

Pri odvolacích (druhoinštančných) súdoch sú zriadené úrady generálnych verejných žalobcov (Parquets généraux près la Cour d’appel). Je ich spolu 35 a každý z nich má na čele svojho generálneho verejného žalobcu (procureur général). Patria priamo do pôsobnosti ministra spravodlivosti, ktorý im môže dávať individuálne pokyny v konkrétnej veci. Aj keď riadia a kontrolujú všetkých verejných žalobcov pôsobiacich v územnom obvode príslušného odvolacieho súdu,^[8] nemajú žiadne disciplinárne oprávnenia voči nim, nakoľko tieto prináležia ministrovi spravodlivosti. V trestnom konaní generálny verejný žalobca zastupuje verejnú žalobu pred odvolacím súdom. Pri plnení svojich povinností má právo požiadať o pomoc a spoluprácu iné orgány činné v trestnom konaní. Na základe písomného pokynu pripojeného k spisu môže taktiež prvostupňovým verejným žalobcom nariadiť začatie trestného stíhania.

Pri súde poslednej inštancie, tzv. Kasačnom súde je zriadený úrad Generálneho verejného žalobcu (Parquet général près la Cour de cassation), ktorý je však samostatným orgánom nepatriacim do hierarchickej sústavy úradov verejnej žaloby a nedisponujúcim žiadnymi kompetenciami v oblasti verejnej žaloby. Generálny verejný žalobca (Procureur général) nemá žiadne hierarchické právomoci voči generálnym verejným žalobcom pôsobiacim pri odvolacích súdoch a zároveň mu je priznaný status nezávislosti od iných úradov verejnej žaloby. Jeho pôsobnosť sa odvíja od postavenia Kasačného súdu, ktorého úlohou je zaistiť dodržiavanie zákona a jeho aplikáciu.

Všetky zložky Ministerstva vecí verejných sú zároveň podriadené ministrovi spravodlivosti. Minister spravodlivosti, ktorý síce neplní úlohy verejného žalobcu, je v zmysle čl. 30 francúzskeho Trestného poriadku zodpovedný za zabezpečovanie jednotného výkonu verejnožalobnej politiky určovanej vládou na celom území Francúzska. Minister spravodlivosti je tak politicky zodpovedný za fungovanie celého úradu verejnej žaloby a za týmto účelom je oprávnený dávať verejným žalobcom pokyny všeobecnej povahy týkajúce sa verejnej žaloby, prostredníctvom ktorých sa môže v praxi realizovať kriminálna politika vlády. Tieto všeobecné pokyny sú záväzné pre všetkých verejných žalobcov. Okrem všeobecných pokynov však môže minister spravodlivosti vydávať tiež individuálne pokyny, avšak výlučne za účelom začatia trestného stíhania. Nikdy však nemôže dať pokyn na zastavenie, resp. nezačatie trestného stíhania (aj keď len teoreticky, keďže zákon mu to výslovne nezakazuje) a taktiež nemôže ani ovplyvňovať už prebiehajúce trestné konanie. Takéto pokyny musia mať písomnú formu a musia byť vydané v rámci trestného konania. Individuálne pokyny môže minister spravodlivosti ukladať len generálnym verejným žalobcom, nikdy nie nižším inštanciám. Iba generálni verejní žalobcovia sú oprávnení dávať svojim podriadeným verejným žalobcom pokyny v konkrétnej, individuálnej veci, až oni teda môžu napr. nariadiť začatie trestného stíhania, v prípade, ak zistia, že bol spáchaný trestný čin. Verejný žalobca je pokyn svojho nadriadeného povinný splniť, okrem prípadu, keď vystupuje v konaní pred súdom.^[9]

