K problematike ochrany vlastníckeho práva NEPREČÍTANÉ 

Rámcový náhľad na význam ochrany vlastníckeho práva

Nielen náš právny poriadok, ale aj veľa iných právnych poriadkov radí medzi základné ľudské práva aj vlastnícke právo, ktoré je vôbec základným prvkom realizácie ľudského bytia. O jeho význame sa možno presvedčiť aj samotným zakotvením potreby ochrany tohto práva na viacerých miestach právnej úpravy počnúc medzinárodnými právnymi aktmi ako sú Všeobecná deklarácia ľudských práv, či Listina základných práv a slobôd alebo Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. Početnosť nielen medzinárodnej, ale i zákonnej úpravy ochrany inštitútu vlastníckeho práva dokumentuje aj viacero zákonov z rôznych právnych odvetví, predovšetkým možno spomenúť Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, zákon o priestupkoch, Trestný zákon, Trestný poriadok, či zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon). Tento exemplifikatívny výpočet možno obohatiť o ďalšie právne predpisy. Pri vymedzovaní právnej úpravy ochrany vlastníckeho práva nemožno opomenúť ani Ústavu Slovenskej republiky, ktorá ochranu tohto inštitútu zakotvuje v ustanovení § 20 ods. 1.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 Ústavy SR: „každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje."^[1] Ide o ústavou všeobecne zakotvené právo, ktoré právny poriadok bližšie špecifikuje prostredníctvom jednotlivých právnych predpisov.

Vlastnícke právo a jeho ochrana má interdisciplinárny dosah, je predmetom nielen právnych disciplín, ale i napríklad sociológie, pedagogiky, psychológie, či kresťanského učenia, čo preukazuje značný záujem spoločnosti na jeho ochrane.

Akým spôsobom možno chrániť vlastnícke právo?

V prípade, ak dôjde k zásahu do vlastníckeho práva, ktorý právny poriadok nepripúšťa, vlastník má možnosť sa ochrany tohto práva domáhať viacerými zákonnými možnosťami. Prostriedkov na ochranu vlastníckeho práva je viacero, pričom práve ich správny výber v konkrétnom prípade predurčuje aj úspešnosť jeho ochrany. Na použitie jednotlivých právnych prostriedkov sa vyžaduje, aby boli dodržané aj zákonné predpoklady ich aplikácie, nakoľko v opačnom prípade sa môže za určitých okolností stať, že z použitia prostriedku ochrany, ktorý nespĺňa zákonné požiadavky sa stane neoprávnený zásah. Na úspešnú ochranu vlastníckeho práva sa teda vyžaduje nielen výber správneho prostriedku či dodržanie aplikačných predpokladov, ale vlastník musí zohľadňovať aj okolnosti konkrétneho prípadu a samotnú povahu zásahu.

Vlastník má na ochranu svojho vlastníckeho práva predovšetkým k dispozícii vlastnícke žaloby, ktorých právny rámec možno nájsť v § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Treba ešte poukázať aj na to, že vlastnícke právo možno chrániť aj inak, inými prostriedkami, ktoré zákon vlastníkovi poskytuje.

V tomto smere možno uviesť rozdelenie právnych prostriedkov ochrany vlastníckeho práva do dvoch základných skupín. Prvú skupinu tvoria prostriedky, ktoré slúžia nielen na ochranu vlastníckeho práva, ale i na ochranu iných subjektívnych práv. V rámci tejto skupiny má vlastník k dispozícii možnosť požiadať o súdnu ochranu (§ 4 Občianskeho zákonníka), o predbežnú ochranu obcou (§ 5 Občianskeho zákonníka) alebo môže využiť svojpomoc (§ 6 Občianskeho zákonníka). Do druhej skupiny patria už spomínané vlastnícke žaloby.^[2]

Pre úplnosť treba poznamenať, že prostriedky ochrany vlastníckeho práva so zreteľom na interdisciplinárnosť ochrany tohto inštitútu, nemožno vnímať len ako prostriedky ustanovené zákonodarcom, ale i ako prostriedky mimoprávnej povahy, ktorými sa mimoprávne vedné disciplíny snažia eliminovať neoprávnené zásahy do celistvosti vlastníckeho práva. Ide o prostriedky a postupy, ktoré využíva sociológa, psychológia, pedagogika a iné disciplíny v rámci plnenia svojich úloh na úseku prevencie pred porušovaním ochrany vlastníckeho práva.

Vlastnícke žaloby alebo aplikačné vzťahy pri ochrane vlastníckeho práva

Právna úprava vlastníckych žalôb je obsiahnutá v § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedená úprava rozlišuje jednotlivé druhy vlastníckych žalôb a to žaloby na vydanie veci a žaloby zapieracej. Podmienky na použitie týchto žalôb sú rôzne, to znamená že každá z nich sa použije na ochranu vlastníckeho práva v inom prípade. Z tohto dôvodu je potrebné sa venovať aj podmienkam ich použitia, aby vlastník vedel, ktorú žalobu použiť v konkrétnom prípade, nakoľko správny výber žaloby vplýva na úspešnosť ochrany vlastníckeho práva.

Prvou vlastníckou žalobou, ktorú treba bližšie definovať je žaloba na vydanie veci, označovaná tiež ako reivindikačná žaloba. Aby sa vlastník mohol domáhať ochrany touto žalobou musia byť splnené podmienky jej použitia.

Medzi základné predpoklady podania tejto žaloby patria:

1. absencia faktickej moci vlastníka nad vecou,
2. tomu zodpovedajúce zadržiavanie veci zo strany žalovaného, na ktoré žalovaný nemá právny dôvod,
3. vec musí existovať,
4. vec musí byť individualizovaná tak, aby nedošlo k zámene pri jej prípadnom vydaní (žalobný návrh musí byť v tomto smere určitý),
5. na úspešnú aplikáciu tejto žaloby sa vyžaduje, aby vlastník k požadovanej veci preukázal svoje vlastnícke právo.^[3]

V súdnom konaní pri realizácii ochrany vlastníckeho práva prostredníctvom reivindikačnej žaloby sa žalovaný môže voči uplatňovanému nároku vlastníka brániť námietkami. Tieto námietky možno rozdeliť do troch skupín.

Do prvej skupiny námietok patria námietky, ktorými žalovaný namieta, že žalobca nie je vlastníkom veci, popiera teda jeho vlastnícke právo.

Druhú skupinu námietok tvoria námietky žalovaného, ktorými súdu preukazuje, že vlastníkom veci síce je žalobca, ale užívanie veci žalovaným má podstatu v určitom právnom titule, ktorý ho oprávňuje na užívanie takejto veci. To znamená, že žalovaný užíva vec napríklad na základe nájomnej zmluvy.^[4]

V zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí byť výkon práv vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi,^[5] čo možno považovať za tretí druh námietok proti žalobe. Uvedenou námietkou sa zaoberalo viacero rozhodnutí súdov Českej republiky, medzi ktoré možno zaradiť aj nasledovné rozhodnutie, v ktorom Najvyšší súd ČR okrem iného uvádza: „skutočnosť, že výkon vlastníckeho práva realizovaný žalobou na vypratanie bytu (alebo nehnuteľnosti slúžiacej na bývanie) je uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, sa podľa okolností daného prípadu prejaví buď určením dlhšej ako zákonnej lehoty na vypratanie (§ 160 ods. 1 OSP), viazaním vypratania na poskytnutie prístrešia alebo inej bytovej náhrady, alebo aj zamietnutím žaloby (pre tento prípad)“.^[6]

Ďalej možno poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z roku 2003, v ktorom pripustil možnosť zamietnutia žaloby na vypratanie bytu. V tomto prípade išlo o byt, v ktorom býval žalovaný s maloletým a ktorí nemali možnosť si zabezpečiť bývanie iným spôsobom. Zároveň uvádza, že takýto postup je vylúčený, ak by žalovaný svojvoľne a neoprávnene zasahoval do práv vlastníka.^[7]

Ďalšou vlastníckou žalobou je zapieracia žaloba, ktorá sa tiež označuje ako negatórna žaloba, či actio negatoria. Občiansky zákonník v § 126 ods. 1 vymedzuje výslovne žalobu na vydanie veci, naproti tomu negatórnu žalobu výslovne neupravuje. V tejto súvislosti možno poukázať na prijatie nového občianskeho zákonníka ČR v roku 2012. Jedným z upravených inštitútov je aj výslovné zakotvenie zapieracej žaloby v zákone^[8], čo by mohlo byť legislatívnou inšpiráciou aj pre slovenského zákonodarcu. V zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka zapieraciu žalobu môže použiť vlastník v prípade, ak tretia osoba neoprávnene zasiahla do jeho vlastníckeho práva. Tento zásah však musí byť iný ako je neoprávnené zadržiavanie veci, čo je hlavnou odlišnosťou od žaloby na vydanie veci. Použitie zapieracej žaloby je v praxi časté najmä v prípade obťažovania suseda hlukom, prachom, popolčekom, tienením, zvukom, či inými spôsobmi. Pričom v každom prípade musí ísť o obťažovanie suseda nad mieru primeranú pomerom.

Vlastník môže svoje vlastnícke právo chrániť aj iným prostriedkom ako je žaloba podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to žalobou podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá predstavuje osobitný druh tejto žaloby. Žaloba podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa označuje tiež ako žaloba z imisií a jej použitie prichádza do úvahy najmä v prípade susedských sporov.^[9]

Aplikačné problémy právnych prostriedkov ochrany vlastníckeho práva – vlastníckych žalôb vykazujú v určitých prípadoch nezrovnalosti, ktoré bolo vhodné precíznejšou právnou úpravou odstrániť. Teraz sa treba povenovať vzťahom jednotlivých žalôb slúžiacich na ochranu vlastníckeho práva.

Ako prvý aplikačný problém možno predostrieť vzťah – zapieracej žaloby podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žaloby podľa § 80 písm. c ) OSP.

Ak tretia osoba do vlastníckeho práva iného subjektu neoprávnene zasahuje tým, že len takýmto zásahom hrozí, potom nie je možné postupovať podľa zapieracej žaloby, ale už je na mieste postup podľa osobitnej žaloby upravenej zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Ide o tzv. určovaciu žalobu,^[10] ktorou sa vlastník môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva na súde s požiadavkou, aby súd určil, či tu je alebo nie je určitý právny vzťah. Na podanie takejto žaloby je potrebné, aby vlastník preukázal naliehavý právny záujem.^[11]

Ďalej z hľadiska právnej problematiky realizácie súdnej ochrany vlastníckeho práva ide o vzťah – žaloby na vydanie veci podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Kým žalobou na vydanie veci možno požadovať len vydanie určitej individualizovanej veci, žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia možno požadovať aj vydanie ekvivalentu veci v podobe peňazí, čo podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka možné nie je.^[12]

Tretím aplikačným problémom je vzťah – zapieracej žaloby a žaloby na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka. V prípade, ak dôjde k stretu možného použitia oboch týchto žalôb, prednosť má žaloba na náhradu škody pred žalobou zapieracou. Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že v § 126 Občianskeho zákonníka nie je nič uvedené o tom, že by bolo možné sa podľa tohto ustanovenia domáhať odstránenia následkov spôsobených neoprávneným zásahom.^[13]

Štvrtý aplikačný problém predstavuje vzťah medzi zapieracou žalobou a žalobou podľa § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zapieraciu žalobu možno podať spravidla len v prípade zásahov už vykonaných, ktoré trvajú alebo v prípade, ak hrozí ich opakovanie. Použitie žaloby podľa § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len, ak zásah hrozí.^[14]

Záver

Vlastník má právo použiť na ochranu svojho vlastníckeho práva viaceré právne prostriedky v prípade, ak došlo k neoprávnenému zásahu do jeho vlastníckeho práva. Jednotlivé právne prostriedky slúžiace na ochranu vlastníckeho práva boli vymedzené v tomto článku z hľadiska občianskeho práva. Nemožno však opomínať ani skutočnosť, že vlastnícke právo je chránené nielen prostriedkami súkromného práva, ale i prostriedkami práva verejného. Dôležitým a účinným prostriedkom ochrany tohto inštitútu je najmä svojpomoc, predbežná ochrana obcou a taktiež vlastnícke žaloby. Na dosiahnutie účinnej ochrany vlastníckeho práva treba zvoliť aj správny právny prostriedok, prípadne sa pokúsiť o zmierlivé vybavenie veci s neoprávneným rušiteľom, čo však často nebýva úspešné.

Zoznam použitej literatúry:

1. Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.
2. LAZAR a kol. 2010. Občianske právo hmotné 1. Bratislava : IURA EDITION, 2010. s. 715 s. ISBN 978-808078-346-4.
3. FEKETE, I. 2007. Občiansky zákonník komentár. Bratislava, 2007. s. 1063 s. ISBN 978-80-8057-688-2.
4. SPÁČIL, J. 2002. Ochrana vlastnictví a držby v občanském zákoníku. Praha : C. H. Beck, 2002. 213 s. ISBN 80-7179-780-4.
5. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
6. Stanovisko občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. Cpjn 6/2009 ze dne 14. 4. 2009.
7. Rozsudek Nejvyššího soudu sp.zn. 22 Cdo 1630/2002.
8. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 68/2008 z 30.11.2010, publikovaný v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2010 .
9. SPÁČIL, J. 2003. Negatorní žaloba. In AD NOTAM. ISSN 1211-0558, 2003, roč. 9., č. 4. s. 76.
10. Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.
11. Rozsudek Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 33 Cdo 2034/98 ze dne 08.02.2000.
12. Rozsudek Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 22 Cdo 735/2001 ze dne 04.03.2002.
13. Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 2/2008 z 28.08.2009.

Zoznam súvisiacich právnych predpisov:

• Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
• Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
• Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok