Judikát Jtk 5/2013 - použitie hrozby bezprostredného násilia súčasne so zmocnením sa veci NEPREČÍTANÉ 

rozsudok OS DK sp.zn. 9T/80/2010

9T/80/2010

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Senát Okresného súdu Dolný Kubín v zložení z predsedu senátu JUDr. Rastislava Stieranku a z prísediacich PhDr. Oľgy Váňovej a Marty Varečkovej na hlavnom pojednávaní konanom dňa 29.11.2011 v Dolnom Kubíne takto

r o z h o d o l:

Obžalovaný

M. C., nar. ................. v Žiline, trvale bytom .............................., t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon väzby Žilina

je vinný, že

dňa 22.04.2010 okolo 14.30 hod. v Dolnom Kubíne na parkovisku pred budovou Dolnooravskej nemocnice s poliklinikou na Nemocničnej ulici, sediac v motorovom vozidle zn. FORD Mondeo, ev. č. DK................ na prednom sedadle vedľa vodiča O. D., nar. ..................... zobral pravou rukou z odkladacieho priestoru pri riadiacej páke voľne položené peniaze vo výške 150,- €, zatiaľ čo ľavou rukou vytiahol nôž s dĺžkou čepele cca 10 cm, ktorý nasmeroval na telo vodiča so slovami: „Seď v aute! Seď v aute!“ a následne z vozidla aj s peniazmi ušiel, čím O. D. spôsobil škodu vo výške 150,- €,

teda

proti inému použil hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci a takto konal závažnejším spôsobom – so zbraňou,

čím spáchal

zločin „Lúpež“ podľa § 188 ods. 2 písm. c) Tr. zák., v spojení s § 138 písm. a) Tr. zák.

a za to mu súd

ukladá

podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2, v spojení s § 41 ods. 2 Tr. zák. a § 42 ods. 1 Tr. zák., súhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvanásť rokov.

Súd podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaraďuje obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Súd podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. ruší výrok o treste uloženom obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Martin č. 2T/107/2011 zo dňa 11.10.2011, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Súd podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. ruší výrok o treste uloženom obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Martin č. 2T/109/2009 zo dňa 16.06.2010, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Súd podľa § 287 ods. 1 Tr. por. ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému O. D., nar. .................... v Dolnom Kubíne, trvale bytom .................................................. škodu vo výške 150,- €.

O d ô v o d n e n i e

    Prokurátor Okresnej prokuratúry Dolný Kubín podal dňa 05.08.2010 obžalobu voči obžalovanému pre skutok opísaný vo výroku rozsudku, ktorý navrhol právne kvalifikovať len ako prečin „Krádež“ podľa § 212 ods. 2 písm. b), písm. c) Tr. zák.

    Samosudca po pridelení veci túto postúpil senátu (č.l. 114), ktorý na hlavnom pojednávaní konanom v dňoch 25.10.2011 a 29.11.2011 vykonal dokazovanie v nasledovnom rozsahu:

    Obžalovaný na hlavnom pojednávaní (č.l. 147) tvrdil, že stretnutie s poškodeným mu sprostredkovala svedkyňa A. K., ktorej deň predtým oznámil, že ponúka na predaj elektroniku. S poškodeným sa stretol v Dolnom Kubíne pri bufete, v ktorom pracovala svedkyňa K. Odtiaľ poškodený odviezol obžalovaného svojím autom na parkovisko pri predajni Tesco. Tam v aute mu poškodený dal 150,- € a obžalovaný následne z auta odišiel pre tovar, ktorý mu mala pred Tescom odovzdať tretia osoba. Táto osoba však miesto stretnutia telefonicky zmenila a obžalovaný sa mal s ňou stretnúť pri miestnej nemocnici. Preto nasadol do auta poškodeného a šli späť na parkovisko k nemocnici, hneď za predajný stánok svedkyne K. Ani tam však k stretnutiu a odovzdaniu elektroniky nedošlo, pretože dodávateľ telefonoval obžalovanému, že k odovzdaniu tovaru dôjde až v obci Kraľovany. Obžalovaný teda z Dolného Kubína odišiel (už na inom aute) do Kraľovian spolu so svojim kamarátom, zatiaľ čo poškodený mal na neho čakať v svojom aute v Dolnom Kubíne. Obžalovaný sa však s dodávateľom tovaru nestretol ani v Kraľovanoch, keďže ten mu medzitým telefonicky oznámil, že tovar je už predaný. Poškodený obžalovanému ešte v ten deň telefonoval a tak mu obžalovaný oznámil, že k predaju tovaru nedôjde a peniaze mu vráti. Stretli sa o tri dni, avšak obžalovaný poškodenému nevrátil peniaze, len mu dal do zálohy svoj mobil. Tvrdil, že poškodený sa mu pri tomto stretnutí vyhrážal, že ak mu nevráti peniaze, tak prípad ohlási na políciu a povie, že sa mu vyhrážal nožom, hoci on vtedy nemal pri sebe žiadny nôž. Takéto vyhrážanie zo strany poškodeného má obžalovaný aj nahraté v svojom mobile, pričom vyšetrovateľovi dal takú nahrávku k dispozícii. V ten deň, kedy malo ku skutku dôjsť, mu telefonovala aj svedkyňa K., ktorá ho žiadala, aby vrátil poškodenému peniaze, lebo inak si spolu s poškodeným na neho vymyslia, že dal poškodenému nožík pod krk.