Treba poznamenať, že podriadenosť verejnej žaloby exekutíve je vo Francúzsku dlhodobo predmetom kritiky a už dlhšiu dobu sa vynára požiadavka osamostatniť úrad verejnej žaloby a urobiť z neho nezávislý orgán. Niektorí sudcovia taktiež požadujú, aby sa Justičný zbor sudcov a verejných žalobcov rozdelil, čo odôvodňujú tvrdením, že justičný orgán zložený z nezávislých sudcov nemôže mať vo svojom strede i verejných žalobcov, ktorí nie sú nezávislí. Niektorí prokurátori sú na druhej strane zástancami jednotného justičného zboru z dôvodu presvedčenia o tom, že úlohou verejného žalobcu, rovnako ako sudcu, je zaručovanie základných slobôd.^[10] Oprávnenie ministra spravodlivosti vydávať pokyny v individuálnej veci a jeho silný vplyv na kariéru verejných žalobcov preto vytvorili určitý konflikt medzi požiadavkou nezávislosti verejnej žaloby na jednej strane a požiadavkou demokratickej zodpovednosti verejného žalobcu vláde za svoju činnosť. Tento problém bol jasne vidieť vo veľkom množstve prípadov týkajúcich sa politikov a významných podnikateľov, v ktorých minister spravodlivosti vydal individuálne pokyny.^[11]

PÔSOBNOSŤ FRANCÚZSKEHO ÚRADU VEREJNEJ ŽALOBY

Ako všade inde vo svete, aj vo Francúzsku vykonáva úrad verejnej žaloby pôsobnosť predovšetkým v trestnom konaní. Čo je však pre francúzske Ministerstvo vecí verejných charakteristické, je to, že ako zástupca verejného záujmu plní taktiež úlohy aj v oblasti správneho a občianskeho súdnictva. Okrem toho pôsobnosť francúzskej verejnej žaloby je daná aj v oblasti špecializovaného súdnictva.

PÔSOBNOSŤ V TRESTNEJ OBLASTI

Najrozsiahlejšie oprávnenia má francúzsky verejný žalobca, rovnako ako orgány verejnej žaloby iných krajín, v trestnej oblasti. Tu vystupuje vo všetkých etapách trestného konania, avšak vždy s určitými rozdielmi v jeho úlohách a oprávneniach.

V prípravnom štádiu, v prvej etape francúzskeho trestného konania, disponuje verejný žalobca významnými oprávneniami voči polícii vykonávajúcej vyšetrovanie. Vzťah medzi verejným žalobcom a políciou v tejto etape konania možno charakterizovať ako vzťah kontroly. Kontrolu voči polícii vykonáva verejný žalobca v troch smeroch – dohľadom nad vyšetrujúcimi policajnými úradníkmi, pôsobením pri koordinácii činnosti rôznych policajných služieb v rámci vyšetrovania a výberom policajnej zložky zodpovedajúcej za vyšetrovanie.^[12] Príslušníci polície sú tak podriadení verejnému žalobcovi a to má za následok aj ich povinnosť bez meškania verejného žalobcu informovať o všetkých trestných činoch, o ktorých sa dozvedeli a o začatí trestného konania proti určitej osobe. Navyše sú povinní predkladať mu aj oficiálne správy o stave vyšetrovania v priebehu celého vyšetrovania za účelom rozhodovania o ich ďalšom postupe vo veci, napr. o nariadení predbežného vyšetrovania. Ak to považuje verejný žalobca za potrebné, môže dokonca vykonať celé vyšetrovanie aj sám. Verejný žalobca pri výkone svojho dozoru nad činnosťou polície pri vyšetrovaní trestných činov je tak oprávnený policajtom dávať individuálne pokyny v konkrétnom prípade. Okrem toho, za účelom uľahčenia výkonu povinností polície je verejný žalobca podľa ustanovení francúzskeho Trestného poriadku oprávnený vydávať aj všeobecné pokyny, v ktorých sa ozrejmuje uplatňovaná trestná politika a priority pri odhaľovaní jednotlivých kategórií trestných činov.^[13]

Keďže sa verejný žalobca vo francúzskom trestnom konaní riadi zásadou oportunity, po skončení policajného vyšetrovania môže rozhodnúť o tom, že bude začaté trestné stíhanie (d'engager des poursuites) alebo že nebude prijímať vo veci ďalšie opatrenia (classer sans suite), t. j. že trestné stíhanie sa vôbec nezačne a trestná vec bude bez ďalšieho ukončená. Verejný žalobca sa rozhoduje o svojom postupe na základe kritéria verejného záujmu. Verejný záujem na trestnom stíhaní bude daný zväčša vtedy, ak verejný žalobca na základe okolností prípadu usúdi, že výhody trestného stíhania prevyšujú výhody prípadného nestíhania. Francúzsky verejný žalobca má však okrem uvedených dvoch možností na výber aj tretiu možnosť postupu, a to uplatniť alternatívy k trestnému stíhaniu (odklony). V zmysle francúzskeho Trestného poriadku môže verejný žalobca napr. upozorniť páchateľa na jeho zákonné povinnosti, nariadiť mu vykonanie pracovnej činnosti bez nároku na odmenu v zdravotníckej, sociálnej alebo inej organizácii, nariadiť mu usporiadanie svojich životných pomerov, nariadiť mu náhradu škody spôsobenej trestným činom, sprostredkovať vykonanie mediácie medzi páchateľom a poškodeným.^[14]

Okrem toho netreba zabudnúť ani na možnosť, ktorú verejnému žalobcovi priniesla reforma v roku 2004 a ktorá predstavuje určitú obdobu angloamerického procesu dohadovania priznania viny (plea bargaining). Ide o dohodu verejného žalobcu a páchateľa prečinu, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody neprevyšujúci 5 rokov (comparution sur reconnaissance préalable de culpabilité), ktorej podstata spočíva v tom, že ak obvinený prizná vinu, verejný žalobca navrhne uloženie miernejšieho trestu – trestu odňatia slobody neprevyšujúceho jeden rok. Dohoda musí byť však vždy schválená súdom.^[15] Práve zavedenie tohto inštitútu do francúzskeho trestného systému bolo prijaté veľmi rozporuplne. Oponenti namietali najmä to, že v rukách verejného žalobcu sa sústredí nielen príliš veľká moc, ale súčasne bude dochádzať aj k porušovaniu práv na obhajobu, zásady prezumpcie neviny a práva na spravodlivý súdny proces. Zástancovia inštitútu na druhej strane argumentovali praktickými aspektmi inštitútu, najmä urýchlením a zjednodušením riešenia trestných vecí.

V prípade, ak sa verejný žalobca rozhodne pre vedenie trestného stíhania v danej veci, má taktiež viacero možností, ako postupovať ďalej, a to podľa náročnosti a závažnosti veci. Ak verejný žalobca posúdi skutok ako priestupok (contravention), postúpi vec priamo na policajný súd (tribunal de police). Ak však prípad posúdi ako prečin s trestnou sadzbou do 10 rokov (délit) a domnieva sa, že nie je potrebné ďalšie súdne vyšetrovanie, postúpi vec na trestný súd (tribunal correctionnel). Napokon, v prípade, ak sa verejný žalobca domnieva, že ide o zločin s trestnou sadzbou nad 10 rokov (crime), príp. i prečin s trestnou sadzbou do 10 rokov a je potrebné ďalšie vyšetrovanie, požiada vyšetrujúceho sudcu o vykonanie súdneho vyšetrovania.^[16]

Ak verejný žalobca požiadal vyšetrujúceho sudcu o vykonanie súdneho vyšetrovania, vstupuje do konania vyšetrujúci sudca. Aj počas súdneho vyšetrovania si však verejný žalobca zachováva dôležité oprávnenia, napr. právo dávať vyšetrujúcemu sudcovi svoje stanoviská týkajúce sa jednotlivých vyšetrovacích úkonov, právo žiadať vyšetrujúceho sudcu o vydanie zatykača, právo napadnúť všetky jeho rozhodnutia. Okrem toho verejný žalobca určuje predmet a rozsah samotného súdneho vyšetrovania. Týmto teda verejný žalobca dáva limity pre činnosť vyšetrujúceho sudcu, ktorý môže vyšetrovať len to, na čo je zmocnený verejným žalobcom. Ak by počas vyšetrovania zistil nové skutočnosti vyžadujúce vykonanie vyšetrovania, potrebuje od verejného žalobcu dodatočné zmocnenie na vykonanie ďalšieho vyšetrovania.^[17] Verejný žalobca môže rovnako kedykoľvek v priebehu súdneho vyšetrovania požiadať vyšetrujúceho sudcu o vykonanie takých úkonov, ktoré považuje za potrebné na zistenie pravdy a taktiež môže požadovať vykonanie akéhokoľvek bezpečnostného opatrenia. Ak vyšetrujúci sudca uzná vyšetrovanie za skončené, musí vyšetrovací spis predložiť verejnému žalobcovi na preskúmanie a rozhodnutie, ako sa bude ďalej postupovať vo veci – či sa podá na súd obžaloba alebo nie.

