Judikát Jtk 20/2010 - Poľahčujúca okolnosť (§ 36 písm. l/ Tr. zák.) - priznanie sa obvineného k spáchaniu trestného činu a úprimna ľútosť NEPREČÍTANÉ 

uznesenie KS ZA sp.zn. 1To/58/2010

1To/58/2010-41

U Z N E S E N I E

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudkýň JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Dany Wänkeovej, na neverejnom zasadnutí konanom 15. júna 2010 prejednal sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Dolný Kubín podanú proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 9T/16/2010-33 zo 14.4.2010 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. z r u š u j e uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 9T/16/2010-33 zo 14.4.2010 a u k l a d á okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dolný Kubín uznesením, č.k. 9T/16/2010-33 zo 14.4.2010, podľa § 331 ods. 1 písm. b) Tr. por. odmietol návrh dohody o vine a treste uzavretej 1.3.2010 medzi obvineným M. Š. a prokurátorom Okresnej prokuratúry Dolný Kubín.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil v podstate tým, že dohodnutý navrhovaný úhrnný podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace v kombinácii s trestom zákazu činnosti na dolnej hranici zákonom určenej trestnej sadzby považuje za zrejme neprimeraný (v prospech obvineného), naviac uložený v rozpore s platnými právnymi predpismi. Poukázal na to, že u obvineného nejde o ojedinelé porušenie dopravných predpisov, ale o opakované nezodpovedné pristupovanie k plneniu si povinností vodiča (vo februári 2007 obvinený jazdil na aute bez evidenčného čísla a pod vplyvom alkoholu /1,71 ‰/, za čo mu okrem pokuty bola uložená i sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 2 roky; v decembri 2008 opäť viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu /2,05 ‰/, za čo mu bol Okresným súdom Malacky v konaní sp.zn. 1T/154/2009 uložený peňažný trest a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá; v januári 2010 – t.j. počas plynutia naposledy uloženého trestu zákazu činnosti, obvinený znovu viedol vozidlo bez evidenčného čísla a pod vplyvom alkoholu /2,26 ‰/, čím spáchal dva úmyselné prečiny, a to ohrozenie pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a marenie výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák., za ktoré je trestne stíhaný). V súvislosti s osobou páchateľa je tiež namieste pochybnosť, či v danom prípade skutočne existujú zákonom určené dôvody na podmienečný odklad výkonu trestu (§ 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.). Odhliadnuc od týchto výhrad, poukázal na závažné porušenia procesných predpisov, keď pri ukladaní trestu neboli použité všetky zákonné ustanovenia, v dôsledku čoho sú obidva z dohodnutých trestov, čo do výmery, mimo zákonom určeného rozpätia. Pri ukladaní trestu odňatia slobody nebolo prihliadnuté na priťažujúcu okolnosť na strane obvineného podľa § 37 písm. h) Tr. zák., hoci tento spáchal viac trestných činov. Ďalšia priťažujúca okolnosť na strane obvineného (§ 37 písm. m/ Tr. zák.) už bola nezohľadnená správne. Keďže u obvineného nebola zistená žiadna poľahčujúca okolnosť, trestné sadzby obidvoch uložených trestov bolo potrebné následne upraviť podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. V súvislosti s poľahčujúcimi okolnosťami súd prvého stupňa uviedol, že na priznanie obvineného počas výsluchu na polícii nemožno prihliadať ako na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Tr. zák. Priznanie nesmie byť učinené len formálne pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov. Ako poľahčujúcu okolnosť však nemožno nikdy páchateľovi pričítať ani jeho priznanie vykonané až v rámci konania o dohode o vine a treste, keďže toto priznanie je obligatórnym zákonným predpokladom uzavretia takejto dohody, prostredníctvom ktorej môže byť obvinenému poskytnutá výhoda s tým spojená (§ 39 ods. 4 Tr. zák.). Zohľadnením takého priznania ešte aj ako poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák. v spojení s § 38 ods. 3 Tr. zák., by došlo k duplicitnému pričítaniu dvoch výhod za tú istú právnu skutočnosť. Napokon, okrem priznania je potrebná aj účinná ľútosť. Po naznačenej úprave trestných sadzieb aplikáciou ustanovenia § 38 ods. 4 Tr. zák. je zrejmé, že úhrnný trest mal byť ukladaný v rozpätí od 8 do 24 mesiacov. Ak by následne došlo k úprave takto zvýšenej trestnej sadzby využitím § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák. (ktorý však v navrhovanom výroku spomenutý nie je), ani vtedy by navrhovaný trest odňatia slobody nebol uložený v zákonnom rozpätí. Rovnako bolo potrebné upraviť aj trest zákazu činnosti, keďže ustanovenia druhého dielu druhej hlavy prvej časti Trestného zákona sa vzťahujú na všetky druhy trestov, u ktorých je použitie jednotlivých ustanovení aplikovateľné. Z výroku o treste zákazu činnosti vyplýva, že pri jeho ukladaní neboli použité nielen ustanovenia o priťažujúcej okolnosti (§ 37 písm. h/ Tr. zák.) a následnej úprave trestnej sadzby (§ 38 ods. 4 Tr. zák.), ale ani ustanovenia o úhrnnom treste (§ 41 ods. 1 Tr. zák.). V dôsledku vyššie uvedenej priťažujúcej okolnosti mal byť preto obvinenému ukladaný úhrnný trest zákazu činnosti v rozpätí 4 až 10 rokov. Ak by následne došlo k úprave takto zvýšenej sadzby využitím ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák. (ktorý však v navrhovanom výroku spomenutý nie je), ani vtedy by navrhovaný trest zákazu činnosti nebol uložený v zákonnom rozpätí.

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas sťažnosť prokurátor. V písomnom odôvodnení sťažnosti uviedol, že s názorom okresného súdu sa nestotožňuje, pretože takýto výklad priznania považuje za porušenie práva obvineného na obhajobu. Každý obvinený má právo odmietnuť vypovedať a v opačnom prípade má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu. V čase jeho výsluchu ešte orgán činný v trestnom konaní nemusí mať všetky dôkazy zabezpečené a dôkazný materiál v čase jeho výsluchu nemusí byť v takom rozsahu, ako sa v konečnej fáze predkladá prokurátorovi a následne súdu. Poukázal aj na to, že ide o upravenú poľahčujúcu okolnosť a aby súd mohol priznanie sa páchateľa k spáchaniu trestného činu v akejkoľvek podobe hodnotiť v jeho prospech, musí toto svedčiť o jeho snahe po náprave, čo v tomto prípade nebolo ničím vyvrátené. Domnieva sa, že aplikácia takéhoto názoru súdu v praxi, by pri ukladaní trestov zjavne pôsobila diskriminačne a nespĺňala by účel, ktorý sleduje inštitút dohody o vine a treste. V závere poukázal na to, že ďalšie nedostatky, ktoré súd v tomto uznesení vytýka, je možné na súde v rámci výhrad upraviť. Na základe hore uvedených skutočností navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a uložil súdu prvého stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a) Tr. por. správnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo, a tak zistil, že sťažnosť prokurátora je dôvodná.

Podľa § 331 ods. 1 písm. b) Tr. por. návrh dohody o vine a treste na súde preskúma predseda senátu a podľa jeho obsahu a podľa obsahu spisu návrh dohody o vine a treste odmietne, ak zistí závažné porušenie procesných predpisov, najmä porušenie práva na obhajobu, alebo ak navrhovaná dohoda o vine a treste je zrejme neprimeraná.

V prvom rade je potrebné uviesť, že nadriadený súd sa stotožnil s takmer všetkými výhradami, ktoré k predloženému návrhu dohody o vine a treste uviedol v napadnutom uznesení súd prvého stupňa, avšak tieto nepovažoval za také, ktoré by nevyhnutne viedli k odmietnutiu návrhu dohody o vine a treste „ex cathedra“ podľa § 331 ods. 1 písm. b) Tr. por. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že všetky výhrady k predmetnému návrhu dohody o vine a treste vyslovené súdom prvého stupňa sa týkali len navrhovaného trestu, ktorému bola vytýkaná jeho miernosť (uloženie mimo zákonom určeného rozpätia) a v dôsledku absencie uvedenia všetkých zákonom požadovaných ustanovení, ktoré musia byť pri jeho ukladaní použité, i jeho neúplnosť. Okresný súd teda nenamietal výber navrhnutých trestov, ale len ich výmeru, ktorá nebola určená v súlade so zákonnými zásadami ukladania trestov, pričom z hľadiska obsahových a formulačných náležitostí výrokov o treste poukázal na ich neúplnosť.

Okresný súd správne poukázal na to, že v navrhnutých trestoch nebolo v zmysle § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadnuté na priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písm. h) Tr. zák., teda, že obvinený spáchal viac trestných činov, a to úmyselné prečiny - ohrozenie pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a marenie výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. Čo sa týka nezohľadnenia predchádzajúceho odsúdenia ako obvineného v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp.zn. 1T/154/2009 ako priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zák., krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s tým, čo v tomto smere uviedol okresný súd, ktorého názor je podporený i ustálenou judikatúrou (Rt 21/2009 - uznesenie Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne z 25. novembra 2008, sp.zn. 4 To 7/2008).

K názoru súdu prvého stupňa, podľa ktorého sa povinnosť zakotvená v ustanovení § 38 ods. 2 Tr. zák. vzťahuje na všetky druhy trestov, u ktorých je to aplikovateľné, krajský súd poznamenáva, že tento, i keď v súdnej praxi nie je zaužívaný, má oporu v zákone. V zmysle súdom prvého stupňa vysloveného názoru sa povinnosť prihliadnuť pri určovaní druhu a výmery trestu na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (§ 38 ods. 2 Tr. zák.) vzťahuje nielen na prípady ukladania trestu odňatia slobody, ale aj na prípady, keď sa ukladajú iné druhy trestov, s výnimkou tých, ktoré žiadnu trestnú sadzbu nemajú (napr. trest prepadnutia veci, trest prepadnutia majetku). Pod pojmom trestná sadzba sa totiž rozumie nielen sadzba trestu odňatia slobody uvedená v osobitnej časti Trestného zákona, ale aj trestná sadzba pri všetkých ďalších trestoch, pri ktorých je trestná sadzba určená vo všeobecnej časti Trestného zákona.

V súvislosti vyjadrením pomeru zistených poľahčujúcich a priťažujúcich okolností krajský súd naviac dodáva, že tento pomer je potrebné vo výroku o treste vyjadriť nielen v prípade zistenia prevahy poľahčujúcich okolností (§ 38 ods. 3 Tr. zák.) a prevahy priťažujúcich okolností (§ 38 ods. 4 Tr. zák.), ale aj v prípade zistenia ich remízy (t.j. rovnakého pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností; resp. ich nezistenia), a to uvedením § 38 ods. 2 Tr. zák., pretože z toho bude zrejmé, že súd (v konaní o dohode o vine a treste prokurátor) skutočne postupoval v zmysle ustanovenia § 38 Tr. zák. a zisťoval pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Skutočnosť, že si súd (v konaní o dohode o vine a treste prokurátor) pri určovaní druhu a výmery trestu splnil svoju obligatórnu povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 38 ods. 2 Tr. zák., musí mať vždy odzrkadlenie aj vo výroku o treste, a to uvedením – označením konkrétneho ustanovenia vyjadrujúceho konkrétny zistený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností.

Čo sa týka úvah okresného súdu o priznaní páchateľa a absolútnej nemožnosti hodnotenia priznania obvineného počas výsluchu na polícii ako poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák. v konaní o dohode o vine a treste, k tomuto krajský súd poznamenáva nasledovné.

Konštatovanie okresného súdu, že priznanie páchateľa, ktorý je vopred usvedčovaný zo spáchania skutku inými dôkazmi, nie je poľahčujúcou okolnosťou, na ktorú by bolo možné prihliadnuť, krajský súd nepovažuje za správne, nakoľko nemá oporu v zákone. Posúdenie priznania páchateľa k spáchaniu trestného činu (v kombinácii s úprimnou ľútosťou) ako poľahčujúcej okolnosti (§ 36 písm. l/ Tr. zák.) nie je závislé od dôkaznej situácie. Trestný zákon v žiadnom svojom ustanovení neobmedzuje právnu relevanciu priznania ako poľahčujúcej okolnosti len na určité štádium trestného konania, a už vôbec nie na existujúcu dôkaznú situáciu. Páchateľ sa môže priznať k spáchaniu skutku právne kvalifikovanému ako trestný čin v ktoromkoľvek štádiu trestného konania, a to tak v procesnej pozícii obvineného, ako aj obžalovaného, pričom pokiaľ k tomu priznaniu pristúpi vyjadrenie ľútosti nad vlastným protiprávnym konaním, je, vychádzajúc z ustanovenia § 38 ods. 2 Tr. zák., nutné naň prihliadať ako na poľahčujúcu okolnosť. Čo sa týka prejavov ľútosti páchateľa nad spáchaním trestného činu, tieto môžu byť rôzne, pričom sú vo veľkej miere závislé najmä od osobnosti páchateľa, úrovne jeho emocionálnej inteligencie, ako i od povahy, spôsobu spáchania trestného činu a jeho následku (existencie predmetu útoku, poškodených a pod.). Každý človek je individuálny, čo sa naplno odzrkadľuje v jeho správaní a prejavoch vo vonkajšom svete. Ľútosť možno definovať ako inteligenčnú a (alebo) emočnú antipatiu (negatívny postoj) k minulej osobnej aktivite a správaniu. Nie všetci a za každých okolností prejavujeme ľútosť takým istým (identickým) spôsobom, pričom z toho, že niekto neprejavuje ľútosť spôsobom, aký si predstavujeme (nereaguje tak, ako by sme reagovali, resp. reagujeme my), neznamená, že žiadnu ľútosť vôbec necíti (neprežíva). K hodnoteniu vnútorného postoja páchateľa k spáchanému trestnému činu nemožno pristupovať paušálne bez zohľadnenia všetkých vyššie uvedených vplyvov a okolností, ktoré nepochybne determinujú prejavy tohto postoja navonok.

K názoru okresného súdu, že ako poľahčujúcu okolnosť nemožno nikdy pričítať priznanie obvineného vykonané až v rámci konania o dohode o vine a treste, nakoľko toto priznanie je zákonným obligatórnym predpokladom uzavretia takejto dohody, prostredníctvom ktorej môže byť obvinenému poskytnutá výhoda s tým spojená (§ 39 ods. 4 Tr. zák.), a zohľadnením takéhoto priznania ešte aj ako poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák. v spojení s § 38 ods. 3 Tr. zák., by došlo k duplicitnému pričítaniu tých istých výhod za tú istú právnu skutočnosť, krajský súd poznamenáva nasledovné.

V prvom rade si treba uvedomiť, že priznanie obvineného k spáchaniu trestného činu nevyvoláva samo osebe bez ďalšieho žiadne účinky, z ktorých by mohol obvinený profitovať. K tomu, aby mohlo byť priznanie k spáchaniu trestného činu posúdené ako poľahčujúca okolnosť (§ 36 písm. l/ Tr. zák.), je potrebné, aby obvinený zároveň spáchanie tohto trestného činu oľutoval, t.j. zaujal k spáchaniu trestného činu sebakritický postoj sľubujúci možnosť jeho nápravy. Tento jeho postoj zákon následne „honoruje“ miernejším trestom. Inštitút dohody o vine a treste je konštruovaný inak. Priznanie spáchania trestného činu v konaní o dohode o vine a treste vyjadrené požiadavkou „dobrovoľného priznania sa a uznania viny za spáchaný skutok, ktorý sa v návrhu dohody o vine a treste kvalifikuje ako určitý trestný čin“ (§ 333 ods. 3 písm. h/ Tr. por.), je iba jedným z desiatich zákonom požadovaných predpokladov na iniciovanie dohodovacieho konania, uzavretia dohody o vine a treste a jej schválenie. Aj v tomto prípade však musia existovať dôkazy nasvedčujúce pravdivosti učineného priznania, čo je jednou z materiálnych podmienok iniciovania dohodovacieho konania - § 232 ods. 1 Tr. por. Priznanie sa a uznanie viny v dohodovacom konaní v sebe pritom nutne neobsahuje žiaden etický aspekt ľútosti, či sebakritický postoj k spáchaniu trestného činu ako prísľub nápravy, vo všeobecnosti ide len o taktickú kalkuláciu so snahou dosiahnuť výhodu vo svoj prospech. Z tohto dôvodu takéto priznanie sa k spáchaniu trestného činu v rámci konania o dohode o vine a treste nemôže byť automaticky posudzované ako poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm. l) Tr. zák. Na druhej strane však nič nebráni tomu, aby aj v rámci konania o dohode o vine a treste obvineným prejavená ľútosť nad spáchaním trestného činu a jeho predchádzajúce priznanie sa nemohlo byť posúdené ako poľahčujúca okolnosť. Nemožno tiež opomenúť, že pokiaľ by vyhodnotenie priznania učineného v kombinácii s ľútosťou ako poľahčujúcej okolnosti, prispelo k prevažujúcemu pomeru poľahčujúcich okolností na strane obvineného, dôsledkom by bolo zníženie hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o 1/3. V konaní o dohode o vine a treste je možné navrhnúť a schváliť uloženie trestu zníženého o 1/3 pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Z uvedeného je zrejmé, že priznanie obvineného k spáchaniu skutku, ku ktorému musia vzhľadom na vyššie uvedené pristúpiť i ďalšie skutočnosti, aby mohlo byť hodnotené ako poľahčujúca okolnosť, resp. prispieť k uzatvoreniu (schváleniu) dohody o vine a treste, nemá identický účinok na úpravu výmery trestnej sadzby, i keď vo svojej podstate v obidvoch prípadoch je obvinenému na prospech. Naviac, pokiaľ sa obvinený prizná k spáchaniu skutku hneď pri svojom prvom výsluchu, teda nie pod „ťarchou“ dohodovacieho konania, a spáchanie skutku – trestného činu oľutuje, krajský súd nevidí dôvod, prečo by uvedená skutočnosť nemala byť zohľadnená ako poľahčujúca aj v konaní o dohode o vine a treste.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného, krajský súd rovnako ako okresný súd dospel k záveru, že prokurátorom predložený návrh dohody o vine a treste, pokiaľ ide o navrhnutý trest, vykazuje závažné formálne nedostatky procedurálneho i materiálneho charakteru (výroky navrhnutých trestov neobsahujú všetky zákonné ustanovenia, ktoré pri ukladaní trestu musia byť použité a podľa ktorých musí byť trest uložený), ktoré môžu mať vplyv na samotnú výmeru trestu (úpravu trestných sadzieb). V danom prípade prokurátor evidentne nepostupoval v súlade s ustanovením § 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 619/2005 Z.z. o podmienkach a postupe prokurátora pri konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu.

Podľa vyššie naznačeného názoru nadriadeného súdu sa však v tomto prípade nejedná o také nedostatky, ktoré by nevyhnutne viedli k odmietnutiu dohody priamo od stola podľa § 331 ods. 2 písm. b) Tr. por. Vychádzajúc z účelu konania o dohode o vine a treste, ktorým je hospodárnosť trestného procesu – skrátenejšie vybavenie trestnej veci, sa nadriadenému súdu javí účelnejšie zvoliť v obdobných prípadoch postup podľa § 334 ods. 2 Tr. por., v rámci ktorého je „účastníkom dohody o vine a treste“ daná možnosť odstrániť vytýkané nedostatky - výhrady súdu voči predloženému návrhu v konaní pred súdom na verejnom zasadnutí. Citované zákonné ustanovenie umožňuje súdu oznámiť všetky svoje výhrady k návrhu dohody o vine a treste (v danom prípade tie, ktoré v napadnutom uznesení uviedol okresný súd) priamo jej účastníkom - stranám konania, ktoré po ich vypočutí môžu navrhnúť jej nové znenie zodpovedajúce predstave spravodlivosti konajúceho súdu. Po prejavení ochoty strán akceptovať výhrady súdu, súd na tento účel preruší verejné zasadnutie na potrebný čas (t.j. čas, ktorý by nemal byť rátaný na hodiny). Ak strany túto šancu nevyužijú a nedohodnú sa, súd dohodu o vine a treste v navrhnutom znení neschváli a uznesením vráti vec prokurátorovi do prípravného konania. V obdobných prípadoch, kedy je možné vytýkané nedostatky odstrániť priamo v konaní pred súdom, je žiaduce tento postup využiť, nakoľko môže prispieť k zefektívneniu samotného dohodovacieho konania.

S ohľadom k uvedenému krajský súd rozhodol podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. tak, že napadnuté uznesenie zrušil a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Žiline, 15. júna 2010