    V prípravnom konaní obžalovaný najskôr odmietol vypovedať (č.l. 20). V ďalšej výpovedi (č.l. 10) už obžalovaný tvrdil, že poškodený mu telefonoval ako prvý a žiadal ho, aby mu zohnal plazmový televízor za 150,- €. Tvrdil, že peniaze vo výške 150,- € mu dal poškodený pri Tescu cez okno vodiča až potom, čo poškodený z auta už vystúpil. Obžalovaný aj s peniazmi odišiel a poškodenému povedal, aby sa mu ozval o dve hodiny. Potom podvečer mu poškodený telefonoval, pričom obžalovaný mu oznámil, že televízor je už predaný a prijaté peniaze minul hrou na výherných automatoch. Sľúbil však, že mu ich vráti. Zároveň si dohodli stretnutie pri miestnej reštaurácii v Dolnom Kubíne. K stretnutiu medzi obžalovaným a poškodeným došlo ešte v ten istý deň pred dohodnutou reštauráciou. V tom období obžalovaný stratil svoj mobil, a preto sa už viac poškodenému ani svedkyni K. neozval.

    Po upozornení na zistené rozpory obžalovaný tvrdil, že pravdivý je opis udalostí tak, ako to uvádzal pred súdom. Tvrdil, že počas výpovede v prípravnom konaní bol pod vplyvom drog a mal aj vypité.

    Poškodený O. D. na hlavnom pojednávaní (č.l. 148) vypovedal zhodne ako v prípravnom konaní (č.l. 30). Uviedol, že svedkyňa K. mu deň pred činom ponúkla na predaj elektroniku. Keďže on o tovar prejavil záujem, dohodla mu stretnutie s obžalovaným. K stretnutiu medzi nimi došlo dňa 22.04.2010 okolo 14.10 hod. na parkovisku pri miestnej nemocnici, za predajným stánkom, kde pracovala svedkyňa K. Tu si k nemu do auta prisadol obžalovaný, ktorého dovtedy nepoznal a požiadal ho o odvoz k predajni Tesco, kde mal obžalovaný od známeho prevziať tovar pre poškodeného. Po príchode na parkovisko pred Tescom obžalovaný z auta vystúpil, no po chvíli sa vrátil a žiadal 50,- € ako zálohu. To poškodený odmietol, a tak obžalovaný znovu odišiel, no opäť sa vrátil a žiadal 100,- € ako zálohu za tovar. Poškodený mu opäť odmietol dať peniaze skôr, než prevezme tovar. Obžalovaný sa však po chvíli opäť vrátil a požadoval zálohu 150,- €. Keď poškodený odmietol poskytnúť peniaze obžalovanému vopred, obžalovaný si sadol späť do jeho auta a žiadal ho o odvoz späť na parkovisko pred nemocnicu, za predajný stánok, kde pracovala svedkyňa K. Tu spolu fajčili sediac v aute, pričom na obžalovanom bolo vidieť, že je nervózny. Keď chcel podať obžalovanému ďalšiu cigaretu a zapaľovač, na chvíľu odložil peniaze v hodnote 150,- €, ktoré dovtedy držal v ruke, do odkladacieho priestoru v strede prístrojovej dosky, keďže cigarety mal položené v odkladacom priestore v dverách vodiča. Keď sa už s cigaretami otočil späť k obžalovanému, ktorý sedel vpredu na mieste spolujazdca, videl, ako tento berie pravou rukou z prístrojovej dosky peniaze, zatiaľ čo ľavou rukou vybral z bundy kuchynský nôž o dĺžke cca 10 cm. Tento nasmeroval k spodnej časti rebier poškodeného na jeho pravej strane asi 10 cm od tela a povedal: „Seď v aute! Seď v aute!“. Poškodený sa takého konania zľakol, a tak zostal sedieť vo vozidle. Obžalovaný z auta vystúpil a ušiel. Poškodený ešte chvíľu sedel v aute, lebo sa zľakol a nevedel, čo má robiť. Napokon z auta tiež vystúpil a šiel za svedkyňou K. do blízkeho stánku, ktorej hneď vyrozprával, čo sa stalo. Tá mu ešte v ten deň večer telefonovala a vravela, že jej volal obžalovaný, ktorému dala jeho telefónne číslo. Až o dva dni na to (24.04.2010) mu dopoludnia telefonoval obžalovaný, ktorý sa mu ospravedlnil za svoje konanie a dohodli si stretnutie v tento deň popoludní, kedy sa aj stretli na autobusovej stanici. Tu ho poškodený žiadal, aby mu peniaze vrátil do 26.04.2010, inak vec oznámi polícii. Dňa 26.04.2010 mu obžalovaný telefonoval a navrhol miesto stretnutia pri reštaurácii Hladný vlk v Dolnom Kubíne v tento deň večer. K stretnutiu došlo, ale obžalovaný mu peniaze nevrátil, len mu dal do zálohy starší mobil v hodnote cca 20,- €. V čase od 24.04.2001 do 27.04.2010 mu obžalovaný opakovane telefonoval a ponúkal mu namiesto vrátenia peňazí rôzne kradnuté veci, no poškodený o takýto spôsob náhrady škody nemal záujem. Potom sa už obžalovaný poškodenému neozval. Poškodený uviedol, že skutok oznámil na polícii až 30.04.2010, pretože si najskôr chcel spor s obžalovaným vyriešiť sám. Tvrdil, že obžalovaný mal v čase činu na sebe tepláky a teplákovú bundu sivofialovej farby a na hlavu si často dával kapucňu z bundy.