V súdnom konaní verejný žalobca zastupuje obžalobu a je nositeľom dôkazného bremena. To znamená, že verejný žalobca ako zástupca štátu je zodpovedný za dôkazy a jeho úlohou je preukázať vinu obžalovaného na základe všetkých zhromaždených dôkazov. Musí však konať vždy s cieľom dosiahnutia spravodlivosti a z toho dôvodu môže požadovať nielen uloženie primeraného trestu, ale aj zníženie trestu.^[18]

PÔSOBNOSŤ V NETRESTNEJ OBLASTI

Okrem pôsobnosti verejnej žaloby v trestnej oblasti však treba poukázať aj na to, že francúzsky úrad verejnej žaloby vykonáva významné funkcie aj na netrestnom úseku – v oblasti správneho súdnictva, občianskeho súdnictva a špecializovaného súdnictva.

V oblasti správneho súdnictva vykonávali do roku 2009 funkcie Ministerstva vecí verejných tzv. vládni komisári (Commissaires du Gouvernement). Vládni komisári neboli hierarchicky usporiadaní a boli menovaní na dobu určitú zo sudcov konkrétneho súdu.^[19] Od 1. februára 2009 bola však funkcia vládnych komisárov nahradená funkciou verejných referentov (rapporteur public). Verejný referent je členom správneho súdu, ktorý sa zúčastňuje na prejednávaní sporov a navrhovaní riešení. V oblasti správnej Ministerstvo vecí verejných zohráva úlohu napr. pri vydávaní tzv. pracovných certifikátov, pri zostavovaní zoznamu súdnych znalcov, pri schvaľovaní otvorenia, prevádzkovania a zatvorenia barov, pri vykonávaní kontroly nad vydávaním časopisov a novín, príp. v oblasti údajov zapísaných v matrike (štátny dozor nad matrikami a vydávanie pokynov matričným úradom).^[20]

Pôsobnosť a postup verejného žalobcu v oblasti občianskeho súdnictva upravuje francúzsky Občiansky súdny poriadok. Ten hovorí, že verejný žalobca môže v civilnom konaní vystupovať ako hlavný účastník (partie principale), ako aj vstupujúci účastník (partie jointe). Ako hlavný účastník vystupuje verejný žalobca v prípadoch vymedzených v právnych predpisoch (napr. vo veciach osobného stavu) a v prípadoch ochrany verejného poriadku.^[21] K vstupu verejného žalobcu do civilného konania môže dôjsť nielen vo veciach vymedzených v zákone (napr. vo veciach rodičovstva, opatrovníctva, poručníctva), ale aj v iných prípadoch, v ktorých verejný žalobca uzná vstup za nevyhnutný.^[22]

Napokon treba ešte dodať, že francúzsky úrad verejnej žaloby vykonáva pôsobnosť aj vo sfére špecializovaného súdnictva, a to v dvoch oblastiach. Prvú tvorí oblasť súdneho konania s mladistvými. Článok 375 francúzskeho Občianskeho zákonníka hovorí, že pokiaľ dieťa žije vo veľmi zhoršených podmienkach života, pokiaľ je ohrozené jeho zdravie, bezpečnosť, alebo jeho morálny vývin, tak je potrebné prijať opatrenia výchovného charakteru. V takýchto prípadoch verejný žalobca pre deti a mládež musí preskúmať všetky skutočnosti. Pokiaľ dospeje k záveru, že konkrétne dieťa je v ohrození, obráti sa na sudcu pre deti a mládež so sťažnosťou, žalobou, žiadosťou o výchovnú asistenciu. Druhú oblasť špecializovaného súdnictva tvorí obchodné súdnictvo. V tomto smere Ministerstvo vecí verejných vykonáva pôsobnosť na obchodnom súde za účelom eliminácie nečestných podnikateľov a kontroly zákonnosti konania.

ZÁVER

Francúzsky systém verejnej žaloby, ktorý sa považuje za kolísku celého súčasného kontinentálneho systému verejnej žaloby, má z hľadiska svojej širokej pôsobnosti vo svojej krajine významnú pozíciu. Aj keď francúzsky verejný žalobca zohráva kľúčovú úlohu v trestnom konaní, kde disponuje značne rozsiahlymi diskrečnými oprávneniami, nemožno opomenúť jeho úlohy vykonávané mimo sféry trestného práva, a to v oblasti správneho, občianskeho a špecializovaného súdnictva. Tie z neho robia orgán, ktorý môže významným spôsobom zasiahnuť i do riešenia iných, netrestných záležitostí. Podriadenie francúzskej verejnej žaloby exekutíve je však otázkou, ktorá je najčastejším predmetom diskusií vedených francúzskymi právnymi odborníkmi, či už z teórie alebo praxe. Táto skutočnosť je vo Francúzsku totiž dlhodobo kritizovaná a už dlhší čas sa vynára požiadavka osamostatniť úrad verejnej žaloby a urobiť z neho nezávislý orgán. Uvedená požiadavka je na mieste i z pohľadu nedávnych rozhodnutí významných európskych súdnych inštitúcií.     

POUŽITÁ LITERATÚRA A INÉ ZDROJE

1. DELMAS-MARTY, M. – SPENCER, J. R.: european criminal procedures. Cambridge: Cambridge University Press, 2002. 779 s. ISBN 0-521-59110-4
2. FALLETTI, F.: The French Prosecution Service. In: P. J. P. Tak (Ed.), Tasks and Powers of the Prosecution Services in the EU Member States. Volume 1. Nijmegen: Wolf Legal Publishers, 2004, s. 176-201. ISBN 9789058500878
3. FENYK, J.: Veřejná žaloba. Díl první: Historie, současnost a možný vývoj veřejné žaloby. Praha: Institut Ministerstva spravedlnosti České republiky pro další vzělávání soudců a státních zástupců, 2001. 215 s. (Příručky Ministerstva spravedlnosti ČR ; sv. 62)
4. HODGSON, J.: French Criminal Justice: a comparative Account of the Investigation and Prosecution of Crime in France. Oxford: Hart Publishing, 2005. 281 s. ISBN 1-84113-429-5
5. IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Iura Edition, 2010. 1049 s. ISBN 978-80-8078-309-9
6. KYPRIANOU, D.: Adversarial vs. inquisitorial prosecution systems in europe: Commonalities and diversities. In: International Perspectives on Crime & Justice. Newcastle upon Tyne: Cambridge Scholars Publishing, 2009. 741 s. ISBN 978-1-4438-0198-0
7. MARGUERY, T. P.: Unity and diversity of the public prosecution services in europe. A study of the Czech, Dutch, French and Polish systems [online] Groningen: Rijksuniversiteit Groningen, 2008. 364 s. [prebraté 17.1.2012] ISBN 978-90-9023100-6. Dostupné na World Wide Web: ˂http://irs.ub.rug.nl/ppn/311390390˃
8. NADAL, J. L.: Je francouzské státní zastupitelství nezávislé? In: Státní zastupitelství 7-8/2009, s. 5-9
9. NADAL, J. L.: Vliv evropských norem na fungování státních zastupitelství působících při nejvyšších soudech. In: Státní zastupitelství 4/2009, s. 6-10
10. PRADEL, J.: Criminal Procedure. In: Introduction to French Law. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law international, 2008. 486 s. ISBN 978-90-411-2466-1
11. Constitution du 4 octobre 1958 (Ústava Francúzskej republiky)
12. Ordonnance portant loi organique relative au statut de la magistrature
13. Code de l'organisation judiciaire
14. Code de procédure pénale (Trestný poriadok Francúzskej republiky)
15. Code de procédure civile (Občiansky súdny poriadok Francúzskej republiky)
16. Code civil (Občiansky zákonník Francúzskej republiky)
    
    Poznámky pod čiarou: