Judikát Jtk 7/2009 - I. Právo obvineného a obhajcu zúčastňovať sa vyšetrovacích úkonov (§ 213 ods. 1, 2 Tr. por.); II. Povinnosť policajta (§ 213 ods. 3 Tr. por.) NEPREČÍTANÉ 

uznesenie KS ZA sp. zn. 1Tos/37/2009

1 Tos/37/2009

U Z N E S E N I E

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Bargela a sudkýň JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Márie Urbanovej na neverejnom zasadnutí konanom 12. mája 2009 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť okresného prokurátora z a m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Žilina uznesením sp. zn. 1T/66/2009 zo 6.5.2009 rozhodol podľa § 238 ods. 3 Tr. por. s poukazom na § 72 ods. 1 písm. e) Tr. por., § 79 ods. 3 Tr. por. o prepustení obvineného S. B. z väzby na slobodu.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil v podstate tým, že nemohol prihliadať a ani neprihliadal na dôkazy, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, nakoľko obvinenie a prípadné odsúdenie určitej osoby sa nemôže zakladať na nezákonných dôkazoch. Súd ako dôkazy nezákonné, na ktoré pri rozhodovaní o väzbe neprihliadal, vyhodnotil výpovede svedkyne - poškodenej M. B. zo 4.12.2008, 5.2.2009 a z 23.2.2009. Tak isto neprihliadal na zápisnicu o trestnom oznámení zo 4.12.2008 a vysvetlil, že ako dôkaz, preukazujúci dôvodnosť trestného stíhania v konaní nemôže slúžiť ani úradný záznam policajného orgánu z 23.2.2009 na č. l. 34. S ohľadom k tomu potom dospel k záveru, že v tomto štádiu trestného stíhania nie sú dané zákonné dôvody pre väzbu obvineného, nie je naplnená materiálna podmienka väzby, neprichádzalo do úvahy ani rozhodnutie o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka alebo zárukou dôveryhodnej osoby, a preto rozhodol o prepustení obvineného z väzby.

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas sťažnosť prokurátor a to priamo do zápisnice o neverejnom zasadnutí, konanom 6.5.2009. V sťažnosti uviedol: „Obvinený S. B. ku skutku v bode 1/ obžaloby sa v podstate vyjadril v tom smere, že si iba požičiaval peniaze od matky ale nie násilím, iba prosil, aby mu dala peniaze. Ku skutku v bode 2/ obžaloby sa najprv odmietol vyjadriť, využil zákonné právo a odmietol vypovedať, neskôr vypovedal v tom smere, že má problémy s drogami. Matke sa nevyhrážal, priznal, že hodil stoličku ako aj klávesnicu od počítača, ale o stenu a nie do matky. Matka si všetko vymyslela len preto, aby ho prinútila liečiť sa. K uvedenej trestnej veci vypovedala svedkyňa – poškodená M. B.. Ku skutku v bode 1/ a 2/ obžaloby vypovedala rozdielne a to tak, že pri podávaní trestného oznámenia pre skutok v bode 1/ podrobne popísala spáchanie skutku, potom ako svedkyňa pri prvej výpovedi zotrvala na svojich tvrdeniach, následne pri druhej výpovedi zo dňa 5.2.2009 (vykonanej po vznesení obvinenia) pozmenila výpoveď v tom smere, že prípadné vyhrážky a správanie syna nepociťovala ako hrozbu, následne pri tretej výpovedi vykonanej 23.2.2009 (po vznesení obvinenia po výsluchu obvineného, po tom, ako sa vzdal účasti na úkonoch trestného konania) opäť potvrdila spáchanie skutku v bode 1/ obžaloby, taktiež podrobne popísala spáchanie skutku, ako je uvedený aj v bode 2/ obžaloby, uviedla celkovú situáciu v rodine, popísala osobnosť svojho syna, jeho povahové vlastnosti a pod. a pri štvrtej výpovedi 23.3.2009, týkajúcej sa skutkov 1/ a 2/ obžaloby túto opäť zmenila v tom smere, že sa v podstate nič nestalo. Výpoveď poškodenej je jedným z ďalších dôkazov, ktoré usvedčujú obvineného zo spáchania zločinu vydierania. Dávam do pozornosti úradný záznam policajtov na č. l. 34 z 23.2.2009, z ktorého vyplýva, že susedia privolali políciu kvôli hluku a bitke u rodiny B., pričom policajti videli na poškodenej M. B., že je rozrušená, uplakaná a povedala im čo syn robil. Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Krajský súd v Žiline zrušil uznesenie Okresného súdu Žilina, ktorým prepustil obvineného na slobodu, nakoľko existuje dôvodná obava, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti alebo dokoná trestný čin, ktorým hrozil“.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 psím. a), b) Tr. por. správnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a tak zistil, že sťažnosť okresného prokurátora nie je dôvodná.

Krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Výrok o prepustení obvineného S. B. z väzby na slobodu, taktiež zodpovedá stavu veci a zákonu.

Rozhodnutiu okresného súdu o prepustení obvineného z väzby na slobodu, nemožno vytknúť žiadnu chybu či nedostatok, pričom odôvodnenie rozhodnutia učinil prvostupňový súd zodpovedajúcim spôsobom, dostatočne a presvedčivo, a preto krajský súd v zásade na odôvodnenie napadnutého uznesenia odkazuje a poznamenáva.

V predmetnej veci možno za dôkazné prostriedky, získané zákonným spôsobom (podľa Trestného poriadku - § 119 Tr. por.) a teda za dôkazné prostriedky, ktoré sú z procesného hľadiska použiteľné aj v konaní pred súdom a pri rozhodovaní o väzbe považovať len konfrontácie medzi obvineným a poškodenou – jeho matkou z 5.2.2009 na č. l. 97-99, z 12.3.2009 na č. l. 100-101 a výsluch poškodenej z 23.3.2009 na č. l. 90-96. V čase vykonávania týchto úkonov však „korunná svedkyňa bola vo fáze a v stave“, keď neusvedčovala zo stíhaných skutkov svojho syna.

Prečo nemožno prihliadať na výpovede poškodenej – matky obvineného zo 4.12.2008 (č. l. 66-72) z 5.2.2009 (č. l. 73-79) z 23.2.2009 (č. l. 80-87) na trestné oznámenie (č. l. 88-89) a na úradný záznam policajtov (č. l. 34) už vysoko erudovane vysvetlil okresný súd a krajský súd si závery súdu prvého stupňa v tomto smere osvojil, a preto na ne v zásade odkazuje.

Nadriadený súd k odôvodneniu napadnutého uznesenia, k sťažnostným argumentom prokurátora a argumentom obhajkyne dodáva.

Vyšetrovateľ pri výsluchu obvineného, vykonanom 27.1.2009 (č. l. 47-51), tohto poučil aj podľa § 213 ods. 1 Tr. por. Po takomto poučení obvinený prehlásil: „Bol som upovedomený podľa § 213 ods. 1 Tr. por. o mojej účasti na vyšetrovacích úkonoch s tým, že môžem klásť vypočúvaným svedkom otázky, ako aj o možnosti odopretia mojej účasti vyšetrovateľom z dôvodu ohrozenia vykonania tohto úkonu. Tomuto som porozumel a nežiadam byť o tejto možnosti vyrozumený“.

Takéto vyjadrenie obvineného nemôže zbaviť a ani nezbavilo policajta (vyšetrovateľa) povinnosti riadne upovedomiť obvineného o úkone v tomto prípade o vykonávaní výsluchov svedka, ktorý je vo vzťahu k obvinenému osobou, uvedenou v ust. § 130 Tr. por., pretože táto povinnosť vyšetrovateľovi vyplýva priamo zo zákona (§ 34 ods. 4 Tr. por., § 213 Tr. por., § 263 ods. 3 psím. a), ods. 4 Tr. por.).

Obvinený sa nemôže vzdať povinnosti, ktorá patrí výlučne vyšetrovateľovi, môže sa však vzdať práva účasti na úkone, podmienkou ale je, že o tomto úkone bol riadne upovedomený.

Obvinený, resp. jeho obhajca musí mať vždy reálnu možnosť realizovať svoje právo na obhajobu a je len na ňom, či ho využije. Tu si treba uvedomiť, že obvinený môže realizovať svoje právo na obhajobu – vyjadrené jeho účasťou na výsluchu svedka a možnosťou klásť mu otázky až potom, ako bol riadne upovedomený o čase a mieste vykonania výsluchu konkrétneho svedka. Iba všeobecné poučenie obvineného o možnosti obvineného zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov podľa § 213 ods. 1 Tr. por. nemožno považovať za dostatočné, pretože takéto poučenie nezohľadňuje povinnosť policajta, vyplývajúcu mu z ust. § 213 ods. 3 Tr. por., ktorú musí aplikovať vo vzťahu k obvinenému, ktorý nemá obhajcu a nezohľadňuje ani povinnosť podľa § 263 ods. 3 písm. a), ods. 4 Tr. por. Spomenuté zákonné ustanovenia spolu úzko súvisia a podľa názoru krajského súdu musia byť aplikované v jednote a nie izolovane. Iba tak totižto možno docieliť, aby výsluch svedka bol súladný nielen s naším Trestným poriadkom, ale aj s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajský súd opakovane pripomína, že obvinený musí mať primeranú a dostatočnú možnosť poprieť výpoveď svedka. Vyvodzovať právne dôsledky z výpovede svedka, ktorému obvinený nemohol klásť otázky, ktorého nemohol vypočuť alebo dať vypočuť je neprípustné, pretože jeho právo na obhajobu by bolo skrátené takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný z čl. 6 Dohovoru (vec Unterpetinger verzus Rakúsko - rozsudok z 24. novembra 1986, vec Kostovski verzus Holandsko - rozsudok z 20. novembra 1999, vec Luca verzus Taliansko - rozsudok z 27. februára 2001, vec Craxi verzus Taliansko - rozsudok z 5. decembra 2002, a ďalšie, viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5To/9/2008 či rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1Tpo/17/2008, sp. zn. 1To/82/2008, sp. zn. 1To/17/2009).

Z judikatúry Európskeho súdu jednoznačne a zrozumiteľne vyplýva bezpodmienečná povinnosť orgánov činných v trestnom konaní i súdu rešpektovať právo obvineného na obhajobu tým, že sa mu musí dať možnosť (resp. jeho obhajcovi) zúčastniť sa výsluchu svedka tak, aby tento úkon zodpovedal požiadavkám kontradiktórneho konania.

V zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva

písm. b) – mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,
písm. c) – obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujem spravodlivosti vyžaduje,
písm. d) – vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

Citovaný čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru okrem „rovnosti zbraní“ zaručuje aj to, že všetky dôkazy prokuratúry musia byť predkladané v prítomnosti obžalovaného a na verejnom pojednávaní, aby sa k ním obžalovaný mohol vyjadriť (Barbera, Messeque a Jabardo).

Použitie výpovedí svedkov z prípravného konania neznamená porušenie čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, ak boli v prípravnom konaní rešpektované práva obhajoby. Dôležité je, aby obvinený mal možnosť spochybniť argumenty a vypočúvať svedkov (Unterpetinger).

Uvedené platí o to viac, ak policajt vypočúva v prípravnom konaní osobu, ktorá je vo vzťahu k obvinenému osobou uvedenou v § 130 Tr. por.

Preto pri výsluchu takéhoto svedka musí procesný policajt predvídateľne postupovať s vedomím, že v ďalšom konaní môže takýto svedok odoprieť výpoveď, a teda výsluch musí byť kompletný v takom rozsahu, aby výpoveď preukazovala naplnenie skutkových okolností prípadu a tým i dôvodnosť oznámeného obvinenia, ktorý je „conditio sine qua non“ pre väzbu (materiálna podmienka). Policajt pri tom musí plne rešpektovať právo obvineného na obhajobu aj v tom, že ho riadne upovedomí o úkone – v primeranom predstihu (č. l. 6 ods. 3 písm. b/ Dohovoru) mu oznámi deň, čas, miesto a meno osoby, ktorú bude vypočúvať. Ak tak policajt nepostupuje, podľa názoru krajského súdu, koná v rozpore s čl. 6 ods. 3 Dohovoru, i § 213 ods. 2 Tr. por., bez ohľadu na to, či obvinený „nežiadal byť vyrozumený o úkonoch“ (č. l. 49).

Preto aj keď obvinený, resp. obhajca neoznámi, že sa chce zúčastniť výsluchov svedkov (§ 213 ods. 3 Tr. por.), ktorí sú vo vzťahu k nemu osobami uvedenými v ust. § 130 Tr. por., je policajt povinný vždy ho riadne upovedomiť o vykonaní takéhoto úkonu (čl. 154c ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru).

S ohľadom k vyššie uvedenému okresný súd správne neprihliadal na už vyššie spomenuté výpovede svedkyne - poškodenej M. B. zo 4.12.2008, 5.2.2009 a 23.2.2009, pretože o mieste a čase vykonania týchto úkonov a ani o osobe, ktorá mala byť (a napokon aj bola) vypočutá, nebol obvinený S. B. riadne upovedomený (v tom čase nemal obhajcu), a teda nemal reálnu možnosť uplatniť svoje právo na obhajobu tak, že by sa týchto úkonov zúčastnil, resp. nezúčastnil.

Z dôkazných prostriedkov, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom a to konfrontácia medzi obvineným a poškodenou z 5.2.2009, konfrontácia medzi obvineným a poškodenou z 12.3.2009 a výsluch poškodenej z 23.3.2009 a ani z iných dôkazných prostriedkov nevyplýva dostatočne odôvodnený záver, že by obvinený spáchal stíhané skutky, a preto je veľmi výrazne spochybnená opodstatnenosť trestného stíhania a dôvodnosť vzneseného obvinenia, ako jedna z podmienok, v tomto prípade na ďalšie trvanie väzby.

V takomto dôkaznom prostredí, keď neexistujú iné dôkazy preukazujúce materiálnu podmienku väzby, nie je žiadny priestor na „držanie“ obvineného S. B. vo väzbe, a preto krajský súd osvojac si argumenty súdu prvého stupňa rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Žiline, 12. mája 2009