NIEKTORÉ OTÁZKY TRESTNEJ ZODPOVEDNOSTI ZA POŠKODZOVANIE ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA NEPREČÍTANÉ MagOff 

ELEMENTS OF CRIMINAL LIABILITY FOR DAMAGING THE ENVIRONMENT

MGR. ET MGR. LILLA GARAYOVÁ
MINISTERSTVO ZAHRANIČNÝCH VECÍ A EURÓPSKYCH ZÁLEŽITOSTÍ SLOVENSKEJ REPUBLIKY
FAKULTA PRÁVA, PANEURÓPSKA VYSOKÁ ŠKOLA, DENNÁ DOKTORANDKA
E-MAIL: GARAY.LILLA@GMAIL.COM

---

KĽÚČOVÉ SLOVÁ:
životné prostredie, trestné právo, trestnoprávna zodpovednosť, správne právo, právo životného prostredia

KEY WORDS:
environment, criminal law, criminal liability, administrative law, environmental law

ABSTRAKT:
Článok poskytuje stručný úvod do niektorých otázok trestnoprávnej zodpovednosti za tzv. environmentálne delikty. Autorka príslušnú tému skúma však v obmedzenom rozsahu aj v kontexte správneho práva, ale napr. aj v rovine občianskeho práva. V článku autorka skúma aj predpoklady vzniku trestnej zodpovednosti na príslušnom úseku a osobitne sa tejto téme venuje v rovine zásady ultima ratio.

ABSTRACT/SUMMARY:
The article provides a brief insight into the topic of criminal liability for environmental offences. However, the author studies the topic also from the point of administrative law and civil law as well. Most importantly, she addresses the relevance of criminal law when protecting the environment and she discusses some issues relating to the topic from the point of ultima ratio.

---

ÚVOD

Priaznivé životné prostredie je základnou podmienkou existencie života. Zem je jedinou planétou Slnečnej sústavy, na ktorej existujú vhodné životné podmienky pre ľudskú existenciu. Kým vyše štyri miliardy rokov tieto podmienky ohrozovali výnimočne len kozmické objekty, v posledných storočiach sa objavilo oveľa závažnejšia hrozba – človek. Vďaka ľudskej činnosti bolo nenávratne zničených mnoho biotopov a vyhynulo veľké množstvo druhov zvierat a rastlín. S plynúcim časom si však samotní ľudia začali uvedomovať dôležitosť ochrany životného prostredia a v 21. storočí už všetky vyspelé krajiny – vrátane Slovenska – chránia životné prostredie aj prostriedkami práva.

V súčasnej dobe sme svedkami hroziacej ekologickej katastrofy nielen v lokálnom, ale aj v globálnom meradle. Hrozba zmeny klímy, nekontrolované znečisťovanie ovzdušia a vodstva, poškodzovanie ozónovej vrstvy, znižovanie biodiverzity organizmov, neregulované využívanie biotických a abiotických zdrojov, nedostatok potravín a mnoho ďalších problémov neustále zvyšujú ekologickú uvedomelosť obyvateľstva. Rastúce zhoršovanie kvality životného prostredia prinúti štát zaviesť nové, ekologicky orientované riadiace mechanizmy.

Právo na priaznivé životné prostredie patrí medzi základné ľudské práva. Na zabezpečenie tohto práva a na zabezpečenie účinnej starostlivosti o životné prostredie ustanovujú právne predpisy konkrétne a presne vymedzené povinnosti nielen právnickým a fyzickým osobám, ale aj štátu a ďalším subjektom. Dôležitosť ochrany životného prostredia v našej právnej kultúre odráža aj skutočnosť, že právo na priaznivé životné prostredie zakotvuje priamo Ústava Slovenskej republiky.

Nakoľko priemyselné procesy sú stále zložitejšie, komplikovanejší je aj ich následný vplyv na životné prostredie, a tak potreba pochopiť a riadiť ich vplyv na životné prostredie je čoraz naliehavejšia. Zložitejšou sa stáva aj oblasť environmentálnej legislatívy. Vzhľadom na rastúcu závažnosť ochrany životného prostredia sa v poslednej dobe viaceré protiprávne konania v tejto oblasti stali trestnými činmi a do ochrany životného prostredia v našom právnom poriadku sa tým zapojili okrem noriem správneho a občianskeho práva i normy trestného práva. Tieto normy za relatívne krátky čas svojej existencie v našom právnom poriadku stihli vyvolať množstvo polemík o efektívnosti využitia trestnoprávnej zodpovednosti na úseku ochrany životného prostredia. Niektorí tento nástroj odsudzujú, iní ho však považujú za nenahraditeľný.

1 ZODPOVEDNOSŤ ZA POŠKODZOVANIE ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA

Pojem zodpovednosť možno vo všeobecnej rovine vymedziť ako nevyhnutnosť subjektu zodpovedať za svoje protiprávne konanie, niesť dôsledky svojho konania. Právnou zodpovednosťou všeobecne rozumieme uplatnenie nepriaznivých sankcií stanovených právnou normou voči tomu, kto túto právnu normu porušil. Pri ochrane životného prostredia sa stretávame s rôznymi formami právnej zodpovednosti. Sú to: občianskoprávna zodpovednosť, administratívnoprávna zodpovednosť, ekologická zodpovednosť a trestnoprávna zodpovednosť. Kým následkom uplatnenia občianskoprávnej zodpovednosti je spravidla povinnosť narušiteľa nahradiť spôsobenú škodu, pri uplatnení administratívnoprávnej zodpovednosti ide najčastejšie o povinnosť narušiteľa zaplatiť pokutu. V prípade uplatnení ekologickej zodpovednosti je najčastejším následkom povinnosť narušiteľa obnoviť predchádzajúci stav alebo povinnosť vykonať kompenzačné opatrenie. Jednotlivé zodpovednostné vzťahy sa navzájom nevylučujú a môžu sa uplatňovať paralelne.

1.1 TRESTNOPRÁVNA ZODPOVEDNOSŤ ZA POŠKODZOVANIE ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA

Dôležitým nástrojom presadzovania záujmov ochrany životného prostredia je aj právna regulácia zodpovednosti právnických a fyzických osôb. Takisto ako v iných oblastiach práva, aj v oblasti práva životného prostredia je hlavnou úlohou právneho poriadku zabezpečiť stabilitu právom regulovaným spoločenským vzťahom, prostredníctvom regulácie správania sa subjektov práva a dosiahnutia súladu ich správania s právnymi normami ustanoveným žiaducim stavom. Môže sa to realizovať normami rôznych právnych odvetví, na úseku ochrany životného prostredia sú dominantné administratívnoprávne normy – samotná právna úprava by nebola úplná bez mechanizmu vynútenia plnenia príkazov i zákazov obsiahnutých v právnych normách. Nie všetky subjekty totiž rešpektujú právne normy a veľakrát je na odstránenie protiprávneho stavu potrebný zásah štátnej moci. Či už je konanie týchto subjektov motivované zištnými záujmami alebo len neznalosťou právnych predpisov, ich škodlivé následky na životnom prostredí sú dostatočným dôvodom na ich represívne potláčanie.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že administratívnoprávna, občianskoprávna a ekologická právna zodpovednosť spolu vytvárajú účinný systém ochrany životného prostredia, ktorý dokáže efektívne zabrániť ničeniu a znečisťovaniu životného prostredia, a nie je potrebné chrániť životné prostredie aj prostredníctvom trestnoprávnej zodpovednosti. Z princípu „ultima ratio“ totiž vyplýva, že trestné právo je poslednou inštanciou, ktorá nastupuje len vtedy, keď sa ostatné prostriedky práva ukázali ako neefektívne. Znamená to nielen povinnosť orgánov činných v trestnom konaní dať prednosť inému typu právnej zodpovednosti pred trestnoprávnou zodpovednosťou, ale aj povinnosť zákonodarcu nekriminalizovať takéto konanie. Z toho vyplýva, že „tam, kde postačia k regulácii prostriedky správneho alebo civilného práva, sú trestnoprávne prostriedky nielen nadbytočné, ale z pohľadu princípu právneho štátu taktiež neprípustné.“^[1]

Slovenská republika takisto ako väčšina vyspelých krajín kriminalizuje niektoré konania, ktoré sú spôsobilé narušiť alebo ohroziť životné prostredie. Z toho teda jednoznačne vyplýva, že zákonodarca nepovažuje v daných prípadoch uplatnenie zvyšných foriem právnej zodpovednosti za dostatočné.

Pojem zodpovednosť možno vo všeobecnej rovine vymedziť ako nevyhnutnosť subjektu zodpovedať za svoje správanie, niesť dôsledky svojho konania. Právnou zodpovednosťou rozumieme povinnosť strpieť právom ustanovené nepriaznivé následky protiprávneho konania, spája sa to vždy s porušením práva, v dôsledku čoho dochádza k vzniku novej právnej povinnosti, ktorá má prevažne povahu sankcie. Sankcia je teda sekundárnou právnou povinnosťou, ktorá vznikla ako následok nesplnenia primárnej právnej povinnosti.^[2] Právna zodpovednosť je tak úzko spojená s donucovacou silou, mocou štátu, t. j. s aplikovaním sankcií vo vzťahu k delikventovi. Je mocenským nástrojom v boji proti všetkým formám porušovania práva, osobitne proti trestnej činnosti a jej príčinám.^[3]

