Judikát Jtk 23/2010 - Listinné dôkazne prostriedky (§ 153 ods. 1 Tr. por., § 269 Tr. por.) a ich vykonávanie na hlavnom pojednávaní; Výpovedná hodnota zápisnice o obhliadke miesta činu NEPREČÍTANÉ 

rozsudok KS ZA sp.zn. 1To/73/2010

1To/73/2010-197

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Martina Bargela a JUDr. Adriany Gallovej, na verejnom zasadnutí konanom 19. augusta 2010 prejednal odvolanie podané obžalovaným M. L. proti rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. 3T/99/2009-148 z 30.3.2010 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por. a § 324 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Martin, č.k. 3T/99/2009-148 z 30.3.2010.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného M. L., nar. ....... v ..........., trvale bytom ........................................,

t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Sučany, a

obžalovaného ml. L. C., nar. ......... v .........., trvale bytom .................................,

t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Sučany,

u z n á v a     z a     v i n n ý c h ,     ž e :

dňa 1.9.2008 asi o 16.45 h. po predchádzajúcej vzájomnej dohode vo Vrútkach preskočili oplotenie ŽSR, Výskumného a vývojového ústavu, na objekte ktorého jeden z nich rozbil nájdenou tyčou sklenenú výplň na okne na dielni, následne vnikli otvorom dovnútra a povyťahovali minimálne 2 ks izolačných sklolaminátovo-teflónových tyčí s keramickými puzdrami a bronzovými koncovkami, čím ŽSR, Výskumnému a vývojovému ústavu vo Vrútkach spôsobili škodu najmenej v sume 497,91 Eur a poškodením zariadenia v sume 32,80 Eur,

obžalovaný M. L. sa uvedeného konania dopustil napriek tomu, že 23.11.2007 bol právoplatne odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Martin, sp.zn. 13T/21/2007 z 30.10.2007 pre prečin krádeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Tr. zák. a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, trest vykonal 2.3.2008,

t e d a

obžalovaný M. L.

spoločným konaním s inou osobou si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a taký čin spáchal vlámaním, po tom, čo bol za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatichštyroch mesiacoch odsúdený,

obžalovaný ml. L. C.

spoločným konaním s inou osobou si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a taký čin spáchal vlámaním,

č í m     s p á c h a l i :

obžalovaný M. L.

spolupáchateľstvom prečin krádeže podľa § 20 Tr. zák., § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák.,

obžalovaný ml. L. C.

spolupáchateľstvom prečin krádeže podľa § 20 Tr. zák., § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák.

Z a     t o     i c h     o d s u d z u j e :

Obžalovaného M. L. podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 37 písm. m), § 38 ods. 7 Tr. zák. a s použitím § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov a 4 (štyri) mesiace.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. z r u š u j e výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/90/2008 z 9.12.2008, právoplatný 9.12.2008, ktorým bol obžalovanému pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Obžalovanému ml. L. C. podľa § 44 Tr. zák. u p ú š ť a od uloženia súhrnného trestu podľa § 42 Tr. zák., nakoľko pokladá nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých, uložený mu skorším rozsudkom Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/1/2010 z 23.3.2010, právoplatným 23.3.2010, za dostatočný na ochranu spoločnosti a nápravu obžalovaného mladistvého.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. u k l a d á obom obžalovaným povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti ŽSR Bratislava, Výskumný a vývojový ústav železníc, sekcia energetiky a signalizácie, Železničná 10, Vrútky, IČO: 31 364 501, škodu vo výške 32,80 Eur (tridsaťdva eur, osemdesiat centov).

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodenú spoločnosť ŽSR Bratislava, Výskumný a vývojový ústav železníc, sekcia energetiky a signalizácie, Železničná 10, Vrútky, IČO: 31 364 501, so zvyškom nároku na náhradu škody o d k a z u j e na občianske súdne konanie.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Martin, č.k. 3T/99/2009-148 z 30.3.2010, bolo obžalovaný M. L. uznaný za vinného zo spáchania prečinu krádeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák. a obžalovaný ml. L. C. uznaný za vinného zo spáchania prečinu krádeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák. na skutkovom základe, že:

dňa 11.9.2008 asi o 16.45 h. po predchádzajúcej vzájomnej dohode vo Vrútkach preskočili oplotenie ŽSR, Výskumného a vývojového ústavu, na objekte ktorého obžalovaný ml. L. C. rozbil nájdenou tyčou sklenenú výplň na okne na dielni, následne vnikli otvorom dovnútra a povyťahovali 8 ks izolačných sklolaminátovo-teflónových tyčí s keramickými puzdrami a bronzovými koncovkami, čím ŽSR, Výskumnému a vývojovému ústavu vo Vrútkach spôsobili škodu najmenej v sume 1 991,64 Eur a poškodením zariadenia v sume 32,80 Eur,

obžalovaný M. L. sa uvedeného konania dopustil napriek tomu, že 23.11.2007 bol právoplatne odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Martin, sp.zn. 13T/21/2007 z 30.10.2007 pre prečin krádeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Tr. zák. a bol mu uložený trest odňatia slobody nepodmienečne vo výmere 7 mesiacov so zaradením pre výkon trestu do NVÚ s minimálnym stupňom stráženia, trest vykonal 2.3.2008.

Za tento prečin bol obžalovaný M. L. podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 37 písm. h), m), § 38 ods. 7 Tr. zák. a s použitím § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Tr. zák. odsúdený na súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 4 mesiace, na výkon ktorého ho okresný súd zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. okresný súd zrušil výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/90/2008 z 9.12.2008, právoplatný 9.12.2008, ktorým bol obžalovanému podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Obžalovanému ml. L. C. okresný súd podľa § 44 Tr. zák. upustil od uloženia súhrnného trestu podľa § 42 Tr. zák., nakoľko pokladal nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých, uložený obžalovanému skorším rozsudkom Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/1/2010 z 23.3.2010, právoplatný 23.3.2010, za dostatočný na ochranu spoločnosti a na nápravu obžalovaného mladistvého.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obom obžalovaným povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti ŽSR Bratislava, výskumný a vývojový ústav železníc, sekcia energetiky a signalizácie, škodu vo výške 32,80 Eur.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodenú spoločnosť ŽSR Bratislava, výskumný a vývojový ústav vo Vrútkach so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Proti rozsudku okresného súdu, čo do výroku o vine a výroku o treste, podal riadne a včas sám i prostredníctvom obhajcu odvolanie obžalovaný M. L.. V písomnom odôvodnení odvolania podanom prostredníctvom obhajcu uviedol, že na svojej obhajobe z prípravného konania ako i pred súdom jednoznačne trvá. Nedopustil sa sám ani s L. C. žiadnej krádeže. Jeho obhajobu pred súdom potvrdil L. C., svedok J. L.. Tento svedok v prípravnom konaní vypovedal, že bol opitý a v tom čase videl, že tam bolo hodne Rómov, nevidel nikoho preskakovať plot. Videl tam i svedkov T. H., R. H., nevidel tam L. C.. Svedkyňa L. L., ktorej výpovede boli prečítané, uviedla, že nevidela krádež tyčí a pri konfrontácií si však už nepamätala. Z prečítanej svedeckej výpovede R. H. vyplýva, že pri kine I. Máj vo Vrútkách boli prítomní M. L., L. C., povedal im a ukázal jednu miestnosť, kde by mal byť šrot, oni preskočili plot a on dával pozor. Čo však títo dvaja robili, nevidel, len popod bráničku dávali tyče v nejakom obale. Tieto spoločne rozbili a vo vreciach odniesli na ul. Kafendovú vo Vrútkach. On s nimi nešiel do Zberných surovín. Svedok sa nezmieňuje o svedkovi J. L. a T. H.. Vypočutý svedok T. H. pred súdom popisuje priebeh udalosti odlišne. Stretli sa štyria. O ničom sa nedohodovali, vie o tyči, že preskočili plot, vie že rozbili okno, ale to nevidel, vie že vybrali 2-3 kusy tyčí a odišli preč. Ale tiež tie tyče zobrali všetci a išli s tým na ulicu Kafendovú. Vie, že potom tie tyče niekde dali a šli domov. Obhajoba poukazuje, že výpoveď tohto svedka a svedka J. L. v prípravnom konaní z veľkej časti je skutok slovne popísaný a identický, čo vzbudzuje veľkú pochybnosť o vierohodnosti takto vykonaného dôkazu. Tvrdí, že svedok si to všetko vymyslel a označil ich, že vykonali krádež tyčí. Rozpory vo výpovediach svedkov neboli odstránené. Nebolo jednoznačne a bez pochybností preukázané, že skutok spáchal. Vykonané dôkazy nepreukazujú jeho vinu jednoznačne. Keby skutok spáchal, bol by sa k veci inak staval. Bol by si vedomý, že by sa na neho vzťahovala asperačná zásada a nebol by sám proti sebe. Podľa jeho názoru okresný súd vykonal dôkazy v jeho neprospech, keď ho uznali za vinného, že sa spoločným konaním dopustil prečinu krádeže. Navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na prejednanie a rozhodnutie v zmysle § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Obžalovaný v ním podanom písomnom odôvodnení odvolania uviedol, že napadnutým rozsudkom bol uznaný vinným z krádeže, ktorú nespáchal a neprávom bol obvinený, aj odsúdený. Trest, ktorý mu bol napadnutým rozsudkom uložený, už vonkoncom neprijíma.

Krajský súd na podklade odvolania podaného obžalovaným M. L. preskúmal v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku v celom rozsahu, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že na základe odvolania je potrebné napadnutý rozsudok pre chyby uvedené v ustanovení § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por. zrušiť.

K meritu veci – k výroku o vine:

Podľa § 278 ods. 2 Tr. por. ak nejde o prípad podania obžaloby po konaní o návrhu na dohodu o vine a treste podľa § 232 ods. 4 alebo 5, súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebrané na hlavnom pojednávaní, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané.

V tomto ustanovení sú premietnuté zásady bezprostrednosti a ústnosti. Z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že podkladom na rozhodnutie súdu môžu byť iba také dôkazy, ktoré boli vykonané v súlade s Trestným poriadkom. Nezákonné dôkazy nemôžu byť podkladom pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie súdu.

V prejednávanom prípade boli pre okresný súd podkladom pre vydanie odsudzujúceho rozsudku výpovede svedkov:

- J. L., ktorý na hlavnom pojednávaní konanom 17.12.2009 v podstate uviedol, že k predmetnému skutku nevie nič uviesť, nepamätá si na to, ani ako vypovedal 8.9.2008, z ktorého dôvodu okresný súd podľa § 264 ods. 1 Tr. por. na návrh prokurátora prečítal zápisnicu o výpovedi tohto svedka z prípravného konania z 8.9.2008,

- T. H., ktorý na hlavnom pojednávaní konanom 17.12.2009 uviedol: „Ja si na túto udalosť nepamätám. Tu prítomných obžalovaných poznám. Keď som bol na slobode s tu prítomnými obžalovanými som sa kamarátil. Je pravdou, že sme sa stretli v parku pri výskumnom ústave, bol som tam ja, obaja obžalovaní, J. L. a R. H.. My sme sa o ničom nedohadovali. O tej tyči viem, že obžalovaní preskočili plot, rozbili okno, vybrali asi 2-3 kusy tyčí a odišli preč. Boli tam obidvaja obžalovaní. Tie tyče sme zobrali a išli sme s tým na Kafendovú. Potom tie tyče niekde dali a obaja obžalovaní išli domov.“,

- L. L., ktorej zápisnica o výsluchu z prípravného konania z 8.10.2008 bola na hlavnom pojednávaní konanom 30.3.2010 podľa § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. prečítaná, z dôvodu, že jej pobyt je neznámy a nepodarilo sa ju na hlavné pojednávanie predviesť ani predvolať,

- R. H., ktorého zápisnica o výsluchu z prípravného konania z 11.5.2009 bola na hlavnom pojednávaní konanom 30.3.2010 podľa § 263 ods. 3 písm. a) Tr. por. prečítaná, z dôvodu, že jeho pobyt je neznámy a nepodarilo sa ho na hlavné pojednávanie predviesť ani predvolať.

K týmto vyššie označeným dôkazom krajský súd poznamenáva, že okrem výpovede svedka T. H. z hlavného pojednávania konaného 17.12.2009 a výpovede svedka R. H. z 11.5.2009 nemožno ostatné z vyššie uvedených výpovedí považovať za procesne spôsobilý a použiteľný dôkaz, a to z nasledovných dôvodov.

V zmysle § 263 ods. 3 písm. a) veta pred bodkočiarkou Tr. por., zápisnica o výpovedi svedka, ktorý sa stal pre pobyt na neznámom mieste nedosiahnuteľným, sa prečíta na návrh prokurátora vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku.

Podľa § 264 ods. 1 Tr. por., ak sa svedok odchýli v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede, môže mu byť zápisnica o jeho skoršej výpovedi predložená na vysvetlenie rozporov v jeho výpovediach tak, aby súd mohol posúdiť hodnovernosť a pravdivosť jeho tvrdení pri výsluchu na hlavnom pojednávaní.

Podľa § 264 ods. 2 Tr. por., predloženie skoršej výpovede podľa odseku 1 spočíva v prečítaní tých častí zápisnice o skoršom výsluchu, ku ktorým sa má vyslúchaný vyjadriť a vysvetliť rozpory medzi svojimi výpoveďami.

Aby teda výsluch svedka z prípravného konania mohol v ďalšom slúžiť ako právne relevantný dôkazný prostriedok, musí byť vykonaný zákonným spôsobom.

Výsluch svedka je v zmysle § 263 ods. 1 Tr. por. vykonaný zákonným spôsobom – t.j. spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku vtedy, ak bol svedok vyslúchnutý:

- po vznesení obvinenia (§ 206 Tr. por.),
- po poučení o práve odoprieť výpoveď aj podľa § 130 Tr. por. a
- svedok po poučení výslovne vyhlásil, že právo odoprieť výpoveď nevyužíva a
- obvinený bol riadne upovedomený o čase a mieste vykonania tohto výsluchu a ak má obhajcu, jeho obhajca (§ 213 Tr. por.).

Z uvedeného vyplýva, že zápisnica o výpovedi svedka z prípravného konania môže byť v konaní pred súdom prečítaná (§ 263, § 264, § 261 ods. 4 v spojení s § 258 ods. 4 Tr. por.) len vtedy, ak bol tento výsluch vykonaný v prípravnom konaní kontradiktórne, t.j. ak výsluch svedka bol uskutočnený za prítomnosti obvineného alebo jeho obhajcu alebo ak im prítomnosť pri tomto úkone bola reálne umožnená.

Obvinený, resp. jeho obhajca musí mať vždy reálnu možnosť realizovať svoje právo na obhajobu a je len na ňom, či ho využije. Tu si treba uvedomiť, že obvinený môže realizovať svoje právo na obhajobu – vyjadrené jeho účasťou na výsluchu svedka a možnosťou klásť mu otázky až potom, ako bol riadne upovedomený o čase a mieste vykonania výsluchu konkrétneho svedka.

V predmetnej veci boli orgánmi činnými v trestnom konaní vykonané výsluchy svedkov J. L., L. L. i R. H. bez toho, aby boli obvinení M. L. a ml. L. C. riadne upovedomení o vykonaní týchto výsluchov a aby im bola poskytnutá reálna možnosť sa týchto výsluchov zúčastniť, t.j. bez poučenia podľa § 213 Tr. por. a bez akejkoľvek možnosti uplatniť svoje právo vyplývajúce im zo zákona. Z obsahu vyšetrovacieho spisu je zistiteľné, že príslušný vo veci činný vyšetrovateľ si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 213 Tr. por., nakoľko obvinených M. L. a ml. L. C. tak pri prvom výsluchu, ako ani v ďalšom priebehu prípravného konania, vôbec nepoučil o ich práve zúčastniť sa výsluchov svedkov a o vykonaní týchto úkonov ich, ani ich obhajcov riadne neupovedomil (judikát trestnoprávneho kolégia krajského súdu Jtk 7/09). Vykonanie výsluchov svedkov bez toho, aby bola obvinenému poskytnutá reálna možnosť sa obhajovať, považuje krajský súd za podstatnú chybu konania, v dôsledku porušenia práva obvineného na obhajobu (čl. 6 ods. 1, 3 písm. b/, c/, d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 9 a § 213 ods. 1, 2, 3 Tr. por.). Uvedené konštatovanie platí bezvýhradne vo vzťahu k výsluchom svedka J. L. z 8.9.2008 a svedkyne L. L. z 8.10.2008. Pokiaľ ide o výsluch svedka R. H. z 11.5.2009 tento bol (i napriek absencii dokladu preukazujúceho upovedomenie o tomto vyšetrovacom úkone adresovanom obvineným, resp. ich obhajcom) vykonaný v prítomnosti obhajcov obžalovaných - JUDr. E. Č. (obhajkyňa obžalovaného M. L.) a JUDr. M. H. (obhajca obžalovaného ml. L. C.), t.j. kontradiktórne, čím právo obžalovaných na obhajobu realizované bolo.

Krajský súd uzatvára, že výsluchy svedkov J. L. a L. L. z prípravného konania nemožno považovať za dôkazy získané zákonným spôsobom, ani v súlade so zásadou kontradiktórnosti, a preto krajský súd pokladá tieto dôkazy za nulitné. Okresný súd na hlavnom pojednávaní prečítal zápisnice o výpovedi svedkyne L. L. z 8.10.2008 v rozpore s ustanovením § 263 ods. 3 písm. a), veta pred bodkočiarkou Tr. por., pričom k tomuto dôkaznému prostriedku pri svojom rozhodovaní vôbec nemal prihliadnuť (nemohol zápisnicu o jej výpovedi prečítať, pretože nebola získaná v súlade so zákonom). Rovnako tak okresný súd nemohol podľa § 264 ods. 1 Tr. por. odstraňovať rozpory vo výpovediach svedka J. L., keďže ani jeho výpoveď z prípravného konania nebola získaná v súlade so zákonom.

Na základe ostatných v tomto konaní zákonným spôsobom produkovaných a vykonaných dôkazov aj krajský súd dospel v otázke viny v podstate k rovnakému záveru ako okresný súd – teda že obžalovaný M. L. spáchal v spolupáchateľstve s obžalovaným ml. L. C. prečin krádeže podľa § 20 Tr. zák., § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák., a to i napriek tomu, že skutkový stav, ktorý odvolací súd k tomuto záveru viedol, nie je úplne identický so skutkovým stavom ustáleným okresným súdom v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Nemožnosť prihliadnuť na vyššie spomínané nezákonné dôkazy viedla k modifikácii dôkaznej situácie, čo malo vplyv na skutkové zistenia ohľadne počtu odcudzených izolačných sklolaminátovo-teflónových tyčí s keramickými puzdrami a bronzovými koncovkami a jednoznačnej konkretizácie obžalovaného, ktorý nájdenou tyčou rozbil sklenenú výplň na okne dielne. Zákonom získané a procesne spôsobilé dôkazy totiž neboli spôsobilé preukázať, že obžalovaní mali z Výskumného a vývojového ústavu vo Vrútkach odcudziť 8 ks izolačných sklolaminátovo-teflónových tyčí s keramickými puzdrami a bronzovými koncovkami, ako ani to, že okno spomínanej dielne mal rozbiť práve obžalovaný ml. L. C.. Vzhľadom na uvedené, keďže k presnému počtu odcudzených tyčí bol v tomto konaní produkovaný len jediný priamy zákonný dôkaz, a to svedecká výpoveď T. H., ktorý na hlavnom pojednávaní konanom 17.12.2009 obžalovaných usvedčoval len z krádeže „dvoch – troch“ kusov tyčí, odvolací súd upravil skutkovú vetu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Táto úprava v počte odcudzených vecí viedla tiež k úprave minimálnej výšky škody, ktorú obžalovaní svojim konaním Výskumnému a vývojovému ústavu vo Vrútkach spôsobili, čo však vzhľadom na spôsob spáchania prečinu - vlámanie, nemalo na právnu kvalifikáciu súdeného skutku žiaden vplyv. Rovnako tak, keďže výsledky vykonaného dokazovania, ku ktorým bolo možné prihliadať, viedli len k záveru, že sklenenú výplň okna dielne rozbil jeden z obžalovaných, odvolací súd upravil skutkovú aj v tomto smere.

Odvolací súd tiež sám napravil skutkovú zistenie obsiahnuté v skutkovej vete napadnutého rozsudku, ohľadne dňa, kedy bol súdený skutok spáchaný. Z obsahu spisového materiálu, i zo skutkovej vety samotnej obžaloby vyplýva, že k spáchaniu skutku došlo 1.9.2008, a nie 11.9.2008, ako sa to nesprávne uvádza v skutkovej vete napadnutého rozsudku, a to tak vyhláseného, ako i písomne vyhotoveného.

Obžalovaní sú zo spáchania prečinu krádeže, ktorého sa dopustili na takom skutkovom základe, ako je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku, usvedčovaní okrem vyššie citovanej výpovede svedka – T. H. zo 17.12.2009, aj tým, čo tento svedok uviedol pri konfrontáciách s obžalovanými vykonanými 11.5.2009, tiež výpoveďou svedka R. H. urobenej pri konfrontáciách s obžalovanými vykonanými 11.5.2009. Uvedené dôkazy považuje odvolací súd za dostatočné na uznanie obžalovaných za vinných zo spáchania predmetného prečinu. V podpornom vzťahu s tvrdením týchto svedkov o tom, že mosadz z odcudzených tyčí mala byť nasledujúci deň odovzdaná L. L., ktorá ju mala predať v zberni surovín, je i výpis zo zberných surovín (č.l. 46 spisu), z ktorého vyplýva, že L. L. 2.9.2008, t.j. deň nasledujúci po dni, kedy bol skutok spáchaný, skutočne Zberným surovinám Martin predala za 210, 80 Sk 3,10 kg mosadze.

K ostatným v konaní vykonaným dôkazom, ktoré okresný súd hodnotil vo vzťahu k obidvom obžalovaným ako usvedčujúce, a to výpoveď splnomocnenca poškodenej spoločnosti a zápisnicu o ohliadke miesta činu s fotodokumentáciou, krajský súd poznamenáva nasledovné.

Výpoveď splnomocnenca poškodeného JUDr. P. K., nie je priamym dôkazom, ale je len dôkazom z druhej ruky, nakoľko splnomocnenec reprodukuje len to, o čom mal byť upovedomený povereným príslušníkom Železničnej polície, ktorý v tomto konaní vypočutý nebol. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého „zápisnica o ohliadke miesta činu s fotodokumentáciou jednoznačne preukazuje, že sa obžalovaní vlámali do dielne ŽSR, Výskumného a vývojového ústavu vo Vrútkach, a to rozbitím okna“. Výpovedná hodnota zápisnica o obhliadke miesta činu, ktorá je dokumentáciou zaistených stôp, sa vzťahuje len na predmet obhliadky, ktorým bol v danom prípade miesto činu. Z jej výsledkov možno vyvodiť len závery s týmto predmetom súvisiace ako napr. spôsob spáchania činu, jeho následok (rozsah spôsobenej škody a pod.). V žiadnom prípade však obhliadka miesta činu sama osebe bez ďalšieho stotožnenia zaistených stôp s konkrétnou osobou (napr. prostredníctvom daktyloskopickej, trasologickej, DNA analýzy) neumožňuje vysloviť záver, že určitý čin spáchala konkrétna osoba. V danom prípade bolo zápisnicou o obhliadke miesta činu nepochybne preukázané, že došlo k vlámaniu do vyššie označeného objektu ŽSR, nie však to, že osobou – osobami, ktoré sa do tohto objektu mali vlámať, boli práve obžalovaní.

Keďže dôvod, na základe ktorého odvolací súd na podklade odvolania podaného obžalovaným M. L. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje, je na prospech aj spoluobžalovanému ml. L. C., ktorý odvolanie nepodal, odvolací aplikujúc zásadu „beneficium cohaesionis“ zakotvenú v ustanovení § 324 Tr. por. podľa tohto ustanovenia napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a v otázke viny i trestu obidvoch obžalovaných rozhodol sám týmto rozsudkom. Konanie obžalovaného ml. L. C. krajský súd z rovnakých dôvodov ako v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol okresný súd (t.j. vzhľadom na vznik fikcie neodsúdenia v trestnej veci vedenej na tamojšom okresnom súde pod sp. zn. 13T/28/07) na rozdiel od obžaloby posúdil len ako prečin krádeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák., a nie ako prečin krádeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Tr. zák.

Krajský súd dáva do pozornosti okresného súdu, že zákonnej požiadavke, aby súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol dôkazy, o ktoré oprel svoje skutkové zistenia (§ 168 ods. 1 veta prvá Tr. por.), nezodpovedá len demonštratívne odkázanie na niektoré z týchto dôkazov, ako to v druhom odseku na 6. strane písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku urobil okresný súd, keď konštatoval, že na hlavnom pojednávaní prečítal listiny pripojené do súdneho spisu „predovšetkým...“.

V odôvodnení treba uviesť, ktorá časť skutku, ktorá okolnosť významná pre rozhodnutie, je konkrétnym vykonaným dôkazom preukázaná, čo je z vykonaného dôkazu relevantné pre skutkové zistenia a následne aj pre právne závery o kvalifikácii skutku.

Čo sa týka vykonávania listinných dôkazov, zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom 30.3.2010 vyplýva, že okresný súd na tomto hlavnom pojednávaní prečítal takmer celý vyšetrovací spis. Takýto procesný postup nepovažuje odvolací súd za nutný a účelný, a to z nasledovných dôvodov:

Predmetom dokazovania v trestnom konaní sú všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci samej, t.j. všetky skutočnosti dôležité z hľadiska trestného práva hmotného. Predovšetkým treba teda dokazovať, či skutok bol spáchaný, či má znaky trestného činu, kto ho spáchal a prečo. Predmetom dokazovania sú aj všetky skutočnosti, z ktorých možno zistiť, za akých okolností a z akých príčin, ako bol trestný čin spáchaný, následky jeho spáchania, všetky okolnosti charakterizujúce osobu páchateľa, formu zavinenia. Okruh otázok, s ktorými sa musí súd vysporiadať pri porade a hlasovaní o rozsudku, je demonštratívne uvedený v ustanovení § 169 Tr. por. Čo sa týka okolností dôležitých z hľadiska trestného práva procesného, z týchto sú v konaní pred súdom predmetom dokazovania najmä tie, ktorými sa preveruje vierohodnosť a zákonnosť vykonávaných dôkazov.

Súd prvého stupňa by mal zvážiť, ktoré listiny nachádzajúce sa v spisovom materiáli treba na hlavnom pojednávaní prečítať, pričom by mal dôsledne rozlišovať:

- či sa jedná o listinný dôkaz, ktorého vykonanie je dôležité z hľadiska náležitého zistenia skutkového stavu, t.j. dôkaz dôležitý pre vydanie zákonného a spravodlivého rozhodnutia, alebo
- len o listinu dokumentujúcu procesný postup príslušného orgánu činného v trestnom konaní, resp. listinu deklarujúcu realizovanie určitého procesného úkonu, či dodržanie procesného postupu.

Podľa § 153 ods. 1 Tr. por. sú listinnými dôkazmi listiny, ktoré svojim obsahom dokazujú alebo vyvracajú skutočnosť vzťahujúcu sa na objasňovaný skutok, na obvineného alebo iné osoby, ktoré majú k veci vzťah.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažuje za potrebné na hlavnom pojednávaní v záverečnej fáze dokazovania postupom podľa § 269 Tr. por. čítať rozhodnutia príslušných orgánov činných v trestnom konaní vyhotovené v počiatočnej fáze prípravného konania ako uznesenie o začatí trestného stíhania, uznesenie o vznesení obvinenia, uznesenie o ustanovení obhajcu a pod., rovnako tak nie je potrebné čítať opravné prostriedky – sťažnosti, proti týmto rozhodnutiam podané a rozhodnutia o nich, ako ani rôzne splnomocnenia – poverenia na zastupovanie, záznamy o preštudovaní vyšetrovacieho spisu, návrh na podanie obžaloby. Vyššie uvedené listiny – rozhodnutia príslušných orgánov činných trestnom konaní týkajúce sa predmetného trestného stíhania, splnomocnenia, poverenia, či záznamy o preštudovaní vyšetrovacieho spisu a pod. sú dôležité len z hľadiska preverenia zákonnosti prípravného konania, z hľadiska riešenia otázky (ne)viny obžalovaného na hlavnom pojednávaní však nemajú význam. Pokiaľ totiž trestné stíhanie dospelo v dôsledku podania obžaloby až do štádia konania pred súdom, je súd povinný preveriť zákonnosť prípravného konania už v prvotnom štádiu súdneho konania pri prvom „prezretí“ obžaloby (§ 238 Tr. por.), kedy zároveň zvolí ďalší postup buď podľa § 241 Tr. por. (preskúmanie obžaloby) alebo podľa § 243 Tr. por. (predbežné prejednanie obžaloby), účelom ktorého je hodnotiť priebeh a výsledky prípravného konania z hľadiska dôvodnosti postavenia obvineného pred súd, posúdenie čoho je nevyhnutne späté so zisťovaním, či prípravné konanie bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim Trestnému poriadku, teda či príslušné orgány činné v trestnom konaní postupovali v súlade so zákonom. Ak konajúci súd pri postupe podľa § 241 Tr. por. alebo § 243 Tr. por. nezistí taký nedostatok, ktorý by bol prekážkou pre záver o dôvodnosti obžaloby, nariadi hlavné pojednávanie, na ktorom je povinný rozhodnúť o základnej otázke trestného konania – o vine alebo nevine obžalovaného. Preto, pokiaľ v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní, nevzniknú žiadne pochybnosti o správnosti a zákonnosti procesného postupu príslušného orgánu činného v trestnom konaní, či legálnosti vedenia trestného stíhania – t.j. pochybnosti o zákonnosti prípravného konania, ktoré podaniu obžaloby predchádzalo (k čomu by vzhľadom na predchádzajúci postup podľa § 241 alebo § 243 Tr. por. v tomto štádiu trestného konania už nemalo dôjsť), odvolací súd nepovažuje za potrebné a účelné čítať vyššie uvedené listiny, ktoré len dodržanie zákonom predpísaného postupu dokumentujú, resp. deklarujú.

V súvislosti s použiteľnosťou jednotlivých okresným súdom vykonaných dôkazov krajský súd pripomína, že trestné oznámenie, ktoré bolo súdom prvého stupňa na hlavnom pojednávaní prečítané, nemožno v konaní pred súdom použiť ako usvedčujúci dôkaz.

Trestné oznámenie je spravidla dostatočným podkladom na začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia, slúžiace aj prokurátorovi na to, aby mal relevantné informácie na preskúmanie zákonnosti a dôvodnosti vzneseného obvinenia. V ďalšom však trestné oznámenie nemôže slúžiť ako dôkazný prostriedok (ani ako listinný dôkaz) na preukazovanie viny páchateľa (viď judikát trestnoprávneho kolégia krajského súdu Jtk 8/09).

K výroku o treste:

Odvolací súd po preskúmaní výroku o treste uloženého obžalovanému M. L. dospel k záveru, že súhrnný trest tak, ako bol obžalovanému uložený rozsudkom súdu prvého stupňa, nie je v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa pochybil, nielen v tom, že obžalovanému M. L. v rozpore so zákonom uložil súhrnný trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby, čím porušil zákon v prospech tohto obžalovaného, ale i v tom, že pri aplikácii asperačnej zásady, hodnotil okolnosť, že obžalovaný spáchal viac trestných činov zároveň ako priťažujúcu v zmysle § 37 písm. h) Tr. zák.

Súd prvého stupňa, využijúc možnosť zakotvenú v ustanovení § 38 ods. 7 Tr. zák., s čím sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, uložil obžalovanému súhrnný trest odňatia slobody podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. za použitia asperačnej zásady zakotvenej v § 41 ods. 2 Tr. zák. tak, že pri výpočte – úprave jeho výmery v intenciách § 41 ods. 2 Tr. zák. (zvýšení hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu najprísnejšie trestného o 1/3) zrejme postupoval podľa § 38 ods. 8 vety za bodkočiarkou Tr. zák., teda pri výpočte hornej hranice trestnej sadzby zvýšenej o 1/3 vychádzal z rozdielu medzi hornou hranicou trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona a dolnou hranicou trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona, v dôsledku čoho dospel k zvýšenej trestnej sadzbe v rozpätí 6 rokov 4 mesiace až 9 rokov 8 mesiacov. Na základe uvedeného potom obžalovanému uložil trest odňatia slobody na samotnej dolnej hranici takto stanovenej trestnej sadzby vo výmere 6 rokov 4 mesiace. Vyššie načrtnutý postup pri výpočte výmery trestu odňatia slobody za použitia asperačnej zásady a zároveň § 38 ods. 8 Tr. zák. považuje odvolací súd za nesprávny.

Pri ukladaní trestu odňatia slobody podľa asperačnej (zostrujúcej) zásady (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) sa postupuje tak, že horná hranica trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona sa zvyšuje o 1/3 bez ohľadu na dolnú hranicu trestnej sadzby uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Polovica upravenej trestnej sadzby sa vypočíta sčítaním zvýšenej hornej a pôvodnej dolnej trestnej sadzby a súčet sa vydelí dvoma. Trest sa potom uloží páchateľovi nad jednu polovicu takto (nie inak – nie podľa § 38 ods. 8 Tr. zák.) určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Takýmto postupom dospel odvolací súd v danom prípade k trestnej sadzbe 6 rokov 10 mesiacov až 10 rokov a 8 mesiacov, v rozpätí ktorej sa mal pri určovaní výmery trestu pohybovať i súd prvého stupňa.

I keď použitie vyššie uvedeného pravidla pri úprave trestnej sadzby v zmysle asperačnej zásady vyznieva pre páchateľa nepriaznivejšie, ako by tomu bolo v prípade uplatnenia pravidla upraveného v ustanovení § 38 ods. 8 Tr. zák., ktoré aplikoval i okresný súd, treba si uvedomiť, že postup zvyšovania alebo znižovania trestnej sadzby podľa zásady zakotvenej v § 38 ods. 8 Tr. zák. platí a je aplikovateľný len pri zvyšovaní alebo znižovaní trestnej sadzby podľa § 38 Tr. zák., t.j. len v prípade konštatovania prevažujúceho pomeru poľahčujúcich alebo priťažujúcich okolností. Ustanovenie § 38 ods. 8 Tr. zák. je úzko špeciálnym ustanovením a nemožno ho (ani analogicky) použiť pri postupe podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. Analógiu vylučuje slovo „takto“ – použité vo vete za bodkočiarkou v § 41 ods. 2 Tr. zák. (judikát trestnoprávneho kolégia krajského súdu Jtk 13/10 – I.)

Vo vzťahu k vytýkanému porušeniu zákona v prospech obžalovaného krajský súd podotýka, že odvolanie proti rozsudku bolo podané len v prospech obžalovaného (obžalovaným), a preto odvolací súd nemohol uvedené pochybenie prvostupňového súdu spočívajúce v nesprávnom určení výmery súhrnného trestu pri rešpektovaní zásady zákazu „reformatio in peius“ napraviť.

V súvislosti so zisťovaním poľahčujúcich a priťažujúcich okolností krajský súd podotýka, že za danej situácie okresný súd nepostupoval správne, keď považoval za priťažujúcu okolnosť to, že obžalovaný spáchal viac trestných činov (vo viacčinnom súbehu), ktorá okolnosť je inak považovaná za priťažujúcu podľa § 37 písm. h) Tr. zák.

Na okolnosť, ktorá je dôvodom na zvýšenie trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. – spáchanie dvoch alebo viacerých úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, nemožno zároveň prihliadať ako na priťažujúcu v zmysle § 37 písm. h) Tr. zák. – spáchanie viacerých trestných činov.

Ak je obžalovanému ukladaný trest odňatia slobody v zmysle § 41 ods. 2 Tr. zák., t.j. v prípade aplikácie asperačnej zásady, nemožno okolnosť, že obžalovaný spáchal viac trestných činov, hodnotiť zároveň ako priťažujúcu v zmysle § 37 písm. h) Tr. zák., pretože by tak došlo k dvojitému pričítaniu tej istej okolnosti a duplicitnému zvýšeniu trestnej sadzby trestu odňatia slobody, čo považuje krajský súd za neprípustné. (judikát trestnoprávneho kolégia krajského súdu Jtk 13/10 – III.)

Odhliadnuc od týchto vytýkaných nedostatkov, však okresný súd dospel k správnemu záveru o nevyhnutnosti uložiť obžalovanému súhrnný trest za použitia asperačnej zásady, a to vzhľadom na spáchanie súdeného skutku vo viacčinnom súbehu so zločinom lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., za ktorý bol obžalovaný M. L. odsúdený rozsudkom Okresného súdu Martin, sp.zn. 2T/90/2008 z 9.12.2008, na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, ktorý v súčasnosti vykonáva.

Z odpisu registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný M. L. bol doposiaľ 7-krát súdne postihnutý, a to vo všetkých prípadoch aj za majetkovú trestnú činnosť, čo svedčí o špeciálnej recidíve tohto obžalovaného vo vzťahu k trestným činom proti majetku. Uvedenú skutočnosť považuje odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa za priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák. Takto ustálený prevažujúci pomer priťažujúcich okolností však ani odvolací súd za použitia ustanovenia § 38 ods. 7 Tr. zák. pri určovaní výmery trestu v neprospech obžalovaného M. L. nezohľadnil.

Na výkon uloženého súhrnného trestu odvolací súd obžalovaného M. L. v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Pokiaľ ide o rozhodnutie o treste obžalovanému ml. L. C., odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím okresného súdu podľa § 44 Tr. zák. Preto v tomto smere v celom rozsahu odkazuje na to, čo v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol už okresný súd.

K výroku o náhrade škode:

Čo sa týka rozhodnutia o náhrade škody podľa § 287 ods. 1 Tr. por., súd prvého stupňa postupoval správne, keď obidvom obžalovaným uložil povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti škodu vo výške 32,80 Eur, spôsobenú rozbitím sklenenej výplne okna na dielni, ktorej hodnota bola v takejto výške ustálená odborným vyjadrením UNIGLASS so sídlom v Martine (č.l. 42 spisu). Pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody odvolací súd aplikoval ustanovenia § 420 ods. 1 a § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Keďže poškodená spoločnosť si uplatňovala nárok na náhradu škody vo vyššej výške, než jej bolo možné v adhéznom konaní priznať, krajský súd, stotožniac sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa, podľa § 288 ods. 2 Tr. por. odkázal poškodenú spoločnosť so zvyškom jej nároku na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Na základe týchto skutočností a z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Žiline, dňa 19. augusta 2010