Poškodený počas rekognície jednoznačne spoznal obžalovaného (č.l. 51).

Na svojich vyjadreniach poškodený zotrval aj počas konfrontácie s obžalovaným (č.l. 21). Doplnil, že obžalovanému netelefonoval, pretože nemal na neho telefónne číslo a obžalovaný mu vždy telefonoval na mobil z telefónnej búdky, čo obžalovaný nepopieral.

Na hlavnom pojednávaní (č.l. 148) poškodený doplnil, že nevie presne opísať nôž, ktorým mu obžalovaný hrozil, pretože sa takého konania veľmi zľakol. Ešte desať minút po odchode obžalovaného sedel v aute „celý pokakaný“ a bál sa z neho vystúpiť. Uviedol, že pokiaľ by obžalovaný nemal v ruke nôž, nedal by si peniaze zobrať. Obžalovaný mu jednou rukou bral peniaze a druhou vytasil na neho nôž. Medzi týmito úkonmi nebol žiadny časový odstup.

Svedkyňa A. K. v prípravnom konaní (č.l. 41) uviedla, že obžalovaného spoznala deň pred skutkom, pričom jej ho predstavila svedkyňa M.K. ako svojho priateľa. Ešte v ten večer ju stretol obžalovaný aj sám a povedal jej, že má na predaj plazmový televízor a notebook. Ona mu sľúbila, že sa pokúsi nejakého záujemcu nájsť. V ten večer sa stretla s poškodeným, ktorý prejavil o ponúkané veci záujem. Obžalovaný jej následne ešte v ten večer telefonoval a cez ňu si dohodol stretnutie s poškodeným na druhý deň o 14.00 hod. Obžalovaný jej vždy telefonoval z pevnej linky, a nie z mobilu. Na druhý deň obžalovaný prišiel k stánku, kde svedkyňa pracuje. Zdal sa jej čudný a nervózny. Keď prišiel poškodený, obžalovaný nasadol do jeho auta a spolu odišli preč. Asi o hodinu prišiel za ňou do stánku poškodený, ktorý bol vystrašený a vravel, že obžalovaný na neho vytiahol nôž, zobral mu peniaze a ušiel preč. Ona sama bola z toho tiež vystrašená. V ten deň okolo 20.00 hod. je telefonoval obžalovaný. Pýtal sa jej, či niekomu hovorila o tom, čo sa stalo a či poškodený oznámil tú vec na políciu. Svedkyňa mu povedala, že poškodený zvažuje podanie trestného oznámenia, na čo obžalovaný začal na ňu kričať. Žiadal ju, aby to vyriešila tak, aby poškodený nepodával trestné oznámenie, inak bude mať z toho aj ona problémy, lebo ju udá ako spolupáchateľku. Chcel sa s ňou stretnúť ešte v ten večer o 22.00 hod., ale ona na stretnutie nešla a obžalovaný jej viac netelefonoval.

Na hlavnom pojednávaní (č.l. 149) už svedkyňa nevedela tak podrobne a presne opísať, čo jej poškodený bezprostredne po skutku hovoril, avšak po prečítaní jej predchádzajúcej výpovede sa rozpamätala a potvrdila obsah jej komunikácie s obžalovaným a s poškodeným.

Svedkyňa M. K. v prípravnom konaní (č.l. 49) priznala, že v čase spáchania skutku bola blízkou priateľkou obžalovaného. Vedela, že tento cez svedkyňu K. ponúkal na predaj televízor. Následne jej však obžalovaný povedal, že televízor už nemá a musí vrátiť peniaze, ktoré „zobral tomu chalanovi“. Obžalovaný jej povedal, že peniaze mu dal poškodený do ruky. Bola na spoločnom stretnutí medzi obžalovaným a poškodeným pred reštauráciou Hladný vlk v Dolnom Kubíne, kde obžalovaný odovzdal poškodenému do zálohy mobilný telefón, kým mu nevráti peniaze. Títo dvaja medzi sebou komunikovali normálne, nepočula žiadnu hádku ani vyhrážanie sa.

Na hlavnom pojednávaní (č.l. 183) už svedkyňa tvrdila, že z konania poškodeného mala pocit, že je zaujatý voči cigánom. Doplnila, že obžalovaný sa na stretnutí s poškodeným pred reštauráciou Hladný vlk chcel dohodnúť na vrátení peňazí, aby ho poškodený nešiel udať. Uviedla, že počula nahratý rozhovor medzi obžalovaným a poškodeným, kde poškodený hovoril obžalovanému, že mu spraví zle za to, že ho chcel oklamať.

Svedkyňa S. Z. na hlavnom pojednávaní (č.l. 184) tvrdila, že svoj mobil dala obžalovanému k dispozícii, aby ho ponúkol poškodenému ako záloh. S obžalovaným je dobrá kamarátka, preto bola ochotná mu takto pomôcť. Obžalovaný jej neskôr vravel, že poškodený ho vydiera, peniaze od neho už nechce a podal voči nemu trestné oznámenie. Svedkyňa tvrdila, že počula, ako poškodený neustále obžalovanému vyvolával a vyhrážal sa mu. Svedkyňa to počula, keď bola spolu s obžalovaným a svedkyňou K. vonku.

Svedok M. H. na hlavnom pojednávaní (č.l. 183) ako vyšetrovateľ z prípravného konania uviedol, že obžalovaný počas výsluchu spomínal, že má nejakú zvukovú nahrávku v mobile, ale tvrdil, že mobil nemá pri sebe a ani dodatočne mu žiadnu nahrávku nedoložil.

Ďalej súd vykonal dokazovanie čítaním listinných dôkazov podľa obsahu súdneho spisu, vrátane pripojených spisov.

Zo správ o povesti obžalovaného mal súd preukázané, že tento bol viackrát odsúdený za spáchanie rôznych trestných činov, avšak mnohé z odsúdení sú už zahladené (č.l. 172). Z lustrácie v evidencii priestupkov (č.l. 129, 132), v spojení s rozhodnutiami správnych orgánov (č.l. 130, 144), mal súd preukázané, že obžalovaný spáchal viacero priestupkov. Od jesene 2010 už obžalovaný nemá evidovaný žiadny priestupok ani trestný čin, pretože obžalovaný vykonáva trest odňatia slobody.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Martin č sp.zn. 2T/109/2009 mal súd preukázané, že obžalovaný spolu s ďalšou osobou spáchal vo februári 2008 zločin „Vydieranie“ podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., za ktorý mu bol rozsudkom Okresného súdu Martin zo dňa 16.06.2010 (právoplatný dňa 23.11.2010) uložený trest odňatia slobody vo výmere štyri roky. Tento zločin obžalovaný spáchal počas plynutia skúšobnej doby tzv. podmienečného odsúdenia v inej trestnej veci (OS Martin sp.zn. 3T/176/2007). K následnej premene tohto podmienečného trestu však napokon nedošlo, keďže toto odsúdenie bolo v dôsledku márne uplynutej lehoty ex lege zahladené (§ 50 ods. 6 Tr. zák.).

Z pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp.zn. 2T/107/2011 mal súd preukázané, že obžalovaný v apríli 2010 spáchal prečin „Krádež“ podľa § 212 ods. 2 písm. c) Tr. zák., za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov, pričom vyššie uvedený výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Martin sp.zn. 2T/109/2009 bol zrušený. Rozsudok Okresného súdu Martin sp.zn. 2T/107/2011 zo dňa 11.10.2011 sa stal v ten istý deň aj právoplatným. Tento trest odňatia slobody obžalovaný t.č. stále vykonáva (po započítaní doby vykonaného trestu vo veci OS Martin sp.zn. 2T/109/2009 od 06.12.2010 do 11.10.2011).

Z trestného rozkazu Okresného súdu Martin č. sp.zn. 1T/106/2010 mal súd preukázané (č.l. 136), že v júni 2010 a v auguste 2010 obžalovaný opakovane od tretích osôb vylákal peniaze pod falošnou zámienkou sprostredkovania predaja rôznej elektroniky. Za to mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere desať mesiacov.

Z lustrácie v evidencii priestupkov na meno svedkyne M. K. mal súd preukázané, že táto spáchala viacero priestupkov svojim agresívnym a vulgárnym správaním na verejnosti.

Vykonaným dokazovaním mal súd spoľahlivo preukázané, že žalovaný skutok sa stal, je trestným činom a za jeho spáchanie je obžalovaný trestne zodpovedný.

Súd na základe vykonaných dôkazov upravil opis priebehu skutku uvedený v podanej obžalobe tak, aby tento lepšie zodpovedal preukázanému priebehu (§ 163 ods. 3 Tr. por.) a zároveň, aby totožnosť skutku zostala zachovaná (§ 278 ods. 1 Tr. por.).

Existenciu (spáchanie) žalovaného skutku mal súd preukázanú najmä výpoveďou poškodeného, ktorého vyjadrenia súd vyhodnotil ako hodnoverné a majúce logickú súvislosť. Poškodený počas celého trestného konania vypovedal o priebehu skutku a spôsobe konania obžalovaného zhodne, čo vôbec nemožno konštatovať ohľadom výpovedí obžalovaného (viď nižšie). Poškodený ako jediný priamy (očitý) svedok pomerne detailne opísal priebeh stretnutia s obžalovaným tak, ako je opísané vo skutkovej vete výroku rozsudku. Poškodený tiež podrobne popísal aj jeho následnú komunikáciu a stretnutia s obžalovaným.

Veľmi dôležitou je aj výpoveď svedkyne A. K., ktorá potvrdzuje vyjadrenia poškodeného o priebehu skutku v aute poškodeného. Poškodený sa jej bezprostredne po násilnom čine zo strany obžalovaného zdôveril a spontánne jej opísal jeho násilné konanie, pričom už vtedy spomínal nôž v rukách obžalovaného. Táto svedkyňa teda mala možnosť poškodeného nielen krátko po čine vypočuť, ale aj vidieť jeho bezprostrednú (vystrašenú) reakciu. Táto svedkyňa tiež potvrdila, že obžalovaný jej ešte v ten večer telefonoval a pod hrozbou trestného oznámenia na ňu krikom naliehal, aby vplývala na poškodeného s cieľom dosiahnuť, aby tento neoznamoval konanie obžalovaného polícii.

Hodnovernosť svedkyne K. nijako neznižuje skutočnosť, že táto už pri výpovedi v konaní pred súdom nevedela tak presne opísať priebeh žalovaného skutku, ako jej ho vtedy zreprodukoval poškodený. Vzhľadom na odstup času možno akceptovať rozdiely v detailoch ňou opisovaného skutku. To platí o to skôr, ak svedkyňa nebola priamym (očitým) svedkom útoku obžalovaného voči poškodenému.

Oproti týmto dvom rozhodujúcim (usvedčujúcim) výpovediam stoja rôznorodé výpovede obžalovaného, ktorý svoje výpovede ohľadom priebehu a spôsobu odovzdania peňazí priebežne menil a dopĺňal o nové skutočnosti. Obžalovaný v jednotlivých výpovediach vypovedal rozporne, a to dokonca aj v priebehu jedného výsluchu:

-    najskôr tvrdil, že od predajne Tesco šiel za peniaze poškodeného hrať na hracích automatoch, ale neskôr už tvrdil, že od Tesca šiel spolu s poškodeným späť k nemocnici a odtiaľ šiel na inom aute do Kraľovian

-    najskôr tvrdil, že peniaze dostal od poškodeného po vystúpení z auta a poškodený mu ich podal z auta cez okno na dverách vodiča, neskôr už tvrdil, že mu ich poškodený odovzdal ešte kým obžalovaný sedel v aute

-    najskôr tvrdil, že s poškodeným sa stretol ešte v ten istý deň (večer), neskôr tvrdil, že sa stretli až o tri dni

-    najskôr tvrdil, že poškodenému až o tri dni po prevzatí peňazí oznámil, že tovar mu nedodá, neskôr už vravel, že poškodený mu volal ešte v ten istý deň a už vtedy mu obžalovaný povedal, že tovar nebude mať

-    tvrdil, že so svedkyňou K. v ten deň telefonoval až večer, pretože dovtedy mal vypnutý telefón, avšak zároveň tvrdil, že s treťou osobou si počas dňa opakovane dohadoval zmenu miesta odovzdania tovaru a tiež tvrdil, že na mobil mu telefonoval ešte počas dňa poškodený

-    najskôr tvrdil, že poškodenému dal do zálohy svoj telefón, neskôr už tvrdil, že to bol telefón svedkyne Z.

Obžalovaný v rámci svojej obhajoby o.i. namietal, že voči poškodenému nepoužil žiadny nôž. Tvrdil, že poškodený si túto skutočnosť voči nemu vymyslel, ako odplatu za nevrátenie peňazí.

V tejto súvislosti súd opätovne poukazuje na vyjadrenie poškodeného, ktorý ihneď, bezprostredne po čine, svedkyni K. spontánne a vystrašene hovoril o použití noža voči nemu zo strany obžalovaného. Nešlo teda o dodatočné, účelovo vymyslené krivé obvinenie zo strany poškodeného, ale o spontánne a od začiatku nemenné opisovanie útoku obžalovaného.

Taktiež nemožno prehliadať, že to bol práve obžalovaný, kto v minulosti neváhal inú osobu vydierať a vyhrážať sa jej tým, že voči nej podá nepravdivé trestné oznámenie (viď rozsudok OS Martin sp.zn.. 2T/109/2009). Okrem toho z výpovede svedkyne K. vyplýva, že obžalovaný aj tejto hrozil falošným udaním.

Treba tiež prisvedčiť tvrdeniu poškodeného, že práve a len nôž v rukách obžalovaného mu zabránil postupovať voči nemu inak. Možno dôvodne predpokladať, že poškodený by nenechal obžalovaného len tak ujsť zo svojho auta aj s jeho peniazmi bez toho, aby sa nepokúsil mu peniaze z ruky vytrhnúť alebo obžalovaného zadržať či aspoň krátko prenasledovať.

Ďalej obžalovaný namietal, že svedkyňa K. opisovala spôsob a druh jeho oblečenia rozdielne oproti poškodenému. Tu treba uviesť, že je nerozhodné, aké oblečenie mal v čase činu na sebe obžalovaný, keďže nôž mohol mať ukrytý aj vo vrecku krátkych nohavíc, pod tričkom, príp. v dlani.

Obžalovaný tiež namietal, že poškodený ho vydieral a vyhrážal sa mu falošným trestným oznámením, pričom tvrdil, že takúto komunikáciu s poškodeným má nahratú v svojom mobile. Tvrdil, že vyšetrovateľovi taký zvukový záznam prehrával.

Tu treba uviesť, že obžalovaný súdu nepredložil mobilný telefón, ani žiadny iný nosič so zvukovým záznamom podľa svojho tvrdenia. Vypočutý vyšetrovateľ rovnako nepotvrdil tvrdenia obžalovaného o poskytnutí zvukového záznamu. Súd pritom poukazuje aj na skutočnosť, že obžalovaný pri prvom výsluchu odmietol vypovedať a pri druhom už hovoril v minulom čase o tom, že telefón stratil. Nie je teda zrejmé, kedy by (čo i len teoreticky) mal vyšetrovateľovi takýto zvukový záznam v mobilnom telefóne poskytnúť.

Súd vyhodnotil výpovede svedkýň K. a Z. ako nehodnoverné.

Svedkyňa K. priznala, že v čase spáchania skutku bola blízkou priateľkou obžalovaného, pričom obžalovaný u nej aj spával, čo tento napokon aj priznal. Isteže, takýto blízky vzťah sám o sebe nie je dôvodom neakceptovania výpovede osoby účastnej na takom vzťahu, avšak súd prihliadal aj na skutočnosť, že táto svedkyňa až v konaní pred súdom začala tvrdiť nové subjektívne skutočnosti na ťarchu poškodeného. Išlo najmä o jej (ničím nepodložené) tvrdenia o údajnej rasovej neznášanlivosti poškodeného.

Rovnako nehodnoverne vyznieva aj výpoveď svedkyne Z., ktorá tiež potvrdila, že je dobrou priateľkou obžalovaného, a práve preto bola ochotná poskytnúť mu na bližšie neurčenú dobu vlastný mobilný telefón s vedomím, že tento bude poskytnutý ako záloh (ručenie) za dlh obžalovaného. Takáto nezištná pomoc je pochopiteľne možná len medzi veľmi blízkymi priateľmi. Pri hodnotení jej vierohodnosti súd prihliadal aj na skutočnosť, že obžalovaný výsluch takejto svedkyne navrhol až v konaní pred súdom. Nemožno tiež prehliadať, že svedkyňa vypovedala o takých skutočnostiach (telefonické vyhrážky poškodeného voči obžalovanému), o ktorých svedkyňa K. nevypovedala, hoci podľa vyjadrenia svedkyne Z. tiež mala byť svedkom takých skutočností. Odhliadnuc od toho treba uviesť, že telefonický kontakt na obžalovaného nemal ani poškodený, ani svedkyňa K., ktorá potvrdila slová poškodeného o tom, že obžalovaný vždy telefonoval z telefónnej búdky. Okrem toho sám obžalovaný tvrdil, že svoj mobil v tom období stratil. Je teda pochybné, či vôbec táto svedkyňa mohla počuť nejaké telefonické vyhrážky zo strany poškodeného voči obžalovanému.

V súvislosti so spáchaním žalovaného skutku nemožno nechať bez povšimnutia skutočnosť, že obžalovaný o ďalších 7 dní spáchal obdobný čin, kedy opäť tretiu osobu žiadal o dobrovoľné poskytnutie pôžičky, pričom pri poskytovaní peňazí v hotovosti dotknutej osobe vytrhol z ruky bankovky v hodnote 150,- € a z miesta činu ušiel (spis OS Martin sp.zn. 2T/107/2011).

Pri skúmaní právnej kvalifikácie žalovaného skutku prichádzalo na prvý pohľad do úvahy trestnoprávne posúdenie konania obžalovaného buď ako prečin „Krádež“ podľa § 212 ods. 2 písm. b) Tr. zák., alebo zločin „Vydieranie“ podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. alebo ako zločin „Lúpež“ podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák.

    Zásadný rozdiel medzi základnou skutkovou podstatou zločinu „Lúpež“ a skutkovou podstatou prečinu „Krádež“ podľa § 212 ods. 2 písm. b) Tr. zák. spočíva v okamžiku, kedy dôjde k zmocneniu sa (odcudzeniu) veci a kedy dôjde k použitiu násilia (hrozby násilím).

V prípade zločinu „Lúpež“ páchateľ použije násilie (hrozbu) skôr, prípadne súbežne s odcudzením veci. Oproti tomu skutková podstata prečinu „Krádež“ podľa § 212 ods. 2 písm. b) Tr. zák. je naplnená vtedy, ak páchateľ použije násilie (hrozbu) v snahe uchovať si už odcudzenú vec. V tomto prípade teda zmocnenie sa (odcudzenie) veci predchádza násiliu.

    Násilím sa rozumie použitie fyzickej sily na prekonanie alebo zamedzenie kladeného alebo očakávaného odporu. Násilie je prostriedkom nátlaku na vôľu poškodeného. Hrozbu bezprostredného násilia možno voči poškodenej osobe uskutočniť aj konkludentným konaním (Rt 1/1980).

V danom prípade použitie noža jeho nasmerovaním priamo na telo poškodeného malo jednoznačnú výpovednú funkciu a v takej situácii by každej dotknutej osobe bol zrejmý význam a účel takého konania zo strany obžalovaného. Tento teda použil hrozbu nožom v snahe vytvoriť prekážku v očakávanom odpore poškodeného, v snahe definitívne sa zmocniť odcudzovaných vecí, a tak dokonať krádež peňazí.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný svojim konaním naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu „Lúpež“ podľa § 188 ods. 2 písm. c) Tr. zák., v spojení § 138 písm. a) Tr. zák. a nie znaky skutkovej podstaty prečinu „Krádež“ podľa § 212 ods. 2 písm. b), c) Tr. zák. ako uvádzal prokurátor v ním podanej obžalobe. Obžalovaný totiž použil voči poškodenému hrozbu bezprostredného násilia skôr, než sa veci (peňazí) definitívne zmocnil.

Zmocnením veci sa rozumie situácia, kedy páchateľ získa možnosť voľne s vecou nakladať s vylúčením toho, kto ju mal doposiaľ vo svojej moci (Rt 1/1980). K odcudzeniu (zmocneniu sa) veci teda dochádza až v okamžiku, keď je vec plne odňatá z dispozície poškodeného. Odcudzením veci teda nie je každé premiestnenie veci na iné miesto, ak aj na tomto mieste môže poškodený (dotknutá osoba) s vecou aspoň z časti disponovať, príp. sa stále nachádza v jej dispozičnom dosahu (judikát NS ČR Rt 41/2005).

V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že peniaze, ktorých sa chcel obžalovaný zmocniť, sa nachádzali v aute poškodeného. Počas odcudzovania peňazí sa v bezprostrednej blízkosti peňazí a obžalovaného nachádzal po celý čas aj poškodený. Odhliadnuc od toho, že obžalovaný si peniaze z palubnej dosky vozidla bral za súbežne vyslovenej a nožom zdôraznenej hrozby násilia, treba uviesť, že aj po uchopení peňazí sa obžalovaný aj s peniazmi naďalej zdržiaval v tesnej blízkosti poškodeného a v jeho vozidle. Obžalovaný aj peniaze sa teda ešte stále nachádzali v dosahu poškodeného. Nebyť súbežne použitej hrozby bezprostredného násilia, mohol sa poškodený pokúsiť zmariť krádež peňazí (napr. ich vytrhnutím z ruky obžalovaného) alebo zabrániť odchodu obžalovaného (napr. zamknutím vozidla).

    V danom prípade teda možno jednoznačne konštatovať, že v čase použitia hrozby bezprostredného násilia zo strany obžalovaného ešte nebola vec (peniaze) ešte odcudzená. Obžalovaný sa peňazí poškodeného stále úplne nezmocnil. Naďalej sa (aj s peniazmi) nachádzal v aute poškodeného, v jeho bezprostrednej blízkosti (na dosah ruky). Veď práve na to, aby sa (aj s peniazmi) dostal mimo dispozičného dosahu poškodeného, použil voči nemu hrozbu násilia.

Súd zároveň skúmal, či konaním obžalovaného nebola naplnená skutková podstata zločinu „Vydieranie“, čomu by bez ďalšieho nasvedčoval samotný slovný prejav obžalovaného v čase krádeže peňazí. Obžalovaný totiž nútil poškodeného, aby zostal sedieť v aute. Súbežne s touto požiadavkou však obžalovaný voči poškodenému použil nôž takým spôsobom, ktorý by bol v danej situácii každou osobou jasne vnímaný ako bezprostredná hrozba násilím. Okrem toho je tiež potrebné prihliadať na to, že v tom čase sa obžalovaný ešte peňazí poškodeného plne nezmocnil. Toto jeho začaté konanie ešte nebolo dokonané. Preto takéto správanie sa treba posúdiť ako hrozbu násilím použitú súbežne s odcudzovaním veci, t.j. ako zločin „Lúpež“.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd dbal na riadne naplnenie účelu trestu (§ 34 ods. 1 Tr. zák.), pričom prihliadal na zákonom určené podmienky (§ 34 ods. 4 Tr. zák.).

V danom prípade obžalovaný spáchal žalovaný zločin skôr, než bol vo veci Okresného súdu Martin č. 2T/109/2009 vyhlásený odsudzujúci rozsudok voči obžalovanému, a preto prichádzalo do úvahy uloženie súhrnného trestu v zmysle zásad uvedených v § 42 Tr. zák. Okresný súd Dolný Kubín teda rozhodoval a ukladal trest obžalovanému nielen za teraz posudzovaný zločin, ale aj za ďalšie dva trestné činy, a to za zločin „Vydieranie“ (spis OS Martin sp.zn. 2T/109/2009) a za prečin „Krádež“ (spis OS Martin č sp.zn. 2T/107/2011), keďže v zmysle § 42 ods. 2 Tr. zák. Okresný súd Dolný Kubín preto zrušil výroky o trestoch uložených obžalovanému za tieto trestné činy spáchané vo viacčinnom súbehu s teraz stíhaným zločinom.

Súd v zmysle § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadal na pomer a mieru závažnosti prípadných poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Pri skúmaní ich existencie vychádzal zo zásady, že na takúto okolnosť možno prihliadať len vtedy, ak jej existenciu možno konštatovať pri všetkých zbiehajúcich trestných činoch.

Na strane obžalovaného súd nezistil existenciu žiadnej poľahčujúcej okolnosti.

Oproti tomu bolo preukázané, že obžalovaný spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zák.). Súd však na túto priťažujúcu okolnosť neprihliadal, keďže napokon bol obžalovanému ukladaný súhrnný trest za použitia tzv. asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Tr. zák.). V zmysle ustálenej judikatúry totiž nemožno na okolnosť, ktorá je dôvodom na zvýšenie trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. zároveň prihliadať aj ako na priťažujúcu okolnosť, pretože by tak došlo k dvojitému pričítaniu tej istej okolnosti, a následne k duplicitnému zvýšeniu trestnej sadzby (judikát KS Žilina č. Jtk 13/10; Rt 19/2011).

Súd neprihliadal ani na skutočnosť, že obžalovaný už bol za iný trestný čin odsúdený (§ 37 písm. m) Tr. zák.). Súd totiž vychádzal z úvahy, že túto priťažujúcu okolnosť možno páchateľovi zohľadniť len vtedy, ak existovala už v čase páchania trestného činu a zároveň ak v čase ukladania trestu (vyhlásenia rozsudku) takéto odsúdenie nie je zahladené. V danom prípade v čase páchania trestných činov, ktoré sú vo viacčinnom súbehu, existovali viaceré nezahladené odsúdenia, ktoré však v čase vyhlasovania tohto rozsudku sú už zahladené. Odsúdenie vo veci Okresného súdu Martin sp.zn. 1T/106/2010 síce ešte nie je zahladené, ale v čase páchania teraz posudzovanej trestnej činnosti takéto odsúdenie (ba ani ním postihnutá trestná činnosť) neexistovalo.

Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd neupravoval základnú sadzbu uvedenú v osobitnej časti podľa žiadneho z ustanovení § 38 Tr. zák.

V danom prípade však boli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. asperačnej zásady, keďže obžalovanému bol ukladaný súhrnný trest za tri úmyselné trestné činy spáchané tromi skutkami, pričom dva z nich sú zločinmi. Súd preto zvýšil hornú hranicu trestnej sadzby najprísnejšie trestného zločinu o jednu tretinu, a následne ukladal obžalovanému trest odňatia slobody nad polovicou takto upravenej trestnej sadzby.

Najprísnejšie trestným spomedzi zbiehajúcich trestných činov bol zločin „Lúpež“ podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. (7 – 12 rokov). Po zvýšení hornej hranice o jednu tretinu (16 rokov) teda prichádzalo do úvahy uloženie trestu v rozpätí 11 rokov 6 mesiacov 1 deň až 16 rokov. Súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody pri dolnej hranici takto upravenej trestnej sadzby. Vzhľadom na výmeru trestu a doterajší život obžalovaného podmienečné odloženie výkonu tohto trestu neprichádzalo do úvahy.

Napokon súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému škodu vo výške 150,- €, keďže nárok poškodeného bol v trestnom konaní riadne a včas uplatnený. Existencia a dôvodnosť takého nároku je pritom spoľahlivo preukázaná vykonaným dokazovaním. Obžalovaný teda spôsobil svojim konaním poškodenému škodu vo výške zodpovedajúcej výške ulúpených peňazí.

P o u č e n i e : Proti rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na Okresnom súde Dolný Kubín v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozsudku. Odvolanie má odkladný účinok.

Odvolanie môžu podať:

    - prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, a to v prospech alebo aj v neprospech obžalovaného. V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti jeho vôli.

    - obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, a to len vo svoj prospech

    - príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech

    - zákonný zástupca, opatrovník a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obžalovaný zbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v jeho prospech i proti jeho vôli

    - poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, a to v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu.

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku ho môžu napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

V Dolnom Kubíne, dňa 29.11.2011

                         JUDr. Rastislav Stieranka