Trestnoprávnu zodpovednosť môžeme vymedziť ako povinnosť strpieť trestným právom ustanovené nepriaznivé následky protiprávneho konania. Vyjadruje to právny vzťah medzi osobou (páchateľom), ktorá svojím protiprávnym konaním vyvolala následok predpokladaný trestnoprávnou normou a štátom. Záujmy štátu na odstránení protiprávneho stavu a uložení sankcie sú v tomto konaní zastupované štátnymi orgánmi, ktoré prešetrujú porušenie noriem trestného práva v rámci zákonom upraveného procesného postupu, s cieľom uložiť zaň páchateľovi deliktu trest, prípadne uložiť povinnosť odstránenia protiprávneho následku svojho konania.^[4] Trestné právo primárne slúži na ochranu najvýznamnejších hodnôt a spoločenských vzťahov pred najviac nebezpečnými útokmi. Životné prostredie je natoľko významným verejným statkom, že bez neho nie je možný samotný život. Akú by teda malo logiku chrániť trestným právom život, ak by sme zároveň takýmto spôsobom nechránili aj podmienky, ktoré sú nevyhnutné pre vznik života a jeho ďalší zdravý vývoj?

Ďalší dôležitý fakt zdôrazňujúci nevyhnutnosť trestnoprávnej ochrany životného prostredia súvisí s preventívnou funkciou trestného práva. Je nevyhnutné si uvedomiť, že len hrozba pokuty, vyplývajúca z administratívnoprávnej zodpovednosti nemá na potenciálnych narušiteľov životného prostredia dostatočnú odstrašujúcu funkciu. Veľkým priemyselným spoločnostiam produkujúcim obrovské množstvo znečisťujúcich látok, sa oveľa viac oplatí znečisťovať životné prostredie a prípadne občas zaplatiť pokutu ako vynakladať značné finančné prostriedky na ekologickejšie zariadenia a legálnu likvidáciu znečisťujúcich látok. Trest odňatia slobody, ktorý páchateľom trestných činov na úseku životného prostredia vďaka trestnoprávnej úprave hrozí, má preto oveľa vyššie účinky z pohľadu prevencie ako len administratívnoprávna pokuta.

Základnými prostriedkami na dosiahnutie účelu trestného práva sú samotné tresty – ukladanie a výkon trestov a ochranných opatrení. Účelom trestného práva nie je len represia, t. j. ujma, ktorú je páchateľ za spáchaný trestný čin povinný strpieť, ale aj hrozba touto ujmou. Hrozba trestnou sankciou má pôsobiť preventívne, je to najefektívnejší spôsob predchádzania páchania trestných činov. Trestné právo tak môžeme charakterizovať zásadou jednoty represie a prevencie.^[5] Trest je jedným z prostriedkov štátneho donútenia, ktoré štát používa pri plnení svojich funkcií. Štát hrozbou trestom, ukladaním a výkonom trestov poskytuje ochranu základným právnym hodnotám. Trest je ujma na osobnej slobode, majetkových alebo iných právach odsúdeného, ktorú môže uložiť páchateľovi len súd podľa Trestného zákona za spáchaný trestný čin Moderné trestné právo je budované na princípe pomocnej úlohy trestnej represie – štátne donútenie trestnoprávnymi prostriedkami treba používať až vtedy, keď neexistuje iná možnosť na dosiahnutie súladu správania ľudí s žiadaným právnym stavom. Trest má teda povahu ultima ratio.

V súčasnosti dominuje moderné poňatie trestného práva a samotných trestov. Zo zásady humánnosti trestov vyplýva, že trest má spôsobiť iba takú ujmu, aká je nevyhnutná na splnenie účelu trestu. To znamená, že ujma, ktorá je obsiahnutá v treste, nemá prevyšovať nevyhnutnú mieru, ktorá je potrebná pre ochranu spoločnosti. Preto ak je možné treba použiť tresty, ktoré nesúvisia s trestom odňatia slobody. Trestný zákon v §32 obsahuje výpočet trestov, z ktorých viaceré, tzv. alternatívne tresty, majú široké možnosti využitia aj pri aplikácii trestnej zodpovednosti v oblasti životného prostredia.

Aj keď účelom trestu v trestnom práve je predovšetkým ochrániť spoločnosť pred páchateľmi trestného činu, resp. postihnúť páchateľa takého činu, pričom absentuje dôraz aj na odstránenie ujmy, ktorú škodca spôsobil na životnom prostredí. Možnosti trestného práva odradiť ostatných od páchania trestných činov (tzv. generálna prevencia) dostatočne nahrádzajú tento nedostatok. Na rozdiel od administratívnoprávnej alebo občianskoprávnej zodpovednosti má trestnoprávna zodpovednosť, aj vzhľadom na prísnejší charakter sankcií, odstrašujúci účinok v širokých skupinách obyvateľstva.^[6]

Predpokladmi vzniku deliktuálnej zodpovednosti sú:

Pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti je nevyhnutné, aby subjekt svojim protiprávnym správaním naplnil skutkovú podstatu trestného činu. Skutkovou podstatou trestného činu rozumieme súhrn konkrétnych znakov, ktoré charakterizujú určité ľudské správanie ako trestný čin.^[7] Týmito znakmi sú:

1. Subjekt – v čase písania tohto článku subjektom môže byť zatiaľ iba fyzická osoba, v čase spáchania trestného činu staršia ako štrnásťročná a príčetná. Fyzickou osobou sa rozumie každý človek od narodenia až do smrti. V súčasnosti podľa nášho právneho poriadku trestnoprávna zodpovednosť nemôže byť vyvodená voči právnickej osobe. Trestnoprávna teória tu vychádza z individuálnej zodpovednosti za zavinenie. Právnická osoba nedisponuje vôľovou zložkou. Tento právny stav však nie je ideálny a autorka tohto článku považuje za pozitívnu zmenu chystané zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, najmä z toho dôvodu, že za najzávažnejšími kauzami ohrozovania a poškodzovania životného prostredia stoja práve právnické osoby, ktoré nemôžu byť vždy postihované v rámci správnoprávnej zodpovednosti. Z trestov pre právnické osoby by prichádzali do úvahy: zrušenie právnickej osoby, prepadnutie majetku, peňažný trest a prepadnutie veci, zákaz alebo obmedzenie činnosť, zákaz účasti na verejnej súťaži a zákaz alebo obmedzenie prijímať verejné dotácie. Domnievam sa, že tieto tresty by predstavovali vážnejšiu zábranu pred pokračovaní v páchaní deliktov proti životnému prostrediu. Pri trestných činoch proti životnému prostrediu je subjekt spravidla všeobecný. Prevažnú väčšinu trestných činov proti životnému prostrediu môže spáchať ktorákoľvek trestne zodpovedná fyzická osoba. Špeciálny subjekt sa objavuje len v kvalifikovaných skutkových podstatách. Takým je napr. v kvalifikovanej skutkovej podstate trestného činu pytliactva osoba, ktorá má osobitnú povinnosť chrániť životné prostredie.
2. Subjektívna stránka – Subjektívnou stránku skutkovej podstaty trestného činu rozumieme tzv. vnútornú stránku trestného činu, pretože vyjadruje znaky týkajúce sa psychiky páchateľa. Obligatórnym znakom subjektívnej stránky ja zavinenie, ktoré je založené na intelektuálnej a vôľovej zložke a predstavuje vnútorný psychický vzťah páchateľa k objektívnym znakom trestného činu.^[8] V drvivej väčšine trestných činov proti životnému prostrediu sa vyžaduje úmyselné zavinenie, okrem ohrozenia a poškodenia životného prostredia podľa § 301 Trestného zákona, porušovanie ochrany vôd a ovzdušia podľa § 304 Trestného zákona, šírenia nákazlivej choroby zvieraťa rastlín podľa § 307 a 308 Trestného zákona, pri ktorých stačí zavinie z nedbanlivosti.
3. Objekt – Objektom skutkovej podstaty trestného činu sú spoločenské vzťahy, ktoré sú chránené Trestným zákonom. V prípade trestných činov proti životnému prostrediu je to záujem na ochrane životného prostredia, čistote ovzdušia, vody a pôdy, na zachovaní ekologickej rovnováhy v prírode a zachovaní biodiverzity druhov rastlín a živočíchov pre budúce generácie. V jednotlivých skutkových podstatách sa zabezpečuje ochrana životného prostredia ako celku pred jeho ohrozením alebo poškodením, alebo jeho jednotlivých zložiek – prírodných liečivých zdrojov, prírodných zdrojov minerálnych stolových vôd, pôdy, vodstva, ovzdušia, chránené druhy organizmov, druhy organizmov ohrozených medzinárodným obchodom s nimi, stromy a kry atď.^[9]
4. Objektívna stránka – Objektívna stránka skutkovej podstaty vyjadruje vonkajšiu stránku trestného činu. Obligatórnymi znakmi sú:

• Konanie – Rozumieme tým protiprávne správanie subjektu – porušovanie zákonnej povinnosti, predovšetkým ohrozovanie a poškodzovanie životného prostredia, porušenie povinností pri ochrane životného prostredia. Protiprávne konanie v oblasti práva životného prostredia vychádza zo skutočnosti, že protiprávny úkon spôsobuje určitý nepriaznivý následok vo vzťahu k existujúcemu stavu životného prostredia. Ide o reálne zhoršenie existujúceho stavu životného prostredia – prípadne ohrozenie takýmto zhoršením. Protiprávne správanie subjektu môže spočívať tak v protiprávnom konaní, ako aj opomenutí konania^[10], ktoré je subjekt v rámci starostlivosti o životné prostredie povinný uskutočniť. Protiprávnym správaním pri trestných činoch proti životnému prostrediu je spravidla také konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi regulujúcimi starostlivosť o životné prostredie.^[11]
• Následok – Ide tu o nepriaznivý následok protiprávneho konania subjektu – napr. škoda na majetku, ekologická ujma, ohrozovanie životného prostredia, poškodzovanie životného prostredia, environmentálna škoda.
  V trestnom práve rozoznávame tieto druhy následkov: 1. Následok – znak základnej skutkovej podstaty, 2. Ťažší následok – znak kvalifikovanej skutkovej podstaty, 3. Škodlivý následok.
  Pokiaľ ide o rozlišovanie protiprávnych úkonov z hľadiska spôsobenej ujmy, rozoznávame protiprávne úkony takzvané poruchové a ohrozovacie. Poruchovými protiprávnymi úkonmi sú tie, ktorými sa spôsobuje ujma (ktorá môže byť majetková alebo nemajetková). Ohrozovacími protiprávnymi úkonmi sú tie, ktoré spôsobujú len ohrozenie právneho pomeru. Pod pojem ohrozovanie životného prostredia patria rôzne druhy ľudských aktivít, ktorých protiprávnym následkom možno vyvolať nebezpečenstvo vzniku poruchy právneho pomeru, napríklad znečisťovaním životného prostredia. Ohrozovať životné prostredie možno napríklad pôsobením erózie, nadmerným využívaním živočíšnych a rastlinných druhov, žiarením a podobne.^[12] Bližšie sa s pojmom ohrozenia môžeme stretnúť v rozsudku Najvyššieho súdu SR 29/95, v ktorom sa uvádza: „Pre naplnenie znakov trestného činu ohrozenia životného prostredia podľa § 181b ods. 1 Trestného zákona postačuje vydanie životného prostredia do nebezpečenstva ohrozenia. K skutočnému poškodeniu životného prostredia následkom konania páchateľa nemusí dôjsť.“ V odôvodnení tohto rozsudku sa zdôrazňuje, že „zisťovanie ujmy na životnom prostredí sa vyžaduje len pri prípadnom postihu páchateľa podľa ustanovení § 181b ods. 2) Trestného zákona účinného v čase vydania rozsudku“. Pojem poškodzovanie životného prostredia znamená zhoršovanie stavu životného prostredia znečisťovaním alebo inou ľudskou činnosťou nad mieru stanovenú osobitnými predpismi.
  Vyššie spomenutý rozsudok Ústavného súdu SR z roku 1995 podalo interpretáciu i pojmu „ujma veľkého rozsahu“ (§181b ods. 3 Trestného zákona) tak, že tento pojem zahrňuje v sebe tak majetkovú škodu ako aj ekologickú ujmu. Ide teda o širší pojem, ako je pojem „škoda veľkého rozsahu“ v zmysle ustanovenia § 89 ods. 14 Trestného zákona účinného v čase vydania rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že justičná prax pri aplikácii ustanovení §181b Trestného zákona účinného v čase vydania rozsudku bude kvalifikovať ekologickú ujmu ako druh tzv. nemajetkovej ujmy.^[13] Z hľadiska objektívnej stránky spravidla stačí samo ohrozenie chráneného záujmu, spôsobenie poruchy na chránenom záujme (spôsobenie ujmy na životnom prostredí sa spravidla postihuje ako okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby). Medzi poruchové trestné činy v tomto diele možno zaradiť trestný čin porušovania ochrany vôd a ovzdušia podľa §§ 303 a 304 Trestného zákona, porušovanie ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 Trestného zákona a porušovania ochrany stromov a krov podľa § 306 Trestného zákona.^[14]
  Pravidlá pre výpočet škody spôsobenej trestným činom proti životnému prostrediu sú od všeobecného výpočtu škody do určitej miery odlišné. Pri trestných činoch proti životnému prostrediu sa škodou rozumie súhrn ekologickej ujmy a majetkovej škody, pričom majetková škoda zahŕňa aj náklady na uvedenie životného prostredia do predošlého stavu. Pri trestnom čine neoprávneného nakladania s odpadmi podľa § 302 Trestného zákona sa rozsahom trestného činu rozumie cena, za ktorú sa odpad v čase a mieste zistenia činu obvykle zbiera, prepravuje, vyváža, dováža, zhodnocuje, zneškodňuje alebo ukladá, a cena za odstránenie odpadu z miesta, ktoré nie je určené na jeho uloženie.^[15] Ak ide o ujmu na životnom prostredí, ujmu spôsobenú na chránených druhoch živočíchov a rastlín, exemplárov alebo drevinách, pri určení rozsahu, ujmy alebo výšky škody sa vychádza aj z hodnoty veci určenej zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na základe zákona. Takýmito predpismi sú napr. vyhláška Ministerstva životného prostredia č. 24/2003 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny. V uvedenej vyhláške je uvedený zoznam chránených rastlín a živočíchov a ich spoločenská hodnota. Spoločenská hodnota chránených rastlín, chránených živočíchov, drevín, biotopov európskeho významu a biotopov národného významu vyjadruje najmä ich biologickú, ekologickú a kultúrnu hodnotu, ktorá sa určuje s prihliadnutím na ich vzácnosť, ohrozenosť a plnenie mimoprodukčných funkcií.^[16]
  Pojem ekologická ujma predstavuje pojem metajuristický, teda pojem, ktorý má pôvod v inom odbore spoločenskovedného poznania, a ktorý bol do práva prevzatý. Ekologická ujma je strata alebo oslabenie prirodzených funkcií ekosystémov vznikajúca poškodením ich zložiek alebo narušením vnútorných väzieb a procesov v dôsledku ľudskej činnosti.^[17] Pre právnu kvalifikáciu ekologickej ujmy v zmysle platnej právnej úpravy zákona o životnom prostredí je teda podstatné, že ide o nemajetkovú ujmu. Rozsah tejto zmeny je kvantifikovateľný a táto nemajetková ujma vzniká v dôsledku protiprávneho správania právneho subjektu.^[18] Z hľadiska uplatnenia právnej zodpovednosti za spôsobenú ekologickú ujmu je nevyhnutné, aby ekologická ujma bola kvalifikovaná. Ak sa trestným činom proti životnému prostrediu spôsobí ekologická ujma, oprávnenia poškodeného vo vzťahu k nej vykonáva štát.^[19] Spoločenské ohodnotenie vybraných častí prírody vyjadruje nepriaznivý následok spočívajúci v úbytku celospoločenských hodnôt. Vyjadruje nemajetkovú ujmu. Rozsah nepriaznivej zmeny na objekte ochrany je však kvantifikovateľný. Finančné vyjadrenie úbytku biologickej, ekologickej alebo kultúrnej hodnoty častí prírody je obsiahnuté v prílohách všeobecne záväzných právnych predpisov.^[20]
• Kauzálny nexus – príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním subjektu a vzniknutým nepriaznivým následkom. V praxi nesmie existovať pochybnosť o tom, že konkrétne správanie konkrétnej osoby viedlo ku konkrétnemu protiprávnemu následku. Toto predstavuje značnú komplikáciu v praxi, nakoľko jej preukázanie v tak zložitých otvorených systémoch, akými sú životné prostredie a jeho zložky, je v praxi veľmi ťažko uskutočniteľné.

1.2 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRI OCHRANE ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA V PRÁVNOM REŽIME EURÓPSKEJ ÚNIE

Ochrana životného prostredia nie je výlučne len vnútroštátnou záležitosťou. Zložky životného prostredia nepotrebujú cestovné doklady na cezhraničný prechod a znížená kvalita životného prostredia v jednej krajine môže mať bezprostredné negatívne následky na kvalite životného prostredia v inej krajine, na kontinente alebo aj na celom svete. Z tohto dôvodu bol logickým vývojom, že sa medzinárodné organizácie začali od druhej polovice 20. storočia seriózne zaoberať s ochranou životného prostredia.

Trestné činy proti životnému prostrediu majú veľmi často cezhraničný charakter alebo cezhraničné dôsledky. Súčasná situácia umožňuje páchateľom, aby využívali existujúce rozdiely v právnych predpisoch jednotlivých členských štátov vo svoj prospech. Preto by bolo nevyhnutné riešiť tento problém prostredníctvom akcie na úrovni Európskej únie. O dôležitosti ochrany životného prostredia pre Európsku úniu nemožno pochybovať. Je to jasné z mimoriadne veľkého počtu smerníc, nariadení a rozhodnutí, ktorými pravidelne zásobuje členské štáty už niekoľko desaťročí. Európska únia sa však životnému prostrediu nevenuje len v sekundárnom práve. Zmluva o Európskej únii^[21] uvádza zlepšovanie kvality životného prostredia ako jeden z cieľov Únie a v Zmluve je životnému prostrediu dokonca venovaná samostatná Hlava XX.

Na tomto mieste považujem za dôležité spomenúť aj Európsku agentúru pre životné prostredie (European Environment Agency), ktorá pracuje ako špeciálna agentúra Európskej únie od roku 1994 na úseku životného prostredia. Jej poslaním je podporovať udržateľný rozvoj v Európe.

Slovenská republika je od roku 2004 členským štátom Európskej únie a naše vnútroštátne právo je obrovskou mierou ovplyvnené právom EÚ. Trestnoprávna ochrana životného prostredia nie je výnimkou a preto je vhodné na tomto mieste uviesť tie najvýznamnejšie právne akty Únie z danej oblasti.

1.2.1 RÁMCOVÉ ROZHODNUTIE RADY 2003/80/SVV

Prvým právny aktom, ktorým Únia upravovala trestnoprávnu ochranu životného prostredia bolo Rámcové rozhodnutie Rady 2003/80/SVV z 27. januára 2003 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva. V tomto rozhodnutí Rada konštatovala, že narastajúce množstvo trestných činov v oblasti životného prostredia predstavuje serióznu hrozbu a vyžaduje okamžitú reakciu.

V rozhodnutí sa taxatívne vymedzilo aké konania musia štáty považovať za trestné, aké sankcie sú prípustné a rovnako sa v ňom riešila aj zodpovednosť právnických osôb. Toto rámcové rozhodnutie však bolo na návrh Komisie Európsky súdnym dvorom rozsudkom^[22] zrušené. Dôvodom bolo, že rámcové rozhodnutie Rady zasahovalo do právomocí, ktoré článok 175 Zmluvy o ES zverilo Spoločenstvu a tým porušovalo článok 47 Zmluvy o EÚ. Harmonizácia trestnoprávnej ochrany životného prostredia sa tak odložila o niekoľko rokov.

1.2.2 SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2004/35/ES O ENVIRONMENTÁLNEJ ZODPOVEDNOSTI

Opakujúce sa katastrofy spôsobené ľudskou činnosťou prinútili Európsku úniu presadzovať voči právnickým osobám zodpovedným za závažné ekologické škody princíp „znečisťovateľ platí.“ Princíp „znečisťovateľ platí“ zavádza článok 130 ods. 2 Zmluvy o EÚ a tento článok slúži ako základ pre Smernicu o environmentálnej bezpečnosti. Smernicu schválili Európsky parlament a Rada ministrov v roku 2004 po vášnivých rokovaniach o niektorých ustanoveniach navrhovanej Smernice. Tieto ustanovenia sa týkali predovšetkým opravných prostriedkov, harmonizácie finančnej bezpečnosti a námorných požiadaviek.

Smernica o environmentálnej zodpovednosti sa týka škôd spôsobených na vode, pôde, chránených druhoch, alebo prirodzených biotopoch. V určitých prípadoch taktiež zahŕňajú škody spôsobené prvkami prenášanými vzduchom. Všeobecne platí, že prevádzkovateľ, ktorý škodu spôsobil alebo bezprostredne ohrozuje životné prostredie, by mal plne hradiť náklady na preventívne a nápravné opatrenia. Príslušný orgán tiež môže prijať nevyhnutné opatrenia sám, ale len ako poslednú možnosť, a mal by zabezpečiť, aby náklady, ktoré mu vzniknú, získal od prevádzkovateľa späť. Náprava sa dosiahne, ak príslušný orgán rozhodne, že sa dosiahol pôvodný alebo takmer pôvodný stav.

V praxi vidíme nízke využitie tejto smernice, ktoré podľa môjho názoru je zapríčinené komplikovanými technickými požiadavkami súvisiacimi s ekonomickým zhodnotením a metódami náprav.

1.2.3 SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2005/35/ES O ZNEČISŤOVANÍ MORA Z LODÍ

Ďalším komunitárnym predpisom bola Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/35/ES zo dňa 7. septembra 2005 o znečisťovaní mora z lodí a o zavedení sankcií za porušenie. Cieľom tejto smernice bolo zabezpečenie primeraného sankcionovania osôb zodpovedných za vypúšťanie látok. Rámcové rozhodnutie stanovovalo povinnosť aby štáty niektoré protiprávne konania upravené v smernici považovali za trestný čin. Okrem toho stanovilo i možné sankcie a zodpovednosť právnických osôb. Neskôr ho Európsky súdny dvor rozsudkom zrušil.^[23] Tento rozsudok mal obrovský význam pre ďalší vývoj komunitárnej právnej úpravy trestnoprávnej ochrany životného prostredia, pretože v ňom Európsky súdny dvor vylúčil právomoc Spoločenstva zavádzať konkrétne druhy trestov a výšku trestných sankcií. Európska únia sa tak svojej vízie na harmonizáciu trestných sankcií musela vzdať.

1.2.4 SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2008/99/ES O OCHRANE ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA PROSTREDNÍCTVOM TRESTNÉHO PRÁVA

Ako najdôležitejší predpis komunitárneho práva v tejto oblasti na tomto mieste treba uviesť Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva. Táto smernica si za cieľ kladie účinnejšiu ochranu životného prostredia.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/99/ES o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva sa zameriava na zabezpečenie toho, aby opatrenia trestného práva, prostredníctvom ktorých možno reagovať na závažné porušenia pravidiel EÚ, boli k dispozícii vo všetkých členských štátoch. V článku 3 vymedzuje, ktoré porušenia musia byť (v prípade, že boli spôsobené úmyselne alebo aspoň hrubou nedbanlivosťou) považované právom členských štátov za trestný čin. V prípade úmyselných protiprávnych činov má byť trestné aj navádzanie, podnecovanie a pomoc. Ide o nasledujúce protiprávne konania:

1. vypúšťanie, emisia alebo zavádzanie množstva látok alebo ionizujúceho žiarenia do ovzdušia, pôdy alebo vody;
2. zber, preprava, zhodnocovanie alebo zneškodňovanie odpadu;
3. preprava odpadu, pokiaľ táto činnosť patrí do rozsahu pôsobnosti článku 2 ods. 35 Nariadenia a uskutočňuje sa v nezanedbateľnom množstve;
4. prevádzkovanie závodu, v ktorom sa vykonáva nebezpečná činnosť alebo v ktorom sa skladujú alebo používajú nebezpečné látky alebo prípravky;
5. výroba, spracovanie, nakladanie, používanie, držba, skladovanie, preprava, dovoz, vývoz alebo odstraňovanie jadrového materiálu alebo iných nebezpečných rádioaktívnych látok;
6. usmrtenie, ničenie, držba alebo odchyt exemplárov druhov chránených voľne žijúcich živočíchov alebo rastlín;
7. obchodovanie s druhmi chránených voľne žijúcich živočíchov alebo voľne žijúcich rastlín alebo ich časťami a derivátmi;
8. každé konanie, ktoré vedie k závažnému poškodeniu biotopu v chránenej lokalite;
9. výroba, dovoz, vývoz, uvádzanie na trh alebo používanie látok, ktoré poškodzujú ozónovú vrstvu.

Táto smernica stanovila lehotu na svoju transpozíciu do národných úprav do 26.12.2010.^[24] Do stanoveného termínu 12 štátov netransponovalo smernicu a ďalšie štáty, napriek transpozícii, ju nedokázali dodržať.

ZÁVER

S neustálym zhoršovaním stavu životného prostredia rastie aj potreba zvýšenej ochrany životného prostredia. Z relatívne obmedzených možností, ktoré ponúka správne právo, došli sme k nevyhnutnosti trestnej zodpovednosti na tomto úseku. Síce trestné právo má povahu ultima ratio a trestná zodpovednosť by mala byť krajným riešením, prax v posledných desaťročiach nám ukázala, že ju nemôžeme obísť. Trestné sankcie predstavujú diametrálne odlišný prejav spoločenského nesúhlasu ako prostriedky správneho práva. Ich význam spočíva v tak v represii ako aj v prevencii. Trestné sankcie účinnejšie odrádzajú od spáchaniu trestných činov. Ide o prísnejšie spoločenské odsúdenie, ako v prípade administratívnoprávnych sankcií alebo občianskoprávnych mechanizmov.

Síce možnosti využitia trestnoprávnej zodpovednosti pri ochrane životného prostredia sú de iure pomerne široké, v praxi však vidíme mnohé nedostatky znemožňujúce efektívny výkon trestného práva pri ochrane životného prostredia. Som presvedčená, že dostatočne kvalitná trestnoprávna úprava a jej následná aplikácia môže mať mimoriadne pozitívny vplyv na kvalitu životného prostredia a poskytne účinný prostriedok na zabezpečenie jeho ochrany.

POUŽITÁ LITERATÚRA:

1. IVOR, Jaroslav a kol.: Trestné právo hmotné – Všeobecná časť 1. Bratislava, IURA EDITION, 2006, 530 s. ISBN 80-8078-099-4
2. IVOR, Jaroslav a kol.: Trestné právo hmotné – Osobitná časť 2. Bratislava, IURA EDITION, 2006, 607 s. ISBN 80-8078-099-4
3. KOŠIČIAROVÁ, Soňa: Ekologická ujma a škoda v práve životného prostredia. Bratislava, VO PF UK, 1997, 151 s. ISBN 80-7160-023-7
4. KOŠIČIAROVÁ, Soňa a kol.: Právo životného prostredia. Bratislava: Poradca podnikateľa, 2006, 464 s. ISBN 80-88931-57-6
5. OTTOVÁ, Eva: Teória práva. Bratislava, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2004, 226 s. ISBN 80-7160-187-X
6. CHMELÍK, Ján: Ekologická kriminalita a možnosti jejího řešení. Linde PRAHA, a. s., 2005, 215 s. ISBN 80-7201-543-5
7. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva.
8. ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora) z 23. októbra 2007. Komisia Európskych spoločenstiev proti Rade Európskej únie. Vec C-440/05.
9. ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora) z 13. septembra 2005. Komisia Európskych spoločenstiev proti Rade Európskej únie. Vec C-176/03.
10. Konsolidované znenie Zmluvy o Európskej únii. In: EUR-Lex [právny informačný systém].
11. ŠAMKO, Peter: Princíp ultima ratio. Významné interpretačné pravidlo alebo prehnaný súdny aktivizmus bez opory v zákone a judikatúre? [online]. Právne listy. [cit. 2. 10. 2014].
12. IVOR, J., ZÁHORA, J.: Repetitórium rekodifikovaného trestného práva. IURA Edition Bratislava, 2010. ISBN: 978-80-8078-353-2